Ďakujem za slovo, chcem sa ospravedlniť mojej kolegynke Janke Nehézovej, len ja mám pocit, že ty nadviažeš potom v tej svojej rozprave na mňa, asi na túto moju tému. Tak, lebo v rozhovore som to tak pred tým, ako sme sa rozprávali.
Takže dovoľte, aby som teda začala takto. Niečo, už tu padlo meno profesor Bernard Nathanson. Profesor Bernard Nathanson, narodený v roku 1926 v New Yorku, zomrel roku 2011, bol americký gynekológ židovského pôvodu. Spočiatku propotratový a neskôr protipotratový aktivista. Významne sa podieľal na presadzovaní propotratových zákonov, viedol najväčšiu potratovú kliniku v New Yorku. Bol zodpovedný asi za 75-tisíc potratov. On osobne vykonal minimálne 5-tisíc potratov, teda zabití nenarodených detí, vrátane zabitia svojho nenarodeného syna. V roku 1984 bol autorom dokumentárneho filmu Nemý výkrik, Silent Scream, v ktorom je pomocou ultrazvuku zobrazené vykonanie potratu 12-týždňového plodu. Neskôr vytvoril ďalší film Zatmenie rozumu, ktorý podrobne zobrazuje umelý potrat 20-týždňového plodu. Posledný potrat vykonal profesor Nathanson začiatkom roku 1979. Vo svojej autobiografií napísal, že vývoj ultrazvukovej technológie, ktorý mu umožnil vidieť obrazy nenarodených detí, spôsobil zmenu jeho srdca. Stal sa zanieteným aktivistom za život a tvrdil, že potrat je najohavnejší holokaust.
Dovolím si, citujem z jeho slov: "Keď sa spätne ohliadnem na 25 rokov, ktoré ma delia od toho odpudzujúceho fanatického diania odohrávajúceho sa na telách ťarchavých žien a ich zabíjaných bábätkách, zmocňuje sa ma zdesenie, ako nekriticky sme k svojej veci pristupovali. Aké veľké a morálne, duchovné vákuum bolo v jadre tejto obludnej činnosti a z toho, ako nespochybniteľne istí sme si boli vysokým stupňom morálnej oprávnenosti nášho počínania. A ono to bolo všetko také odporné! Prečo sme nedokázali vytvoriť spojenie medzi etikou a morálkou? Medzi krikľavou zadubenosťou a hroznou nemorálnosťou konania ako takého? Prečo sme my neprišli na to, že čo je ohavné, že je aj hanebné? Podľa smerníc museli potratoví lekári preskúmať obsah nádoby, ktorá visela na konci odsávacieho zariadenia, a zistiť, či v nej bolo správne množstvo častí plodu, osobne teda každý deň prezreli takmer tucet pozostatkov po potratoch. A na konci zmeny sme sa vrátili k svojim rodinám, k svojim ženám a k svojim deťom."
Dovolím si teraz zacitovať teda niečo. "Lekári sa podujímajú na dlhé a namáhavé štúdium. Celý život sa vzdelávajú, osvojujú si nové pracovné metódy a zručnosti. Učia sa poznávať choroby ducha i tela, aby potom mohli svoje špeciálne schopnosti, v ktorých sa kvalifikovali, používať v prospech chorých. Odmenou sú im aj peniaze, zvláštne uznanie zo strany kolegov, potlesk širšej verejnosti a, čo je azda maximum všetkého, opojný, povznášajúci pocit, ktorý sprevádza posvätné privilégium môcť oprávnene vnikať do iných tiel.
Pri opise lekára musíme povedať minimálne toto: Lekár je maximálne vzdelaný technik, ktorý je denne vystavený nesmierne silným materiálnym a duchovným pokušeniam. Skúsil som, že iba tí, ktorí postavia nesmiernu váhu lekárskych povinností a zodpovednosti na vnútorný duchovný základ, iba tí odolávajú vo svete medicíny zvodom svetských pokušení – toku peňazí, bubnovej paľbe pochlebovania a opojným vplyvom zvláštnych privilégií.
Nie náhodou boli veľkí dávni lekári a vedci veľmi nábožní. Hippokrates zvolil, zložil svoju prísahu na bohov. Aristoteles, azda najväčší empirický vedec všetkých čias, uctieval ideu boha ako najvyššieho hýbateľa. Cladius Galén, ktorý postavil svoje dielo na Aristotelovi a Hippokratovi, sa veľmi skoro hlásil k monoteizmu a vážili si ho aj arabskí a hebrejskí lekári, ktorí šli v jeho šľapajach. Aj rabín, rabín Moše ben Maimon, čiže Maimonides, kodifikátor Talmudu, bol talentovaný lekár na Saladinovom dvore v Egypte a napísal Sprievodcu pre zmätených, v ktorom sa pokúšal zjednotiť prvky duchovnosti s lekárskou vedou. William Harvey, objaviteľ krvného obehu, bol presvedčený o existencii najvyššej tvorivej inteligencie a horlivo praktizoval svoju protestantskú vieru. Bez takého jednoznačného vedenia k šľachetnosti je veľmi pravdepodobné, že lekári, ktorí sú vystavení oveľa väčším pokušeniam než väčšina iných ľudí, aj oveľa hlbšie padnú.
Bol to ultrazvuk, ktorý po prvý raz umožnil pohľad do vnútra maternice. Po prvý raz som začal premýšľať o tom, čo sme to po celý čas na klinike vlastne robili," pokračuje Bernard Nathanson. "V roku 1974," to znamená pred 40 rokmi, vtedy, keď to písal, "som napísal článok, v ktorom som hovoril o mojich zväčšujúcich sa pochybnostiach a úzkostiach ohľadne toho, čo som tak dlho robil. Odvážne a otvorene som tvrdil, že som 60-tisíc ráz spôsobil smrť a že plod je život.
