Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predkladateľ, vážená pani spravodajkyňa, ctené kolegyne, kolegovia. Už sme sa tu dnes pohrávali s nejakými latinskými výrokmi. Ja ich mám celkom rád a jeden by som vám do tejto zaujímavej atmosféry rád pridal. Nielenže peniaze nesmrdia, ale máme aj jeden ďalší, ktorý nadväzuje na túto latinskú múdrosť svojím spôsobom. A to je výrok, ktorý, určite ste mnohí boli v Bojnickom zámku, jeho posledný majiteľ pán Pálffy bol taký smutný pán, bol to starý mládenec a možno trpel istou nostalgiou a veľmi rád si tam do jednotlivých miestností dával svoj erb a na ňom je napísané: Omnia cum tempore. Všetko s časom. Ako to súvisí? No možno tak, ako to moja nebohá stará mama v blahej pamäti hovorila zase takými svojimi spôsobmi: Každému času dosť. Omnia cum tempore, všetko s časom.
Dám to do súvislosti s čerstvou správou z dnešného rána z pražskej tlačovej agentúry. Podnikateľ, ktorý žije striedavo v Monaku a v Prahe a ktorého už dlhšiu dobu vyšetrovali za známu kauzu v dopravnom podniku a ktorý bol malým Bohom, ktorého roky nebolo možné zadržať a ktorý skutočne ovládal, nebol ovládaný, dnes ráno odišiel do svojho bytu takto. (Vystupujúci naznačuje ruky v putách.) Mocný, premocný, môžte si pozrieť, vygooglovať. Keď sme boli pred rokom u pána Krausa a pána Bernarda, to sú tí páni, čo založili v Čechách tú nadáciu proti korupcii, čo vložili tie svoje milióny do boja proti korupcii, lebo už si povedali dosť, lebo vlastne aj slušného podnikateľa ničí korupcia, a už čoho je veľa, toho je veľa, už vlastne treba platiť toľko, že sa neoplatí podnikať, tak vtedy nám spomínali, že dopravný podnik je veľkým sústom. Uplynul rok a zdá sa, že to sústo bolo konečne spravodlivosťou prehltnuté.
Takže len pripomínam, že nič není zbytočné. A najmä nič nie je zabudnuté. Ale predsa len trochu zmením tón a skúsim povedať: naozaj nenájdeme na pánovi premiérovi čosi dobré, čosi, čo by sme mu mohli pripísať k dobru? Ja viem, pôsobí to možno trocha tak, akože snaha o nejakú bombastiku, ale ja sa pokúsim na ňom aj niečo dobré nájsť. Veď predsi nikto není čierno-biely, ani pán premiér Fico nemôže byť iba studnica zla a zlých úmyslov. Aj on má svedomie, aj keď možno niekedy má problém sa, do neho nakuknúť, ale musí ho mať.
Ale poďme nazad k tej téme dnešného dňa, aby sme nešli doširoka. Tie maličké, drobné, nano-pikometrové maličké zrniečka, ktoré prúdia vzduchom, ktoré sú teda tými emisiami a ktoré, zdá sa, že upchávajú nielen póry v našich lesoch, ale aj svedomie mnohým občanom, najmä tým, ktorí vládnu alebo ktorí si myslia, že vládnu, a pritom neriadia, ale doriadia spoločnosť.
Ja položím takú otázku, naozaj teraz sa odosobníme, že vľavo, vpravo, poslanec, neposlanec: myslíte si, že niekto tu z nás, alebo niekto, kto sa na nás pozerá, úprimne vo svojom vnútri pochybuje, že tento obchod bol nečestný? Naozaj si to myslíte? Nemusíte mi odpovedať, len svojmu svedomiu. Ja som presvedčený, vážené kolegyne, kolegovia, že nie je tu nikto, ani z členov vlády, ani z poslancov, ľavých, pravých, stredných, ani medzi občanmi, kto by si povedal: no ten obchod predsi len asi mohol byť čestný a tá opozícia si tu vymýšľa nejaké rachotiny, aby mala svoju tému. Nepovedal som, že nezákonný. Možno, že naozaj bol zákonný, že sme to nejako poprehýbali, že sa to podarilo vtesnať do toho, aby právnici boli ticho. Ale bol nečestný, o tom som hlboko presvedčený. A som presvedčený aj o tom, že o tom nikto z vás nepochybuje. A to je zlé.
