Vážená pani predsedajúca, milé dámy, milí páni, trošku tá debata sa prelína s tou doobedňajšou, ale tak skúsim povedať to, čo som možno nepovedal. Možno úplne na začiatok, že je veľkou výzvou pre všetkých nás a úlohou pre všetkých nás, aby sme naučili všetky deti na Slovensku, či biele, čierne, červené, farebné, akékoľvek, že peniaze nie sú na pošte, ale peniaze sú za prácu. Bohužiaľ, dnes veľká skupina slovenských detí má doma taký príklad,...
Vážená pani predsedajúca, milé dámy, milí páni, trošku tá debata sa prelína s tou doobedňajšou, ale tak skúsim povedať to, čo som možno nepovedal. Možno úplne na začiatok, že je veľkou výzvou pre všetkých nás a úlohou pre všetkých nás, aby sme naučili všetky deti na Slovensku, či biele, čierne, červené, farebné, akékoľvek, že peniaze nie sú na pošte, ale peniaze sú za prácu. Bohužiaľ, dnes veľká skupina slovenských detí má doma taký príklad, že peniaze sú na pošte, a my všetci sme za to zodpovední, alebo politici, ktorí doteraz ten systém nadstavovali. Toto zaznelo už z viacerých úst, myslím, že Peter to povedal naposledy, že nie tí ľudia zneužívajú systém, ale hrajú podľa pravidiel, ktoré my sme nadstavili, alebo politici pred nami nadstavili. Možno paradoxne, a niektorí si to možno ani neuvedomujeme, ale práve naučiť tieto deti a všetky deti a hlavne teda tie deti, ktoré ten pozitívny vzor dnes nemajú doma, že sa oplatí chodiť do školy, že sa oplatí pracovať a za prácu sú peniaze alebo peniaze sú za prácu, a nie na pošte, je jednou možno z mála nádejí, ako udržať sociálny systém na Slovensku. Lebo práve možno ten priemer ľudí, ktorí tuto v tejto sále sú, keď raz za, možno za dvadsať, tridsať rokov budeme na dôchodku, tak budeme s nádejou pozerať práve na tieto deti, že či už pracujú na naše dôchodky. A z tohto pohľadu je to aj to, čo tento návrh zákona by chcel nejak tak nepriamo riešiť, tak je to aj riešenie v podstate takej udržateľnosti sociálneho systému. To nie je teraz, že ideme silou mocou robiť nejaký nepriateľský krok voči rodinám, ktoré žijú zo sociálnych dávok, ale to je o tom, že chceme nadstaviť tú základnú spravodlivosť medzi všetkými rodinami, medzi deťmi v jednej rodine, a aby sme navzájom vedeli, že keď niekto pracuje, má, keď niekto nepracuje, alebo nechce pracovať, tak nemá. A tu je možno aj trošku rozdiel alebo teda podstatný moment, ktorý by som tomuto návrhu vyčítal, a to, čo som sa teraz ja tak trošku pomýlil. Keď niekto nepracuje, alebo keď niekto nechce pracovať. Lebo je veľký rozdiel medzi tým, keď niekto pracovať chce, a nemôže, z objektívnych dôvodov nemôže, lebo, bohužiaľ, žije v meste, v okrese, kde je 30-, 35-, 40-percentná nezamestnanosť, a niekto druhý, kto jednoducho pracovať nechce. A možno aj robotu nejakú má a za dva dni sa ožerie v práci a šéf ho vyhodí a znova potom funguje pár rokov na sociálnych dávkach.
