Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ideme rokovať o novele zákona o Justičnej akadémii, ale nielen ideme rokovať o novele, ktorá zároveň novelizuje aj základné sudcovské a prokurátorské zákony vo veľmi podstatných otázkach. Vo veľmi podstatných otázkach. A ja to dám do súvislosti aj s tou diskusiou, ktorú vedieme na tému justície už vlastne od januára, keď sa začalo diskutovať na tému...
Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, ideme rokovať o novele zákona o Justičnej akadémii, ale nielen ideme rokovať o novele, ktorá zároveň novelizuje aj základné sudcovské a prokurátorské zákony vo veľmi podstatných otázkach. Vo veľmi podstatných otázkach. A ja to dám do súvislosti aj s tou diskusiou, ktorú vedieme na tému justície už vlastne od januára, keď sa začalo diskutovať na tému novely ústavy, na tému očisty justície, čo bolo zavŕšené zakotvením previerok sudcov. To veľmi úzko súvisí s týmito zákonmi, ktoré máme pred sebou, pretože tá celá diskusia pol roka, keď odmyslím prezidentskú kampaň, politikum okolo toho, a ponechám to naozaj len v tom jadre tej právnej úpravy, ktorá bola schválená v súvislosti s novelou ústavy, tak tá diskusia sa vlastne viedla o tom, že justícia nemá, nepožíva dostatočnú dôveru na Slovensku a treba to zásadne riešiť vo vzťahu k budúcim sudcom, ale aj vo vzťahu k existujúcim sudcom. A v zásade riešila sa ako keby v tej fáze toho prvého polroka tohto roku len tá otázka ako keby morálky a etiky. A teraz tu máme zákony, ktoré riešia odbornosť sudcov, ale súčasne aj to, ako vyberať sudcov, aby sme dostali teda najlepších z najlepších po odbornej, ale aj teda morálnej a etickej stránke, lebo to kritérium spôsobilosti tam už máme zakomponované v tých zákonoch, ktoré sme prijali pred letom tohto roku. Preto sú to spojené nádoby. A prečo to dávam dokopy?
Dávam to dokopy preto, pretože pol roka rozprávame o probléme justície, pol roka rozprávame o tom, že ten kľúčový problém je dôveryhodný sudca alebo nedôveryhodný sudca, a potom naraz rokujeme o zákonoch, ktoré neprešli žiadnou, ale žiadnou diskusiou a žiadnym štandardným pripomienkovým konaním v tých najvážnejších častiach, ktoré tento, o ktorých tieto novely pojednávajú; bez všetkého. Proste prišlo to na vládu a nikto s nikým sa nerozprával, ani len s justičným stavom,lebo na to proste nebol čas. Pretože len jedna časť toho návrhu zákona bola v štandardnom legislatívnom procese, a to je novela zákona o Justičnej akadémii. Ale dnes je to v zásade nosič pre tie ďalšie zmeny, ktoré sa navrhujú.
A ja som dobre počúvala pána ministra z toho vystúpenia, keď predkladal túto novelu zákona alebo tieto novely zákonov, a porozumiem tomu, že treba reagovať na nález Ústavného súdu, ale musím povedať, že napriek tomu, že podanie na Ústavný súd zo strany poslancov SMER-u pred tými skoro tromi rokmi bolo mimoriadne obsiahle, tak Ústavný súd vyslovil nesúlad s ústavou len v minime bodov. A keď zoberiem novelu zákona o sudcoch a prísediacich, tak v zásade toho bodu, kde Ústavný súd vyslovil protiústavnosť, sa dotýka jeden jediný. A to je zloženie výberových komisií. Čiže na to, aby sme sa nedostali do problémov pri výberových konaniach na sudcov vo väzbe na nález Ústavného súdu, tak to, čo treba urýchlene riešiť, je zloženie výberových komisií, ale nič viac. To všetko ostatné justiční čakatelia, predpoklady tých, ktorí chcú sa stať sudcami, ale doteraz neboli súčasťou justičného prostredia, môžem, budem hovoriť o ďalších veciach, to všetko je jeden veľký balík, ktorý máme na stole nie v súvislosti s riešením akútnej situácie, ktorá vyplýva z nálezu Ústavného súdu. A to ja sa musím, a to sú zásadné otázky. A po tom pol roku, čo máme za sebou, vážnej diskusie o tom, aké kritériá má spĺňať osoba sudcu, ja proste sa divím, že proste si vláda dovolila nám to takýmto spôsobom položiť na stôl, pretože dnes je to naozaj vážna téma, o ktorej sa diskutuje, do ktorej sa zapája odborná verejnosť, v ktorej sa angažuje prezident republiky.
