7. schôdza

Budete reagovať, pán poslanec? Dobre, s reakciou na faktickú poznámku, pán poslanec Baška.
Nech sa páči.

Ja som vám nepovedal, že keď ste tu rečnili viac ako hodinu, že tie veci, ktoré ste hovorili, že sú nepravdivé. Vy ste tú obhajobu postavili na tom, prečítali ste zákon, ako to má podľa zákona byť. Len to, čo sa tu udialo v roku 2011, podľa zákona nebolo. Mali sme viackrát možnosť presvedčiť sa na poslaneckých prieskumoch, ktoré sme robili ako členovia výboru pre obranu a bezpečnosť. Tak toto naozaj tu v minulosti nebolo, takéto masívne nelegálne odpočúvanie. A to, že ste to tu prečítali, vlastne zákon, presne, ako to má fungovať, to neznamená, že to tak naozaj bolo robené. By som si možno tú obhajobu nechal na vašom mieste úplne na iné miesto, na iný priestor pre iných ľudí. Možnože čoskoro to aj bude takýmto spôsobom urobené.
Ďakujem. (Hlasy a výkrik z pléna.)

Ale, páni poslanci! Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.
Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? Áno.
Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem pekne za slovo. Pokúsim sa zhrnúť rozpravu, ktorá trvala trošku dlhšie, a zároveň aj odpovedať na niektoré témy, ktoré boli v tejto rozprave vznesené.
Pôvodne som sa snažil vysvetliť, prečo si myslíme, že zmeny zákona o ochrane pred odpočúvaním sú potrebné. Vedeli sme, že keď otvoríme túto tému, že to nebude jednoduché. Nikomu sa do toho aj tak ísť nechcelo. Vedeli sme, že niektorým vyhovuje existujúci stav. Vedeli sme, že budú hovoriť, že netreba nič meniť, že netreba zvyšovať kontrolu. Ale všetci ostatní, čo žijú v tejto republike a sú svedkami neustálych menších, väčších káuz, škandálov, spravodajských hier, myslím, že im to prekáža. A som presvedčený o tom, že treba zmeniť tento systém, na rozdiel od tých, čo si myslia, že všetko funguje parádne a nič meniť netreba.
Pán poslanec Baška hovoril o tom, že kontrola spravodajských služieb a všetkých týchto bezpečnostných orgánov musí byť o vzájomnej dôvere, pretože len vtedy je kontrola. Pripomenul som si výrok, ktorý povedal Ronald Reagan Gorbačovovi, keď robili asi druhé kolo tých rozhovorov o jadrovom odzbrojení, keď hovorili o tom, že áno, dôvera je potrebná, ale "Dôveruj, ale preveruj!" je asi heslo dňa aj dnes, aj pri tejto téme.
Keby vystúpil len pán poslanec Galko, asi by som nevedel, že či sa dá vôbec o niečom ešte diskutovať, pretože všetko je zlé a všetko je nekvalifikované a treba stiahnuť. Priznám sa, že takýto príhovor by som skôr očakával od predstaviteľa vládnej strany. A myslím si, že táto vládna väčšina jednej strany môže byť rada, že vás tu má. Hovorí o tom, že navrhuje stiahnuť, aby sme stiahli tento zákon, a navrhuje počkať na predloženie zákona vládou, ministerstvom. Rovnako ako pán poslanec Baška hovoril o tom, že by sme mali predstaviť nejaký spoločný návrh spolu so zákonom o spravodajských službách. Ja si myslím, že zatiaľ sme počuli od vlády záväzok, že nám predstaví zákon o spravodajských službách. Viem, že ten zákon bude predstavovať dve také úrovne. V jednom budú naozaj posilnené kompetencie spravodajských služieb a bude tam posilnená aj kontrola, som presvedčený o tom. Ale my teraz rozprávame o úplne inom zákone. Úplne iný zákon - ja som to na úvod hovoril, neviem, či niekto nepočúval, alebo bol niekde preč - my teraz riešime zákon o ochrane pred odpočúvaním. A to je asi dosť dôležitý detail, ktorý nám unikol, aby sme sa možno viacej počúvali.
