Videokanál klubu

Pán podpredseda, ja som nehovoril o Divých makoch, priznám sa, to, naozaj som na to nemyslel. Ja som myslel len tú poznámku, že či si adoptovala dieťa, lebo to mi prišlo trošku nekorektné, lebo to je. Ale bolo to, či si adoptovala, lebo to je. Aha, no dobre, tak, lebo to je také dosť osobné, mne to príde hrozne osobné, tak ak som to zle. Aha, tak potom sa ospravedlňujem, tak potom som to ja nepochopil. Tak už teraz tomu chápem. Ja som myslel, že si myslel priamo adopciu, a to mi príde veľmi osobné, ale ešte k tomu môjmu kontaktu, či je s rómskou problematikou dostatočná, je dostatočná. Však ja som jedol guláš u nich, ale (smiech), ale chcem len povedať jednu vec, takú ilustračnú. Ja som bol aj v Stráňach pod Tatrami a tam, pán podpredseda, je viacej detí, ako keď je deň otvorených dverí v Zoologickej záhrade v Bratislave. A znova opakujem to, čo som povedal na začiatku, za rómsky problém je zodpovedný triumvirát troch predsedov vlády - Mečiar, Dzurinda, Fico. A bude to aj ich nočnou morou, pokiaľ to nebudú riešiť.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán podpredseda vlády bol korektný v dĺžke príspevku, ale menej korektný bol v tom, čo sa pýtal. Mne to prišlo tak trošku nekorektné sa pýtať, že či takýmto spôsobom. To mne príde ako ten neoboľševizmus, o ktorom chcem rozprávať, že hľadať riešenia tam, kde nie sú. To znamená, neobjednám tlač, ja neviem, znížim počet poslancov, adoptujem si rómske dieťa, to sú také veci, ktoré sú absolútne neštandardné a so systémovým nejakým riešením nemajú nič spoločné. To je také, fakt mi to príde, skúsim to zanalyzovať v tom, v tej rozprave potom.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Pán minister, úplne super ste to pomenovali. Ide o osobný prístup k tejto problematike a mnohokrát sa nám stalo to, že ľudia, ktorí boli  zodpovední za riešenie tejto problematiky, nepristupovali k tejto problematike zodpovedne a nemyslím si, že príprava, dvojročná príprava zákona o sociálne vylúčených spoločenstvách je správna odpoveď na moju otázku, že ste neurobili, Lucia, vôbec nič v tejto problematike. Ani ste nerozpútali odbornú diskusiu na tú problematiku, nehovoriac o tom, že ste ignorovali mnohých odborníkov z tejto problematiky na to, aby ste ich prizvali vôbec, aby sa táto problematika mohla posunúť dopredu.

Ďakujem pekne. Žiaľ, môžme povedať, že rómsky problém je problémom triumvirátu troch premiérov, Mečiara, Dzurindu a Fica, kde jeden z nich už tu, chvalabohu, neni. Rómsky problém je ich problémom preto, že ho neriešili, tvárili sa, že neexistuje, priamo, nepriamo uplácali Rómov, ich aktivistov alebo aj iných ľudskoprávnych aktivistov, kupovali si tak pokoj a akože sociálny zmier. Výsledkom toho je, že teraz na Slovensku máme cirka šesťsto sociálne vylúčených spoločenstiev, ktoré sa však už stávajú ohniskom napätia a bezpečnostným rizikom.
