Videokanál klubu

Vážená pani predsedajúca, vážení predstavitelia zákonnosti tejto krajiny, chcem vám povedať tri príbehy. Jeden veľký, druhý taký o niečo menší a tretí taký maličký. Ten sa dokonca týka mňa, mojej manželky a niekoľkých lesníkov. Nebudú to dlhé príbehy.
Rozhodne ten veľký je viac-menej známy, ale ešte skôr, než sa teda k nemu dostanem, chcem povedať niečo, čo vôbec nesúvisí s týmto príbehom.
Ja som bol pár týždňov mimo vás a chcem sa vám veľmi úprimne poďakovať všetkým, ktorí ste si našli čas na SMS-ku, telefonát alebo len odkaz. A že ste mi popriali niečo dobré. Ja sa bojím, ja som moc taký cynik. Ja som takýmto slovám doteraz veľmi neprikladal nejaký význam, ale som, viete čo, zistil? Že ono to funguje. Takže ďakujem všetkým a to skutočne sa týka, to je úžasné, toho celého spektra politického, ktoré tu je, od pána Rašiho, ktorý bol voľakedy mojím šéfom, až ja neviem, nebudem už nikoho menovať na tom opačnom konci, že ste proste si našli dobré slovo a ja som vo svojom veku 58 rokov zistil, že fakt, slovo má silu. Takže vďaka, pomohlo mi to. No a som rád, že som tu. Takže teraz tie príbehy.
Ten prvý veľký príbeh je vlastne ten príbeh, o ktorom tu hovoríme. Nemám najmenší dôvod opakovať z neho ani slovo, chcem zopakovať niečo, čo som pred chvíľočkou zažil, keď Lojzo Hlina vystupoval.
Vážený pán minister, vy máte určite obrovské technické možnosti. Ja si neviem ani predstaviť, čo všetko technické, ľudské, možno, že nejak aj utajené, veď človek nemôže vedieť všetko, má váš aparát k dispozícii na to, aby vy a ľudia, ktorí sú na to kompetentní kauzu Gorila dotiahol do konca. Ale ja si myslím, nech by bol ten aparát akokoľvek silný, akokoľvek dokonalý, moderný a doslova zázračný, nepomôže to k tomu, aby sa táto kauza vyšetrila a dotiahla do konca. Viete čo budete potrebovať k tomu vy a vaši ľudia? Srdce Lojza Hlinu. Ja si možno nebudem pamätať niektoré veci z tohto vystúpenia, ktoré tu zaznieva, ale to, aký dal Alojz Hlina pátos do svojho vystúpenia, to srdce, ten apel na tento národ, čo sa musí urobiť, ak sa má odkliať táto krajina zakliata nevšímavosťou, strachom a aj dačím horším. Ak toto neprenesiete na svojich úradníkov, ak nedokážete im kus toho hlinovského srdca vložiť a povedať, chlapi, ja chcem od vás toto, pre mňa, za mňa používajte čerta-diabla, techniku, akú len máte, ale musíte do toho vložiť Hlinove srdce, vy nevyšetríte gorilu.
No, tak bude ju vyšetrovať tím, o ktorom vy politicky rozhodujete. Ľudia, ktorí sú nad vami. Ja neviem, kto všetko v tejto krajine rozhoduje, možno to neni ani vláda, možno to neni, možno sú to skutoční ľudia kdesi tam hore, ktorí nemôžu nikdy prehrať voľby. Ale v každom prípade prosím všetkých, ktorí o tejto krajine rozhodujú, aby si zobrali k tej technickej vybavenosti kus Hlinovho srdca. Myslím si, že by to bola senzačná kombinácia, mne ten pátos, mne ten cit, ktorý on do toho vkladá jednoducho chýba pri týchto kauzách, chýba mi pri snahe ich dotiahnuť do takého konca, aby sa to nestratilo. To je ten veľký príbeh, ku ktorému nemám čo iné povedať.
Potom môžem ešte hovoriť o tom menšom príbehu, ktorý sa udial 24. júna 2012 a ku ktorému si dovolím prečítať list, ktorý dostali traja najväčší predstavitelia tohto štátu:
"Vážený pán prezident, vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, presne pred tromi rokmi sme vystúpili proti drancovaniu majetku v správe štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a proti znevažovaniu lesníckej práce. Pridalo sa k nám nemálo kolegov, podali sme trestné oznámenie na nehospodárne narábanie s majetkom štátu, boli odvolaní generálni riaditelia podniku, rezortný minister, no napriek tomu udalosti, ktoré sa stali známe pod názvom "nežná zelená" sú dodnes bez odpovede. Rozhodli sme sa na absenciu tejto odpovede verejne upozorniť. Nie kvôli sebe, my svoju pravdu poznáme, ale kvôli občanom, ktorí mnohí pochybujú o tom, či nositelia štátnej zodpovednosti majú dostatok síl chrániť morálnu čistotu verejného priestoru, ako aj tých, ktorí o túto čistotu dbajú. Sme presvedčení, že zásadnú odpoveď na udalosti z 24. júna 2009 si vyžaduje vyšší princíp mravný. Možno to znie niekomu nemoderne, nám nie. Verejnosť potrebuje dostať zrozumiteľnú správu o tom, čo stojí na vrchole spoločenských hodnôt našej krajiny. Či tam máme hľadať obelisk k pocte občianskej zodpovednosti, alebo očakávať kráter vedúci do pekla nevšímavosti. Táto správa má nielen etický, ale aj rýdzo praktický obsah. Vývoj ekonomiky nás navádza k opatrnosti. Nezabúdajme, že občania lepšie ako akákoľvek úradná moc vidia v štátnom mešci tisícky dier, ktorými denne preteká naše spoločné bohatstvo. Napriek tomu často mlčia. Príčinou je nedostatok viery v to, že autority štátu majú záujem tieto diery vidieť, pomenovať a zaplátať." (Krátka pauza.) Áno, už to bude. "Upozorňujeme, že je potrebné, aby aktívnejšie postupovali aj orgány činné v trestnom konaní. Vyšetrovanie, na ktoré sme v súvislosti s "nežnou zelenou" dali podnet, trvá nedôveryhodne dlho. Vždy, keď požiadame o informáciu, dostávame odpoveď, že vyšetrovanie ešte nie je ukončené. Neveríme, že ani jeden z 27-ich bodov oznámenia nebolo možné za tri roky uzatvoriť. Naše pocity sú, samozrejme, druhotné, lebo takýto stav podkopáva dôveru v konanie zodpovedných a tým aj občiansku angažovanosť. Spoločensky škodlivé je aj to, že doposiaľ nebolo verejne vyhodnotené zablokovanie zločinnej pôžičky, čím piati zamestnanci ušetrili tomuto štátu 67 miliónov eur. Ak by bol v tejto veci verejne známy postoj autorít, mohli sme už k uvedenej sume nepochybne pridať ďalšie miliardy. Najvyšší predstavitelia Slovenskej republiky, nežiadame vás, aby cesta na vrchol hodnotového rebríčka našej krajiny bola pre občanov bez rizík, pretože to nie je ani vo vašej moci. Zdvorilo a veľmi naliehavo vás však prosíme, aby tí, ktorí sa na takýto výstup podujmú, tam nenachádzali cestu do pekla nevšímavosti. To vo vašej moci rozhodne je. Udalosti v Lesoch Slovenskej republiky vám k tomu, aj po troch rokoch, dávajú dobrú príležitosť. S úctou Anita Pálková, Peter Gogola, Jozef Marko, Ján Mičovský."
