48. schôdza

Ďakujem pekne. Vážená pani podpredsedníčka, ctené dámy poslankyne, páni poslanci. Dovoľte mi uviesť návrh ústavného zákona o zrušení niektorých amnestií, ktorého signatárom je šesťdesiat poslancov tejto snemovne, za čo chcem vyjadriť aj poďakovanie, aj povzbudenie, aby ich bolo viac nielen pri signovaní, ale pri rokovaní a podpore, ktorá je rozhodujúca, aby sa z tohto návrhu stal platný ústavný zákon.
Dámy a páni, týmto návrhom ústavného zákona chceme zrušiť neštandardné, diplomaticky povedané, amnestie udelené bývalým predsedom vlády Vladimírom Mečiarom, ktorý vykonával istý čas niektoré oprávnenia prezidenta republiky. A to preto, lebo tieto rozhodnutia nezodpovedajú princípom právnej istoty, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu.
Predseda vlády Vladimír Mečiar v roku 1998 po prevzatí moci za prezidenta republiky spolu s vládou svojimi rozhodnutiami o amnestii, ktoré sa v jednej časti týkali konkrétneho skutku zavlečenia slovenského občana do cudziny a tiež konkrétneho skutku zmarenia platne riadne vyhláseného referenda, nezohľadňoval záujmy občanov ani zachovávanie a obhajobu ústavy. A to sú jediné a rozhodujúce upravené dôvody, ktoré musí prezident republiky aj pri zastupovaní inou osobou zohľadňovať pri výkone ktorejkoľvek svojej kompetencie. A týmito rozhodnutiami negatívne zasiahol do prirodzenej spravodlivosti a zneužil právo.
Z tohto dôvodu zrušil následne v decembri 1998 vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda svojím rozhodnutím predchádzajúce príslušné články dvoch amnestií, udelených predchádzajúcim premiérom Mečiarom. Ústavný súd však v júni 1999 sa vyslovil, že právom prezidenta je udeliť amnestie niektorou z foriem. A na toto... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán podpredseda. Páni, páni poslanci, prosím vás, o kľud v rokovacej sále.

Figeľ, Ján, podpredseda NR SR
Citujem: "Právom prezidenta Slovenskej republiky, ktoré je upravené v čl. 102, je udeliť amnestiu niektorou z foriem, ktoré sú v tomto článku uvedené. Súčasťou tohto práva však nie je oprávnenie prezidenta akýmkoľvek spôsobom meniť rozhodnutie už uverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky." A na základe tohto uznesenia o výklade čl. 102 ústavy senát, prvý senát Ústavného súdu následne priznal retroaktívny účinok. Zároveň rozhodol tento senát Ústavného súdu v decembri 1999 o porušení ústavných práv vtedy obvineného Jaroslava Svěchotu a zrušil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči Jaroslavovi Svěchotovi.
Podľa navrhovateľov práve týmto rozhodnutím senát Ústavného súdu porušil princíp právnej istoty a dôvery v právo. Princíp zákazu zneužívania práva je princíp vylúčenia štátnych funkcionárov z udelenia amnestie a svojím rozhodnutím umožnil, aby bývalý vysoký štátny funkcionár, ktorý bol dôvodne podozrivý zo spáchania aktu štátneho zločinu a ktorý sa k spáchaniu aj priznal, unikol spravodlivosti.
Takýto stav je pre právny štát neprípustný. V právnom štáte je možné revokovať rozhodnutia Ústavného súdu jedine zmenou ústavy alebo schválením ústavného zákona, pretože v uvedenom prípade neprichádza k revokácii rozhodnutia súdu zo strany zákonodarcu, ale ústavodarcu. Ak tu teraz pri tomto návrhu vás oslovujem, tak vás oslovujem ako ústavodarný zbor, jediný v tomto štáte.
Uvedený postup je plne legitímny, lebo ústava a ústavný zákon je normatívnym aktom najvyššej právnej sily. Podľa čl. 1, z ktorého pramení aj naše pôsobenie tu v parlamente, Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. A práve charakteristikou takéhoto štátu je bezvýnimočná vláda zákona, ktorý zaväzuje štát a všetky štátne orgány a zákonnosť realizácie štátnej moci.
