Vážený pán predseda Národnej rady, vážená pani ministerka, kolegovia, kolegyne poslankyne, poslanci, tento môj príhovor k vládnej novele zákona o azyle by som exkluzívne orientoval teda poslancom a predstaviteľom vládnej strany SMER. Ja vás nechápem. Je tu viacej kolegov z branno-bezpečnostného výboru, ja vás nechápem. Na jednej strane vidíte sami, čo nielen s vládou, ale aj s vašou stranou robí bezbrehé dotovanie, živenie mimovládnych organizácií, úplne od buka do buka, milióny, desiatky miliónov, každý rok čoraz viac a viac. Sami vnútri vo vašej strane to vidíte, sami s tým nesúhlasíte, sami sa v prostredí, o ktorom si myslíte, že sa z neho nedostane von, k tomu vyjadrujete, ako vás to proste štve a že naozaj to nebol správny prístup a nakoniec, nakoniec prídete s novelou zákona, v ktorej jednoznačne teda okrem iných vecí inštitucionalizujete postavenie rôznych mimovládnych organizácií do úlohy právoplatného člena azylového konania.
Ja sa preto pýtam z tohoto miesta, možno len básnická otázka, na ktorú nedostanem odpoveď, čo vás k tomu vedie? Čo vás neustále aj po tých horkých skúsenostiach s tými zo zahraničia riadenými mimovládnymi organizáciami stále vedie k tomu, že im vytvárate čoraz väčší a väčší legislatívny priestor v rámci legislatívy Slovenskej republiky? Čo vás tlačí? Čo je tá obrovská sila, ktorá vás núti napriek tomu, že na osobnej svojej vlastnej skúsenosti cítite, že to nie je v poriadku, napriek tomu jednoducho im stále viac a viac ustupovať? Neviem si to totiž dosť dobre vysvetliť a teraz to naozaj nie je o tom, že či je to azylant, migrant alebo jednoducho hra o slovíčkach, ale je to o tom, že čo ste dali do toho zákona, ako ste to tam postavili.
Tí, ktorí chodíte na branno-bezpečnostný výbor, minister Drucker tam bol raz. Za ten jeden jediný krát pri otázke predsedu výboru Hrnka dokonca vládneho poslanca, aká je jeho koncepcia, vízia, vedenia ministerstva, tak jediná myšlienka, ktorá z toho vzišla ako taký ucelený, ucelený nejaký tok, tok dát, alebo ako by som to nazval, bolo to, že chcú zintenzívniť, chce on ako minister zintenzívniť spoluprácu s mimovládnymi organizáciami na úrovni ministerstva vnútra. Toto je jediné, čo v podstate po ňom zostalo na tom výbore, lebo však už máme tu ďalšiu zmenu na poste ministra vnútra a ja naozaj v tej najlepšej viere nerozumiem, poslanci, poslankyne zo SMER-u, členovia vlády zo SMER-u, čo vás k tomu vedie? Čo vás k tomu tlačí? Čo je, čo je tá strašná sila, že je to pre vás viac, ako všetko ostatné. Viac ako všetko ostatné.
Určite ste si všimli, že my sme sa nezapájali do týchto mediálnych vojen v poslednej dobe, lebo to bolo niečo, čo sa nedá veľmi stotožniť so zdravým rozumom, ale tie vaše reakcie, ktoré vychádzajú tým smerom, že ešte viac tým mimovládkam robia zle, tak im dajme ešte viac, ešte viac, ešte viac peňazí, ešte väčšie postavenie v zákonoch, je nepochopiteľné. A teraz sa nerozčuľujem, alebo nehovorím to tu preto len, alebo len preto, že teda to nechápeme, ale hovorím to tu aj preto, že tým dochádza k diskriminácii občanov Slovenskej republiky. V čom dochádza k diskriminácií? No veľmi v jednoduchej veci.
Pán bývalý minister Kaliňák, ktorý tu je prítomný, hovorí, že rozprávame sa s faktami a nie s vzletnými vetami a nejakou propagandou. Ja súhlasím, ja súhlasím a preto si povedzme pár faktov: 1.7. 2016 - možno niektorým, čo ste trošku v práve zbehlejší, vám to niečo povie - 1.7. 2016 vstúpila do účinnosti novela správneho súdneho poriadku a novela civilného sporového poriadku. A práve tieto novely veľmi výrazným spôsobom obmedzili možnosti obyčajných ľudí, obyvateľov Slovenskej republiky bežných občanov právne sa nechať zastupovať v rôznych sporoch. Práve tieto novely im prikázali, že ak chcú viesť nejaký spor na súde, tak musia byť zastúpení advokátom. Tieto dve novely veľmi zúžili priestor pre obyčajných ľudí, ktorí nemajú možnosť si zaplatiť za drahé peniaze advokáta, aby vôbec mohli začínať súdny spor na súde v Slovenskej republike. Jednoducho povedané, ak nemáš advokáta, od 1. 7. 2016 máš veľmi veľkú smolu a mnohokrát sa na ten súd ani nemáš právo dovolať, lebo len bez, lebo len s advokátom ťa vôbec na ten súd pustíme. To je tak ľudovo povedané.
