Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, pán spravodajca, milé kolegyňky, kolegovia, v úvode chcem tak trochu aj naozaj pochváliť toho pána ministra nášho tuná. Myslím si, že celý ansámbel na ministerstve školstva sa potrápil a predložil tuná rozsiahly dokument. Naozaj to oceňujem. Je tam aj tabuľková príloha, grafy, textová časť. Sú niektoré veci, ku ktorým budem mať, pán minister, ak dovolíte, pripomienky. Niektoré, ak budete ochotný, môžte si ich aj poznačiť. Môžem hovoriť aj zo skúseností vlastných skrze detí, ktoré, Gregorko je šiesty v poradí, ktorý maturuje, ak štvrtok zmaturuje z chémie, tak máme šesť maturantov, troch inžinierov, dvoch ešte vysokoškolákov. Máme ďalších, máme celý ansámbel. Ale za tých 20 rokov, chcem povedať, za celých tých 20 rokov, a to boli tie, všetky tie vlády, nebol tu teda predložený takýto dokument, aký máme tuná teraz v Národnej rade.
Myslím si, že mohlo nás byť tuná aj viac, aj počas celej tej rozpravy, a aktívne sa zapájať a dávať prípadne aj návrhy, čo zlepšiť v našom školstve. Ja mám ľahkú úlohu, pán minister, lebo ja som opozičný poslanec a kritizuje sa veľmi ľahko. Tak, rovnako ako aj stavitelia to veľmi dobre poznajú, dom zbúraš v priebehu jedného dňa alebo aj niekoľkých hodín, niekoľkých minút, keď ho dobre navŕtajú, podmínujú a padne. Ale postaviť ten istý dom není také jednoduché. A rovnako dávať tie konkrétne návrhy, ako riešiť. A to školstvo to je tak zvlášť zložité a veľmi citlivá téma. Učitelia a pedagógovia, či už vysokoškolskí alebo v tých materských školách až po vysoké školstvo univerzitné, je to taká zvláštna kategória a veľmi citlivá. Není jednoduchá. Mať toto ako na krku, tak to, pán minister, to vám naozaj úprimne nezávidím.
Vo všeobecnosti, keby som to tak povedal, ja som to už aj tak spomínal, keď mali sme tuná už pána ministra pred nejakým časom, ja to tak všeobecne deklarujem, čo je dobrá škola. A to je jedno, či to je univerzita, či to je, ja neviem, stredná škola, učňovská škola, môžme mať názor, rôzne názory ako na to.
Ale dobrá škola, ak dovolíte, kolegovia, je tá, ktorá ťa pripraví pre život, ktorá ťa pripraví pre konkrétne potreby praxe, aby si ty nezostal s dvoma vysokými školami, alebo dneska aj štyri majú diplomy dnešní mládežníci, tak by som to tak povedal, že je akoby, takí fenomenálni. Ale nie sú. Prečo nie sú? Z jednoduchého dôvodu, keď ja s dvoma diplomami zostanem na úrade práce v evidencii medzi nezamestnanými, no tak potom, čo to je za vysoká škola, ak môžeš skončiť aj s červeným diplomom? Nebudem tu hodnotiť vysoké školy, univerzity žiadne, menovať ich nebudem. Ale dovolím si vo všeobecnosti povedať, a mám to odpozorované a mám to skrze vlastnú empíriu, pán minister, máme troch inžinierov skončených, však sám som bol študentom, a máme ešte študujúcich, maturanta máme, ale za tých 22 rokov, musím sa tak, viete, tak aj povedať, že to školstvo akoby nerástlo, ale akoby padalo dole, čo mi je tak veľmi ľúto.
Ešte niekedy v tých 90. rokoch tak to školstvo nejako, nechcem ten minulý režim vychvaľovať nejako zas, lebo to totalita není žiadna dobrá, určite nie, ale ten systém školstva, keď by naozaj taká skutočná reforma bola a prebehla, dobre vybudované veci, ktoré tu boli zaužívané, naozaj mohli aj pokračovať, poučiť sa so zahraničím. Netreba tu veľakrát vymýšľať vymyslené veci. Dneska to tu aj tak spomenuli, tak o bicykli, tak ja poviem o kolese. My vymýšľame koleso, ktoré tuná poznáme, a naozaj sa ísť pozrieť do toho zahraničia a poučiť sa v mnohých veciach. A to či už je to vzdelávanie na tých základných školách, na stredných školách, učňovských školách, vysokoškolské vzdelávanie prvého a druhého stupňa, doktorandské štúdium, vedecké práce, potom tie ďalšie akademické rasty, docentúry, profesúry a tak ďalej. Myslím si, že naozaj je čo pozerať v zahraničí.
Ja tak mal som možnosť nahliadnuť aj do systému školstva, poviem tak, stredného a vysokého školstva, ale aj doktorandské štúdium, skrze naše deti, keď ony v zahraničí študovali a aj študujú, ešte aj stále, aktuálne. Ja s tými deťmi komunikujem a pýtam sa ich. A taký 17-ročný syn, keď mi povie, hej, chodil na akadémiu v Glasgowe, a teraz sa ho pýtam, no aká je tá akadémia, aká je tá škola, no a tak mi nejako to nevedel povedať, hovorí: "Tatko, ako ti to mám povedať? No je tak, ako keby všetci tí učitelia, pedagógovia prešli špeciálnym výcvikom." Ako to myslíš? "No, vieš, to je taký individuálny aj prístup ku študentovi." A toto zachytil 17-ročný chlapec, hej. Bol som veľmi z toho tak potešený, že v podstate mal ako taký postreh. Ja som si tak pomyslel v duchu, ale som to aj tak povedal, si myslím: Pánimoji, to naše školstvo, tak ešte, tak na 20 rokov! A neviem, či sa vôbec toho dožijem, tých zmien. A ten Gregorko ma povzbudil: "Tatko, neboj sa nič, my tam prídeme, my to zmeníme."
A ja verím, že táto mládež to naozaj zmení, hej. Veď je dobré, že naberajú tieto skúsenosti v zahraničí, hej. Aj jednak osobné skúsenosti, ale aj tie vedomosti, a porovnávajú. Dobre to je. Ale vtedy je dobre, ak sa tí absolventi alebo tí študenti študujúci v zahraničí, ak sa vracajú späť. Veľmi častým javom je to, že tým študentom sa nechce vrátiť už naspäť, nechce sa vrátiť naspäť, lebo ten spôsob jednak aj štúdia, potom aj zamestnania sa a uplatnenia sa v praxi je oveľa jednoduchší, oveľa pohodlnejší, komfortnejší. A ten, by som povedal, ten komfortný spôsob života, tak tých mladých ľudí prirodzene to priťahuje. Keď sa vráti naspäť, tak má samé problémy, hej. Ja to tak veľakrát poviem, že veľakrát tí študenti, ktorí študujú v zahraničí, prídu k nám na Slovensko a sú nezamestnateľní nie preto, že sú hlúpi, ale že sú prevzdelaní. A oni nechcú ísť pracovať za nejakú smiešnu mzdu.
Pán minister v tej správe predkladá, že absolventi druhého stupňa vysokej školy v priemere nástupné platy majú 814 eur, pokiaľ si to dobre pamätám, pozeral som to v tom vašom predkladanom materiáli. Čo nie je malý peniaz, určite nie. No ale keď vám poviem, pán minister, viete, ja mám syna na doktorandskom štúdiu, tak už ani nebudem taký veľmi ako konkrétny, a dotknem sa aj zároveň toho doktorandského štúdia, kde tam spomínate v tej ďalšej subkapitole, že tí denní študenti na doktorandskom štúdiu, že by nemuseli mať všetci to štipendium. Oni majú to štipendium a majú niekoľkonásobne vyššie, ako je ten plat, ktorý je vyčíslený v tých eurách u nás ako na Slovensku. Samozrejme, sme iná krajina, s iným hospodárstvom, kvalitatívne určite sme kdesi inde postavení a peniaze nemôžu byť naozaj všetko. Ale aby aj tí študenti, ktorí tu prídu, aby mali tú prácu a zamestnanie adekvátne svojmu vzdelaniu, aby nerobil toho robotníka v montérkach, čo z neho neodpadne, lebo aj naši chlapci skončili, inžinieri a pracovali ako robotníci. A musím povedať, že jednoducho doma neboli, ja som prísny otec, ja to ani tak netolerujem. Jednoducho musíš pracovať, hej. Nieže ako povinnosť, alebo nejaký taký, by som povedal, no nátlak, ale aby si mladí ľudia nezvykali na to, že jednoducho som skončil školu, však otec, mama, živte nás ďalej, hej, pohodlný spôsob života. Vytvárať aj v tých rodinách istým spôsobom tlak na tých mladých ľudí. Dneska mladí ľudia sa veľakrát aj predbiehajú v tom, že oni sa pretŕčajú, že ako dlho je na úrade práce, alebo ako dlho je nezamestnaný, dokonca obchádzajú aj úrady práce, že nie sú ani v evidencii, ale ani nepracujú. No tak mladí ľudia predovšetkým majú sa pretekať a súťažiť v tom, akí sú usilovní, akí sú pracovití. Ja verím, že ten potenciál v týchto mladých ľuďoch je.