A tuto je problém a tu sa zhodujem s Petrom Pollákom, že kde by sme, alebo ten, ten problém by, že ten problém by sme mali riešiť trošku inak. Nie tým, že budeme paušalizovať a všetkých hodíme do jedného vreca a urobíme rýchle riešenie od pásu. Pekný jednoduchý návrh zákona spravíme a umyjeme si ruky ako Pilát a problém sme vyriešili, ale že budeme pekne vyberať, takto identifikovať tuná, Lojzo Hlina nepracuje, nebude mať, tam ďalší, nepracuje, nebude mať. A vyberieme si jednoducho tých ľudí, ktorí. (Smiech.) Neberieš to osobne. Že vyberieme a budeme identifikovať tých ľudí, ktorí nepracujú, ktorí porušujú zákony, ktorí páchajú priestupky, páchajú trestné činy, a týmto povieme, okej, vy, tým, že nepracujete, páchate priestupky, páchate trestné činy, vlastne stávate sa, dobrovoľne sa identifikujete ako vyvrheli spoločnosti a takisto spoločnosť bude pozerať na vás, čiže bude sa na vás pozerať ako na vyvrheľov spoločnosti, a tak k vám bude pristupovať. A možno potom to dopadne o tom jednom teplom jedle denne a tí ľudia pravdepodobne potom zistia, že keď odrazu miesto toho, aby dostali peniaze niekam na ruku na pošte a mohli si kúpiť alkohol, cigaretky alebo čokoľvek iné, odrazu dostanú lístok niekam do jedálne v strede obce, kde budú môcť ísť na obed, a nič viac, nebude čučo, nebude ostatné. Toto by pravdepodobne pôsobilo výchovne, ale teraz urobiť, po prvé, teda hodiť všetkých do jedného vreca, aj keď sú tam, uznávam, nejaké tie rozlišujúce kritériá, že či tí ľudia v minulosti robili alebo nerobili, ale problém tej paušalizácie nastáva práve tým, že my dnes ideme pozerať, ako sa tí ľudia správali za posledné štyri roky. To je tak asi, jak keby, že dnes povie niekto Ľudovi Kaníkovi, že všetci poslanci, ktorí štyri roky posledné bývali v Banskej Štiavnici, budú mať o polovičku nižší plat, tak pravdepodobne by to nebolo spravodlivé a Ľudo by povedal, že jako, tak ako kebyže ja viem o tom dopredu, tak sa presťahujem do Bratislavy. Ale nie, tým čo navrhujete, robíte presne toto. Spätne hovoríte, za štyri roky ako ste sa správali, na základe toho dnes budete dostávať peniaze zo sociálneho systému. Podľa mňa jednoducho je z tohto pohľadu návrh zákona retroaktívny, lebo na základe predošlého správania sa ľudí, kedy sa oni správali podľa pravidiel, ktoré boli vtedy nadstavené a ktoré boli vtedy platné, tak teraz my spätne v podstate meníme ako keby že pravidlá a posudzujeme ten ich postoj k životu za predošlé štyri roky a na základe neho im budeme meniť budúcnosť. Nie je to fér. Ľudo, pochopil si cez ten príklad cez Banskú Štiavnicu, že?
Ako alternatíva sa mi, ale, samozrejme, tým nehovorím to, že ten návrh zákona alebo ten úmysel je zlý. Ako ja osobne ako, ten, ten návrh aj podporím do prvého čítania, len toto hovorím, že tu, tuná je, myslím si, že chyba. A ak by, samozrejme, zostal v tej podobe, v akej je, tak v druhom čítaní by som ho nepodporil. A ak by teda náhodou, záleží to od SMER-u, ak by sa ten návrh dostal do druhého čítania, tak tam by som práve očakával túto zmenu urobiť, čiže urobiť teraz hrubú čiaru. Teraz spraviť a povedať, že dobre, momentom prijatia zákona začíname posudzovať váš prístup k životu, váš prístup k práci a od toho bude záležať to, aké dávky budete dostávať. Možno by to nemohlo byť potom o tom, že posledné štyri roky, možno by sme sa bavili o tom, že či za ten rok aktuálny odpracoval aspoň nejaké tri mesiace, možno trošku teda iné kritérium, ale každopádne by sme sa nesprávali voči ľuďom nespravodlivo a retroaktívne.