Takisto si myslím, že nikto z vás nepochybuje, že na tom obchode, a nemusíme sa teraz baviť na tú matematiku, či 47 mil. eur, či 65 mil. eur, ale že na tomto obchode táto krajina stratila. Opäť som presvedčený, že – lebo existujú obchody, ktoré môžu byť nečestné, ale nevyjdú do straty, jednoducho boli nečestné, ale plusy, mínusy sa vynulujú, tu sa nevynulovali – na tomto obchode naša krajina stratila. A rovnako som presvedčený, že každý z nás vie, že vinníci neboli potrestaní. Je to síce bežný zvyk, že vinníci vo veľkých kauzách unikajú. Tých maličkých si vieme predstaviť, ako chytiť zlodeja kukurice a zrátať mu každý šúľok, to sa dá ľahko. Ale ako chytať zlodejov emisií, ktoré plávajú vo vzduchu v miliardových množstvách a ktoré sa kdesi medzi Japonskom a Amerikou pohybujú? To je jednoducho takmer nemožné. Preto som presvedčený, že tu by sme si mali povedať, že naozaj niekto mal byť potrestaný. Nie kvôli krvi v očiach, kvôli morálnej hygiene tohto národa. A nie kvôli tomu, že teraz je tu za nami, za mnou vláda SMER-u a potom to bude zase nejaká iná, ale preto, ako to tu už dnes zaznelo, že táto krajina si už konečne zaslúži, aby tu boli ľudia, ktorí povedia, tak gándhiovsky: ´Chcem vám slúžiť, možno budem chodiť v sandáloch z pneumatík ako Ho Či Min, nebudem rozmýšľať nad vilami ani nad tými kúpeľňami, budem rozmýšľať nad tým, ako svoj mandát, ktorý mi bol zverený na nejaké štyri, maximálne osem rokov, naplniť pokusom; možno sa aj nepodarí, ale budem sa snažiť slúžiť.´ Je to veľmi potrebné, aby sme sa pokúsili o takéto niečo.
A práve preto je dnešný deň s hlbokým významom a práve preto nie je zbytočné nič, čo sa tu povedalo. A práve preto verím, že "omnia cum tempore" bude naplnené. Len potom prosím tých, čo tu dnes kritizovali a čo možno sú budúcimi ministrami a premiérmi, aby si spomenuli na to, že sme chceli, aby sa konečne dačo zmenilo, pretože štandardné, neštandardné, dobre, strieľajte, koľko chcete. Ja som nebol v žiadnej štandardnej tuná medzi vami. A možno, že mnohí si môžete povedať to isté. Ja len veľmi túžim, aby som stade teraz odišiel s pocitom, že aj tí "neštandardi" prispeli k tomu, aby sa už tieto veci nemohli zopakovať.