K takým vecným témam. Ja sa pokúsim byť, konzistentne, aj keď som si to zapísal na viacero iných papierov, pretože viacerí páni poslanci vystupujúci v rozprave sa rovnakých tém a vlastne aj takých tých pilierov tejto novely zákona dotkli.
Možno by som sa vrátil k tomu, že o tom v rozprave dosť často zaznelo z úst myslím pána poslanca Gála, Bašku aj Galka, o tom, že nie je žiaduce informovať občana, ak nebudú splnené ciele toho odpočúvania. A my to hovoríme, že to je jeden práve z pilierov tejto novely, ktorú teraz práve predstavujeme, že zvyšujeme právomoci občana, aby sa mohol v prípade potreby, keď on si myslí, že boli dotknuté jeho ústavné práva, odvolať na súd, aby tie rozhodnutia orgánov boli preskúmateľné súdmi. Ale zároveň hovoríme aj o tom a dávame to do výnimky v tom zákone, že tí, kde je podozrenie, že naozaj o teroristoch alebo o zločincoch, o členoch príslušníkov podsvetia, keď je podozrenie, že budú, že ďalej pretrvávajú skutočnosti, ktoré budú oprávňovať, aby sa jednoducho nezverejnilo, alebo aby neboli informovaní o tom, že boli tieto informačno-technické prostriedky proti nim využité, jednoducho tam dávame výnimku do tohto zákona. Ony to, tie orgány to zvážia a povedia, že nie, vy ste osoba, ktorej to jednoducho nemôžeme, ktorú nemôžeme informovať. Takže toto by som si nemyslel, že je nejaký závažný bod, o ktorom by sme mali sa prieť.
Ale hovorím aj o tom, že, a pristavím sa, o tom, že o tejto tzv. oznamovacej povinnosti, to nie je náš výmysel. Funguje to v niekoľkých krajinách, v mnohých krajinách, v demokratických krajinách sveta. Sú štáty s rovnakým pravidlom pre možnosť výnimky a s oveľa kratšou lehotou, ako navrhujeme my. My navrhujeme jeden rok, po jednom roku, aby sa toto zverejnilo, nezverejnilo, ale aby bol občan informovaný.
Ďalší taký pilier tejto novely, o ktorom sme hovorili, síce hovorili sme o tom, že chceme posilniť právomoci výboru, ktorý má mať odposluchy, kontrolu odposluchov na starosti, tak má to byť, my tvrdíme, že by to mal byť výbor pre obranu a bezpečnosť. Rovnako legitímne je navrhovať iný spôsob telesa alebo orgánu, ktorý by napokon takéto právomoci kontrolné mal. Ale môžem... Vo svete to funguje rôzne. Sú aj také spôsoby, aj také spôsoby. Nezávislé tribunály okrem Veľkej Británie fungujú aj v Holandsku, fungujú aj v iných krajinách, aj Európy. A priznám sa, že tiež ma, je to možno také najjednoduchšie, že zbaviť sa takejto zodpovednosti a presunúť to na akýsi nezávislý tribunál, ktorý bude zložený z nezávislých ľudí, napríklad vážených sudcov, prokurátorov alebo podobne. Rozumiem výhrade, že kontrola poslancami bude alebo neúčinná, alebo ju budú politici, kontrolóri zneužívať, že môžu unikať informácie a tak ďalej. Pri príprave nášho návrhu sme tieto všetky názory brali vážne.
Chcem sa vás ale opýtať, nie možno všetkých, pretože nás je tu málo, ale predsa len aj tých, čo sedia teraz v sále: Koľko z nás je presvedčených, že parlament zvolí povedzme troch bývalých sudcov, aby dozerali nad nasadzovaním informačno-technických prostriedkov? Ale nemám na mysli tak, že jednoduchou väčšinou. To si zvolia. Takýto orgán si táto väčšina a táto vláda si takých sudcov, prokurátorov alebo "nezávislé osobnosti" radi zvolia. Ale povedzte mi, ako na Slovensku - a my sme pripravovali taký zákon, aby bol realistický a fungujúci v našich podmienkach, nie v Holandsku, nie v Belgicku, nie v Británii a v Austrálii, realistický zákon - povedzte mi, ako nájdeme troch, štyroch, piatich ľudí na Slovensku, aby boli zvolení povedzme 140 hlasmi tohto telesa, tohto orgánu? A všetci sto štyridsiati poslanci, ktorí budú hlasovať za takéto teleso, budú presvedčení o tom, že boli zvolení ľudia, ktorí sú nezávislí, vážení, aj dôveryhodní? Pretože si myslím, že nežijeme v ideálnom svete a už vôbec nie v ideálnom politickom svete. Mali by sme však urobiť aspoň nejaký krok správnym smerom a z dnešnej nekontroly prejsť ku kontrole.
