Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Kolegovia, potrebujem uviesť na správnu vec, na správnu mieru dve veci.
Po prvé Richardovi Sulíkovi chcem pripomenúť, že už v čase, keď prišiel s referendovými otázkami, som sa vyjadril vo videorozhovore na stránke Týždňa, čo si o tom myslím. To nie je môj nový názor, ja som to už povedal vtedy. Jednoducho, proste som všetky tie referendové otázky považoval za marketingový produkt, ktorý bol adresovaný proste, jednoducho bol to populizmus. Ale chcem uviesť na správnu mieru miesto referenda v ústavnom systéme.
Dámy a páni, keď sa začítate do ústavného práva a do politologických spisov, by som povedal, takých vzdelanejších, tak zistíte, že v reprezentatívnej demokracii, v parlamentnej demokracii, v zastupiteľskej demokracii je referendum vlastne cudzí prvok. Veľká väčšina parlamentných demokracií, starých demokracií žiadne referendum vo svojom ústavnom systéme nemá a nie sú preto menej demokraciami.
To, že ja si myslím, že tento spôsob používania referenda nie je namieste, že je nepoctivý, neznamená, že si nevážim ľudí a ich názor. Ja si ich vážim, ale dovoľujem si v niektorých prípadoch hlboko nesúhlasiť aj s väčšinou.
Ja vás skutočne nabádam na to, že keď už inštitút referenda v ústave máme, tak ho používajme len na veľmi málo, niekoľko veľmi významných vecí... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, kolegyne, kolegovia, chvíľu som váhal, či mám k tomuto návrhu zákona, teda zmeny ústavy vystúpiť, alebo jednoducho hlasovať proti, ale rozhodol som sa, že možno tých pár vecí, ktoré sa chystám povedať, stoja za to, aby zazneli.
Predovšetkým si myslím, že, a to som bol pri, chcem pripomenúť, že som bol osobne prítomný aj pri tvorbe ústavy, nie tej slovenskej, ale ešte tej federálnej v ´90-91. roku, aj pri ďalších zmenách. Chcem povedať, že toto nie je spôsob, ako vstupovať do ústavného zákona, ktorý je jeden, nieže jeden, je absolútne najdôležitejší v celom právnom systéme krajiny. Toto jednoducho nie je spôsob.
Keď sme v ´90. roku prijímali federálnu ústavu, v ktorej sa po prvýkrát ocitla Listina ľudských práv a slobôd, tak tomu predchádzalo proste dlhé obdobie stretávania sa a vážnej práce ústavných právnikov, tých najlepších, ako v tom, ktorých v tom čase Československo malo. Jeden z nich je dodnes sudcom českého Ústavného súdu, mám na mysli Pavla Holländera.
Zmeny ústavy by mali prichádzať čo najmenej, čo najzriedkavejšie a len po dlhom a dôkladnom uvažovaní a predovšetkým po hľadaní zhody a dohody medzi jednotlivými politickými subjektmi. Toto nie je ten prípad. Toto je prípad, by som povedal, jednorazového avanturizmu, ktorý sa prieči všetkým zvyklostiam proste ústavnej demokracie. Takto sa nemení základný zákon štátu! Toto nie je spôsob.
Američania svoje vlastenectvo odvádzajú od svojej ústavy. Ich vlastenectvo je ústavné vlastenectvo, nie je to etnické vlastenectvo. Američania sú mnohoetnický, politický národ, a ak sa k niečomu hlásia, tak to je ich ústava, ktorú už nemuseli meniť nejakých tých 220, či koľko rokov, teda od jej napísania. Nemenia len tak ústavu, iba prijímajú k nej amendments. Ale to je, to je niečo iné, ale literu ústavy nemenia.
My sa tu chystáme meniť literu ústavy len tak, že však máme väčšinu alebo nemáme väčšinu, zahlasujme si o tom. Toto sa nerobí, ak máme v úcte vlastný štát a vlastný ústavný poriadok.
