48. schôdza

Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, ďakujem. Profesor Mistrík na štylistike nás učil, že nikdy nemáme svoje vystúpenie začínať ospravedlnením. Odvtedy to robím často. Takže sa chcem ospravedlniť, že idem hovoriť k téme, o ktorej mám akési také povedomie v tej rovine empatie, ale pokiaľ ide o exaktné veci, taxatívne určené v legislatíve, je to pre mňa rovnako zložitý systém, ako bol systém, v ktorom funguje naše zdravotníctvo. Naozaj tie legislatívne pravidlá sú mimoriadne obtiažne a akosi je umožnené do nich nazrieť iba ľuďom, ktorí sa tomu venujú zasvätene, con amore, profesionálne, erudovane, na základe vlastnej empírie, čo je úctyhodný príklad aj mojej vzácnej kolegyne Moniky Gibalovej, málokto, prinajmenšom v opozičnom priestore je tak fundovaný hovoriť, a teda modelovať veci, meniť, modifikovať veci v tejto mimoriadne citlivej oblasti ako ona.
Ja si význam sociálnej situácie uvedomujem ešte možno z detstva, keďže som vyrastal v špecifickom prostredí, kde sa tie témy objavovali cez kontakt s kňazským prostredím. Bol som konfrontovaný cez otca, cez rehoľné sestry, ktoré sa pohybovali v blízkosti môjho otca ako detského psychiatra, aké sú všelijaké formy, aká je pestrá varieta sociálnych vzťahov situácií a problémov, ktoré toto prostredie obnáša. A neskôr som bol konfrontovaný aj s tým, ako systémovo, systematicky sa tejto problematike venujú nielen svetské, ale aj cirkevné inštitúcie. Napokon svedčia o tom aj sociálne encykliky významných pápežov, či je to Ján Pavol II. a jeho encyklika Sollicitudo rei socialis alebo encyklika Benedikta XVI. Caritas in veritate, pastorálna konštitúcia Gaudium et spes z II. vatikánskeho koncilu, ktoré hovoria o základných pilieroch fungovania sociálne orientovanej spoločnosti, kde takými princípmi, na ktorých to celé stojí, je sociálna spravodlivosť, sociálna solidarita, subsidiarita a participácia na tomto systéme.
Samozrejme, v prípade problému, o ktorom hovoríme, ide o osoby a ako Štefan reagoval, nie je to len pohľad na ženy, ale aj na partnerov z tej mužskej strany v predpoklade, že tam, kde žena zomrie skôr, naozaj sa dostávajú do znevýhodneného pásma. A je síce ušľachtilé hovoriť o počte detí, ktoré priviedli na svet, ale ten dnešný demografický trend, čo mi je veľmi ľúto, ide trošku odchodne od tej ideálnej predstavy mnohodetných rodín, ako to bolo kedysi. Nič menej zostáva pravda, že u tých žien alebo mužov po smrti svojho manželského partnera, a som rád, že tie sociálne zákony sú stavané na inštitút manželstva, a znovu to potvrdzuje, že je to inštitút významný a, by som povedal, taký bazálny pre tvorbu spoločenského jadra v zdravej spoločnosti, tieto problémy sú veľmi vypuklé.
Ja som rozmýšľal, viete, že vždycky zvyknem trošičku pozerať smerom k literatúre ako učiteľ literatúry, a nič lepšie ma nenapadlo, keď som rozmýšľal, samozrejme, každý z vás má nejakú skúsenosť s ľuďmi, ktorí sú poškodení, ktorí sú zranení po strate životného partnera, keď poznáte ich peripetie, ich ťažké životné okolnosti po strate partnera, o to viac, ak sú v znevýhodnenom veku, keď len veľmi ťažko nachádzajú priestor na trhu práce.
