Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, pán minister. Vecí, ktoré by stáli za komentovanie v tomto programovom vyhlásení, je veľa, ja najprv si dovolím takú malú nezbednosť a zastavím sa na chvíľu pri niektorých skvostoch terminologických, ktoré by som rád mal bližšie osvetlené. Zdokonaľovanie ľudskej práce. Skutočne som si začal lámať hlavu nad tým, že čo to je, lebo mám taký pocit, že ľudstvo, odkedy sa začala...
Ďakujem, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, pán minister. Vecí, ktoré by stáli za komentovanie v tomto programovom vyhlásení, je veľa, ja najprv si dovolím takú malú nezbednosť a zastavím sa na chvíľu pri niektorých skvostoch terminologických, ktoré by som rád mal bližšie osvetlené. Zdokonaľovanie ľudskej práce. Skutočne som si začal lámať hlavu nad tým, že čo to je, lebo mám taký pocit, že ľudstvo, odkedy sa začala vyvíjať civilizácia, nič iného nerobí, len sa snaží akosi zlepšiť to, čo ho živí, čiže práca. Tiež som sa pozastavil nad intelektuálnou bezpečnosťou štátu. To už som vôbec nepochopil, že o čo ide, ale že či je potrebné chrániť nejako špeciálne našich intelektuálov, alebo sa jedná o špeciálnu ochranu duševného vlastníctva, ktoré sa v tak obrovskom množstve produkuje na Slovensku, alebo, alebo o čo ide. Tiež som nepochopil, čo sú práva sociálneho občianstva. Ale takých vecí je tam veľa, to je proste terminológia a ja len takto na úvod som si dovolil sa zamyslieť. Ale terminológia programového vyhlásenia vlády je dobrým právom každej vlády a podľa mňa každá vláda má právo si zvoliť vo svojom základnom dokumente taký slovník, aký chce. Je to legitímne a je to v poriadku, ja by som považoval za zvláštne, keby ľavicové subjekty a pravicové subjekty jednoducho uchopovali realitu tou istou terminológiou. Jednoducho to tak nie je a premieta sa to aj do slov.
Otázka je, že či s týmito spomínanými slovnými spojeniami a s ďalšími, ktoré sa tam nachádzajú vo veľkom množstve, či sú oboznámení tak nejak obsahovo aj samotní členovia vlády alebo len, by som povedal, ten think tank, ktorý na tom pracoval.
Ale teraz by som sa rád dostal k niektorým konkrétnym veciam. Ja si netrúfam hovoriť ani k finančnej politike, ani k iným ekonomickým záležitostiam, ani k environmentálnym, ani k zdravotníctvu, lebo jednoducho necítim sa dostatočne kvalifikovaný. Chcel by som sa zastaviť na chvíľu pri zahraničnej politike a tam by som chcel povedať, že sa nemusím veľmi siliť, aby som vyslovil aj isté uznanie. Považujem za dobré, že existuje prinajmenej v tom, že táto vláda sa hlási ku kontinuite zahraničnej politiky, aspoň čo sa týka toho, že považuje priestor Európskej únie za základný. Proste priestor, v ktorom sa realizujú naše politické a aj ekonomické ambície, a nakoniec je to priestor, ktorý nám poskytuje isté garancie v oblasti slobôd a demokracie. Považujem tiež za veľmi dobré, že sa jasne programové vyhlásenie prihlásilo k transatlantickej spolupráci, teda k tomu, že patríme, čo sa týka zabezpečovania našej bezpečnosti, do Severoatlantickej aliancie a že kľúčovým prvkom Severoatlantickej aliancie je spojenectvo Európy so Spojenými štátmi. Nebýva celkom v každej európskej krajine zvykom sa takto otvorene k tomu prihlásiť a ja vravím, že to oceňujem.