Ale ja som spomenul, že chcem nájsť na pánovi premiérovi Ficovi aj niečo dobré. A ja naozaj musím spomenúť to, čo som už možno aj spomenul, ale čo mi naplnilo život pomerne podstatne, keď som 1. júla 2009 zaklopal na dvere pána premiéra Fica v prvej vláde a povedal, že nesieme tam posolstvo od lesníkov, ktoré hovorí, že už toho rozkrádania od jeho koaličného partnera HZDS bolo tak veľa, že sa to už nedá a že ľudia prirodzene vzkypeli, že lesnícky stav sa vzbúril, on naozaj toho 1. júla 2009, pán premiér Fico urobil krok, ktorý mu nemožno pripísať na vrub ako niečo zlé. Otázka je, aké boli jeho stimuly? Možno už si povedal, že ozaj čohosi je priveľa. Ale on vtedy urobil krok, dokonca sú tu aj nejakí svedkovia, myslím, že aj s pánom ministrom Jahnátkom, v tom čase ministrom hospodárstva, sme sa náhodou stretli v takej malej miestnosti, ktorú môžeme vtipne nazvať ministerstvo úľavy, a hovorí: "Tak ale ten Stano to už ozaj preháňa!" Viete, koho mal na mysli pán minister Jahnátek? Svojho oddielového kolegu pána ministra Becíka, ktorý v to ráno, toho 1. júla pýtal, pozor, 67 mil. v dnešných eurách, v tom čase 2 mld. slovenských korún, pôžičku pre podnik Lesy Slovenskej republiky, ktorý bez toho zahynie. Pán premiér sa veľmi správne rozhodol, že tú pôžičku neposkytne vláda, napriek tomu, že bola sľúbená, avizovaná, napriek tomu, že sa hovorilo, že to je jednoducho vec, bez ktorej nemôžu lesníci prežiť. Urobil správne a ja to môžem aj dneska s odstupom času pripomenúť. A možno aj s vďakou. Občania Slovenskej republiky vďaka rozhodnutiu vtedajšieho premiéra v prvej vláde Roberta Fica boli aspoň o túto sumu ušetrení, o jej krádež, pretože vieme, kde by išla. Satelity HZDS už boli dávno nakrúžené a už vedeli, že to potrebujú uchopiť, len bolo treba tú pôžičku schváliť. Pán premiér Fico ju neschválil a bolo to tak dobre.
To, že predtým uniklo množstvo rôznych peňazí zlým smerom, to je teda fakt. Nebudem robiť ten zoznam z tej prvej vlády, ktorá brala zodpovednosť za svojho oddielového kolegu pána Mečiara, a ktorý ozaj nie riadil, ale doriadil rezort. Už len krátky príklad za tie všetky podania, ktoré sme urobili a ktoré predchádzali tomuto rozhodnutiu o zastavení tej zločinnej pôžičky, spomeniem len jednu vec. Keď sa priatelia "lesníkov" chystali urobiť jeden kšeft pri jednej linke manipulačnej a zistilo sa tam, že je tam pár miliónov navyše, ktoré sa niekde stratili: viete, čo sa urobilo? Aby sa to požehnalo, tak sa pohľadal audítor, ktorý bol ochotný zdôvodniť, že tých pár miliónov navyše bolo v poriadku. Správa audítora mala dve strany. To bola nádhera. Dve strany A4. Viete, koľko stále tie dve strany? Dva milióny korún. Keď zoberieme, že na jednej strane je 500 slov, tak jedno slovo 2 000 korún. Dobre, ale to je matematika pomerne lacná.
Ja nebudem hovoriť tie ďalšie príbehy, lebo napokon čas ide dopredu a toto už patrí minulosti. Už sú to skoro štyri, päť rokov. Aj keď musím povedať, že to, čo som povedal, keď som vstúpil sem, že vláda Roberta Fica v roku 2006 až 2010 spôsobila úpadok tejto krajiny, niektorí kolegovia, vtedy sme sa tak nepoznali, tu zo SMER-u, prišli za mnou a hovoria: Pán Mičovský, to ste nemali, to nebol úpadok, to predsi je len priťažké slovo úpadok. Ja chcem povedať, že slovo úpadok nebolo ozaj presné. Ja si myslím, že spôsobila totižto hlboký úpadok. A to, že sú ľudia nepoučiteľní, o tom je aj dnes tá atmosféra naplnená.