Zaznelo tu, myslím si, že od Jozefa Mihála, že vlastne je tam alternatíva, že tí ľudia môžu robiť aktivačné práce. Nie je to úplne alternatíva, je to iba časť z tých 270 dní. Tuším iba 90 dní môžu robiť aktivačné práce, ale 180 dní musia mať reálne odpracovaných. A fakt by som chcel vidieť Jozefa Mihála, možno on je snaživý, a teda tam by, tam by tú prácu získal. Ale v tej Rimavskej Sobote, že či by sa mu podarilo získať aspoň tých 180 dní práce za tie štyri roky. Jednoducho v prostredí, v ktorom práca nie je pre bielych, a v tomto, Peter, neni si tu, ale odpusti mi trošku aj teda takúto rétoriku, keď v prostredí, kde stojí kilometer šóra bielych ľudí na, alebo väčšinovej spoločnosti na to pracovné miesto a ďalšie dva kilometre Rómov, tak v takomto prostredí si veľmi ťažko môžme povedať, že teda, že človek si musí nájsť prácu aspoň raz za štyri roky na, vlastne na ten jeden rok.
Taktiež trošku, čo tam vidím, problém zákona, ktorý, ak by sa náhodou dostal do druhého čítania, tak by som navrhoval riešiť, tak je veľmi jednoduché obchádzanie toho zákona, aby to nebol zákon iba pre zákon a potom sa nám stane to, že vlastne všetci ľudia, ktorí budú chcieť získať plnú výšku rodičovského príspevku, urobia si veľmi jednoduchú dohodu so sumou jedno euro na mesiac a vlastne splnia podmienku, ktorú tento zákon kladie. Čiže ak budú mať títo ľudia vlastne dohodu na 180 dní práce, to je približne, či 270 dní práce, to je približne jeden rok, čiže ak budú mať dohodu na 12 eur, na 12 mesiacov dokopy, čiže 12 mesiacov po jednom eure, tak vlastne splnili podmienku na to, aby mali plný rodičovský príspevok. Veľmi jednoducho obíditeľný, obíditeľná podmienka v zákone, čiže tam by som navrhoval, ak by teda to náhodou prešlo, aby sa nepozeralo na počet odpracovaných dní, ale na trebárs sumu odvedených odvodov do sociálnej, zdravotnej poisťovne napríklad.
Čiže každopádne súhlasím s ideou, že hľadajme spravodlivosť aj v sociálnych dávkach, aby to nebolo o tom, jako to je normálne v živote, jak to je medzi kolegami, kamarátmi, možno aj medzi poslaneckými asistentami, že jeden pracuje a má málo, a druhý nepracuje a má dvakrát viac. Jednoducho toto by tu nemalo byť, lebo potom automaticky to zožiera tú spoločnosť zvnútra. Nemalo by tu byť, ak, ak vieme, že dvadsať rokov ten problém sa neriešil, nemali by sme ho ďalej udržiavať tým, že problém riešiť nebudeme, a budeme to iba odsúvať a možno výhovorkami, lebo teraz to predkladá Ľudo Kaník. Čiže ja by som bol veľmi rád, ak by sme ten návrh posunuli do druhého čítania, ale teda v druhom čítaní tieto chyby, ktoré som niektoré spomínal, napravili. Lebo je veľmi dôležité aj pre tie samotné rodiny, aby sa otcovia a matky stali pozitívnym príkladom pre svoje deti. Lebo keď nebudú, tak vlastne zničí to aj samotné tie deti. Čiže dnes, a preto sa aj nebojím za ten návrh postaviť, lebo to je v dobro tých ľudí, ktorí dnes možno cítia, že to je vlastne útok voči nim. Nie, nie je. Jednoducho je to hľadanie základnej miery spravodlivosti medzi ľuďmi, ktorí čerpajú peniaze zo sociálneho systému, a hľadanie spravodlivosti nikdy žiadnej spoločnosti ublížiť nemôže.
