Videokanál klubu

Áno, ja sa zhodnem napríklad v takej veci, ak si pedagóg, si učiteľ, pán poslanec, individuálny prístup ku dieťaťu, to je presne to, čo je. A to nielen ku dieťaťu, ale ku každému človeku, lebo každý človek je jedinečný a neopakovateľný a rovnako aj to dieťa.
A keď nastúpi do prvého ročníka, tak niektoré tie deti sú hravé možno aj celý prvý polrok a niekedy aj celý rok majú problém, kým sa adaptujú a ten proces socializácie, keď prebehne. Ale dobrý pedagóg, dobrý učiteľ zvládne aj to. Kedysi tí učitelia v tých málotriedkach, máme tu aj kolegov z MOST-u - HÍD, ktorí sa zastávajú tých málotriedok, a ten učiteľ je schopný zvládnuť dokonca v jednej triede aj vekovo rozdielne deti a sú v jednotlivých stupňoch toho školského vzdelávania a dobrý pedagóg to zvláda. Mali sme kedysi pani učiteľky, ktoré tento proces jednoducho dokázali zvládať. Liberálnejší zákon, ktorý tuná by sme mohli navrhnúť, to ja si myslím, že netreba nejaký zákon. Ale paradoxom, tým slobodným prostredím je predovšetkým rodina. A rodine treba tuná venovať ten priestor. A rodine vytvárať tu podmienky, aby tu bola dobrá rodina. To je to ideálne, to prostredie, kde v podstate vytvorená rodina na základe manželstva medzi mužom a ženou a je to ako trvalý zväzok. A to je to šťastné prostredie, kde vyrastajú šťastné deti. Nie je to škôlka, ani predškolské zariadenie, ktoré, a štát alebo obec, ktoré by to dokázalo suplovať. Jednoducho rodina má byť tým prioritom, tou prioritou v každom štáte a každá investícia do rodiny sa oplatí, lebo sa nám to vráti cez tie generácie a nebudeme tu rozprávať o stratených generáciách a nemusíme sa báť, že niektorá sa stratí. Lebo žiadna generácia sa nestratí, skrze rodinu sa určite nestratí. To som si istý. Ďakujem.

Ďakujem, pani predsedajúca. Súhlasím, Martin, v podstate so všetkými tromi bodmi, ako som ich zachytil z tej tvojej poznámky k danému návrhu zákona. Súhlasím s tým, že bol výpadok generačný alebo v natalite v 90. rokoch a bola aj celková línia taká, že zatvárajme v podstate škôlky a o deti sa budú starať matky. Nakoniec sme zistili po mnohých rokoch, že to takto nie je celkom. Môj, moja osobná skúsenosť hovorí o tom, že samospráva jedného krajského mesta má problém so 120, 160 deťmi, ktoré sa nedokážu umiestniť do škôlok, pretože boli zavreté a nové sa nezriaďujú. Takže cestou, ktorú, ktorou ste sa napriek vašej, vášmu ideologickému presvedčeniu, ktoré je viac-menej liberálne, vydali, a to je zaviesť pravidlo tam, kde chýba. A to je, že ak niekomu chýbajú návyky, je pre spoločnosť užitočné mu tieto návyky nejakým spôsobom dať. Či už debata bude o..., či to má začať pri štyroch rokoch alebo piatich. Tam si myslím, že sa môžme baviť, ale kritizovať tento zámer, ktorý je, tak ako si spomínal, mám pocit, cez celé politické spektrum vo všetkých relevantných dokumentoch, je dobrým zámerom a ja sa teším, že niekto to sformuloval do legislatívneho návrhu a môžme sa tu zaoberať tým. Ďakujem.

Nepovedal som, aby boli deti učené v rómskom jazyku, ale aby boli pedagógovia a učitelia, ktorí tej rómčine rozumejú, a aby oni im to vedeli preložiť a pretransformovať. Aby tam neviazla tá komunikácia pedagóg a učiteľ, to jest v tom prvom ročníku. Áno, problematika rómskych detí je problémom práve komunikačná, rečová bariéra, kedy tam sa zráža ten učiteľ, pedagóg a v podstate to dieťa.
