Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, možno začneme trocha klasicky, známym Michelangelovým výrokom, ktorý nám pripomína, že dokonalosť sa skladá z maličkostí, ale samotná dokonalosť už maličkosťou nie je. Verím, že by sa veľký majster nepohneval, keby som teraz trocha urobil z toho parafrázu a povedal, že boj s korupciou sa skladá z...
Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, možno začneme trocha klasicky, známym Michelangelovým výrokom, ktorý nám pripomína, že dokonalosť sa skladá z maličkostí, ale samotná dokonalosť už maličkosťou nie je. Verím, že by sa veľký majster nepohneval, keby som teraz trocha urobil z toho parafrázu a povedal, že boj s korupciou sa skladá z maličkostí, ale samotný boj s korupciou určite maličkosťou v reáliách v dnešných časoch nie je. A ja som presvedčený, že práve o takúto maličkosť, ale ozaj vo veľmi silných úvodzovkách, ide aj v návrhu novely zákona, ktorý práve teraz prerokúvame.
Keby sme sa pozreli na takú filozofickú podstatu, skôr než prejdeme k tej technickej, tak my vlastne chceme dať do rúk zodpovedným ľuďom tejto krajiny, ktorí majú na starosti štátny majetok, štátne pozemky, aby mali oporu v zákone a aby v prípadoch, ktoré to umožňujú aj tak, aj tak, východniari hovoria, aj tak še da, aj tak še da, vedeli, že tak sa to nedá, že je tu len jeden spôsob, spôsob, ktorý im ukladá povinnosť vyplývajúcu z ich funkcie (ale aj morálka a svedomie), a že sa musia rozhodovať jednoznačne tak, aby naplnili zmysel funkcií, ktoré zastávali takíto správcovia štátnych pozemkov v tomto prípade, lebo vieme, že tu práve mnohokrát tá nejednoznačnosť umožní slabším povahám, po veľkom nátlaku, povoliť napokon. Nuž sa spytujem, prečo by sme my mali v zákonoch vytvárať takýto priestor, aby slabšie povahy mali s tým nejaký zásadnejší problém. Možno keby bolo všetko ideálne, tak nepotrebujeme oporu v zákone. Ale keďže nežijeme v ideálnom svete, tak v takomto prípade považujem túto „maličkosť“ za veľmi dôležitú, lebo sú s ňou spojené obrovské milióny, ktoré vyplývajú zo systémovej chyby, ktorá v podstate sa nám sem dostala so stopätnástkou do zákona v apríli tohto roku o poľovníctve. A keď to povieme ešte z hľadiska širšej histórie, nuž veru sme tu mali v minulosti už toľko prípadov, keď sa preukázalo, že práve v oblasti poľovníctva je netušený raj pre rôznych zbojníkov, že to, čo sa udialo v rokoch deväťdesiatych, ale aj v prvom desaťročí tohto storočia, a len v tejto oblasti poľovných revírov nemožno nazvať to inakšie ako banditizmus na štátnom majetku, nie je možné. A, žiaľbohu, mnohé veci už neopravíme. Nuž tak, prosím, nezakladajme potom aspoň možnosť, aby takýto banditizmus alebo, buďme jemnejší už v tomto prípade, časy sa menia, aby takéto nehospodárne narábanie s majetkom štátu sme dierami v zákone umožnili. A toto je, prosím pekne, diera v zákone. Dokonca si myslím, že až podivne nepekne je tam vopchaná, nepochopiteľne, pretože, to spomenul aj predkladateľ, že máme tu priestor medzi polovicou, nadpolovičnou väčšinou a 66,66 %, teda dvojtretinovou väčšinou. Jednoducho v tomto prípade ide o to, aby sme prenajali štátne pozemky do revíru, aby to teda prenajal revír, ktorý má rozsah štátnych pozemkov medzi nadpolovičnou väčšinou a dvojtretinovou, aby sme nemuseli urobiť obchodnú verejnú súťaž. V časoch keď my tak často zdôrazňujeme, že potrebujeme so štátnym majetkom narábať hospodárne, sa nám zrazu, úplne ako nóvum, lebo to tu nebolo, dostáva takáto divná podmienka. Čitatelia detektívok poznajú túto otázku. To je v čí prospech, v prospech ľudového poľovníctva, v prospech nejakých záležitostí, ktoré by sa dali s prižmúrením oka považovať za správne? V žiadnom prípade, je to v prospech tých, ktorí si zvykli ryžovať na štátnom majetku, v prospech tých, ktorí si radi už aj z titulu svojho bohatstva zapoľujú, lebo poľovačka a bohatstvo to išlo voľáko vždy dohromady, ale, prosím, ja som už neraz povedal z tejto tribúny, že je to pekná záľuba. Len tí ľudia majú jeden problém, oni radi poľujú, ale neradi platia, lebo si zvykli v deväťdesiatych rokoch zrejme aj na to, že dobre bratstvá vytvárajú dobré predpoklady na to, aby platiť nemuseli ani do budúcnosti.
