Takže dobré ráno, pani predsedajúca. Milé dámy, milí páni, nejako sa mi nepodarilo prehodiť svoje vystúpenie, ale tak dobre. Chcel som vlastne k tomuto návrhu zákona vystúpiť v tom duchu, že každopádne rieši veľmi zásadný problém, ktorý Slovensko má, a to je hlavne zneužívanie sociálnych dávok.
Naši starí rodičia, rodičia, vždy hovorili, že koláče nie sú bez práce, a táto stará ľudová múdrosť, alebo na túto starú ľudovú múdrosť sme akosi pozabudli. A možno to práve, taký ten zásadný zlom nastal po revolúcii, kedy vlastne sme vstúpili, alebo začali sme zrazu budovať kapitalizmus a vtedy, keď začali fabriky prepúšťať zamestnancov, tak nejako tak prirodzene sa rozhodovali, alebo možno tá biela väčšina rozhodla, že v prvom rade budú prepúšťaní Rómovia, keď teda nebudem chodiť okolo toho ako okolo horúcej kaše.
Tým, že pre týchto Rómov sme nemali prácu, tak sme chceli, aby bol s nimi kľud. Začali, vymysleli sme systém sociálnych dávok a dávali sme im dávky miesto toho, aby sme sa snažili pre nich nájsť prácu. A takto ten systém sme pomaličky, v úvodzovkách, "zdokonaľovali", až nakoniec naozaj prišlo k takým absurdnostiam, že dnes platíme sociálne dávky za to, že dieťa z osady chodí do povinnej školskej dochádzky, čo je naozaj už zvrátenosť. Čiže odmeňujeme ľudí za to, že robia to, čo by mali robiť, a to, čo vlastne väčšinová spoločnosť úplne prirodzene robí.
Svojím spôsobom tento návrh zákona je, alebo tieto návrhy zákonov sú pre mňa takým určitým zadosťučinením vo vzťahu k strane, k SaS a k Lucii Nichlsonovej, lebo svojho času som napísal práve článok, a bolo to pred voľbami 2010 a volal sa "Koláče bez práce", kde som popisoval stav, v akom dlhodobo sa ľudia v osadách nachádzajú, a kde som hovoril o tom, že teda ten problém mali by sme riešiť a nemali by sme si pred ním zakrývať oči.
Vtedy Lucia to brala odo mňa pomaly ako rasizmus. Ja som na druhej strane videl v tom, nič iné, iba pomenovanie problému. Takisto, keď som potom viacejkrát sa bavil s predstaviteľmi SaS, tými vrcholovejšími, o odvodovom bonuse, tak nedokázal som ich nejako presvedčiť o tom, že koláče by nemali byť bez práce, kde vyslovene v návrhu odvodového bonusu Richard Sulík prezentoval, že bude mať každý občan Slovenskej republiky, ak by ten návrh prešiel, vlastne nárok na bezpodmienečný základný príjem. To znamená, že bez akýchkoľvek podmienok, či ten človek chce robiť, alebo nechce robiť, nech sa rozhodne žiť akokoľvek, tak jednoducho mal by nárok na nejaký základný príjem alebo teda ten odvodový bonus.
Myslím si, že taký systém by mohol fungovať, ale v spoločnosti, ktorá je viac-menej homogénna, kde jednoducho nie je nejaká výrazná skupina ľudí, ktorá je odučená pracovať. Hovorím práve o ľuďoch v osadách. A nehovorím to s tým, že títo ľudia sú v prvom rade zato vinní, že sú odučení pracovať, ale v prvom rade sú vinní politici, a dnes sme politici všetci, čo sa aj v tejto miestnosti nachádzame, lebo politici určujú systém a stanovujú pravidlá, ako má sociálny systém fungovať.