Potom ďalším problémom, ktorý je u Rómov, ja som z prostredia takého, kde je veľmi veľa Rómov, vzdelanie ako také má veľmi nízku hodnotu, resp. nemá žiadnu hodnotu. Rodičia sú tí, ktorí aj počas povinnej školskej dochádzky nemotivujú svoje deti chodiť, tie rómske deti, ako do školy, ale, naopak, im povedia - veď však a načo by si chodil do tej školy. Takže to rómske prostredie je veľmi ako špecifické. No a keď 80% tých detí chodí dobrovoľne do tých škôlok, no veď o čo nám teda ide, no tak aby sme neprijímali teraz zákon, kde je táto povinnosť kvôli týmto 20%, kde zavedieme povinnosť, že musia tieto deti absolvovať povinnú školskú dochádzku. To musí a to povinné, to mi naozaj vadí a paradoxne, tak sa mi to ťažko počúva zo strany liberálov, lebo koľkokrát tuná odznelo - však dieťa má právo rozhodnúť sa, dieťa nech rozhodne.
No ja si myslím, že rodič má byť stále ten, ktorý formuje srdce a dušu dieťaťa, rodič má byť ten, ktorý vedie toto dieťa. Ja hovorím o normálnej rodine. Ja si myslím, že nie som z ideálneho prostredia, že tak ako kolegyňa to tu spomína, z normálneho rodinného prostredia. Dokonca aj to ťažké rodinné prostredie, kde deti prežívajú, možno by sme povedali, že z asociálnych rodín, tak vyšli veľakrát skvelí ľudia, vynikajúci, paradoxne.

Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážená pani predkladateľka, spravodajca, milé kolegyne, kolegovia, tuším aj študenti hore na balkóne, aj tých vítam. Však aj o nich je reč, lebo mládež je našou budúcnosťou. Ó, mládež naša, tys' buditeľkou rána. Pavol Orságh Hviezdoslav. Chcem hneď v úvode povedať, že úsilie alebo tá snaha predkladateľky týmto zákonom, že ten zámer má dobrý, ale ja si dovolím s ním nesúhlasiť. Chcel som ako prvý vystúpiť, aby to nevyzeralo tak, že som nejak tak ovplyvnený svojimi predrečníkmi, resp. jedným, lebo ono tak tí dvaja predrečníci sa celkom tak nezhodli, ale tá povinnosť aj mne vadí tuná práve, lebo to akoby sa rozšírila povinná školská dochádza, nie od šiesteho, ale od štvrtého roku, len sme to nazvali predškolskou povinnou dochádzkou. A teda tie deti, ktoré by eventuálne rodičia sa rozhodli, že tam nechcú dať, tak sa budú musieť nejak podrobiť rôznym psychologickým testom a možno diagnostikám, analýzam. Má to byť naozaj dobrovoľne. A paradoxne, neodpustím si poznámku, mi to tak prepáčte, že práve liberáli predkladajú takýto zákon - štát musí vedieť, obec musí vedieť, štát sa musí starať, obec sa musí starať. Keby ste si tak pozreli možno tie výroky vaše smerom ako dozadu, tak zase v tej bezbrehej slobode, však nech dieťa sa rozhodne samo, hej, však. Áno, možnože je rozdiel vo veku, lebo je štvorročné dieťa a osemročné dieťa. No ale tak dobre, nájde sa tu možno človek zase taký - no veď však nech dieťa sa rozhodne, či chce chodiť alebo nechce chodiť do škôlky, hej. Keby ste toto možno predkladali, samozrejme, je to nejaký zase v tom prenesenom slova zmysle taký extrém, ale, naopak, ja by som išiel opačnou cestou, nie zavádzaním povinnej školskej dochádzky, lebo tak by som to nazval, od štvrtého roku.