Keď k tomu doktorandskému štúdiu sa vrátim, pán minister, ja som to tuná už tak aj spomínal. Môžem to aj spomenúť, je to Švajčiarsko, majú napr. doktorandi, škola, univerzita dostane peniaze, ale časť peňazí jednoducho z rozpočtu, zo štátneho rozpočtu škola na, nedostane na vykrytie, hej, len toho samotného doktoranda a jeho štúdia, ale ten príspevok dostávajú veľakrát títo zamestnávatelia. Sú to zamestnávatelia, sú to firmy. A firmy sú tie, ktoré dávajú zákazky pre univerzity, dávajú pre vysoké školy. Pán minister, keby ste to tak, neviem či, prepáčte, to som vám len tak chcel poukázať, ako funguje to doktorandské štúdium, že tie peniaze nejdú priamo, hej, z rozpočtu štátu na toto doktorandské vzdelávanie, ale dostávajú to firmy, a tie firmy dávajú konkrétnu zákazku, aj vedeckú úlohu, ktorú majú títo doktorandi vyriešiť. To je super vec. Vyriešil si tú úlohu a ja si to sledujem aj ako zamestnávateľ, akademickej pôde som zadal túto úlohu, no tak uvoľním aj tie finančné prostriedky. Aby to nebolo len také, že sa to minie cieľov. Potom samozrejme je problém, ak máme veľa doktorandov, čo si myslím, že na Slovensku sa to teraz tak rozmohlo, že je veľmi veľa doktorandov, ale za tým je skrytá aj nezamestnanosť, pán minister, aj problém zamestnať sa, hej. Absolventi vysokých škôl nie preto idú veľakrát na to doktorandské štúdium, aby dosiahli to PhD., ale veľakrát je to preto, lebo nemôžu sa zamestnať, hej. A toto je ten problém. A potom samozrejme, že nemáte na to financovanie, na to denné štúdium doktorandov tie finančné prostriedky.
No ale ja by som skôr bol prísny pri tom výbere a tým študentom dať ako ten príspevok a možno to takto, zamyslieť sa nad tým, ako to skumulovať a zapojiť do toho naozaj konkrétne firmy. Ak takýto absolvent skončí aj na tom doktorandskom, alebo aj vysokoškolskom, vo vysokoškolskom vzdelávaní, aj tá firma, keď vidí, že je to schopný, šikovný človek, je to mladý inžinier, ktorý naozaj aj v tom vedeckom bádaní a skúmaní ide do hĺbky, do detailov, a vidia v ňom potenciálny prínos pre tú firmu, oni ho zamestnajú, dostane tú ponuku ešte počas štúdia. A toto by mal byť systém vzdelávania na Slovensku, ale však aj v každej krajine. Ale však predovšetkým pre túto našu krajinu hovorím, aby tá prepojenosť bola, teórie a praxe. To je systém vzdelávania a pracovný trh, ktorý tuná je. Toto sú veľmi, veľmi dôležité veci.
Ja si dovolím spomenúť, pán minister, tiež takýto rozmer, sám som sa aj čudoval, aj veľmi ma to, aj hnevalo. Na jednej strane my by sme chceli od našich detí, žeby boli perfektné, vynikajúce vo všetkom a takto. A oni potom sa tak nastavia a sú akoby také kompjutre, ako také počítače. Vo vašej správe sa oprávnene tam spomína ten nedostatok, počet kníh, učebníc, nemáme učebnice. Náš Gregorko je absolventom gymnázia, teraz končí, hovorím, zajtra, keď zmaturuje z tej chémie, tak môžeme povedať, že máme ďalšieho maturanta v rodine. Ale on celé štyri roky sa učil z počítača. To bolo strašné! Aj mne, aj to liezlo na nervy. Ja sa pýtam, lebo ja som mal stále taký pocit, že pozeráš do toho počítača, že čo tam robíš, čo stále čumíš do toho počítača. A on hovorí, že sa učí. Tak to bolo pre mňa také šokujúce. Tá kniha je vždy potrebná, vždycky je dôležitá, zvlášť učebnica, aby sa deti učili z tých učebníc. Však samozrejme aj tie počítače. Ale uvidíme jaká generácia z tých mladých ľudí bude rásť. Možno budú tridsiatnici, štyridsiatnici v stredne dospelom veku a to budú vyčerpaní ľudia. Z čoho? Pretože to sú aj prebdené noci koľkokrát pri tých počítačoch.
Viete, aj s tým učením, je ťažko sa učiť z toho počítača, keď vám reklamy vybehujú kadejaké, všelijaké, a tie decká to samozrejme láka otvárať to. A možno trojnásobok toho času pri tom vzdelávaní strávia ako pri samotných učebniciach. Učebnice sú veľmi dôležité. Rovnako aj učebnice pre vysoké školy a skriptá, hej. Toto je tiež, aj pri vysokoškolských študentoch máme nedostatok tých učebníc. Naozaj, na to sa treba pozrieť a aby minimálne teda na tých stredných školách, aby sme tie učebnice, pán minister, mali, lebo je to úplne akútny nedostatok.
Keď tie maturity som spomínal, je to teraz také aktuálne. Šesť detí nám maturovalo a šesť detí stále po novom. Ja furt sa dozvedám, aký je nový spôsob maturovania. Toto by malo skončiť. Naozaj nastaviť tie parametre. A keď je toto pre naozaj aj pre tú verejnú diskusiu, možno aj tú odbornú diskusiu, nastaviť tie parametre tak, aby aspoň zo stredne dlhého hľadiska to bolo napasované, a keď aj možno príde aj ďalšia vláda a iný minister, aby to bolo kompatibilné a mohlo to pokračovať. Aj tí študenti, aby zhruba vedeli, ako budú maturovať. V našich časoch, ja keď som maturoval, to už je, pánimoji, no viac než 30 rokov, teraz rozmýšľam, možno aj 35 rokov, už som starý, no, a keď som maturoval, ja som vedel, že moji spolužiaci, starší o rok, maturovali, my sme sa pýtali, ako maturovali. Keď som bol aj prvák na strednej škole, druhák, tretiak, vedel som, že tie maturity, aké sú, čo obsahujú, hej, a zhruba, čo má čaká. Vedel som to, hej. Dnešní študenti stredných škôl a veľakrát tí absolventi tých stredných škôl, veľakrát nevedia. Aj keď oni im potom povedia, že je tá reforma, oni sa aj pripravujú, je to dosť aj stresujúce pre tie deti. A myslím si, že toto by bolo dobré, keby sa to zastabilizovalo.
Kolegyňka Žitňanská, keď tuná spomínala, celkom sa mi páčil tento návrh, aby aj v priebehu štúdia na strednej škole mohol ten študent naozaj prejsť do tej školy, ak sa rozhodne, ak si vybral, ja neviem, odbornú školu, ja neviem, poľnohospodársku strednú, alebo, ja neviem, strojárinu alebo stavebnú a chce ísť na gymnázium, aby to bolo umožnené. Naopak, z gymnázia, keď sa rozhodne, aby to dieťa to mohlo nejak takto prestúpiť. Myslím si, že tá flexibilnosť by tu mala byť. A keď som dával pozor, pán minister, v úvode ste tak hovorili, že aby bola taká tá voľnosť a taká tá sloboda v tej škole a v tom vzdelávaní naozaj bola. Dať ten priestor týmto mladým ľuďom. V takom veku, myslím si, 15-, 16-, 17-ročný chlapec, či dievčina, hľadá seba samého. Veľakrát je to tak, dneska tá psychická zrelosť prichádza akoby neskôr. Myslím si, že my sme boli generácia, keď sme už maturovali, vedeli sme, čo chceme, hej. Ja už som to vedel na základnej škole, ale aj tak síce nie som tým, čím som chcel byť, nevyšlo mi to tak, ale vedel som, čo chcem, hej. A to je také dôležité. Ale dneska sú maturanti, ktorí maturujú, a oni nevedia, čo vlastne chcú ako študovať. A teraz, keď si pozriete aj tie prihlášky, tým, že sa môže dať, ja neviem, aj 5, aj 10 prihlášok, nie je to obmedzené, čo je dobré, hej, veď však nech si to tak dajú, ale sú diametrálne odlišujúce sa tie, by som povedal, študijné zamerania, hej. Tak je to zjavné aj z toho, že potom taký absolvent školy, mladý človek v podstate stále nevie, že čo by chcel študovať.