To je ten príbeh, ktorý mi teraz prišiel teraz na um len kvôli tomu, že podobnosti, ktoré sa vyskytujú medzi tým veľkým príbehom a týmto mojím malým sa mi vôbec nezdajú náhodné. Predpokladám, že to, čo sa udialo v Lesoch Slovenskej republiky a to čo je po troch rokoch stále bez odpovede, hrozí aj kauze Gorila. Bolo by to veľmi zle, keby v jednom aj druhom prípade sa takýto predpoklad naplnil a odpoveď by sa nenašla. Chcem veriť, že sa mýlim a že v jednom aj v druhom prípade možno s tým, keď sa to hlinovské srdce vloží tým ľuďom, ktorí sú zodpovední za to, aby sa veci doťahovali do konca, sú za to dobre platení, takže sa to napokon aj podarí.
A teraz ten malý, záverečný príbeh, o ktorom som hovoril, že sa bude týkať mojej manželky, mňa a niekoľkých lesníkov, tej je najmenší a vlastne, možno, že úplne, nie celkom presne, len dokresľuje to, čo by teda malo nastať v oblasti, ktorá by mala byť úspechom nás všetkých, ak chceme tieto veci dotiahnuť do konca. Keď som voľakedy bol riaditeľom Lesného závodu v Humennom, tak som používal služobné auto. Mal som na to plné právo, však? Tak som s ním chodieval, tam kde bolo treba. A manželka sa ma raz spytuje: "Prosím ťa pekne, prečo vlastne nikdy, keď ideš nejakým smerom a ja by som sa potrebovala s tebou zviesť, prečo ma nikdy nezoberieš? Však ja vidím, že tvoji kolegovia, tvoji správcovia sa často dostanú k tomu, že tú manželku alebo priateľa s tým služobným autom zvezú." A viete, čo som jej na to odpovedal? "Možno máš pravdu, možno by to nebol až taký veľký prečin, ale ak ja chcem, aby ten závod, za ktorý zodpovedám, fungoval, tak jednoducho to urobiť nemôžem."
A presne to si myslím, že tento malý príbeh musia použiť veľkí muži tohto štátu na to, aby veľmi dôsledne s citlivosťou sami na seba urobili takéto vyhlásenie voči tým svojim hypotetickým manželkám. Pretože viete, aký je najlepší princíp riadenia štátu alebo riadenia čohokoľvek? Dobré zákony, dobrý parlament? Určite áno, ale nie je to ten najvyšší princíp. Najvyšší princíp je osobný príklad a ja v kauze Gorila očakávam osobný príklad tých, ktorí môžu a majú túto vec dotiahnuť do konca. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Ja len takú poznámku, že, pán Frešo, že ak vás mám vnímať, a ja nevylučujem, že vás budem vnímať ako lídra opozície, skúsim dať taký návrh. Nechcem, aby to vyznelo zle, že poradiť, ale že na to, aby ste mohli teda mať to silnejšie presvedčenie v hlase a ten apel, ktorý tu zaznel aj odo mňa teda, tak Číňania, by som to vedel povedať po čínsky, poviem vám to po anglicky, že "kill the chicken to scare the monkey", že proste zabite sliepku, aby ste vystrašili opicu. Ale neberte ma doslovne. Ako to je taký príklad, že ako treba postupovať, že ja som v tom procese vašej obrody strany, ktorá niekedy vládla a zohrala kľúčovú úlohu v tejto krajine, nepostrehol ani pešiaka, že by padol. Nepadol, ja neviem, tam toho bolo dosť. Ja neviem, nechcem sa k tomu vyjadrovať meritórne, ale opticky, lebo už aj Rimania vedeli, že niekedy treba sem tam niekoho hodiť cez brány mesta. Viete, že, a to je presne to, že to je tá arogancia, to je ten pocit, že to netreba, načo, udržíme to, to je to už nerešpektovanie toho, že to tí ľudia sú na to citliví a potom, keď teda sa k tomu takto postavíte, tak tá sila, to presvedčenie z toho nejde. Ale nehovorím, že časom nemôže ísť. Ale hovorím, že toto, toto skúste možno. Nerobím nad vami kríž, ale tam mi toto určite chýba. Ďakujem.

Mne sa páčilo v tom tvojom vystúpení, ty si to už opakoval viacej krát, že Slovensko nie je štát, kde vyhráva najlepšie, ale ten kto má najlepšie čísla v telefóne, ale tie najsprávnejšie čísla v telefóne. A tuto si myslím, že je dobre pomenovaný stav veci a taktiež to, že keď si hovoril o tom, že v politike to vlastne tak funguje, že každý každému je zaviazaný, každý každého pozná a ja by som si ja dovolil upriamiť pozornosť, že práve tá nezávislosť v politike je možno cestou k tomu, aby mohli robiť politiku aj ľudia, ktorí nebudú musieť byť niekomu zaviazaný a niekomu zobať z ruky. A odporúčam poslancom v tejto sále, ktorí to nechcú robiť, že bez problémov sa môžu stáť nezávislými.

Ďakujem. Ja chcem len povedať, že ďakujem Alojzovi Hlinovi za to, že sa tu o tom všetkom hovorí teraz, lebo ako úplne nový človek v parlamente si neviem predstaviť, že by to pán minister Kaliňák priniesol úplne sám, dobrovoľne a cielene, že by to proste pre nás všetkých urobil, aj pre túto krajinu, lebo nič tomu nenasvedčovalo, že by to tak bolo. Tak ja som veľmi rád a ďakujem, že Alojz Hlina tuto tak prekvapivo pred pár týždňami povedal na začiatku jednej schôdze, že on má taký návrh, aby sa to tu muselo hovoriť a množstvo ľudí v tejto krajine to skutočne veľmi radi privítali a čakali, kedy to už bude. A snáď podčiarknem ten dobre vykreslený frustrujúci pocit nás všetkých obyvateľov tejto krajiny, že v tejto krajine to nemá zmysel. Preto tu nikto nechce platiť dane, preto sa tu toľko veľa kradne, preto tu rušia živnosti, preto sa snažia prihlasovať sa v iných krajinách ako podnikatelia a robia všetko možné preto, aby tie peniaze v tejto krajine nenechali. Lebo nemajú pocit, že to má zmysel. No a viete my sme bytosti tak stvorené, aby sme čosi zmysluplné robili, vytvárali a keďže to zmysel nemá, tak to robiť nechceme. No a ja by som sa oprel, ďakujem, ešte raz za Hlinove slová, pretože veľmi zdôrazňovali jednu vec, ktorá je v programovom vyhlásení vlády, ja som si ho čítal šesťkrát dokola celý ten spis, že vymožiteľnosť práva je sľub SMER-u, a mne sa zdá, že prvýkrát ho nevymohol SMER. Aj pán premiér Fico nám to sľuboval predtým, že ho vymohne, a nevymohol a tak tento parlament a táto krajina na to čaká i teraz. Ja myslím, že Gorila by nám to mala umožniť.

Vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, ďakujem vám veľmi pekne za slovo. Ja len takú technickú poznámku na úvod, že skúsme sa spoločne zamyslieť nad tým, že aký má dôvod opozičný poslanec žiadať, aby správu minister predniesol v určitý čas a v určitú hodinu, pokiaľ mu nerobí sekretárku, hej. Čiže ako isto viete, nerobím sekretárku pánovi ministrovi, čiže skúsme sa spoločne zamyslieť nad tým, že aký som mal dôvod chcieť, aby bola "gorilia" správa prednesená v určitý čas a hodinu. Nuž vám poviem, dôvod je ten, že som chcel pripraviť a som to dokonca aj avizoval, zhromaždenie pre ľudí, ktorí by si mohli prednesenie správy pozrieť naživo pri parlamente na veľkoplošnej obrazovke. To bol ten dôvod, hej, to bol ten dôvod, že prečo, a v zásade viete, že pokiaľ sme si včera odsúhlasili, že sa dozvieme, že kedy bude a dneska sme sa dozvedeli, že dnes, tak potom sú dve možnosti, že prečo sa to tak stalo, ako sa to stalo, hej, že v zásade prvá možnosť je, teraz neberte si to osobne, že teda to nepochopili, dokonca ani analytické zložky to nepochopili, lebo keby analytické zložky analyzovali, tak by si možno zachytili, že na akcii, ktorá bola v nedeľu, to bola jedna z požiadaviek tých demonštrantov, že aby správa bola prednesená a že aby sme hľadali ten dôvod, že prečo. Dobre, čiže to bol ten dôvod, že nepochopenie a bod druhý dôvod by mohol byť čisto teoretický, že teda vládna moc nechcela, aby bol dostatočný čas na prípravu nejakého zhromaždenia, hej, a preto to urobili, tak ako to urobili, to znamená dneska ráno predseda parlamentu oznámil, že za cca 3 hodiny sa to povie. No za 3 hodiny ani iný génius ani Che Guevara by to nedokázal, ani Che Guevara na Kube v tých najrevolučnejších časoch by to nestihol, čiže ani ja som to za tie 3 hodiny nestihol, to sa ani teoretický nedá.
Čiže budem milosrdný, budem milosrdný a poviem, myslím, že je to lepšia tá verzia, že ste sa báli, akože ste to nepochopili, prípadne ma pán minister potom doplňte. Čiže aj tým je spôsobené to, že nie celkom som pripravený, ja som naozaj chcel byť zodpovedne pripravený na túto správu a chcel som naozaj podať aj ja správu o tejto správe, čiže budem mierne improvizovať, ale už nevadí. Myslím, ja som to už hovoril, že nemám vedomosť o tom, že by tu niekto na West Point chodil, ale naozaj čoraz silnejšie identifikujem, že už ani učňovka, ani základná škola nejakého politického vyjednávania alebo schopnosti strategicky uvažovať, alebo myslieť sa tu nejakým spôsobom nepestuje a nuž ako viete, že pokiaľ nie sú schopnosti vyjednávacie a strategické, tak vám zostáva už len jeden prostriedok, ako dosiahnuť svoj cieľ, a to je hrubá sila. Žiaľ, treba povedať, že v tejto krajine na veľa vecí na hrubej sile postavených bolo a aj nám to ako keby to počasie chcelo povedať na tom výročí dvadsiateho, kde sme oslavovali ústavu, že to pôsobilo tak depresívne, tak smutne, že to nás bude ešte nejakým spôsobom dlho prenasledovať, že na hrubej sile veľa tuná na tejto krajine stálo.
Táto krajina je, vážení, žiaľ, musím skonštatovať, je zničená, je prerastená, je prešpikovaná záujmami, tu každý s každým niečo mal a ako hovorí guru slovenského podnikateľského úspechu Jirko Malchárek, tu sa celé HDP stretne na jednom plese. Z politickej sféry tu obcoval s týmto kvázi HDP skoro každý a kto neobcoval, chcel, skoro každý. Politici pomohli vytvoriť túto ohromnú hydru, monštrum, ktorú ničí túto krajinu, politici svojou neschopnosťou, chamtivosťou. Kauza Gorila by nevznikla v tejto krajine, pokiaľ by tu vládli hrdí, nekompromisní, zodpovední politici. Kauza Gorila môže vzniknúť len v krajinách, kde sú osobnosti ľudsky a politicky tak, ako sme toho svedkami. Ako mohol v tejto krajine robiť ministra hospodárstva Malchárek, moderátor nudných pretekov F1, človek, s ktorým moja osobná skúsenosť bola len taká, že neviem ktorí poznáte, ktorí nie, zo Stupavy do Borinky je taká úzka cesta a po tej ceste sa Malchárek preháňal bežne viac ako 120 km rýchlosťou na bavoráku, samozrejme, tušíte, akou ŠPZ, myslím, že 1111 alebo neviem, proste takou, čo jemu prináleží, človeku, ktoré ego je väčšie ako Rusko. Čiže na tejto ceste sa tento človek preháňal, ale čo je hrozné a naozaj hrozné, ja som tam vtedy stál, keď sa preháňal, prešiel mi skoro po nohách, ale ja sa pýtam toho Stupaváka a vravím mu že, Miro, počúvaj, čo to je za debila, čo to je za blázna a on hovorí: "Však to je Malchárek." Viete a tá hrozná rezignácia v tom hlase, to je zničujúce, to je skľučujúce, to znamená, to je Malchárek, to znamená tým je to vybavené, tým je povedaná všetko. A toto nesmieme dopustiť, toto nesmieme pripustiť.
Kauza Gorila je príbehom našej krajiny, žiaľ, smutným príbehom, kauza Gorila, vážení, nemá len nejaké, hovorme, stále údajné priame škody, ktoré sa možno dajú, možno nie, kvantifikovať, kauza Gorila má ohromné, ale naozaj ohromné morálne škody spôsobuje na spoločnosti, ohromné sociologické fenomény spôsobuje na tejto spoločnosti. V tejto krajine proste prestalo byť dôležité byť najlepším, v tejto krajine ste nemuseli byť najlepším, nemuseli ste byť, museli ste poznať, museli ste byť v skupine, ktorá z vás najlepšieho urobila. V tejto krajine ste museli poznať Dzurindu, Mečiara a k nim ste sa mali dostať cez x exotov, riťolezov, ale častokrát aj milovníkov hrubej sily. Ma častokrát prepadávala obava, že títo ľudia, ktorí nepotrebovali byť najlepší, ale potrebovali mať správne telefónne čísla v zozname, že kde sa "sfokusujú" svoju energiu, keď prestane fungovať systém, ktorý dlhodobo funguje, to znamená, keď urobím blbý projekt, a robia blbé projekty, vyhorím, zahučím na ňom, tak čo zachybuje, doleje štát. Štát má vôľu prostredníctvom svojich politikov dolievať neustále a dlhodobo a veľa, avšak sme tu silne konfrontovaní s tým, že nebude z čoho. Čiže ak zachybuje týmto géniom podnikateľského sveta a nebude už im ich extempore mať kto financovať, kde "zafokusujú" svoj jastrabí, žraločí pohľad, kde budú hľadať rezervy? Tam by nám mali zaklikať kontrolky, aby sa to náhodou "nesfokusovalo" aj na bežných ľudí, čoho svedkom budeme aj pri predkladaní zákona o inteligentných dopravných systémoch vážení, lebo tento zákon sa kľudne môže volať mýtny a čipový zákon, kľudne, netreba ho skrývať za vzletné slová inteligentný dopravný systém. Kľudne môžeme povedať pravdu už teraz, že príde čas, príde chvíľa, že bude platiť aj osobné auto mýto a bude platiť tak, ako býva na Slovensku zvykom a dobrým zvykom, že cez firmy, ktoré sú registrované na Cypre.