Ja zase viem, keby sa garde vymenilo, tak by sa možno našli iné veci, nejaké platinové sitká, nejaké daňové domy. Ale toto je vec, ktorú, opakujem, už potrebujeme zastaviť. Nie zľava, sprava, zo stredu, ale pre občana, ktorý má právo byť unavený z tej rabovačky a povedať si, chcem mať konečne ľudí, ktorí dokážu tomu vzdorovať. A ja by som chcel vyjadriť presvedčenie, že vari sme schopní tomu dať nejakú hranicu. A keby prišla nejaká sebareflexia, bol by som za to len vďačný. Asi som naivný. Bola by to taká paráda, keby sme sa tu dozvedeli aspoň slovo pokánia, pokory, že dačo, dačo ste, vážení opoziční, mali pravdu. Ja neviem, možno by tým získali aj politické body vo vládnej strane. Ja si myslím, že áno. To je ako s tým profesorom, ktorý pri tabuli povedal, tento príklad neviem vypočítať. A ja naňho spomínam aj po 40-ch rokoch. Veď to bol frajer, veď ten učiteľ priznal pred nami žiačikmi, že jednoducho je tiež len človek. Čo by sa stalo, keby sme tu od predstaviteľa vlády počuli, že dačo sme aj pochybili? Mne by sa to osobne zdalo ako body k dobru. Takto sa zdá, že sú tu všetci nepochybniteľní a že vlastne každá kritika je len pokriveným úmyslom naháňať politické body a nie poriadok pre krajinu.
Pochválil som pána premiéra za ten akt toho 1. júla 2009. Takže ako keby sme mohli si povedať, že existujú aj pri jeho rozhodovacích procesoch, pri jeho svedomí, pri spôsobe myslenia, do ktorých nevidia ani jeho najbližší poradcovia, okamihy, keď si uvedomí, že dačoho je priveľa. Dajme si otázku, prečo to nemohol zopakovať aj v tomto prípade? Toto je vec, ktorá ma mrzí. A spytujem sa, keď to bol schopný urobiť povedzme pri tej nehoráznej pôžičke dvoch miliárd, prečo pri tejto nehoráznosti nekonal? Prečo nekoná aspoň teraz s odstupom času? A vôbec do toho nedávajme žiadne kampane. Ja si myslím, že neviem, aká je na to odpoveď, a nevie ju asi, možno nikto z vás, ani z najbližších poradcov pána premiéra, ale myslím si, že príčina môže byť veľmi pravdepodobne v tom, že pán premiér Robert Fico nie je vnútorne slobodný človek. Že sú tu nejaké sily, ktoré mu proste bránia prejaviť jeho ľudskosť, jeho svedomie, jeho schopnosť priznať chybu. Nie preto, že by to nechcel urobiť, lebo vidím, že to dokáže v istej chvíli, ale preto, že to urobiť jednoducho z nejakého dôvodu nemôže. Takže máme vo funkcii predsedu vlády neslobodného človeka. A ja sa spytujem, či je to dobré, či táto krajina má byť riadená neslobodným človekom, prípadne či dokonca neslobodný človek má zasadnúť na ústavne najvyšší stolec v krajine. Ja si myslím, že nie. Ale týmto nevolám po žiadnom roztrhaní v zuboch. Ja len volám po tom, aby tu bolo isté pokánie, aby tu bola schopnosť povedať, áno, máte pravdu, chybili sme a ideme to opraviť. Bola by to úžasná vec. Možno by to zase tie politické hry nejako preštelovalo. Ale viete, čo by sme tým získali? Že v tejto krajine by zrazu bolo viacej poriadku, lebo ľudia by si museli povedať: hop, tu začínajú padať hlavy, tu už aj pán premiér prestal šetriť svojich. Viete, aký obrovský význam by to malo pre morálne zdravie krajiny? Keby tí, čo sú dneska plní istoty, že sa im nemôže nič stať, keby si museli povedať: hop, dačo sa zmenilo v politickej kultúre, môžu padnúť aj naše hlavy. Tak, ako dnes ráno padla hlava toho veľkého silného podnikateľa, ktorý bol roky nechytateľný a ktorý bol dnes ráno odvedený v putách. Možno, že sa vráti. A možno, že nie. Omnia cum tempore.
Ďakujem.