Skúsme si povedať taký fiktívny rozhovor, ktorý sa môže udiať práve na základe toho, čo sme v apríli v tej stopätnástke schválili. Nuž nejaká silná vplyvná osoba, ktorá má chodníčky na ministerstvo vychodené, povie, že by chcela pokračovať v tej zmluve, ktorú mala už desať rokov uzavretú. No keďže teraz tá zmluva práve končí, povie: „Počúvaj, Ďuri, veď vieš, chceme, potrebovali by sme pokračovať, ten nájom revíru je zaujímavý, nedalo by sa to?“ Nuž dá sa to. Čo by sa nedalo toto, jeden telefonát. Možno je jeden z takých významných správcov štátnych pozemkov, revírov, keď na neho riaditeľ v Bystrici dostane takú informáciu: „Vieš, je to náš taký dobrý, ale veď on už nám neraz pomohol, keby sa ti to dalo.“ No, viete, ak ten zákon umožní takúto dieru, tak sa to bude dať. „Načo súťažiť? Veď Jožo je náš, neraz nám pomohol, ešte nám aj pomôže.“ Ako sa môžeme obrániť. My jednoducho vytvárame bič práve na toho statočného chlapa, ktorý v tej Bystrici sedí a ktorý možno v istej chvíli bude zvažovať, že tak komu dá teraz prednosť, či bude to pánovi z ministerstva, ktorý má takéto na mňa požiadavky, alebo svedomiu. To je práve to, o čom sme nedávno bavili pri novele zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku. My máme možnosť a v tejto sieni aj povinnosť vytvárať také podmienky, aby sme všetky chrapúnstva, ktoré tu vnikajú, zo správy štátneho majetku vylúčili. To je práve naša povinnosť. A toto je klasický príklad toho, ja na tú stojedenástku teraz nadviažem, klasický príklad toho, že práve niečo takéto máme možnosť urobiť. A ako aj povedal správne poslanec Simon, no divil by sa, keby niekto vlastne bol proti tomu. No ale ja sa divím, že ako to je, že sme boli za to, že sme si pripustili, takýto nejapný, a nebudem používať to slovo, jednoducho nepekný spôsob, ako narábať so štátnym majetkom. Z takejto vznešenej sály nemal nikdy vzísť. A keď vzišiel, tak to rýchlo opravme. A táto možnosť tu je.