My sme tu o tom rozprávali pol roka a naraz máme niečo na stole. Po dva a pol roku, čo je vo funkcii táto vláda, ktorá má nejaké programové vyhlásenie vlády, ja sa, v ktorom, áno, sú, je aj otázka zavedenia justičných čakateľov, ja sa ale musím spýtať, kde je ten záväzok vlády, ktorý si v programovom vyhlásení dala, a síce, že príde s koncepčným materiálom o tom, ako si predstavuje budúcnosť justície na Slovensku. To je materiál, ktorý sľúbila vláda v programovom vyhlásení vlády, ktorý sľúbil minister spravodlivosti, ak si pamätáte, na konci roku 2012 v decembri sme tu diskutovali o správe o stave justície. Aj tam to bolo sľúbené. Doteraz ho nemáme na stole. Čiže nejakú ucelenú predstavu o tom, ako si vláda predstavuje ako ďalej s justíciou, doteraz nie je na stole. Zato mali sme tu očistu justície ako tému predvolebnej prezidentskej kampane, z ktorej vyšla novela ústavy, previerky sudcov a teraz máme bez akejkoľvek diskusie a štandardného legislatívneho procesu proste zásadné zmeny, ktoré podľa mojej mienky sa nie dostatočne vysporiadavajú s tými problémami, na ktoré treba reagovať, a zavádzajú nanovo inštitúty, ale spôsobom, ktorému, priznám sa, nemôžem rozumieť, pretože nedávajú zmysel. A o tom, o tom chcem hovoriť, pretože keď chceme hovoriť naozaj o tom, ako má vyzerať sudca, aké má spĺňať kritériá, ako má vyzerať jeho vzdelávanie, no tak potom musíme sa rozprávať, ako to vyzerá dnes a teda aké sú tie žiaduce alebo možné, alebo efektívne posuny do budúcnosti. Ale to sa nedá tak, že proste bez štandardných procesov, mimo pripomienkového konania.
Ja dokonca musím poukázať aj možno v niečom na iný prístup ministrov tejto vlády, lebo včera večer sme tu mali ministra vnútra Kaliňáka, ktorého mám ja mnohokrát iks dôvodov kritizovať, ale je fakt, že zásadné zákony, ktoré predkladal, či je to od verejného obstarávania, alebo včera zákon o boji proti, teda o ochrane oznamovateľov nebezpečnej spoločenskej, závažnej protispoločenskej činnosti, tak to sú zákony, ktoré majú celospoločenský dosah, sú ale verejne diskutované, prešli štandardným legislatívnym procesom, boli k nemu štandardné medzirezortné pripomienkové konania, iks diskusií, v rámci ktorých sa iks vecí vydiskutovalo. S niečím tu budeme súhlasiť, s niečím nebudeme súhlasiť, niečo budeme navrhovať, ale v poriadku, nemusím súhlasiť so všetkým, čo bolo predložené, ale malo to nejaký proces, ktorého výsledkom je aspoň predpoklad, že ten zákon môže byť dobrý a môže nás posunúť aspoň o milimeter dopredu.
Ale keď robíme zásadné veci, ktoré sa týkajú justície, ja už musím povedať, skoro zásadne mimo štandardných procesov, lebo ten proces novelizácie ústavy bol úplne mimo akýchkoľvek štandardných procesov. To nebolo štandardné pripomienkové konanie, v rámci neho diskusie a pripomienky a potom to prišlo do parlamentu. Nie, to bola politická dohoda, sem to prišlo a my sme tu proste riešili pozmeňovacími návrhmi finálnu verziu v rámci druhého čítania tu v pléne. A to isté sa týkalo tých závažných vykonávacích predpisov nadväzujúcich na novelu ústavy. Mimo pripomienkového konania, mimo štandardnej diskusie tu rýchlo veľký pozmeňovací návrh, aby to proste lícovalo s tým, na čom bola politická dohoda v novele ústavy. A tak keď prižmúrim desať očí a poviem, tak bola predvolebná kampaň, tak čo už, taký je politický život, čo nie je správne v takejto vážnej oblasti, tak dnes neni ani kampaň, pretože nepredpokladám, že na tomto si niekto bude robiť komunálnu kampaň, práve na justícii.
