Dobré ráno prajem. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, vážení kolegovia, nemám to ešte úplne dopísané, tak ten koniec dám vám z hlavy.
Návrh tohto zákona hovorí o tom, že, jednoduchými slovami, sa zruší post podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny. A viete, čo ja si možno myslím? Že to nie je až tak zlý nápad, obzvlášť keď sa historicky pozrieme, kto ním bol a aké historické úspechy slávil. Agendou tohto podpredsedu bola aj rómska problematika. A všetci vieme, vidíme, ako to dopadlo. Takže v zásade možno povedať, že tento post bol nefunkčný. A možno je dobré, že ho rušia. Nebol by to však chytrý SMER, aby toto rušenie neurobil elegantne. Zrušiť tento post bolo nemysliteľné v minulom období, lebo každého, koho by to napadlo, by obchádzala obava až hrôza z toho, ako by prskali Maďari. SMER elegantne ponúkol post splnomocnenca pánovi Nagyovi a je pokoj. Tiež je tendencia rómsku agendu posunúť do iných rúk. To, ako to dopadne, sa asi dozvieme čoskoro. Už len zostali ľudské práva. SMER po dlhej analýze a zisťovaní, že čo to vlastne je, a zistení, že ľudské práva sa nekupujú v Tescu, sa rozhodol ich dať na zamini (ministerstvo zahraničných vecí). V zásade môžeme povedať, že je to ešte vcelku dobrá voľba. Len si predstavte, keby agendu ľudských práv dali k Počiatkovi na dopravu alebo na ministerstvo pôdohospodárstva. Takže ľudské práva skončia na zamini.
Smutnou skutočnosťou je to, ako sú ľudské práva vnímané na Slovensku. Na Slovensku je situácia taká, že Slovensko by kľudne znieslo samostatné ministerstvo pre ľudské práva. Na Slovensku sú fakt ľudia, ktorí, bez žartu, si možno myslia, že fakt je to niečo, čo sa dá kúpiť, tie ľudské práva. Nemáme k nim cit, často ani nie sme vyrušení, keď sa u niekoho porušujú, ale, áno, vieme často účelovo spustiť veľkú paľbu a povyk, keď sa krivda deje niekomu z našich, avšak pri iných porušeniach často cudne klopíme zrak a odvraciame oči. A to je chyba. Ľudské práva má každý. A to, či si to uvedomujeme, je naozaj kľúčový moment. Na Slovensku rušíme post, v názve ktorého boli slová ľudské práva. Teraz sa to uprace do nejakej sekcie odboru. Je to smutné, že nás to vystihuje, aký je, resp. nie je záujem o ľudské práva v tejto krajine.
Minulý piatok tu vystupovala pani ombudsmanka. Teraz ani sa v zásade nemáme ani koho pomaly na to spýtať. Ale zdvihnite ruky, ktorí ste tu minulý piatok boli, alebo aspoň ste boli v budove parlamentu. Ja to hovorím preto, že ja som bol v budove parlamentu, bol som v miestnosti 50, čakal som na klub a pozeral som v televízore, ako tu chúďa, pani ombudsmanka, bola a tu nebol skoro nikto, okrem našich. Vtedy si človek uvedomí, ako nás zaujímajú ľudské práva. Kde je úcta vôbec len k tomu inštitútu ombudsmana? Kde je úcta k tej agende? Kde je úcta k ľudským právam? Kde boli tí poslanci? Ja viem, piatok poobede je piatok poobede a čo tam po ľudských právach? Kde boli vtedy poslanci? Však toto bolo úplne prázdne, tu nebol nikto, myslím, že len pani Nicholsonová tu bola. Nechcem nikoho uraziť, možno ešte niekto hore bol, ale skôr, myslím, nie ako áno.
Včera navečer sme tu prejednávali bod v agende pána ministra znova týkajúci sa ľudských práv. Koľko nás tu bolo včera? Úboho málo. Koľko je tu nás zase dnes? Hovoríme o ľudských právach, koho by to zaujímalo? Ja rozmýšľam, mňa to tak napadá, že tu je možno ešte nejaká iná sála, kde tí poslanci sedia, len problém v tej sále je, že tam nie sú hlasovacie tlačidlá. To znamená, vždycky keď je hlasovanie, tak sa tí poslanci len presunú sem, aby prišli zahlasovať. Ja neviem, ja som tu len nováčik, možno mi to ešte nikto nepovedal, možno sa raz dozviem, kde je tá sála. Asi tam sedia tí poslanci. Toto je vzťah Slovenska k ľudským právam. Aj toto je naša demokratická tradícia.