Ale aby tuná, viete, a v tom môžete byť liberálni, aby tu bola sloboda rodičov rozhodnúť sa, že dokonca dieťa, ktoré absolvuje alebo teda chodí do povinnej školskej dochádzky, aby mohlo túto povinnú školskú dochádzku absolvovať doma, v rodine. Sú mnohé rodiny na Slovensku na perifériách okrajových našich regiónov, kde tieto deti majú problém dochádzať do školy, hlavne v zimných mesiacoch. Ale aj v lete je to problém, keď to dieťa má ísť nejakých 7 až 10 kilometrov a veľakrát peši, lebo tam nie je žiaden spoj. Tak aby práve táto školská dochádzka mohla sa absolvovať doma. Čo vy na to, mládežníci hore? Chceli by ste sa doma učiť? Ale museli by ste mať zodpovednú matku a zodpovedného otca, hej. To je podmienené. A aby boli spôsobilí, aby mali adekvátne vzdelanie na to, aby vás mohli vzdelávať. Ja si dovolím povedať, že nie štát ani obec nie je tým primárnym socializačným prvkom vo vzťahu k dieťaťu, ale práve rodina otec a matka. To je ten primárny proces socializácie, kde prebieha. Samozrejme, môže byť tá rodina patologická. Ale presne ako kolega Fronc to tuná spomenul, ako by sme trestali potom všetky rodiny a všetky deti, lebo musia ísť a musia absolvovať túto povinnú predškolskú dochádzku. Ja s tým naozaj nemôžem súhlasiť. Žiaľ, ani nezahlasujem za tento návrh zákona, pretože jednoducho nemá také to ratio, ktoré tuná ako chýba. Dôvodiť tým, že klesajú počty detí v predškolskej výchove. No a teraz o čo ide v podstate, aby sme napĺňali tie škôlky, ktoré sú prázdne? Aby sme zachytili ten trend, aby škôlky sa nestrácali? No veď je to na rodičoch, ako sa rozhodnú, že či teda to dieťa do predškolskej výchovy dajú alebo nedajú.
Ten demografický vývoj. No, možno ako-tak už je teraz stabilizovaný v posledných tých pár rokov, ale tu bol výrazný pokles, hej, počtu detí, takže tie škôlky ešte veľakrát zotrvačne dochádzajú, tak preto sú aj prázdne možno v mnohých mestách. Možno v Bratislave je ten tlak väčší ako na tie škôlky, ale proste zákonom, že by sme to dávali, že tá povinná predškolská dochádzka, že musí to to dieťa absolvovať.
A dovolím si aj nesúhlasiť, nie je na to ani argument na ten príbeh tej Lucky, ktorá tuná bola spomínaná, aby všetci ostatní rodičia mali túto povinnosť. V praxi bežnej, dovolím si povedať, aj tlmočiť tuná možno názory a pohľady mnohých pediatrov, ktorí, naopak, ktorí nedoporučujú takéto predškolské zariadenie, prostredie kolektívu z hľadiska somatického, ja nehovorím z toho psychologického, ale somatického, pôsobí negatívne na to dieťa. Lucia ty si spomínala sama, že máš tu 5-ročnú dcérku (reakcia z pléna), no tak ty si to tu spomenula, ja by som to nerozprával, ale ty si to spomenula, je chorá. No tak možno by bolo zaujímavý pohľad ako lekára, že prečo je chorá, hej? A práve môže to byť to sociálne prostredie, na mnohé deti naozaj negatívne ako pôsobí a to dieťa je sústavne choré a opakujúco. V mnohých prípadoch aj tí pediatri aj hovoria, že aby z takejto škôlky dieťa odišlo. Ono, tak ako to spomenul kolega, aby tá motivácia tuná bola. Áno, súhlasím s tým, ale rovnako, aby to nebol len štát a obce, ktoré tuná budú suplovať možno ten výchovný aspekt rodiny, ale aby materstvo bolo ako také spoločensky docenené, keď už nechceme zaplatiť tú prácu matky v rodine, ale aby sa jej to trebárs rátalo pre započítateľné roky a odpracované roky pre dôchodok. Ak sa stará o to dieťa do veku 6 rokov, tak, hej, to je taký jeden z tých príkladov. Samozrejme, by mohlo byť to, byť to materstvo docenené aj oveľa viac. Spomenuté tu boli tie práve rómske deti a možno práve o to ide predkladateľke, že len 28% rómskych detí chodilo do škôlky. No problém je u rómskych detí, je naozaj ten, že keď oni prichádzajú do školy, tak mnohé tie rómske deti majú problém porozumieť tej slovenčine. Ale tam sa zamyslieť teda nad tým, ako s tými deťmi vhodne komunikovať a pripravovať tých pedagógov, však Nitra je tuná orientovaná práve na týchto pedagógov, ktorí by mohli zvládať práve deti v tých prvých ročníkoch školy, a aby ich dokázali viesť a dostatočne motivovať.