Čiže máme komplet priestor naozaj sa tejto otázke venovať tak, ako si tá otázka zaslúži, a nie je tomu tak a musím povedať, že to ma veľmi, veľmi mrzí. Pretože súčasťou programového vyhlásenia koniec koncov je aj záväzok vlády, že bude eliminovať všetky skrátené legislatívne konania a že sa bude zaoberať kvalitou legislatívneho procesu. No tak zásadné veci týkajúce sa justície idú mimo akýkoľvek štandardný legislatívny proces z úrovne vlády. A to je problém a musela som ho pomenovať, a preto rovno na úvod hovorím, aby bolo jasné, na, po tomto dlhom úvode, že dávam návrh, aby sme vrátili zákon vláde na dopracovanie.
Teraz k obsahu. Dotknem sa krátko aj zákona o Justičnej akadémii a potom sa dotknem noviel sudcovských a prokurátorských kódexov.
Pokiaľ ide o samotný zákon o Justičnej akadémii, ja začnem tým, že sa pokúsim parafrázovať riaditeľa obdobnej inštitúcie, ako je naša Justičná akadémia, Veľkej Británie. Je to asi rok dozadu, bol tu na návšteve, mal otvorenú prednášku a diskusiu na pôde Univerzity Komenského. Bola som si tú prednášku vypočuť, možno sme tam boli viacerí, a tento ctihodný sudca, teraz šéfujúci akadémii pre sudcov Veľkej Británie, povedal s takým typickým britským humorom krásnu vetu, ktorá znela asi takto: My sme zásadne pred asi desiatimi rokmi zmenili koncept vzdelávania sudcov, pretože sme dospeli k záveru, že sudcovia sú gramotní, vedia čítať, preto si vedia prečítať aj knižky, aj informácie na internete, a prestali sme im robiť prednášky o novelách právnych predpisov a začali sme ich trénovať z toho, ako, ako nadobudnúť alebo si oživiť tie najlepšie zručnosti, ktoré sudca potrebuje pri pojednávaní a rozhodovaní vrátane tréningov pojednávania, vrátane tréningu komunikačného a mediálneho, pretože to je to, čo je našou úlohou, a veľmi sa nám to osvedčilo.
Ja to hovorím preto, pretože je na vážne zamyslenie, čo ďalej so vzdelávaním, nielen s prípravným vzdelávaním sudcov, ale čo so vzdelávaním sudcov. Hovorím to preto, pretože väčšina vzdelávania, ktoré sa dnes uskutočňuje v tejto inštitúcii, je práve o vysvetľovaní právnych predpisov a najnovšej judikatúry a menej práve o tom tréningu, a myslím si, že naši sudcovia tiež vedia čítať.
Prečo to hovorím? Za obsah vzdelávania zodpovedá Rada Justičnej akadémie a zodpovedá riaditeľ Justičnej akadémie. Justičná akadémia fičí v nejakom modeli a si myslím, že ten model treba postupne posúvať dopredu a viac ho možno prispôsobovať moderným trendom. Ale to sa nedá vždy s tými istými ľuďmi, ktorí to už robia desať rokov. Na to možno treba niekedy výmenu. Preto nerozumiem, prečo súčasťou novely zákona o Justičnej akadémii je zmena toho ustanovenia, ktoré doteraz hovorilo, že za člena Rady Justičnej akadémie a za riaditeľa Justičnej akadémie môže byť jedna osoba vymenovaná na dve po sebe idúce funkčné obdobia. Teraz to nahrádzame tým, že môže byť vymenovaná aj opakovane. Čiže aj trikrát, štyrikrát, päťkrát.
Ja sa musím pýtať, že prečo dochádza k tejto zmene. Pretože niektorým členom, možno riaditeľovi už uplynuli dve funkčné obdobia? Nie je na Slovensku ďalšia osoba alebo osoby, ktoré by mohli nahradiť tých, ktorí sú tam teraz? Ale to je otázka toho, že či naozaj sme tak spokojní, že proste žiadnu zmenu nechceme, pretože chceme nasilu udržať tento stav. Ja sa to pýtam vecne, nie personálne. Som presvedčená, že niekedy na to, aby sme sa posunuli vecne o krok ďalej, tak proste musíme aj vymeniť ľudí, nič sa nedá robiť. A obávam sa, že tu vytvárame legislatívne predpoklady na to, aby sme zachovali existujúci stav, pritom sa vôbec nerozprávame o tom, že či je vyhovujúci, alebo nie je vyhovujúci.