Vážení poslanci, pýtam sa vás, či viete, kedy zistíte, aký je štát silný a akú má vlastne moc, že kedy sa to dá najlepšie zistiť. Najlepšie to zistíte vtedy, keď vás zavrie alebo obmedzí vašu slobodu. Vtedy si každý uvedomí, akú silu má štát. Ja som tu asi rekordérom v počte zadržaní políciou. Bol som zadržaný niekoľkokrát za moje aktivistické činy, niekto povie výčiny. Ja rešpektujem právo polície na také konanie. To je v poriadku. Treba však konať tak, aby ste niekoho ľudské práva nepoškodili, resp. neprimerane neobmedzili. A keď sa to tak stane, musíte mať možnosť dovolať sa spravodlivosti. Spravodlivosť, vážení, totižto nie je to, že máte číslo na ministra vnútra. Spravodlivosť a svoje ľudské práva musíte mať garantované, aj keď nemáte číslo na ministra vnútra, aj keď ste taký chudák, že nemáte ani telefón. Nemôžete niekoho ľudské práva ignorovať alebo nad ich nedodržiavaním žmúriť očami. Nemôžete byť nespravodlivý, naozaj. Mňa trápili cirka 10 hodín na polícii kvôli tomu, že som jedným divným ľuďom zobral vlajku, a po tomto čase ešte chceli mi odoberať stery. Na druhej strane hlavné hviezdy spisu Gorila nikto nepredviedol na policajnú stanicu za účelom podania vysvetlenia. Ktovie, na koho oni majú číslo, keď sa ich policajti tak boja? Existuje taký žalm, ktorý hovorí, som starec, bol som mladík, ale nevidel som spravodlivého opusteného a jeho deti žobrať o chlieb. To je princíp, vážení, ktorí sa oplatí počúvať a rešpektovať.
Veci majú aj symbolickú rovinu. A keď sa nabudúce bude niečo rozprávať v tejto sále o ľudských právach, buďte tu, počúvajte, nikdy neviete, kedy tie vaše práva alebo práva niekoho vášho blízkeho, vašich detí môžu byť porušované. A to číslo na ministra vnútra už nebude fungovať alebo už bude iný minister, alebo sa môže aj stať, že vám nezdvihne telefón. Snažte sa alebo snažme sa vytvoriť krajinu, kde nepotrebujeme mať číslo na ministra vnútra, na to je však potrebné neignorovať čo i len v symbolickej rovine diskusie v parlamente, kde sa o ľudských právach hovorí. Ak bude parlament ignorovať ombudsmana, ignorovať to, že ľudské práva už nebudú mať svojho ministra, ignorovať napr. aj to, ako včera Národná rada volila, keď sa budeme k ľudským právam stavať takto, tak potom asi možno bude lepšie, keď už to číslo budete mať a prípadne si ho aj tuná od ministra spravodlivosti vypýtate.
K tomu včerajšiemu voleniu sa nechcem vracať, ja sa vrátim pri inej príležitosti k tomu, ale súvisí to s tým, aj keď sa to možno nikomu nezdá, či ja mám právo niečo navrhnúť a či to moje právo bolo alebo nebolo dodržané. Ja, ospravedlňujem sa možno za tento výstup, som mimoriadne citlivý na ľudské práva, mám aj na to dôvody, preto som si dovolil aj takto sa k tomu postaviť. Jeden z nich možno poviem, ak teda už ľudské práva skončia na zamini (na ministerstve zahraničných vecí), tak je to stále lepšie teda ako na doprave alebo pôdohospodárstve. Pre mňa to má taký špeciálny nádych, dokonca by som možno povedal, až znamenie. Keď som protestoval v Bruseli, tak naozaj sa tam ku mne a k mojej manželke nesprávali dobre. A ja som protestoval, vyhľadal som naše ministerstvo zahraničných vecí, že teda nech v rámci konzulárnej agendy sa obráti na kompetentných a nech sa spýta, prečo sa tak správali, ako sa správali. Po troch mesiacoch na základe výzvy nášho konzula prišla odpoveď od orgánov Európskej únie, kde teda okrem iného napísali, že áno, možno príslušníci boli overly zealous (prílišne horliví). A to je, vážení, kľúčový moment, i keď to tak necítime. Čiže niekto má tú drzosť, že napíše, že niekto bol prílišne horlivý. Na prílišnú horlivosť, vážení, sa v tejto krajine umieralo niekedy za komunistov. Tu boli ľudia prílišne horliví, sa