51. schôdza

Ďakujem za slovo aj za reakciu. Ja si tiež myslím, že ten úmysel bol dobrý. A ja si to pamätám, bolo to v máji, bolo to pred eurovoľbami, keď zachvacovala nás tu hystéria s tým, že nedáme si poľnohospodársku pôdu zahraničným a podobne. Tak bol tento zákon práve sprevádzaný aj tými voľbami do eurovolieb. Však sa to nieslo aj v tom duchu možno tej kampane.

Ja netvrdím, že tento zákon je protiústavný a nevyzývam k jeho porušovaniu a tak, ale prax ukazuje to, že naozaj ľudia potom špekulujú, presne tak aj pri tých zámenných zmluvách. Aj pri tom vlastne sa veľakrát tí ľudia vynachádzajú a čestnými prehláseniami preukazujú to, že majú príbuzenské vzťahy možno veľakrát tam, kde ich nemajú. Ale my sme zákonodarcovia, my sa máme zamýšľať nad tým, aby sme vytvárali tie zákony také, aby tí ľudia nemuseli takto špekulovať a veľakrát podvádzať. Mi to prepáčte, ja som vnútorne presvedčený o tom, že tento zákon, žiaľ, je proti ľuďom. A ma to veľmi mrzí, aj v tej reálnej praxi stretávam sa s ľuďmi, ktorí s tým jednak nevedia si poradiť, nevedia pohnúť, či to chcú pri tom predaji, keď chcú ten poľnohospodársky pozemok predať alebo ho jednoducho nadobudnúť. Dokonca sú tu prvé podnety, ktoré poznám konkrétne na prokuratúre. A myslím si, že keď sa na základe takéhoto zákona mnohí ľudia dostanú do problémov, mrzí ma to. Ja som sám zvedavý, znova opakujem, ako rozhodne Ústavný súd. Ja hovorím svoju vlastnú domnienku, môžem povedať možno aj presvedčenie, že ja si teda myslím, že tento zákon je protiústavný. Samozrejme, som trpezlivý a budem čakať na to rozhodnutie Ústavného súdu, len prinesie to, myslím, kopec problémov pre túto krajinu a pre mnohých mladých ľudí.

Ďakujem pekne.

Teraz sa chcem spýtať na ústnu časť rozpravu, či sa niekto hlási do rozpravy ústne. Nech sa páči. Uzatváram možnosť prihlásenia sa do rozpravy... (Reakcie z pléna.) Ale kartu treba zasunúť. Takže prihlásení sú do rozpravy štyria, pán Gabriel Csicsai, Martin Fecko, Marián Radošovský a Alojz Hlina.

Nech sa páči, v tomto poradí Gabriel Csicsai.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, som si toho vedomý, že mal by som priamo rozprávať k meritu veci, ale zároveň musím skonštatovať, že nemôžem tak urobiť, inak by som k tomu rozprával ako moji kolegovia predo mnou. Jednak toho povedali už veľa, ale zároveň, myslím si, by som tak uznal, že ten pôvodný zákon k tomu, k čomu teraz kolegovia dali pozmeňujúce návrhy, je dobrý a ho treba ešte naďalej vylepšovať. Stále si myslím a som o tom presvedčený, že ten pôvodný návrh, čo sme schválili na jeseň minulého roka, je zlý, dokonca chorý. Úplne nevhodným, nezmyselným spôsobom sa snaží riešiť, ako slovenský poľnohospodár by sa mal dostať k pôde.