A ja si myslím, že vo verejnej diskusii, takej vysokej, pri takej vysokej nedôvere vo vzťahu k justícii toto je úplne legitímna otázka. Ja si nemyslím, že to je diskusia, ktorú majú viesť len sudcovia medzi sebou, podľa hesla len sudcovia vedia, čo je najlepšie pre sudcovský stav. Keď je 70 % obyvateľstva Slovenska nespokojná a nedôveruje justícii a tým dôvodom nepochybne je aj to, akým spôsobom vyzerajú tie konkrétne pojednávania na konkrétnych súdoch vedené konkrétnymi sudcami, no tak asi s tým treba niečo robiť. A jeden veľký nástroj je, čo robíme so sudcami počas ich kariéry, pokiaľ ide o ich priebežné vzdelávanie, ako ich trénujeme, aký servis im poskytujeme – a to s tým súvisí. Asi sa musíme pohnúť trošku ďalej. Takže nechápem, prečo vytvárame predpoklady pre konzervovanie existujúceho stavu. Myslím si, že model dvoch funkčných období je úplne štandardný, a priznám sa, že nerozumiem tejto legislatívnej zmene, ibaže by sme to niekomu sľúbili. Ale to potom, to potom je iná téma. Myslím si, že tak by sa zákony robiť nemali. Toľko k zákonu o Justičnej akadémii, ku ktorému sa nepriamo ešte vrátim, keď budem hovoriť o ďalších témach.
Tým, tou ďalšou témou je výber sudcov ako takých. To, čo urobila predchádzajúca vláda, bolo to, že zaviedla otvorené výberové konania, ktorých sa môžu zúčastniť všetci, ktorí spĺňajú zákonné kritériá na to, aby mohli byť sudcami, vrátane toho, že majú justičnú alebo inú adekvátnu skúšku, ktorá v našom systéme existuje. Čiže nie hocikto, ale kto spĺňa určité predpoklady vrátane veku a teraz tam máme aj spôsobilosť. V záujme čo najväčšej otvorenosti a aby sme poskytli priestor takýmto ľuďom, aby sa mohli uchádzať o funkciu sudcu, aby sme mohli vyberať najlepších z najlepších a aby sme trošičku preťali tú uzatvorenosť systému, že sudcovia vychovávajú svojich nástupcov na svoj obraz a keďže vidíme, ako ten obraz vyzerá, tak asi toto klonovanie svojich nástupcov na svoj vlastný obraz nie je asi tá najlepšia cesta, tak sme zrušili aj ten inštitút justičných čakateľov. Podotýkam, toto zrušenie inštitútu justičných čakateľov bolo tiež napadnuté na Ústavnom súde. Ústavný súd sa nevyjadril, že by zrušenie justičných čakateľov bolo protiústavné. Ústavný súd povedal, že je v kompetencii, keď to prerozprávam, že je v kompetencii zákonodarcu vybrať si z rôznych modelov, ako vyberať sudcov, ten, ktorý považuje za najvhodnejší. Máte plné právo považovať justičných čakateľov za najvhodnejší model, akurát že to, čo je tu zakomponované v tomto zákone, je ako keby de facto preferencia justičných čakateľov, uzatvorenie toho systému, ale zároveň sa snažíme tváriť, že je súčasne aj otvorený voči, voči ľuďom zvonka, ale tým ľuďom zvonka kladieme ale bariéry, že pravdepodobnosť, že niekto zvonka bude chcieť sa stať sudcom, sú veľmi, ale veľmi malé.