Príbeh Dzurindu a Mečiara, pánov Dzurindu a Mečiara je aj príbehom strachu z lepších, lebo urobím mostík, že byť najlepším sa v tejto krajine nenosí, tak aj títo ľudia nám to predviedli, že aj ich príbeh je príbehom toho, toho strachu z lepších, príbehom strachu z kvalitných ľudí. Páni Dzurinda a Mečiar nám tu umreli doslova v priamom prenose politicky, tým, ako neboli schopní odísť, tým, ako neboli schopní uznať, že nie sú najlepší. Koniec koncov ako by aj mohli, keď vytvorili také monštrum ako je Gorila. Táto krajina dopadne zle, veľmi zle, pokiaľ sa toto nezmení, ľudia sú vyčerpaní, rezignovaní, neveria nikomu a ničomu. V kauze Gorila treba byť dôsledný, dôkladný, je to enormne dôležité pre túto spoločnosť. Trošku odbočím, vzniknú mi vyčítať, že niektoré reakcie sú tak akože samoúčelné, len pre mediálnu pozornosť
a jedna z nich bola aj, že ten tank pred Biľakom. Nuž poviem vám, vážení, ja som tú dobu nevymyslel, ja ju žijem. Ja tomu hovorím, to je tzv. fenomén Sisi Sklovskej, že pošlem fotky z dovolenky. To že žijeme takú dobu, že pokiaľ to nemá fotku a video, že si na to nekliknem, ja som to nevymyslel, ja to žijem. A keď chcem na nejaký problém upozorniť, tak, áno, pripúšťam, že na to, aby ste to urobili, tak tomu dodáte určitú expresiu, nejakú výrazovú silu aj v podobe nejakej plastickej akcie. Ale má to ďaleko viac rovín, tam nešlo len o to, ísť pred Biľak na tanku, tá rovina bola ďaleko inde a ďaleko hlbšia a kto chce, ju nájde a kto nie, tomu to nepomôže asi nič, ale ja vám to skúsim vysvetliť, že kde bola ďalšia rovina. Tá rovina bola aj v tom a odznelo a som rád, že to aj odznelo, že ako bol Biľak teraz 31. augusta, tak 17. novembra bude iná, iný spôsob pripomínania si výročia tohto významného dňa. A to pred bytom, tam kde býva posledný generál ŠTB Lorenc, aby aj on videl, aké to je chcieť niekam ísť a nemôcť. A prečo? Preto, aby sme, aby som v konečnom dôsledku upozornil na to, že čo sa stalo a naozaj stalo a, žiaľ, musím to skonštatovať, že ako plynule a kontinuálne prešli ľudia z jedného režimu do druhého bez straty čapičky. Systém práce, ktorý používali v predchádzajúcom režime - vydieranie, metódy tajných služieb, strach, konšpiračné byty - to plynule úplne zľahka nerušene si preniesli do nového systému a úspech je priam obrovský a závratný, dokonca samých ich prekvapil.
Povedzte mi, načo je normálnej firme konšpiračný byt? Načo je úplne normálnej firme, ktorá podniká, vyrába nejaký produkt konšpiračný byt? To je presne to, že to know-how niekto doniesol, niekto, kto sa nemusel trápiť, nemusel mať hlavu veľkú v smútku, že čo sa bude s ním diať, lebo v tejto krajine je všetko možné. Táto krajina je krajina aj zostane krajinou, ak s tým niečo neurobíme, kde dnes už znamená včera, tu je všetko, to je zem zasnúbená. Čím väčší blbec, tým väčší úspech, toto je Slovensko dnešných dní a bojím sa, že brutálne v tomto trende pokračujeme. Tento systém práce, hľadania malých tajomstiev, malých problémikov, malých kostlivcov v skrini funguje a fungoval geniálne. Čo majú na pána Dzurindu, na pána Mikloša a iných, nie nejaké hlúposti, nejaké drobnosti, básničky, ale aká veľká vec dokáže to, ako premiér hovorí terajší, súčasný - hryzkaj, hryzkaj ale len tak slabučko. Je smutné, keď niekto dokáže vymeniť svoje tajomstvo za to, že nechá zničiť túto krajinu. Aj politický nováčik, nie je tu, bol tu pred chvíľkou, naskočí na tento zvrátený vlak ľudskej podlosti a ide hltať chlebíčky ku niekomu, kto si ho nahráva, jak v bordeli. (Smiech v sále.) Koľko, koľko takých videozáznamov existuje na Slovensku? Koľkých ľudí nimi vydierajú? Treba vyzvať niektorých politikov, aby aspoň raz za svoju politickú kariéru boli veľkí, veľkí politici a vzopreli sa a povedali aj za cenu toho, že stratia svoje miesto na politickom nebi, že už sa nenechajú ďalej vydierať! Pod mnohé rozhodnutia politikov sa obrazne podpisovali alebo prijímali s "devinou" pri hlave, alebo videopáska v úložni. To už je férovejší, a nedá mi, aby som nespomenul kolegu Poliačeka, ktorý sa priznal, že si pichal heroín, lebo jeho už nikto vydierať kvôli heroínu nebude. To už je naozaj férovejší jeho prístup. I keď okrem toho natrepal kopu iných hlúpostí. (Smiech v sále.)
Tento stav vyhovuje ľuďom z Gorily, úplne brutálne im vyhovuje, oni ho milujú, oni sú doňho zaľúbení, oni vedia, že tento stav ich robí neohrozenými. A dokazujú nám to, predstavte si tú drzosť, tú enormnú drzosť, že právnici hlavnej postavy Gorily vyzvali, žiadali parlament, aby nekonal! Vyzvali, žiadali, tí istí právnici predtým zažalovali tento parlament za uznesenie, ktoré prijal, myslím o zákaze týchto, tomu sa hovorí "nemať Pána Boha pri sebe". A ináč sa tomu dá aj takto povedať. Vyzvať parlament aby nekonal, viete, že to je presne to, to už je implantované v tej hlave, že ja si to môžem dovoliť. Otázka znie, v čom tkvie tajomstvo toho presvedčenia. Kto im implantoval ten pocit neohrozenosti, akým spôsobom sa k nemu dopracovali? To netrvá deň, dva, to trvá tým, že sa obcuje s ľuďmi, ktorí sú politici.
To, čo tu teraz prečítal minister, pán minister, je výkaz prác a on je messengerom - poslom. Takže všetci títo všelijakí hviezdni právnici utreli nos. I keď si mysleli, že neviem čo. Výkaz práce o tom, kto, koľko, čo urobil, koľko napísal a neviem čo, takto hádam uznáme, uznáte, že nato máme právo, lebo však všetko je to z verejných zdrojov. A verím, že tá správa v januári zazneje opäť a títo hviezdni právnici sa môžu aj na hlavu postaviť a hviezdni právnici sa môžu aj na hlavu postaviť, keď poviem odkaz vyšetrovaciemu tímu a poviem im ho rečou žalmu starozákonného, ktorý hovorí: "Som starec a bol som mladík, ale nevidel som spravodlivého opusteného a jeho deti žobrať o chlieb." Verím, že táto moja "message" dôjde tam, kde má, a nebude potrebné prípadne, keby tomuto zákonnému žalmu nerozumeli, treba využiť aj iné inštitúty, ktoré hovoria o tom, či sa práca robí dobre, ako sa má. Taký moderný detektor lži, ktorý sa v policajných zložkách v iných krajinách vyšetruje, využíva bežne.
