Videokanál klubu

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, tento zákon má za cieľ poukázať na postup, ktorý je potrebné použiť pri likvidácií štátnych podnikov.
Keď sa pozrieme na samotný zámer tvorcu tejto novely a keď sa pozrieme aj na technické prostriedky, ktoré k tomu použil, tak ja osobne - bez toho, aby som sa cítil byť odborníkom práve na tento zákon - môžem asi s čistým svedomím povedať, že tam nenachádzam také rušivé prvky, ktoré by mi neumožňovali za tento zákon možno aj zahlasovať. Ale! Je tu jedno ale, ktoré jednoducho keď vidím 3 jednotky, keď vidím číslo zákona 111 o štátnom podniku z roku 1990, tak vždy si kladiem otázku, čo sú to vlastne za štátne podniky? Čo sú to za podniky? Často býva u nás akési synonymum štátny podnik, podnik v likvidácií, podnik odsúdený na zánik, podnik riadený nekvalitne, podnik, ktorý akosi zaostáva na trhu podnikateľských subjektov. A to určite je niečo, s čím ja osobne nikdy nebudem súhlasiť. Preto si myslím, že ak už prichádzajú do siene zákonnosti takéto návrhy, tak by mali prísť návrhy oveľa dôležitejšie, ako je práve ten, ktorý poukazuje síce do istej miery neoprávnené, ale predsi len zanedbateľné techniky, ktoré sa majú použiť pri likvidácii podniku v prípade, že teda táto likvidácia je na programe dňa, a teda aby sme odstránili istú nejednotnosť, ktorú skutočne prax na ňu poukázala. Ja si myslím, že ak sa vôbec dostávame do situácie, že nejaký štátny podnik je v likvidácii, tak sa musíme spýtať nie na to, ako ho zlikvidovať, ako nájsť techniku likvidácie, ale musí tu byť vyslovená oveľa dôležitejšia otázka. Prečo sa vlastne štátny podnik dostáva do likvidácie? Ozaj preto, že je to skupina podnikov druhej kategórie? No nie, štátny podnik by vôbec nemal byť ani len hypoteticky ohrozený tým, aby bol likvidovaný, pretože tu sa musíme ponoriť hlbšie. Prečo vlastne štát vytvára svoje štátne podniky? Preto, aby konkuroval podnikateľských subjektom a aby sa snažil generovať zisk, ktorý potom použije na nejaké štátnotvorné, štátnopovinné, štátnopoužiteľné cieľe? Určite nie. Štát takéto podniky vytvára jednoducho tam, vtedy, a preto, aby v priestore, ktorý je pre štát a jeho obyvateľov veľmi dôležitý, túto dôležitosť nielen priznal, ale aj uchopil a spracoval do podoby, ktorá je veľmi dôležitá. To znamená, aby poukázal na to, že to je oblasť, kde sa nemôžeme pohrávať s nejakými ziskotvornými predstavami, na ktoré majú právo podnikateľské subjekty, ale ktorej, teda tejto oblasti priznáva takú veľkú vážnosť, že ju musí posúdiť a zaradiť do kategórie správy formou štátneho podniku. To znamená pravý opak. Nie podnik akejsi druhej kategórie, ale podnik prednostnej kategórie. Veď sa len pozrime na ten zoznam, ktorý nám tam ešte ostáva: pošta, správa diaľnic, Vodohospodárska výstavba, lesy, lesy vojenské. Už len pri vymenovaní týchto podnikov je jasné, že sa tu hovorí o niečom, čo nemôže byť predmetom hrania sa na podnikateľské ziskotvorné ambície, ale niečo, čo je pre našu krajinu nesmierne dôležité. A práve tu chcem zdôrazniť práve moment, že takáto dôležitosť musí byť vyjadrená v tom, že štát takémuto podniku priznáva vysokú vážnosť a chce, aby bol takýto podnik spravovaný naprosto bezchybne. Ja použijem iný výraz, aby takýto podnik bol vzorový. A môžeme to dotiahnuť ešte do ďalšej podoby, aby takýto podnik bol riadený tak, že by ho likvidácia, teda krach, a teda to, čo je premetom tejto novely, ani len hypoteticky nemohlo ohroziť.
Ja viem, že zachádzam za filozofiu toho, čo mali predkladatelia tohto zákona na mysli. Ale nemôžem v tejto súvislosti nezdôrazniť práve to, že ak do tejto vážnej snemovne prichádza téma likvidácie a techniky zvládnutia likvidácie štátneho podniku, tak nad ňou oveľa, oveľa vyššie je práve náš spoločný záujem, aby sa štátny podnik nikdy nemohol stať predmetom likvidácie, pretože pre nás prestavuje tento podnik predmet vysokého záujmu, ktorý nemôže byť vyjadrený v zisku, ale absolútnej potrebnosti pre občanov tohto štátu. A preto by som chcel poukázať aj na to, že to vzorové riadenie takéhoto podniku musíme vedieť nejakým spôsobom aj zabezpečiť, a tu sa dostávame k tým nešťastným politickým nomináciám, ktoré bývajú často príčinou toho, že podnik štátny býva ozaj reálne posúdený ako podnik, ktorý nenapĺňa to, čo zakladateľ doň vložil, príslušné ministerstvo a oprávnene potom prichádza do hry mechanizmus, ktorý tu práve priniesol pán minister vo svojom návrhu, ktorý, ako som už zdôraznil, má svoju vecnú a technickú správnosť.
Ja som presvedčený, že nás všetkých - a pána ministra toto zahrňujúc - musí zaujímať práve tento pohľad, aby sa podniky nemohli likvidovať, pretože ten záujem je veľmi vysoký, a aby tá vzorovosť riadenia bola zakomponovaná práve do mechanizmov, ktoré nepripustia nič také. A keď už nevieme to riadenie takýmto spôsobom zabezpečiť, no tak potom sa musíme dohodnúť na tom, že zakladatelia musia, ak zlyhali pri rozhodnutí o tom, kto má riadiť podnik, lebo ľudia sú vždy omylní, aby sme do toho vniesli aspoň pokus o neomylné kontroly týchto ľudí. A ak zlyháva aj to, lebo aj kontrolu vykonávajú ľudia, tak potom sa musíme zamyslieť nad tým, že v princípe musíme do zákona, ktorý má tie tri jednotky, vniesť niečo, čo bude ešte nad omylnosťou riadiacich aj kontrolných pracovníkov. A my niečo také poznáme a my to vieme aj pomenovať. A to je vec, ktorá sa vždy zjaví, keď sa rozprávame o podnikoch, ktoré sú štátne a ktoré údajne nie sú schopné byť spravované riadne - so starostlivosťou riadneho hospodára.