Keď zvyknem hovoriť o rómskom probléme, tak, a keď sa stretnem zvyčajne trebárs so študentami na nejakej debate, tak sa rozohnia a všetci hovoria o tom, ako sú tí cigáni v osadách zlí, ako nepracujú, ako my všetci na nich doplácame, ale moja ženička ma svojho času naučila, že keď na niekoho ukazuješ prstom, tak vlastne zároveň na seba ukazuješ tromi. A to si myslím, že je veľmi výstižné v tomto prípade, keď hovoríme, ktorýkoľvek politik ak hovorí o rómskom probléme, lebo, alebo aj ľudia na ulici. Lebo, áno, títo ľudia sa správajú, ako sa správajú, ale ľudia vo voľbách majú možnosť voliť si politické strany alebo hnutia, ktoré ten problém naozaj by úprimne riešili, a pravdepodobne si také nevolili. A takisto politici sú zase zodpovední, aby nezneužívali otázku a situáciu v rómskych osadách iba pred voľbami, ale aby ju naozaj aj po voľbách riešili.
Bohužiaľ, za tých dvadsaťdva rokov takáto situácia na Slovensku nenastala. Politikov osady zaujímajú pred voľbami, po voľbách skapal pes a nejakým spôsobom zase treba naďalej tú situáciu udržiavať a nič, problém vlastne v skutočnosti sa nerieši.
Dobre, boli tu lastovičky alebo také pokusy, kde trebárs Ľudovít Kaník, teda ktorý tu nebol, keď bol ministrom, tak prišiel alebo pristúpil k nejakému zásadnému obmedzeniu sociálnych dávok, ale tam mi zas chýbal ten cit a také priznanie si aj vlastnej viny, že prísť teraz do osád a povedať: Nebudete mať dávky, kým nebudete mať prácu alebo kým nebudete pracovať, je práve to, že ukazujeme iba tým jedným prstom, a na tie tri, ktoré ukazujú na nás samých, zabúdame.
Asi nie je úplne spravodlivé prísť s návrhom a povedať, že kto nebude mať, kto nebude pracovať v aktivačných prácach, tak automaticky bude mať krátené, krátené sociálne dávky ako. Dnes prichádzajú navrhovatelia tohto zákona, lebo pravdepodobne mnohí z týchto ľudí, ktorí tie aktivačné práce, ktorých by sa to dotklo, tak by aj tie aktivačné práce chceli, ale jednoducho nie sú k dispozícii.
Zároveň uznávam, a teda myslím, že Lucia to aj tak spomenula v nejakej reakcii na rozpravu, že hovorila, že sú otvorení zmene takéhoto nejakého pravidla alebo teda zmene zákona, alebo navrhovaného zákona v druhom čítaní, aby sa tam takéto pravidlo nejaké zakomponovalo, že ľudia, ktorí by aj mali záujem, ale, bohužiaľ, nie sú k dispozícii tie aktivačné práce, tak by naďalej sociálne dávky vyplácané mali.
Toto som považoval za taký najväčší alebo považujem za najväčší hendikep predloženého zákona, že nemali by sme teraz odrazu viniť iba tých ľudí, ktorí fungujú podľa systému, ktorý politici nadstavili, z toho, že vlastne tak fungujú. Nie, my keď zmeníme pravidlá a do budúcna povieme, že odteraz začnú platiť pravidlá také a také, a nebudeme trestať ľudí zato, že doteraz fungovali podľa pravidiel, ktoré boli, tak potom to bude riešenie spravodlivé.
Každopádne problém nepracujúcich, niekoľko desiatok tisíc ľudí, či už v osadách, ale aj mimo osád, lebo zase by sme nemali ten problém zužovať iba na rómsky problém, je veľký problém, lebo, a najväčší problém sú práve deti, ktoré v takýchto, by som povedal, v takom tom nemotivačnom prostredí vyrastajú. Lebo ak raz dieťa vyrastá v prostredí, kde naozaj sa naučí odmalička, že koláče nie sú za prácu, alebo peniaze nie sú za prácu, ale peniaze sú na pošte, tak veľmi ťažko potom to dieťa naučíme inému pohľadu na svet a veľmi ťažko mu budeme vysvetľovať, že má zmysel chodiť do práce, do školy, aby malo dieťa dobrú, alebo aby mal v budúcnosti ten človek dobrú prácu, aby potom zarobil v tej práce peniaze. Jednoducho je to niečo, je to pojem nepoznaný. A ak my dlhodobo nechávame a dlhodobo sme nechali ľudí, hlavne teda v osadách, bez práce, bez toho, aby sme ten problém riešili, a zalepovali sme si oči tým, že sme iba vymýšľali iné sociálne dávky, až ako som teda spomenul napríklad ten zvrátený, že už platíme dávky za to, že niekto chodí do normálnej povinnej školskej dochádzky, čo je doslova podľa mňa zvrátenosť, tak ten problém sme neriešili. Čiže ak ten problém riešiť, tak v prvom rade hlavne kvôli tým deťom, ktoré v takomto prostredí vyrastajú, lebo ak ich odmalička, ak im vštepíme, že peniaze nie sú, alebo koláče nie sú za prácu, ale koláče sú na pošte, tak potom môžme robiť internátne školy, môžme robiť čokoľvek, jednoducho už nezmeníme niečo, čo takýmto spôsobom pomaly do génov zapíšeme.
