Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, pán spravodajca, dámy a páni, návrh novely zákona o ochrane pamiatkového fondu nebol zaradený na rokovanie nášho výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a ani som sa nezúčastnil na rokovaní gestorského výboru pre kultúru a médiá, čo mi je ľúto, ale dôvod je ten, že paralelne prebiehal náš výbor, ktorý mám tú česť viesť, a jeho rokovaniam logicky dávam prednosť pred inými povinnosťami. Toľko na vysvetlenie, prečo podávam spolu s kolegom Viskupičom tento pozmeňujúci a doplňujúci návrh až teraz a neurobil som tak už na rokovaní gestorského výboru. Navyše, tesne po rokovaní gestorského výboru sa z mojej iniciatívy uskutočnilo stretnutie niekoľkých zástupcov obce pamiatkarov, archeológov a legislatívcov za účasti podpredsedu gestorského výboru. A z tohto stretnutia tiež vzišli niektoré odporúčania premietnuté v texte našich pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov.
A teraz dovoľte pár slov, čo ma podľa môjho názoru oprávňuje, aby som sa vôbec pokúšal meniť návrh zákona o ochrane pamiatkového fondu, keď som sa starostlivosti o pamiatky a kultúrne dedičstvo vlastne nikdy profesionálne nevenoval. Dôvod je jednoduchý. O to viac som sa tejto činnosti venoval neprofesionálne vo voľnom čase a s vynaložením mnoho tisíc eur v prepočte na dnešnú menu z vlastných skromných prostriedkov, a to v priebehu niekoľkých desaťročí. Konkrétne od roku 1969 až po dnes. A ak som považoval a považujem angažovanosť v tejto oblasti za jednu zo svojich občianskych povinností, o to viac ju chápem ako povinnosť verejného činiteľa.
Dovoľte teraz pár slov k tomu, ako vnímam stav našich pamiatok, či skôr kultúrneho dedičstva a starostlivosť o ne. Napriek všetkému pozitívnemu, čo sa v tejto sfére urobilo a robí, považujem tento stav za jednoznačne neuspokojivý. Keďže určitý podiel na tom, ako sa o pamiatky a kultúrne dedičstvo staráme, má aj právny stav v tejto oblasti, očakával som, že novela zákona o pamiatkovom fonde prinesie zásadné zlepšenia, ale moje očakávania sa naplnili iba čiastočne. To neznamená, že predložená novela neobsahuje aj viaceré pozitíva, ako napríklad niektoré terminologické vylepšenia, či spresnenie kompetencií jednotlivých pamiatkových orgánov alebo konkretizáciu režimu dočasného vývozu kultúrnej pamiatky do zahraničia, a mohli by sme v tom výpočte pozitív pokračovať. Ako dušou a presvedčením pamiatkar vcelku vítam aj určité posilnenie právomocí štátnych pamiatkarov, aj keď ani v radoch samotných pamiatkarov sa tento akt neprijíma jednoznačne pozitívne. Vo výpočte, ako som spomenul, týchto parciálnych pozitív, ktoré prináša novela, by sa určite dalo pokračovať, ale nie je to hlavným cieľom môjho vystúpenia. Tým je skôr snaha upozorniť na nie celkom šťastné formulácie, ktoré sa do novely dostali, a najmä na to, čo v novele podľa mňa chýba, a preto svoje vystúpenie zameriam týmto smerom.
Pokúsim sa stručne predstaviť hlavné okruhy problémov, ktoré návrh novely podľa môjho návrhu nerieši, alebo dokonca vytvára nové riziká a potenciálne problémy. Najskôr teda tie okruhy, ktoré nie sú riešené vôbec a mali by byť aspoň rámcovo, keď už novelizujeme príslušný zákon. A následne sa dostaneme k okruhom, ktoré sú predmetom návrhu novely a ktoré považujem ja alebo časť odborníkov a ľudí z praxe za problematické.