Ak zlyhali politické nominácie, ak zlyhali nominácie, aj keď vieme, že sú vždy v zásade politické v štátnych podnikoch, nuž potom sa pozrime na ten kameň mudrcov, ktorý sa dá do toho vložiť a ktorý naozaj je tým riešením, ktoré by sme mali prednostne pri tomto zákone vždy spomenúť. A to je úplne jednoduchá vec. Ja ju pomenujem. Je to osobná hmotná zodpovednosť tých, ktorých poveríme riadením štátneho podniku. Zdá sa to jednoduché, ono to jednoduché aj je. A najmä je to účinné. Ak postavíme do štátnych podnikov ľudí, ktorých poveríme tým, aby ich riadenie vzorového podniku bolo vzorové, tak ju úplne pokojne môžeme vystaviť požiadavke, že ak vedome pri správe tohto štátneho podniku zlyhajú, a prax ozaj potvrdzuje, že často zlyhávajú a vedome, nuž, že odmenou im nebude vysielací poukaz na miesto do Bruselu, alebo do exekutívy, alebo do nejakého zaujímavého dozorného orgánu, ale že im bude vystavený odkaz na najbližší súd, ktorý posúdi mieru ich viny a ktorý v prípade, že štátny podnik riadili nezodpovedne, vedome nezodpovedne, tak budú musieť v rámci princípu hmotnej zodpovednosti za takéto riadenie túto škodu uhradiť v plnom rozsahu. A ak ich zvyšný život už na to nebude stačiť, tak potom ich dlžoby sa stanú aj predmetom dedičského konania, pokiaľ dedičia takéhoto poručiteľa neodmietnu.
Ja viem, som ďalej za tým, ako hovorí návrh tohto zákona a ospravedlňujem sa za to. Ale nemohol som poukázať práve na túto súvislosť, práve z toho dôvodu, že to je niečo, čo pri tej stojedenástke musíme vždy povedať.
A odpoviem ešte aj na tú výhradu, ktorá sa tu často zjavuje:
"Pán poslanec Mičovský, nevymýšľajte si takéto pravidlá. Veď ak by ste dali takúto požiadavku, že ten, čo vedome porušil pravidlá riadenia podniku, za ktorý mal zodpovedať starostlivosťou riadneho hospodára, že ten nepôjde do Bruselu, ale že ten pôjde do basy, nuž kto by vám zobral vôbec správu takéhoto podniku do rúk?" A ja mám na to odpoveď. Ja viem, kto by ju zobral. Každý, kto by sa cítil slobodný a mohol by povedať áno. Takýto zákon mne riaditeľovi, mne generálnemu riaditeľovi štátneho podniku vyhovuje, pretože viem, že nik, kto ma poverí touto úlohou, ma nebude môcť neoficiálne potichu poverovať ďalšími úlohami, ktoré bývajú so správou štátnych podnikov spojené. Úlohami, ktoré pracujú proti tomu, aby bol podnik riadený správne a ktoré zabezpečujú, aby generálny riaditelia namiesto toho, aby podnik riadili, tak ho doriadia. A takýto človek, ktorý by mal takúto oporu v takomto zákone by mohol povedať, ale áno, veď ja vlastne som oslobodený takýmto znením, pretože môžem smelo povedať: "Pán zakladateľ, páni politici, som možno politická nominácia, ale s takýmito požiadavkami na mňa nechoďte, pretože ja svojim deťom takéto dedičstvo, aby za mňa splácali škody, jednoducho neporučím."
A to je to podstatné, čo som chcel zdôrazniť, a priznám sa, urobil som to mierne účelovo, ale ja si myslím, že s dobrým úmyslom, pretože uplynie len niekoľko málo dní, keď bude zákon s tromi jednotkami opäť v tejto sieni zákonnosti. Bude tu predložený zákon, ktorý sa venuje novelizácie, novelizácii zákona 111 o štátnom podniku z pohľadu jedného z významných štátnych podnikov, a to sú Lesy Slovenskej republiky. Zákon, resp. jeho novela, ktorá má možnosť práve poukázať na to, že štátne podniky naozaj vieme a máme a musíme riadiť inakšie, ako sme boli doteraz na to zvyknutí. A preto som presvedčený, že keď budeme tu hovoriť o niekoľko dní o tlači 540, kde sú tiež tie tri jednotky, takže máme možnosť tento, opakujem do tretice, správny návrh, ktorý tu pán minister doniesol, obrátiť naopak a povedať si dobre, hoc to aj schválime, ale ak schválime aj 540, otvoríme dvere k tomu, aby sa nemohlo stávať, že štátne podniky budú považované za nejakú nedôstojnú, nefunkčnú, neschopnú časť prostredia, ktoré štát vytvára na správu svojho územia, ale, naopak, že tento štátny podnik a všetky štátne podniky sú tu práve nato, načo ich zriaďovatelia zriadili. Nato, aby slúžili tejto krajine tam, kde peniaze nie sú ani na prvom, ani na druhom, ani na treťom mieste, ale kde na tom prvom mieste je užitočná, rozumná, zmysluplná a trvalá správa krajiny, ktorá musí slúžiť nám všetkým. Verím, že ten zákon bude prerokovaný s istým súhlasným pohľadom, aj kvôli tomu a tým aj zakončím, bude to citát pána predsedu vlády Roberta Fica z roku 2006, keď sa vlastne sám dovolával, aby sa štátny podnik - konkrétne štátny podnik Lesy Slovenskej republiky - riadil zásadne inak, ako to bolo dovtedy, a ten citát znie nasledovne: "Dajme štátnemu podniku Lesy Slovenskej republiky právnu formu, ktorá zdôrazní jeho postavenie a ktorá bude minimalizovať akékoľvek podozrenia z nehospodárneho nakladania alebo z toho, že podnik nefunguje hospodársky tak, ako by mal fungovať. Hlásim sa k tomu, že treba zmeniť štruktúru riadenia lesov ako takých a nájsť pre ne nový model."
Dámy a páni, kolegyne, kolegovia, som rád, že vám môžem oznámiť, že som naprosto v súzvuku s vtedajším aj súčasným premiérom tejto krajiny a že teda myslím, že v tejto súvislosti môžeme sa pozrieť - a bude to už druhýkrát v tejto sieni, lebo raz tu už bola táto, tento pokus - môžeme sa pozrieť na jeden štátny podnik novými očami, očami správy, ktorá má byť ukážková, a keď taká bude a môže byť a my to vieme, pán minister, uisťujem vás, že potom vaša novela, aj keď bude schválená a prijatá, bude mať tú smolu a šťastie, to je vec pohľadu, že ju nikdy nebude musieť uplatniť.
Dámy a páni, ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Pripomína mi to nedávno minulosť, keď sme sa za hranice možno blízkeho Rakúska museli pozerať s nejakou veľkou túžbou, a ako je, ako bola veľmi zdanlivo vzdialená pre nás táto krajina. Čosi podobné, keď by som sa vzdialil zo svojej vlasti na viac ako 90 dní, aby som to hlásil a pod hrozbou pokuty bol tlačený k tomu, aby som nahlásil, že kde sa nachádzam. Myslím si, že v časoch, kedy sa otvárame svetu, aj Európa, kedy aj naše deti chodia na štúdiá do zahraničia, veľakrát sa vydajú, oženia následkom ako toho dlhšieho pobytu, teda ten mix je tuná veľký a nahlasovať takúto zmenu pobytu zdá sa mi to nejaké veľmi aj nespravodlivé. A dokonca ešte aj pod hrozbou pokuty dostať 33 eur, keby to boli aj 3 eurá, hej, tak aj symbolicky keby to len bolo ako-tak dané, tak je to čosi veľmi urážajúce pre toho občana. Kedysi sloboda prejavu bola problémom a za to, že človek mal nejaký iný názor ako ktosi iný, bol perzekvovaný, bol väznený. Dneska tiež, keď by som sa kdesi vzdialil do nejakej krajiny, slobodne teda sa rozhodnem a nenahlásim zmenu tohto pobytu, aby som dostal sankciu, je to úplne absurdné. Mediálnemu mágovi, ktorého kolega tuná spomínal, sa nevyjadrujem. (Povedané so smiechom.) Ja ho nepoznám, nedokážem sa k tomu takto vyjadriť. Ďakujem pekne.