A zároveň ale ste nepovedali, či tá skúsenosť s tým doterajším systémom je tak zlá, že proste ho treba nevyhnutne nahradiť a vrátiť sa späť, pretože samotný návrh tak, jak je napísaný, vlastne nechápem, pretože síce sa zavádza inštitút justičných čakateľov, tí budú robiť to isté čo vyšší súdni úradníci, obaja sa budú môcť za rovnakých podmienok hlásiť do výberového konania, len niektorí budú mať status justičného čakateľa, niektorí budú mať status vyššieho súdneho úradníka a tým pádom vlastne neviem, čo je to za model alebo či je to len akože formálna fajka do programového vyhlásenia vlády, že proste z časti tých vyšších súdnych úradníkov spravíme zase justičných čakateľov; nerozumiem. Pretože ak by ste povedali, že to doteraz je zlé, tak potom prídete s iným modelom, ale toto je rovnaký model preferujúci ľudí zvnútra a kladúci prekážky ľuďom zvonka, ale zároveň nejako špeciálne nepreferujúci justičných čakateľov. Čiže je to mačkopes, ktorému, priznám sa, teraz už prestávam úplne rozumieť, a myslím si, že o tom treba vážne sa rozprávať a chcela by som poznať tie argumenty, konkrétne argumenty, nielen voľné reči, ale konkrétne argumenty, o čo sú tí noví sudcovia, ktorí sa stali sudcami povedzme z tej pozície vyšších súdnych úradníkov, horší ako tí, ktorí sa pred pár rokmi stali sudcami z pozícií justičných čakateľov, a či tie rozdiely sú dnes tak priepastné, že rýchlo sa musíme vrátiť k justičným čakateľom. Ak je to tak, tak potom ich zaveďte ale naozaj a nie pro forma, a ak to tak nie je, no tak potom sa nehrajme, že zavádzame justičných čakateľov, ktorých preferujeme pred ostatnými; a potrebujem na to odpovede, ktoré neboli dané, a keďže nebol štandardný legislatívny proces, tak sa o tom nejakým spôsobom nediskutovalo, tak musím tie otázky klásť, samozrejme, teraz.
Súčasne sa snažíte tváriť ale, že tie výberové konania ostanú otvorené, lebo môžu prísť aj ľudia zvonka, ale dávate im ďalšiu podmienku, musia absolvovať nejaké prípravné polročné vzdelávanie, ktoré zároveň ale v tomto zákone nie je nijako konkrétne špecifikované, čo všetko by malo obsahovať, to sa dozvieme až neskôr, pretože to určí Rada Justičnej akadémie. A my dnes ani netušíme, že to, čo raz v budúcnosti určí Rada Justičnej akadémie, či bude tak blokačné pre kohokoľvek zvonku, že každý povedzme 40-, 50-ročný advokát s dobrou praxou, s príslušnými skúškami, renomovaný, si proste rozmyslí, že či vôbec proste bude a má zmysel pre neho chodiť do Justičnej akadémie pol roka na nejaké kurzy len preto, aby sa mohol prihlásiť za sudcu, kde potom vo výberovom konaní možno cez to ústne, cez ten ústny pohovor ho preskočí justičný čakateľ.
Toto, toto je tu vytvorené, to znamená, kto pôjde zvonku? A už sa nebráňme toľko tým ľuďom zvonka, veď aj tak tí, ktorí dnes robia na súdoch v tých výberových konaniach, samozrejme, majú komparatívnu výhodu. Ja nehovorím, že sa nám teraz zvonku budú hromadne hlásiť ľudia na tie okresné súdy. Ale však nechajme ten priestor na tie vyššie stupne súdov, aby naozaj takíto ľudia prišli. Sú systémy, kde celá justícia je postavená na tom, že prichádzajú skúsení ľudia na sklonku svojej kariéry, po svojej úspešnej kariére na 20 rokov do justície, kde završujú svoju právnickú kariéru. A má to svoj zmysel, tak prečo vytvárame ešte ďalšie bariéry? Som presvedčená o tom, že ten, kto spĺňa podmienky zákona, ten, kto má príslušnú skúšku, má príslušnú prax, sa dokáže pripraviť na to výberové konanie tak, že keď ho absolvuje, tak bude spôsobilý byť sudcom. A keď bude tá Justičná akadémia následne poskytovať naozaj to vzdelávanie, že bude podporovať tie zručnosti sudcov, to znamená trénovať s nimi, ako majú vyzerať pojednávania a tak ďalej, tak to prospeje, samozrejme, aj všetkým nováčikom, ale, samozrejme, aj tí, ktorí tam už robia 10, 15 rokov a možno majú zaužívané zlozvyky a rutinu, s ktorou treba niečo robiť.
