Ďakujem, pani predsedajúca. Pán minister, pani spravodajkyňa, dámy a páni, ja by som chcel zareagovať ako učiteľ z praxe, stredoškolský učiteľ, učiteľ na gymnáziu a učiteľ na cirkevnom gymnázium, to znamená, človek, ktorého sa z praxe tieto veci veľmi konkrétne dotýkajú.
Ja by som veľmi pozitívne hodnotil aj dnes už prednesené príhovory pani poslankyne Žitňanskej, aj pána poslanca Osuského. Mnohé z toho, čo by som chcel povedať, povedali oni. Takže ja budem už len taký veľmi konkrétny, praktický a naozaj, tak ako povedala pred chvíľou pani poslankyňa Žitňanská, berieme to ako také podnety pre vás. Pretože tak ako to zaznelo už v rozprave pri programovom vyhlásení vlády, školstvo je a musí byť priorita. Ono, myslím si, že stále tá mentalita ešte taká nie je. Vidno to aj možno na záujme alebo nezáujme poslancov, ale aj médií. Keď som si pozeral články k debatám o včerajšom zákone 597 a o tom dnešnom, tak príliš tam ani nejaký záujem alebo diskusia nie je. Čo je možno dané aj tým, že naozaj sme zvyknutí, že to školstvo nie je nejaké vzrušujúce, že možno to zdravotníctvo teraz, vieme, že tie platy sestier, čo je tiež veľmi dôležitá vec, je tak viac mediálne pretraktované.
Takže ja by som znova chcel pripomenúť aj tejto snemovni, aj všetkým nám, že je to naozaj veľmi dôležitá vec. Ide o deti, ide o obrovské množstvo ľudí, či už ako žiakov alebo učiteľov, rodičov.
A chcel by som vyzdvihnúť pozitívne v tomto zákone navrhované povinné prijímacie pohovory na stredné školy. Je to vec, ktorá si zaslúži plus, pretože naozaj dnes, ako to už bolo spomenuté aj v jednej faktickej poznámke, lákajú žiakov, nielenže nemusíte robiť prijímacie pohovory, ale dáme vám už nejaké výhody alebo neviem čo, zaplatíme vám, len príďte. Že naozaj táto vec je veľmi, veľmi pozitívna. A viem, že najmä kvalitné školy budú tým poctené, pretože tie sa snažili vždy o to, robiť prijímacie pohovory, aby udržali kvalitu. A už tu sa môže vyzdvihnúť ich úroveň.
Chcem ale k tomu poznamenať, že naozaj, ako už hovorila pani poslankyňa Žitňanská, pán poslanec Osuský, je veľmi dôležitá objektivita týchto prijímacích pohovorov, aj objektivita tých monitorov, prípadne ďalších testovaní, ktoré sú tam dané ako podmienka prípadného vyhnutia sa tým prijímacím pohovorom. Zase k tomu by som chcel poznámku ako človek z praxe. Netýkalo sa to síce monitorov, lebo na strednej škole nie sú, ale týkalo sa to maturít, kde naši žiaci nám hovorili, no jasné, no my sme jediná škola, kde nepomáhate. Tam pomáhajú, hentam pomáhajú. Jasné, sú to také študentské reči. Nedal by som za ne ruku do ohňa. Ale fakt je taký, že je tu priestor na to, aby sa porozmýšľalo o tom, ako zabezpečiť objektivitu a nezneužívanie tohto testovania.
Ak teda vyzdvihujem to zavedenie prijímacích pohovorov ako vysoko pozitívne, tak by som chcel povedať, že v tomto kontexte potom stanovovanie kritéria priemerov sa mi zdá zbytočné. Vysvetlím prečo. Určite to stanovovanie priemerov 2,0 a 2,75 má za cieľ, ako sa domnievam, to, aby naozaj nešli ľudia, ktorí naozaj sú mimo tej úrovne pre tieto školy. Fakt je ale taký, ako to pani poslankyňa Žitňanská vyrátala, že toto už je úplný extrém. Neviem, či je to tak, že bola myšlienka najprv dať nejaké iné číslo, potom sa ustúpilo, posunulo sa na ďalšie číslo. Prípad človeka, ktorý má 2,0, môže byť človek, ktorý má od vrchu do spodu trojky alebo prípadne má štvorky, alebo je až na prepadnutie z niektorých predmetov. O to viac pri priemere 2,75. A naozaj, ako to povedal pán poslanec Osuský, je tu potom tlak, veď mu nedajte tú štvorku, veď mu nepokazte život. A je to naozaj veľmi nepríjemné potom pre tých učiteľov. Navyše to vytvára aj priestor na korupciu, čo určite vláda nechce vytvoriť takýto priestor.
Takže ja navrhujem, aby sa táto vec z tohto návrhu stiahla. Ak majú zostať tie prijímacie pohovory, tie priemery potom nemajú príliš veľký význam.
Čo veľmi teda vyčítam a obávam sa a s čím mám zlú skúsenosť, je práve ten konflikt zriaďovateľov. Ono je mi až zvláštne, že je okolo toho také ticho, pretože toto je veľmi dôležitá vec. Ja ako učiteľ z cirkevnej školy mám skúsenosť, že veľmi často sa prejavuje pri napätí medzi štátnymi alebo verejnými školami, štátnymi školami a neštátnymi, konkrétne v tomto prípade cirkevnými, ale patria tam aj súkromné, určitá osobná animozita aj z dôvodu, ja neviem, aj negatívneho postoja voči cirkvi, prípadne voči myšlienke súkromného školstva napríklad. A týmto sa otvára priestor a je aj prirodzené, že zriaďovatelia štátnych škôl budú uprednostňovať svoje školy, na tom nie je nič nejako neočakávaného. Takže vidím tu problém. Osobne by som navrhoval, aby takáto vec tam vôbec nebola. V prípade, že sa zákon dostane do druhého čítania, myslím, že by tam bol priestor na pozmeňujúce návrhy, ktoré zabezpečia objektívne kritériá, ale skutočne objektívne kritériá pri zamedzení otvárania prvých ročníkov škôl, ktoré vyhodnotili ako neperspektívne alebo nedostatočné. A takisto zaručenie existencie cirkevného a súkromného školstva, pretože podľa Ústavy Slovenskej republiky majú rodičia právo na výber, kam svoje deti umiestnia. Aby toto právo zostalo reálne, tak je potrebné to alternatívne neštátne školstvo ochraňovať. To znamená, že je potrebné do tohto návrhu zákona, ak to teda tak musí zostať a zostane to tak, zapracovať nejaké princípy, ktoré zaručia existenciu a možnosť tohto menšinového školstva, cirkevného a súkromného. Inak je tento zákon ohrozujúci a ohrozuje tých, ktorí nemajú za sebou štátnu moc.
Toľko moje poznámky k tomuto zákonu z učiteľskej praxe.
Ďakujem.