Ďakujem, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, keď sme, keď som rozmýšľal nad touto témou, ktorá rozhodne bude, je troška podľa mňa absurdná, ako, ako ona vznikla a čo, čo sa vlastne stalo. Mám pocit, že na Slovensku nebol karikaturista alebo človek, ktorý sa venuje vtipom, dokonca som zaznamenal v jednej speváckej reality show, moderátor tejto speváckej reality show sa rozhodol, že teda ohlási svoj pobyt ministrovi vnútra, že sa nachádza viac ako 13 hodín mimo územia Slovenska a pod., čiže stalo sa tým, že možno aj chybou hlasovania vládnych poslancov a následne aj samotnú tému, ktorá upozornila na to, že budeme alebo chceme alebo ministerstvo chce, alebo tí, ktorí mali legislatívnu iniciatívu v tomto bode chcú od občanov, aby bolo presné a jasné, že majú povinnosť hlásiť svoj pobyt, ak sa nachádzajú mimo územia Slovenska viac ako 90 dní, keďže dovtedajšie znenie zákona nebolo celkom jasné, a tá povinnosť menená, ktorá hovorila slovkom ohlásiť, sa jasne definovala.
Pán prezident nadobudol dojem, že to ide nad rámec, tak ako spomína on v dôvodovej správe zmenu, kedy hovorí, že, že navrhovaná zmena ukladá priamo povinnosť občana, ktorý sa pripravuje na vycestovanie do zahraničia na dobu dlhšiu ako 90 dní, ohlásiť túto skutočnosť príslušnej ohlasovni pobytu. S týmto odôvodnením však nemožno súhlasiť. Ak by platilo toto odôvodnenie, bolo by treba v § 9 v časti vety za bodkočiarkou tiež slovo "uvedie" nahradiť slovami "je povinný uviesť". Konštatovanie v poslednej vete osobitnej časti správy v § 9 vo vládnom bodu neobstojí ani vo vzťahu napríklad v § 2, kde občan hlási miesto začiatok a skončenie svojho pobytu ohlasovni, čiže by sa muselo zmeniť na má povinnosť ohlásiť a pod. Mne sa ale zdá aj napriek týmto pozmeňujúcim alebo tejto, tejto iniciatíve pána prezidenta, ktorý v podstate robí to, že povinnosť nahlasovať svoj pobyt dáva do predchádzajúceho stavu.
Tak ako to tí, ktorí v tejto snemovni sa hlásime k liberalizmu, cítime, myslím si, že je omnoho lepšie postaviť túto, túto podmienku do, do miery dobrovoľnosti. Myslím si, že existujú prípady, kedy občan môže vyhodnotiť to, že je dobré, aby dal kompetentným orgánom alebo ohlasovni vedieť, do akej miery chce, aby štátne orgány vedeli, a podľa mňa sme sa mohli vydať cestou, keď nie ohlási, tak mohlo, mohlo sa aj ministerstvo predtým dostať do polohy, že môže ohlásiť. Táto téma sa mi zdá v dobe facebookov, fordsquareov a všetkých možných sociálnych sietí, ktoré majú v sebe funkcionalitu tú, že tak ako ja a možno mnohí iní, ktorí disponujú technickými zariadeniami, ktoré automaticky ohlasujú polohu pri zadaní statusu na Facebook, kde alebo existuje iná utilita, ktorá mne a stovkám mojich priateľov, ktorí sú v tejto utilite združení, umožňuje to, kde sa presne nachádzame, môžme obohacovať toto fotkami, tak v tejto dobe sa mi zdá trošička absurdné, že, alebo až teda smiešne, tak ako vzniklo obrovské množstvo vtipov na túto vládnu, vládnu iniciatívu, že niekto má problém teda hlásiť pobyt. Rozdiel však medzi tým, že ja používam tieto aplikácie - a keď chcem, tak môžem -, je presne v tomto jednom bode. Je v bode, že štát si odrazu vymyslel povinnosť a nadelil občanom pod možnou pokutou, ktorá bola síce vo fakultatívnej polohe, ale pod pokutou 33 eur, že ak si nesplní štátom nakázanú povinnosť ohlásenia svojho pobytu, ktorý trvá viac ako 90 dní, tak sa vystavuje tomuto riziku.
Čo to spôsobilo spoločnosti okrem teda vtipov? Bola to obrovská zmluva, vzbura proti tomuto a spoločnosť možno nie celkom oprávnene, pretože v danom zákone sa nachádza mnoho aj dobrých vecí, napr. nahlasovať túto polohu svoju mailom, zavádzajú sa aj iné veci, ktoré môžu uľahčiť život, takisto spomínaná iniciatíva ESO. Čiže keďže toto celé garantoval minister vnútra, odrazu spoločnosť nadobudla pocit, že niekto im ide po krku viac, ako dokážu akceptovať, a zavádzať povinnosť tam, kde, si myslím, že stačí možnosť, sa celkom slušne ministerstvu vypomstila. Ja by som sa chcel, keďže na túto schôdzu som sa pripravoval komplexne a zbadal som dva návrhy z opozičných, teda škoda, lebo možno je ohrozené tým pádom ich prijatie, ale prihováral by som sa, či už prezidentské veto bude alebo prezidentská poznámka, prezidentský návrh bude prijatý alebo neprijatý, lebo v tejto miere podľa mňa ideme z dažďa pod odkvap alebo z blata do kaluže, aby si zvážili ctení poslanci, myslím, že kolega, ktorý je prihlásený za mnou, bude o tom hovoriť viacej, keďže je to z ich dielne, aby si zvážili túto legislatívnu iniciatívu z liberálneho klubu SaS, ktorá teda pravdepodobne viacej vychádza v ústrety občanovi v miere možnosti nahlasovania, ak on vyhodnotí, že, že je dôležité pre neho, aby sa vyhol možným exekučným konaniam bez jeho prítomnosti alebo iným, iným konaniam, ktoré vyžadujú jeho prítomnosť, resp. ktoré vyžadujú to, aby bolo možné ho dohľadať, tak aby mohol či už mailom, alebo priamo nahlásiť svoju, svoju, zamýšľané miesto pobytu a tým pádom ho štátne orgány budú môcť nájsť.