Z toho, čo sa udialo v deväťdesiatych rokoch, je aj objektívne evidentné, že sa na trestnej činnosti podieľali štátne orgány. Využitím prezidentského oprávnenia udeliť amnestiu došlo k potlačeniu princípov právneho štátu a k zneužitiu práva.
Právna úprava platí v princípe do budúcnosti. Sú však určité princípy, ktoré konkurujú zákazu retroaktivity. A sú to princípy, ktoré sú spôsobilé vylúčiť aplikáciu zákazu retroaktivity. Inak by sme sa nemohli vrátiť k zločinom minulosti v mnohých historických prípadoch. A tieto konkurujúce princípy sú princíp dôvery v právo, princíp zákazu zneužitia práva, účel udelenia amnestie, ten je vždy vymedzený, účel vylúčenia štátnych funkcionárov z udelenia amnestie a zákaz potlačiť základné práva a slobody. Tento prístup potvrdzuje aj napríklad Európsky dohovor o ochrane ľudských práv v čl. 7 ods. 2, keď hovorí: "Nebráni sa súdeniu a potrestaniu osoby za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, bolo trestné podľa všeobecných zásad platných alebo uznávaných civilizovanými národmi."
Podľa čl. 86 písm. a) patrí do pôsobnosti Národnej rady uznášať sa na ústave, ústavných a ostatných zákonoch a kontrolovať, ako sa dodržiavajú. Z tohto ustanovenia vyplýva možnosť Národnej rady uzniesť sa na ústavnom zákone. A pritom v štyroch konkrétnych článkoch, ktoré vymedzujú túto pôsobnosť, nie je nikde v ústave vymedzený možný predmet úpravy ústavného zákona. Preto sa logicky domnievame, že uvedené štyri ustanovenia ústavy nie sú limitom možného predmetu úpravy ústavného zákona, ktorý navrhujeme ako zákonodarcovia.
Ctené dámy a vážení páni, práve základná námietka proti prijatiu ústavného zákona o zrušení amnestií spočíva v tom, že v právnom štáte sa také zákony neprijímajú. V právnom štáte sa schvaľujú len zákony, ktoré zodpovedajú princípom právnej istoty, predvídateľnosti a dôvery v právo. Áno, dozaista tento postoj je v princípe logický a správny. Ale uplatní sa len v štandardných situáciách, v ktorých každý rešpektuje princípy viažuce sa na právny štát. Považujeme však za nemorálne odvolávať sa na právny štát za okolností, za ktorých došlo k udeleniu takzvaných Mečiarových amnestií. Sme presvedčení, že skutky, ktoré sú všeobecne známe a predchádzali tomuto hromadnému omilosťovaniu, netreba osobitne pripomínať. Boli ohavné ľudsky i právne. A preto aj omilostenie ich aktérov nie je nič iné, len zakrývanie alebo kvázi riešenie zločinov klasickými prostriedkami práva, ktoré boli, sú a aj budú určené na iné účely.
Priatelia, nenavrhovali by sme takéto výnimočné riešenie, ktoré sa týka zrušenia amnestií udelených zastupujúcim prezidentom, teda podčiarkujem, len predsedom vlády, ak by sme mali riešiť rozhodnutie hlavy štátu o masívnom omilostení prijímané za obvykle slávnostných alebo pamätihodných okolností sťahujúce sa spravidla na drobných previnilcov. Dnes sa však potýkame s našou ľudskou i ústavnou povinnosťou prispieť k definitívnemu vyriešeniu traumy, ktorú spôsobila právna prekážka na vyšetrenie kriminálnych skutkov, nemajúcich obdobu v modernej slovenskej histórii a nemajúcich obdobu z hľadiska amnestií ani v modernej Európe, v žiadnej demokratickej krajine Európy.