Ale ja by som sa vrátil k tej literatúre. Je možno dobré aj pri vnímaní tohto zákona vnímať aj taký ten empatický, povedzme, priestor reflektovaný v literatúre. Mňa tu nič iné nenapadlo, nehovorím, že je to ideálna báseň o vdovách, ale Vojtech Mihálik v šesťdesiatych rokoch, keď písal Apassionatu a Sonety pre tvoju samotu, napísal jednu skvelú báseň, dnes by som povedal, že je to skôr taký sociálny katechizmus písaný básnickou rečou žien alebo ľudí, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom hendikepovaní v partnerskom živote, vo vlastnom osude, Vdovy. Ja si dovolím vám uviesť úryvok z tej básne Vdovy, len kvôli ten empatickej rovine legislatívy, ktorú navrhujeme s kolegyňou Monikou Gibalovou a s Martinom Froncom, ja myslím, že trochu poézie nikoho nezabije ani v tomto inak nepoetickom priestore: „Na rakvu hádžu prvú hrudku, ale posledné odchádzajú. Onemel cintorín, vystretý pod rubášom smútku. Tam teda leží ich láska, ich korbáč, tam ležia oči a ruky v mazľavej hline. A oči už nebudú ich páliť a ruky nebudú ich bíjať. Bože, predsa len úľava! Posledné odchádzajú, vracajú sa bočnými cestami do domu, aby v ňom otvorili obloky, vyhnali stuchlinu a tymian, aby zažali lampu a uvarili čaj. Tam teda leží ich dávno zabitá láska, hoci až dnes ju vložili do zeme. A vdovy potom sedia pod svadobným obrazom a skláňajú tváre, aby nik na nich nevidel vytesanú krivdu, roky otroctva, opité vášne, bujdošstvo vládcu a sebca, sliny a päste. A vdovy sedia, sedia pod svadobným obrazom a skláňajú tváre, aby nik na nich neuzrel žiarivú hviezdu, čo z močiara života vzlietla a nesie dávne svetlo a páľu a chuť prvého bozku, ktorý si urval ten tyran.“ Tá báseň bola napísaná v šesťdesiatych rokoch, keď ešte nebola tá hystéria rodového mätenia a emancipačný proces nebol v takej histriónskej rovine, ako je dneska. Tá báseň, samozrejme, nevrhá dobré svetlo najmä na toho strateného partnera. A ja myslím, že je aj reálna v tom, že dodnes mnohé tie manželstvá takto vyzerajú, že sú v kríze kvôli hriešnosti jednotlivcov.
Na druhej strane poznám množstvo príbehov, žiaľ, skúsenosť je taká, že básne sa lepšie píšu o negatívnych než o pozitívnych veciach. Čiže nepodarilo sa mi nájsť pozitívny text, pretože tá ťarcha vdovectva je tak náročná, že na nej veľmi ťažko nájdete niečo veselé, niečo príjemné, niečo povzbudzujúce. Mnohokrát je to len čakanie na vlastnú smrť, keďže ako v mýte o Filemonovi a Baucide v Ovídiových Premenách tí ľudia jednoducho bytostne k sebe patria a stratou jedného aj ten druhý stráca, ako hovoria Horehronci, Razer DeathAdder. Vilko, to som povedal kvôli tebe, lebo vidím, že ma počúvaš, že som si myslel, že ťa to trošku poteší.
Preto som rád, že takýto zákon, ktorý zdanlivo sa venuje malej, drobnej, nepovšimnutej oblasti sociálnej solidarity, je tu, a chcel by som vás poprosiť o jeho podporu, máme naozaj veľmi vážne resty aj proti takto postihnutým ženám, aj mužom, ktorí sú v takej situácii, aj proti ľudskému rodu a je čas, najvyšší čas to napraviť. Ďakujem.