Ja sa ešte vrátim potom k bezpečnosti špeciálne, ale teraz by som sa rád zastavil pri jednej veci, ktorá sa spomína v rámci tých mnohých subkapitol, čo sa týka bilaterálnej zahraničnej politiky a ekonomickej zahraničnej politiky, pri jednej veci, ktorá podľa mňa si zaslúži komentár. Tou vecou je v jednej vete iba deklarovaný úmysel postaviť širokorozchodnú železnicu v Čiernej nad Tisou cez Košice, Bratislavu až do Parndorfu a do Viedne, ak to bude ekonomicky výhodné. Tak musím povedať, že toto považujem za sporné, ten úmysel to tu urobiť, a bol by som rád, keby, keby tento programový punkt nakoniec sa neuskutočnil, poviem hneď prečo.
Po prvé, ekonomické dôvody. Myslím si, že sa dá celkom dobre veriť štúdii, ktorú si dala vypracovať Breitspur Planungsgesellshaft, čo je, čo je teda konzorcium štyroch firiem, ktoré eventuálne by stavali širokorozchodnú vo firme Roland Berger, z ktorej vyplýva, že celý projekt je finančne nevratný. Jednoducho, keby aj teoreticky podľa tej štúdie Roland Berger v roku 2050, čo je teda ako, by som povedal, že v mojom veku už by mi to mohlo byť jedno, ale, ale v roku 2050 keby, keby malo naozaj premávať štyridsaťtri nákladných vlakov, jedná sa o kontajnerovú dopravu, keby malo premávať obidvomi smermi štyridsaťtri vlakov, aj tak je ten projekt finančne nenávratný. Zaujímavý by sa stal vtedy, keby sa našli peniaze zo zdrojov Európskej únie, čiže peniaze daňových poplatníkov, lebo aj to sú naše peniaze, peniaze daňových poplatníkov, plus keby sa našli ďalšie peniaze z rozpočtov zúčastnených štátov, až potom by, povedzme, ktoré by zainvestovali z tej predpokladanej sumy cirka 6 mld., keby zainvestovali štáty a Európska únia polovicu, možno viac, potom by to začalo byť zaujímavé. Čiže keby nám to niekto iný zaplatil. Inak nie.
Zároveň treba tiež dodať, že ten plánovaný objem prepravy tovaru je naozaj sporný. K tomu by som dodal ešte jednu vec, že tie, tie obavy o pracovné miesta na prekladisku v Čiernej nad Tisou, kde sa teda prevažne prekladajú sypké materiály, a nie, nie kontajnery, tak tie sú viac ako oprávnené, napriek tomu, čo obhajcovia tohto projektu hovoria. Ale ja sa teraz zastavím pri inej veci. Ak som dobre rozumel informáciám, ktoré som dostal od asociácie logistiky, od ľudí, ktorí sa zapodievajú dopravou nákladnou ako takou, tak existuje jeden základný rozdiel medzi Spojenými štátmi americkými a Európou. V Amerike až 50 a viac percent karga, teda tovarov sa prepravuje po koľajniciach, po železnici. Je to možné jednoducho preto, že tam po celých Spojených štátoch nie sú rozdiely v technických požiadavkách a normách. Je samozrejmé, že je tam rovnaký rozchod koľajníc ako v Európe, ale nejedná sa len o ten rozchod, jedná sa aj o iné typy noriem. Preto je možné, že v Amerike zostavujú pokojne na prepravu napríklad ropných produktov vlaky, ktoré majú jeden a pol kilometra a majú šesť lokomotív a prepravujú ten obrovský náklad krížom cez kontinent a na veľké vzdialenosti. Vtedy, aj podľa názoru našich dopravcov, sa koľajová preprava oplatí, inak nie.