Ja sa, keďže sú tu dve, prihováram za to, že skutočne sa mi zdá teraz, keďže iniciatíva pána prezidenta uvádza stav, ktorý aj samotný minister vnútra pri ohlasovaní zavádzania povinností hovoril, že nie je dobrý a nie je terminologicky vyčistený zákon a slovko ohlási nestačí a chcel zaviesť povinnosť ohlásiť, tak na základe obrovského ohlasu z verejnosti by mohol byť využitý štatút toho, že či už bude platné hocičo, prijať v prvom čítaní tuná do pléna predložený návrh z dielne teda SaS, keďže sa to stalo, a urobiť z povinnosti možnosť.
Druhý návrh hovorí o tom, aby sa táto situácia, aby, aby vôbec neprichádzalo k takejto ani možnosti, ani povinnosti. Tu si myslím, že skôr zodpovedné, rešpektujúcu mieru slobody občanov je návrh zaviesť možnosť. Zdá sa mi, že vôbec ten celkový prístup k povinnostiam občanov by mal byť aj na základe tohoto príkladu omnoho citlivejší. A aby nebola vystavovaná či už agenda parlamentu, alebo vládna možným posmeškom, aby sa ministerstvo do budúcna vyvarovalo vecí, kedy zavádzajú povinnosti nad akceptovateľnú mieru a zároveň vzbudzujú možno na úkor aj zákonov, ktoré sú, kde majú obrovské ambície v zmysle svojich záväzkov, či už programového vyhlásenia vlády a pod., pretože potom aj samotná reforma ESO sa stáva predmetom mnohých vtipov a nie je dobré sa vydávať cestou toho, že občania dostávajú viacej povinnosti ako sú ochotní akceptovať.
Takže by som sa prihováral, z hľadiska prezidentskej námietky sa mi zdá, že veľmi túto situáciu nevyriešime, skôr by som sa prihováral za to, aby sme skutočne občanom dali možnosť sa rozhodnúť, či svoj pobyt, ktorý bude trvať viac ako 90 dní, ohlásia alebo nie. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, milí hostia, milí občania, máme tuná ďalšiu etapu reformy verejnej správy a je to vlastne k návrhu zákona o organizácii miestnej štátnej správy. Je nutné povedať, že toto všetko sú kroky správnym smerom. Aj celá reforma verejnej správy má smerovať k väčšej efektivite vynaloženia verejných prostriedkov. Aj tie kroky, ktoré sa už doteraz urobili, sú tam, samozrejme, veľa pozitívnych krokov, sú tam možno aj malé negatívne prvky, ale tie sa časom budú dať určite svojím spôsobom vyriešiť.
To, čo tuná bolo povedané, pokiaľ sa združujú úrady, ktoré kedysi boli spolu, potom sa rozdrobili a teraz sa zase idú spájať, samozrejme, prišlo sa procesom na to, že ten model spojených úradov má čosi do seba, človek nemusí behať, dokáže vybaviť veci na jednom mieste, ale na druhej strane, ak máme mať jedno miesto, ktoré je kontaktným bodom pre občana, tak na druhej strane si myslím, že skutočne netreba až toľko tých úradov, o ktorých hovoril vlastne v predchádzajúcom príspevku aj kolega Martin Chren. Možno by ich skutočne stačilo 38-40? Pretože ak budú údaje odosielané z toho centra kontaktu s klientom niekam na úrad, ktorý bude spracovávať celú tú agendu, tak v podstate tomu človekovi, ktorý sedí na tom kontaktnom mieste, je jedno, do ktorého úradu to pošle, hovorili sme to vlastne aj včera pri e-governmente, že pokiaľ budú, bude sa komunikovať elektronickou formou, tak on, jemu je jedno, kam zašle, vlastne je to len jedna adresa, v podstate v e-maile, v tej elektronickej schránke, či ten úrad je tam alebo tam alebo či sú dva. Možno sa opäť môžeme polemizovať nad tým, že budúcnosť ukáže skúsenosti, či tých úradov bude treba toľko, alebo ich možno stačí menej. Ale to sú všetko otázky, ktoré sa dajú riešiť časom. Dôležité je teraz urobiť krok pre občana, aby skutočne nemuseli ľudia behať z miesta na miesto, nemuseli míňať čas, dovolenky atď.
Čo mňa trošku zaujalo v pozmeňujúcom návrhu alebo teda v pozmeňovacích návrhoch, lebo mali sme ich vlastne už niekoľko a dneska sme dostali na výbor jeden, ktorý čiastočne menil tie pôvodné, doplnili sa vlastne do orgánov úradu podpredsedovia, ktorí v prvom prípade boli nazvaní len podpredsedovia úradu, potom sa to vylepšilo o slovo dvaja, pretože potom v § 110 (reakcia z pléna), áno, to som sa chcel opýtať, že či by ich mohlo byť aj viacej teoreticky alebo... (reakcia z pléna). Jasné. Už keď sú určení dvaja, tak môžu byť len dvaja alebo teda presne dvaja.
Možno by stálo do budúcnosti takisto za to pouvažovať nad tým, či aj podpredsedov úradu má vymenúvať a odvolávať vláda, či to nestačí, aby to povedzme robila trebárs tá rada. Rada má 9 členov, ktorí sú takisto menovaní úradom vlády, a nech si oni spomedzi seba vyberú tých najlepších, ktorí by dokázali povedzme zastúpiť toho predsedu v prípade jeho neprítomnosti. To len dávam ako otázku, nie je to nevyhnutné, ale, samozrejme, nie je to ani zlý krok, ani nič, čo by malo byť nejako v rozpore s tým návrhom, hovorím, prax ukáže a skutočne presvedčíme sa o tom možno už pri aplikácii toho zákona zavedením priamo do praxe, že či to bude alebo nebude treba.
No a potom tam bolo ešte, ma zaujala tá polemika o tom počte 9, že vlastne pri hlasovaní bude treba nadpolovičnú väčšinu, čiže 5, ak bude 5 prítomných, z toho nadpolovičná väčšina sú traja hlasujúci, z toho dvaja podpredsedovia, to je len zase taká polemika o číslach, ale hovorím, nie je to v rozpore s ničím, takže len ma to zaujalo. Takže opäť dobrý krok, bude treba vychytať muchy, bude sa treba na to sústrediť a naozaj pri tej efektivite sa sústrediť na to, aby sme zistili, či tých úradov, ktoré budú zabezpečovať to zázemie pre obyvateľov, bude treba v takom veľkom počte povedzme tých 72 okresov alebo bude stačiť menšie množstvo, pretože tam si myslím, že môže byť tá efektivita preukázateľná, pretože skutočne ak klientske miesto môže byť na pošte alebo na mestskom, alebo obecnom úrade a odtiaľ sa budú zasielať požiadavky na vytiahnutie listiny, zápis do nejakého registra, tak v podstate tým, tomu kontaktnému miestu je jedno, či to pošle tam alebo tam, alebo tam, a tam už naozaj počet úradov nehrá veľkú rolu, tam ide o to, aby na tom úrade bolo sústredených, vlastne sústredený archív a všetky dokumenty, ktoré sú potrebné a, samozrejme, databázy budú tiež umiestnené len na nejakých serveroch, ktoré nebudú na tých daných úradoch, ale budú niekde inde a tie údaje sa budú sťahovať tiež len cez nejaké koncové zariadenie, ktoré bude mať možnosť vytlačiť a potvrdiť, verifikovať tie dané listiny, aby boli spôsobilé na právne úkony. Takže len toľko ku tomuto zákonu, ináč si myslím, že je možné ho týmto spôsobom odsúhlasiť a, samozrejme, budeme potom dohliadať na to, aby tá efektivita, ktorá bola aj deklarovaná pri tomto zákone, aby bola skutočne zachovaná. Ďakujem pekne.