Takže naši vlastní občania od 1. júla 2016 nemôžu sa domáhať pravdy a spravodlivosti na súdoch v mnohých prípadoch, pretože musia byť zastúpení advokátmi a keď na tých advokátov nemajú peniaze, tak majú jednoducho smolu. A vy dnes predkladáte návrh zákona o azyle, ktorý hovorí, že cudzinci, cudzinci žiadatelia o azyl, aby som teda tú terminológiu používal správne, môžu byť v azylovom konaní, to znamená v konaní s ministerstvom vnútra, teda s ministerstvom zastupujúcim Slovenskú republiku, zastúpení advokátmi, ale aj inými vhodnými zástupcami, medzi nimi aj mimovládnymi organizáciami.
A ja sa teraz pýtam z tohto miesta, v čom sú títo žiadatelia o azyl viac, ako občania Slovenskej republiky? Prečo občan Slovenskej republiky musí byť na súde v konaní zastúpený advokátom, ale žiadateľ o azyl môže byť zastúpený v podstate v zmysle tejto vašej novej definície, ktorú pani ministerka tu prišla predložiť, v podstate kýmkoľvek, v podstate kýmkoľvek.
Alebo sa spýtam inak. V čom sú viac, v čom a prečo sú viac žiadatelia o azyl, ako občania Slovenskej republiky, ľudia požívajúci občianstvo v Slovenskej republike, keď jednoducho títo azylanti alebo žiadatelia o azyl, cudzinci, budú mať omnoho širšie právne možnosti na svoj boj, ako dnes po novele, po novelách účinných od 1. júla majú občania Slovenskej republiky? Ja to jednoducho nechápem.
Naozaj tomu nerozumiem, pretože pri tých novelách správneho súdneho poriadku a civilného sporového poriadku sa hovorilo najmä o tom, že tým, že bude na súde zastupovať tých ľudí advokát ako človek s licenciou, právnik a tak ďalej, tak sa zrýchli súdne konanie, predíde sa mnohým formálnym a iným chybám, ktoré spomaľujú, komplikujú súdne konania a ktoré v konečnom dôsledku znižujú kvalitu a úroveň rozhodovania súdov a tak ďalej a tak ďalej. Preto nemôžu byť teda od toho 1. júla v mnohých a mnohých prípadoch, kedy to, v ktorých to teda dovtedy bolo možné, nemôžu byť ľudia, občania Slovenskej republiky zastúpení nikým iným, len advokátom a ak advokáta nemajú, majú smolu. Ale keď ide o žiadateľa o azyl, tak vtedy je podľa tejto novely absolútne jedno, kto takéhoto človeka bude zastupovať. Vtedy sa nehľadí na rýchlosť, neproblémovosť a nejakú formálnu alebo aj vecnú správnosť vystúpenia alebo procesných nejakých úkonov v tom konaní, vtedy jednoducho nad tým zavrieme oči, pretože sú to cudzinci a predsa cudzincov tu všetci chránia, na prvom mieste Európska únia.
Milan Mazurek tu mal pred chvíľkou vystúpenie, ktoré malo iba jeden jediný cieľ, poukázať, aj keď pán minister, bývalý, teda povedal, že máme stále ten najprísnejší, tú najprísnejšiu azylovú politiku, ale poukázať na to, Milan Mazurek chcel poukázať na to, že postupne, postupne sa naozaj tie nožnice, tie dvere otvárajú a postupne sa to liberalizuje, aj keď len krôčik ku krôčiku, no ale výsledok je taký, že tak ako vo všetkom, keď budeme ustupovať Európskej únii, tak aj tak dopadneme, ako dopadajú dnes západné štáty, štáty v západnej Európe a ja si myslím, že tí, ktorí majú otvorené oči a uši a vnímajú to, čo sa okolo nás deje, to, čo sa v západnej Európe deje, tak musia vidieť, že naozaj to nie je cesta, lebo tá cesta vedie iba k jednému. Tá cesta vedie k zničeným rodinám, k horiacim mestám, k polícii bez absolútnej autority alebo absolútne bez autority a k tomu, že sa rozpadávajú štáty ako nejaké entity, ktoré boli vytvárané štátotvornými národmi a ktoré mali mať za úlohu poskytnúť funkčný štát pre svojich obyvateľov.
A tá liberalizácia na tomto mieste, v tejto novele vypracovanej ministerstvom vnútra jednoducho prichádza v tom, že majú cudzinci väčšie práva, ako naši občania.
Ďakujem.