Taktiež by som sa chcel ohradiť trošku voči argumentu pána Novotného, kde trošku sa čudujem, že ako lekár použije argument. Áno, taká rodička sa pýta pôrodníka, koľko detí musí mať, aby mala také a také sociálne dávky. Doneste mi ju sem. Ja nikdy, aj teraz s Lojzom ideme cez prázdniny do osád a ideme si spraviť také tour po štyroch problematických osadách a jednej nejakej vzorovej, lebo vraj aj také existujú, ale chceme ich vidieť. Ale nikdy sa nepozerám na túto problematiku s nejakými takýmito predsudkami. Jozef Mihál pred chvíľkou tiež tu spomenul nejaké klišé, ktoré sa šíri, a takú, takú fámu o tom, jak ľudia, ktorí nerobia, majú rovnaké dôchodky, alebo vyššie ako tí, čo robia. Ale nemali by sme z pozície poslancov podporovať takéto, by som povedal, zvrátené prúpovídky, ktoré niekto šíri. Neverím tomu, neverím tomu, naozaj, že pri, keď si reálne pozriete, o koľko sa vám zvýši dávka pri jednom dieťati, že sa nájde matka, ktorá by rodila deti kvôli dávkam. Možno v tomto sa, v názore, nezhodujem napríklad s Alojzom Hlinom, ale však on bude mať vystúpenie, tak možno spomenie svoj pohľad, ale jednoducho, naozaj si myslím, že počet detí v osadách nie je dôsledkom nastavenia sociálneho systému, ale dôsledkom chudoby, v prvom rade tých ľudí.
Ako sám som rozmýšľal veľakrát, v čom to je, prečo, prečo chudobní ľudia majú zvyčajne veľa detí a prečo tí bohatší odrazu majú menej, menej, menej, menej. Možno je to v rebríčku hodnôt, že možno tí bohatší vidia a že chcú, tým, že majú veľa, chcú mať ešte viac a vlastne nechcú si ukrajovať zo svojho komfortu. A možno tým chudobným nezostáva nič iné, keďže to bohatstvo iné nemajú, nejaké to materiálne, tak sa tešia práve z tých detí. A tie deti sú pre nich nejaká tá radosť v živote, to, čo ich napĺňa. Aj keď možno chudobné, špinavé, zababrané od blata a zavšivavené, ale jednoducho, možno je to ich radosť, ktorá ich napĺňa. Tým pádom by som tu tento argument nepoužíval. To, čo som povedal na začiatok, každopádne, tento problém ak vyriešime, pomôžeme si veľmi v riešení a udržateľnosti sociálneho systému na Slovensku. Veľmi peknú prácu v tejto otázke napísal človek, ktorý tu už nie je medzi nami. Nieže zomrel, ale odišiel z tejto poslaneckej snemovne, Tóno Marcinčin, robil prácu, v ktorej práve identifikoval, čo by sme mohli získať tým, ak by sme práve začlenili ľudí, ktorí dlhodobo na Slovensku nepracujú a ktorých sme my, politici, naučili nepracovať. Čo by sme mohli získať ako Slovensko, ako spoločnosť tým, že by sme ich začlenili do pracovného procesu? Odporúčam každému si prečítať a možno o to viac budeme chcieť takéto a podobné návrhy podporiť.
Čiže ešte raz, ja váš návrh, alebo tvoj, Ľudo, vítam, ale považujem tam, alebo neidentifikujem tam dva problémy. Jedno to, že zachádzame do minulosti, čiže meníme v podstate spätne pravidlá ľuďom, čiže posudzujeme, ako žili v roku 2008, a to sme im v roku 2008 nepovedali, že to niekedy posudzovať budeme, čiže to vidím ako problém. A druhý problém to, že sa to dá veľmi ľahko obísť jednou dohodou na dvanásť mesiacov po jednom eure aj po jednom cente, čiže za veľmi malý peniaz symbolická jedna dohoda, automaticky ten človek splní podmienky na to, aby sa ho to vlastne vôbec nedotklo, a vtedy by bol ten zákon úplne bezzubý. Ale teda bol by som rád, ak by návrh bol posunutý do druhého čítania, a to je všetko.
Ďakujem.
Skryt prepis