Pán poslanec, na vaše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou.
Nech sa páči, pán poslanec Fronc.

Áno, som rád, že kolega Kvasnička vystúpil, aj keď tradične ako vždy to poňal v širšom filozoficko-psychologickom kontexte, ale faktom je a pozrime sa, koľkých z nás poslancov to zaujíma. Je to zdanlivo malá, drobná, nevýznamná vec. A vráťme sa späť: Keď si premietnete mnohé naše rozpravy, ktoré tu trvajú aj dni, v podstate prakticky skoro nič neriešia. Toto rieši malý problém, ktorý sa dotýka ľudí, malý problém z pohľadu Národnej rady a veľký z pohľadu toho, koho sa dotýka. A preto ja by som chcel uznanie vysloviť kolegyni Gibalovej.

Pán poslanec Kuffa.

Ďakujem. Kolega, ja budem, Marián, reagovať na tú tvoju báseň. Tak som sa zamyslel nad týmito slovami, bolo to také občerstvenie. Ale dnes by Vojtecha Mihálika prešetrovali vyšetrovatelia a gender ideológia by ho uvrhla rovno do žalára. Tak by sme dnes asi dopadli. Dnešná sociálna klíma by mu vypichla prstom oko, rovno prstom do oka by mu pichli a možno aj obidve oči by mu vypichli.
Ale teraz tak vážne. Dnes už odpustenie a obeta sa už dávno vytratila spomedzi nás. Kedysi to bolo také príznačné pre tie manželstvá, aj keď veľakrát veľmi ťažko žili aj v tých sociálnych podmienkach, aj ekonomických, aj hospodárskych, aj v tých vzťahových. Vždycky predsa len tie manželstvá akosi dokázali zotrvať. Starých rodičov som mal teda už skôr narodených ešte pred šesťdesiatymi rokmi. A ich generácia to bola. Sme sa rozprávali počas takých nedeľných večerov, lebo to boli chvíle, keď sa zastavil čas v tých rodinách, keď sme mohli diskutovať o všeličom. Ale keď sme tak sa stretávali a dnes mám na pamäti ešte stále tento obraz, títo starí rodičia aj súrodenci tých starých rodičov sú hodní nasledovania a príkladu ešte dnes. Mali zmysel pre obetu. V takej obci, v dedine ak sa rozpadlo jedno manželstvo alebo dve manželstvá, vedeli to pomenovať tí ľudia presne. Identifikovali tú rodinu a to bola naozaj už potom len taká krajná nejaká tragédia, keď sa to manželstvo rozpadlo. Dnes sa z veľkej lásky a slobodne, podčiarkujem, vo veľkej slobode a láske berú mladí ľudia a do týždňa alebo do mesiaca, do roka sa rozvádzajú s veľkou nenávisťou.

S reakciou pán poslanec Kvasnička.

Ďakujem veľmi pekne. Chcem obom kolegom aj navrhovateľke poďakovať za to, že takúto tému, zdanlivo marginálnu, pritom bazálne sa dotýkajúcu princípov sociálnej solidarity sem priniesli. Nechcel som zdržiavať. Ja mám tiež množstvo príbehov, najmä teda príbehov žien. Viem to tak trošku povedať z druhej ruky, lebo moja najbližšia rodina, teda dcéra moja a brat robia v oblasti psychiatrickej a viem, čo znamená reakcia na stratu blízkeho. A sú mnohé prípady, kde sa tá reakcia nikdy ani neskončí. Čiže žijú v permanentnej frustrácii fakticky až do smrti, ktorá je u nich vykúpením z tejto straty.
Ďakujem, Štefan, aj za ten idealizmus, ktorý sem prinášaš v tom, že pripomínaš staré konzervatívne vzťahové veci, ktoré dneska naozaj nie sú ani v kurze, ani v móde, ani nikto nenosí, čo je škoda, pretože potom by aj bez menšej finančnej intervencie ten sociálny systém bol oveľa udržateľnejší. Ďakujem.

Ďakujem, páni poslanci.
Vyhlasujem týmto všeobecnú rozpravu za skončenú.
Pani navrhovateľka, chcete sa vyjadriť k rozprave? (Reakcia navrhovateľky.) Nech sa páči.

Opäť len krátko by som chcela poďakovať sa všetkým, ktorí vystúpili a podporujú tento návrh zákona, aj tým, ktorí možno zvažujú, že ho podporia, a snáď ešte len doplniť to, čo som pozabudla poznamenať pri predkladaní návrhu zákona, že tento návrh sa nerodil tak, že sme hľadali možnosti podania návrhu, ale vyplynul jednoducho z podnetov od občanov, vdov, vdovcov, ale aj sirôt, čo sa s nami kontaktovali a cítia obrovskú krivdu. A tak ako to tu bolo povedané niekoľkokrát, nie je to veľká skupina ľudí, ale je to veľmi zraniteľná skupina ľudí. A to, čo my chceme riešiť v tomto návrhu, je jeden spôsob riešenia pre tých vdovcov a vdovy, čo padli do tejto situácie po prijatí zákona. Ale je tu ešte aj ďalšia skupina vdov a vdovcov, ktorú ale týmto neriešime, čo sa cítia byť veľmi ukrivdenými, ktorú v minulosti sa pokúšali riešiť poslanci za stranu MOST – HÍD, pričom neuspeli. Ale začula som a vieme o tom, že pán premiér zvažuje teraz pred voľbami poriešiť aj túto skupinu ľudí, a preto sa prihováram v prípade, že ak sa poslanci zo strany SMER rozhodnú nepodporiť tento návrh zákona do druhého čítania, za to, aby mali odvahu a silu pri vlastnom návrhu predsedu Fica a vlády zakomponovať do tohto návrhu aj tieto zmeny, aby čím väčší počet vdov a vdovcov bol poriešený a aby vdovy a vdovci nemuseli živoriť. Aj keď ten príspevok je veľmi minimálny, ale predsa len kompenzuje stratu príjmu a nikdy nebude kompenzovať stratu blízkej osoby. Vážené kolegyne, kolegovia, prosím o podporu tohto nášho návrhu zákona. Ďakujem.