Áno, naša ústava možnože je zrelá na isté zmeny. Už dvadsať rokov patrím medzi tých, ktorí vravia, že napríklad tá hlava ústavy, ktorá definuje prokuratúru, nie je dobrá, že možnože by bolo lepšie mať namiesto prokuratúry Vyšinského typu štátne zastupiteľstvo. A nemať jednoducho štyri piliere moci namiesto troch v štáte. Ale v živote by mi nezišlo na um, že toto predložím ako ústavný zákon do parlamentu bez rozsiahlej diskusie so všetkými relevantnými politickými stranami, teda s tými, ktorí majú o tom rozhodovať. Nezišlo by mi to na um, pretože jednoducho na tele ústavy sa nemajú páchať avanturizmy. Toto je avanturizmus.
No a teraz prejdem k samotnému meritu veci. Podstatou parlamentnej demokracie je, že sa jedná o reprezentatívnu demokraciu. Výsledok parlamentných volieb, ak teda si myslíme, že politické strany sú proste občianske združenia, ktoré sú inštitúciami nejakej predstavy o svete, nejakého politického programu, tak parlamentné voľby, ich výsledok sú vlastne ako taká, taká momentálna snímka, časová snímka, momentálna, preferencií spoločnosti, preferencií osobných, ale predovšetkým preferencií ideových, názorových. Nech už sa nám to páči, alebo nie, výsledok parlamentných volieb je akoby digitálna snímka toho, čo v danom okamihu tá spoločnosť chce. A počet mandátov v parlamente je v podstate počet pixelov digitálnej snímky. Je to rozlišovacia schopnosť tej snímky. Je to, by som povedal, koeficient reprezentatívnosti tých volieb. A čím je tých pixelov menej, tým je hrubozrnnejšia, tým je, tým má nižšiu rozlišovaciu schopnosť.
Znižovanie počtu mandátov v parlamente znamená ad absurdum, keď to poženieme ďalej, že budeme mať len jednu nediferencovanú šmuhu. Ale spoločnosť je strašne pestrá. Aj ľudské túžby, ľudské preferencie, to, aké majú predstavy o tom, ako má spoločnosť vyzerať, ako má byť riadená, ako majú byť spravované verejné statky, to je proste strašne pestrý svet, ktorý musí nájsť svoje vyjadrenie v parlamente. Lebo my sme parlamentná demokracia.
A teraz sa dostávam k niečomu, čo ešte treba povedať na pôde parlamentu a čo sa zdá, že niektorí tuná ešte nepochopili. Toto je aj odborné teleso, preto máme 19 parlamentných výborov a preto sa dohadujeme na začiatku každého volebného obdobia o tom, že ako jednotlivé strany obsadia jednotlivé výbory po odbornej stránke. Aj tak sa môže stať, že niektorá strana proste v niektorom výbore proste svojho človeka mať nebude. Aj tak sa musí stať, že niektorí z nás sú vo viacerých výboroch, pretože jednoducho na to, aby boli poslanci špecializovaní, proste tu nie je dosť poslancov. Ja nehovorím, že ich má byť viac, len hovorím, že toto je odborné teleso. Ak si nemyslíme, že Slovensko je schopné nájsť 100 alebo 150 polyhistorov, ktorí budú rozumieť absolútne všetkému, tak musíme pripustiť, že každý z nás má istý typ proste odbornosti a sú veci, ktorým nerozumie. Sú tu ľudia, ktorí rozumejú zdravotníctvu a strašne by sa trápili v pôdohospodárskom výbore. A sú tu ľudia, ktorí rozumejú financiám a rozpočtu a cítili by sa stratení vo výbore pre školstvo alebo vo výbore pre kultúru. Jednoducho, nie sme univerzálni. Ak má niekto o sebe pocit, že rozumie všetkému, tak ho upozorňujem, že pravdepodobne nerozumie ničomu. To je druhá vec, ktorú som chcel povedať.