Ja len veľmi kratučko, keďže včera sme sa bavili aj na tému ústredného portálu verejnej správy, ktorý máme už, ktorý je alebo odomyká jednu z ciest, ako sa postaviť k e-Governmentu. A tento nie veľmi rozsiahly návrh, ktorý sa dá v duchu toho, že by sme sa mohli pozerať na, keďže to má byť ústredný portál verejnej správy, nie celkom úzko rezortne, na tému e-Governmentu a zavádzania, tak sa posúva mimo rezort financií na úrad vlády. Má to svoju vnútornú logiku. Myslím si, že na základe nejakých historických sporov, ktoré, ktoré sme tu mali možno viac pod politickou gesciou ako pod vecnou, si myslím, že by tam mohol patriť, i keď, keďže tu máme ministra vnútra možno z hľadiska agendy, ktorý ústredný portál verejnej správy by mohol plniť a na základe toho, aké obrovské databázy, napr. databáza obyvateľstva a pod. by mohli byť k tomuto príslušné, a vychádzajúc z toho pandantu v Českej republike, kde svojho času minister Langr takisto z pozície ministra vnútra zavádzal proces e-Governmentu a zavádzal niečo obdobné ako, ako je ústredný portál, ktorý, keď poviem, tak laicky sedel na, pôvodne na vnútre, či by aj možno toto nebola cesta, ale myslím si, že cesta nadrezortného stavania alebo nájsť teda nejaký rozmer nadrezortnosti pri ústrednom portáli verejnej správy a dať ho na úrad vlády, sa dá z nášho pohľadu, ak hovorím za naše hnutie, privítať a dúfam, že to prispeje k tomu, že konečne ústredný portál verejnej správy budeme mať, čo je asi to najdôležitejšie z hľadiska občana a možno viac ho tým pádom bude zaujímať vecnosť a konkrétne funkcionality ústredného portálu ako nejaké politické spory a kompetenčné spory. Takže toto môžme privítať, mňa by potom zaujímalo pri tom, koľko bude teda nákladová položka pri tomto, keďže to sú otázky aj z nášho klubu, a v rámci krátkosti času k tejto téme ju tuná pokladám ja. Ďakujem.

Pôjdeme od konca. Kolega Kamenický, netreba sa tomu brániť. Ja neviem, nechápem úplne to, že sa bránite slovíčku privatizácia. Je to jednoducho privatizácia, lebo keď hovoríš, že väčšina vlastne zostane v rukách štátu, štát bude mať dosah cez Transpetrol, Správu štátnych hmotných rezerv, cez agentúru, tak vlastne a iba tým pádom opačne hovoríš, že menšina bude v privátnych rukách. Tak hovoríš, jak keby SPP, keďže tam bola sprivatizovaná menšina, že to nebola privatizácia. Vy, hovoríte 10 rokov, že SPP bolo privatizované, hoci bol privatizovaný iba menšinový balík akcií. Tuto takisto bude, podľa toho, čo hovoríte, iba menšinový balík hmotných rezerv sprivatizovaný alebo pôjde do súkromných rúk - to znamená privatizácia. Netreba sa toho báť. Sám si použil to, že vlastne bude to v privátnych rukách alebo v privátnom vlastníctve. Keď sa niečo dostane zo štátneho vlastníctva do privátneho vlastníctva, nazýva sa to privatizácia. To už aká to je miera, že či je to úplná, čiastočná a pod., to už je iba otázka miery, ale privatizácia je to tak či tak. Ale to my vám a myslím si, že nikomu z pravice, nemôže očakávať od pravicových politikov, že budú vyčítať niekomu, že štát sa zbavuje vlastníctva v prospech efektívnejšieho súkromného možno vlastníka. Čiže nikto vám nebude vyčítať privatizáciu, my vám iba vyčítame to, že sa snažíte to zabaliť, ako kebyže to privatizácia nie je, ako kebyže nepáchate to, voči čomu ste tu 10 rokov na barikádach bojovali. Nie, vy privatizujete štátne hmotné rezervy, privatizujete núdzové zásoby ropy, treba to takto pomenovať, netreba sa toho báť.

Pri tej príležitosti vzneseného apelu na efektivitu a racionálnosť obstarávania štátnych hmotných rezerv núdzových zásob ropy a iných produktov, chcem upozorniť a občerstviť ešte raz ten môj včerajší odkaz na tri veci, ktoré si žiadam, aby od ministra financií boli vysvetlené, objasnené:
- Akým spôsobom, na aké rozvojové aktivity sa použije 480 mil. eur? Lebo túto otázku nemám zodpovedanú, znova to opakujem, nebola zodpovedaná ani na hospodárskom výbore, nie je zodpovedaná ani v priebehu včerajšieho dňa.
- Taktiež ma zaujíma, akým spôsobom bude riešený konflikt záujmov, keď ten, kto bude predkladať návrh na vykrytie nákladov spojených s prevádzkovaním a udržiavaním, bude zároveň aj rozhodovať o tom, aká bude výška týchto nákladov?
- A akým spôsobom sa chceme pri tejto privatizácii núdzových zásob ropy vysporiadať s tým, že tento štát stráca ročný príjem 60 mil. eur?
Ja využijem tú príležitosť, že je tu aj zástupca Najvyššieho kontrolného úradu. My sme boli včera v rámci hospodárskeho výboru práve na, rokovali sme v priestoroch Najvyššieho kontrolného úradu a viem, že do predmetu záberu Najvyššieho kontrolného úradu patria aj štátneho hmotné rezervy. Voči tejto otázke, pán predseda, ani vy, dúfam, že neostanete rezervovaný, nezastanete rezervovaný postoj. Ide tu o viac ako pol miliardy eur. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, pán minister, kolegyne, síce nevidím žiadnu, kolegovia, trošku som sa zadýchal, tak prepáčte, nebudem sa opakovať po vystúpeniach, ktoré už zazneli včera, a výhrady, ktoré zazneli, ale chcel by som pána ministra upozorniť na jednu podľa mňa dieru, ktorú tam, pevne verím, že neúmyselne má, a to je, je to článok III novely tohto zákona, ktorý novelizuje zákon o verejnom obstarávaní. A v tomto článku vlastne sa navrhuje to, aby obmena, zámena štátnych hmotných rezerv nebola predmetom zákona o verejnom obstarávaní a ak by sme takýmto vlastne, ak by sme tento článok schválili alebo teda tento návrh zákona s týmto článkom schválili, zaznamenalo by to asi to, že, pardon, musím sa trochu vydýchať ešte. (Krátka pauza. Hlasné výdychy.) Ako je nás tu 5 a pol, tak si myslím, že nikomu nevadí, že chvíľku sa vydýcham. Dobre, vy, pán minister, sa choďte napiť. (Povedané so smiechom. Reakcie v pléne.) Dobre. No ale však, pán minister, dúfam, že ma bude počuť aj za rohom.