Ja som si poznačil, pán minister, takú vetu z toho vášho materiálu, z istej štúdie, ktorá tam je napísaná: "Slovenské školstvo patrí z objemu finančných prostriedkov na žiaka medzi najefektívnejšie na svete." To je veľmi zaujímavý poznatok. Verím, že tomu tak je, najefektívnejšie na svete. Možno tu naozaj zamyslieť sa, ale ja som sa nad tým zamyslel, že zamyslieť sa nad tým, aby aj tá efektivita objemu tých peňazí, aby to padlo naozaj na tú úrodnú pôdu. Neviem, v akom štádiu to je, ale tá informácia taká bola, že pán premiér je v Bruseli a v podstate intervenuje o to, aby z prostriedkov Európskej únie, myslím, že v objeme 40 mil. alebo 41 mil. eur z rozpočtovej kapitoly školstvo mohlo prejsť do rozpočtovej kapitoly ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Ja by som sa tak skôr prikláňal, aby to... Pán minister mi hovorí, že je to inak. Ale ak to tak je, tak ja sa prihováram viac za to školstvo, lebo áno, aj tie úrady práce, aj keď sa to zdá, že to nesúvisí, ale veľmi úzko to súvisí, lebo tie prostriedky mali byť použité v podstate na ďalšie vzdelávanie, na rekvalifikácie, na zamestnávanie absolventov škôl a pre tú aktivačnú činnosť. No tak, aby sme tak, poviem to tak, neprejedli tie peniaze a neminuli ich tak neefektívne, radšej naozaj nech je to naozaj na vzdelávanie.
Zlá škola je tá, keď absolvent sa nezamestná, sa nezamestná, končí zase na úrade práce, aby sa rekvalifikoval. Tak to, naozaj na to sa treba pozrieť, pán minister. Možnože niektorí sa tak možno aj urazia, ale či máme opodstatnenosť niektorých profesií a profesijných zameraní.
Tu je, aby sme sa neučili len pre známky, padla tu dneska taká veta, alebo včera, už teraz ani nepamätám si to, ale asi dneska. Ale ja hovorím, aby sa študenti na vysokých školách neučili len pre vysokoškolské diplomy. A im je to jedno, aká je to škola. Prepáčte, budem taký celkom konkrétny, letí sociálna práca, no tak to všetci sú na sociálnej práci, či externá forma štúdia alebo denná forma štúdia. Ja sa pýtam, pán minister, koľko tých sociálnych pracovníkov tu reálne potrebujeme? A sa pýtam, kde sú, keď nie sú v praxi? A všetci nemôžu robiť na úradoch. Všetci by chceli mať kancelársku prácu. A to jednoducho nejde. A to naozaj treba prehodnotiť, že či tieto. Áno, ktosi by to zase mohol brať, že to je také zasahovanie do akademickej pôdy, do tej slobody, lebo sme veľmi citliví ako na to, ale niekedy aj tá regulácia asi by tu bola naozaj namieste, aby ma zas niekto nechytil za slovo. Samozrejme, tú slobodu nechať tej akademickej pôde, ale produkovať absolventov škôl takých, ktorých naozaj tento náš trh nepotrebuje, trh práce, mám na mysli, tak je to nelogické. Sú to neefektívne vyhodené peniaze.
Ďalšia vec je tiež taká, keď absolventi škôl, ktorí skončia vysokoškolské vzdelanie, a oni idú pracovať do zahraničia. Bolo by to, pán minister, v poriadku, pardon (Vystupujúci si odkašľal.), do tej miery, ak, ja poviem, lesný inžinier skončí vo Zvolene vysokú školu alebo poľnohospodársky inžinier skončí v Nitre, ide pracovať, ja neviem, už do Škótska alebo do Nemecka alebo do Fínska a pracuje v danom odbore. Tak to by som tak bral, hej. To by som povedal, že je to v poriadku, že sa zamestnal vo svojej kvalifikácii, špecializácii. No ale on ide do bufetu predávať gofry, alebo, ja neviem, hotdogy, alebo proste ide robiť. No to sú neefektívne vynaložené prostriedky nás všetkých, nás všetkých, hej.
V Maďarsku to trošku ináč zrobili, tak zaviazali, to, samozrejme, naráža to aj na tie rôzne ako polemiky, hej, ale je to spravodlivé: keď ja som ťa financoval, mám na mysli teraz štát, hej, takto to hovoríme, a keď som ja ťa teda financoval, ty si povinný to aj vrátiť tejto spoločnosti, tomuto štátu. Ako? Vo forme svojej práce. Ty si povinný, máš povinnosť. To nie je tak, že však ja, dobre, školu si zrobím, lebo je zadarmo a je bezplatné to školstvo. Zadarmo nie je nič, ale je bezplatné denné štúdium stále. A ja teraz jednoducho skončím školu a idem do zahraničia a moja kvalifikácia padá. Ja keď tak päť rokov alebo desať rokov budem v zahraničí a mimo svojej odbornosti, tak tú kvalifikáciu stratím.
Pán minister, vo vašej správe je 22 systémových krokov pre rozvoj regionálneho školstva a 22 systémových krokov pre rozvoj vysokého školstva, spolu je to 44 bodov, hej. Ja vám držím palce, aby sa aj naplnili tie systémové kroky. Aj keď som si dovolil tam niektoré tie veci komentovať a pripomienkovať, možno aj pri tom doktorandskom štúdiu, ale už tú snahu vysoko ako oceňujem.
Rovnako správa spomína stravovanie našich detí. A ja to poviem, našich detí, to jest aj vysokoškolákov, hej, to je od materských škôl cez základné školy, stredné školy, vysoké školy. No to stravovanie je biedne, ak je toto, naozaj sú to pravdivé veci, predpokladám, že sú, však to pracovali odborníci na tom. Škôlky sú v poriadku - 99 stravníkov, 99 % stravníkov máme v škôlkach. Ale v základných školách už je to 60. Či 66? Pozriem sa to, koľko, 66 %, hej. Tak je vidieť, že aký je tam pokles. A v tých základných školách naozaj, tak ako tam to správne, myslím si, že to písali naozaj učitelia aj odborníci, že tam ešte v podstate je ďalší rozmer, že to menu, ktoré sa podá, však sám som chodil do školskej jedálne, aj my sme boli takí, že to prvé jedlo sme vynechali, tú polievku, sme, a myslím si, že to funguje aj ďalej, aj teraz, hej. Ale tá nutričná strava, tá výživa, ktorá je tam ako nastavená, tak je na celú tu porciu, hej. A toto sa vynecháva, čo samozrejme má aj negatívny dopad na tých našich žiakov a tých študentov. Stredné školy sú to, pozrite sa, už len 30 %, 30 %, tak to je strašný pokles. Je to človek, ktorý je v období adolescencie, rozvoja, plný vitality. Pán minister bol športovec, ja tiež, a my sme zjedli všetko, čo nezjedlo nás, hej, na tej strednej škole. A tuná 70 % študentov stredných škôl sa nestravuje. Čiže veľmi zlá vizitka, naozaj na to sa treba pozrieť. Aj zamerať, aby aj táto vec sa zlepšila.
A potom aj správne je to poznamenané v tej správe, aby tam neboli tie bufety a tie automaty, ktoré ponúkajú, v úvodzovkách, jako nejakú stravu alebo nejaký nápoj, ale, ale veľakrát je to, je to hrozná, tá strava, hej, a naše deti, aby nevyrastali na hamburgeroch a Coca-Cole. A radšej nech športujú a nech si dajú trošku tej slaninky s chlebíkom, to je také zdravšie, zdravší spôsob života. Tak mi to, tak som si to tak dovolil ako spomenúť, ale tá strava naozaj nie je, veľakrát v tých automatoch není ani kvalitná. Lebo ako to môže byť kvalitné, keď to tam ten automat, to tam je, to není ani v chladničke, ani v ničom to nie je. Tak myslím si, že je to správne.
Ale dovolím si tu mať malú pripomienku, aby to, pán minister, nebolo len obmedzenie, ale ja by som to zakázal v tých školách úplne, hej. Tak by som bol, vidíte, prísnejší ako vy. Ja by som to neobmedzoval, ale ja by som to úplne zakázal, vylúčil. A ak chceš sa stravovať, máš tam stravovanie na tej strednej škole, máš kvalitnú stravu, môžeš sa tam stravovať. Vidíte, jaký som ja prísny, ja som aj jako otec taký prísny.