Pani Nicholsonová, žiaľ, musím povedať k vášmu vystúpeniu, že počas vašej éry sa poškodilo nazeranie majoritnej spoločnosti na Rómov najviac. To, že Malacký a Dobrovodský bol hitom minulého roka, vzájomný vzťah ublížilo obrovským. To, že celé Slovensko pozeralo ako to tam vyzeralo, na tých potkanov, utvrdilo nazeranie majoritnej spoločnosti a posilnilo stereotypy, ktoré tu boli. Použitie štátnych peňazí v Malackách bolo úplne a absolútne zvrátené, absolútne zvrátené, opakujem, keď poznáme, situácia, ktorá tam bola, a štát dal peniaze, a teraz počúvajte dobre, na terénnu prácu mediátora a zopár záchodov z Baumaxu, tak je to škandál, a to treba povedať. Štát dal osemtisíc euro na absolútne hlúposti. Dobrovodský je na pokraji nervového zrútenia a niekto mu zavolá, že je mediátor a chce to meditovať, tak si uvedomte tú situáciu. Ak sa budú štátne prostriedky takýmto spôsobom používať, tak to nebude plytvanie alebo nehospodárne nakladanie so štátnymi prostriedkami, a môžme to definovať ako sabotáž.
Ďakujem.

Ďakujem. Chcem sa tiež k tejto téme vyjadriť, lebo som z vyššieho územného celku, kde je najväčšia koncentrácia Rómov na Slovensku. Myslím si, že túto problematiku, táto problematika je nám dosť blízka, aj keď za celé tie roky nepoznáme ako tie riešenia, lebo zatiaľ všetky opatrenia všetkých vlád aj možno ministrov práce, sociálnych vecí a rodín, nejako sa to minulo. Je to špecifická komunita, ktorá sa vie veľmi rýchle ako zorientovať. Treba naozaj dbať na to, aby títo ľudia, ľudia dostali to, čo im patrí. Spravodlivé dať každému to, čo mu patrí, ale nemôžme ich vychovávať tak, že len natrčia ako dlane smerom dohora a daj, daj, daj, lebo ty si povinný a štát je povinný.
K internátnym školám som sa chcel toľko vyjadriť, nedá sa s tým súhlasiť, lebo vytrhnúť dieťa z kontextu ako rodiny, to je to najhoršie, čo by mohlo byť, nehovoriac už o tých skúsenostiach v Kanade a v Austrálii, ale je to čosi, čo je neprirodzené. Naopak, v programovom vyhlásení vlády je presný opak. Z detských domovov tie deti vo všeobecnosti dostávať ako do rodiny. Ako vyzerajú rómske osady, tak to by som aj doporučoval, aj z vlády alebo aj z parlamentu aby sa prišli pozrieť, ako vyzerajú tieto rómske osady. Ja by som chcel podčiarknuť a poukázať na jeden problém zdravotníkov, zvlášť lekárov, ktorí poskytujú zdravotnú starostlivosť v týchto rómskych osadách. No, v Bratislave by ste boli zhrození z toho, v akých podmienkach musí pracovať lekár na východnom Slovensku v rómskej osade a zdravotná sestra. Pre krátkosť času tak končím, bolo by to na veľmi dlho.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Súhlasím s mnohými vecami, ktoré si, Lucia, tu hovorila, mám pár výhrad, tak ako k niektorým veciam. Súhlasím s tým, že rómsku problematiku je dobré ponímať ako problém chudoby, je to koncentrovaná chudoba v rómskych komunitách. Vo väčšine prípadov však spoločnosť sa zameriava v podstate na riešenie dôsledkov chudoby v týchto komunitách, a nie na príčiny. Podobne si to robila aj ty.