Čiže výsledok toho celého je jeden mačkopes, ktorý zavádza justičných čakateľov, ale zároveň ho kombinuje s existujúcim systémom, ktorý de facto preferuje ľudí zvnútra a tvári sa ale, že je otvorený pre ľudí zvonka, a obávam sa, že takto z toho nemôžeme očakávať žiadny posun dopredu. Nemôžeme očakávať žiadny posun dopredu, pretože nijako sa tento zákon hlbšie nezaoberá tým, že teda ako tie kritériá na výber sudcu naozaj, naozaj majú vyzerať, čo všetko sa má naozaj, naozaj skúmať v rámci tých výberových konaní, nezaoberá sa ani tým, čo je veľká téma, že sa nám pravidelne zdá, sa stáva, že cez tú ústnu – ergo subjektívnu – časť výberového konania rodinní príslušníci nám preskakujú iných adeptov na funkciu sudcu. Dnes máme predsa prípad, keď práve kvôli takejto situácii prezident nevymenoval jednu sudkyňu zatiaľ, ale to nie je prvý prípad a jediný prípad takejto situácie.
Musím sa vás spýtať, že či nechcete prehodnotiť, pán minister, vaše rozhodnutie zo začiatku funkčného obdobia, kedy ste zvýšili váhu práve toho ústneho pohovoru oproti tým, ktoré, oproti iným častiam výberového konania, ktoré sú zdokumentované, pretože sú na papieri, pretože tým, že sa zvyšuje váha toho ústneho pohovoru, zvyšuje sa váha subjektívneho posudzovania. To sú otázky, ktorými sa treba zaoberať. A áno, jedna otázka je nahrávať tie ústne pohovory, zaregistrovala som, že ste pripustili cez médiá, pán minister, že o tom pouvažujete, ale to je len jedna otázka. Druhá otázka, samozrejme, je, že či vôbec tá váha toho ústneho pohovoru má byť taká vysoká. A tretia otázka je, kto má vlastne sudcov vyberať, pretože, a tu sa dostávame k tomu, kde, áno, treba reagovať na nález Ústavného súdu. A ja rešpektujem plne nález Ústavného súdu v tom bode, že dobre, aj minimálne polovica členov výberovej komisie má byť kreovaná zo strany sudcovského stavu, dobre, v poriadku, no ale potom sa rozprávajme, že tí, ktorí môžu byť zvonka, to znamená, sú nomináciou z ministerstva spravodlivosti a sú nomináciou z parlamentu, že či aj tí majú byť sudcovia, pretože to, čo je dôležité v tých výberových konaniach, aby tam bol aj externý prvok. Pretože vy dnes máte nominačné právo, aj parlament má nominačné právo, ale de facto ste tam dali sudcov. Hej? Čiže de facto dnes sudcov vyberajú len sudcovia. A to je vážna otázka a ja som presvedčená, že pokiaľ zase tú uzatvorenosť systému máme trošku otvoriť a má tam byť ten pohľad zvonka, a to je tiež súčasťou tej témy otvárania justície verejnej kontrole, tak som presvedčená, že nestačí to, že sú tu tieto nominačné právomoci, tie nominačné právomoci sú tam kvôli tomu, aby pri tom výbore bol externý prvok, nielen sudcovia. A preto je dôležité, aby tieto zložky moci tam nominovali aj iných ľudí, nielen sudcov. Zjavne v našich podmienkach aj toto treba dať do zákona, že je to dobré a vhodné a že by tak mali robiť, pretože v opačnom prípade, keď chceme mať pokoj so sudcami, no tak pán minister tam nominoval sudcov, výsledok toho je, že máme výberové konanie, kde zasadne päť sudcov, ktorí vyberú svojho budúceho kolegu, najvyššia váha, ktorá môže prevaliť ostatné časti výberového konania, je ústny pohovor, no a potom máme na stole problém, že či to výberové konanie bolo fér, a prezident nevie, že či boli dodržané zákonné kritériá pri výbere sudcu.