V prvom rade návrh novely nerieši jeden zo základných rozporov pri ochrane pamiatok a tým je výlučná zodpovednosť vlastníka pamiatkovo chránenej budovy za jej stav na jednej strane a nedostatočná podpora zo strany štátu pri plnení tejto povinnosti vlastníkom. Deklarácia Národnej rady o ochrane kultúrneho dedičstva uvádza, že ochrana kultúrneho dedičstva, kam bezpochyby patria aj pamiatkovo chránené objekty, respektíve pamiatkový fond, je verejným záujmom. S týmto konštatovaním bude zrejme každý kultúrny človek súhlasiť. A asi sa zhodneme aj na tom, že verejným záujmom je nielen ochrana pamiatok vo vlastníctve štátu, ale aj tých ostatných, ktoré vlastnia súkromní vlastníci alebo iné neštátne subjekty. A práve tých neštátnych pamiatok je na Slovensku z celkového množstva pamiatok až 90 percent.
Vo viacerých krajinách západnej a severnej Európy sa ochrana, rekonštrukcia a údržba kultúrnych pamiatok v súkromnom vlastníctve ako verejného záujmu už celé desaťročia úspešne rieši preplatením rozdielu nákladov, ktorý teda, rozdiel, vzniká pri porovnaní bežnej alebo štandardnej opravy, obnovy, respektíve užívania budovy, a tým, ktoré požaduje príslušný štátny orgán. Ako príklad nám môže poslúžiť výmena strechy na pamiatke. Lacnejšia štandardná krytina by vlastníka vyšla napríklad na 10 000 eur, pamiatkari však predpíšu špeciálny typ krytiny, ktorá je drahšia, stojí povedzme 15 000 eur. Rozdiel medzi cenami, to je v našom hypotetickom prípade 5 000 eur, je v zahraničí vlastníkovi automaticky preplatený zo strany štátu. Na túto formu kompenzácie má vlastník pamiatky v prípade splnenia určitých podmienok nárok. U nás takáto nárokovateľnosť, žiaľ, neplatí a o tom, komu a aká dotácia sa udelí a komu nie, sa rozhoduje viac-menej subjektívne.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o ochrane pamiatkového fondu vlastník kultúrnej pamiatky síce môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo alebo obec, na jeho poskytnutie však nemá nárok. V praxi sa často stáva, že žiadateľ splní všetky podmienky, dotáciu však kvôli údajnému nedostatku finančných prostriedkov nedostane. Myslím si, že každému musí byť jasné, že rozdiel v prístupe medzi nami a hoci susedným Rakúskom je zásadný. V prípade Rakúska, na rozdiel od Slovenska, si štát plne stojí za svojou politikou ochrany kultúrnych pamiatok ako verejného záujmu, pričom je ochotný znášať oprávnenú časť nákladov. Nehovoriac o daňových zvýhodneniach, či iných formách nepriamej podpory. Na Slovensku síce deklarujeme záujem o ochranu kultúrneho dedičstva, náklady naň však prakticky výlučne nechávame na vlastníkoch pamiatkových objektov. Štát teda na papieri deklaruje verejný záujem, ale finančné bremeno spojené so zachovaním kultúrneho dedičstva má v rozhodujúcej miere niekto iný. Túto principiálnu otázku doteraz u nás systémovo neriešil žiadny zákon o ochrane pamiatok kultúrneho dedičstva či pamiatkového fondu. A rovnako je tomu, žiaľ, aj v prípade predloženej novely.