Ja viem, že po vyšetrení, alebo nejakom uzavretí, ešte nás, tu ešte nič nie je hotové, lebo to nastupuje do druhého kola iných "panečkov", sudcov, prokurátorov, tu sú iní "panečkovia" niektorí, nechcem generalizovať, ráno sme sa o tom tu bavili, že kde sme to dopracovali, že prokurátor sa podpíše pod uznesenie, kde zastaví vyšetrovanie toho, keď niekto tvrdí, že z dvoch metrov strelí do psa 110 alebo koľko ich bolo 40 vnútorných a 70 vonkajších stehov, zo psa je rešeto a on tvrdí, že si nevšimol, či ho strelil. Viete ten poškodený môže vypovedať, že nebo je zelené, keď sa chce brániť, však nech povie, čo chce, ale kto má okrúhlu pečiatku? Aj pán policajt to podpísal, prijal to isté uznesenie, kto sa stotožní s takouto debilitou? Kto?
A stotožnil sa jeden policajt, ktorý dal na to okrúhlu pečiatku. A stotožnil sa s tým aj jeden prokurátor, ktorý dal na toto okrúhlu pečiatku. Čiže ak niekto je schopný sa podpísať pod takúto hlúposť, áno buďme opatrní, bojme sa, že kto vie, aký prokurátor sa pod akú hlúposť bude schopný podpísať trebárs aj v tomto prípade, ale nevzdávajme sa, nevzdávajme sa, ako sa v populárnych amerických filmoch hovorí: "Never, never, never!" Nikdy, nikdy, nikdy! A to je taká zásada, ja sa jej snažím držať, nikdy sa nevzdávajme, musíme to zastaviť, ak nám na tejto krajine záleží! Musíme zastaviť tento príbeh zvrátenosti, vydierania, príbeh ničenia tejto krajiny! To, že sme to tak zošnurovali, to je tak, už pomaly môžme prirovnať tomu gordickému uzlu, ktorý nikto, ale nikto nevedel rozmotať, až prišiel Alexander a ho rozťal. Aj tu, keď sa rozvinie príbeh Gorila, tak zopár ľudí politicky zahučí. Dozvieme sa zopár špinavostí, dozvieme sa možno, kto, čo, kde vlastní tuná z našich kolegov. Dozvieme sa možno veľa niečoho nového, ale bude to mať ohromný účinok pre túto krajinu, ohromný, tejto krajine odľahne a bude to pôsobiť katarzne. A naberie nový dych. Ľudia budú chcieť byť znova najlepšími, to je kľúčový moment, tu pán premiér sa odvolával pri programovom vyhlásení vlády, proste aby i ľudia mali chuť, áno to kenedyovské, že čo chcete, vy musíte vedieť, nie že čo Amerika môže, ale čo vy urobíte pre Ameriku. Aj keď vy chcete od ľudí, aby vydržali, aby chceli, aby boli, musíte im dať pocit spravodlivosti. Musíte im dať pocit, že to má význam. Musíte im dať pocit, že to je správne. Musíte im dať chuť a odhodlanie a vôľu byť najlepšími, to že aj Gorila zničila kopu mladých ľudí, ktorí nechcú byť najlepšími, určite nie v tejto krajine, lebo veľa z nich nie v tejto krajine, lebo tu to nemá význam, tu nemusíte byť najlepšími. Tu nemusíte, netreba, stačí mať číslo na pár ľudí. Toto treba zastaviť a toto je aj dôsledok kauzy Gorila. Lebo v spravodlivej spoločnosti najlepší iba a najlepší vyhrajú, spravodlivá spoločnosť - tí čo nevyhrali - vytvorí podmienky, že ešte trebárs skúsia v niečom inom. Samozrejme, každá spoločnosť má aj nevládnych a slabých a o tých sa postará, a to je kľúčový moment, akú krajinu by sme mali budovať a k takej sa vieme dostať aj takým spôsobom, že v kauze Gorila budeme dôslední a dôkladní.
Už nechcem nechať so sebou vybabrať na druhýkrát pri čítaní aktualizovanej správy Gorila v januári, preto by som, pani podpredsedníčka, alebo neviem komu, tu spravodajcovi, navrhol, aby sme doplnili to uznesenie, že v tej januárovej správe by sme mali rokovať v siedmom rokovacom dni, aby už bolo teraz jasné, že aby sme sa vedeli na to pripraviť. Toto by bol môj návrh uznesenia. Zopakujem? Dobre, doložím vám to písomne. Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Budem veľmi stručný, keďže tá poznámka sa našťastie netýka priamo mňa. Určite by bol gorilou ten človek, ktorého spomínate a nemenovali ste ho, keby tých 20 mil. zobral, keby ich nezobral, naopak ten skutok oznámil, potom to neskôr vetoval, ak si dobre pamätám, ako žart, takže... (Krátka pauza. Ruch v sále. Smiech.) To nechcite odo mňa. Ďakujem.

Veľmi sa mi páčilo, tá poznámka o tom, že HZDS a SNS sú vlastne diskriminovaní, že sa nenachádzajú v spise Gorila. Ale ja si myslím, že pravdepodobne ten človek, ktorý ten spis chcel uverejniť, tak zistil že má niekoľko tisíc alebo desiatok tisíc strán a potom zistil, že vyhodí to čo sa týka HZDS a SNS a zostalo z toho to, čo zostalo. Takže oni pravdepodobne tam boli, len chcel ten autor to urobiť pre ľudí čitateľné, tak ich odtiaľ vyhodil.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, celých 20 rokov som nepôsobil v politike, aj v rokoch '90 až '92 len ako nezávislý poslanec za malú opozičnú stranu. Nikdy som nebol investigatívnym žurnalistom a tobôž som už nepôsobil v štruktúrach činných či skôr nečinných v trestnom konaní. Ak sa napriek tomu musím verejne vyjadriť k tejto kauze, je to v prvom rade preto, lebo nás nezávislých poslancov občania volili vari najmä preto, aby sme o podobných kauzách nemlčali. A tým druhým dôvodom prečo som sa prihlásil do rozpravy k tomuto bodu je fakt, že s následkami korupčného správania, s gorilami rôznej veľkosti, bojujem minimálne 22 rokov. Minimálne od chvíle, kedy som bol vymenovaný za šéfa vcelku úspešnej parlamentnej vyšetrovacej komisie ku kauze Tatragate.
Vzápätí po tom, ako vyplávala na svetlo božie kauza Gorila, konkrétne v januári 2012, reagoval som na ňu dvoma kratšími textami, ktoré si dovolím odcitovať. Ten prvý som nazval Neúplná pravda o Slovensku a znie:
"To čo sa píše v Gorile, možno nie je pravda od slova do slova, ale o tom, že je to pravdivé svedectvo o miere prepojenia politických strán a finančných skupín v tomto štáte, nepochybuje vari nik. Len v jednom nie je obraz, ktorý poskytuje Gorila, celkom objektívny, a to v tom, že z hry akoby nedopatrením vypadli takí zdatní hráči, ako je SNS či HZDS na jednej strane a skupinka Ja a Ty na strane druhej. Bez nich totiž obraz o stave slovenskej reality nie je úplný. Navyše v prípade spomínaných dvoch politických subjektov ide o zjavnú mediálnu diskrimináciu" - tam som dodal "pred blížiacimi sa voľbami", čo je už dnes, samozrejme, pasé, "a v druhom prípade o priehľadnú diskrimináciu významného sponzora istého politického smeru s malým "s", ktorý sa takto neprávom dostal do mediálneho tieňa.