V Európe je situácia horšia, pretože máme síce v Európe rovnaký systém, rovnaký rozchod koľajníc, ale rôzne normy spôsobujú, že robia si štáty vzájomne naschvály, proste platia iné pravidlá a iné, iné, iné technické požiadavky, prepriahajú sa lokomotívy na hraniciach. Jednoducho tá preprava je diverzifikovaná a politikou Európskej únie je, že je potrebné tento normatívny chaos zredukovať, celý ten priestor v železničnej doprave zhomogénniť a jednoducho dostať väčšiu časť nákladov, ktoré sa prepravujú, na, na koľajnice. Kvôli tomu sa aj u nás investuje. Stavajú sa prekladové terminály, myslím, na štyroch miestach. To je veľká investícia a celá Európa smeruje k tomu, že, že sa ten priestor unifikuje, nie diverzifikuje, unifikuje. A my zrazu máme v pláne, dotiahnuť až do stredu Európy jednu koľajovú trať s úplne inou normou, ktorá sa nepoužíva nikde s výnimkou Ruska a krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Teda namiesto toho, aby sme sa snažili o europeizáciu Ruska, keď už nám záleží na, na postupnom otváraní toho priestoru, tak sa snažíme prinajmenej aspoň po jednej línii o rusifikáciu nášho priestoru. Nepovažujem to ani ekonomicky za rozumné.
Dobre, ekonomické úvahy môžu byť všelijaké, pridám ešte jednu, ktorá nie je ekonomická. Takto, k tej ekonomickej ešte treba dodať, že asi pred dvomi rokmi dal dlhý rozhovor pre týždenník Trend Vladimír Jakunin, šéf ruských železníc, ktorý je, ktorý sem chodí pomerne často a ktorý je, samozrejme, vášnivým zástancom toho projektu. No, ale z jeho odpovedí vyplýva, že Rusko má pre túto trať viacero alternatív. Jedna z tých alternatív je sever, čiže Poľsko a, samozrejme, že plánom ruských prepravcov je dostať sa akosi koľajovou prepravou k prístavom, teda, teda k Sassnitzu a k Hamburgu na severe prípadne, alebo juhom cez Maďarsko k vodnej trase ako je Dunaj, prípadne ďalej k Rijeke, čiže k moru. To má v prípade kontajnerovej dopravy zmysel.
Slovensko je len náhradný projekt. Ak som tomu dobre rozumel, čo mi hovoril tamto kolega Érsek, je, že, že Poliaci majú na svojom území asi 200 kilometrov širokorozchodnej trate, pretože u nich to prekladisko je vnútrozemské, ono nie je na hranici, kde sa prekladajú tovary zo širokorozchodnej na náš európsky rozchod koľajníc, ktorý je štandardný. No, ale povedal by som, že celá vec má ešte okrem toho, že teda pravdepodobnosť, že, že to pôjde práve cez Slovensko, je menšia, tak celá vec má ešte geopolitický rozmer. Tak ako plynovod nie je len plynovodom, po ktorom prúdi energetická surovina, ale je zároveň politickým faktom, veď to boli dvaja Rusi, ktorí napísali knihu, vyšla mimochodom v slovenskom preklade, o Gazprome ako o politickej zbrani. Veď to nie je prekvapivé, že Rusko používa firmu zvanú Gazprom ako, ako jednoducho prostriedok, ako vyvíjať raz subtílny, raz menej subtílny cenový alebo kvantitatívny prostriedok nátlaku na tie či oné krajiny. Po dopravných trasách, či už sú energetické alebo, alebo iné, infraštruktúrne, neprúdia len tovary. Prúdi aj politický vplyv.
Ja som nie ani paranoidný, ani to neideologizujem, ale stačí čítať analýzy zaoberajúce sa ruskou tlačou, vyjadreniami ruskej politickej elity a je jasné, že Rusi, a to je celkom legitímne, sa snažia obnoviť svoj vplyv v strednej Európe a v Európe vôbec a neľutujú nijakých investícií. Toto je podľa mňa investícia, ktorá znamená istý krok týmto smerom. Jednoducho hospodársky vplyv, o obnovenie hospodárskeho vplyvu Ruska v našom priestore, aj keby to ekonomicky celkom nebolo výhodné, je to výhodné, je to výhodné politicky. Opakujem znovu, nepokúšam sa ideologizovať. Hovorím o tom, že v podstate to je absolútne prirodzená tendencia ruskej politickej elity, a dodávam, že je to niečo iného, ako keď sa o čosi podobné a o expanziu snažia, snažia súkromné firmy.
