Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegovia, kolegyne, na rozdiel od všetkých predchádzajúcich rečníkov ja s návrhom na zníženie alebo zrušenie kvóra pre platnosť referenda zásadne a hlboko nesúhlasím a vysvetlím prečo.
Zároveň považujem za potrebné povedať, že necítim od predkladateľov žiadny zlý úmysel. Ja cítim úprimnú snahu akosi odovzdať viacej, viacej rozhodovacej moci do rúk ľudu. Ale teraz vysvetlím, prečo to...
Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Dámy a páni, kolegovia, kolegyne, na rozdiel od všetkých predchádzajúcich rečníkov ja s návrhom na zníženie alebo zrušenie kvóra pre platnosť referenda zásadne a hlboko nesúhlasím a vysvetlím prečo.
Zároveň považujem za potrebné povedať, že necítim od predkladateľov žiadny zlý úmysel. Ja cítim úprimnú snahu akosi odovzdať viacej, viacej rozhodovacej moci do rúk ľudu. Ale teraz vysvetlím, prečo to považujem za nebezpečný nápad bez toho, aby som akokoľvek pohŕdal schopnosťou a právom ľudu rozhodnúť.
V čo však neverím, je štatistické chápanie reprezentatívnosti a najmä štatistické chápanie legitimity. Legitimita je oprávnenosť rozhodnutia, nie legalita, legitimita - oprávnenosť rozhodnutia.
Možnože by bolo fajn, keby sme sa vrátili trošku v histórii a povedali si, že prečo ten spor okolo ľudového hlasovania, okolo plebiscitu, okolo referenda je vlastne neuzavretý, neskončený. Veľmi často počúvam argument, že vo Švajčiarsku to funguje. Lenže Švajčiarsko je čosi, čo sa volá prípad sui generis. Švajčiarsko je prípad, ktorý je neopakovateľný, lebo do švajčiarskeho systému rozhodovania je zapísaná história od 13. storočia, história rozhodovania sprostredkovaného v tých jednotlivých mestských, miestnych a kantonálnych komunitách, kde sa názor proste mužov v nejakej obci prejavil spoločným hlasovaním niekde na námestí alebo nádvorí a oni poslali svojho reprezentanta, aby za nich tam ad referendum proste vyjadril, vyjadril svoj názor na vyššej úrovni.
Jediný spôsob, ako replikovať švajčiarsky politický systém, je zopakovať si švajčiarske dejiny, celé stáročné. Inak to nejde, nebude fungovať a v žiadnej inej komunite ľudí by to nefungovalo. Opakujem znovu, Švajčiarsko je prípad sui generis, podobne ako švajčiarska neutralita je prípad sui generis. Švajčiarska neutralita má tiež už stáročia a je to neutralita, ktorá je ozbrojená. Všetci dospelí švajčiarski muži sú vojaci a majú doma zbrane. To len bokom na, teda ako poznámku k Švajčiarsku. Švajčiarsko nemôže slúžiť ako príklad nanič, akurát na to, že je to banka sveta a môžu si všeličo dovoliť.
Ale možno sa treba vrátiť k ľudovým hlasovaniam ešte ďalej. Ako posledné referendá, ktoré v mojom srdci našli svoje miesto, ako sa mi páčili, sa odohrávali v antickom Grécku, v starých Aténach, kde sa muži museli zhromaždiť na agore, na námestí, keď rozhodovali o závažných veciach verejných, napríklad o tom, či Atény pôjdu do vojny, alebo nie, a hlasovali o tom s tým, že za to hlasovanie prevzali zodpovednosť osobnú, a to takým spôsobom, že kto hlasoval za, do tej vojny išiel ako vojak. To sa mi páči, čokoľvek iného sa mi nepáči.
Keď otcovia zakladatelia, ja mám na mysli mužov ako Thomas Jefferson, John Adams, James Madison, John Jay, debatovali o ústavnom základe Spojených štátov, tak hlavné, čoho sa báli, povedané slovami Jamesa Madisona, bola tyrania väčšiny. Lebo väčšina nie je múdra. Nikde v štatistickej väčšine sa neskrýva ani štipka múdrosti. Tým nechcem znižovať v podstate väčšinovú demokraciu. Ja len hovorím, že hľadať múdre rozhodnutia v štatistickej väčšine je hrubé nedorozumenie.