Ja aj ďakujem poslancovi Simonovi, že tak rýchlo ho to napadlo, že takéto riešenie by bolo najčistejšie, a ďakujem mu aj za to, že pustil ten záznam pána ministra Jahnátka. Áno, vypadalo to celkom nádejne, lebo, pán minister, naozaj, ja som si nedal tú námahu, som si to nepustil, takže teraz mi to pripomenulo, že som si pamätal tie jeho slová: „Máte pravdu, páni poslanci, stala sa chyba, toto nám nejako na ministerstve ušlo, toto naši právnici nejako nepostrehli, ak budete takí šikovní, bol to, inak, piatok, ak predložíte do utorka pozmeňujúci návrh k tejto novele, ja už nemôžem to urobiť, že by som to predkladal sám, ale vy to máte v rukách, budem s tým súhlasiť.“ Keby pán Simon nechal ten záznam bežať dlhšie. Hneď za tým som vystupoval ja. A povedal som: „Pán minister, nemusíme čakať do utorka, či bude niekto taký šikovný, lebo ja ten pozmeňujúci návrh mám pripravený.“ A bol pripravený, a to presne na to, aby sme tú nezmyselnú škáru medzi 50 a 66 % vyhodili preč. Tak som sa až potešil, chlap Jahnátek je pripravený, výborne, pomôžeme dobrej veci. Uplynul víkend, prišiel utorok, hlasovali sme o stopätnástke, ešte to vtedy nebola stopätnástka, ale teda novela zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve. Čo sa stalo? Zrazu ruky poslancov sa zdvihli voľáko opačným smerom. Ja viem, minister môže povedať: „Ja som urobil, čo sa dalo, poslanci to majú v rukách. Ako sa rozhodli, tak je, ja to zmeniť nemôžem.“ No de iure je to pravda. Ale ja tejto pravde neverím, tak ako zrejme vy všetci jej neveríte, že pán minister nemal možnosť túto vec zmeniť. A preto sa musím opäť spýtať, ktože a čože to cez ten víkend pánovi ministrovi povedal, aby zase až taký veľkorysý nebol. Ja cítim tie mená, tie postavy, tie osoby, nemusím ich presne poznať, ani vy ich presne nepoznáte, ale vieme, že sú to ľudia, ktorí sú vplyvní a ktorí tušili, že 10-ročné zmluvy končia. Tušili to? Vedia to. A potrebujú zachovať to, čo sme tak často kritizovali. A to je rozkrádanie štátneho majetku. Takže v tom je hrôza tejto malej novely, že my jednoducho chceme to, čo sme odsúdili spoločne a k čomu sa ani SMER nehlási, lebo pochopil, že, že za toho Mečiara voľáko nemali celkom kuratelu nad tým poľovníctvom. Ale teraz už tu Mečiar nie je. A my opäť jeho ducha chceme vpustiť do tohto zákona práve takýmto nezmyslom? Ja vás skutočne prosím, že to nemôžme urobiť, pretože potom neverím, že tu je zmysel sedieť a že tu máme možnosť dačo meniť, pretože toto je exemplárny, jasný príklad, ako pomôcť dobrej veci bez toho, aby sme sa museli nejakým spôsobom meniť vnútri. Každý nech si zachová svoju ideológiu, každý nech bojuje za svoje presvedčenie, ľavičiari, pravičiari a vôbec každý, tak ako cíti, čo mu káže svedomie, morálka aj, povedzme, jeho kolegovia z klubu. Ale toto nie je ten problém, aby sme to takto riešili. Takže veľmi by som prosil, stále mi je to tu lakonicky, aby sme povinnosť urobiť obchodnú verejnú súťaž aj v intervale 50 až 66 % zachovali.