Kto pochybuje o pravdivosti Gorily a jej príbuzenstve, nech sa pozrie zo Slavína na Bratislavu, z Devína na stráne Devínskej Kobyly, prejde sa po bratislavskom nábreží poniže PKO a popri Sade Janka Kráľa, pokúsi sa nájsť stratené kultúrne a industriálne dedičstvo Bratislavy a iných lokalít, porozhliadne sa po centre Žiliny, bystrickom Huštáku a Radvani, košických nákupných novotvaroch a po kamenných námestiach ostatných slovenských krajských či okresných miest, vo vyrúbaných parkoch a alejach nahradených bilbordami, nech sa pokochá nebotyčnými múrmi, mestskými a prímestskými haciendami, všadeprítomnými hypermarketmi a logistickými centrami a nech sa prejde po bývalých slovenských lesoch. A nech navštívi Tatranskú Lomnicu a jej okolie, Štrbské Pleso, Jasnú, Chopok, či Donovaly. Keď sa podobné výdobytky ranného neokapitalizmu na slovenský spôsob spočítajú, potom Penta&company a ich exotické príbuzenstvo z Planéty opíc zblednú závisťou." A ten druhý text sa volá Bájka o cudzokrajných zvieratách a má trošku také ekologickejšie konotácie. A znie:
"Ak pánom klímaskeptikom, neveriacim na globálne otepľovanie, nestačil ako rukolapný dôkaz radikálnej zmeny klímy fakt, že v našich tokoch, potokoch a jazerách sa premnožili žraloci, ktorí na Slovensku predtým, ako všetci vieme, vo voľnej prírode nežili, tak skutočnosť, že nám tu voľne pobehuje gorila, im definitívne berie vietor z plachiet. Ako prvé miesto výskytu gorily prekvapujúco figuruje bratislavské Staré Mesto a ako obdobie prvého známeho výskytu sa udávajú posledné roky. My prírodovedci, sme však mali už dávnejšie vážne podozrenie, že tu gorila v podivnej symbióze so žralokmi žije už dávnejšie, konkrétne dobrých 15 rokov, kedy sa na naše hlavné mesto začalo, kedy sa naše hlavné mesto definitívne meniť na mesto opíc, žijúcich a pôsobiacich v obrovských, v nevkusných klietkach s krycími názvami ako Národná banka Slovenska, Tatracentrum, Aupark a neskôr River Park, prípadne v menších klietkach neofunkcionalistického typu, ktoré vyrástli ako huby po daždi v celej Bratislave i v jej okolí.
Ako sa dalo čakať, gorilu neuspokojil len život v džungli veľkomesta, ale začal hľadať naozajstnú prírodu. Zistila, že na Slovensku máme národné parky, a tak sa logicky zamerala v prvom rade na ne. Ale keďže život v meste ju naučil žiť spoločensky a prespávať vo väčších či menších klietkach, priniesla si ich so sebou aj do prírody. A tak vznikli opičie mestá Donovaly, Jasná či Štrbské Pleso a Tatranská Lomnica. Je zaujímavé, že viac ako s domorodou faunou sa gorila v Tatrách znáša s alochtónnou, teda nepôvodnou. Okrem už spomínaných žralokov sú to napríklad cudzokrajné koníky, o čom svedčí záujem gorily o konské pólo na Štrbskom plese.
Každý, kto aspoň raz navštívil zoologickú záhradu a v nej pavilón opíc, vie, ako majú tieto tvory rady zábavu a tak sa gorila začala orientovať na tvorbu lunaparku priamo v tzv. chránenej prírode. Zapáčilo sa jej tiež jazdiť po prírode na terénnych motorkách, štvorkolkách a terénnych autách, podobných tým, ktoré si pamätá zo safari v rodnej Afrike. Čo si však na rozdiel od tatranských zvierat, ktorým to spôsobuje priam samovražedné reakcie, obľúbila vari najviac, sú silvestrovsko-novoročné ohňostroje v Tatranskom národnom parku. Keďže sa dá reálne očakávať, že zásluhou týchto mnohodecibelových zábav sprevádzaných prenikavými svetelnými efektmi ostatná fauna z Tatier ustúpi, možno oprávnene predpokladať, že v Tatrách budú čoskoro žiť už len gorily a v tatranských riečkach a plesách žraloci.
To všetko by nebolo možné bez toho, keby sa klíma na Slovensku z roka na rok nemenila k horšiemu a keby na radniciach našich miest a vo vedení národných parkov nesedeli ľudia, pre ktorých sú prijateľnejšie gorila a žraloci, než pôvodné teda naše slovenské živočíchy."
Tým končia tieto autocitáty, za ktoré sa ospravedlňujem, a pokračujem trošku vážnejšom tóne a pribaľujem k tomu aj trochu medzinárodný rozmer. A túto tretiu a, ubezpečujem vás, poslednú časť môjho vystúpenia som nazval V Tatrách a Fatre o národe i o Európskej únii.
"Ak si niektorý národ nechá spred nosa a bez odporu ukradnúť, rozpredať alebo zničiť svoj národný symbol, nemá podľa mňa právo nazývať sa národnom. Na to, aby to človek pochopil, nemusí byť vyznávačom vlasteneckého zákona či voličom SNS. To skôr naopak. Pritom prvé dejstvo tejto krádeže národného symbolu sa už stalo a priebežne sa deje. Pozri Štrbské Pleso, Solisko, Skalnatá dolina, Tatranská Lomnica, Chopok, vyrúbané lesy a kosodrevina, odnesená pôda, zjazvené stráne a tak ďalej a tak ďalej. To druhé sa práve pripravuje a volá sa veľká privatizácia Tatier. Pozri reklama na túto tému vo viacerých televíziách a novinách, či návrh zonácie z roku 2010 z dielne bývalého ministerstva životného prostredia. Ak by sme na to išli cez základné hodnoty a pojmy, ktoré údajne náš národ vyznáva podľa svojej ústavy, teda pojmy ako národný, sociálny, ekonomický, ekologický, etický, tak krádež nášho najstaršieho a najznámejšieho národného parku ako najvyššej kategórie veľkoplošného chráneného územia popiera nielen národné a, samozrejme, aj ekologické a etické, ale rozpor s ústavou ide ďalej. Ostentatívna privatizácia Tatranského národného parku na spôsob konského póla na Štrbskom Plese je aj absolútne antisociálna a nebojím sa povedať, že i asociálna. Noví či perspektívni majitelia národného parku sa ani netaja tým, že návštevníkov Tatier by malo byť podstatne menej, len by mali byť patrične solventní. Ale konflikt s väčšinovým názormi, a teda antisociálnosť takéhoto počínania dokazujú aj výsledky sociologických výskumov, ktoré potvrdzujú, že výrazná väčšina obyvateľov Slovenska bezmála 80 %, si viac želá striktnejšiu ochranu Tatier, než výstavbu nových zjazdoviek a lanoviek.