Preto Spojené štáty na úrovni svojho ústavného systému únie, teda všetkých štátov, Spojených štátov ako takých, žiadne referendu nepoznajú. A nepoznajú referendum na úrovni celoštátnej ani iné staré demokracie a veľké demokracie. Ani Nemecko nepozná na celoštátnej úrovni žiadne referendum a hneď poviem z akých dôvodov.
Ale vrátim sa k iným historickým referendám, aby som vám ukázal, že, alebo nie. Najprv sa začnem zaoberať argumentami, ktoré použil predkladateľ pán kolega Matovič. Príkladmi zo slovenskej histórie, čerstvej, lebo tak dovtedy sa na Slovensku žiadne referendá nekonali, prvé sa konalo v roku 1994 z iniciatívy veľkého politika menom Ján Ľupták a otázka v tom referende znela: "Súhlasíte, aby sa prijal zákon o preukazovaní finančných prostriedkov, ktoré boli použité pri dražbách a privatizácii?" Neprišlo ani 20 % voličov, ale keby to referendum sa stalo neexistujúcim kvórom platné, tak by sa, dámy a páni, nestalo vôbec nič, pretože každý, kto by v dražbe niečo kúpil, by doniesol papier, že si peniaze požičal z banky alebo odniekiaľ inakade. Predsa to bol hrubý nezmysel a útok na zdravý rozum, prvé slovenské referendum.
Druhé slovenské referendum, bolo to zmarené referendum, slávne, z 24. mája 1997. Vtedajší poslanec Ivan Šimko prišiel s geniálnym nápadom, že my Slováci si máme voliť prezidenta priamo, lebo už nejakú dobu bol zastupujúcim prezidentom ďalší veľký politik Vladimír Mečiar.
Dovolím si osobnú odbočku. Ja som mu osobne vtedy povedal, Ivan, to nie je dobrý nápad, lebo my sme parlamentná demokracia, kde prezident zastáva prevažne, by som povedal, reprezentatívnu a symbolickú funkciu, len čiastočne kontrolnú a nepožaduje to mieru legitimity, ktorú dáva ľudové hlasovanie, a je to cudzí prvok v parlamentnej demokracii. Ale on si povedal, že mobilizujeme tým proste protimečiarovskú opozíciu. Vyzbieralo sa vtedy 521-tisíc podpisov a na svete bola referendová otázka.
Na to vládna moc reagovala ďalšími tromi totálne perfídnymi otázkami o našom vstupe do Severoatlantickej aliancie. Tie otázky zneli: "Ste za vstup Slovenskej republiky do NATO?" Čo ešte, prosím, bola otázka, ktorá je, považoval by som ju za legitímnu, lebo to je vážne rozhodnutie. Ale nasledovali dve ďalšie otázky, ktoré podsúvali čosi, čo v skutočnosti nikdy nebolo na stole, aby sa ovplyvnila odpoveď na tú prvú otázku. Tá druhá znela, že: "Ste za rozmiestnenie jadrových zbraní na území Slovenskej republiky?" Nikto nám nikdy žiadne jadrové zbrane pod nos nestrkal, naozaj nikto a doteraz nám ich ani nestrčil. A tá tretia bola, že: "Ste za rozmiestnenie vojenských základní na území Slovenskej republiky?" Ani to nám nikto neponúkal. Neponúkal. To referendum bolo nakoniec zmarené vtedajším ministrom vnútra, lebo proste niekde sa distribuovali štyri otázky, niekde tri otázky. Prišlo len 10 % oprávnených voličov.
Keby ale bolo zrušené kvórum, tak tých 10 % by fakticky zablokovalo naše členstvo v Severoatlantickej aliancii. No to by bola veľká radosť v malom domčeku!
Potom bolo referendum v roku 1998, ktoré už Igor Matovič spomínal, jednalo sa o privatizáciu, opäť bolo to iniciované HZDS. Jednalo sa o neprivatizáciu Západoslovenských energetických závodov, Stredoslovenských, Východoslovenských, plynárenského priemyslu, Slovenských elektrární, Transpetrolu. No, ja na rozdiel od kolegu Matoviča si nemyslím, že je takým požehnaním pre štát vlastniť takéto podniky. Práve naopak, ony naozaj fungujú iba tam, kde sú vlastnené súkromnými korporáciami.