Tiež, kolegovia, tu, dovolím si v rámci rozpravy tuná, keď tu spomenuli , spomenuli ste, že stratí sa ďalšia generácia detí tým, že by sme týmto zákon neuviedli ako do praxe. No toto neboli argumenty. Dovolím si povedať, že tu sa nestratí žiadna generácia našich detí, lebo ja si myslím, že stále ešte v našej spoločnosti drvivá rodín a rodičov je normálnych a vychovávajú tie svoje deti. Sú prípady a práve aj v zahraniční, kde, naopak, je dvojkoľajnosť vo výchove, a škôlka môže byť tá, ktorá vychováva jedným smerom, a rodičia iným smerom. A teraz, kto je ten dobrý? Rodičia hovoria, že vedú tie deti svojím, teda tým správnym smerom a dobre vychovávajú a že tie deti v tej škôlke sú demoralizované a že nie sú vychovávané a vedené správnym smerom. Prečo by sme mali my tuná zavádzať túto povinnosť, že každé dieťa od 4 rokov musí absolvovať predškolskú dochádzku?
Záverom len to chcem povedať, že tuná v podstate nazýva sa to len predškolská povinná dochádzka, ale v podstate ide o predĺženie povinnej školskej dochádzky a uvedenie v tom rannom veku vo veku 4 rokov. Dovolím si ako otec rodiny povedať to, že myslím si, že najlepšie je, ak je to možné, lebo stále to nie je možné, aby to dieťa bolo doma, bolo doma s rodičmi, predovšetkým je to matka, samozrejme, aj ten otec, aby nebol absentujúci, ale aby ten proces socializácie a proces výchovy práve prebiehal v tých ranných štádiách doma. Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Chcem oceniť, že máme tuná predloženú novelu zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Ja by som to trošku, ten slovosled pozmenil a bolo by to - a v iných úžerách - a nie o iných, nemyslím ako to predkladanie, ale ako keby tuná naozaj boli tí úžerníci chránení zákonmi v tejto krajine, a nič s tým za celé tie roky nerobíme. Podnikať vo svojich praktikách, ako kolega to spomínal, tak naozaj to je podnikanie v úžere, to je úplne tak paradoxné a to je tak hrozné a tie státisíce ľudí, tak ako to bolo spomínané, ja netuším, koľko naozaj tých ľudí v reálnych číslach sa vyskytuje v tých finančných problémoch, ale nemôže to byť tak a nemôže to existovať v jednej normálnej demokratickej krajine, keď občan, ktorý je v núdzi, a druhý, ktorý v úvodzovkách je "podnikateľ", zneužije jeho núdzu.