Právny štát a zmysel zákona o ochrane prírody a krajiny, pod ktorý spadá aj ochrana TANAP-u a ostatných národných parkov, úplne popiera prax výnimiek z tohto zákona. O ich udelení rozhodujú úradníci, čiže ľudia z mäsa a kostí a nie žiadne ideálne bytosti. Ak by boli náhodou na strane prírody, nie je problém odvolať ich a nahradiť "rozumnejšími". Áno, ešte je tu jedna dimenzia - ekonomická. Pripúšťam, do nej sa rozumiem z vyššie uvedených asi najmenej, ale mnohé nasvedčuje tomu, že aj celý veľký tatranský biznis sa skončí jedným veľkým krachom. Aspoň čo sa týka perspektívnych príjmov štátu, mesta Vysoké Tatry a väčšiny Tatrancov. Že na ňom pár jednotlivcov a skupín zrejme zarobí, podobne ako na predaji dreva z popadaných a vyvrátených stromov pred niekoľkými rokmi, o tom nepochybujem. Nie je mi len jasné, prečo sa im na to máme poskladať my všetci a obetovať tomu naše národné bohatstvo. "Sme chorý národ v chorej krajine," to nepovedal žiadny tzv. janičiar či iný programový nepriateľ slovenského národa, to povedal bývalý predseda Matice slovenskej Vladimír Mináč na tejto pôde, len v inej budove. Asi aj preto väčšina Slovákov zatúžila vstúpiť do dobrej spoločnosti členských štátov Európskej únie v nádeji, že ta nám pomôže zlepšiť zdravotný stav náš i našej krajiny a zbaviť sa aspoň niektorých našich chronických neduhov. Takže prenesme sa teraz o úroveň vyššie. Jestvuje pomerne široká zhoda názorov, ekonomických i politických komentátorov na tom, že v týchto dňoch sa o optimálnej miere európskej solidarity, zásadovosti a predvídavosti, ale i o budúcom charaktere celej EÚ rozhoduje v kauze Grécko, Španielsko, Taliansko, euroval a pod. Ale o niečom podobnom sa v tom istom čase rozhoduje i v kauze Slovensko, len to nie je také zjavné. Pritom obe kauzy majú veľa spoločného, dlhodobý deficit morálky v mocenskej sfére, bezbrehý egoizmus, bezstarostné zadlžovanie sa, všadeprítomnú korupciu, neochotu dodržiavať pravidlá hry, devalvovanie zákonov výnimkami a celkovo paraziticky vzťah k Európskej únii a jej inštitúciám. Nie priatelia, nehovorím teraz o astronomicky rastúcom zahraničnom dlhu Slovenska, hoci aj o ňom by sa dalo a malo, hovorím o Tatrách, Fatre, Zadnej Poľane, demänovskom jaskynnom systéme, o prírodných úsekoch slovenských riek, o Veľkom Boku, o tom, čo hrozí pri Kremnici, Detve či Jahodnej a v iných v akútne ohrozených kútoch medzinárodne významnej slovenskej prírody a krajiny. Hovorím o tom v súvislosti s medzinárodnými záväzkami Slovenska voči Európskej únii a postojom Európskej únie či presnejšie Európskej komisie k plneniu či neplneniu týchto záväzkov. Podobne, ako sa v Grécku dlhodobo porušovala a porušuje rozpočtová a iná disciplína, na Slovensku sa dlhodobo šliape po hodnotách spadajúcich aj pod európsku jurisdikciu. Nechcem tvrdiť, že Európa to celkom ignoruje, len tvrdím že si na svoje akútne ohrozené, či dokonca zničené hodnoty na území Slovenska spomenie zväčša len vtedy, keď ju na to niekto upozorní, keď ju niekto požiada, aby sa láskavo zaujímala o to, že jej niekto kradne aj jej majetok, a aj potom je jej reakcia zväčša dosť bezzubá. Nechce sa mi veriť, že by sa v európskom rozpočte nenašlo pár tisíc euro ročne, ktoré by boli potrebné na priebežný nezávislý monitoring reálneho stavu ochrany európskych hodnôt a plnenia európskych noriem typu Natury 2000, či Európskeho dohovoru o krajine a na vypracovanie nezávislých expertíz v sporných prípadoch.
Ak to mám zhrnúť, ak Európa dovolí rôznymi gorilami v ľudskej podobe zničiť európske hodnoty v Tatrách, na Dunajských ramenách, na Hrone, Váhu a ďalších riekach či pri Kraľovanoch a Rojkove a ešte nám finančne pomôže túto devastáciu našich spoločných európskych hodnôt aj zrealizovať, potom budem mať s takýmito európskymi inštitúciami vážny problém.
Možno vám v mojom vystúpení chýba pointa, chcem veriť, že sa dočkáme aj jej. A predsa ešte jedno postskriptum: Ďakujem, Tom, len tak ďalej. Aj vám ostatným ďakujem za pozornosť.

Ja si tú kolu dám, ktorú pán Galko odmietol, lebo tak ako tá kola nemôže za to, že sa nachádza v Gorile, tak takisto gorila nemôže za to, že zrazu je symbolom niečoho zlého a nie je to pekné zvieratko, ktoré je v celku pekné. (Krátka pauza. Rečník zobral odloženú fľašu kokakoly a položil ju znova na rečnícky pult.)
Čiže každopádne spis Gorila alebo uverejnenie tohto spisu je veľkým medzníkom v slovenskej politike, a to práve preto, lebo to, o čom sa dovtedy šuškalo, zrazu niekto napísal a zverejnil na internete. Je jasné, že si môžme klásť otázku, že či je hodnoverná alebo nie. O tom možno v ďalšom bode, ale určite môžme vďačiť snahe jedného človeka, ktorý neúnavne sa snažil dať dokopy alebo snažil sa možno aj tento spis zverejniť a snažil sa možno presadiť u politikov či jedných, alebo druhých, či modrých, alebo červených, aby tento spis vyšetrovali. Je to pán Tom Nicholson aspoň z tohto miesta by som mu takto chcel zaďakovať, že niečo pre nás urobil. Lebo aj keď sa možno niektorým, hlavne asi pravicových stranám jeho práca nezdá záslužná, mne sa záslužná zdá, že prekročili sme určitý rubikon a zrazu sa bavíme o veciach o ktorých sme alebo ktorým sme dovtedy neprikladali dôležitosť. Taktiež mu patrí vďaka za to, že zrazu vyburcoval záujem ľudí, lebo počet ľudí, ktorý bol na námestiach pred pár mesiacmi, čo to je, 7, možno 8 mesiacov, tak zrazu síce nedosahoval počty ľudí, koľko ich bolo v čase novembra '89, ale boli to naozaj najväčšie, najmasovejšie protesty ľudí, kde znova volali po tom, že chcú späť do svojich vlastných rúk štát, ktorý im politici zobrali. A toto, si myslím, že je dobré, lebo práve taká snaha dlhodobá, možno 22-ročná rôznych politických garnitúr na Slovensku ubiť nejaký občiansky aktivizmus alebo záujem ľudí o veci verejné, neprospieva spoločnosti. Neprospieva budovaniu demokracie a tieto protesty pre mňa boli určitým spôsobom takým svetlým momentom v našej nedávnej minulosti. Možno sám som si kládol otázku, že či, do akej miery Nicholson rozpráva pravdu alebo do akej miery je ten spis samotný hodnoverný. Vieme, že niektorí politici mu dôverujú úplne, niektorí vôbec a niektorí čiastočne. Ja som si sám pre seba urobil taký test, že keď som vedel, že Nicholson zverejní svoju knižku o Gorile, tak chcel som vedieť, že ako tam popíše trebárs stretnutie so mnou a vlastne situáciu, kedy mi ponúkal tento spis, aby som ho zverejnil. Keď si ho dovolím teda na tomto mieste prečítať tú krátku časť, tak začína asi tým, že "kým som sa ďalej vykrúcal, vykrúcal, Sulík zmenil taktiku a začal na mňa tlačiť, aby som sa stretol s Igorom Matovičom, ktorý by mohol byť ochotný publikovať celý spis. Citujem: "Jemu je všetko jedno, urobí čokoľvek," smial sa Sulík. Začal som si uvedomovať, akým veľkým pokušením bude pre nových politikov spis Gorila v predvolebnom boji. Ak by jeho obsah unikol na verejnosť, nemajú čo stratiť, ba, naopak, môžu len získať a potom by pokojne sedeli a tešili sa z nepríjemnosti, ktoré by postihli ich rivalov. Súhlasil som, že sa s Matovičom stretnem, ale vnútorne som bol rozhodnutý, že sa od publikovania spisu Gorila odhovorím."