Školské rady. Možno ten systém voľby tých riaditeľov, či už na základných školách alebo na tých stredných školách. Stredné školy, tak boli by to župani, ktorí by menovali tých riaditeľov, a na základných školách bol by to teda napríklad Dušan Bublavý ako starosta obce, by vymenoval si riaditeľa v základnej škole. Áno, môže tu byť dvojaký pohľad tak, ako sa to tu rôznilo, podľa toho, kto vystupoval. Ale dovolím si povedať, že tá školská rada má svoje opodstatnenie, aj keď sám mám výhrady voči tomu. Odkedy existuje školská samospráva, ja som stále v tých školských radách bol. Musíte uznať, pri takom počte tých detí, tak som aj prirodzene bol tak. A veľakrát som bol aj predsedom školskej rady. A to rôzne zastúpenie, ktoré tam tá školská rada má, je dobré, ja to vnímam ako dobré. A dovolím si povedať, že to rozhodnutie kolektívne je lepšie, aj keď sú tu možné riziká, ktoré tuná kolegyňka Janka Vaľová spomínala, že sú to manažéri, alebo proste takí, tí, ktorí ako tú školu financujú alebo čosi také. No nech tam by boli aj takíto ľudia. Ale zase na druhej strane, áno, môže to byť riziko také, kde je riaditeľ odvolaný preto, že si neplní povinnosti a je porušenie zákona a je vyhlásená nová voľba riaditeľa, a tá školská rada cez to všetko toho riaditeľa opäť ako tam zvolí. Možnože keby to bolo také percentuálne vyčíslenie, že koľkokrát sa to stalo a kde, v jakých týchto mestách, obciach. Myslím si, že to riziko je tu oveľa menšie. Ako ja sa skôr obávam toho, že potom ten starosta, ktorý bude ako rozhodovať, no ťažko je veľakrát sa ubrániť tým osobným veciam. A taký starosta obce ako tuná Dušan, hej, pozná všetkých a všetci jeho poznajú, no tak skús ma nezvoliť, hej, keď sme kamaráti, hej, tak ti to budem vyčítať celý život tam v tej obci. Není to jednoduché aj potom pre tých samotných starostov, teda vymenovať, nie zvoliť, ale vymenovať, nie je to potom tá pozícia pre tých starostov a primátorov miest, myslím si, že nie je to také jednoduché. Skôr by som to naozaj nechal na tie školské rady, ktoré by skôr mohli vstupovať tuná do toho.
Tiež je v tej správe, tam cez 11 % spomenutých tých zdravotne postihnutých v školách. Áno, to je tak zhruba okolo tých 12 percent. No ono možno sa zdá to číslo také vysoké, ja som sa sám nad tým zamyslel, lebo tu vznikla tiež taká polemika okolo toho, tak mi dovoľte len niekoľkými vetami tuná k tomu ako povedať. Ono je to takto v našich časoch, keď sme chodili my do školy, možnože sme boli disgrafici, diskalkuliju sme mali ako, pardon, za výraz, som to trošku zmotal, sme mali rôzne poruchy, hej, ale sme nevedeli, nikto to nediagnostikoval. Dneska psychológovia vedia to ako určiť, hej, a je to dobré, že to určíme a vieme, že takýto žiak alebo študent má takýto problém. A je to hlavne dobré pre tú rodinu, pre toho rodiča, pre samotného žiaka, ale aj pre pedagóga. A dá sa taký trojuholník, taký tím vytvoriť a špeciálne sa aj venovať takémuto študentovi, takémuto žiakovi. To postihnutie, aspoň teda dúfam, že to dobre chápem, že to sa netýka len detí, ktorí sú vozičkári, telesne postihnutí, ale to sú tie rôzne problémy, ktoré sú tuná. No a tí školskí psychológovia však nech voľačo robia aj na tých školách, čo aj robia a je aj vidieť. Tak preto to percento, si myslím, že je aj také vyššie.
Vzdelávanie teda súvisí veľmi úzko s tou výchovou. A neviem si to predstaviť, že by sme budúcu generáciu my len vzdelávali a sme len zameraní, len na to, na to perfektné, na ten perfekcionalizmus. Ja budem trošku taký skromnejší, vidíte, pán minister, a ja to tak poviem, že nie je všetko len byť vynikajúcim a byť perfektným. Môžeš skončiť s červeným diplomom, môžeš zmaturovať na čisté jednotky a neuchytíš sa v tom reálnom živote. Ten odraz nemusí byť taký. A naopak, hej, tu jak kolega spomínal, aj ten priemerný študent a priemerný žiak naozaj môže byť vynikajúci, môže byť aj úspešný, môže byť úspešný podnikateľ, manažér, dokonca politik, alebo podobne, vie sa presadiť ako vo svojom živote. Ale chcem spomenúť tú výchovu preto, lebo tá je veľmi dôležitá. Akoby možno v poslednom období ako zaostávala. Dneska hrajú prím deti v škole. Ony vedia , že si môžu dovoliť oveľa viac ako učiteľ. Učitelia sú tí, ktorí sú zastrašovaní, koľkokrát samotnými rodičmi. Kedysi to neexistovalo. My sme sa báli domov prísť, keď sme čosi vyparatili v škole, že čo otec doma, hej, čo mama. Dneska sa príde rodič sťažovať, dneska dieťa opľuje toho učiteľa v škole. Dneska toho učiteľa zažalujeme, podáme žalobu. Toto tuná chýba. Potom v podstate, aby som ja mohol učiť v triede, a to veľakrát tu inak vyzerá, v tejto rokovacej sále, tak ja ako učiteľ, keď vchádzam do tej triedy, ja musím mať poriadok, hej. A to nemôže byť tak rušno a teraz, že tuná žiaci by behali, skákali. Tu v tom pléne to je všelijaké, aj vykrikujeme, aj všeličo iné, ale v triede a v škole jednoducho to nie je možné. Ja keď mám tam takého jedného narušiteľa a, nedajbože, keď mám dvoch alebo troch, tak to je veľký, veľký problém potom aj učiť a potiahnuť celú tú, celú tú, naozaj tú triedu. Tak pozrieť sa , pán minister, aj na to, aby aj tú ochranu mali, aj samotní tí pedagógovia. Dneska to naozaj potrebujú.  Nemalé sú prípady, kedy sú aj fyzické ataky zo strany študentov, žiakov na pedagógov, čiže dneska nie je jednoduché učiť v školách.
K málotriedkam. Viedla sa tuná teraz taká polemika, či málotriedky áno, alebo nie. No ale v tej správe je napísané, že je 110 takýchto škôl, pán minister, však? A to sú tak všade. A jedna škola, ktorá má viac ako 1000 žiakov. V Lendaku nemáme viac ako 1000? A ktorá je to škola? (Hlasy v sále.) A stredná škola. No tak tie málotriedky. No samozrejme treba mať na to aj finančné zdroje a prostriedky, ale zamyslel som sa nad takouto cestou, čo by bola možná cesta, to je alternatívna cesta. A ja si viem predstaviť, že rodičia detí na základných školách žijúcich na periférii, na lazoch, aby vzdelávali a vychovávali tie deti doma. Je to, je to taký fenomén, ktorý v zahraničí ako funguje. Viem si to predstaviť aj na Slovensku, aby samotní rodičia vzdelávali tieto deti, idú raz za čas na to preskúšanie. A tak isto aj ich viedli, aj vychovávali. A to by tiež mohla byť, v úvodzovkách, tiež jedna z tých málotriedok, kedy v podstate ten samotný rodič, hej, vzdeláva to dieťa ako doma.
Aby nebola dvojkoľajnosť vo výchove, rodina čosi vedie, vychováva tie deti jedným smerom a škola iným. V minulosti bol to veľmi častý zjav, ale aj teraz sú tuná také hrozby. Veľakrát sa to podarilo tak aj odraziť. Nebudem celkom konkrétny, lebo by som vyvolal asi tým veľkú polemiku, ale mám konkrétne veci ako na mysli. Na to, pán minister, dbajte, aby naozaj ste nás rodičov nedostávali do rozporu so školou. V zahraničí to funguje veľakrát, hej, kde rodičia s tou výchovou a smerovaním svojich detí už v škôlkach, dokonca na základných školách nesúhlasia, aj protestujú, hej. A dokonca sú trestaní a dokonca aj väzením a podobne a sankciami, čo by bolo veľmi, veľmi zlé, keby sa čosi stalo. Aj u nás, aby sa to dialo, boli tuná tieto snahy, dúfam, že sa toho nedožijeme.
Pán Mikloško spomenul, že len 10 % profesorov má titul doktor vied, to bola pre mňa taká zaujímavá informácia. Možno aj pre tých akademikov, pre tých akademikov, že by sa kdesi posunuli a neuspokojili sa s tým ďalším vzdelávaním a zostali len pri tom PaedDr., ale aby naozaj tu kvalifikáciu si vzdeláva, si rozširovali. Spomenul tiež, že to vzdelávanie, alebo tá výchova začína pred tým narodením, keď je tá mamička tehotná. Áno, je to tak, to prenatálne obdobie je veľmi dôležité pre každého človeka do tých troch rokoch. Áno, mnohé veci sú tak zafixované. Ale ešte pred tým, než sa to dieťa narodí, je vychovávané a je vzdelávané. To dieťa pozná hlas svojho otca, matky, svojich súrodencov. Ono nie je to také samozrejmé, že to dieťa do dvoch rokov, alebo do roka dokonca, sú deti aj také, ktoré do roka dokážu ako rozprávať, hej. A to je zo zdravého rodinného prostredia, keď to je tak, naozaj tie deti sú také. Ale to by chcelo potom vzdelávať a vychovávať samozrejme aj tých rodičov samotných, aby to vedeli predovšetkým a aby možno tak podľa toho aj postupovali.