Pravdaže sme brali do úvahy a brali sme vážne riziko, že sa poslanci dostanú k citlivým informáciám. Hovoríme o tom častejšie. Myslím Gábor Gál spomínal ten precedens, a spomínal som ho v úvodnom slove, s výborom, ktorý je funkčný už niekoľko rokov a doteraz nebol žiaden problém. A naozaj možno nie v tomto období, ale v predchádzajúcich obdobiach, kedy ten nával na bezpečnostné previerky bol oveľa väčší, tak dokázali vo výbore poslanci spracovávať bez toho, aby dochádzalo k úniku utajovaných skutočností. A malo čo unikať. A má čo unikať aj z tohto výboru.
My hovoríme, že v tomto prípade navrhujeme úzku pracovnú skupinu, ktorá by nepozostávala zo všetkých členov výboru pre obranu a bezpečnosť. Ten výbor by sa mohol alebo by mal vytvárať úzke pracovné skupiny v zastúpení politikov opozície aj koalície a môžeme sa rozprávať ďalej o tom. Poďme sa rozprávať o tom aj v druhom čítaní, či dáme do povinnosti, aby mali bezpečnostné previerky. Áno, počul som túto výhradu. Môžeme dať bezpečnostné previerky, aby mali poslanci, ktorí budú v kontrolnej pracovnej skupine, v ktorej budú dozerať nad procesom nasadzovania odposluchov v tomto štáte. Na druhej strane ale Gábor mi to zobral z úst, keď hovoril o tom, že presne sa dostávame do začarovaného cyklu. Vy sa máte nechať preverovať tými, čo idete preverovať, hej?! Tak je to trošku také... Ale ja som otvorený tejto debate a možno by som aj ja bol skôr 60:40 za to, aby poslanci, ktorí budú v tejto úzkej pracovnej skupine, disponovali bezpečnostnou previerkou. Dajme to aj do zákona! Dajme do zákona, že budú, alebo do nejakého etického kódexu pracovnej skupiny alebo výboru celého, že budú viazaní mlčanlivosťou, že budú prisahať na to, že nepovedia nič, že v prípade podozrení pôjdu na detektor lži. A okey. Alebo, a ešte raz zdôrazním, som absolútne otvorený diskusii o tom, či poslanci majú mať previerky NBÚ alebo nie.
Dovoľte mi ešte povedať, sekundu, pán poslanec Fecko, myslím, že to sme teraz práve rozprávali. Vítam ohlas od pána poslanca Bašku, ktorý hovorí, že v prípade, ak tento návrh novely neprejde, aby sme sa začali rozprávať o tom, ako pripraviť spoločný zákon, opozično-vládny, o tom, ako lepšie kontrolovať nasadzovanie ITP v republike. A na druhej strane, a to by som možno aj odporoval zase to, že návrh novely zákona, ktorú my teraz hovoríme, alebo o ktorej sme začali debatovať v minulom období na výbore pre obranu a bezpečnosť, nebol iniciovaný nejakým škandálom na Vojenskom spravodajstve. My sme si, ja som to povedal v úvodnom slove, opätovne sa na to odvolám, keď vidíte, ako sa preverujú v súčasnosti, či boli tieto ITP oprávnené, neoprávnené, jednoducho je to o štatistike, holá, suchá štatistika. Máme možno oprávnenia, ale aby boli silnejšie, jednoznačnejšie, chceme to zapísať do zákona a tak, aby to bola kontrola priebežná, kontinuálna, a vtedy si každý jeden z tých štátnych orgánov, ktorý má tú právomoc, veľmi dobre rozmyslí, či má ísť cestou nasadzovania odposluchov alebo nie, pretože myslím, že sme sa vzácne zhodli všetci poslanci, ktorí v tejto rozprave vystupovali, že nasadzovanie informačno-technických prostriedkov je úžasný zásah do súkromia každého, koho sa to týka. A mala by to byť tá posledná hranica získavania informácií.
