Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, ja trošku tak z iného uhla pohľadu na túto našu novelu si dovolím pokúsiť sa zaujať teda vašu pozornosť.
Dnes je na Slovensku v istých oblastiach stav, ktorý nás veľmi intenzívnym spôsobom pripodobňuje, pripodobňuje k časom hitlerovského Nemecka. Máme špeciálnu políciu, máme Špeciálnu prokuratúru, na tej špeciálnej polícii, na tej Špeciálnej prokuratúre máme špeciálne oddelenia na ideologické trestné činy a nad tým všetkým máme Špecializovaný..., čiže Špeciálny trestný súd, ktorý dáva do jednej skupiny, do jednej skupiny zaraďuje najťažších kriminálnikov, vrahov, rôznych úchylákov a ľudí, ktorí majú pre vládu nepohodlné myšlienky a ktorí sa tieto myšlienky neboja povedať nahlas. Za tieto ich názory im celý tento špecializovaný aparát polície, prokuratúry a súdov ponúka, samozrejme, lukratívne odmeny.
Na druhej strane sa ale v našej spoločnosti pri každej jednej príležitosti takmer každý jeden politik nezabudne pochváliť tým, aká je tu obrovská snaha o demokraciu, o rovnosť pred zákonom a o to, aby boli všetci, všetci občania, úradníci, politici posudzovaní podľa jednotného metra, podľa jednotného metra pri každej jednej možnej príležitosti. Či je to pri nejakej príležitosti pozitívnej, nejakých odmenách alebo pri nejakej negatívnej, pri nejakých represáliách, alebo jednoducho z pohľadu rovnosti pred zákonom ohľadom práv a povinností všetkých občanov Slovenskej republiky. Z tohto titulu tej obrovskej celospoločenskej snahy o rovnosť, demokraciu a spravodlivosť je preto nepochopiteľné, ak diferenciácia a rozdeľovanie na základe rôznych kritérií zasahuje aj takú citlivú, citlivú časť spoločnosti, ktorá sa ale dotýka úplne všetkých obyvateľov štátu, a tou je súdnictvo.
Dosť na to, dosť na to, že táto vláda umožnila spáchať najväčšiu tragédiu súdnictva za posledné roky, keď za ministerku svojvôle vymenovala práve pani Žitňanskú. Sudcovia to veľmi ťažko vnímajú, hlavne na jej odbor..., vzhľadom, teda najmä vzhľadom na jej odborné kapacity v niekoľkých, v úvodzovkách z každej strany, ale rovnako zle vnímajú, rovnako zle vnímajú aj tú, ten dvojitý meter, tú, to posúvanie na tých lepších sudcov a na tých sudcov takých menejcenných. A to nie je podľa, tak ako by to možno každého napadlo, podľa zaradenia na jednotlivé stupne súdov, na okresy, na kraje, na Najvyšší súd, na ústavný, ale aj práve podľa takéhoto rozdeľovania sudcov podľa toho, či majú právo, alebo nemajú právo na automatickú ochranu svojej osoby a svojej rodiny v prípade, ak to v odôvodnenom konkrétnom prípade, ak o to teda políciu požiadajú.
Je nanajvýš zaujímavé, že sudcovia Špecializovaného trestného súdu majú automaticky podľa súčasnej legislatívy právo na pridelenie takejto ochrany, ale sudcovia napríklad Najvyššieho súdu, ktorý je odvolacím druhostupňovým súdom vo veciach prejednávaných na Špecializovanom trestnom súde, na takúto ochranu už zo zákona automaticky nárok nemajú. Ja sa preto pýtam, čo tým, čo týmto rozdelením, čo touto legislatívnou diskrimináciou zákonodarca, ako poslanci Národnej rady, ktorí to schvaľovali vtedy, mysleli. Či chceli tým zvýrazniť posilnenie postavenia sudcov Špecializovaného trestného súdu ako vyslovene nedotknuteľných osôb, ktorí majú zo zákona právo na maximálnu ústretovosť zo strany povedzme aj polície, alebo ministerstva vnútra, a tým si ich napríklad zaviazať do budúcnosti v otázke vynášania tých správnych rozsudkov nad tými správnymi ľuďmi.
Inak mi to bez ohľadu na nejaké politické presvedčenie, kolegyne a kolegovia, nedáva žiadny súvis, nedáva mi to žiadny súvis. Predstavte si, že sudca okresného súdu, ja neviem, v Lučenci bude mať nárok automaticky na získanie policajnej ochrany, ale sudca odvolacieho druhostupňového súdu napríklad na Krajskom súde v Banskej Bystrici už takýto nárok automaticky mať nebude.
V čom je logika? Pretože toto isté, toto isté dnes, žiaľ, legislatíva robí vo veci Špecializovaného trestného súdu v porovnaní napríklad s sudcami Najvyššieho súdu. Preto naša novela, naša novela neprichádza s ničím iným, len s tým, aby sa zrovnoprávnil prístup ku všetkým sudcom bez akéhokoľvek, bez akéhokoľvek rozdielu. Každý z vás, čo ste tu, musíte uznať, že ak sa ku všetkým ľuďom pristupuje bez akéhokoľvek rozdielu, to znamená absolútne rovnako a spravodlivo, vtedy môžme hovoriť o skutočnej demokracii, vtedy môžme hovoriť o tom, že naša spoločnosť niekoho neuprednostňuje alebo, naopak, nediskriminuje na základe akéhokoľvek kritéria. Takže ešte raz, na zdravie (povedané so smiechom), ešte raz, naša novela chce dať všetkých sudcov na rovnakú úroveň z pohľadu práva na ochranu svojho života a života a zdravia svojich blízkych v odôvodnených prípadoch.
Nevieme si predstaviť totiž ani jednu obhájiteľnú, oprávnenú prekážku, ktorá by mohla byť dôvodom, aby to tak nebolo, ktorá by mohla byť tým dôvodom, ktorý by napríklad toto plénum mohlo obhájiť, a povedať, v tomto prípade rovnosť nemusí platiť, pretože... A už každá tá, každý ten poslanec, každá tá poslankyňa si tam môže dať svoje dôvody.
Ak rovnosť totiž neplatí na súdoch, ako môžme žiadať, ako môžu občania žiadať, aby rovnosť platila na ulici, aby rovnosť platila na úradoch, aby jednoducho rovnosť a rovnaký meter platil pre všetkých v bežnom občianskom živote? A preto schválením tohto nášho návrhu dáme nielen signál sudcom, ale aj verejnosti, že naozaj máme záujem o rozvoj. o rozvoj demokratickej spoločnosti, v ktorej nebudú uprednostňovaní, ale ani diskriminovaní žiadni ľudia bez, a to bez ohľadu na ich vzdelanie, postavenie alebo funkciu.
Ďakujem pekne.