Existuje na to milión dôkazov a prosím, nemenujte mi pološtátne alebo štátne giganty Gazprom alebo Ruhrgas, alebo podobne, leto to je, to je veľmi netypické a ony fungujú dosť neefektívne.
To referendum bolo neplatné. Ak by nebolo neplatné, mali by sme značné problémy, by som povedal, keby tie podniky neboli privatizované.
Referendum z 11. 11. 2000, no to je závažná vec. Znovu to iniciovali HZDS a SNS, ktoré boli presne dva roky predtým porazené vo voľbách, a tá otázka referendová znela: "Ste za to, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla na ústavnom zákone, ktorý by znel: Volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky zvolenej v roku 1998 sa skončí dňom volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, ktoré sa vykonajú do 150 dní od vyhlásenia výsledkov referenda?" Špinavý trik. Pokus použiť manipulovanú vôľu ľudu na skrátenie volebného obdobia. Opakujem znovu, špinavý trik.
Prišlo 20,03 % občanov a referendum nebolo platné. Keby bolo platné, tak sa urobí precedens, že kedykoľvek si, a platilo by to, čo ste si povedali vy, že zrušíte kvórum na referendum, kedykoľvek by nejaká skupina aktivistov, nejakí lobisti, ktorí dokážu dostať k referendovým urnám 5 % obyvateľov, mohli zrušiť výsledky volieb. Úplne by sa rozrušil náš politický systém a krajina by sa stala prakticky neovládateľná, lebo by sme žili od referenda k referendu. To by bolo také požehnanie? Mne sa zdá, že nie.
Ďalšie referendum bolo úspešné. Aj to spomínal pán kolega Matovič. 17. 5. 2003, to je referendum o vstupe do Európskej únie. To je jediné platné referendum, čo sme boli. Aj tam prišlo iba 52,15 % oprávnených voličov, 92,46 % tých, čo sa zúčastnili, boli za. K tomu by som povedal toto.
Prečo bola tá účasť taká nízka? Jednoducho preto, že tá zložitosť toho, že byť a nebyť v Európskej únii, bola väčšine ľudí absolútne cudzia. Oni nechceli byť obťažovaní možno tou otázkou, lebo ich to nezaujímalo až tak, hoci to bolo existenčné rozhodnutie, hoci to bolo rozhodnutie, vstupom do Európskej únie to bolo rozhodnutie, že sa vzdávame časti našej suverenity, že tento parlament stráca, by som povedal, právomoc rozhodovať vo veľkej časti proste toho legislatívneho priestoru, lebo preberáme automaticky pravidlá proste z vyššieho nadnárodného celku. Ale, prosím, toto referendum bolo platné. Ja som spokojný, že bolo platné. A som rád, že bolo potrebné kvórum viac ako polovica oprávnených voličov, pretože takéto rozhodnutia nemá robiť tretina ani štvrtina, ani pätina obyvateľov.
V tejto súvislosti vám chcem povedať, že bol okamih, keď malo byť referendum. Malo, lebo o tom bolo jednoduché rozhodnúť v čase, keď sa delilo Československo, vtedy malo byť referendum. Pretože ono sa rozdelilo legálnym spôsobom z rozhodnutia parlamentov a federálna ústava vtedy inštitút referenda nepoznala. My sme sa pokúšali dať pre tieto prípady, len pre tieto prípady, v tom období 1990 až ´92, bol som pri tom, do federálnej ústavy inštitút referenda. Václav Havel aj doniesol do parlamentu návrh päťbodový, proste zmeny ústavy. Kvôli úplne malicherným a hlúpym konfliktom medzi jednotlivými poslaneckými klubmi to neprešlo.