Na druhej strane tá myšlienka je dobrá, len myslím si, že jednak sa príliš preceňuje samotné vlastníctvo pôdy v rámci poľnohospodárstva ako vlastníctva, ako majetok a zároveň tento spôsob, ako direktívne nakázať alebo sťažiť možnosť predať poľnohospodársku ornú pôdu takýmto spôsobom, je úplne scestný. Neviem, starší kolegovia, ste boli na vojne, tam to chodilo tak, že boli dva roky vojny, vojaci sa nudili alebo chceli niečo iné ako samotná vojna a dva roky rozmýšľali o tom, ako prekabátiť systém. No tak s týmto zákonom to je to isté, je to systém, že je tu príliš veľa ľudí, ktorí chcú predať tú pôdu, no takisto plno tých, ktorí to akože chcú kupovať, ale iným spôsobom. Takže dovtedy budú špekulovať, kým nenájdu ten spôsob vhodný. Takže teraz prišla novela, alebo doplnenie, ako zabrániť niektorým veciam, pri ktorých ukázala prax, že nefungujú. Verte tomu, že o mesiac, o dva, o tri mesiace budú nové systémy, ako to robiť. Ak chcem dať poľnohospodárom, slovenským poľnohospodárom slovenskú pôdu, k tomu to nevedie cestou príkazov, zákazov a sťažovaní sa, čo sa týka hospodárskych alebo podobných problémov, ale cestou, aby poľnohospodári na Slovensku boli dostatočne finančne silní, kapitálovo podkutí, aby mohli kúpiť tú pôdu bez problémov, aby mohli prebiť tých špekulantov, či už cenou alebo inými možnosťami, nie ako teraz.
Ďalšia otázka. Myslím si, že je to celkom taký veľký mýtus alebo taká bublina. To som si už všimol, že samotný rezort pracuje posledné štyri roky zhruba v tomto duchu, vytiahne sa veľmi ľúbivá téma, aby sme pomohli malým a mladým poľnohospodárom. Je to myšlienka dobrá, je z toho tlačovka, je z toho tlačová správa, všetko pekné, ale samotný zákon je scestný a nedá sa ani presadiť a je chorý, mohol by som teoreticky prejsť všetky tie zákony, čo boli prijaté, či je to tento zákon o pozemkových úpravách č. 140/2014 Z. z., alebo mäkkých úveroch, či už je to zákon, kde je možné žiadať Slovenský pozemkový fond o pridelenie pôdy od 1. Januára, takisto pekná propagačná bublina, ale väčšinou, žiaľ, len bublina, úplne nie je to schodné.
Vrátim sa ale k tomuto zákonu. Samotná bublina je tá, že malý poľnohospodár jednoducho nemá peniaze na to, aby si tú pôdu kúpil, či sa to niekomu páči alebo nepáči, a zároveň týmto zákonom nechtiac sa vytvorila databáza voľných pozemkov. Skrátka, to niekde sa vyvesí, či už na stránke ministerstva alebo priamo na obci, ale presní špekulanti, ktorí chcú skupovať pôdu, majú vlastnú databázu, nemusia vôbec nič robiť, aby to získali. A stačí tam zavolať v pozadí, ponúknuť nejakú cenu a potom, samozrejme, prebehne to kolečko naokolo, ponúkne sa cena a na konci jednoducho nedohodnú sa s cenou, takže to kúpi tak či tak ten, kto to chce.

Ako som povedal, podľa mňa základný problém je, že preceňujeme samotné vlastníctvo pôdy. Ja si myslím, že dakde to treba od seba odlúčiť, čo vyspelým štátom, ktoré majú fungujúce a dobré poľnohospodárstvo, jednoducho sa to tam podarilo. Jedným je samostatná poľnohospodárska výroba a druhým je vlastníctvo pôdy. Ja nehovorím, že striktne to treba, nehovorím, že je zlé, keď vlastník má aj pôdu, resp. poľnohospodár aj vlastní pôdu, ale hovorím, že netreba nútiť malých poľnohospodárov do toho, aby svoje finančné možnosti jednoducho zatajili v pôde. Už som to, myslím, asi raz povedal, dneska cena pôdy je okolo tých 4-tisíc eur plus-mínus podľa lokality. Keď si niekto na to zoberie úver pri rentabilite na hektár 200 – 250 eur pred zdanením, to znamená, 20 rokov môže človek splácať tú pôdu. To znamená, že ten hektár pôdy tomu dotyčnému človeku nevyrobí prevádzkový zisk alebo nevyrobí peniaze na to, aby bežne mohol produkovať, investovať či už do živočíšnej, alebo do iných rastlinných komodít, čo sa týka pestovania, ani na zveľadenie samotnej produkcie, resp. spracovateľskej úrovne svojho základného produktu.