Nie, ešte si pozerám (Smiech v sále.), Martin, ešte vydrž. Nechcem ísť celkom tak podľa tých poznámok, hej, tak išiel som tak voľne, vidíte, tak ešte si tak prejdem, len mi to prepáčte.
Hej, ten strategický cieľ ďalšieho rozvoja regionálneho školstva je definovaný dvomi slovami: výborní absolventi. Hej, aby sme tu nepostavili len takú métu. Ja som tak aj zapochyboval, aby toto nebolo jediným alebo teda tým prioritným cieľom, že výborný absolvent, ale na to vynikajúce, na ten perfekcionalizmus sa postaviť. Svet je farebný, nie je čiernobiely. A ja napríklad, ja som tak možno tak viac konzervatívny alebo čosi také. Ale teraz vyťahujeme tu nejakú elitu žiakov už na základnej škole, že akí sú vynikajúci a ako keby tí ostatní boli už nejaký priemer alebo podpriemer. A veľakrát v tom uplatnení v živote a vlastne z osobnej skúsenosti môžem to aj potvrdiť, myslím, že aj pán minister, vy takisto, není to stále tak, že ten perfektný aj perfektne sa uplatňuje vo svojej reálnej praxi a vo svojom živote, ale aj tí priemerní.
Zlepšenie kvality externého vzdelávania. To je tiež jedna z vecí, ktoré naozaj sú veľmi ako potrebné, veľmi dôležité. Ono to externé vzdelávanie, naozaj vo všeobecnosti ten úpadok v tom vzdelávaní bol za posledné tie roky. A v tom externom vzdelávaní sú niektoré stredné školy, nebudem to menovať, ale keď mi povedia, že oni tam spievajú?! To nie je len športový krúžok pre všeličo, ako kolegyňka Vaľová to spomínala. Ja by som sa prihlásil do takého krúžku, lebo je to veľmi príťažlivé, že športový krúžok pre všeličo. Takže tam môžete sa asi naplno uplatniť. Ale zlepšenie kvality externého vzdelávania, naozaj je to potrebné, lebo potom, či už tá maturitná skúška alebo vysokoškolský diplom je rovnocenný s tým študentom, ktorý je na dennom štúdiu, rovnako aj na tom externom. Tak byť rovnako spravodlivý aj pri jednej, aj pri druhej forme vzdelávania.
Ty nevtipkuj a nevykrikuj (Vyslovené s pobavením.)! Vidíš, to je toto, Martin, presne. Ako ty môžeš, hej, potom učiť v takej škole, keď tí študenti takto to reagujú? Ale teraz si bol ešte celkom slušný, ale veľakrát naozaj so slušnosťou to má veľmi ďaleko. Ale my chceme od našich detí, aby sa tak správali, aby boli, akí super. My chceme na jednej strane, aby mali ten ľudský rozmer, aby boli naozaj aj trocha ľudskí. A na druhej strane furt sedia, celý čas len pri tých počítačoch. No tak už nebuď ako taký počítač, už nastavený! Len to. Lebo chceme všetko perfektne: to, to, to. Mamy, veď vy to dobre poznáte, hej, jak to vyžadujete. Ja som mal mamičku tiež učiteľku, hej, a tak sa to tiež tak aj odrazí, aj na nás. A to všetko tak by sme chceli. A potom chceme, no, však už nebuď taký, ale buď aj trošku ľudský. No tak, aby sme boli aj ľudskí. No dobre.
Hej, tie štatistiky, ktoré sa tuná uvádzajú, mohli by to byť veľmi zavádzajúce, ako kolega Mamojka to spomínal, že 47 ľudí zo 100. Ja som tými faktickými nereagoval, tak to zhrňujem do tej rozpravy. Tak mi to odpustite, za chvíľu skončím. Takže 47 zo 100 ľudí má vysokoškolské vzdelanie. To nie je obraz kvality, dovolím si povedať. U nás je to len 17. Ja si myslím, že tá kvalita úplne inde rozhoduje. Už som to aj spomínal, to nemôže byť len v tom vzdelaní. Ja si rovnako vážim robotníka, či má montérky. Dodo to tu spomínal, hej, kolega to odoponoval, že ani tie montérky nebude mať kto vyrobiť. No tak bude robiť v kraťasoch, alebo ako bude pracovať. Takže rovnako, aby sme tu mali kvalifikovaných robotníkov, aj samozrejme stredoškolsky vzdelaných a vysokoškolsky vzdelaných absolventov.
"Škola pre všetkých, ktorí budú mať o ňu záujem." To je pekná veta. S ňou aj skončím. Naozaj, aby bolo umožnené slobodne študovať v tejto krajine každému, kto o školu prejaví tento záujem, aby to bola aj tá univerzita tretieho veku, aby som ja mohol študovať v ktoromkoľvek čase v ktorejkoľvek chvíli. Človek je vzdelávateľný tvor počas svojho celého života, počas celej svojej ontogenézy. A jednoducho jednak aj vzdelávateľný, aj vychovávateľný.
Kolegovia, ďakujem vám za pozornosť. A pánu ministrovi držím palce, aby sa mu podarilo tam naplniť aj tie body, opatrenia, ktoré tam sú.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Dúfam, že to stihnem.
Pán Daniš, ja sa mýlim? Ja som nepovedal, že nekvalifikovaný. Nepočúvali ste, takže na budúce lepšie počúvajte.
Pán Bagačka, niekomu sa stúpilo na otlak. No neviem, komu sa stúpilo na otlak, ale o ktorých možno hovoríte, tak nemáte pravdu. Takže overte si informácie.
Pán Hreha, riaditelia. No všetko závisí od ľudí. Niekedy je horšia samospráva a teda ten zriaďovateľ. Niekedy je horšia školská rada. Treba hľadať kompromisy. Ja ich zatiaľ nevidím. A takisto ich nevidím ani v tých návrhoch.
Kolega Martvoň, nehovoril som, že ministerstvo chce zrušiť. Ja som hovoril o niečom inom. Čo sa týka mojej závislosti, ja som učil pod dvomi súkromnými a pod dvomi verejnými centrami voľného času a školskými strediskami záujmovej činnosti. Ja som to už tuná párkrát povedal, takže ja sa na nič nehrám a netajím. Takže je to na pravej miere. No a chcem sa opýtať, že kto z opozície bol pozvaný na diskusiu, keďže to bolo predložené skutočne veľa inštitúciám, odborníkom a tak ďalej.
Pani Tomanová, mojím cieľom bolo poukázať na absenciu systémových riešení s konkrétnymi cieľmi. Takže asi ste tiež nepočúvali tú moju rozpravu, len ste tak si popri lúštení sudoku asi niečo započuli. A okrem toho ja som ocenil analytickú časť a kritizoval som len tú výhľadovú. Takže nabudúce pozornejšie počúvajte.
No a, kolega Hrnčiar, ďakujem veľmi pekne. Skutočne, investície správnym smerom do vzdelania sú investície do našej budúcnosti. Pokiaľ budeme mať vzdelaných ľudí, u nás sa môže robiť ten výskum, u nás sa môže zamestnať mnoho ľudí vo výskume, ktorí budú riešiť zložité veci. A pokiaľ budeme mať skutočne veľa vzdelaných robotníkov ako lacnej pracovnej sily, tak ďakujem pekne. To bude vyhovovať len firmám, ktoré budú hľadať u nás lacnú pracovnú silu.
No a ja by som povedal, že málo vzdelaní ľudia vyhovujú najviac manipulátorom. Takže stádo ovečiek potrebujeme, aby nebolo vzdelané, aby sa nevedeli ozvať v pravú chvíľu.

Ďakujem pekne, pán predseda. Takže budem pokračovať, ako som spomínal v tej prvej časti, analytická časť je vypracovaná výborne, aj keď, ako som povedal, tie čísla môžu v mnohom skresľovať. A v tej druhej časti tak isto už to tu párkrát odznelo, že je spravená nejaká kvázi vízia, ale chýbajú konkrétne ciele a postupy, ako sa dopracovať k danému stavu, kam by sme sa vlastne mali, kam by sme sa vlastne mali dostať, kam by sme mali dospieť s týmito reformami. Takže chýbajú tuná konkrétne dátumy, pretože ak si niečo odátumujem, viem, že to musím splniť dovtedy a dovtedy. A samozrejme dovtedy musím pripraviť aj nejaké legislatívne návrhy, ktoré majú pripraviť prostredie na to, aby ten cieľ bol dosiahnutý a dosiahnuteľný.