A ak by som mal porovnať programové vyhlásenie vlády, bývalej vlády s týmto vo vzťahu k riešeniu rómskej problematiky, áno, programové vyhlásenie vlády Ivety Radičovej bolo najsmelšie programové vyhlásenie vlády v oblasti rómskej problematiky. Tam si nehovorila ešte ďalšie veci, ktoré tam boli, napríklad legalizácia pozemkov a tak ďalej, ale iba zdôrazním to, čo si povedala v úvode. Bohužiaľ, sa ani tebe nepodarilo z tohto programového vyhlásenia neurobiť vôbec nič a ani dokonca ste neurobili to, aby ste rozpútali diskusiu na konkrétne body z tohto programového vyhlásenia vlády. Ja verím, že to, čo nastane v tomto volebnom období vo vzťahu k rómskej problematike, bude, chcem tomu veriť, bude obdobie, kedy sa vážne, zodpovedne postavíme k tejto problematike, lebo toto nie je problém Rómov, toto je problém Slovenska. Ak vyriešime rómsku problematiku, a hovorím to v poslednom období strašne veľa, ak vyriešime rómsku problematiku na Slovensku, žať výsledky z tejto, z tohto, z tejto práce bude celé Slovensko, nielen samotní Rómovia.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem, pani predsedajúca. Dobrý deň. Napadla mi jedna vec, ktorá možno sa tu ešte nespomenula v súvislosti so školstvom, ale napokon, nepatrí to len do tejto oblasti. Hovoríme a zdôrazňujeme, že status učiteľa je dôležitá vec a motivácia potom z toho vyplývajúca nám niekedy chýba, ale môžeme to zvrtnúť aj trošinka z opačného pohľadu, či dostatočne hodnotíme učiteľov. Mám na mysli to, že mne osobne chýba, a možno si tak pomôžem zase skúsenosťami nie v školstve, ale v lesníctve, že prežijeme tridsať rokov v jednej firme, a my nezistíme ani tri základné skupiny pracovníkov, akých tam máme, priemerných, nadpriemerných a podpriemerných. Tých priemerných by sme mali brať tak, že ich je väčšina, nadpriemerným by sme mali dať špičkové platy a podpriemerných upozorniť, že ak náhodou bude sociálny problém na trhu práce, takže bude dosť pravdepodobné, že budú prví, ktorí budú na rade. Naopak, ľudia prežívajú aspoň v lesníctve s takým pocitom istoty bez rozvrstvenia do týchto troch skupín. A teraz naspäť k školstvu. Určite všetci vieme, že sme mali rôznych učiteľov. Boli medzi nimi vynikajúci, špičkoví, na ktorých budeme spomínať do smrti, a boli aj takí, ktorí nám jednoducho z pamäti vypadli pomerne rýchlo, pretože tú svoju profesiu zobrali tak ako, no, musíme sa všetci nejako uživiť. Tak ja by som sa prihováral za to, aby teda v školstve, ale nielen v ňom, bolo skutočne zdôraznené, aby sme boli schopní aspoň tieto tri skupiny zakaždým z moci úradnej mať rozdelené, rozvrstvené a aby sme možno aj tam hľadali spôsob, aby ľudia radi prišli do oblasti školstva, lebo budú vedieť, že ak ozaj mu dačo dajú, že budú špičkoví odborníci a zároveň s ľudským a pedagogickým prístupom, nadpriemerní, tak sa to prejaví aj na ich hodnotení. Takže možno z tohto pohľadu by som rád upozornil na problémy školstva.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Využijem tú situáciu, keď je tu ako pán premiér. A chcel som tak upozorniť, tak zopakovať trochu aj to programové vyhlásenie vlády, učiteľa ako prirodzený vzor a autorita. Znie to naozaj veľmi pekne, dnes ten učiteľ tou prirodzenou autoritou, žiaľ, musím povedať, že nie je, tak ako to riešil, spomínal v tom vtipe, tak ten vtip, je tam naozaj veľa ako tej pravdy. Predovšetkým chcem ale podotknúť, aby aj vo vzdelávaní, vo výchove a vzdelávaní sa nezabudlo na autoritu rodiny. Zdanlivo by toto nemuselo ako sedieť, ale naozaj rodina je tou prioritou, kde sa aj to dieťa ako formuje aj v správaní aj vo vzdelávaní. Prvé kroky vzdelávania a výchovy vlastne sú v rodine. Chcel som upozorniť na jednu skutočnosť, čo považujem úplne za absurdné, čo sa prijalo ako v zákone. Ak deti študujúce na stredných školách dosiahnu vek 18 rokov, tak učiteľ, triedny učiteľ pýta sa, že či môžu informovať rodičov o ich prospechu a správaní. Toto sa mi zdá, že je zvrátené, predsa nemôže osemnásťročné dieťa o tom nejako rozhodovať, že či informovať alebo neinformovať ako rodiča. Hneď vlastne po výchove v rodine je tá škola pri formovaní ako dieťaťa. Takisto rodič a rodičia majú právo vedieť, ako študujú ich deti, ako sa správajú, teda nie je to namieste, pýtať si ešte súhlas od svojich detí.