Priatelia, všade sa páchajú zločiny, ale máloktorá spoločnosť tak rýchlo rezignuje na ich potrestanie ako naša. Takou rezignáciou sa zločinci len posmeľujú a spoločnosť, občania otupujú a uzatvárajú pred pravdou a spravodlivosťou. A to je pre krajinu veľká škoda, ba i hanba.
Priatelia, nerezignujme. Tu ide o viac, o budúcnosť Slovenska, než len o minulosť. Splňme si túto povinnosť a zrušme Mečiarove amnestie a zbavme sa tejto traumy. Tak či tak sa jej raz budeme musieť zbaviť. A prečo tak neurobiť už teraz, už dnes?
Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)

Ďakujem, pán navrhovateľ.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, poslancovi Pavlovi Hrušovskému.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pani podpredsedníčka, vážený pán navrhovateľ, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som z poverenia výboru ústavnoprávneho ako spoločný spravodajca v zmysle § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vystúpil v prvom čítaní k predloženému návrhu ústavného zákona o zrušení amnestií.
Chcem povedať, že po formálno-právnej stránke spĺňa predložený návrh všetky formálno-právne náležitosti, ktoré spĺňajú podmienky uvedené v legislatívnych pravidlách pre tvorbu a predkladanie návrhov zákonov. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh ústavného zákona prerokoval výbor ústavnoprávny a výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny, a za gestorský výbor pán predseda učil výbor ústavnoprávny a zároveň navrhuje lehoty, v ktorých majú výbory návrh zákona prerokovať, výbor pre ľudské práva a národnostné menšiny do 30. apríla 2015 a výbor gestorský do 4. mája 2015.
Ako spoločný spravodajca budem potom pri hlasovaní navrhovať, aby Národná rada prerokovala návrh zákona v druhom čítaní a zároveň odporučila prerokovať zákon vo výboroch, ktoré určil pán predseda na prerokovanie návrhu zákona.
Pani predsedajúca, skončil som.

Ďakujem pekne, pán spravodajca.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Do rozpravy podľa rokovacieho poriadku sa hlási pán spravodajca. Jemu dávam zároveň hneď ako prvému slovo. Ďalej sú do rozpravy ústne prihlásení štyria páni poslanci. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Takže pán poslanec Kaník, pán poslanec Zajac, pán poslanec Mičovský a pán poslanec Abrhan.
Nech sa páči, pán poslanec Hrušovský, máte slovo ako spravodajca.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, možno začnem netradične úplne niečím iným preto, lebo vystúpenie pána navrhovateľa, podpredsedu Národnej rady, myslím, že bolo dostatočne zrozumiteľné, a uviedol tak ústavné, právne, ako aj politické dôvody, pre ktoré by sme mali zrušiť amnestie, ktoré udelila vláda Vladimíra Mečiara v čase, kedy Slovenská republika nemala svojho prezidenta, kedy z moci ústavnej prezidentské právomoci mohla vtedy vykonávať vláda Slovenskej republiky a osobitne jej predseda.
Dámy a páni, dovoľte, aby som vám prečítal vlastne, o čom rokujeme a čo by sme si mali trúfnuť v tejto Národnej rade Slovenskej republiky aj zrušiť.
Vláda Slovenskej republiky 3. marca ´98 rozhodnutím predsedu vlády rozhodla o udelení amnestií. Medzi výpočtom tých amnestií v čl. 5 a v čl. 6 boli osobitne udelené amnestie. A teraz by som poprosil, keby ste ma pozorne počúvali, komu a za čo. udelí. "Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s prípravou a vykonaním referenda z 23. mája a 24. mája 1997." V čl. 6 toho istého rozhodnutia predsedu vlády Slovenskej republiky predseda vlády nariaďuje, "aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané v súvislosti s oznámením o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny".