Tretia vec je, že skutočne som pobúrený, keď sa tu argumentuje názorom väčšiny. Dvaja americkí srandisti robia občas srandistické výskumy verejnej mienky. Jeden z tých výskumov, ktorý sa dá vidieť aj na videu, nájdete si to niekde na internete, proste zastavovali ľudí, nie ľudí v nejakom slame, ale pred univerzitou, nie proste nejakých očividných nevedomcov, ako sa to deje v programe Čo dokáže ulica, ale zjavne teda študentov vysokej školy a kládli im otázku: "Čo na to poviete, že na tú látku, ktorú vedci zistili, že sa nachádza vlastne v každej rieke, v každom potoku, v každom jazere, dokonca v mori, dihydrogénoxid, proste je všade prítomný. Nemalo by sa s tým niečo robiť?" No a veľa vecí, veľa z tých ľudí, ktorí boli opýtaní, tak uvážlivo potriasli hlavou a hovoria, áno, no tak to som nevedela, to je nebezpečné, s tým by sa fakt malo niečo robiť. A potom vysvitlo, že dihydrogénoxid sa píše H₂O.
Verejná mienka je strašne zaujímavá, ale vrtkavá vec. Verejnosť je nedobrý adresát na riešenie proste zásadných otázok ústavnosti, napriek tomu, že sa jedná o základný zákon, ktorý definuje náš život, tak referendum nie je spôsob, ako ho formovať ani meniť. To, že milión ľudí súhlasí s tým, už to tu niekto povedal, myslím, Andrej Hrnčiar, že je potrebné redukovať počet poslancov, nemá nijakú výpovednú hodnotu, pretože keby ste sa toho istého milióna ľudí opýtali, či tu chcú mať 20 poslancov, alebo žiadneho, tak pokojne budú súhlasiť. Lebo načo sú vlastne politici, nie? Vládnime si priamo, vládnime rovno referendami. To je lacné, to je nepoctivé, nečestné, proste oháňať sa výsledkom referenda v tejto konkrétnej veci, pretože jednoducho to nie je spôsob, akým sa dopracovať k dobrému riešeniu, čo sa týka ústavnej konštrukcie štátu.
Preto vás, kolegyne a kolegovia, vyzývam, jednoducho nedovoľme týmto spôsobom zasahovať do nášho ústavného systému, ak máme štipku úcty k tomu. Už sa mi vôbec nechce zaoberať tým, že by sa jednalo o významnú úsporu financií v tomto štáte. Preboha, veď živíme desiatky príspevkových organizácií, u ktorých je ťažko sa dopátrať, že čo vlastne robia. Mohol by som ich menovať. Je ich mnoho. Rezortných výskumných ústavov a iných vecí, o ktorých je ťažké sa dopátrať, čo robia. Živíme armádu byrokratov, ktorá by sa pokojne dala redukovať. A my v parlamentnej demokracii cítime potrebu práve zredukovať počet zástupcov ľudu? Z ekonomických dôvodov? No to je ten úplne najhorší dôvod, aký si viem vymyslieť.
Ešte jednu vec potrebujem dodať. Keď sa pozriete, jako, samozrejme, že argumentovať tým, že Nemcov je 80 miliónov a majú len štyrikrát viac poslancov ako my, Nemci ich možno majú priveľa, ale nemecké voľby a nemecký volebný systém je úplne iný, je komplikovanejší, samozrejme. My máme pomerný systém, a keď sa pozriete na parlamenty iných štátov v Európskej únii, tak zistíte, že na Slovensko by vzhľadom na počet obyvateľov a vzhľadom na počty členov parlamentov v iných krajinách vyšlo tak asi 170 - 180 poslancov, nie 150.