Ďakujem pekne.

Pani predsedajúca, páni ministri, pán spravodajca, kolegovia, kolegyne, takže dovoľte, aby som dnes ráno vám zaprial dobré ráno, ktorí ste stihli prísť. Ja budem pokračovať, pretože v piatok som bol prerušený z dôvodu časového, a tá téma, ktorej sa venujem, sa za tých desať minút nedala stihnúť, takže by som rád v nej pokračoval. Možno také krátke opakovanie, niektorí z vás tu neboli, ako učiteľ som mal taký tik, že nech zdvihne, kto tu v piatok bol, ruku, ale nemusíte.
Zopakujem, školstvo je veľmi dôležitá téma, preto sa chcem venovať tej časti programového vyhlásenia vlády, ktorá sa venuje školstvu. Na zopakovanie tie čísla, ktoré som hovoril v piatok, že máme v nemocniciach asi sedemtisíc päťsto lekárov, máme zhruba trinásťtisíc vojakov a cez dvadsaťtisíc policajtov, ale len na základných a stredných školách máme viac ako päťdesiatpäťtisíc učiteľov, a čo je ešte dôležitejšie, že v rámci stredného a základného školstva navštevuje tieto školy okolo sedemstopäťdesiattisíc detí a mladých ľudí, čo je veľmi široké pole, a preto je možno treba si naozaj uvedomiť, že táto vec potrebuje byť prioritou, nielen jednou z kapitol. Tiež som spomínal a hovoril som o úlohe učiteľa a o jeho ohodnotení. Ja by som si dovolil jeden vtip, nie preto, že by som si zľahčoval tému, ale práve preto, že veľmi vystihuje, o čo ide, a zároveň, myslím si, že dobre pripomenie, aká je situácia.
Takže čo sa stalo. Pán minister školstva, ktorýkoľvek, aj predchádzajúci, sa prechádza po meste a vyhladne, príde do bufetu a dá si dva párky. A ten, čo ho obsluhuje, hovorí: Pán minister, s horčicou alebo bez horčice? Odkiaľ viete, že som minister? Veď ja som bývalý učiteľ, ale nedalo sa vyžiť, tak som si otvoril takýto bufet a teraz mi to ide fajn. Tak minister poďakuje, naje sa, hovorí si, to bolo trápne, naozaj tí učitelia majú nízke ohodnotenie. Tak ide ďalej, ale čím skôr odišiel z toho bufetu, takže zabudol sa napiť. Tak zistí, potreboval by som sa napiť, tak vidí taký bar, príde tam, že dal by som si kolu. S ľadom alebo bez ľadu, pán minister? Môže byť s ľadom, a odkiaľ vy viete, že som minister školstva? Viete, ja som bývalý učiteľ, nedalo sa vyžiť, tak som si založil takýto bar a teraz je to fajn. Vyjde von a potom zrazu vidí nejakého žobráka, ktorý tam žobre, a on mu hodí päťeurovku a hovorí: Ďakujem, pán minister. A vy odkiaľ viete, že som minister? Vy ste tiež bývalý učiteľ? Nie, nie, ja stále učím, ale mám voľnú hodinu a musím si takto privyrábať, aby som prežil. Takže o čo ide. Ja by som chcel povedať, že to nie je vtip. Tuto je môj platový dekrét z 1. 1. 2012, pretože som vtedy ešte bol zamestnaný ako učiteľ. Len tak, aby ste vedeli, že nehovorím o nejakých päťdesiatich piatich tisícoch nekonkrétnych ľuďoch, ale ten môj platový dekrét už aj s osobným príplatkom je 643 eur po štrnásťročnej započítanej praxi. V čistom je to nejakých 500 eur. Čiže taká je realita, aby sme možno, možno nehovorili len nejaké štatistiky.