Keď ešte možno... Ako budú informovaní ľudia? - takú otázku som zaregistroval. Rovnakým spôsobom, ako je to teraz podľa Trestného poriadku. Gábor Gál hovoril o tom, že zrušme zákon samotný. Myslím si, že skôr by som išiel cestou, aby sa zjednotila postupnosť, pretože hovoril správne o dvojkoľajnosti, Trestný zákonník a teraz zákon č. 166, aby sme zjednotili. A táto naša novela zákona ide týmto smerom. My sa snažíme zjednotiť dohľad nad všetkými spravodajsky získavanými ITP v tejto krajine. Nielen čo sa týka spravodajských služieb, SIS-ky, Vojenského spravodajstva, ale aj tých policajtov.
Gábor Gál hovoril veľmi dobre tiež o tom, že ako sa ťažko dosahuje politická vôľa v takej citlivej otázke, ako je nasadzovanie informačno-technických prostriedkov. Ja som hovoril o tom, že sme čakali, že budú ľudia, ktorým vyhovuje súčasný stav, samozrejme, že vyhovuje súčasný stav. A keď sa niekto odvoláva na to, že to funguje veľmi dobre a že vlastne tie bezpečnostné orgány sú s tým spokojné, no do istej miery im môže vyhovovať tento stav. My sme tu ale preto, aby sme tiež hľadeli na to, že čo pre občanov bude dobré.
Otázky legality, legitimity, proporcionality sú naozaj otázkami, s ktorými môžeme ísť ďalej, ale myslím si, že zákon alebo novela zákona, ktorú predkladáme teraz, je krok správnym smerom. A ja bez toho, aby som vás chcel zdržovať s vyjadreniami k všetkému, čo tu dnes bolo povedané, tak by som vás chcel veľmi stručne poprosiť o podporu zákona, o posunutie do druhého čítania s tým, že práve tam je priestor na všetky technické detaily, o ktorých sme hovorili. Ale dva zásadné princípy si myslím, že sú podstatné a sú obsahom práve tejto novely, ktorú dávame teraz. Po prvé, zvyšujeme oprávnenosť alebo právomoci občanov, ktorí sa budú môcť dozvedieť, že bolo niekedy voči nim, informačno-technické prostriedky boli nasadené. A druhá vec, že hovoríme o kontinuálnej a priebežnej kontrole nasadzovania informačno-technických prostriedkov na pôde výboru pre obranu a bezpečnosť, ktorý to v kompetencii má aj teraz, len tá kontrola nefunguje, je príliš štatistická a technokratická a nie dostatočne fungujúca.
Takže bez toho, aby sme navrhovali, aké inštitúcie zvýšenej kontroly, aké inštitúcie poistiek proti zneužitiu nasadzovania odposluchov v tejto republike by sme mohli mať, odmietnuť tento zákon myslím si, že je veľmi nesprávne. A dovolím si vás ešte raz požiadať o podporu nie v mene svojom, ani v mene predkladateľov, ale v mene občanov tohto štátu.
Ďakujem pekne, všetko dobré.

Chce sa k rozprave vyjadriť spravodajca? Nie.
Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Teraz pristúpime k prvému čítaniu o

návrhu poslankyni Moniky Gibalovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona je uverejnený ako tlač 136, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborov je v rozhodnutí č. 118.
Teraz dávam slovo poslankyni Monike Gibalovej, aby návrh zákona uviedla.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, vážená kolegyňa a páni, predkladám návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o vysokých školách, ktorý je veľmi jednoduchý, ale verím, že o to zaujímavejší a potrebnejší, ktorý reaguje na situáciu študentov, ktorí pochádzajú zo sociálne slabších rodín a z rozličných dôvodov sa rozhodnú pre vysokoškolské štúdium v zahraničí.