Takýto človek si požičia 300 eur a 6-tisíc má vrátiť. Parazitujú na tom nielen tie samotné, samotní poskytovatelia tých úverov, ale, samozrejme, do toho je aj zapojená celá sieť. Veď to sú ako výpalníci, sa správajú. A sú tam častokrát právnici, exekútori do toho zapájaní. To je úplne čosi absurdné. Ja by som aj všetkým kolegom, všetkým nám odporúčal zahlasovať za túto novelu zákona, aby sme ju posunuli do druhého čítania. Aj keď môžu tu byť isté aj nedostatky, ale v tom druhom čítaní, ak máme pripomienky, aby sme to vylepšili. Skutočne je tu strašne veľa tragédií a rozpad mnohých manželstiev a mnohých rodín, ktorých, ich núdzu sme použili na to, aby... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Ja len krátko. Chcem predkladateľov návrhu zákona podporiť. Hneď v úvode chcem to spomenúť, že tento návrh zákona, naozaj stav zamestnanosti v našej krajine je alarmujúci. Mali sme to minulý týždeň, správa tuná bola o stave zamestnanosti a nezamestnanosti v našej krajine a mesiac predtým sme mali tiež to tuná. Je vidieť, že ten stav zamestnanosti akosi sa nepodarilo ešte stále prelomiť, 14, cca 14-percentná nezamestnanosť stále je problémom pre túto krajinu. Vyše 400(400-tisíc) nezamestnaných, ktorí prácu nemajú, tiež je veľký problém. Aj keď je polovica zhruba tých dlhodobo nezamestnaných a teda tí, ktorí hľadajú aktívne prácu, hej, tam sú tie dve skupiny, ktoré, jedna z nich, z tých dvoch, je viac problémová.
Všetci fungujeme vo svojich rodinách, ale aj, aj v tom širšom kontexte a veľmi často sa stretávame, ja takisto, kde ľudia sa na mňa obracajú, či nemám pre nich nejakú prácu. No naozaj je to veľký problém. Novela Zákonníka práce, keď zmení trebárs aj to dohodovanie tých, zmluvné dojednanie doby určitej z dvoch rokov na tri roky, kde opakovane bola, tej navrhovanej novely, by to bolo, kde trikrát za tie tri roky je možno dohodnúť pracovný pomer na dobu určitú. Tak ako to bolo kedysi, myslím si, že je to naozaj výhodné, lebo mnohé podniky, a hlavne malé a stredné podniky, flexibilne reagujú na tieto potreby. A to súvisí veľakrát naozaj aj s tými sezónnymi prácami.
Tiež aj ďalšia vec, že ďalšie predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu do troch rokov alebo nad tri roky je len možné z dôvodu - a tu je to vymenované: materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky a tak ďalej. Tak aj toto je dobrá vec ešte teda, že sa dá ísť ako nad tento rámec, ktorý je tuná stanovený.
Rovnako tiež aj kolega poslanec Štefanec to tu spomínal, aj tú prácu nadčas, aj tá zohráva rolu, lebo sú naozaj v mnohých tých malých firmách, zvlášť o tých malých podnikateľov ide, kde zamestnávajú možno troch, štyroch, piatich ľudí a potrebujú nárazovo urobiť nejaký objem tých prác, aby to bolo možné, že zamestnanec môže v kalendárnom roku vykonať prácu nadčas najviac v rozsahu 400 hodín a u tých vedúcich zamestnancov po súhlase, tak som to, dúfam, že správne pochopil, tak ten by mohol 550 hodín v tom kalendárnom roku urobiť. Aj keď sa to možno nezdá, že je to taká drobnosť, ale aj táto drobnosť v novele Zákonníka práce, dovolím si povedať, že pomôže zlepšiť zlú situáciu na Slovensku, ktorá sa týka zamestnanosti, aj keby to bolo práve v tomto období, ktoré teraz tou sezónou do zimy aj to pomôže, ak by sa nám podarilo aj tú nezamestnanosť znížiť aj o nejaké 2 %, alebo keby to bolo aj menej, ale keď by to pomohlo aj 50-tisíc ľuďom alebo aj 30 tisícom ľudí, bolo by to dobré, bolo by to vhodné, aby tu nebol nejaký Damoklov meč nad zamestnávateľmi, ktorí majú dohodnuté pracovné pomery so svojimi zamestnancami na dobu dvoch rokov. Potom, samozrejme, tí zamestnávatelia veľakrát pristupujú k takým tým pokútnym riešeniam, čiernym prácam a podobne. Myslím si, že toto nechceme v našej krajine, aby to bolo, ale aby to bolo legálne.
Tak ja len v závere toľko, že chcem podporiť návrh tohto zákona a držím navrhovateľom palce, aby im to vyšlo a prešlo aj do druhého čítania.