A viete, vôbec nejde o maličkosti, aby sme si nemysleli, že sa tu bavíme o nejakej drobnosti. Ak som si zrátal, neviem, či pozmeňujúci návrh, respektíve novela zákona pána poslanca Simona má 48 alebo 49 slovíčok, naozaj, kratučký zápis, ale s obrovským významom, pretože matematika tu nebude až taká zložitá. Ja vám ju poviem. Len najväčší správca týchto revírov, kde teda by sa mohlo hovoriť o tom, že revír spĺňa požiadavku, že je tam viac ako 50 %, ale menej ako dve tretiny štátnych pozemkov, len najväčší správca lesov, keď budeme sa baviť iba o lesoch, aj keď do poľovníckych revírov vstupujú, samozrejme, aj iné druhy pozemkov, Lesy Slovenskej republiky, má takýchto revírov okolo päťdesiat. Priemerná výmera by tam mohla byť v tom intervale medzi 50 a 66 %, povedzme, 1 500, nech sa nám dobre počíta. Viete, aké sú teraz ceny, tie mečiarovské, tie nízke, tie, ktoré ešte nevygeneroval trh? Zhruba sa to pohybuje, pre ľahkú matematiku, ale nie sme ďaleko od pravdy, za hektár 1 euro, 1 500 hektárov 1 500 eur, 50 revírov 10 rokov. No len tento jeden podnik môže pri tomto starom spôsobe nápočtu prenájmu, ten, ktorý teda je zaužívaný, čo ho vygenerovali doterajšie smutné skúsenosti, zhruba mi to vyšlo na 750 000 eur, jeden štátny podnik významný, ale jeden, o ďalších teraz nehovorím, získať za 10 rokov na prenájme takýchto revírov spĺňajúcich túto podmienku 750 000 eur. Ale viete, aká je pravda iná? Ten trh rastie, záujem stúpa, bohatých pribúda, aj keď medzi nimi je tá priepasť, ale to teraz neriešime. A oni si chcú aj zapoľovať. A dokonca aj by zaplatili, pretože skúsenosti z poľovníctva nemáme len na Slovensku. A oni by zaplatili, nie som ďaleko od pravdy, možno 8, možno 9, možno niekedy 12, povedzme, 10 eur za hektár. Takže len štátny podnik Lesy Slovenskej republiky môže miesto 750 000 eur mať z titulu týchto revírov, o ktorých tu teraz práve rozprávame, ktoré spĺňajú túto škáru, 7,5 mil. eur. Takže občan Slovenskej republiky, čo chceš, aby štátny podnik ako hospodáril, že to, čo môže zarobiť, aby malo hodnotu v korunách, keď to budem rátať, 2 milióny alebo 200 000 miliónov? Obrovský rozdiel v korunách, to vždy voľáko viacej človeka chytí za srdce. Takže tá matematika je taká.
A viete, tá skúsenosť. Ja si pomôžem jedným čerstvým príkladom. Asi nemám právo menovať človeka, ale je to významný človek, ktorý sa zjavuje na obrazovkách, alebo sa už tam nezjavuje, ja nesledujem tento typ televízií, to meno by nám bolo všetkým známe, ktorý si práve v nedávnych dňoch prenajal jeden významný revír, tuším Ihráč. Viete, koľko zaplatil za necelých 4 000 hektárov ročne? Nie mečiarovských 4 000, 3 000 alebo koľko, ale 50 000 eur ročne. Stojí mu to za to, celebrita platí, chvalabohu, nech takíto prenajímajú, nech takíto majú, nech tie peniaze sú úplne v poriadku, ak zarobil svojou šikovnosťou na obrazovke a ak ho táto spoločnosť oceňuje za jeho prácu, že si to môže dovoliť. Takže to sú nie nejaké výmysly.
A kto si ťukne stránku Lesov Českej republiky, pozrie sa, ako to robia kolegovia v Čechách, všetko ide do verejných súťaží, všetko ide do aukcií. A ich porovnateľné tržby z revírov v Českej republike sú mnohonásobne vyššie za prenájmy ako u nás. A to, prosím pekne, hovoríme o podniku, ktorý je naozaj bohatý, ktorý má tiež veľa svojich čiernych dier. Však sa to neraz aj hovorí. To priznávame aj u nás. Ale jednoducho táto čierna diera v Lesoch Českej republiky je odstránená, nefunguje to, resp. funguje to tým smerom, akoby sme chceli, aby to fungovalo aj u nás, a preto, kolegyne, kolegovia, mi z toho vychádza jeden taký dosť smutný poznatok.