Ďalej mám pocit, aj z tých vízií, aj z toho, čo sa tu na za posledný čas rozprávalo, že veci ohľadne vzdelávania sa riešia nejak samostatne. Samostatne sa riešia materské školy, samostatne sa rieši základné školstvo, samostatne sa riešia stredné školy - a či sa riešia? - no riešia sa nejakým spôsobom samostatne vysoké školy. Opäť, pokiaľ to nepoprepájame a nebudeme vidieť súvislosti medzi vzdelávaním na jednotlivých úrovniach, nemôže byť materiál pripravený komplexne a systémovo tak, aby obsiahol skutočne vzdelávanie od A po Z, ako sa hovorí.
Materské školy majú problém s financovaním, lebo samosprávy nedávajú, všetko je zatiaľ normatívne, samosprávy nedávajú celý normatív na materské školy. Samozrejme, nie je to všade, ale, žiaľ, niekde to je tak a niekde je problém, pretože rodičia majú tým pádom doplácať. A doplácajú už tak, že je to pre niektorých neúnosné. Ale tento problém sa zatiaľ neodstránil. Zatiaľ sa ticho trpí a pretrváva. Nie je vyriešený.
Diskutovalo sa tu o základných školách, ktoré sú efektívne, ktoré sú neefektívne, či málotriedky treba zrušiť, či ich nechať, ako s nimi ďalej. No tu by som povedal, že sú v podstate tri kategórie samospráv, ktoré riešia nejakým spôsobom základné školy.
Malé obce to majú vyriešené, pretože tým sa neoplatí ani mať základnú školu, pretože majú malý počet obyvateľov, tým pádom malú pravdepodobnosť, že sa bude rodiť viacej detí. Tieto deti dochádzajú do spádových oblastí. Máme takých v Turci takisto niekoľko. Príkladom je Základná škola v Žabokrekoch, kde dochádzajú deti dokonca ob-jednu obec, pretože tá má svoju vlastnú základnú školu. Takže tieto obce v podstate riešiť nemusíme.
Väčšie obce a mestá, v ktorých je dostatok obyvateľov, tento problém v podstate tiež nemajú, pretože majú základnú školu, ktorá je vyťažená, je využitá. A dokonca je ich tam aj niekoľko, týchto základných škôl.
Problémom ostávajú práve obce, ktoré majú taký nevyvážený počet obyvateľov, že nie je to ani veľa, ani málo. A teraz práve tieto školy sú polemické. A je polemické teraz, či ich udržať, alebo ich len tak pustiť a nechať deti dochádzať opäť do nejakých spádových oblastí, spádových škôl. Ako som spomínal na príklade, ktorý mám konkrétne z Valče, tak tam ten počet detí naozaj kolísal. A skutočne jeden ročník bol populačný, veľmi výrazný, a ďalšie sú také pomenej. Ale zase tam prichádza viacej detí, predtým bolo o päť menej, ono to tak nejak kolíše. V prípade, že by sa takáto škola zrušila, tak potom opäť môže nastať zase nejaký populačný bum a potom zrazu tie deti nemajú kam chodiť. A teraz je otázne, že či to riešiť teda tými autobusmi a zvážať tie deti, či to bude efektívne, alebo tú školu nechať, nejak ju uživiť. A potom ona bude mať aj svoje opodstatnenie, pretože opäť príde stav žiakov, že tá škola bude naplnená a bude aj efektívna. Ale pokiaľ tá obec to vládze ťahať, tak si myslím, že je zbytočné ju rušiť.
A okrem toho takéto obce by sme mali skôr podržať, aby tie deti nemuseli dochádzať, pretože je to vyjdenie v ústrety rodičom, ktorí možno aj niektorí nemajú prácu a nemôžu nechať deti dochádzať niekam ďalej, alebo ich nemôžu oni sami zavážať do nejakých priľahlých zberných obcí. Takže... Ale toto by sa malo riešiť práve v súčinnosti s okolitými obcami a možno aj vlastne v súčinnosti regiónu. Preto nechať to len na samostatné riešenie samospráve, podľa môjho názoru je trošku menej. Čiže mal by do toho hovoriť aj niekto iný, pretože potom na to nadväzuje stredné školstvo. A stredné školstvo sa väčšinou nachádza v mestách, to znamená, že to sú opäť spádové oblasti pre všetky základné školy z okolia. A tam potom záleží, kam sa tie deti v budúcnosti zaradia.
Už keď som pri tých stredných školách. Hovorili sme tu o odborných školách, o odborných učilištiach. Ide sa teda dávať väčší dôraz na to, aby sme mali viacej odborne vzdelaných ľudí pre povedzme priemysel. Tak v našom okolí, v našom regióne je silný automobilový priemysel. Či je to už Martin, Volkswagen, alebo Žilina, Kia a príbuzné závody, ktoré potrebujú mať svojich zamestnancov. Ale máme aj železnice, máme niekoľko železničných spoločnosti, ktoré sú u nás v okrese. A bolo tam kedysi aj železničné učilište, ktoré vychovalo priamo pre tento segment trhu ľudí. No ale teraz železnice majú svoje kšefty, ale nezadávajú ich firme, ktorá je domáca, aby podporili regionálny rozvoj, ale kšefty sa zadávajú zahraničným firmám. Keby sa podporila železničná výroba v regióne, tým pádom majú opodstatnenie aj títo ľudia, ktorí by ostali v regióne a boli by v regióne aj vychovaní. Ale teraz, čo s tými, ako ich teda ideme vychovávať? Ideme vychovávať odborníkov v železničnom strojárstve, keď ich nemáme kam uplatniť? Alebo teda ich necháme len v tom automobilovom priemysle? Budeme mať silný automobilový priemysel, potom sa zrazu automobilky zbalia, odídu preč. A teraz, kde sa uplatnia tí ľudia? Áno sú odborne vzdelaní, ale nebudú sa mať kde uplatniť. Takže na toto tiež treba tak nejak myslieť. A z mojej skúsenosti viem, že my máme skutočne flexibilných mladých ľudí, ktorí, aj keď nie sú v danom odbore úplne špecialisti, dokážu sa veľmi rýchlo prispôsobiť a preškoliť sa na dané veci.
Pán kolega Daniš tuná hovoril o tom, že dneska treba vychovávať klampiarov, lakýrnikov, automechanikov a tak ďalej. Ale pre tieto fabriky sú oni nepodstatní. Pretože dneska v týchto fabrikách sú všetko montážne linky, automatizované systémy, aj stroje. Tam treba prísť a vedieť obsluhovať stroj. Netreba vedieť vyklepávať blatník, netreba vedieť držať pištoľ a striekať, pretože to všetko robia stroje. Takže teraz je otázka, opodstatnenosť práve týchto odborných ľudí, ktorí by mali byť vzdelaní v danej oblasti. Pokiaľ ich budeme vzdelávať, tak oni sú skôr vzdelaní pre to, aby si založili svoje malé vlastné podniky a v tých robili práve tú drobnú robotu, lakýrnickú, klampiarsku, automechaniku a tak ďalej. Ale na to zase musia mať vytvorené prostredie. Ak budú chcieť byť živnostníkmi, alebo zakladať si firmy, na to potrebujú, k tomu mať vhodné podmienky, a nie ich zdierať z kože už na začiatku a mnohí si povedia, že sa im to ani neoplatí. Potom akú majú víziu tí mladí ľudia, ktorí vyštudujú takéto odborné školy? No veľmi chabú.