Dámy a páni, vláda Slovenskej republiky, ale vtedy aj ministerka spravodlivosti, ktorá pravdepodobne alebo s najväčšou pravdepodobnosťou pripravovala tento normatívny text rozhodnutia predsedu vlády o udelení amnestií, asi konala slobodne a s presvedčením a možno aj so znalosťou viac informácií, akými sme vtedy disponovali my, že naozaj tieto trestné činy spáchané boli. Ako dôvod, prečo si dovolím takéto tvrdenie tu vysloviť, uvediem rozhodnutie predsedu vlády Vladimíra Mečiara zo 7. júla 1998 o amnestii, ktorými menil text udelených amnestií z 3. marca, ktorými priznal, že tieto trestné činy spáchané naozaj boli. Ak porovnáme tieto dva texty, tak z týchto dvoch textov je to jasné a zrozumiteľné.
A teraz prečítam tie opravené Mečiarove amnestie. "Nariaďujem, aby sa nezačalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie..." Teda tu už bolo len podozrenie, a v prvých amnestiách bolo vyslovené, že tie trestné činy naozaj spáchané boli tak pri trestnom čine marenia výkonu referenda, ako aj pri trestnom čine zavlečenia Ing. Michala Kováča mladšieho do cudziny.
Dámy a páni, je to trauma, ktorá sprevádza slovenskú politiku od vzniku Slovenskej republiky. Možno sa vám to zdá byť niekedy príliš prepolitizované, dámy a páni, ale nie, to je o svedomí. To je o svedomí nás, o svedomí všetkých tých, ktorí tu nesieme zodpovednosť za to, aký tento štát chceme, aký ho máme a aký charakter tomuto štátu chceme vštepiť. Preto tá neúnavná snaha. Tieto hanebné počiny mocných ľudí, ktorí si trúfajú na čokoľvek, keď majú väčšinu, musíme meniť, priatelia. Nehľadajme výhovorky v ústave, v právnom poriadku. Siahnime si každý individuálne do svedomia a zamyslime sa, o čom vlastne rozhodujeme. Ak necháme spočívať toto rozhodnutie a nevšimneme si to alebo nebudeme si to všímať aj ďalej, aj napriek tomu, že sa nám nepodarí tieto rozhodnutia zmeniť, nuž potom si nehovorme, že sme zodpovední politici, ktorí budúcim generáciám chcú ukázať pravú tvár nás všetkých a Slovenskej republiky, akú si ju želáme.
Preto by som vás chcel poprosiť, dámy a páni, bez ohľadu na to, či sedíme v koalícii alebo v opozícii, nepovažujme tento návrh za nejakú politickú súťaž. Predseda vlády Slovenskej republiky sa v istom rozhovore, alebo myslím, že v relácii vyjadril, že udelenie právnych amnestií bol právny suterén. Rovnako však nezabudol dodať, že aj zrušenie Mečiarových amnestií by bol rovnaký právny suterén. Dámy a páni, v tej druhej časti jeho stanoviska s ním súhlasiť nemôžem, ale v tej prvej plne podporujem to, čo povedal. A preto vyjdime z toho suterénu, dokážme nájsť v sebe dosť odvahy, a to nie je odvahy právnej ani ústavnej, ale odvahy morálnej, politickej a odvahy načrieť do vlastného svedomia, a podporme návrh ústavného zákona, ktorý predložila skupina poslancov a predniesol ho pán predkladateľ, a zrušme Mečiarove amnestie.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán poslanec. Na vaše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa.
Nech sa páči, pán poslanec Fronc.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tá udalosť sa stala pred sedemnástimi rokmi a mnohí tí, ktorí ju zavinili, už nie sú na tomto svete. Ale to nie je ten problém. Problém je v tom, že trestné činy sa stávajú. A aj občas bývajú amnestované. Ale tento trestný čin alebo tieto trestné činy, to bol akt štátneho terorizmu. A ako akt štátneho terorizmu sa Slovenská republika, ak si chce zachovať dobré meno, musí sa s tým vysporiadať. To už nie je ani v tejto chvíli podľa mňa o potrestaní vinníkov, ale o vysporiadaní sa, s čím je treba sa vysporiadať, a to je niečo, čo nesvedčí dobrému menu Slovenska.

Pán poslanec Martvoň.