Čiže ide o to, že navrhovanou zmenou by nastala vlastne celkom zaujímavá paradoxná situácia, že správca štátnych hmotných rezerv by čokoľvek mohol nakupovať bez verejného alebo teda bez výberového konania mimo zákona o verejnom obstarávaní za jedinej podmienky, že ak obmieňa alebo nakupuje hmotné rezervy, tak ten nový nákup bude výhodnejší ako ten pôvodný. Čiže má niečo nakúpené napríklad za 50 mil. eur, ak teraz to isté zoženie za 49 999 990 eur a 99 centov, čiže o jeden jediný cent lacnejšie, tak môže obísť zákon o verejnom obstarávaní a môže to nakúpiť priamo od konkrétne vybraného dodávateľa. Argumentácia, ktorá sa nachádza v zdôvodnení v dôvodovej správe síce vyzerá ako uveriteľne, že vlastne vzhľadom na to, že dnes nákup alebo tá obmena zásob v štátnych hmotných rezervách podlieha pravidelným cyklom, takže vlastne v tom čase potom automaticky nejako že ceny na trhu rastú preto, lebo trh zistí alebo dopredu vie, že štátne hmotné rezervy budú musieť obmeniť svoje rezervy, a preto potom nejako umelo sa navyšujú ceny. Pripadá mi to síce napísané na písmenkách, to vyzerá uveriteľne, ale pripadá mi to dosť smiešne si predstaviť, že zrazu cena ropy na svetových trhoch začne rásť kvôli tomu, lebo štátne hmotné rezervy na Slovensku idú obmeniť nejaké svoje alebo doplniť svoje zásoby, alebo že cena pšenice začne rásť kvôli tomu, že teda Slovensko si ide obmeniť pár tisíc alebo desiatok tisíc ton pšenice v rezervách. Čiže dôvodovka, si myslím, že je čisto účelovo vymyslená, aby sme tu navodili dojem nejakého ohrozenia alebo situácie, v ktorej dnes nakupujeme neúmerne drahšie, a preto odrazu obmenu zásob v štátnych hmotných rezervách vylučujeme zo systému, ktorý nám zabezpečuje súťaž, ktorý nám zabezpečuje transparentnosť, prehľadnosť, čiže zo systému verejného obstarávania.
Čiže ešte raz, návrh, ktorý máme, uzákoňuje, je to článok III, zabezpečí, ak sa schváli, že čokoľvek bude sa môcť obmeniť za jedinej podmienky, že nová cena bude nižšia, nič sa nehovorí o tom, o koľko nižšia, nič sa nehovorí o tom, že či bude vyššia, ako je tržná cena, alebo bude nižšia, ako je tržná, alebo bude tržná, nič, iba či bude nižšia za podmienky, ak bude nižšia, ako je, ako boli nakúpené predošlé zásoby v štátnych hmotných rezervách. No a tu by som sa pána ministra chcel teda opýtať vzhľadom na to, že myslím si, že vcelku zodpovedne doteraz sa snaží strážiť peniaze v štátnej kase, že či mu to nepripadá priestor na to, že zrazu nám tu znova vzniknú situácie, platinové sitká a pod., keďže podmienku, ktorú v zákone máte, alebo podmienka nič nehovorí o tom, ako výhodne majú byť nakúpené, iba že majú byť výhodnejšie nakúpené, ako sú staré zásoby v hmotných rezervách. Čiže neviem, či ste ma, pán minister, počuli alebo nie, zopakujem. Ak by sme podľa tohto postupovali, povedzme že ide uplynúť nejaká záručná doba na pšenicu a ide sa kúpiť za 50 mil. eur pšenica, doteraz muselo byť na to verejné obstarávanie, podľa toho, čo navrhujete v článku III, bude stačiť, že tú pšenicu niekto nakúpi o jeden jediný cent lacnejšie, hoci bude možno o 20 mil. eur drahšie, ako je tržná cena, bude môcť nakúpiť, nikto ho nebude môcť za to zodpovedného človeka potrestať, lebo to bolo výhodnejšie, ako boli doteraz nakúpené zásoby v hmotných rezervách.
Za situácie, kedy ceny komodít dosť výrazným spôsobom na trhu klesajú, mi to pripadá vyslovene, vyslovene priestor na obrovskú korupciu konkrétneho zodpovedného úradníka, lebo vlastne my mu umožníme, aby nakupoval mimo verejného obstarávania, a všetko, čo teraz na tom, na tom v tých zásobách mám, mám nakúpené vlastne za relatívne vysoké ceny komodít. Teraz bude stačiť, že o jeden jediný cent celý balík, celý obnos, ktorý bude chcieť vymeniť, nakúpi lacnejšie, všetko bude v poriadku, všetko bude v súlade so zákonom a máme tu nieže platinové sitká, ale platinové sitká na desiatu. Zrazu nakúpi niečo, možno o 50 % drahšie, ako bude aktuálna tržná cena, lebo ceny komodít dosť výrazne klesli, ale všetko bude v poriadku. A ja naozaj iba v dobrom pánovi ministrovi chcem, chcem ho upozorniť na tento paragraf, že asi až takýto úmysel nemal, a chcel by som teda upozorniť aj na to, že tento článok sa tam dostal tak zvláštnym, pokútnym spôsobom mimo pripomienkového konania. Čiže v pripomienkovom konaní, medzirezortnom pripomienkovom konaní nikde takýto úmysel nefiguroval, zrazu niekde na poslednú chvíľu sa to tam dostalo, ale obávam sa, že niekto si vytvára obrovský priestor na korupciu, že bude môcť nakupovať od konkrétneho vybraného dodávateľa, od konkrétneho kamaráta, ktorý mu to dodá iba o trochu lacnejšie, ako je to tam doteraz nakúpené. Nikto ho nebude trestať za to, že to nakúpil 20, 30, 50, 100 % drahšie, ako je aktuálna tržná cena. Čiže z tohto dôvodu by som chcel pána ministra poprosiť, či by nevedel možno prípadne posunúť hlasovanie na 17.00 hodinu a snažiť sa vyriešiť tento problém nejakým spôsobom, aby takáto situácia nenastala.
Zároveň by som v tejto súvislosti, ak by pán minister nemal iné riešenie, ako teda to vyriešiť, túto prípadnú dieru, tak prečítal by som pozmeňujúci návrh, ktorý v podstate tento článok III z preventívnych dôvodov vypúšťa, a možno vy by ste si potom vedeli do nejakého iného zákona dať túto novelu zákona o verejnom obstarávaní a vyriešiť to a vtedy by sme možno nemuseli posúvať hlasovanie o tom návrhu zákona.
Čiže dovolím si prečítať teda návrh, teda pozmeňujúci návrh Igora Matoviča a Heleny Mezenskej k vládnemu návrhu zákona o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a riešení stavu ropnej núdze a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 483.