Teraz ku, konkrétne k niektorým bodom z oblasti školstva. Keď sa pozerám do programového vyhlásenia vlády a zároveň aj keď som sledoval niektoré mediálne vyjadrenia pána ministra školstva, pána Čaploviča, tak som nadobudol dojem, akoby ideálom v školstve bolo také centrálne riadené školstvo pevne v rukách štátu s nejakými celoplošnými nariadeniami. Môj dojem, zase keď študujem ústavu a zároveň keď pracujem v školstve, je taký, že k úspešnosti, kreativite, tvorivosti a rozmanitosti prispieva práve to, keď majú rodičia, ktorí majú právo a povinnosť vychovávať a vzdelávať svoje deti, aby mali možnosť vybrať si z rôznych typov škôl, ktoré rozumne tento štát financuje a upravuje ich sieť. Myslím si, že niektoré vyjadrenia, ktoré ale boli časom aj korigované, a na adresu napríklad súkromných škôl boli vnímané v spoločnosti nešťastne alebo tak menej, menej pozitívne a je potrebné, aby naozaj rodičia mali možnosť rozhodnúť sa primerane možnostiam štátu, primerane možno nejakým regionálnym záujmom, aby si mohli vybrať štátnu školu, cirkevnú školu, súkromnú, prípadne domáce vzdelávanie. Chcel by som to zdôrazniť, že nejaká taká šablónovitosť alebo priemernosť určite neprospieva kvalite školstva. Podľa Ústavy Slovenskej republiky je výchova detí právom rodičov, to je článok 41 a v článku 42 sa hovorí, že vzdelanie je právom občanov. Štát nemá nejaké právo brať rodičom z rúk toto vzdelávanie, má im ho pomôcť zabezpečiť a skonsolidovať. Mám taký dojem, že naše školstvo, tak ako funguje, možno to nie je len problém Slovenska, je také dosť šablónovité a veľmi často nedáva priestor na individualitu a kreativitu dieťaťa. A myslím si, že tuto je priestor, ktorým sa treba uberať, a mám taký dojem, že v tomto sa tá línia toho programového vyhlásenia vlády, aspoň tých náznakov, ktoré sú v tom všeobecnom znení, trocha rozchádza s tým, čo považujú aj učitelia aj rodičia často za potrebné. Ako učiteľ vítam v programovom vyhlásení vlády spomenutý predpoklad rozvoja školstva, ktorým je obnova disciplíny založená na prirodzenom vzore a autorite.
Je to výborné, učiteľ má byť prirodzený vzor a autorita, len si treba uvedomiť, že akých ľudí budeme schopní namotivovať, či už sociálne, či už finančne, na post učiteľov, tak takí učitelia budú tráviť veľa času s našimi deťmi. To je jedna vec, ktorú som povedal už v piatok, že učiteľ je človek, ktorý väčšinou trávi najviac času s našimi deťmi, ktoré chodia do školy. Je to niekoľko hodín denne. A je potrebné, aby tam boli naozaj kvalitní ľudia, ak tam tí kvalitní ľudia budú, tak to budú aj prirodzené vzory aj autorita. Programové vyhlásenie vlády hovorí, že toto chce dosiahnuť skvalitnením prípravy budúcich pedagógov. Úplne súhlasím, ale zároveň som presvedčený, že je potrebné dať do rúk učiteľom aj zákonné právomoci, ktorými túto autoritu môžu podporiť, presadiť, dosiahnuť. Keby sme hovorili o nejakom právnom poriadku, tak by sme povedali o vymožiteľnosti práva. Tu by sme mohli hovoriť o uplatnení autority. A takisto treba podniknúť konkrétne kroky, ktorými posilníte spoločenský status učiteľa, čo nepôjde bez sociálnych výhod a navýšenia finančného hodnotenia. Tu sám seba stopnem, pretože by som o tom mohol hovoriť veľa času, ale chcem byť už stručný. Ďalej sa mi páči, že v programovom vyhlásení vlády v oblasti školstva boli spomenuté slová ako kvalita a efektivita. Chcem ich tak podčiarknuť a položiť na srdce zvlášť ministrovi školstva, ale celej vláde, kvalita a efektivita. Ak je niečo veľké, rozsiahle a chceme, aby to fungovalo, a zároveň chceme ušetriť finančné prostriedky, musíme sa zamerať na tieto dva body. Naozaj, kvalita a efektivita.