Druhá vec, ktorá sa v návrhu novely vôbec nerieši, je absencia aspoň rámcových kritérií pre posudzovanie jednotlivých prípadov zo strany pamiatkarov, či už na krajských pamiatkových úradoch alebo na Pamiatkovom úrade Slovenskej republiky. Myslím si, že téza o unikátnosti a jedinečnosti každej jednej kultúrnej pamiatky a tým pádom aj o zbytočnosti nejakej jednotnej úpravy je len polovicou pravdy. Pamiatkarmi často deklarovaná doktrína, že všetko sa bude riešiť na základe správnej či kvalifikovanej úvahy štátneho orgánu, nezakladá vo verejnosti pocit právnej istoty. Prax ukazuje, že absencia pravidiel a jednotiacich kritérií vedie k veľkej nevyváženosti v posudzovaní jednotlivých prípadov, ktoré sú si v skutočnosti navzájom veľmi podobné. Výkon štátnej správy v oblasti ochrany pamiatkového fondu je zo strany verejnosti často vnímaný ako sledovanie prežitých záujmov na "skanzenizácii", pardon, objektu, absentuje kritérium autenticity a pretrváva často absolútna ignorácia pozície vlastníka, ktorý v skutočnosti celú rekonštrukciu, adaptáciu, respektíve obnovu platí. Štát by pritom mal mať ambíciu neustále podporovať princíp právnej istoty a nie tento predpoklad právneho štátu minimalizovať či spochybňovať. Konkrétne mi ide najmä o podrobnejšiu úpravu predpokladov pre vyhlásenie veci za kultúrnu pamiatku alebo, naopak, dôvodov, prečo ten-ktorý historický objekt za kultúrnu pamiatku vyhlásený byť nemá. Chýba aj konkrétnejšia definícia pojmu pamiatková hodnota, hoci ide o základný pojem pamiatkovej ochrany, ako aj objektívnejší proces rozhodovania o zámere obnovy pamiatkovo chránených budov či o predpisovaní pamiatkových výskumov.
Toľko k veciam, ktoré mi v návrhu novely zákona chýbajú, a teraz k tomu samotnému návrhu novely, teda k tomu, čo v ňom, čo v tom návrhu obsiahnuté je. Navrhuje sa v ňom povinnosť znášať náklady pamiatkového výskumu aj zo strany vlastníka nehnuteľnosti, teda akejkoľvek nehnuteľnosti v pamiatkovom území. Táto povinnosť sa má po novom vzťahovať na tisícky ďalších občanov, keďže na Slovensku máme 28 pamiatkových rezervácií a 82 pamiatkových zón, v rámci ktorých sú pamiatkovo chránené tisícky budov, hoci tieto nemajú postavenie kultúrnych pamiatok, ale zároveň im pamiatkari môžu predpísať výskum na ich historicky či pamiatkovo nezaujímavej budove, ktorá ani nie je kultúrnou pamiatkou. Ak sa má pamiatkový súbor zachovať v žiaducej podobe, je samozrejme žiaduce aj regulovať podobu a funkciu nepamiatkových objektov v tomto súbore. Paradoxom celého tohto ustanovenia je však skutočnosť, že vlastník budovy, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území, nie je oprávneným žiadateľom na pridelenie dotácie. Ak teda môžme hovoriť o akej-takej snahe akokoľvek dosiaľ nesystémovo kompenzovať zásah do vlastníckeho práva pri samotnej kultúrnej pamiatke možnosťou aspoň požiadať ministerstvo kultúry o dotáciu, tak vlastník "nepamiatky" v pamiatkovom súbore takúto možnosť jednoducho nemá.
Na záver tejto úvodnej časti môjho vystúpenia ešte jedno konštatovanie, či skôr apel. Ak to tento štát s ochranou kultúrnych pamiatok myslí vážne, mal by nájsť odvahu presvedčiť verejnosť, že bez financií zo štátneho rozpočtu to nepôjde, pričom nemusí ísť len o domáce zdroje, ale aj o adekvátny podiel financovania obnovy pamiatok z eurofondov. Práve teraz je tu tá vhodná chvíľa, keďže, ako vieme, práve teraz sa tvorí finančný rámec EÚ, programové obdobie na nasledujúcich sedem rokov. Nemožno robiť zásadné zmeny smerom k účinnejšej ochrane pamiatok a kultúrneho dedičstva, ktoré nemajú mať žiadny vplyv na verejné financie, ako sa konštatuje aj v návrhu tohto zákona. V opačnom prípade sa z tohto začarovaného kruhu nielen pamiatkari, ale ani spoločnosť ako celok nikdy nevymaní a bude v tejto oblasti pretrvávať stav takej podvyživenosti, že pamiatkové orgány budú rady, keď pamiatok bude čo najmenej. A to by bol naozaj Absurdistan, ktorého by sme sa asi nechceli dožiť.
A ešte, kým prejdem k predneseniu prvého z našich pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov, spomeniem aspoň heslovite, na čo by sme mali podľa mňa v skorej budúcnosti zamerať pozornosť v záujme účinnejšej ochrany nášho kultúrneho dedičstva.