A toto sú otázky, ani ťuk sa nerieši v tejto novele zákona, ani trošičku nie sú naťuknuté. A ja si myslím, že to pýta vážnu debatu. A keď sa vláda púšťa do týchto otázok, tak potom si musí ich najskôr veľmi vážne položiť a musí hľadať na ne odpovede a priniesť návrh zákona, ktorý nás posunie o kúsok ďalej a nezostane v tom, že zakonzervovávame vlastne všetko to negatívne, čo z tých výberových konaní už poznáme. A táto diskusia mohla prebehnúť a mohla by prebehnúť, keby to bolo súčasťou štandardného pripomienkového konania, ale keďže to proste prišlo na vládu a je to v parlamente, tak tento proces neprebehol. Zase budeme riešiť veci medzi prvým a druhým čítaním, prezident avizoval, že o tom chce hovoriť, to je veľmi dobré, ale hovorím, zas budeme veci riešiť pozmeňovacími návrhmi medzi prvým a druhým čítaním, možno vyriešime to, že ústne, ústna časť výberového konania sa bude nahrávať, tak ako ste to pripustili, ale to je len jeden bod z toho, o ktorých by sme sa mali rozprávať a v nastavení výberových konaní ich meniť podľa skúsenosti, posunúť ich ďalej. Pretože pokúsili sme sa ich niekam posunúť, niečo nám to ukázalo, vy ste, pán minister, vyhláškou nás trošičku tak ako, a faktickými krokmi tak ako keby oblúkom vrátili kúsok naspäť, no a zas tam musíme vyhodnotiť a, naopak, snažiť sa posunúť ďalej a nie vracať sa, tváriť sa, že sme strašne otvorení, ale v skutočnosti sa vracať späť do tohto uzatvoreného systému, lebo to nás nikam neposunie.
Ešte zložitejšia situácia je, pokiaľ ide o prokurátorov. Tam je to zjavne otázka citlivejšia, pretože tam, tu musím povedať, že Ústavný súd ešte citlivejšie, podstatne citlivejšie vníma možno ingerenciu iných mocí do výberu prokurátorov a vôbec do tohto systému ako pri sudcoch, ale aj tam máme priestor. Ústavný súd nepovedal, že nemáme priestor žiadny. Len stanovil nejaké limity tomuto priestoru. Čiže zase v týchto návrhoch zákonov ideme ďaleko, ďaleko za to, čo vytkol predchádzajúcim novelám Ústavný súd, a vytvárame systém, ktorý, ktorý zase tenduje k tomu, čo najviac uzatvoriť prokuratúru do seba. Keď si pozriete tú právnu úpravu, tak akékoľvek výberové konanie, či na čakateľa, budúceho prokurátora alebo funkcionára prokuratúry, je nepriedyšne uzatvorené len medzi prokurátormi, pretože členmi tých výberových komisií môže byť len prokurátor a tie komisie menuje generálny prokurátor. Čiže do pozícií čakateľa, prokurátora a vedúcich funkcionárov bude vyberať komisia prokurátorov menovaná prokurátorom. Bodka. Ani náznak niečoho zvonku. Tiež máme tu takú hru, pretože tu máme výberové konanie na prokurátorov, ale výberové konanie na prokurátorov máme len vtedy, ak nemáme nejakého čakateľa prokuratúry, pretože ak máme čakateľa prokuratúry, tak nemáme výberové konanie. Takže zase proste uzatvorenie do seba a ako keby sme boli naozaj naplno spokojní s tým, ako tieto inštitúcie fungujú. To nie je slovná hra. To je jednoducho historická skúsenosť, že uzatvorené systémy – nech sú dokonca aj naplnené ľuďmi, ktorí sú kvalitnými vo svojej profesii –, majú jednoducho tendenciu sa zvrhnúť a vytvárajú potom priestor na to, aby hlava toho uzatvoreného systému mohla tú svoju pozíciu využívať, ba až zneužívať, a my na to vytvárame priestor aj týmito zákonmi a vraciame sa vlastne ako keby späť tam, odkiaľ sme sa chceli dostať, namiesto toho, aby sme hľadali riešenie, ako vylepšiť novonastavený systém a vyriešiť a posunúť ho dopredu, ďalej tak, aby sme zároveň vyhoveli aj ústavným kritériám.
Opakujem ešte raz. Neviem si predstaviť v minulosti, že by opozícia nekričala a sudcovia a prokurátori nekričali, keď by niektorý z ministrov takýmto spôsobom predkladal vážne zmeny sudcovských a prokurátorských kódexov. Je neprijateľné, ako sa vyhýbame štandardným legislatívnym procesom, a musím povedať, je to v rozpore aj s vaším vlastným programovým vyhlásením vlády. Ten návrh som dala, žiadam alebo navrhujem, aby parlament zaviazal vládu, aby predložila prepracované znenie týchto návrhov zákonov.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