Ja nehovorím, že samo osebe rozdelenie republiky neprinieslo nič pozitívneho, ale bol to okamih, lebo to bola jednoduchá vec, chceme žiť spolu, alebo nie? Keď bolo podľa mňa legitímne opýtať sa ľudu, vtedy sa politická trieda ľudu neopýtala. Ale opakujem znovu. Toto sú unikátne okamihy v histórii, keď sa treba opýtať celého ľudu. Ľudu. Ľud netreba zaťažovať parciálnymi zložitými problémami, kde politici zneužívajú v podstate informačnú asymetriu, že oni sú nositeľmi všetkých informácií a, bohužiaľ, väčšina ľudí nemá ako mať to penzum informácií.
Ja na rozdiel od mnohých mojich, ináč rovnako zmýšľajúcich kolegov, proste som sa tak vcelku smial na referendách o Lisabonskej zmluve. Čítali ste Lisabonskú zmluvu? Ja dám ruku do ohňa za to, že v tejto snemovni, z nás 150, keď je 15 takých, čo ten hrozný, zložitý, príšerný, nečitateľný text čítalo, tak si dám odrezať ruku! Alebo si dalo tú námahu, že vie presne, čo je kde. Má to byť text, podľa ktorého žije celá naša Únia, a svojím spôsobom aj žije, ale toto odovzdať do ruky ľudu na rozhodnutie je, by som povedal, perfídnosť, lebo, preboha, tá otázka je príliš zložitá na odpoveď "áno", "nie". Toto bol okamih, keď sa nemali parlamenty proste striasť svojej zodpovednosti. Ja si aspoň myslím. Okej, ale to bola len odbočka.
Ďalšie referendum v roku 2004 bolo opätovne tentokrát iniciované kolegami zo SMER-u tiež o skrátení volebného obdobia. Opäť neplatné pre svoju účasť. Opakujem znovu, myslím si, že to je nepoctivý trik, ako jednoducho zasiahnuť do periodicity volieb a ako taký nepovažujem to za legitímne a bol by som rád, keby táto tradícia referend o skracovaní volebného obdobia na Slovensku definitívne skončila. Je to nepoctivé.
To sú všetky naše referendá. A teraz sa dostávam k referendám omnoho slávnejším, ako sú tieto.
V modernej dobe prvý, kto použil celoľudové referendum, teda obrátil sa na ľud ako taký v plebiscite, bol Napoleon Bonaparte 7. februára 1800. Vtedy sa nechal potvrdiť ako prvý konzul Francúzska, to už je len maličký krôčik k cisárstvu, dovtedy to bola republika. On sa nechal potvrdiť ako prvý konzul Francúzska s rozsiahlymi právomocami, pričom vo Francúzsku vtedy nežilo toľko ľudí, čo teraz, však áno, ale žilo tam dosť a bola obrovská účasť a 3 011 007 ľudí povedalo áno a iba 562 povedalo nie. Toto referendum bolo prvým krokom k tomu, že následne 20 rokov bola Európa rozbitá v dobyvačnej vojne proste napoleonskej. Tú moc mu dal do ruky ľud z vlastnej vôle a krvavo za to zaplatil, a nielen francúzsky ľud, ale celá Európa.
Dostávam sa k ďalším významným referendám. To ďalšie významné referendum, ktoré považujem za potrebné spomenúť, sa konalo v roku 1934, 25. marca, v Taliansku. Bolo to Mussoliniho referendum. Mussolini, samozrejme, prepáčte, kolegovia, tú paralelu, nechcem vám podsúvať nič takého, ale bol očarovaný inštitútom referenda, ľudom, ktorý vyjadrí svoju vôľu, samozrejme, podľa neho. On zostavil proste listinu členov komory zástupcov a to už bola vtedy vláda jednej strany, kandidátka Národného frontu, mimochodom Národný front je pôvodne teda fašistická idea, aby bolo jasné, to je ako, naozaj je, a myslím fašistická v zmysle talianskeho fašizmu. Tak zostavil takú listinu a dali si ju potvrdiť v niečom, čo nazval druhým referendom o fašizme. Fašizmus vtedy bol používaný ako označenie, by som povedal, štátneho poriadku sui generis, proste zvláštneho štátneho poriadku.