Opakujem znovu, ani by mi nezišlo na um navrhovať zvýšiť počet poslancov, proste je to tak, ako to je. Ak prevládne na politickej scéne, ale prevládne názor, že to treba urobiť, a ak sa k tomu dopracujú reprezentanti politických subjektov, relevantných, po vzájomnej diskusii, ak sa k tomu dopracujú ústavní právnici, prosím, ale nie takto.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán predseda, využijem túto faktickú poznámku aj k tomu, že sa vzdávam práva vystúpenia v rozprave. Nebudem robiť tomuto návrhu ďalší politický marketing, lebo si nezaslúži. Lebo, pán poslanec Hlina, veľmi dobre ste poukázali na to, že takýto návrh zákona nemá, ani by sme neurobili ďalšie možnosti sa prezentovať predkladateľom s týmto návrhom.
Viete, celý návrh je nielen o znížení počtu poslancov, lebo to nemá len finančný dopad na krajinu, ale slúži aj k tomu, keď zostaneme pri tých 150 poslancoch, že bude môcť byť taká politická reprezentácia v tejto snemovni, ktorá bude zastupovať niektoré názory, ktoré nemajú až takú veľkú podporu u voličov. Práve s tým, aj práve SaS vychádza s takými témami. Keďže máme 150 poslancov, je tu možnosť zastúpenia aj takých politických strán, ktoré sú so svojimi názormi v menšine, ale sú to relevantné názory. Majú právo voliči, aby tieto názory, ich politické ikony sa tuto objavili a vedeli sa prezentovať.
A v tej dôvodovej správe je ešte jedna vec, že Maďarsko toto upravilo. Ale Maďarsko to upravilo práve kvôli tomu, že sa chceli zabetónovať.
A celý tento návrh, pán poslanec Hlina, má ešte takú chybičku krásy, že bude platná(platný) až o štyri roky. Neviem, či Slovensko nemá dôležitejšie problémy, ako teraz toto riešiť vzhľadom aj na verejné financie, či nemá tu nezamestnanosť, školstvo, sociálne veci, zdravotníctvo, ktoré by sme mohli riešiť. Keď sú predkladatelia takí šikovní, prečo neriešia problémy, ktoré by mali hneď osoh a nie až o štyri roky.
Ďakujem.

Ďakujem všetkým kolegom za ich faktické poznámky. Mrzí ma, že som nedostal odpoveď na tie otázky, ktoré som, ktoré som sa opýtal v rozprave, že ako ste dospeli k tomuto číslu. Zrejme ani sami neviete.
Čo sa týka pani poslankyne Nicholsonovej, ja rešpektujem, že podpísalo 960-tisíc ľudí tú petíciu, len keď to je tak vážny dôvod, ktorý ľudia chcú, aby sa znížil teda počet poslancov, potom nechápem, že prečo tých 960-tisíc ľudí nevolilo stranu Sloboda a Solidarita, keď ste to mali vo volebnom programe. (Potlesk.) Takže toto je prvá otázka.
A to, akým prínosom budem pre túto Národnú radu, to naozaj neviem. A to nebudem posudzovať ja, ale to budú posudzovať voliči. A to, či to má nejaký vplyv na moje pôsobenie v meste Martin, tak to budú tiež posudzovať voliči a nebude to posudzovať nikto, kto sedí v tejto snemovni.
Takže ja chcem byť aktívnym poslancom, preto som vystúpil aj v rozprave, a momentálne pracujem na troch návrhoch zákonov, ktoré budú čoskoro predložené, ale ktoré najprv prerokujeme so všetkými poslaneckými klubmi. Takže ja chcem pracovať, chcem byť aktívnym a stále si stojím za tým, že politika sa nedá robiť cez internet, cez blogy a cez sociálne siete. Politika by mala byť predovšetkým o kontakte s voličom.
A ja sám ako primátor mesta môžem povedať, koľko z vás bolo pred voľbami v roku 2010, či kedy boli prvé parlamentné voľby, teda parlamentné voľby a kto sa ukázal za rok a pol napríklad v meste Martin? Nikto, takmer. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pani podpredsedníčka. Vážený pán poslanec Hrnčiar, vitaj v slovenskej opozícii. To je názorná ukážka to, ako to funguje, ako to fungovalo aj vo vládnej koalícii.