Čo ma však trochu mrzí, aj teda som to postrehol z tej predošlej diskusie na, k tomuto zákonu, je taká, taká určitá nevraživosť medzi možno predkladateľmi zákona a medzi predstaviteľmi zo strany SMER. Ja si myslím, že toto je naozaj tak zásadný problém, že by sme sa mali na neho pozrieť politicky prierezovo a mali by sem si všetci sadnúť za stôl a všetci hľadať riešenia. A pevne verím, že nakoniec by sme sa dohodli vlastne, že by sme uznali, že de facto to, čo predkladajú teraz oni, len možno trošku v ružovom, že vlastne vieme s tým súhlasiť všetci naprieč politickým spektrom. A teraz odsúvať to, alebo odbiť, odbiť zo strany SMER tento návrh iba preto, lebo to predložili SaS-kári, ktorí predtým trebárs mali v moci ministerstvo práce, sociálnych vecí a mohli ten problém riešiť, tak pripadá mi také detinské. Jednoducho, zbytočne možno o pol roka, možno o rok neskôr budeme riešiť veľmi zásadný problém, ktorý Slovensko má, a táto strata času ma tu mrzí. Naozaj, keď môžem vás poprosiť, ale možno už kocky sú hodené a príkazy sú dané, ale ak by ste dokázali zvrátiť svoj postoj trebárs aj k tomuto návrhu zákona, ja by som bol vcelku rád. Nieže vcelku, ale veľmi rád. A práve kvôli tým deťom možno v tých osadách, ktoré by možno skorej sa začali učiť, že, že nič nie je zadarmo a že čokoľvek, čo oco alebo mama donesú domov, tak je zaslúžené a nie je to iba tak. Čiže ak sa dá, chcel by som vás len poprosiť, aby ste prehodnotili postoj a aby sme posunuli ten návrh do druhého čítania a v druhom čítaní urobili možno aj zásadné zmeny, ale ak môžu platiť, neviem, odkedy navrhujete, od 1. septembra? Od 1. septembra alebo od 1. januára tie zmeny môžu platiť a nemusí to byť zbytočne o rok neskôr. A nemusí tam zostať, možno väčšinu môžme v tom návrhu zmeniť, ale verím naozaj, že na tých zásadných opatreniach, zásadných zmenách z toho návrhu by sme sa dokázali zhodnúť.