Po prvé, aby sa ochrana pamiatok prestala chápať ako brzda pokroku, ako sme toho boli svedkami za čias istého už nežijúceho ministra kultúry v nedávnej minulosti.
Po druhé, aby ochrana kultúrneho dedičstva bola verejným záujmom nielen na papieri ale aj v praxi.
Po tretie, aby adekvátna dotácia na obnovu pamiatky pre neštátneho vlastníka bola nárokovateľná. V našom návrhu sa toho dotýkame, ale tiež len čiastočne, pretože kým sa nezhodneme aspoň naprieč celým politickým spektrom a najlepšie naprieč celou spoločnosťou, tak nejaké radikálne návrhy v tomto smere budú zrejme v tejto chvíli nepriechodné. Takže až takí veľkí idealisti sme neboli ani my v našom návrhu, aby sme v tom urobili zo dňa na deň revolúciu.
Po štvrté, je žiaduce rozpracovať systém finančných a nefinančných motivačných nástrojov na podporu toho, aby vlastník pamiatky mal záujem pamiatku zrekonštruovať, udržiavať a užívať v súlade so zásadami pamiatkovej starostlivosti.
Po piate, je žiaduce viac sa venovať motivačným nástrojom na podporu účasti dobrovoľníkov na obnove, ale aj na monitorovaní stavu, respektíve zásahov do pamiatkovo hodnotných objektov, respektíve súborov, napríklad na spôsob stráže prírody, ktorú poznáme z príbuznej sféry ochrany prírody.
Po šieste, je žiaduce rozšíriť chápanie kultúrneho dedičstva napríklad aj na kultúrnu krajinu, či historické štruktúry krajiny, viac rešpektovať fenomény ako tradičný charakter krajiny, silueta, percepčné kvality, výhľadové kužele a podobne.
Po siedme, za úvahu stojí návrh, respektíve návrat k dvom kategóriám pamiatkových hodnôt a režimu ochrany, ako sme toho boli svedkami v minulosti, a to kategórie kultúrna pamiatka a národná kultúrna pamiatka. Opäť analógiu môžme nájsť v zákone o ochrane prírody a krajiny, kde máme prírodné rezervácie a národné prírodné rezervácie.
Po ôsme, treba venovať väčšiu pozornosť právnej záväznosti a sprísneniu režimu ochrany pamätihodností. Je to relatívne nová kategória, ktorá je ale dosť zavesená, ako sa hovorí, vo vzduchu.
Po deviate, treba venovať väčšiu pozornosť ochrane industriálneho dedičstva. Doslovná katastrofa, ktorá postihla v tejto sfére v ostatných rokoch Bratislavu, ale nielen Bratislavu, by mala slúžiť ako dostatočné memento.
Po desiate, účinnejšej ochrane či regulácii aktivít v ochrannom pásme pamiatok. To je opäť slovenské špecifikum, že máme pekne opravenú pamiatku, ktorá je obklopená ale takými objektmi, ktoré často nie je nevyhnutné vôbec, aby v jej blízkosti stáli, že nie je možné napríklad urobiť nejaký fotografický záber tej pamiatky. Jedine, že vo fotoshope sekundárne potom vyhodíme z neho tie všelijaké transformátory a iné príšernosti, ktoré pohľad na pamiatku doslova špatia.
Po jedenáste, mali by sme sa venovať celkovo väčšej vymáhateľnosti práva vo sfére ochrany pamiatkového fondu, lebo to krčenie pliec, ktorého sme svedkami zo strany pamiatkových orgánov vždy, keď prídeme o kus vzácneho pamiatkového dedičstva, vzbudzuje na jednej strane sústrasť, ale na druhej strane aj zúrivosť ľudí, ktorým na pamiatkach záleží.