Ďalej tam potom píše o tom, ako sme sa 13. decembra, čiže nejakých 8 dní pred zverejneným spisu Gorila stretli na Námestí SNP v bratislavskej reštaurácii, kde vlastne v tomto duchu sme sa bavili. Keď som si porovnal to, ako to napísal a to ako to prebehlo, tak si myslím, že plus-mínus popísal tú skutočnosť, možno trošičku niečo dokreslil, ale na 95 % hovorí pravdu. Presne takto isto prišiel za mnou, zavolal mi, prišiel za mnou, povedal mi, mám taký spis, nemal ho, alebo mal ho pri sebe, neviem, ale každopádne mi ho neukazoval, popísal mi približne, že o čo ide, že tam je odpočúvaný nejaký byt, že je to "prúser" pre všetkých politikov na Slovensku a že Sulík ho posiela za mnou, aby som ho ja teda zverejnil. Zároveň ale v jednom duchu hovoril, že bol by na druhej strane nerád, aby som ho zverejňoval, lebo teda, že moc tým nejakým názorom Richarda Sulíka nesúhlasí, lebo Petit Press mu prisľúbil, že knižku mu vydá knižne a v januári, vlastne začiatkom januára má mu vyjsť knižne. A že on sa dlhé roky na tom narobil a že mu to pripadá také trošku pred, zbytočné politikárčenie a zbytočné silenie a že bojí sa, aby to nebolo príliš spolitizované, lebo že potom stratí vlastne samotný ten spis na nejakej hodnovernosti. Toto keď mi takto prezentoval, ja som povedal, v tom prípade ja naozaj do toho radšej nechcem ísť, keď hovoríte, tuším sme si vykali, už si tykáme, keď hovoríte, že v januári vlastne tak či tak vám to vyjde knižne, bohato je čas potom alebo priestor pre nás, aby sme na to reagovali.
Tým som chcel povedať, že podľa toho, čo je napísané v knihe samotnej Gorila, a to, ako to prebehlo, aspoň tá moja skúsenosť s replikovaním toho, toho stretnutia mi dáva nádej, že aj v ostatných veciach Nicholson neklame, keď v tomto pri popísaní tohto stretnutia neklamal. Jasné, že názory Nicholsona je jedna vec, a nejaké prepisy alebo údajné prepisy, akokoľvek to nazveme, je druhá vec a tam už tú hodnovernosť ja nechcem takýmto spôsobom nejako obhajovať.
Druhá vec ja naozaj tá, ktorú som spomínal na začiatku, tá kola nemôže za to, že sa vlastne vyskytla v tomto spise a zrazu je symbolom niečoho zlého, takisto ani to zvieratko nemôže za niečo, že sa zrazu stalo symbolom niečoho zlého. A toho zlého, si myslím, že dnes naozaj v slovenskom slovníku slovo "gorila" alebo pomenovanie "gorila" znamená - inak povedané - nejaký zlý politik, politik, ktorý asi sa nespráva presne tak, ako by si predstavovali jeho voliči. Ja som pred voľbami podľahol trošku pokušeniu a urobili sme také gorilie pexeso a niektorých politikov sme tam nakreslili ako ako gorily a potom niektorí boli na to urazení, aj si ma tak zavolali na koberček a rozprávali mi, ako sa ich to dotklo, ale ja naozaj si myslím, že mnohí z nich tam boli naozaj oprávnene, keď nie všetci. Ak by tu bol Janko Slota, by som sa ho opýtal, že či je gorilou politik, ktorý tuneluje štát. Ja si myslím, že každý v tejto sále povie, že áno, je tou gorilou. Z tohto uhla pohľadu ako zlý politik.
Pán predsedajúci tu vlastne je, tak jeho by som sa rád opýtal, či je gorilou politik, ktorý si nechá prideliť byt straníckym kolegom za bagateľ? Ja si osobne naozaj úprimne myslím, že je. Aj keď sa to tomu politikovi nebude páčiť, ja mu to poviem opakovane aj tisíckrát, naozaj úprimne si myslím, že je.
Ak by tu bol pán Dzurinda, by som sa ho opýtal, že či je gorilou politik, ktorý kryje kupovanie poslancov. Ja si myslím, že je a myslím si to teraz a budem si to myslieť aj nabudúce a poviem mu to aj x-krát do očí.
Ak by tu bol Robert Fico, opýtal by som sa ho, že či je gorilou politik, ktorý do vypnutia duše obhajuje mýtny, emisný a nástenkový tender. Ja si naozaj myslím, že je.
Je tu pán Bugár, takže mám tu príležitosť, by som sa opýtal, či je gorilou politik, ale radšej to nechám tak.
Chcel by som v podstate iba nakoniec možno zopakovať: každopádne uverejnenie tohto spisu je veľkým medzníkom v slovenskej politike a chcel by som z tohto miesta požiadať pána ministra, aby aby sa aby urobil všetko preto, aby naozaj ten, tím, ktorý vyšetruje, aby dostal absolútnu slobodu, absolútnu voľnosť, aby sme sa v tomto prípade naozaj pohli dopredu. Takisto by som chcel poprosiť vyšetrovateľov, aby v akomkoľvek pri akomkoľvek pocite nejakého nátlaku, nemiestneho nátlaku, že by niekto chcel niečo zamiesť pod stôl, alebo chcel by nejako brániť v dôslednom vyšetrení, aby s dôverou na kohokoľvek v našom klube obrátili. To je vlastne všetko, čo som chcel.

Ďakujem za všetky faktické poznámky. Ja som ani nechcel reagovať, lebo sa mi to zdalo nie moc vhodné, ale keď som počul pána Martvoňa, tak ja to tak v skratke zopakujem, čo som povedal. Ja som povedal, že vítam to, že sa obmedzí počet koncipientov na jedného advokáta. Čiže je to úplne opačné, ako ste pochopili. Ešte raz, vítam to.
V čom vidím problém je, že tu nie je dôvod na to, aby sa zvyšovala prax koncipientov, pretože tu nemáme systémové riešenia na to, aby sa tí koncipienti viedli. Tu sa budú, tu sa zachová ten status quo a ten koncipient bude vedený, vo väčšine prípadov nevedený, o niečo dlhšie. Veď to nemá žiadny význam, nemá význam, aby ten koncipient dokonca bol koncipientom, koncipientom iba rok, ak je nevedený. Nech je tam dostatočne dlhú dobu, ale nech je vedený. Preto ešte raz opakujem, 3 roky momentálne sú dostačujúce, môj názor, ak je ten koncipient vedený. Ak nie je vedený, nemáme dôvod zvyšovať koncipientskú prax. Ďakujem.