Ďakujem.

Ja len krátko k tým exekútorom. Aby sa odstránil ten stav, na ktorý občania naozaj dlhodobo poukazujú, naňho, máme s tým skúsenosti každý aj osobne, aby to bolo vyvážené a primerané a spravodlivé. Lebo v podstate toto by malo byť predmetom exekútora. A nemôže to byť tak, že tá pohľadávka vymáhaná, ktorá je, hej, a tá odmena exekútora je oveľa vyššia, niekoľkonásobne prevyšujúca. Nemôže sa to ešte ktosi skrývať v tejto krajine a mať nadpráva a správať sa ešte oficiálne akoby taký výpalník a úžerník, čo by som to až tak nazval. Tak ja len toľko k tým exekútorom.
Túto druhú časť navrhovaného zákona teda vítam, že je tuná, a chcel by som ju podporiť, ak by hlasovaním sa to dalo rozdeliť, aby som mohol. Lebo ja s tou prvou časťou mám teda osobný problém, čo sa týka tej aktivácie, pretože istým spôsobom pácha sa násilie. A práve keď je to v tých marginalizovaných skupinách, segregovaných skupinách, veľakrát títo mladí ľudia vidia, ako tí ich rodičia dlhodobo nepracujú, sú dlhodobo nezamestnaní, sú v problémoch, a teraz odrazu otec chodí do práce, a keď sa to dieťa teda pýta, že prečo robia a jak teda práca má byť testom. Tak ako to kolega Kaník spomínal, že tá rodina naozaj je prioritnou. Samozrejme, že je prioritná aj v tomto dávať príklad, že ten otec vstáva do práce preto, lebo je zamestnaný a prináša teda aj ten objem finančný, teda ekonomicky zabezpečuje tú rodinu, aby práca u toho dieťaťa nebola vnímaná ako nejaký trest, aha, otec musí ísť za trest do práce. Však dobre, aj keď ten mladý človek vystrojil lotrovinu, ale aby nebol takýto človek trestaný prácou.

Tak na vyjadrenie môjho postoja k tomuto zákonu hádam stačí aj faktická, hoci by možno zišla by sa rozprava, ale nie pre šetrenie času, ale pre efektivitu komunikácie aj vyjadrenia postoja.
V princípe ja s oboma ideovými zámermi, ktoré sú predložené v tomto návrhu, súhlasím. Idem k tomu prvému, ktorý je pre mňa jednoznačný, a týka sa práve zastropovania výšky odplaty pre exekútorov, a to tak, aby nepresahovala výšku istinnú, resp. pohľadávky, okolo ktorej sa samotná exekúcia vedie. V súčasnej situácii aj v apeloch, ktoré tu odznievajú predovšetkým z radov možno aj poslanca pána Hlinu, alebo aj pri pripomienkovaní zákona o bankách alebo zákona o spotrebiteľských úveroch, myslím si, že takýto návrh nepotrebuje komentár. A ak by táto pôda bola apolitická, neviem si predstaviť ako ináč, ako neschválením naprieč celého politického spektra by mal, tento zákon by mal byť prosto schválený.
Čo sa týka tej druhej časti, tam som sa zamýšľala nad jednou vecou. Ako viem si predstaviť, že trest pre nemajetných rodičov, ktorí nemajú čím ručiť ani nemajú čím zaplatiť za škodu páchanú ich vlastnými deťmi, obzvlášť na ich popud, že toto by mohlo byť spravodlivé riešenie, ako môžu napraviť škodu, ktorú ich deti na ich vlastný popud vykonali. Ale poznám aj prípady rodičov, ktoré si so svojimi deťmi nevedia poradiť a sú nemajetní. A trestať týchto rodičov takýmto návrhom, takýmto prijatým opatrením, mi nepripadá správne.