Stále sa tuná, rozobral som všetky typy škôl, až po tie vysoké školy, ale zabudol som ešte povedať, že do toho vzdelávania patrí aj to mimoškolské vzdelávanie. Záujmové vzdelávanie, to znamená, umelecké vzdelávanie a vlastne centrá voľného času, prípadne školské kluby. Takisto, pokiaľ sa to nebude riešiť v súčinnosti so základnými školami, tak takisto to nemá význam. Hovorilo sa tu o tom, že systémy sú zneužívané a že sa urobí nejaká náprava. A teraz vidíme, že to má presne opačný efekt. Ak chceme vychovávať deti aj v umeleckom smere, teda, keď sa aj kolega Hlina dotkol tejto oblasti v rámci základných umeleckých škôl, ja som spomínal, že niektoré umelecké školy majú väčší záujem, iné majú menší záujem. Zase opäť to záleží od oblasti, kde je aká vyspelosť ekonomická, sociálna situácia a tak ďalej. Viem, že napríklad niektoré základné  umelecké školy nevyberajú poplatky za vzdelávanie záujmové. Preto tam môžu chodiť úplne všetky deti, ktoré na to môžu mať talent. Ale to nezistíme, pokiaľ im tú šancu nedáme. Pokiaľ sa za to vzdelanie umelecké platí, tak tam môžu ísť len tí, ktorí na to majú financie. Takto sa už v prvom rade selektuje, ale pokiaľ tá základná umelecká škola nedostane celý ten normatív, tak jednoducho nemôže vytvoriť deťom také podmienky, aby tie deti platiť nemuseli. Preto spravíme nariadenie, že deti nemôžu navštevovať také umelecké školy, alebo pod jednou nemôžu mať viacej odborov. To bolo opatrenie prvej Ficovej vlády, kedy sa zriadilo toto. A viem, že na niektorých základných školách jedno dieťa chodilo aj na výtvarnú, aj na tanečnú, a do úplne inej, samozrejme v iných základných umeleckých školách, a v úplne inej základnej umeleckej škole navštevovalo ešte aj nejaký hudobný nástroj. A po pár rokoch sa vykryštalizovalo, že ten tanec ho síce baví, ale nie až tak ako tá výtvarná, ale popri tom chcel vedieť hrať na husliach. Ale prečo by sme ho, v tom zárodku mali mu určovať, nie, ty môžeš chodiť len na jedno? Áno, takýchto prípadov nie je veľa. Ale prečo by sme im to mali zakazovať? A pokiaľ to poskytuje jedna základná umelecká škola, prečo by sme im v tom mali brániť? A tak isto ako sa financovalo cez jednu školu jedno, jeden odbor, cez druhú druhé, cez tretiu tretie, tak isto to mohlo bežať pod jednou. Nie, zase sa to spravilo opatrením, že nemôže sa. No tak sa to zase prispôsobilo a spravilo sa to tým riešením, že dieťa navštevovalo tri základné umelecké školy.
Podobný systém v centrách voľného času. Teraz vidíme, že tie opatrenia, ktoré sa spravili, neboli dobré a centrá voľného času sa zatvárajú, pretože jednoducho nemajú financie na ďalší rok. Pán minister tuná tvrdil, že nebude to mať taký dopad, nebude to také deštrukčné. Dneska vidíme, že je. Dostávame správy z rôznych kútov Slovenska, kde ako riaditelia sú zúfalí z toho, že nedostali od samospráv financie na fungovanie svojho centra voľného času a musia ho zatvoriť. Nemajú financie na to, aby za súčasných podmienok financovali dohodárov, ktorí im viedli záujmové vzdelávanie, tie krúžky, pretože sa zvýšili odvody a tak ďalej. To znamená, že im museli ukrátiť mzdy. A niektorým sa to už možno ani neoplatí, pretože keď ešte dochádzal, ešte do nejakej inej obce, tak ešte mal výdavky na pohonné hmoty. A keď dostával pár eur, tak už sa mu to vlastne neoplatí, lebo sa mu to z toho strhlo. Viem, mám z toho osobný príklad, pretože som tiež takto podobne učil.
Takže mám taký pocit, že tu sa stále niečo rieši, ale rieši sa samostatne, ale nie komplexne a systémovo. A toto je problém tejto vlády, že navrhne nejaké riešenie a to riešenie nie je komplexné, nie je vydiskutované. A potom sa to len kritizuje. No samozrejme, že sa to kritizuje, keď vidíme, že to nie je dobré riešenie. A okrem toho, ja to zopakujem, bolo to viackrát spomínané, nemáme riešenú systémovú víziu so širokým konsenzom, aby vyhovovala úplne všetkým, vládnej strane, aj opozícii. Pretože riešenia, ktoré sa robia čiastkovo, vyhovujú jednej strane, nevyhovujú druhej, potom pri výmene vlády sa spraví opačne a celé sa to rozvŕtava. Kde má potom ten rodič, ten občan istotu? Aj tí žiaci, kde majú istotu, že to o pár rokov nebude zmenené, že sa im nepritvrdia podmienky, že sa im nezhoršia tie podmienky? Ako si potom budú vedieť naplánovať to svoje vzdelanie?
A to, čo už hovorili aj iní kolegovi, život človeka sa mení. Aj jeho hodnoty, aj jeho záujmy. Dneska si človek vysníva, že chce byť, ja neviem, automechanik, zajtra, že chce byť kozmonaut, a potom, že chce byť smetiar. Zrazu príde na strednú školu a zistí, že chce byť učiteľom. Vyštuduje strednú školu, ale už nechce byť učiteľom, pretože zistí, ako to v realite chodí, a už chce byť právnikom. Hodnoty žiaka sa menia. Treba možno robiť viac osvety aj pre tých rodičov, aby sa viacej zaujímali o to dianie v školách, v školstve.
No a koniec koncov, keď sa debatí o tom, menovanie riaditeľov, hovorilo sa tu o politizácii školstva. No práve toto je možnosť politizácie školstva, že sa dá možnosť zriaďovateľom navrhnúť alebo dosadiť si svojho riaditeľa. Opäť ovládanie politickou mocou. A viem už pár príkladov takých, kde by sa to takýmto spôsobom excelentne zadarilo. Nedostal by sa tam odborník, ale človek, ktorý by tam bol dosadený, a už by sa rozdeľovali financie tam, tam, tam, tam, hentam. Ale nešli by na systémové vzdelávanie práveže v rámci tej školy. Aj keď sa povie, že: no je to ustriehnuteľné. Zvolí sa opäť rada školy, ktorá to dokáže ovplyvniť, a peniaze budú mrhané. Toto je práve ten problém. A toto je problém politizácie. Prečo samospráva chce dosadzovať? A povedzme si, že samospráva na úrovni krajov, ktorá bude dosadzovať riaditeľov stredných škôl. Toto sú riziká, ktoré nám hrozia. Poukazujeme na ne a v mnohom sa už aj splnili. Nás stále nikto nepočúva. Jedným uchom dnu a druhým von.
Správu máme predloženú, veci sme si prečítali, preštudovali. Riešenia sú dosť chabé. Ciele neurčité. Vízia slabá. Ale opäť, stojí to na diskusii, pretože ministerstvo nechce diskutovať. Ono diskutuje len s vyvolenými. "Kristepane!" - to je reakcia pána ministra. (Hlas predkladateľa.) Vážne. No ja neviem práve, s kým diskutuje a to je ten problém. Pán minister, ako prepáčte, vaše narážky na mňa, s kým ja diskutujem, sú na tomto mieste dosť neprijateľné a neprípustné. Ja viem, že sa vám to zle počúva, ale od vás si to vyprosím, aby ste takéto reči rozprávali o mojej manželke, áno?! Buďte tak dobrý. (Hlas z pléna.) Neozývajte sa, pán poslanec, áno?! No, máte možnosť.
Takže ďakujeme pekne za takúto správu, budeme čakať na riešenia, budeme čakať na návrhy.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, už som to povedal vo faktickej poznámke kolegovi Hlinovi, že som pôvodne ani nechcel vystúpiť v rozprave ku správe o stave školstva. Pretože mám taký pocit za posledné týždne, že tuná sa veci počúvajú jedným uchom dnu a druhým von. A dokonca, že u pána ministra to ide tak, že jedným uchom dnu a dokonca tým istým von, čiže sa to ani neohreje v hlave. Takže je už v postate zbytočné vôbec niečo komentovať, pretože už sa toho povedalo dosť a stále akoby sa nechceli počúvať argumenty. Argumenty, ktoré vychádzajú zo skúseností, z praxe a z vývoja v poslednom období.
A to všetko súvisí, aj celé vlastne školstvo a reforma školstva, súvisí s jeho financovaním. A financie, to je práve to bolestné, ktoré vlastne s tým celým školstvom dnes zametá. Ja už dávnejšie som tvrdil, že financií máme v našom štáte dosť. Ale sú strašným spôsobom prerozdeľované a veľmi zle rozdeľované. Ony sa strácajú a strácajú sa v nejakej bezodnej studni, v ktorej ich už potom nevieme nájsť. A potom chýbajú niekde inde, kde sú skutočne prepotrebné. Hovorilo sa tuná za posledný čas o tom, že peniaze z rezortu školstva odchádzajú na podivné financovania ešte podivnejších výskumov, prieskumov, podpôr a podobných zaujímavých vecí. Ja by som povedal, že tieto peniaze sú rozkrádané a sú okrádaní občania Slovenskej republiky, pretože oni sú platcami daní, ktoré idú na vzdelávanie. Sú okrádaní rodičia, pretože na deti sa potom nedostáva adekvátne finančné ohodnotenie. Musia doplácať z vlastného. Čiže nielen to, že platia dane, ešte aj musia doplácať za vzdelanie rôznymi spôsobmi. Pretože to sú výdavky nielen priamo na vzdelávanie, ale aj na dochádzanie povedzme detí, na stravu a tak ďalej. Okrádajú sa učitelia, pretože ak sa niekde rozmrhajú financie, tak potom samozrejme, že nie je na zvýšenie platov učiteľov. No a koniec koncov okrádajú sa deti, pretože tým tie peniaze nakoniec chýbajú. Chýbajú im na pomôcky, ktoré by mohli využívať a ktoré by mohli uľahčiť niektoré typy poznania do budúcnosti.