A ja potvrdzujem tvoje slová, že to je vlastne populizmus, celý tento návrh, lebo celé to úsilie mi pripadá ako ten vtip, kde myš ide so slonom po moste a myš hovorí slonovi, že počuješ, ako dupeme? Viete, chcete niečo, SaS-kári niečo chcú presadiť, majú jedenásť poslancov. Bez diskusie, bez debaty, 100 poslancov - a stačí. Keď uvážim to, že ako dospeli k tomu vzorcu, alebo k tým číslam, čo je v dôvodovej správe, a si spomeniem na to, že ako sme znižovali platy poslancom podľa vzorca pána poslanca Sulíka, tak Bože nás ochraňuj! (Smiech v rokovacej sále.)
Ale keď už sa bavíme, celá tá dôvodová správa je o tom, že aby sme usporili verejné financie, tak zrušme hneď parlament. Keď dáme referendum o tom, či ľudia budú chcieť zrušiť parlament, nebojte sa, pod to sa podpíše nie 5 mil. občanov Slovenska, ale nájde sa tam niekde ešte 6 mil.
Keď sa chceme baviť o zmene ústavy, tak sa o tom bavme vážne. A nerobme z toho trhací kalendár. To je príliš vážna téma, aby sme takýmto laxným prístupom dali návrh ústavy a potom však niečo z toho bude. Maximálne bude mať 11 hlasov. (Potlesk.)

Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán predkladateľ, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, keď v médiách odznela informácia, že vládna strana chce otvoriť diskusiu o znížení počtu poslancov v Národnej rade Slovenskej republiky a taktiež otvoriť diskusiu o zmene volebného zákona, vnímal som pozitívne, že bola deklarovaná snaha o začiatok akejsi odbornej diskusie na túto tému a že bola deklarovaná aj snaha o obsiahnutie dohody naprieč politickým spektrom.
Keďže mám v pamäti isté situácie, ktoré sa odohrávali v Národnej rade v minulom skrátenom volebnom období, táto správa mediálna ma zachytila, keď som šoféroval auto a mal som tam aj pár priateľov, tak som vyslovil nahlas pred nimi domnienku a stávku, že sa s nimi stavím, že sa táto téma ešte predtým, než sa začne hľadať oná spomínaná dohoda, stane prostriedkom na upútanie mediálnej pozornosti a že viac ako napríklad na voliča alebo na odbornosť sa bude brať ohľad na politický marketing a populistickú snahu o vytĺkanie politického kapitálu. A dnes musím, žiaľ, skonštatovať, že som tú stávku vyhral a že som sa nemýlil.
Takže, čakal som na dôvodovú správu a dôvodová správa, keď som si ju prečítal, ma utvrdila v tejto mojej domnienke. A musím sa priznať, že som bol sklamaný, pretože som si myslel, že pri tak vážnom ústavnom zákone tá dôvodová správa bude trochu iná.
Ja mám skúsenosti z Mestského zastupiteľstva v Martine, kde pri schvaľovaní obyčajného všeobecne záväzného nariadenia predkladáme oveľa odbornejšie a prepracovanejšie dôvodové správy. Ja keby som predložil takúto dôvodovú správu, tak asi by mi veľa tých všeobecne záväzných nariadení schválených nebolo.
Ale poďme konkrétne k tej dôvodovej správe. Predkladatelia tohto ústavného zákona sa v dôvodovej správe venujú hlavne a takmer výlučne finančným úsporám, ktoré by vyplývali zo zníženia počtu poslancov. Z tejto dôvodovej správy mi napríklad vôbec nie je jasné, ako sa dopracovali predkladatelia k tomu, aby sa počet poslancov znížil o 50? Prečo nie o 20, o 30 alebo o 75? Naozaj by ma zaujímalo, ako vzniklo toto číslo.