Taktiež by som bol veľmi rád, ak by sme popri tomto probléme riešili problém, ktorý trošku súvisí s predošlou témou, ktorá sa minulý týždeň tu pretriasala. Myslím, že v stredu alebo vo štvrtok, a to boli rozvody, ktoré vlastne strana SaS chcela tak nejak zjednodušiť. Ale popri tej diskusii tu padli slová o tom, že áno, my vlastne motivujeme ľudí, ktorí sú aj v manželstve, aby sa rozviedli, lebo ak raz títo ľudia sa rozvedú a odrazu budú nie spoločne posudzované osoby v domácnosti, ale budú samostatne posudzované osoby z pohľadu sociálnych dávok, tak odrazu budú mať v rodine viacej peňazí. V rodine už síce papierovo rozvedenej, ale budú mať viacej peňazí, ako mali predtým, kým boli ako manželia. Takisto opačne, ten súčasný systém, kedy spoločne posudzujeme osoby, tak odrádza od toho, aby ľudia, ktorí práve sa nachádzajú alebo žijú tak z ruky do úst, alebo sú v tej sfére chudoby na Slovensku, tak aby, ktorí, alebo ešte inak povedané, ktorí prepočítavajú každú jednu, každú jednu korunu, každé jedno euro, tak týchto ľudí, títo ľudia veľmi dobre vedia a poradia im to aj teda ostatní, že nie je vhodné, aby vstupovali do nejakého manželského zväzku, lebo vtedy budú mať menej peňazí. A toto považujem za obrovskú zvrátenosť v sociálnych dávkach, kde vlastne my v momente, jak dvaja ľudia sa rozhodnú žiť spoločne v domácnosti, v legálnom zväzku, tak, alebo teda v manželstve, tak automaticky majú menej peňazí zo sociálnych dávok ako dovtedy, alebo v porovnaní s tým, keď v tej istej domácnosti žijú, ale bez nejakého uzavretého legálneho zväzku.
Jednoducho to je zvrátenosť a potom sa nečudujme, že sa nám málo manželstiev uzatvára a že nám stúpa počet rozvodov, percentuálny počet rozvodov.
Čiže popri riešení toho, čo riešite v zákone, by som očakával aj riešenie tejto otázky. A myslím si, že bolo by spravodlivé, aby človek, každý jeden, ktorý sa nachádza v hmotnej núdzi, aby mal rovnakú dávku bez ohľadu na to, s kým vlastne v tej domácnosti žije. Možno na prvý pohľad zvrátené, lebo si povieme, že teda však vlastne logicky, keď chcú žiť dvaja spolu, tak potom majú menšie výdavky, ale keďže nám to spôsobuje problém práve v tom, že ľudia sa, zo špekulatívnych dôvodov trebárs, nevstupujú do vzťahu manželského, alebo zo špekulatívnych dôvodov sa rozvedú, aby mali väčšie dávky, tak mali by sme to zmeniť. Možno sa niekomu zdá, že je zvrátené, že niekto by skrz pár eur sa rozvádzal, alebo kvôli tomu by nevstúpil do vzťahu manželského, ale pri, pri ľuďoch, ktorí žijú naozaj z ruky do úst, aj týchto málo peňazí hrá veľmi dôležitú rolu. A čo je najpodstatnejšie, čo by som chcel povedať, je to, že ak chceme tento problém riešiť v osadách, ak chceme problém riešiť aj mimo osád, v rodinách, ktoré sú v hmotnej núdzi, a možno niekedy teda aj v neprispôsobivých, či v osadách alebo mimo osád, rodinách, tak v prvom rade by sme sa mali pozrieť na samých seba. Aj dnes, keď sa tu tak letmo rozhliadnem, tak je nás tu asi dvadsať a veľmi ťažko dnes bude niekto argumentovať s tým, že sedí v kancelárii a pozerá tento záznam z televízie. Keď sa pozriete teraz do garáže, koľko nás tu je dnes v pléne, v pondelok ráno, tak garáž je, myslím si, veľmi dobrým, veľmi dobrou dochádzkovou knihou. A tam by sme videli, že je tam poloprázdno alebo možno štvrtinovo prázdno a v tom prípade.
A tuto si myslím, že mali by sme začať od seba. Ak chceme hovoriť niekomu, že sa nemá, že koláče nebudú bez práce, tak mali by sme si aj sami sebe povedať, že koláče nesmú byť bez práce. Mali by sme začať chodiť do tohoto pléna poctivo, pravidelne a možno, ak by sme zmenili iba systém hlasovania, že by sme hlasovali po každom jednom prednesenom návrhu a po ukončení každej jednej rozpravy, tak by sme nevedeli kalkulovať s tým, že kedy treba do roboty chodiť a kedy netreba do roboty chodiť. Jednoducho museli by sme tu sedieť na zadku, kým by sa návrh neprerokoval, a predpokladám a mám taký pocit, že by to prospelo kvalite prerokovaného zákona, lebo bolo by nás tu viacej, viacej by nám záležalo na tom, aby sme zákon, alebo aby sme ho poznali, aby rýchlejšie možno tá diskusia ubehla, čiže by sme sa vyvarovali možno takých zbytočných vsuviek, teatrálnych, ktoré tu niekedy teda sú, a teraz, každopádne by to prospelo kvalite prerokovávaných zákonov.