Keď ste už chceli zabrániť tomu nákupu, ten nákup bude prebiehať tak či tak mimo tých zákonov, keď niekto bude chcieť na Slovensku kúpiť pôdu, tak verte tomu, že ju niekto kúpi hocijakým spôsobom, od toho sú právnické kancelárie, rôzne spôsoby. Ale keby sa sťažila alebo jednoducho kvázi znehodnotila cena pôdy, lebo dneska sa berie ako investičný kapitál do budúcnosti, bola by, čo má byť, ako pracovný prostriedok, ako pre nás papier, počítač, pero, s čím pracujeme, ale zároveň nie je to až také podstatné, verte tomu, že ten trh s pôdou, kvázi ten obrovský dopyt alebo špekulácie s pôdou by samy od seba zanikli a jednoducho poľnohospodári kľudne v pokoji by mohli pracovať, mohli dokonca aj skupovať alebo kúpiť pre seba tú pôdu. A vôbec netreba rôznymi špekulatívnymi spôsobmi riešiť tento nákup, resp. takto chrániť slovenských poľnohospodárov.

Tak preto si myslím, že nebudem sa konkrétne vyjadrovať k týmto dvom bodom, ako som povedal v úvode, lebo tým by som uznal legitimitu pôvodného zákona z roku 2014. A myslím si, že ten pôvodný zákon, ako kolegovia hovorili, jednak je protiústavný a zároveň nieže pomáha, ale škodí poľnohospodárom, hlavne malým. Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec.

Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Fecko a pripraví sa pán poslanec Radošovský.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Pani navrhovateľka, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, vážení hostia, nebudem dlho hovoriť, iba chcem nadviazať na moje vystúpenie v písomnej rozprave, aby sme si ujasnili veci, že tu sa v tomto pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa dáva ku nepriamej novele k zákonu č. 180/1995 Z. z. o registroch, prakticky mení to vecné bremeno, ktoré môže Slovenský pozemkový fond uvaľovať na dve rôzne kategórie pozemkov, ktoré má. Z toho prvá kategória je, že je vlastníkom štát, to znamená, ja hovorím tomu kmeňová štátna pôda, a druhá kategória je neznámy, nezistený vlastník, hovorím, neznámy a nezistený vlastník a vlastník, ktorý nemá LV-čko na správe katastra. To znamená, berte to tak, že uvalením vecného bremena na takéto dva majetky, ktoré má Slovenský pozemkový fond vo vlastníctve, ktoré spravuje, sa tam viažu rôzne odseky § 17, 18, 19, aby sme si to ujasnili. A ja sa som sa dotýkal toho § 19, konkrétne ods. 3, kde hovoríme o pozemkoch, ktorých Slovenský pozemkový fond je iba správcom, to znamená, je tu neznámy, nezistený vlastník a tí, čo nemajú list vlastníctva založený na správe katastra. A sa prakticky v tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý dávala kolegyňa Košútová na výbore, kde § 19 ods. 3 má v súčasnosti písmená a) až g), dávalo, že § 19 ods. 3 sa dopĺňa písmenom h), ktoré znie: „h) zabezpečenie nevyhnutného prístupu k susediacej nehnuteľnosti“.