Ak hovoríme o šetrení, prečo sa predkladatelia tohto návrhu nezaoberali znížením počtu poslancov aj v obecných a mestských a vúckarských zastupiteľstvách? Nebude potom disproporcia, keď 5-miliónové Slovensko bude mať 100 poslancov a 60-tisícový Martin 31 a Žilinský samosprávny kraj 57?
Ja si viem predstaviť zahlasovať za tento návrh, ale len pri zmene volebného systému. Nemusíte so mnou súhlasiť, ale ja osobne mám výhrady k súčasnému volebnému systému a jeden z tých najväčších dôvodov, prečo mám výhrady, je ten, že súčasný volebný systém nezaručuje to, aby mal každý región Slovenska svojho zástupcu v zákonodarnom zbore. Ak by dnešný návrh zákona prešiel, regiónov, ktoré by nemali svojho zástupcu v Národnej rade Slovenskej republiky, by bolo ešte viac.
Keď som sa na stránke Národnej rady Slovenskej republiky pozrel na trvalé bydliská poslancov za stranu Sloboda a Solidarita, tak som mnohé veci pochopil. Deväť z jedenástich poslancov má trvalé bydlisko v Bratislave a zvyšní dvaja sú z Bratislavského kraja. Slovensko však nie je len Bratislava, Slovensko je aj Spiš, Horehronie, Turiec, Kysuce, Orava, Liptov, Gemer, Žitný ostrov a tak ďalej a tak ďalej. Slovensko sú regióny, kde sa žije úplne odlišne, ako sa žije v Bratislave. A ja som presvedčený, že politika sa nedá robiť len prostredníctvom internetu, blogov a sociálnych sietí. Politika by mala byť predovšetkým o kontakte s voličom. A to sa pri súčasnom volebnom systéme v kombinácii so 100 poslancami naozaj nedá.
Voliči sú frustrovaní a svoju frustráciu a nespokojnosť nám dali najavo aj pri, napríklad pri nedávnych protestných zhromaždeniach a dali ju aj najavo vo voľbách, ktorých výsledky sú jasné a odzrkadľujú aj súčasný stav v tejto rokovacej sále. A dali nám najavo vlastne svojím postojom voliči svoju frustráciu a ja by som sa nečudoval postoju, ani sa nečudujem postoju verejnosti k politikom. Sú politické strany, a povedzme si to otvorene, ktoré voliča potrebujú len dva mesiace pred voľbami v čase predvolebnej kampane. A politici sú negatívne vnímaní aj preto, že voliči majú a často oprávnený pocit, že nepoznáme ich bežné problémy, že sme odtrhnutí od reality bežného života. V mnohom s nimi súhlasím. Ja som presvedčený, že toto volebné obdobie by sme sa mali - a teraz sa tak smerujem do tých našich opozičných lavíc -, že by sme sa mali začať správať tak, aby sme sa snažili získať stratenú dôveru voliča späť. Ale to sa však nepodarí pokračovaním nezhôd z minulého volebné obdobia a ani individualistickým predkladaním populistických zákonov, ktoré nemajú šancu byť schválené.
Ja rešpektujem právo každého zvoleného poslanca predkladať akýkoľvek návrh akéhokoľvek zákona. Je úplne normálne, že popri normálnych zákonoch sa dostanú na rokovanie Národnej rady aj zákony, ktoré sú kontroverzné a ich jediným cieľom je mediálne zaujať. Vidíme to aj v okolitých krajinách.
Ja by som vás teraz v krátkosti chcel oboznámiť napríklad so situáciou v Českej republike, kedy jedno občianske združenie predložilo, tak zverejnilo taký materiál, ako by podľa ich návrhu mal fungovať štát. Celý princíp je založený na tom, že štát by mal fungovať ako súkromná firma a všetko sa bude posudzovať len z hľadiska ekonomiky. A keďže mi ten návrh, ktorý bol v Českej republike predložený, pripomína návrh zákona, ku ktorému teraz vystupujem v rozprave, tak by som si dovolil odcitovať a prečítať taký krátky blog jedného českého politického analytika, ktorý napísal na túto tému.