Platný zákon o vysokých školách, v jeho ustanovení § 96 ods. 1 upravuje podmienky pre priznanie sociálneho štipendia študentom, ktorým štát prispieva na úhradu nákladov spojených so štúdiom výlučne študujúcim na vysokých školách na území Slovenskej republiky. Študenti, ktorí si vyberú študijný program alebo jeho kombináciu, ktorý nie je možné študovať na slovenských univerzitách alebo vysokých školách, sa dostávajú do nevýhodného postavenia voči študentom študujúcim v Slovenskej republike a sú poberateľmi sociálneho štipendia podľa platnej legislatívy.
Ide o študentov, ktorí by v prípade absolvovania štúdia na univerzite alebo vysokej škole na území Slovenskej republiky spĺňali podmienky pre poberanie sociálneho štipendia a podľa platných kritérií v zmysle zákonov by im takéto štipendium bolo priznané. Tento návrh zákona fakultatívne upravuje možnosť priznať sociálne štipendium teda aj tým študentom, pričom sa navrhuje osobitným predpisom upraviť podrobnosti priznávania a vyplácania sociálneho štipendia.
Dámy a páni, o takúto zmenu alebo úpravu platného zákona som sa začala zaujímať a rozmýšľať o nej po tom, čo som dostala podnet od občianky-matky, ktorá opisovala situáciu v rodine. A ja si dovolím len veľmi krátko zacitovať z tohto e-mailu: "Som samoživiteľka rodiny, mám dcéru, ktorá veľmi chcela študovať psychológiu v kombinácii so žurnalistikou. Táto kombinácia sa študuje len na Masarykovej univerzite v Brne. Moja dcéra spĺňa podmienky na priznanie sociálneho štipendia na Slovensku aj v Českej republike podľa výšky životného minima v Slovenskej republike aj v Českej republike. V českom zákone o vysokých školách má nárok na sociálne štipendium aj študent, ak spĺňa podmienky životného minima rodiny bez ohľadu na to, kde sa rozhodne študovať." A to bol dôvod, prečo som začala pátrať po tom, či naozaj je to tak. A naozaj som dospela k poznaniu, že takýto študent, ktorý z rôznych dôvodov sa rozhodne študovať na vysokej škole mimo územia Slovenskej republiky, a tu by mu toto sociálne štipendium bolo priznané, nemá naň nárok.
Teraz trochu krátko zo štatistiky. Celkovo v Slovenskej republike za posledné obdobia vzaté do roku 2009 dozadu študovalo spolu aj s externými študentmi dvestojedenásť tisíc päťstopäťdesiattri študentov. Externí študenti teda tvoria z tohto celého počtu 33,5 percent. Od roku 2009, 2010, 2011 tieto počty sú porovnateľné, plus, mínus.
V roku 2009 študovalo na štátnych verejných a súkromných vysokých školách stoštyridsať tisíc šesťstoosemdesiat študentov. V tomto počte môžu byť zahrnutí aj zahraniční študenti študujúci na našich vysokých školách, ktorí majú v Slovenskej republike trvalý pobyt. Také štatistiky sa ale u nás zvlášť nevedú.
Sociálne štipendium poberalo šestnásť tisíc deväťstodvanásť študentov na verejných a súkromných vysokých školách. Percentuálny podiel študentov poberajúcich sociálne štipendium bol 12,02.
Podľa odpovede, akú som získala na interpeláciu ešte v roku 2009, priemerná výška štipendia bola 197 eur, teraz je priemerná výška sociálneho štipendia asi, o zhruba 6 eur vyššia. K poslednému dňu roka 2009 bolo na sociálnych štipendiách vyplatené, a to vrátane, na verejných aj súkromných školách 23 410 814 eur.
Štatistiky o občanoch v Slovenskej republike študujúcich na zahraničných vysokých školách sa nevedú. Údaje sú známe za Českú republiku a mám ich k dispozícii tiež k poslednému dňu roka 2009. Podľa týchto štatistík vo všetkých formách štúdia v Českej republike študovalo dvadsaťdva tisíc dvestotridsaťtri občanov Slovenskej republiky. Podľa odhadov Ministerstva školstva Slovenskej republiky v zahraničí študuje vo všetkých formách celkovo vrátane Českej republiky dvadsaťpäť tisíc občanov Slovenskej republiky. Ak uplatníme rozloženie študentov ako v Slovenskej republike, tak približne 33 percent študuje externe a približne šestnásť tisíc sedemstopäťdesiat študentov študuje v zahraničí na dennom štúdiu. Približne 12 percent študentov v Slovenskej republike má nárok na sociálne štipendium. Ak uplatníme toto isté číslo, tak potom približne dve tisíc desať študentov, občanov v Slovenskej republike by mohlo spĺňať podmienky na poberanie sociálneho štipendia.