Aby ste boli v obraze, poviem, o čo ide. Slovenský pozemkový fond alebo správca môže previesť vlastníctvo k pozemkom podľa doteraz platného § 16 ods. 1 písm. b) a c), to sú tí neznámi, nezistení alebo tí, ktorí nemajú list vlastníctva, to znamená, môže previesť vlastníctvo, ak dôvodom prevodu je účel, na ktorý môžeme pozemok vyvlastniť, rozhodnutie zriadenia priemyselného parku, usporiadanie vlastníctva k pozemkom zastavaných stavbami k 20. 4. 1991 a tak ďalej až po písmeno g), kde sa hovorí o usporiadaní vlastníctva k pozemkom zastavanými stavbami vo vlastníctve obcí alebo vyšších územných celkov, ktoré prešli do vlastníctva podľa osobitných predpisov, sú tam spomenuté zákony o pozemných komunikáciách, o majetku obcí, o vyšších územných celkoch, všetko toto tam je. To sú tie možnosti, keď môže Slovenský pozemkový fond previesť aj nezisteného, neznámeho vlastníka majetok na niekoho iného, ktorý tam je. A mohol som tam doplniť, že bude to ešte aj vtedy, keď bude potrebné zabezpečiť nevyhnutý prístup k susediacej nehnuteľnosti.

To ste, pani Košútová, áno, dali preč, to tam nie je momentálne a ja som práve apeloval na to, že ak ideme k odseku 4 tohto § 19, tak že pri prevode vlastníctva sa nepoužije predkupné právo, to predkupné právo, ľudia boží, to je gro, čo som chcel povedať, lebo Slovenskému pozemkovému fondu toto predkupné právo tak berieme a v zákone o pozemkových spoločenstvách Slovenský pozemkový fond toto predkupné právo musí uplatniť, keď to chce ponúkať. Tak sa mi to vidí dvojkoľajne, že pri pozemkových spoločenstvách to musí byť, pokiaľ ide o Slovenský pozemkový fond, pokiaľ ide o fyzickú osobu, to byť musí, iba pokiaľ ide o výbor pri pozemkových spoločenstvách. A tu máme zákon o registroch. A tu zase Slovenského pozemkového fondu sa to netýka, pretože my sme si povedali, že nemusí vôbec žiadne predkupné právo tam uplatniť voči iným spoluvlastníkom, na pozemkoch ktorých sú postavené tie budovy, alebo ktorých pozemky sú vo vlastníctve štátu alebo ministerstva obrany. Takže ja by som veľmi rád, keby sme to predkupné právo tam naďalej udržali, a nehovorím, že to predkupné právo tam nemôže byť. (Reakcia z pléna.) Pani kolegyňa, ja to čítam, tak ako to čítam, takže potom mi to môžete vo vašom záverečnom slove alebo vašou reakciou vysvetliť.

A, tak by som povedal, pripájam sa asi tiež k návrhu pána Zsolta Simona, aby bol stiahnutý z rokovania a vrátený predkladateľom na dopracovanie tento návrh, pretože zdá sa mi, že niektoré veci sú tam dobré, pričom aj tie zlé veci, ktoré sme možnože uviedli, by bolo treba opraviť. A pokiaľ sa to opraví, tak myslím, že by to malo aj trošku inú priechodnosť. Dobre, ďakujem pekne, to je toľko z mojej strany, nebudem to viacej naťahovať.

Ďakujem, pán poslanec.

Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Radošovský a pripraví sa pán poslanec Alojz Hlina.

Ďakujem pekne za slovo. Je zaujímavé, tak dovoľte mi skonštatovať, že keď sa hovorí o pôde, poľnohospodárstve a lesníctve, životnom prostredí, je vždy sála prázdna, či je to ráno alebo večer, alebo na pravé poludnie, kedykoľvek zdanlivo nezaujímavé témy, na ktorých sa však robí obrovský biznis. Ľudia buď tomu nerozumejú, alebo nechcú rozumieť, alebo utekajú pred touto témou. Je mi to záhadou, prečo to takto vždycky vyzerá. Pritom všetci s pôdou obchodujú, ju nadobúdajú, predávajú, najímajú a podobne.