V Rusku fakticky aj firmy, ktoré sú v súkromných rukách, nie sú v súkromných rukách tak celkom. V Rusku totižto bohatstvo závisí od moci, nie moc od bohatstva. To bohatstvo sa ľahko rozplynie, ak človek upadne u moci do nemilosti, aj keď je privátnym vlastníkom. Jednoducho ja považujem takúto investíciu na Slovensku, vzhľadom na to, že som vybavený povedzme aj trošku stihomamom, inštinktami mojej generácie, ktorá tie ruské tanky na ulici videla. Keď som bol študent, som ich videl na ulici. Tak považujem takúto investíciu za geopoliticky riskantnú. To je všetko, čo som k tomu chcel povedať, a teda myslím si, že by bolo fajn, keby slovenská vláda tento úmysel, aby k nemu prikročila opatrne a keby ho prehodnotila pre všetky tie dôvody, ktoré som pomenoval.
Nechce sa mi používať nejaké silné adjektíva, ja len navádzam k opatrnosti. No a teraz poviem ešte jednu vec, ktorá mi v programovom vyhlásení vlády chýba, ale vážne chýba, a opäť to nemá byť nejaká, by som povedal, taká prudká, opovržlivá výčitka. Ja viem, je doba šetrenia. A tá doba šetrenia by bola, aj keby nebola padla vláda Ivety Radičovej, dokonca aj keby pravica, čo v danej chvíli vyznieva trochu komicky, taká predstava, vyhrala voľby a ona by zostavila vládu, aj vtedy by bola doba šetrenia. V dobe šetrenia uvažovať o zvýšení výdavkov na obranu je, by som povedal, nie celkom realistické. Napriek tomu chcem pripomenúť, že v čase, keď sme vstupovali do Severoatlantickej aliancie, sme sa zaviazali, že naše výdavky na obranu budú minimálne 2 percentá nášho HDP. Ja viem, že žiadna, takmer žiadna z európskych krajín, ktoré sú členskými krajinami Severoatlantickej aliancie, to proste neplní. Ja viem, že Európa sa stala bezbrannou takmer dobrovoľne, ale ja by som predsa len, a hneď poviem, z akých dôvodov, očakával, že nie pre tento rok, keď treba naškrabať posledný cent, aby sme nejako sanovali verejné financie, ale aspoň do budúcnosti keby v tom programovom vyhlásení bol úmysel dostať naše výdavky na obranu na prisľúbenú úroveň tak rýchlo, ako to len bude možné. Existujú na to viaceré dôvody, ktoré sa netýkajú len toho, že, že my sa zúčastňujeme nejakých medzinárodných misií. Jedná sa aj o to, že celkový pocit krajiny, pocit, taký intuitívne vnímaný pocit istoty občanov, politickej triedy, každého, tak trošičku súvisí s tým, čo si myslíme o našich ozbrojených silách, že akú silu, aké bezpečie cítime za chrbtom. Ja by som bol rád, keby slovenské ozbrojené sily neboli tak podvyživené, ako sú v tejto chvíli. Keby sme si mohli dovoliť modernizovať. Ja nemám veľké oči. Ja viem, že máme okolo, v tomto rozpočte okolo 800 mil. euro na obranu, a viem, že sa cena napríklad modernej stíhačky Raptor pohybuje niekde na úrovni 120 až 140 mil. dolárov, to je holý stroj, ktorý ešte nie je v prevádzke, nie je vyzbrojený, a tá cena sa znásobuje, to znamená, že keby Slovensko si dovolilo zakúpiť dva stroje tohto typu, tak môže poslať všetkých vojakov domov a rozpustiť armádu. Ja nehovorím o tom, ja len hovorím o tom, že chýba mi v programovom vyhlásení prinajmenej úmysel tomuto, tomuto segmentu existencie Slovenska ako štátu pomôcť. Samozrejme, že, že sú tu iné segmenty, ktoré majú rovnakú vážnosť, vzdelanie, zdravotníctvo, ale toto je vec, ktorá sa týka aj medzinárodného postavenia Slovenska, preto som o tom hovoril špeciálne ja.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