Verím, že na Slovensku je dosť veľa schopných ľudí, pracujúcich aj priamo v školstve, ktorí s týmto vedia poradiť a pomôcť. Ďalej sa tu spomína inovácia štátnych vzdelávacích programov. My, učitelia, sme si dosť užili s týmito vecami za posledné roky, preto vás prosím, aby sme nerobili ďalšie pokusy na učiteľoch a na žiakoch. Skúste naozaj zhodnotiť tieto veci triezvo a poradiť sa s tými, na ktorých majú tieto rozhodnutia dopad, pretože učitelia potom prerábajú kvantá papierov, ktoré sa ľahkým rozhodnutím z ministerstva dajú, majú veľmi malý dopad na reálnu výchovu a vzdelanie, ale vytvárajú obrovské množstvo byrokracie a administratívy. To je ďalšia vec, pri ktorej by som sa chcel pozastaviť.
Odstránenie byrokracie a zjednodušenie administratívy. Aby toto nezostalo len politickou frázou. Jeden z dôvodov, a to vám poviem celkom osobne a úprimne, prečo chlapi strácajú chuť byť v školstve, okrem finančného ohodnotenia, je to, že musia vyplňovať kvantá nezmyselných papierov, vyškrtávať prázdne kolónky. Mám takú skúsenosť, bez toho, aby som to nejako hodnotil, že kolegyne to akosi tak zvládajú lepšie. Myslím si, že aj táto vec by mohla pomôcť, aby sa vyrovnalo zastúpenie mužov a žien na nejaký lepší pomer v školstve, čo je určite žiaduce z hľadiska výchovy. Čiže okrem financií aj odstránenie byrokracie a zjednodušenie administratívy. Tým nechcem povedať, že kolegyne, ženy, učiteľky by to neprivítali takisto, samozrejme.
Ďalej bola spomenutá v programovom vyhlásení vlády školská inšpekcia. Na podnet viacerých ľudí aj pracovníkov, riadiacich pracovníkov, pekne prosím a žiadam, aby sa v týchto veciach podnikli kroky, aby školská inšpekcia nebola nástroj, ktorý bude pôsobiť nejak represívne, ale aby naozaj to bol orgán nápomocný. Sú krajiny, v ktorých školskú inšpekciu nemajú a riešia to iným spôsobom. To je jedna z ciest, ale ja by som sa prihováral za to, aby školská inšpekcia bol naozaj orgán metodický a nápomocný školám, nielen orgán represívny.
Ďalšia vec, na ktorú by som chcel apelovať, je spravodlivé a vyvážené financovanie štátnych a neštátnych škôl, ale aj ich školských zariadení. Rodičia žiakov navštevujúcich tieto školy sú rovnako platcami daní. Pluralita školského systému nie je luxus, ale uplatnenie práva rodičov. Štátne školy nemajú byť prečo zvýhodnené. Ak sú pochybnosti v otázke kombinovania finančných zdrojov a ich prerozdeľovania, nech sa riešia. Nech sa skutočne vyjasnia kompetencie zriaďovateľov a ich rovnocennosť. Nebudem teraz zachádzať do debaty a rozdielov medzi školami štátnymi, cirkevnými, súkromnými, tí, ktorí sa pohybujú v tej oblasti, o tom vedia, ale sú prípady, keď naozaj je potrebné určité finančné prostriedky dorovnať, aby to bolo vyvážené a spravodlivé.