Takže v tomto prípade naozaj pri tomto predloženom ideovom zámere by sa žiadalo rozlíšenie na dve skupiny takto konajúcich detí na popud vlastných rodičov, ale aj ochrana pre rodičov, ktorí sú už potrestaní tým, že sú ich vlastné deti nezvládnuteľné.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Niekoľko slov k tomu. Áno, sú v tomto návrhu zákona, by som ho tak rozdelil na také dve časti, sú tu dobré veci, ktoré sa dajú podporiť, čo sa týka tých exekútorov, ale je tu aj druhá tá časť, s ktorou ja osobne nemôžem súhlasiť, a to je trestať niekoho prácou. Aj keď sú to len verejnoprospešné práce.
V kontexte našej krajiny pri tej legislatíve, miere nezamestnanosti myslím si, že to nerieši ani problém, navyše, navyše mnohí práve títo ľudia, ktorí majú problém so zákonom, spáchaním či už trestnej činnosti, alebo priestupkovej činnosti, väčšinou sú to ľudia, ktorí sú práve nezamestnaní, ktorí sú na aktivačných prácach, na menších obecných službách, teda v rámci tých verejnoprospešných prác sú v tom systéme zaradení. Takže ak by to mala byť, ak by to mal byť trest pre týchto ľudí, tak to neni ani pre nich tým trestom.
Ale v zásade ja mám problém s tým najzásadnejším, že trestáme kohosi prácou. No ak si stratil slobodu, ak si spáchal trestný čin a si väzňom, si stratil tú slobodu, no tak dobre, tam sa ťa pýtať nebudem, tam si povinný pracovať. Ale v takomto systéme potom, kolega Kaník to veľmi pekne aj spomenul, samozrejme, v tom predchádzajúcom čítaní alebo v tom záverečnom slove, že tá rodina je v podstate tou prioritnou, formujúcou. Samozrejme, rodina je primárnou pri socializácii každého jedinca. Ale aj ten širší kontext, spoločenský kontext, a to sú príbuzní a spoločnosť ako taká, aj tá je socializačná a tá má vplyv takisto. Buď pozitívny, alebo negatívny. A ja som spomenul vtedy len ten širší kontext. Samozrejme, ten užší kontext rodiny, ten je prioritný, ten je najdôležitejší, ale ten širší kontext sociálnych väzieb a vplyvov má takisto vplyv na naše deti, ale aj na nás ako na dospelých. A to je naozaj, či to sú audiovizuálne filmy, tlač alebo rozhlasové vysielanie, teda zvukové záznamy, tak majú veľmi silný vplyv na každého jedinca. Tu som chcel tým povedať, a zvlášť keď ten jedinec v pubertálnom období, v adolescentnom období, keď už sa tak, akoby tak sa snaží byť trošku viac aj samostatný, nebyť len závislým na tej, v úvodzovkách závislým, na tej rodine, ale tí mladí ľudia potrebujú mať aj trošku takú slobodu a ten rozlet a v rámci tej slobody si myslia, že už môže všetko a že teda rozumejú celému svetu. Práve tam je ten moment, ktorý môže negatívne pôsobiť ako na tie deti.
Samozrejme, tuto tak sa spomínalo, že keď príde nejaký mladistvý, vyvesí nejakej starej pani bráničku a odnesie to do kovošrotu, že je to také zlé. Toto by som vedel vyriešiť aj iným spôsobom, aby jednoducho železo bolo odpadom. Nie zbernou surovinou, za ktorú sa bude platiť, lebo tí, ktorí prevádzkujú možno tie zberné suroviny, koľkokrát zoberú práve aj tie poklopy z ciest a podobne, tak jednoducho aby to bol odpad a jednoducho nemalo by to železo žiadnu hodnotu, nemalo by žiadnu cenu. Viem si to predstaviť, že by to aj tak fungovalo.
K tým exekútorom krátko. Keď sa len tak vrátim, tak tento návrh chcem aj podporiť a je to naozaj aj tak veľmi pekne aj tuná uvedené, "kedy pri malých dlžných sumách vymáhaných exekútormi výška konečnej sumy častokrát výrazne presahuje výšku pôvodnej pohľadávky". Je to naozaj tak. Toto nám prináša každodenná prax. Odpusťte mi za výraz, použijem ho možno trošku taký tvrdší, ale veľakrát potom tí exekútori sa správajú akoby novodobí výpalníci, ktorí sú chránení ešte zákonom. Ja si to myslím, že veľakrát to naozaj tak je.