Ja nie som si načistom práve tým vystúpením pána Jahnátka tu pred tými dvomi mesiacmi, či ozaj jeho slová viedla úprimnosť a presvedčenie, aj keď si nemyslím, že to je nejako z gruntu zlý chlap. Ale bojím sa, že poradcovia, ktorí sú okolo neho, nebudú z gruntu dobrí. Bojím sa, že ľudia, ktorí mu radia, lebo on, pán minister, asi nemôže byť odborník na všetko, aj na hospodárstvo, aj na poľnohospodárstvo, aj na lesníctvo, aj na poľovníctvo, tí nemajú dobré úmysly a on hovorí niečo niekedy, čo možno keby dobre poznal, tak by nepovedal, lebo, viete, tu za touto tribúnou stál, keď hovoril: „Pán Mičovský, ja sa vám divím, vy z Obyčajných ľudí ste proti ľudovému poľovníctvu. To vy chcete, aby sa ľudia nezišli pri ohníku, aby si nepošpásovali, aby si neporozprávali. Dačo si strelia, ja som za to.“ No keby to rozprával niekto iný ako minister, keby to rozprával niekto z novinárskej brandže alebo ja neviem proste človek, ktorý nezastáva záujmy tohto štátu, tak by to bolo celkom v poriadku. Len tá obrovská neúprimnosť a farizejstvo nebolo v poriadku. A preto si myslím, že aj to, čo sme mali premietnuté, nie je celkom tak. Však napokon veď už dneska alebo zajtra to budeme poznať podľa hlasovania. Ja si želám, aby som sa mýlim. Veľmi tým pomôžeme, lebo, viete, to farizejstvo má tu niekoľko tvárí. A ozaj nie je to zanedbateľné.
Predovšetkým musíme jasne povedať, že sa nebavíme o revíroch, ktoré si mali prenajímať nejakí ľudoví poľovníci, ktorí si ozaj chcú opiecť slaninku, zašportovať, zapoľovať. Keď sa pozriete do tých revírov, kto si ich prenajímal, tak sú to ľudia, ktorí sú nám väčšinou známi ich menami, vplyvní, bohatí, nie je to žiadne ľudové poľovníctvo, ale poľovníctvo založené na biznise. „Už máme všetko, ešte chceme byť poľovníci, lebo sa to voľáko hodí.“ Dobre, tradície, sú také, rešpektujem. No len treba platiť, tak ako tá celebrita v tom Ihráči to robí. A potom to bude úplne v poriadku.
Viete, to farizejstvo vychádza z toho, že na jednej strane, keď tu prerokovávame otázky ekonomické, otázky štátnych podnikov, tak hovoríme o tom, aké sú povinné tieto ekonomické momenty byť vyzdvihnuté, ako musí každý zodpovedný pracovník či poslanec, či zástupca štátneho podniku alebo ktokoľvek hľadieť na to, aby bol rentabilný každý krok, ktorý nariadi, ktorý urobí. No ako my môžeme chcieť na jednej strane od Lesov Slovenskej republiky, aby dali mimoriadny odvod, ako to tu pán Jahnátek oznámil, aby sa nám postarali o to, aby neboli povodne, aby mali špeciálne jemné hospodárenie, aby boli veľmi dobrí v ošetrovaní, v ochrane, aby používali najmodernejšie technológie, aby budovali cesty, ktorých máme mnohonásobne menej ako Rakúšania, Nemci a ostatné vyspelé lesnícke krajiny, keď na druhej strane povieme, že ale, viete, nech si zapoľujú chlapci, čo by sme chceli od nich, aby platili za revíry, načo by sme dostali sedem a pol milióna, keď nám stačí 750 tisíc? To je to farizejstvo, ktoré odsudzujem a voči ktorému musím vystúpiť práve v tejto súvislosti.