1. Článok III sa vypúšťa. Nasledujúce články IV až VII sa označujú ako články III až VI.
Odôvodnenie:
V článku III sa zavádza výnimka zo zákona o verejnom obstarávaní, ktorá má umožniť, aby sa obmena alebo zámena akýchkoľvek štátnych rezerv, čiže nielen ropy a ropných výrobkov, ale napr. nákup pšenice, cukru a iných dôležitých komodít uskutočňoval mimo zákona o verenom obstarávaní. Takéto ustanovenie považujeme za nebezpečné, lebo práve zákon o verejnom obstarávaní a procesy v ňom nastavené dávajú záruku, že štát bude efektívne hospodáriť s prostriedkami zo štátneho rozpočtu. Akékoľvek výnimky z tohto zákona dávajú zámienku na netransparentné nákupy zo strany akýchkoľvek subjektov a špeciálne Správy štátnych hmotných rezerv. V návrhu je síce uvedené, že podľa zákona o verejnom obstarávaní sa bude postupovať, ak nákupná cena by mala byť vyššia ako predošlá obstarávacia cena, ale takýmto krokom môžeme zafixovať natrvalo jednu cenu bez možnosti, aby sa mohli aj iné subjekty zapájať do súťaží a poskytovať lacnejšie ceny za jednotlivé komodity.
Rovnako nepovažujeme za vhodné, keď sa novelou týkajúcou sa výlučne úpravy ropy a ropných výrobkov dáva nepriamou novelou výnimka zo zákona o verejnom obstarávaní pre celú oblasť štátnych rezerv, čiže nielen pre nákupy ropy. Aj z dôvodu, že tento článok nebol predmetom pripomienkového konania návrhu zákona, navrhujeme, aby bol v celom rozsahu vypustený.
Dovolím si teda iba naozaj konštruktívne zopakovať ten problém.
Ak by sme to schválili, dnes za draho nakúpené hmotné rezervy, by sme obmieňali za rezervy, ktoré by mohli byť iba o symbolickú sumu nižšie nakúpené, ale zároveň nič by nás netlačilo vzhľadom na to, že by to išlo mimo zákona o verejnom obstarávaní, aby boli tieto rezervy obmenené za tržné ceny a boli vlastne ceny vysúťažené.
Paradoxne by vlastne nastala situácia, že v čase, ak by ceny na trhu komodít klesali, by sme obchádzali zákon o verejnom obstarávaní, čiže nakupovali by sme mimo zákona alebo vlastne by sa dalo nakúpiť lacnejšie aj za symbolickú cenu, o symbolickú cenu lacnejšie, a v čase, ak by vlastne ceny komodít na trhu rástli, tak všetko by sme nakupovali cez verejné obstarávanie. Viem, že môže nastať situácia, že môže byť výkyv v cenách hmotných rezerv alebo teda môže byť zaujímavá ponuka na trhu a bolo by dobré tam dať nejakú tú dynamiku alebo možnosť aktuálne zareagovať na dobrú ponuku a obmeniť hmotné rezervy, ale skôr sa obávam, že sa obmieňajú hmotné rezervy naozaj v dosť jednoznačne určených nejakých harmonogramoch, teda v časoch, a nejaké tie záručné doby a pod. pravdepodobne sú dopredu jasné a tým pádom mi nepripadá úplne účelné ísť touto cestou. Úprimne priznám, neviem aký iný spôsob by zabezpečil to, že sa bude nakupovať naozaj efektívne a zároveň v čase dobrej ponuky sa dá využiť táto ponuka, a teda zároveň aj teda transparentne a za najlepšiu cenu, ale tak ako to je naformulované, myslím si, že nejaký úradník si urobil, mu trošku tá robota odpadla od ruky alebo to niekto urobil úmyselne a nachystal si tam takúto dieru, aby naozaj budúce kauzy, platinové sitka a pod. sa robili opäť akože zákonne a nikto nemohol byť za to postihnutý. Ďakujem veľmi pekne.
K druhým veciam hovoriť nebudem. To, že v podstate privatizujete, čo ste svojho času hovorili, že ani za svet robiť nebudete, to už vám tu kolegovia pripomenuli, ja by som na vašom mieste úplne úprimne priznal: "Áno, privatizujeme, lebo sme sa takto rozhodli, peniaze takéto potrebujeme, vymysleli sme iný model." Nie je na tom nič zlé, len treba si to priznať, ale hovorím, chcel som zdôrazniť hlavne tento problém v návrhu zákona, lebo si myslím, že je veľký. Ďakujem.

No ale, ak to, pán poslanec Kolesík, všetko bude patriť štátu, aký bol dôvod preformátovania a zmeny spôsobu a formy udržiavania a zabezpečenia núdzových zásob ropy? Aký tam bol dôvod? Ak teraz to patrí štátu a potom to bude patriť štátu, aký bol tu dôvod tejto premeny?

Vážená pani predsedajúca, vážení prítomní poslanci, dovolím si aj ja, tentokrát v druhom čítaní, predniesť svoj postoj a niekoľko postrehov k tomu, čo máme pred sebou, k predloženému zákonu o núdzových zásobách ropy. Dá sa povedať, že k tomuto zákonu sme sa mali možnosť, a to nielen ja, ale aj kolegovia z opozície, venovať dosť podrobne a to vzhľadom na to, ako bol tento zákon zvláštne etapizovaný a v jednotlivých vývojových fázach predkladaný na prerokovanie samotnému hospodárskemu výboru.
Tak ako som povedala v prvom čítaní a ako to naozaj zhŕňam aj teraz pri prerokovaní tohto zákona v druhom čítaní, pre mňa tento zákon má naozaj nejasný, rozporuplný, otázny základ, obsah, podtext. Po tom, ako sme tento zákon mali možnosť prerokovať, ak sa nemýlim, 7. mája v hospodárskom výbore, si dovolím povedať, že aj z politického hľadiska má tento zákon pre mňa s poukazom na to podozrenie z privatizácie, sociálna vláda, áno, ide privatizovať štátne hmotné rezervy. Má to pre mňa naozaj aj tento kontroverzný rozmer. Zákon od začiatku, a to nielen zákon o núdzových zásobách ropy, ale aj zákon o štátnych hmotných rezervách sa vlastne nesie v zahmlenej a zamotanej atmosfére.
Ak to teraz ale spojím s tým, čo som tu mala možnosť prežiť ako nová poslankyňa, relatívne nová poslankyňa, v priebehu týchto posledných dvoch dní, a teraz mám na mysli aj to celodenné včerajšie prerokovávanie zákona, pardon, nie zákona, ale situácie spojenej s podozrením o nezákonnom nakladaní s finančnými prostriedkami, hnuteľným, nehnuteľným majetkom Vojenskej spravodajskej služby, ak to dnes ešte spojím aj s tým, pomaly aj celodenným prerokovávaním voľby generálneho prokurátora, prichádza tento zákon, poviem vám pravdu, hádam mi odpustíte, že možno to aj takto precítim, veľmi zle sa cítim v tomto parlamente. Cítim sa veľmi skľúčene a naozaj neviem ani, ako to mám pomenovať. Zdá sa mi, že parlament na rozdiel od toho, čo od nás očakávajú občania, parlament, ktorý sa má zaoberať s čo najväčším záujmom bytostným otázkam, najviac času a energie má venovať rozvojovým impulzom, otázkam hospodárskeho rastu, znižovania nezamestnanosti, zvyšovania vykonateľnosti práva, robí presný opak. Robí presný opak a množstvo energie venuje práve tomu, ako v čo najsofistikovanejších formách prekryť rozmach, hegemóniu moci, absolútnej moci. Neviem, či z tohto naozaj, ak aj sa presadzuje táto moc takýmito násilnými metódami, hovorím naozaj v komplexe, vyhodnocujúc oba dva dni, či naozaj toto niekomu z vás prináša radosť.