A potom aj ďalšia vec je taká, že pridelí sa exekútor alebo exekútor, ktorý je napríklad, poviem, je z Bratislavy a ten, ktorý je exekvovaný, je z východného Slovenska, možno z Košíc alebo, ja neviem, z Čiernej nad Tisou, a ešte sa tam zaplatia aj tie ďalšie náklady, ktoré sú s tým spojené. Myslím si, že toto je také veľmi trefné, je to veľmi dobré.
A ja by som tak ešte navrhovateľa poprosil, ak by sa to aj v hlasovaní dalo rozdeliť na tie dve témy, lebo tých exekútorov by som veľmi rád ako podporil, hej, teda ten návrh, ako obmedziť teda tých exekútorov. Veľmi rád by som to podporil. Alebo ešte si to rozmyslieť a prepracovať to a rozdeliť to na tie dva návrhy. Lebo tento by som veľmi rád podporil.
Lebo stretávam sa aj ja vo svojom okolí, kedy v podstate tí ľudia sú naozaj nešťastní a tie sumy tak vysoko prevyšujú tú pôvodnú pohľadávku, že tí ľudia nie sú schopní to zaplatiť. Veľakrát sa to práve dotýka marginalizovaných skupín, veľakrát sú to ľudia, ktorí nie sú schopní sa brániť, ktorí nie sú schopní odolávať tomuto tlaku, tomuto svetu. A veľakrát aj tie právne služby, nevedia sa k tomu dostať. A akoby mnohí nezodpovedne, ak sú, a sú medzi nimi takíto, ja nechcem povedať teraz, že všetci sú, ale sú aj takí, ktorí zneužívajú v podstate túto vec a naozaj robia si nárok na niečo, čo im nepatrí. A je to veľmi nespravodlivé, pretože jednoducho má byť to primerané.
Tak ja len toľko k tomu.

Pán kolega, v závere ste trafil ten klinec po hlave, to je tá motivácia k práci a nečinnosť. Nečinnosť je práve tou príčinou, že deti majú deti.
Trošku si dovolím nesúhlasiť tuná v niektorých tých veciach, ale tak mierne, že peniaze sú jediným motívom, prečo sa rozhodujú deti mať deti. Nemyslím si to, lebo to sociálne prostredie, ktoré tu bolo spomenuté, práve to je nezdravé a ten proces socializácie, ktorý tam prebieha, je deformujúci. Ale nesieme tú zodpovednosť za to v širšom kontexte my ako spoločnosť ako taká, ale aj poslanci Národnej rady, a to je nielen cez tento návrh zákona, aby sa toto zmenilo, ale to je aj práve aj to, čo predostierame týmto deťom. Čo konzumuje. Pozrite sa, čo je v časopisoch, čo v novinách, čo sledujú, aké majú ony vzory správania. Sú to vzory správania hodné nasledovania? No toto nasledujú, čo vidia, tento konzumný spôsob života, toto predostiera týmto ľuďom, to sociálne prostredie je ubité, už čo sa týka aj tých hmotných statkov, neni to tam také luxusné, jak by sme sa možnože tvárili, že možno aj tí Rómovia, hej, že majú a všetko za jeden deň alebo za dva dni prepijú, čo veľakrát to aj tak je. Ale veľakrát je tam naozaj tá bieda, chudoba a ony, tie deti hladujú. Ale predovšetkým je tam morálny úpadok a v tom je ten zásadný rozdiel. Neviem si ani predstaviť, že 13-, 14-ročné dieťa alebo ešte 12, tak ako to bolo spomínané, že sa rozhodne byť matkou, otehotnieť len kvôli tomu, aby mohlo dostávať sociálne dávky alebo rodičovský príspevok, že by mohlo, alebo žeby ju tlačili k tomu rodičia, nemyslím si. Ale práve to prostredie, ktoré... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)