To, že si to pán Jahnátek uvedomoval, že zrejme nie je všetko s kostolným poriadkom, to sa v tom apríli prejavilo, pretože tam bol ďalší nezmysel v tom § 13a, ktorý dokonca nariaďoval rozhodovaciu maticu, že teda ideme nie súťažou, ale že ideme teda podľa tejto matice. Teda bola to vtedy súťaž, ale bola to súťaž založená na tom, že ten, kto dá najkrajší plán výhľadový správy toho revíru, tak že ten bude mať toto kritérium, tento parameter bude mať rozhodujúci prínos. No to už bolo také skoro úsmevné. Je veľmi dobré, že sa to stadiaľ stiahlo, jednoducho to už ozaj by neobstálo. A tak vlastne stále mi to vychádza, že pán minister alebo jeho poradcovia si uvedomujú, že je tam nejaký stupeň, po ktorý teda ešte môžu zájsť a potom by už asi ďalej zájsť nemali. Takže toto by bol taký jemný stupienok, ktorým si asi povedali, že už tú maticu rozhodujúcu tam nedajú, ale že tam nechajú vylúčenie obchodnej verejnej súťaže pri tom intervale od 50 do 66 %. To už sa im zdalo tak, že to skúsiť môžu.
Ale ja vám hovorím, tá matematika nie je vymyslená. Tých 49 Simonových slov nás pripraví za desať rokov len v jednom podniku o milióny, o sedem miliónov eur, pokiaľ teda sa nestane to, čo sa stať má a musí, že tu máme zdravý rozum a že teda keď korupciu obrátime na všetky možné spôsoby. No tak veď my nepôjdeme kontrolovať ľudí, či majú vrecká plné obálok. Nemáme na toto možnosť ani právo. Ale toto je naša možnosť, kolegovia poslankyne, poslanci, takúto vec vylúčiť. A verte tomu, že sa nám za to poďakujú nie priaznivci na strane opozície, ale tí, ktorí žijú denne s týmto zákonom. Viete, ja nie som teraz nejaká persona grata medzi lesníkmi, ktorá by tam chodila. Ja tam už nechodím. Ale ja ich mám rád. Ja mám rád ten podnik, lebo ja som sa stal lesníkom dávno a poslancom len toť na krátku chvíľu. Ja som lesník, ktorý sa stal politikom na chvíľočku. A ja viem, ako aj oni trpia kvôli tomuto zákonu, kvôli tomuto nezmyslu, lebo darmo tu pán Sulík minule povedal, že všetci sú potenciálni zlodeji a že teda sa všade kradne. Kradne sa, ale vôbec to nie je pravidlo a vôbec to nie je u všetkých, no ale my chceme týmto práve postrčiť, aby ten predstaviteľ toho podniku vo chvíli, keď príde chvíľka dilemy (áno alebo nie), povedal: „Ale veď viem komu patrím, veď viem, kto ma menoval do funkcie, veď mám tu svoje obmedzenia.“ A preto sa vraciam aj k tej stojedenástke, aj k tomu zákonu o štátnom podniku Lesy Slovenskej republiky. Sme práve vyliali s tou vaničkou aj túto možnosť, aby sme ľudí menovali do funkcií tak, aby mohli povedať bez strachu, že: „Ráno ma odvolá pán minister, ale ja zodpovedám tej veľkej dozornej rade, ktorá predstavuje nielen tvoj záujem, ale záujem tvojho ministerstva, ale záujem celej spoločnosti, široký vejár.“ Preto ma mrzí, že ste to tak ľahkomyseľne odmietli, nielen ľavá strana, ale aj pravá.