Teraz máme zákon, áno, vrátim sa k zákonu o núdzových zásobách ropy a ako som už povedala v prvom čítaní, znova to poviem a povedala som to aj na hospodárskom výbore, zákon má v sebe mnoho otáznikov. Otáznikov, ktoré vo mne vyvolávajú pochybnosti o značných ekonomických aj bezpečnostných rizikách. Predtým som hovorila o tom, že pre mňa je veľmi podivuhodné, že práve sociálna vláda, ktorá má posilňovať svoj vplyv v štátnych podnikoch, aj v takýchto dôležitých strategických odvetviach, v takýchto dôležitých strategických segmentoch, ako je zabezpečenie núdzových zásob ropy, paradoxne, táto vláda vlastne uberá na svojej sile, uberá na svojom vplyve.
Z ekonomického hľadiska, ja si naozaj neviem totižto predstaviť, že ak prejdú postupne takým mačkopsom - vytvorenou agentúrou - núdzové zásoby ropy do rúk vybraných podnikateľov, podnikateľských subjektov, dovozcov ropy a dovozcov ropných výrobkov, ja si naozaj neviem predstaviť, ako v situácii núdze, ak naša krajina, náš štát bude naozaj v stave núdze, za koľko nám tieto ropné zásoby budú týmito vybranými podnikateľskými subjektmi a aj samotnou agentúrou, ktorá v konečnom dôsledku môže mať na sto percent súkromný rozmer, za koľko nám tieto núdzové zásoby ropy bude kto predávať.
Čo sa týka ekonomického rozmeru, tak takým najznepokojujúcejším problémom, ktorý ja vnímam, je to, čo bolo vlastne hlavným dôvodom pre zmenu spôsobu a formy riadenia, udržiavania a prevádzkovania núdzových zásob ropy, a to sa v dôvodovej správe uvádza, je nadmerné zaťaženie štátneho rozpočtu a zníženie štátneho dlhu. S tým sa spája záujem účelovo použiť prostriedky, ktoré privatizáciou núdzových zásob ropy v objeme 480 miliónov prídu do rozpočtu. Akým spôsobom sa tieto peniaze na aký účel použijú? Ak som túto otázku ako členka hospodárskeho výboru položila štátnemu tajomníkovi ministerstva hospodárstva, tak mi povedal - a tu naozaj budem ho citovať: "Použijú sa na to, aby sme aj vám, pani poslankyňa, mohli zaplatiť výplatu." Nie som ekonóm, ale viem, že svojím charakterom mzdy, mzdové prostriedky, výplaty tvoria spotrebnú zložku.
Moja otázka stále znie a pretrváva aj z hospodárskeho výboru: pán minister financií, keby ste mi ju vedeli zodpovedať v priebehu dnešnej rozpravy, na aké rozvojové zámery, na aké konkrétne rozvojové zámery bude použitých 480 miliónov eur? Mňa táto otázka naozaj veľmi zaujíma, lebo to nie je malý peniaz a vy ste sociálna vláda. A táto správa si naozaj vyžadovala, manipulácia s takým veľkým objemom finančných prostriedkov si vyžadovala podrobnú informáciu v dôvodovej správe o tom, na aký účel, aké rozvojové projekty či už sociálneho, alebo hospodárskeho druhu sa týchto 480 miliónov použije.
Okrem tohto vážneho rizika, ktorý považujem za zradný moment celého predloženého návrhu, ktorý ja považujem za podvrhový materiál, rovnako ako za podvrhové som považovala aj argumenty, ktorými sa snažili obhajovať tento návrh zákona samotní zástupcovia správy hmotných rezerv, ale aj ministerstva financií. Okrem tohto hľadiska a tohto zraniteľného miesta za veľmi vážny, vážne ekonomické riziko ja považujem aj to, čo som opísala v prvom čítaní, bezkontrolné zaobchádzanie a stanovovanie, odsúhlasovanie nákladov a finančných požiadaviek agentúry, alebo aj samotných členov agentúry, vybraných podnikateľov, ktorí budú tieto finančné požiadavky a nákladové položky u tejto agentúry predkladať. Ja som poukázala na jednoznačný konflikt záujmov. Ten, kto bude predkladať na odsúhlasenie nákladové položky, je zároveň tým, kto bude o nich rozhodovať. Je to absolútny a jednoznačný konflikt záujmov. Toto je ďalší z dôvodov, pre ktorý, tak ako v prvom čítaní, žiadam aj teraz v druhom čítaní, aby tento zákon bol stiahnutý z rokovania a aby sa v ňom ďalej, aby sa v schvaľovaní tohto zákona ďalej nepokračovalo.
V neposlednom rade, ale to už je taká nová informácia, ktorá ale neodznela ani v dôvodovej správe a nebola prerokovaná ani v rámci hospodárskeho výboru, je informácia o tom, že už teraz správa hmotných rezerv inkasuje 60 miliónov eur z poplatkov a príspevkov jednotlivých podnikateľských subjektov, dovozcov ropy a ropných výrobkov. Toto bolo doteraz príjmom štátneho rozpočtu.
Ak vytvárame takúto agentúru, ktorej členmi budú podnikateľské subjekty, kde je vysoký predpoklad, že táto agentúra bude mať čoraz viac komerčný a podnikateľský rozmer, obchodný rozmer, tak moja ďalšia otázka, ktorá je spojená s týmto zákonom a s týmto pre, s touto transformáciou a s touto privatizáciou, je, či naozaj štátu nebude chýbať 60 miliónov eur, o ktoré takýmto spôsobom prídeme. O šesťdesiat miliónov eur, ktoré teraz ročne prichádzajú do štátneho rozpočtu, vďaka tejto privatizácii, ktorú uskutočňuje sociálna vláda, tento štát príde. Tento štát príde o 60 miliónov eur. Ako chceme obhájiť medzi učiteľmi, medzi zdravotníkmi, medzi nezamestnanými, že nemáme peniaze, keď s týmito peniazmi sa takto nehospodárne a neefektívne zaobchádza?
Toto všetko je skryté v takto sporne, rozporuplne predloženom návrhu zákona. Ja si žiadam odpovede a okrem zodpovedania mojich otázok chcem ešte raz zdôrazniť, že pre povahu namietaných argumentov žiadam, aby sa v prerokovávaní zákona ďalej nepokračovalo.
Ďakujem.