Som učiteľom gymnázia, a tak som veľmi citlivo vnímal aj výroky pána ministra o prijímaní na gymnáziá, kde sa hovorilo o potrebe zvýšiť kvalitu, prípadne zúžiť počet detí na gymnáziách. Nechcem tu teraz rozoberať túto odbornú debatu, ale chcel by som povedať, že naozaj je potrebné zvýšiť kvalitu gymnázií a treba naozaj, nie ideologicky, ale odborne sa poradiť, ako to urobiť. Obávam sa, že niekedy je naozaj školstvo riadené akosi tak ideovo, názorovo, robia sa také pokusy. Treba si sadnúť odborne a nájsť nejakú koncepciu a víziu rozvoja gymnázií a s tým súvisiacich aj ostatných typov škôl.
Ďalej je tu spomenutý dôraz na matematiku a prírodné vedy. Opäť by ma veľmi zaujímal spôsob. Ja sám som chodil na gymnázium s rozšíreným vyučovaním matematiky a fyziky, prírodné predmety ma bavili a bavia, zaujímajú ma. Maturoval som z matematiky, mal som jednotku a nevidím žiaden problém v tom, aby sa tieto predmety posunuli dopredu z osobného hľadiska. Opäť ale netreba robiť nejaké skúšobné kroky, ale treba si to dobre premyslieť a stanoviť naozaj odborné kritériá a spôsoby, ako sa to dosiahne.
Čo sa týka vysokých škôl, keďže som učiteľ strednej školy, nebudem sa k nim teraz nejak podrobnejšie vyjadrovať, aj keď to je samostatná kapitola, a verím že to urobia a už aj urobili iní kolegovia. Ale čo ma tak zarazilo, je to, že vo vládnom programe ako prvé, čo som videl, bolo, že chceme garantovať bezplatné vysokoškolské vzdelanie v určitom rozmedzí. Príde mi to ako také, také nie celkom, by som povedal, vyvážené z toho dôvodu, najprv sa pozrime na reformu vysokého školstva, siete vysokých škôl a potom niečo garantujme, lebo momentálne garantujeme, že zaplatíme aj niečo, čo je neefektívne a navyše veľmi drahé.
Zhrniem to takto: Krátko po voľbách som čítal článok, v ktorom jeden bývalý štátny tajomník povedal zhruba toto: "Slovensko má len dva skutočné problémy, neefektívne školstvo a vyčlenených Rómov, ostatné sú prkotiny," koniec citátu. Iste, dalo by sa o tom polemizovať, mohli by sme nesúhlasiť, ale minimálne tento podtitulok vyjadruje to, že tieto dve oblasti sú naozaj skutočnými problémami. Ja hovorím o školstve, nebudem sa venovať tej druhej oblasti, ale neefektívne školstvo je naozaj jeden z najväčších, ak nie najväčší problém Slovenska. Potrebujeme doň zainvestovať, naozaj to potrebuje byť priorita. Ak to neurobíme a napíšeme to len na papieri, budeme žať dôsledky toho ešte celé desaťročia.
Takže chcem vás poprosiť, aj povzbudiť, aby ste ako vláda, ako parlamentná vládna strana SMER, aby ste naozaj tieto veci brali na zreteľ kvôli našim deťom, kvôli našej budúcnosti, aby ste ich podporili a zainvestovali do nich. Okrem toho, že som rodič a učiteľ, som aj veriaci kresťan, chcem vás poprosiť, aby ste mi dali pár sekúnd na to, aby som sa krátko pomodlil, a tí, ktorí sú veriaci, aby sa pridali ku mne.
Pane, ja ťa prosím za túto Národnú radu, prosím ťa za všetkých poslancov Národnej rady, za jej predsedníctvo, žehnám v tvojom mene vláde Slovenskej republiky, pánovi premiérovi, pánovi ministrovi školstva, všetkým ostatným ministrom, prosím ťa, aby sme naozaj slúžili pravde, dobru a láske, amen.
Ďakujem.

Dobre, ja by som to teraz ukončil, aby som nenaťahoval, je piatok. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. Pekný víkend vám prajem. (Potlesk.)