Predpokladám však, že tento počet bude omnoho nižší, pretože všetci predpokladáme, že tí, ktorí idú študovať do zahraničia, sú solventnejší, teda solventnejší sú ich rodičia, a preto môžu ísť študovať do zahraničia, ale práve existujú výnimky ako tá, o ktorej som už hovorila. Môžu byť študenti, ktorí majú trvalý pobyt v Slovenskej republike, sú občanmi Slovenskej republiky, študujú v Českej republike a mali by nárok na sociálne štipendium, ale nemôžu ho dostať, pretože v zákone takáto možnosť, aspoň fakultatívna možnosť neexistuje. Pritom do Českej republiky je v rámci hraníc možno niekde zo Slovenska na vysokú školu bližšie ako napríklad z Košíc do Bratislavy a opačne.
Finančné náklady pri priemernej výške sociálneho štipendia 167 eur a predpokladaných mesiacov jeho poberania, to znamená deväť, tieto finančné náklady by tvorili, teda na jeden takýto školský rok alebo dvojsemestrálne štúdium, pre predpokladaný počet študentov, ktorý sa naozaj dá len odhadnúť, približne dve tisíc, by bolo 3 021 030 eur, čo si myslím, že nie je taký veľký obnos, aby sme nemohli vytvoriť pre týchto študentov, ktorí sú sociálne odkázaní, rovnaké podmienky ako pre študentov, ktorí študujú na vysokých školách v Slovenskej republike.
Čiže myslím si, že uchádzam sa o to, aby ste ma podporili pri tomto návrhu novely zákona. A budem rada, ak budeme v druhom čítaní možno hovoriť o detailoch, ale dovoľujem si vás vyzvať: umožníme aj možno nepatrnému počtu študentov, najmä tým, ktorí študujú v Českej republike, aby sa mohli aspoň uchádzať o sociálne štipendium.
Ten počet nebude nižší len preto, že, odhadovaný, len preto, že sa predpokladá, že solventnejší študenti študujú v zahraničí, ale aj preto, že od 1. septembra platí nová vyhláška, ktorá určuje výšku a vôbec nárok na sociálne štipendiá, a je sprísnená, čo teda ja kvitujem, čiže nemusíme sa obávať, že takýto návrh zákona spôsobí nejakú veľkú búrku v rozpočte na ministerstve školstva.
Ďakujem vám veľmi pekne za vypočutie.

Ďakujem pekne, pani predkladateľka.
Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, poslancovi Martinovi Froncovi.
Nech sa páči.

Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov vystúpil v prvom čítaní k návrhu pani poslankyne Moniky Gibalovej na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, parlamentná tlač 136, ako určený spravodajca Výborom Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, a to určený uznesením č. 24 z 23. júla 2012, a podal spravodajskú informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh zákona bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v zákonnej lehote pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky. Predseda Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím č. 118 z 3. júla 2012 navrhol prideliť návrh zákona na jeho prerokovanie výborom a navrhol gestorský výbor a lehoty na jeho prerokovanie. Konštatoval, že návrh zákona spĺňa všetky náležitosti podľa rokovacieho poriadku Národnej rady a podľa legislatívnych pravidiel na jeho prerokovanie v Národnej rade Slovenskej republiky.
S ohľadom na oprávnenia, ktoré pre mňa ako spravodajcu výboru vyplývajú z rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky po rozprave o návrhu zákona uzniesla na tom, že podľa § 73 ods.. 3 písm. c) rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky odporučí predmetný návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.