Zákon č. 140/2014 Z. z. sa zaradil do série zákonov, ktoré sú veľmi nejednoznačné a vnášajú len zdanlivý poriadok do systému zákonov, ktorých úlohou je riešiť problém vlastníctva pôdy. Aj preto je podanie na Ústavný súd, dokonca dve podania na posúdenie ústavnosti tohto zákona. Žiaľ, takmer na každej schôdzi Národnej rady v poslednom čase sa dotýkame tohto zákona a snaží sa vládny SMER cez tento zákon riešiť mnohé problémy, ktoré nastávajú. To znamená, je to takou zbernicou mnohých riešení, z ktorých niektoré možno považovať aj za dobré a potrebné. A ja to cítim ako také nezmyselné, pretože ak ten zákon bude posúdený ako protiústavný, tak potom tieto riešenia zase vyjdú navnivoč a stanú sa zbytočnými a bude ich treba sanovať cez iné zákony a podobne. Čiže nechápem túto logiku.

Som presvedčený, že zákon, ktorý pokladám ako celok za protiústavný, nemôžem pozmeňovať, nemôžem zlepšovať alebo vkladať doň ďalšie nové a nové ustanovenia, ktoré teda, ako som povedal, majú riešiť problém bežného života, preto si dovolím za klub KDH vyjadriť aj stanovisko, že po takomto zdôvodnení nemôžeme podporovať zmeny zákona č. 140/2004 Z. z., ani terajšiu, ani budúce novelizácie tohto zákona, minimálne do rozhodnutia Ústavného súdu. Prosto to pokladáme za nedobré riešenie.

Čo sa týka problémov, ktoré vlastne súvisia s pôdou a aj s riešeniami, ktoré tento zákon sa snaží riešiť, a to sú vlastne reštitúcie a následné problémy, ktoré nesprávne riešené alebo vôbec neriešené reštitúcie stále páchajú, vyvolávajú v spoločnosti, začínam mať taký niekedy pocit, že veď viac sa ublížilo ľuďom, keď sa prijali reštitučné zákony, ako keby tie reštitučné zákony nikdy sa neboli bývali prijali, pretože toľko zloby, toľko násilia na tých ľuďoch, psychického, čo sa napáchalo od roku 1991 po prijatí prvého reštitučného zákona dodnes, sa nestalo ani po roku 1948, pretože tam sa jednoducho s tým zmierili tí ľudia. Tí, ktorí sa s tým nezmierili, tak spáchali samovraždu. Z nich niektorí ušli do zahraničia. Ale jednoducho všetci ostatní sa s tým zmierili. Už ani neverili, že tú pôdu niekedy nadobudnú naspäť. V roku 1991 pred nimi zahorela veľká vatra optimizmom, že jednoducho sa všetky krivdy napáchané napravia, že sa dostanú k majetku.

Ja som vtedy bol podpredsedom veľkého družstva a mal som na starosti aj reštitúcie, kde mali sme dvetisíc oprávnených osôb. To bol osud za osudom. A ja som si tie osudy vypočul. Musel som si pre ne nájsť čas. Boli to strašné osudy, nepríjemné, samozrejme, s následkami, pretože už len ten biľag vlastníctva znamenal pre deti prekliatie. Ale to prekliatie pokračuje dodnes. Nehovorím tu o svojej rodine, ani nebudem hovoriť o svojej rodine. Nechcem byť osobný.

Ďalšiu epizódu reštitúcií a prípadov nedoriešených reštitúcií som absolvoval ako štátny tajomník. Zase to boli strašné osudy. Pred chvíľou som spomenul pani kolegyni Gabániovej jeden prípad reštituenta právnika, ktorý nedokázal otcovizeň, ktorú kúpil od Ostrihomskej kapituly v roku 1946, na ktorú sa nevzťahovali Benešove dekréty, ale iba vyvlastňovanie po roku 1948, za toľké desaťročia získať naspäť. A keď mu z toho v roku 2003 vrátili časť, tak mu vrátili to najhoršie, kriaky okolo močarísk, ostatnú pôdu zreštituoval niekto iný, dom, ktorý postavil jeho otec, zreštituoval niekto iný. Tak som sa ho spýtal: „Pán doktor, a vy ešte žijete?“ Totiž z toho by normálneho človeka mal šľak trafiť. Prepáčte za ten výraz. Rozplakal sa. Rozplakal sa a povedal, že hanbí sa pred svojím nebohým otcom, že to nedokázal urobiť. A nedokázal to urobiť preto, lebo úradníci to nechceli, lebo úradníci boli kúpení, lebo úradníci slúžili vždy niekomu.