Slovo fašizmus pochádza od zväzkov "fasci di combattimento", proste zväzy bojové, zväzky bojové. To boli tie úderky proste chrapúňov, násilníkov a ozbrojených darebákov, ktorí terorizovali Taliansko jednoducho celé roky a od nich, od týchto zväzkov sa odvodil názov fašizmu a bolo to nesmierne populárne ľudovo.
V tomto referende o fašizme bolo oprávnených voličov 10 433 536 Talianov, prišlo z nich 10 041 997, čo bolo 96,2 % oprávnených voličov. Z nich 99,84 % - nič vám to nepripomína, ktorí ste starší? - hlasovali áno, nie 0,15 % a 0,01 % hlasov bolo neplatných.
Ja neviem, taliansky ľud môžte považovať za múdry alebo hlúpy, taliansky ľud nie je ani hlúpejší, ani múdrejší ako náš ľud, alebo český ľud, alebo nemecký ľud. Proste, keď či už Pán Boh, alebo evolúcia proste rozdeľovala ľudský intelekt, urobila tak podľa Gaussovej krivky a hlúposť aj múdrosť sú rozdelené absolútne spravodlivo po celom svete, verte mi. Ale toto bol ľud zneužitý pre potreby diktátora a tiež za to krvavo zaplatil. Ľudová vôľa zneužitá, preto sú referendá tak nekonečne populárne.
A teraz vám poviem, prečo Nemci nemajú vo svojom ústavnom systéme žiadne referendum. Príčinou toho sú štyri Hitlerove referendá. Ja vám ich vymenujem, aby sme sa tak trošičku vrátili v histórii, lebo to má zmysel. Ja viem, že poviete mi sto argumentov, prečo nemám pravdu, ale ja, prepáčte, priatelia, ja sa budem smiať.
12. novembra 1933 Hitler požiadal, aby ľudia, ľud ratifikoval stiahnutie sa Nemecka zo Ženevskej mierovej konferencie a zároveň vystúpenie Nemecka z Ligy národov. 96 % Nemcov prišlo hlasovať, z toho 95 % povedalo áno. Tejto kriminálnej hovadine povedalo áno, pretože boli totálne zblbnutí vrieskajúcim führerom a fanglami v obrovských davoch na námestí. By ste neverili, ako sugestibilná vie byť väčšina, nielen jednotlivci, aj väčšina. Dokonca z 2 242 väzňov v tom čase tábora v Dachau 2 154 hlasovalo za. Je to sranda, že? Úžasné.
19. augusta 1934, po tom, ako zomrel Hindenburg, nemecký prezident, si Hitler nechal potvrdiť svoju uzurpáciu moci v referende. Nechal sa schváliť ako führer kancelár. 95-percentná účasť, 90 % za, to bolo 38 mil. ľudí, čo boli za. Schválili si Hitlera ako svojho kancelára. Pričom osemnásť mesiacov predtým v legitímnych parlamentných voľbách, neverím, že vtedy sa v Nemecku, nech už si myslíme o Nemecku čokoľvek, v Nemecku vo voľbách podvádzalo, dostali nacisti iba 17 mil. hlasov, čiže 44 %. V tom okamihu sa stal Hitler neobmedzeným vládcom Nemecka z ľudovej vôle v referende.
29. marca 1936 bolo tretie Hitlerove referendum. Ako viete, Versaillská zmluva, ktorou sa ukončila prvá svetová vojna, nebola voči Nemecku práve spravodlivá ani ohľaduplná a urobila z Porýnia demilitarizovanú zónu a Hitler si nechal schváliť, že pre Nemecko táto demilitarizovaná zóna neplatí a že vojensky môže obsadiť Porýnie. Účasť bola 99 %, z toho 98,8 % za.
Štvrté Hitlerovo referendum bolo 10. apríla 1938, a to si on ľudom nechal potvrdiť anschluss, teda zabratie Rakúska.
Priatelia, tieto štyri Hitlerove referendá boli schodíkmi na ceste k druhej svetovej vojne. Vy si myslíte, že to bolo také požehnanie, pričom rozhodol ľud veľkou väčšinou? Nebolo znížené kvórum pre rozhodovanie. Prišli skoro ako jeden muž. V tom čase by ste v Nemecku napočítali ľudí, ktorí si súkromne potichu mysleli niečo iné, by ste ich napočítali dosť málo, hŕstku. Ešte stále si myslíte, že v ľudovej väčšine je skryté také požehnanie a taká miera legitimity? Ja si to nemyslím.