Čiže budem citovať: "Za snahou šetriť na znížení počtu poslancov sa skrýva choroba, ktorou niektorí ekonómovia z privátnej sféry a taktiež niektorí politici trvale trpia. Pletú si demokraciu s účtovníctvom. Mylne sa domnievajú, že všetko sa dá kvantifikovať. Niektorí politici hovoria zasvätene o výnosoch a nákladoch európskej integrácie a z danej rovnice neomylne vyplýva, že Európsku úniu by bolo treba zrušiť. Ešte horšie, ako spomínaná účtovnícka choroba, je skutočnosť, že ktokoľvek, kto uvažuje podobne, dokazuje, že demokracii nerozumie. Áno, demokracia je drahá. A pokiaľ hodnotíme len bezprostredné fungovanie systému, je to vôbec najdrahšie, aj keď v konečnom dôsledku najefektívnejšie spoločenské zriadenie, aké bolo kedy vymyslené. Najlacnejším spôsobom fungovania štátu by bola nejaká forma autoritárskeho systému. Voľby by nemuseli existovať vôbec a parlament by takisto nemusel existovať.
V absurdných návrhoch, ktoré by mali výrazne pozitívny vplyv na štátny rozpočet, by sme mohli pokračovať. Prečo napríklad držíme zbytočne ľudí vo väzniciach? Veď to stojí obrovské peniaze. Veď za každý, čo i len trochu závažnejší zločin by bolo možné páchateľov popravovať. Slučka, elektrické kreslo alebo pár nábojov stojí omnoho menej, než sú náklady na jedného väzňa na jeden deň. Hodne by sa taktiež dalo ušetriť na ťažko chorých a sociálne slabších spoluobčanoch. Tým pádom by sme vôbec nepotrebovali žiadny sociálny štát, pretože naša spoločnosť bude pozostávať zo samých zdravých a silných jedincov, ktorí budú zdravo bojovať o svoje miesto na zemi." Koniec citátu.
Vážení kolegovia, mohol by som pokračovať takýmto spôsobom aj ďalej, ale končím svoj príspevok do rozpravy. Náš poslanecký klub bude rád diskutovať o každom návrhu zákona, kto bude mať konštruktívny a hlavne odborný charakter. A keďže k tomuto návrhu zákona žiadna diskusia neprebehla a chýba tam aj ten odborný rozmer, rozhodli sme sa, že náš poslanecký klub nebude hlasovať za návrh tohto zákona.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Vážený pán predseda výboru, v prvej časti, ja si myslím, môžeme sa zhodnúť, že je to progresívny návrh. Aj som o tom hovoril. Len som upozornil na to, že, samozrejme, to neprešlo cez vládu a pripomienkové konanie. Samozrejme, ministerstvo naďalej, aby toto bolo prospešné pre občanov a pre pacientov, musí sledovať a musí ďalej analyzovať tento návrh. Takže hodnotil som to pozitívne, pán poslanec.
Druhá časť. Ja si myslím, že zmäkčujete kritériá. A, samozrejme, dúfam, že nebudem mať pravdu, ale to môže ohroziť fakt pacientov a, samozrejme, vykonávateľov zdravotných služieb.
Tretia časť. Môžeme o tom rozprávať, aby sme rozšírili tie kompetencie, kvôli čomu môže byť odvolaný predseda alebo správna rada úradu. A myslím si, že nemalo by to byť len tak, kvôli tomu, lebo prišla nová vláda. Potom príde zase nová eventuálne a zase to budeme meniť. A nemyslím si, že je to takto správne. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, milé dámy, vážení páni, dovoľte sa mi v prvom čítaní krátko vyjadriť k návrhu zákona pána poslanca Richarda Rašiho.
Zdravotníctvo je neuralgickým bodom našej spoločnosti, preto považujem za prirodzené, že každá vláda nezávisle od volebného obdobia sa snaží vytvoriť vhodné opatrenia na ozdravenie systému. Niektoré úlohy ako napr. sprehľadnenie toku financií, zlepšenie spoločenského postavenia zdravotníckych zamestnancov sú nutnou podmienkou vytvorenia spravodlivejšieho systému v prospech všetkých pacientov.