Preto si myslím, že, že reštitúcie v takom ponímaní sú katastrofou. Podával som to a som hovoril vo faktickej, že som tu predkladal legislatívu vo výboroch a že som sa stretol s názormi právnikov aj na ústavnoprávnom výbore, tak žasol som nad drzosťou a chrapúnstvom niektorých právnikov, ktorí boli docenti a profesori práva, žasol som nad tým, akí boli chrapúni, čo si dovoľovali a ako sa správali voči reštitučným zákonom a ako ich prznili. Môžete si pozrieť, kto bol vtedy v ústavnoprávnom výbore, nebudem tu menovať. Nestoja tí ľudia za to, aby som si zobral ich meno do úst.

Keď sme rokovali na výbore o novele zákona č. 140/2014 Z. z., tak som uletel a bol som veľmi tvrdý a aj som sa potom za niektoré slová ospravedlnil, ale stále akýkoľvek zákon, ktorý hovorí o vlastníctve a nie je čistý a hovorí o nájme a nie je korektný a nerešpektuje vlastníkov a nectí vlastníkov, pokladám za ďalšie pokračovanie ujmy z roku 1948. A čertí ma to a bude ma to vždy čertiť, pokým sa tieto veci nevyriešia. Ja sa len čudujem tým reštituentom, že sa nezorganizujú. Ja som ich veľakrát na to nahováral, aby sa zorganizovali, tak ako sa zorganizovali ľudia, pokiaľ išlo o nebankovky, pričom to bola, s prepáčením, ozaj hlúposť, že jednoducho ktosi veril, že ten 30-percentný výnos môže byť reálny a poctivý, že sa pri tých reštitúciách nedali dokopy a nezažalovali Slovenskú republiku na medzinárodnom fóre, lebo to je ozaj krivda, ktorá je do neba volajúca, ktorá trvá.

A, páni kolegovia, zo strany SMER ja vám musím povedať, že vy v tom pokračujete. A poviem, ako to je. Povedal som a pripomenul som to aj na výbore, že zákon o nájme poľnohospodárskej pôdy sme so Simonom predkladali spolu, pretože sme cítili a vedeli sme, že jednoducho päťročný nájom je krátky nájom, aj vzhľadom na tú možnosť, ktorá bola daná Slovensku po vstupe do Európskej únie, keď boli ponúknuté investičné stimuly, ktoré jednoducho mali záväznosť päťročnú na využívanie. A to znamená, že ten cyklus bol nepríjemný a nedalo sa z toho vyjsť. Tak sme dali zákon o nájme pôdy, ale čo ste vy s tým spravili? Vy ste prosto zabetónovali nájomný vzťah a povýšili ste nájomný vzťah nad vlastníctvo k pôde, vy ste znehodnotili cenu pôdy. Kto chce kúpiť pôdu, ktorá má pätnásťročný nájomný vzťah, ktorý je nevypovedateľný, pretože tam je posledná klauzula napísaná tak ako v tých siahodlhých zmluvách T-Com-u alebo akéhokoľvek operátora o nevypovedateľnosti. To znamená, že tam je zafírovaných ďalších pätnásť rokov (pokračovanie), dokonca aj bez zmeny výšky nájmu. To znamená, že ani inflačný nárast tam nie je zachytený. Uvedomujete si, čo ste tým urobili? Toto je realita, keď takto sa dneska znehodnotila vďaka vám cena pôdy, trh s pôdou a vy ešte dovolíte si dať zákon, ktorý má ozaj všetky aspekty protiústavnosti. Tak ja som zvedavý, čo Ústavný súd s tým spraví, ale ja neviem, ako chcete toto odčiniť a kedy to chcete odčiniť. Keď sme o tomto hovorili na výbore, tak kolega Záhumenský povedal, že nájomná zmluva je právny akt. Ale vlastníctvo pôdy je ústavné právo. Neviem, čo z toho je viac. V tejto chvíli fakt to neviem, lebo tu sa ozaj s ústavným právom nakladá ako s toaletným papierom a dokonca použitým toaletným papierom.