V prípade, ak Národná rada Slovenskej republiky rozhodne návrh zákona prerokovať v druhom čítaní podľa § 74 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky a v súlade s návrhom predsedu Národnej rady, odporúčam Národnej rade prideliť návrh zákona v druhom čítaní na prerokovanie ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Za gestorský výbor v súlade s návrhom predsedu Národnej rady Slovenskej republiky určiť Výbor Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport s tým, aby výbory, ktorým bol návrh zákona pridelený, ho prerokovali v druhom čítaní vo výbore do tridsať dní a v gestorskom výbore do tridsať dva dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pani predsedajúca, skončil som spravodajskú informáciu a, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne, pán spravodajca.
Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala žiadnu písomnú prihlášku, pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Ukončujem možnosť prihlásiť sa. Do rozpravy sa prihlásili dvaja páni poslanci.
Nech sa páči, pán poslanec Mihál.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážená pani navrhovateľka, vážení kolegovia, kolegyne, vážení prítomní, hneď na úvod poviem, že poslanecký klub SaS podporí tento poslanecký návrh zákona a vysvetlím prečo. Tie dôvody sú v podstate jednoduché. Systém sociálnych štipendií je nezastupiteľným prvkom pri podpore štúdia na vysokých školách, pokiaľ ide o deti z "chudobnejších" rodín. Preto si musíme uvedomiť, že ak takúto podporu, ktorá pomáha študentom, či štyri, či päť, či možno viac rokov, prekonať v podstate dobu odriekania celej rodiny počas ich štúdia na vysokej škole, ak takúto podporu od štátu dostáva študent študujúci na slovenskej vysokej škole, tak nie je najmenší dôvod, aby takúto podporu nezískal študent, slovenský študent, ktorý študuje v zahraničí.
V slovenských podmienkach to skutočne sú najmä študenti študujúci v Českej republike. Obrovské množstvo, keď trošku preženiem, študentov je napríklad v Brne na Masarykovej univerzite, pretože skutočne je to mesto, je to vysoká škola, univerzita, ktorá má veľmi dobrú povesť, je to geograficky blízko k slovenským hraniciam, takže nemusíme sa čudovať. Ďalšie množstvo študentov napríklad z východného Slovenska študuje v Krakove. A tak ďalej a tak ďalej. Ale to už spomenula pani navrhovateľka vo svojej úvodnej reči. Chcel by som povedať, že tak ako na tieto deti, na týchto študentov, ktorí študujú v zahraničí, majú ich rodičia nárok na prídavky na deti, aj keď študujú v zahraničí, tak ako majú nárok na daňový bonus, aj keď študujú v zahraničí, tak nevidím dôvod, aby nemali nárok na sociálne štipendium, ak splnia príslušné kritériá. A to naviac, a to o to viac v kontexte jednak s vyhláškou, ktorá je teda už v podstate účinná, ktorá sprísňuje tieto kritériá, a ďalej aj v kontexte s tým, že sa majú podľa návrhu zákona o dani z príjmov od 1. januára 2013 zrušiť daňové bonusy pre vysokoškolákov, pre nezaopatrené deti, ktoré dosiahli devätnásť rokov a viac, s odôvodnením ministerstva financií, podľa ktorého zrušením daňových bonusov pre vysokoškolákov sociálne slabšie rodiny neutrpia, pretože sa im to má kompenzovať vyššími sociálnymi štipendiami. Čiže dávam do vašej pozornosti, hlavne poslancom vládnej koalície, respektíve vládnucej strany, že ak skutočne dôjde od 1. januára k zrušeniu daňových bonusov pre deti študujúce na vysokých školách, 19-ročných a starších, tak tým pádom tých 21 eur zoberieme aj rodinám, ktorých deti dnes študujú napríklad v Českej republike a nielenže nedostávajú sociálne štipendium, ale nebudú dostávať ani tých skromných, ale predsa len pre takúto rodinu potrebných 21 eur daňového bonusu.
O to viac aj ja sa pripájam k tej prosbe alebo žiadosti, aby sme schválili túto novelu, pretože je veľmi potrebná pre deti, pre sociálne odkázanejšie rodiny, pre chudobnejšie rodiny. A tak ako sme počuli ten výpočet, nejaké necelé 3 mil. v podstate eur určite štátny rozpočet nezruinujú, naviac, ak štátny rozpočet má získať masívnym ušetrením na daňových bonusoch pre všetkých vysokoškolákov.
Ďakujem pekne.