Čiže ak nechceme, aby sa ľudia na Slovensku správali ako v osade, my by sme nemali sa správať ako v osade, a keď nechceme, aby ľudia v osadách nemali koláče bez práce, tak predtým by sme mali byť my vzorom a my by sme mali si vstúpiť do svedomia a mali by byť tieto ľavice plné a mali by sme my ukázať, že už nechceme dostávať koláče bez práce. Kým to neurobíme, tak nemôžme ukazovať na osady prstom, ale musíme v prvom rade ukázať na seba a uznať, že my v slovenskom parlamente sme de facto v osade.
A tie pravidlá si nadstavujeme sami. Tu je rozdiel voči tomu, ako sa správajú ľudia, ktorým nastavujeme pravidlá my, politici, a medzi tým, ako sa správame my, politici, ktorí si sami sebe nadstavujú pravidlá. Že ukazovať na prsty, alebo ukazovať prstom na ľudí, ktorí fungujú podľa našich pravidiel, je zvrátené, odsudzovať ich zato, že fungujú podľa našich pravidiel, a neodsudzovať v tom istom čase samých seba, ktorým si, sami sebe určujeme, my, rokovacím poriadkom pravidlá.
Čiže ešte raz, čo sa týka k samotnému návrhu. Úmysel si myslím, že dobrý, cieľ správny, možno sú tam chyby, ktoré treba, nieže možno, sú tam chyby, ktoré treba odstrániť, hlavne tie, že naozaj, aby ľudia, tí, ktorí nemajú prístup ani k aktivačným prácam, alebo jednoducho nemajú prístup k práci, by nemali byť potrestaní odrazu novým systémom iba preto, lebo žijú v Rimavskej Sobote, kde je pomaly 40-percentná nezamestnanosť. Jednoducho v takomto prostredí je zúfalosť vlastne byť nezamestnaný, lebo tie pracovné miesta tam nie sú. Ak si niekto vie predstaviť v tejto sále, že odrazu starostovia v okrese Rimavská Sobota vymyslia 20 tisíc aktivačných miest v aktivačných prácach, tak je hlupák, lebo jednoducho, nevie si predstaviť ani, čo to vlastne znamená. Jednoducho sa to nedá. Čiže ono, keď chceme takúto zásadnú vec urobiť, tak buď nejaké prechodné obdobia, alebo naozaj teda v tom, v tom prostredí, kde aktivačné práce nie sú k dispozícii, ľudí za to trestať nemôžeme, ak ich nedostanú.
Samozrejme, ak aktivačné práce budú niekomu ponúknuté, a ten ich odmietne, alebo ak niekto pôjde do práce a na tretí deň ožratý bude vyhodený z tej práce, tak takýto človek by automaticky mal byť postihnutý a mali by sme sa k nemu stavať ako k človeku, ktorý sa dobrovoľne stal vyvrheľom spoločnosti. Čiže možno by mal dostať to jedno teplé jedlo denne a nič viac, ale ľudia, ktorí budú mať záujem o aktivačné práce, a nedostanú ich k dispozícii, tak by na to nikdy doplatiť nemali.
Každopádne, ešte raz keď poviem, kvitujem posun v myslení strany SaS, ktorá svojím odvodovým bonusom chcela presadiť myšlienku, že ktokoľvek, či chce robiť, alebo nechce robiť, bude mať nárok na odvodový bonus, čo považujem za veľmi škodlivé, ak by sme aplikovali na Slovensku v tomto duchu, čiže kvitujem posun k tomu, že musí byť vždy zásluhovosť pri sociálnych dávkach, a ja osobne by som tento návrh chcel podporiť s tým, že očakávam diskusiu do druhého kola a tajne verím, že aj strana SMER si uvedomí, že je lepšie posunúť ten návrh teraz do druhého čítania, jako prísť za rok de facto s tým istým len v ružovom.