Po dvanáste, je žiaduce účinnejšie prepojenie, respektíve koordinácia prípravy právnych noriem vo sfére ochrany kultúrneho dedičstva, a teda aj pamiatkového fondu s inými relevantnými právnymi normami, ako sú napríklad zákon o ochrane prírody a krajiny, zákon o podpore cestovného ruchu, stavebný zákon a podobne. Napríklad aj v súvislosti s povinnosťou prednostne spracovať a schváliť zásady pamiatkovej ochrany v pamiatkovo chránených územiach a povinne ich zapracovať do územno-plánovacej dokumentácie. V opačnom prípade opäť hrozí, že o tie pamiatkovo hodnotné objekty prídeme, pretože ak územný plán s nimi nebude počítať, tak bude dvojnásobne ťažké ich zachovať (alebo potenciálne pamiatkovo chránené, teda pamiatkovo hodnotné, ktoré nemusia byť vždy len tie, ktoré sú už vyhlásené).
A po trináste, uplatňovanie nadrezortného prístupu k ochrane a k udržateľnému využívaniu pamiatkového fondu a kultúrneho dedičstva. Takýto prístup nám vo všeobecnosti chýba nielen v tejto oblasti.
A teraz už dovoľte, aby som predniesol pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov Národnej rady Mikuláša Hubu a Jozefa Viskupiča k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (tlač 834).
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony sa mení a dopĺňa takto:
1. V čl. I sa vkladajú nové body 1 a 2, ktoré znejú:
"1. V § 2 ods. 1 prvá veta znie: "Pamiatkový fond je súbor hnuteľných vecí a nehnuteľných vecí vyhlásených podľa tohto zákona za národné kultúrne pamiatky, (ďalej budeme používať len "kultúrna pamiatka"), pamiatkové rezervácie, pamiatkové zóny a archeologické dedičstvo s pamiatkovou hodnotou.".
Tu pripájame poznámku pod čiarou, ktorá znie: "2a) Európsky dohovor o ochrane archeologického dedičstva (revidovaný) (oznámenie č. 344/2001 Z. z.) a Dohovor o ochrane architektonického dedičstva Európy (oznámenie č. 369/2001 Z. z.).".".
Doterajšie body sa následne prečíslujú.
Ešte bod 2 som vypustil.
"2. V § 2 ods. 2 znie:
"(2) Pamiatková hodnota sú zachované alebo dôvodne predpokladané hmotné prejavy historického architektonického, urbanistického, umelecko-historického alebo technického vývoja spoločnosti s vysokou mierou autenticity, ktoré môžu byť predmetom individuálnej alebo územnej ochrany.".
Stručné odôvodnenie k týmto dvom bodom: Doterajšia definícia pamiatkového fondu bola príliš úzkou a orientovala sa iba na kultúrne pamiatky, pamiatkové rezervácie a pamiatkové zóny. Treba však podotknúť, že existuje širšie spektrum predmetov, ktoré vykazujú znaky pamiatkovej hodnoty, a tieto by mali byť rovnako zahrnuté v pamiatkovom fonde tak, aby mohli byť dôsledne chránené. Ich definíciu obsahujú revidovaný Európsky dohovor o ochrane archeologického dedičstva a Dohovor o ochrane architektonického dedičstva Európy V ich zmysle archeologické dedičstvo obsahuje všetky pozostatky, objekty a všetky ostatné stopy ľudskej existencie v minulých vývojových obdobiach, ktorých zachovanie a štúdium pomôžu získať poznatky o histórii ľudstva a jeho vzťahu k prírodnému prostrediu a pre ktoré sú vykopávky a iné metódy výskumu ľudstva a jeho prostredia hlavným zdrojom informácií.
Rovnako je potrebné preformulovať definíciu pamiatkovej hodnoty, ktorá by mala byť oproti jestvujúcemu stavu rozšírená o veľmi dôležité kritérium autenticity.
2. V čl. I sa za bod 41 vkladá nový bod 42, ktorý znie:
"42. Za § 35a sa vkladá § 35b, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§ 35b Pomoc štátu a obce pri pamiatkovom výskume
(1) Ak vlastník nemôže čiastočne alebo úplne uhradiť náklady na pamiatkový výskum, môže požiadať o finančný príspevok ministerstvo a obec.