Takže peňazí je dosť, ale sú rozmrhávané. A darmo na to poukazujeme, tu sa niekto tvári, že, hm, veď sa nič nestalo. Takže v tomto pán minister robí naozaj dobrú prácu, ale dobrú len pre niekoho. Niekomu to totižto vyhovuje, že tie peniaze idú na kšefty a nejdú do vzdelávania. A to je práve tá bolesť. Ale to sa tu nepočuje. Ani sa nechce počuť. Lebo ja viem, ono to bolí, ale však už nejako to prežijeme. Preto neviem, či má vôbec zmysel ešte o niečom hovoriť, pretože skutočne to je ako hádzanie hrachu na stenu.
Pán Číž dosť často vo svojich faktických poznámkach používa slovné spojenie "poďme do diskusie", aby sa to vyriešilo v diskusii. No ja súhlasím a tiež som to už viackrát povedal práve na poznámku pána Číža. Je veľmi dobré, keď sa o probléme diskutuje a diskutuje sa v širokom spektre zúčastnených, pretože potom sa môžu nájsť komplexnejšie riešenia. Ale tuná tá diskusia akosi chýba. Tu nám niekto niečo akože pripraví, rovno to predloží a ide to na schválenie. A potom sa to kritizuje, že je to zlé, potom sa nájdu chyby, tak sa opravujú. Opravujú sa chyby už opravených vecí. A takto to potom funguje. A potom príde ďalšia vláda a zistí, že tam sa urobilo ešte viacej chýb, tak poďme to teraz opravovať my. A nič sa systémovo nerieši. To sa netýka teda len konkrétne ministerstva školstva. Len teraz je to najvypuklejšie a okrem toho prejednávame správu o stave školstva na Slovensku. Týka sa to napríklad aj reformy verejnej správy. Takisto mala predchádzať najskôr diskusia a potom nejaké prípravy materiálov. Nie, tu sa to robí opačne. Tu sa najprv niečo pripraví a potom zistíme, že to je zlé.
Bola hodnotená správa. Skutočne (Zaznievanie gongu.) analytická časť je vypracovaná výborne. Analyzovali sa veci, ktoré sa potom ukázali. Ale opäť poukážem na to, čo už, k čomu vlastne dospel kolega Hlina. Poukázal na to, aké sú tam počty. Pokiaľ si to niekto prečíta a zistí, že, a tak, tuná máme štatistický počet takýto, na učiteľa osem žiakov, to je zlé, lebo je to málo, peniaze sa mrhajú. Ale tu práve treba vidieť tie súvislosti! A pokiaľ tie nie sú v tej správe vysvetlené k tým daným číslam, tak v človeku to môže vytvoriť skreslený názor na danú problematiku. A to je presne to, čo som už spomínal. Jedna škola môže mať v jednom ročníku štyroch žiakov, v ďalšom šesť, v ďalšom dvanásť, ale príde ročník, ktorý má dvadsaťdva žiakov. A teraz čo?! Kvôli tým málo, a pred tým ešte povedzme rok to bolo osem žiakov, tak priemer vychádza na šesť, tak ju zrušíme, tú školu? A potom, kam pôjde tých dvadsaťdva žiakov, ktorí práve odchádzajú z materskej školy? Áno, máme teraz zvláštny populačný ročník. Je kríza, ale začína sa rodiť viacej detí. Tak teraz niektoré školy zrušíme. A teraz, potom, čo s tými, ktoré dorastú? A potom sa budú mať niekde zaradiť? Medzitým obce predajú priestory, pretože načo ich budú živiť? A potom zrazu im budú chýbať školy. Takže pokiaľ sa má niečo riešiť systémovo... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Jurinová, Erika, podpredsedníčka NR SR
Prepáčte, pán poslanec. Prosím vás o kľud v miestnosti, nech môže rečník dokončiť svoju reč.

Hraško, Igor, poslanec NR SR
Blíži sa 17.00 hodina, hodina hlasovania, takže sa sa to tu začína napĺňať, ale páni poslanci sa mohli vyrozprávať aj mimo tejto sály, ak chceli debatovať. Takže tuná sa debatuje k veci a prejednávame správu o stave školstva, takže by som rád pokračoval k tejto správe.
Takže mali by sa veci riešiť systémovo. Už tu padlo zopár názorov, že áno, je to dobré, že je tu výhľadovo niečo spomínané do roku 2020. To je sedem rokov. Ale ak máme riešiť systémovo nejaké kroky, tak si myslím, že je to veľmi krátky čas. My si predsa potrebujeme postaviť cieľ, čo potrebujeme mať tuná za desať, dvadsať, možno aj tridsať rokov. Kam to vzdelávanie má spieť? Čo chceme dosiahnuť? Akých ľudí tu chceme mať? Vieme zhruba, aké sú trendy, aký je vývoj. Bolo tu tiež spomínané, potrebujeme viac možno odborného školstva, možno ukrátiť niekde, možno viacej pridať. Ale čo bude potom, keď sa tuná teraz pridá, tu sa uberie a zrazu potreba vznikne niekde úplne inde? Potom sa to bude zase riešiť opačne?! Opäť by sa to malo riešiť systémovo a v súvislostiach.
A to je to, čo hovorím, a hovoril to aj pán Číž, treba diskutovať. Treba diskutovať naprieč politickým spektrom a dospieť skutočne k takému riešeniu, ktoré bude vyhovovať občanom tejto krajiny, ktoré bude vyhovovať žiakom, študentom a ich rodičom. Lebo mne to teraz pripadá tak, že tieto riešenia, ktoré sú tu pripravované, vyhovujú štátu, vyhovujú samospráve, ale nevyhovujú žiakom alebo tým, ktorí majú študovať a učiť sa, vzdelávať sa, a nevyhovuje ani ich rodičom. Toto sú práve tie zlé riešenia, ktoré sú.
Keďže je 17.00 hodina a mám to ešte na dlhšie, pôvodne som nemyslel, že budem až toľko, tak preruším svoju rozpravu a dám priestor hlasovaniu, ak máme o čom.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, tuná presne vidno, ako dokážu čísla neskutočným spôsobom skresľovať realitu. Ja by som sa teraz dotkol možno len dvoch vecí. A pôvodne som sa nechcel ani hlásiť do rozpravy, ale vyzerá to, že sa prihlásim, ak vás nestihnem.
Počet detí v triedach je luxusom, pretože to vychádza nejak málo. Ja poviem zo svojej vlastnej praxe, kde som učil. Zoberiem príklad Základná škola vo Valči. Učil som v materskej škole, kde som mal, v triede bolo 25 detí a na základnú školu postupovalo 22. Zvyšné tri šli do mesta. Ale rok predtým, to znamená, že títo, keď nastúpili, boli prváci. V druhej triede boli štyri deti v ročníku. Vo vyššej triede, teda v tretej ich bolo 12 a vo štvrtej triede, ktorí vlastne potom odchádzali, tak ich bolo 8. Priemer vychádza zvláštne, ale teraz čo, ideme zrušiť školu kvôli tomu, že v jednom ročníku sú len 4 deti a v ďalšom je ich 22?! To tak trochu nejak nevychádza.
No a, Dodo, aj hovoril si, že to je neefektívne. Ja sa pýtam, že pre koho je to neefektívne? Pre štát? Pre samosprávu? Alebo pre tých rodičov, že by si mali predstaviť, že by mali deti voziť niekde inde do školy? Alebo ich posielať ako malých prvákov?
No a čo sa týka ZUŠ-iek, že, o atraktivitu. No v jednej ZUŠ-ke je, kde sa platí napríklad, tak je malý záujem, trebárs aj o ten výtvarný odbor, ale, naopak, v ZUŠ-ke, v ktorej sa neplatí, tak tam je záujem o čosi väčší, dokonca niekoľkonásobný. No ja som mal napr. vo svojom hromadnom odbore, teda v tanečnom, 170 detí, prípadne 180 detí, ale v individuálnom odbore učiteľ huslí má len 18 detí. Takže tu sa tiež nemôže porovnávať, že ktorý odbor je ako atraktívny, pretože pre toho individuálneho učiteľa, on sa nemôže venovať štyridsiatim huslistom naraz alebo dvadsiatim. Ja sa môžem tanečníkom venovať pätnástim, osemnástim, dvadsiatim. Ale on sa môže huslistovi venovať len jednému.
Takže to sú všetko také skresľujúce údaje, ktoré, keď niekto nepozná kontext, tak potom môžu byť ďaleko zavádzajúce.