A, pán poslanec Simon, ako krátko a rýchlo vás to dobehne, keď som vás o to žiadal aj v súkromnom rozhovore, aj oficiálne. Vy proti tomu vystupujete. To je, samozrejme, vaše právo. Ja vám to nevraciam, ja veľmi rád vás dneska podporím. Ale práve o toto nám musí ísť, nájsť zákonné mantinely, ktoré nám umožnia ľudí nasmerovať do tej cesty, ktorá je cesta cti, spravodlivosti, morálky a, samozrejme, vysokej odbornosti a výkonnosti, len sa netvárme, že keď púšťame takéto strašidelné diery do zákonov, že potom slabšie charaktery, slabšie nátury zlyhajú a robia rozhodnutia, ktoré z dôb mečiarizmu poškodili, opakujem to, všetkých, nielen podnik Lesy Slovenskej republiky, nás všetkých, 5 miliónov občanov o milióny, ktoré sa už nevrátia. A my sme, opakujem, povinní tomuto už do budúcnosti zabrániť. Na to tu sedíme. Ja som tu určite na to. A verím, že všetci sme tu nasmerovaní práve k tomu, aby sme vytvárali predpoklady na slušné spravovanie vecí verejných. A tam by som asi mohol pomaly končiť.
Ešte spomeniem pána prezidenta. Áno, veď my sme voľakedy začali na výbore s touto myšlienkou, pán poslanec Simon sa potom ku mne pridal, podporil ma. Keď prišla z prezidentskej kancelárie pani, prepáčte, zabudol som jej meno, tak riešili sme tie veci, tie nepodstatné, ktoré pán prezident vrátil. Ale keď som sa spýtal, ale toto je podstatné, prečo si to pán prezident nevšimol, odpoveď bola tuším žiadna. Proste pán prezident, samozrejme, sa môže rozhodnúť, len vadí mi to, že takéto očividné veci chceme nevidieť. A ja sa nemôžem uspokojiť s tým, že to je náhoda. Ja sa obávam, že to je systémová chyba, ktorá niekomu vyhovuje. A ja veľmi prosím, aby sme systémové chyby tohto typu vylúčili, lebo, a tým aj pomaličky skončím, ak my riešime tak často otázku dôchodcov, ich ťažkého postavenia a dôchodkov, ktoré im umožňujú ledva prežívať, a keď majú potrebu liekov, tak už posledný týždeň si ani poriadne potraviny nekupujú, lebo lieky majú prednosť, ak hovoríme o školstve, ktoré je poddimenzované, a vieme, že tá budúcnosť tejto krajiny je v múdrych ľuďoch a my napriek tomu jej zastavujeme tepny do budúcnosti v podobe poddimenzovaného školstva, ak hovoríme o zdravotníkoch, ktorí potrebujú vyriešiť základné veci, aby ľudia v prípade diagnózy A mali postupnosť B, C, D a v čase T a aby nemuseli sa báť o svoje zdravie, že to nestihnú pre plné termínovníky, nuž ja sa potom spytujem, ak v týchto zásadných problémoch chceme veci vyriešiť dobre, a ja verím, že to chceme, ako je potom možné, že v poľovníctve, v jednom drobnom zákone, kde máme 49 v tomto prípade písmen tejto novely, že v oblasti, ktorá je len záujmovou činnosťou, je to len obyčajné hobby, na tom táto krajina nemôže stáť a ani nikdy stáť nebude, ak v takomto prípade nemám vieru v to, že sa tu rozhoduje čisto a správne na strane exekutívy, ako mám potom veriť, že v tých dôchodkoch, v zdravotníctve, v sociálnych veciach, v školstve, že tam tie rozhodnutia budú s plnou vážnosťou robené? Ak to nevieme urobiť v oblasti hobby, bezbolestnej, tak potom mám pochybnosti o dobrých úmysloch. Prosím vás pekne, zbavte ma týchto pochybností, hlasujme za novelu zákona o poľovníctve, tak ako sme ju pred troma mesiacmi schválili, a § 13a prerobme presne tak, ako to poslanec Simon navrhuje. Odstránime tak medzeru, ktorá pomôže všetkým, absolútne všetkým poľovníkom okrem možno tých pár desiatok ľudových poľovníkov, ktorí by si chceli zapoľovať naďalej lacno, na úkor nás všetkých. Ďakujem za pozornosť.
Skryt prepis