(2) Vlastník v žiadosti o finančný príspevok priloží rozhodnutie pamiatkového úradu o povinnosti vlastníka alebo správcu strpieť vykonanie pamiatkového výskumu podľa § 39 ods. 2 alebo o zmluvu o vykonaní pamiatkového výskumu. K žiadosti o finančný príspevok ministerstva vlastník priloží aj stanovisko obce, v ktorom je uvedená suma príspevku obce, prípadne dôvody, prečo obec finančný príspevok neposkytla."."
Doterajšie body sa následne prečíslujú.
Odôvodnenie: Ak vlastník nemôže čiastočne alebo úplne uhradiť náklady na uskutočnenie pamiatkového výskumu, mal by mať možnosť požiadať o príspevok zo strany obce či ministerstva. Ide napríklad o prípady, v ktorých sa vlastník nepamiatkového objektu musí podrobiť pamiatkovému výskumu v zmysle nového § 39, prípadne má uzavretú zmluvu s oprávnenou osobou o vykonaní pamiatkového prieskumu. To, že sa nachádza budova vlastníka v pamiatkovom území, by nemalo byť na úkor vlastníka. Za navrhovaného stavu totiž vzniká riziko, že vlastníci budú brániť všetkými možnými prostriedkami vyhlasovaniu pamiatkových území a rovnako brániť pamiatkovému výskumu, čo určite nie je žiaducim stavom. Štát by mal naopak motivovať vlastníka k pozitívnemu vzťahu, čomu má napomôcť toto nami navrhované ustanovenie.
3. Za čl. I sa vkladá nový článok II, ktorý znie:
"Článok II (článok, pardon) Zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení zákona č. 582/2004 Z. z., zákona č. 733/2004 Z. z., zákona č. 747/2004 Z. z., zákona č. 171/2005 Z. z., zákona č. 517/2005 Z. z., zákona č. 120/2006 Z. z., zákona č. 538/2007 Z. z., zákona č. 460/2007 Z. z., zákona č.465/2008 Z. z., zákona č. 535/2008 Z. z., zákona č. 467/2009 Z. z., zákona č. 527/2010 Z. z., zákona č. 406/2011 Z. z., zákona č. 460/2011 Z. z., zákona č. 68/2012 Z. z., zákona č. 286/2012 Z. z., zákona č. 343/2012 Z. z., zákona č. 347/2013 Z. z., zákona č. 484/2013 Z. z. sa dopĺňa takto:
1. Paragraf 17 sa dopĺňa písmenom i), ktoré znie:
"i) pozemky a stavby alebo ich časti, ktoré boli vyhlásené za kultúrnu pamiatku rozhodnutím podľa osobitného zákona."
Tu je poznámka pod čiarou, ktorá znie:
"§ 15 zákona č. 49/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov."
2. Za § 104g sa vkladá § 104h, ktorý vrátane nadpisu znie:
"§ 104h Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. júla 2014
Ustanovenie § 17 ods. 1 písm. i) sa prvýkrát použije na zdaňovacie obdobie roku 2015."."
Doterajšie články sa následne prečíslujú.
Odôvodnenie k týmto dvom bodom, k bodom 1 a 2: Je žiaduce, aby bol vlastník nehnuteľnosti, ktorá je v zmysle zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov vyhlásená za kultúrnu pamiatku, bol motivovaný k obnove tejto pamiatky. Zároveň treba zamedziť momentálnemu negatívnemu stavu pri vyhlasovaní kultúrnych pamiatok, kedy vlastníci predmetných nehnuteľností často podnikajú početné kroky voči tomu, aby k vyhláseniu vôbec došlo. Základná motivácia je finančná, keďže vlastníci sú obmedzení na právach a vyžaduje sa od nich vyššia finančná účasť na rekonštrukcii stavby z dôvodu používania špecifických rekonštrukčných a stavebných procesov. Poskytnutím daňovej úľavy, t. j. vyňatím kultúrnych pamiatok z dane z nehnuteľnosti, sa táto motivácia vlastníkov kultúrnych pamiatok týmto vlastníkom poskytuje.
Bod 2 je len legislatívno-technickou úpravou súvisiacou s čl. II bodom 1 tohto pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.
Ďakujem za pozornosť.