Tento návrh zákona pomerne veľkého počtu úloh a riešení navrhuje zavedenie nového kritéria, ktoré je založené na identifikovaní pacientov s chronickými diagnózami užívajúcimi nákladné lieky. A vlastne slúži na prerozdelenie financií vybraných na poistnom podľa chorobnosti poistencov. Práve tento prvok, chorobnosť pacientov, je zatiaľ nevyužitým prvkom vo vylepšení systému prerozdelenia finančných prostriedkov, ktorý potrebuje zakomponovanie ďalších citlivých parametrov. Návrh o využití tohto kritéria je výsledkom činnosti pracovnej skupiny na Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou pričom táto skutočnosť znamená lepšiu priechodnosť v časti odbornej verejnosti. Otáznik však visí nad termínom účinnosti, nakoľko dobre vieme, že napr. v Holandsku, odkiaľ tento model pochádza, zavedeniu kritéria predchádzalo niekoľkoročné prípravné obdobie. V ostatných krajinách, kde sa PCG využíva, tiež ho zaviedli len postupne po niekoľkoročnej dôkladnej príprave Z uvedeného dôvodu za uponáhľaním termínu vidím niektoré riziká, ktoré musí ministerstvo sledovať a analyzovať, aby táto skutočne dobrá a progresívna myšlienka nespôsobila negatívne efekty.
Návrh v ďalšom bode plánuje zmeniť parametre na vypočítavanie platobnej schopnosti poisťovní. Podľa môjho názoru sa jedná o neodôvodnené zmäkčenie pravidiel pre zdravotné poisťovne. Nové kritériá nedávajú vhodný obraz o schopnosti poisťovní kryť náklady svojim klientom a poskytovateľom na zdravotnú starostlivosť. V čase hospodárskej krízy a pri množstve problémov finančných inštitúcií to môže výrazne ohroziť aj základné istoty bežných občanov. Legislatíva v otázke termínu splatnosti faktúr by nemala tolerovať 30-dňové meškanie. Táto skutočnosť zmení doterajšie mantinely pre poisťovne. A podľa môjho názoru ich navádza na menej disciplinované hospodárenie. To je však v rozpore s očakávaniami v spoločnosti, ktorá v súčasnej hospodárskej situácii od nás v každom segmente života očakáva obmedzenie a znemožnenie plytvania verejnými financiami.
Za vážny krok späť považujem snahu návrhu o obmedzenie nezávislosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, nakoľko tento úrad by mal byť práve jedným z nástrojov spoločenskej kontroly v systéme zdravotníctva. Nezávislosť úradu zabezpečujú hlavne zákonom stanovené kompetencie, a nie odvolateľnosť riaditeľa. Súčasná právna úprava zabezpečuje nezávislosť od štátnych orgánov, avšak schválením tohto návrhu by sa úrad stal závislým od štátnej pomoci a funkcia jeho predsedu by sa stala podriadenou ministrovi zdravotníctva. Tým pádom sa z úradu môže stať vykonávateľ politiky vlády a úrad stratí zo svojej nezávislosti. Stratil by aj z oblasti objektívnosti konania. Je v záujme našej spoločnosti, aby odborné autority na týchto úradoch mohli pracovať nezávisle v prospech občanov a neboli len vykonávateľmi vládnej politiky. Tento úrad by mal zostať konštantným symbolom nezávislosti a odbornosti. Preto považujem za nevyhnutné, aby bola táto časť návrhu prehodnotená a prepracovaná. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predseda. Chcem upozorniť kolegov zo zahraničného výboru, že zasadnutie zahraničného výboru s jedným jediným bodom programu, ktorým sú stále delegácie, bude o 12.00 hodine v miestnosti č. 183. Ďakujem pekne.