zatváralo, vešalo za to. Niekto vám z Európskej únie napíše, a znova tretí alebo štvrtýkrát opakujem, tú drzosť, že bol prílišne horlivý a niekto je tak stupídny, že to akceptuje. Naše ministerstvo, náš konzul to akceptoval, dokonca mi to poslali, že tu je odpoveď. A ja sa pýtam, keby toto napísali nemeckému ministrovi alebo hocijakému inému ministrovi, však by vyhlásil možno stanné právo, že čo si to kto dovoľuje, že niekto bol k jeho občanovi prílišne horlivý. Naše ministerstvo mi to posunulo ako hotovú vec. A to je to, čo s tým súvisí. To je tá naša demokratická tradícia, to je ten náš vzťah k ľudským právam, to je to, koľkí sme tu, najväčší demokrati z demokratov, pozrite, to je to, je to iné, keď to hovoríte do kamery, iné, keď to potrebujete ukázať a naozaj precítiť a naozaj ukázať, aký máte k tomu vzťah. Ak teda bude mať možnosť na reparát naše ministerstvo, dávam mu tú možnosť. Ja to ešte dokončím. Ja som si to nedal, som hovoril, že som citlivý na ľudské práva, obzvlášť keď je tam ešte prvok, aj práva mojej ženy, na to som už teda obzvlášť citlivý. Tak som si dal tú prácu, že som napísal list samostatne ako osoba na tieto úrady, na Radu Európy, kde som ich žiadal o ospravedlnenie, v prípade neospravedlnenia že sa budem súdiť a budem žiadať náhradu škody za majetkovú aj nemajetkovú ujmu. Čo sa stalo, vážení? Do pár dní sa mi Rada Európy ospravedlnila. Tak som držal ten list, vravím si, je to čistá hotová vec. Išiel som na ministerstvo zahraničných vecí, vravím, pozrite sa, tu došlo k tomu, k čomu došlo, hej, tuná je to už na tejto strane vybavené, mne to úplne stačí, teraz, vážený pán minister, by som vás poprosil, aby ste to riešili s naším konzulárnym odborom v Bruseli, že ako sa oni starajú o ľudské práva svojich občanov. Najväčší demokrat z demokratov, pán Dzurinda, neurobil nič, absolútne nič. Som ho niekoľkokrát doslova prosil, že je to pre mňa kľúčová vec, má to pre mňa aj osobnú rovinu, konzul je konzul a konzul sa má starať aj o vreckára, ktorého chytia v Bruseli. Ja som nebol vreckár, ja som robil, čo som robil, za to sa mi niekto ospravedlnil, a keď to stojí toľké peniaze, čo to stojí, tak to majú robiť, a keď to nerobia, tak nech sa páči kufre zbaliť a domov na úrad práce. Nie, nič neurobil. Čiže ja som zvedavý, keď teda sa to presunulo tam, kde sa to presunulo, na ten reparát, ako ministerstvo zahraničných vecí bude v tejto mojej kauze pokračovať. A znova to bude pre mňa takým výsledkom a zrkadlom toho, ako my si vážime a ctíme, lebo to je dôležité, demokraciu, lebo tu je obrovský deficit. Pravdou je, že sme ho nemali, kde chytiť, lebo sme išli z jednej mizérie do druhej historicky, nemali sme sa to kde naučiť. Ale učme sa veľmi rýchlo a neinšpirujme sa týmto spôsobom ako teraz, keď sa rozpráva o ľudských právach, tak tu nikto nie je. Mne to nevadí, ja by som to rozprával, aj keby tu nikto nebol, ja nepotrebujem mať na to štafáž, tomu sa hovorí aj do betónu rozprávať. Ja som to zvládol aj do betónu rozprávať. To nie je problém. Problém je v tom, že to si nectíme, že to je tá vizitka, že chúďa ombudsmanka tu bola, nikto tu nebol. Hovorila do prázdnej sály, hovorila o ľudských právach, to je symbolická rovina, to je ten kľúčový moment. To hovorí o tom, aká sme tu krajina, čo si ctíme, čo si nectíme. Včera ako sme volili, potom ako sme nevolili, to všetko s tým súvisí. Teraz ešte dávame ďalšiu ranu tomu, že to aspoň v názve malo byť, že sa to niekedy zjavilo raz za pol roka v novinách, že to je taký nejaký minister. Teraz sa to už stratí, už ani to nebude. Bojím sa toho a hrozím sa toho, čo to s touto krajinou môže spraviť, že sa tie ľudské práva stratia z obrazu. Túto obavu som vám chcel povedať. Ďakujem veľmi pekne.