Utešuje ma jedno poznanie, ale to nemôže utešiť všetkých, to môže utešiť len niektorých, ktorí jednoducho si to uvedomia a ktorí sú nie naviazaní na nejaké hmotné statky, že za minulé storočie a storočia dozadu vlastníctvo pôdy sa zmenilo štyrikrát až šesťkrát, či už to bolo rozhodnutím zákonom, skončením vojny alebo vojnou ako takou, alebo zmenou politického zriadenia.

To pamätné a pamätlivé, že nikto si nič nezoberie so sebou na druhý svet, platí aj pri pôde. A pripomínam to mnohým latifundistom, ktorí pôdu získali kvôli hlúposti šéfov poľnohospodárskych firiem, pričom nezískali ani pôdu, skôr získali nájomný vzťah, a to ešte pri tom nájomnom vzťahu, aby nám to bolo jasné. Tie desiatky tisíc hektárov, ktoré dneska spravujú zahraniční, získali takýmto spôsobom. Oni nepotrebovali kupovať pôdu, oni kúpili nájomný vzťah a následne zabetónovaný nájomný vzťah, ktorý jednoducho nemá hodnotu, ten potom kupovali. A skúste si to pozrieť. A ja mám v počítači asi päť takých projektov, keď zahraničné firmy, ktoré tu už jednoducho omrzelo podnikanie, sa snažia predať takýto podnik. A keď takto kúpili za lacno pôdu, čo myslíte, pôdu, ktorú kúpili, keď to zrátam, je to za tisíc eur, za koľko ju dneska predávajú ako scelenú, skomasovanú tým, že ju nakúpili od tých drobných vlastníkov? Je to za osem tisíc. Pod osem tisíc som ani jeden taký projekt nevidel. Čo sme to spravili ľuďom vlastníkom pôdy? Čo sme s nimi spravili? Nenapľuvali sme im do očí?

V roku 2003 som sa snažil rozbehnúť to, čo všetky normálne krajiny po páde socializmu sa snažili rozbehnúť. A to bol trh s pôdou, a to trh s pôdou tak, aby normálne bez akýchkoľvek predností, ale predsa len ako prejav podpory štátu voči poľnohospodárom prednostne mohli ju mať tí, ktorí na nej hospodária, aby tí mohli nadobudnúť vlastníctvo k pôde.

V Čechách sa to úspešne rozbehlo. Ten projekt vlastne je tam už v dvoch tretinách, pretože to bol projekt tridsaťročných hypoték, kvázi hypoték. Nebolo to nazvané hypotéky, ale bolo to ako hypotéka, produkt, ktorý pre banky mal byť absolútne jednoznačný, pretože čo bolo väčšou a lepšou zárukou ako pôda, keď každému normálnemu by malo byť jasné, že od roku 1990 bude hodnota pôdy len a len stúpať? Predstavte si, tým bankárom to nebolo jasné. A toho projektu sa odmietli zúčastniť. A tým pádom keďže u nich nebola vôľa, ja som to nevedel vtedy pochopiť, ale dneska to chápem, lebo mi to dáva o tom už ucelený obraz, zámerne nebola taká objednávka. Možno povedať, že vtedy banky už boli v zahraničnom vlastníctve sčasti, že jednoducho ony tak to zadiktovali, ale nebola tá objednávka ani vnútri.
Mal som jeden rozhovor pre Roľnícke noviny, ktorý mal titulok Pôda nemá politickú príslušnosť. Ním som chcel vyvolať takú diskusiu o tom, aby sme sa ako odborníci pre poľnohospodárstvo naprieč spektrom poradili a dohodli, ako zasmerujeme slovenské poľnohospodárstvo a čo s ním spravíme, ale, samozrejme, vychádzajúc z toho, akým vzťahom vlastne budeme riešiť grunt, ako vyriešime to vlastníctvo a tie nájomné vzťahy. Dostal som následne len hlúpe a vulgárne odkazy od politických kolegov z iných politických strán. Časom som pochopil, prečo som ich dostal, lebo časom tých káuz len pribúdalo. A všímajte si, že od dneska ako sofistikované pokračujú ďalej. Pokračujú ďalej, či sa vám to páči alebo sa vám to nepáči. Javorina to je u len taká jedna zo špičiek ľadovca. Ale tých havárií je podstatne viac.
Čiže keď si urobíme summa summarum zákon nedobrý, ja som sa vyjadril, prečo vyzerá nedobrý, nemôžeme sa politicky stavať k takémuto zákonu, ktorý pokladáme za protiústavný inak, ako tak, že ho nebudeme nateraz nijakým spôsobom podporovať. Môže to byť akokoľvek dobrá novela, jednoducho nemá zmysel s tak k tomu stavať, pokým tu Ústavný súd nerozhodne.