Teraz poviem ešte jednu vec, ktorú považujem za potrebné povedať, opakujem znovu, vôľa ľudu musí nájsť svoje vyjadrenie. Ľudu, vôľa ľudí, ľud je abstraktum, musí nájsť svoje vyjadrenie v politickom systéme. Ale to je kontradikcia medzi zastupiteľskou a priamou demokraciou.
Zastupiteľská demokracia skladá medzi meritórne rozhodnutia a nápad zložitý proces, ktorý je plný toho, čo nazývajú Američania "checks and balances", proste "brzdy a protiváhy". To je systém, ktorý mnohonásobnou spätnou kontrolou odďaľuje v legislatívnom procese rozhodnutie a v podstate, by som povedal, nedokáže zabrániť ani tým najväčším hlúpostiam, ale predsa len tvorí istú brzdu.
Z modernej histórie možnože stojí za spomenutie ešte jeden štát, ktorý je neporovnateľne bohatší ako Slovenská republika, nie je to štát, je to iba štát únie, je to americký štát Kalifornia. Odporúčam vám prečítať si v článku Economist, teda v časopise Economist spred troch rokov, z 2009, dá sa to nájsť, článok o Kalifornii ako štáte, v ktorom zlyhala vláda. Tá vláda zlyhala na základe dvoch vecí. Kalifornia je neovládateľný štát. Kalifornia je štát zmietaný vplyvnými lobistickými skupinami na ľavicovej aj pravicovej strane, pričom na zmenu daňových zákonov, na zvýšenie daní a tak ďalej je potrebné v oboch komorách kalifornského parlamentu, proste je potrebná ústavná väčšina, teda kvalifikovaná väčšina, ale kde je možné usporadúvať stovky a desiatky referend o čomkoľvek.
Pôvodne inštitút referenda v Kalifornii zaviedol kalifornský guvernér asi pred sto rokmi, v 1911, kalifornský guvernér Hiram Johnson. Vtedy sa to zdalo byť dobrý nápad. Kalifornia mala 3,4 mil. obyvateľov a proste väčšinou ťahali za jeden povraz a rozumné rozhodnutia prijímali až do istého času. A vtedy sa roztrhlo vrece s referendami, v modernej dobe, a séria referend znemožnila vlastne príjmy štátneho rozpočtu, skoro si zrušili dane a, by som povedal, dostali Kaliforniu referendami, referendami dostali Kaliforniu nieže na prah, za prah štátneho bankrotu. A ja neviem, čo už sa, či už medzitým Kalifornia prijala nejakú novú ústavu pre seba ako štátu únie, alebo nie, pravdepodobne je to v procese, ale toto je ten dobrý príklad, ako sa referendá nemajú nadužívať ani zneužívať.
Skrátka a dobre, pre to všetko, čo som povedal, a nechcem naozaj zabiehať do teoretických diskusií, ktoré viedli už celé, pred dvesto rokmi, ľudia ako Edmund Burke alebo Thomas Hobbes, alebo Jean Jack Rousseau, nechce sa mi do toho zabiehať, lebo to je príliš akademická debata. Ale verte mi, nie ste prví, ktorí si lámu hlavu nad ľudovou participáciou na rozhodovaní. Nie je to ľahký problém, nie je to banálny problém. A neviním vás z toho. Ja vám nekladiem za vinu, že chcete zvýšiť participáciu ľudu na rozhodovaní. Ja len vám vravím, že znížiť kvórum pod päťdesiat, ja dokonca ani nechcem zrušiť inštitút referenda ústavou, hoci by som to považoval za rozumné, a ponechať ho tam.
Ja by som považoval za rozumné ponechať referendum len pre rozhodovanie o naprosto najvážnejších veciach, ako je spájanie sa s iným štátom a rozdeľovanie sa s iným, vystupovanie zo súštátia iných štátov.
Nepokúšam sa o to. Ja vám len hovorím, že tento nápad zrušiť kvórum pre platnosť referenda nie je dobrý nápad a mal by fatálne dôsledky.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