A, po druhé, tieto vystúpenia, ktoré tu dneska zazneli, mohli by pohnúť svedomím tých, ktorí zodpovedajú za riešenie vzťahov k pôde, za to, aby sme si konečne začali vážiť vlastných občanov. Je to smiešne, keď od tých istých občanov chcete, aby vás volili. A oni vás volia. To je zaujímavé. Ďakujem pekne.

S faktickou poznámkou sa hlási pán poslanec Fecko. Pokiaľ nikto iný sa nehlási s faktickou, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. A máte slovo, pán poslanec.

Ďakujem pekne. Pán kolega, ďakujem, že si zhrnul v takej kocke aj tú históriu. Myslím si, že moje svedomie s tým môže iba plne súhlasiť, pretože ja som tiež určitú tortúru reštitučných zákonov a ďalších, ktoré tu boli prijímané, prežil, teda ty si bol agronóm na nejakom družstve, ja som bol na pozemkovom úrade. Môžem povedať jedno, že keby sme mali prijať reštitučný zákon Slovenskej republiky, tak neverím, že by bol prijatý. Som bol rád, že to bolo za federácie, keď sme ho prijali. A ja som ešte vtedy zažil to, keď sme dávali tie náhrady v rámci Česko-Slovenska. To znamená, že za Prešov sme ich dávali napríklad v Hradci Králové, kde to bolo možné dať. A tam som si uvedomil demokraciu, ktorá tu proste je, že môže to ísť až tak. Môžem povedať jedno, že tak ako ty si mal myšlienku, dať dokopy reštituentov, tak to bolo aj v mojej hlave, ale nejako sa to neujalo. A ja keď som si porovnával tých ľudí, ktorí prešli mojou kanceláriu za tých dvadsať rokov, tak poviem ti iba jedno, že hlavne tí, čo boli tí veľkí, a ja hovorím, že to bol výkvet nášho poľnohospodárstva v roku 1948, tak vedeli, ako naložiť s tým majetkom. To boli tie ich deti, resp. tí, ktorí mali vek 70 rokov vtedy, v rokoch 1991 a 1992. A taký človek nemal problém povedať, že bude robiť to, to, to, že len aby mu to vrátili.

A u nás na východe, môžem povedať, zažil som tiež odovzdávanie hospodárskych dvorov poľnohospodárskych družstiev a majetkov, aj odovzdávanie poľnohospodárskej pôdy aj lesov, pričom v mnohých prípadoch som sa stretol so slovami, iba cez moju mŕtvolu (Sa vtedy postavil direktor štátnych majetkov alebo predseda družstva.) to dám, ináč z toho nedám nič. A tam mnohí ešte aj dodnes nemajú nájomné zmluvy podpísané s vlastníkmi pôdy. A, tak ako si povedal, užívacie právo znovu začína byť nad vlastníckym právom, čo je u mňa nonsens. A my sme to takto brali, pretože za to sme v roku 1989 neštrngali. Ďakujem pekne.

Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Alojz Hlina.