Nemám nijaké vážne pochybnosti o tom, že od začiatku tehotenstva existuje v tele matky ľudský život. Život je pre nás všetkých, je to plynulé spektrum, ktoré má svoj začiatok v tele matky a končí sa smrťou, a časti tohto spektra sa označujú výrazmi ako plod, kojenec, dieťa, adolescent a dospelý. Musíme si konečne odvážne priznať, že sme sa tu; že sa tu pri potrate ničí ľudský život na zvláštnom stupni vývoja. A keďže väčšina tehotenstiev prebieha úspešne, musíme sa na potrat pozerať ako na ukončenie procesu, ktorého výsledkom by v opačnom prípade bol nový občan sveta. Popieranie tejto skutočnosti je najpríkrejšou formou morálneho uhýbania. Keby som ten článok písal po dvadsiatich rokoch; to je okolo roku 1994 až 1997; na základe nových informácií o genetike a reprodukčnej technológie, oplodnenie v skúmavke, tvrdil by som, že ľudský život začína dokonca ešte skôr, už v komplexnom procese oplodnenia, naozajstnom to zázraku chémie, fyziológie a molekulárnej biológie vo vnútri vajcovodu.
Keď príde oplodnené vajíčko, ktoré sa pomaly začína deliť a organizovať, do maternice, život už pulzuje celé tri dni. Mladosť, dospelosť, staroba, to všetko sú úseky postupujúceho spektra života. Keď som začal študovať fetálnu medicínu, svitlo mi konečne, že deväť mesiacov pred narodením je len ďalším úsekom tohto spektra. Znie to takmer ironicky, ale tých deväť mesiacov môže byť najdôležitejších z celého nášho života. Vtedy sa začínajú formovať naše orgány, mozog a my prežívame vtedy prvé zmyslové skúsenosti. V matkinom tele možno rozlišovať napríklad rozličné druhy hudby. To znamená, že dieťa, embryo, dokáže rozlišovať rôznu hudbu. Dieťa dokáže vycítiť, či sa matka má dobre, či je šťastná alebo nie, či sa boji a tak ďalej. Prvých deväť mesiacov, to je čas učenia, v ktorom sa človek organizuje. Ukončenie života v tomto štádiu je teda neakceptovateľné. Je to zločin. Teda potrat je zločin.
Jednoducho niet pochýb o tom, že aj embryo v najranejšom štádiu je ľudskou bytosťou. Celý jeho genetický kód a všetky jeho vlastnosti sú nesporne ľudské. Je živé, sebaurčujúce a nie je tou istou bytosťou ako matka. Je samostatným celkom. Najpresvedčujúcim argumentom je to, že embryo je už od najranejšej fázy pred zahniezdením v maternici autonómnou, hoci závislou ľudskou bytosťou so všetkými svojimi morálnymi následkami, čo nazývam vektorová teória života. Z väčšiny embryí sa stanú zdravé, dokonale sformované ľudské bytosti, ktoré šťastne nasledovali vektor života. Ako keď sa surfer kĺže po perfektnej vlne. Na začiatku nášho života zaujíma vektor najpozitívnejšiu pozíciu. Počas starnutia sa nemilosrdne odkláňa k tej najnegatívnejšej. Embryá sú závislé bytosti, aj plody. Aj predčasne narodené deti sú závislé bytosti, aj novorodenci sú závislé bytosti. A vlastne my všetci sme závislými od náklonnosti a tolerancie druhých a od rozličných biologických a lekárskych zariadení a prístrojov a sluchových aparátov, okuliarov, kardiostimulátorov, dialýzových prístrojov, operácií, liekov a tak ďalej a tak ďalej. Som lekár," hovorí profesor Nathanson, "a preto viac dôverujem overiteľným informáciám než nejakým hmlistým a subjektívnym údajom. A preto verím, že oplodnená vaječná bunka, zygota, je nové indivíduum.
Keď som bol začiatkom 70. rokov prostredníctvom ultrazvuku konfrontovaný s pohľadom na embryo v tele matky, jednoducho som stratil svoju vieru v správnosť umelého potratu. Sám som ich urobil veľa, ale potrat je slepý zákrok. Lekár nevidí, čo robí. Zasunie do maternice nástroj, zapne motor, pričom sa dá do pohybu odsávačka a niečo vysáva. Nakoniec ostane v nádobe na odpad iba hŕbočka mäsa.
V roku 1984 som požiadal priateľa gynekológa, ktorý za deň urobil 15 až 20 potratov, požiadal som ho, aby pri najbližšom potrate zapol sonograf a všetko mi to zaznamenal. On to urobil. Keď si spolu so mnou prezeral tie záznamy, zasiahlo ho to tak, že už nikdy neurobil nijaký potrat. Ja som to v tom čase nerobil už päť rokov. Ale to, čo som videl, mnou otriaslo do hĺbky duše. Zábery boli šokujúce. Na základe tohto vznikol film Nemý výkrik, The Silent Scream. Premiéra bola 3. 1. 1985. Nemý výkrik ukazoval dvanásťtýždňový plod, ktorý potratový lekár v maternici roztrhal na kusy pomocou kombinovanej metódy sacími a drviacimi prístrojmi.
Reakcie prišli okamžite. Všetci sme boli nesmierne rozrušení, lebo Nemý výkrik znamenal nesmiernu hrozbu pre zástancov potratov a vyvolal naozajstný boj, pri ktorom nešlo o normálne debaty, vôbec sme nedebatovali. My sme vzájomne na seba kričali. Po prvý raz sme mali na našej strane techniku a zástancovia potratov nemali nič. Prečo sa nám, ktorí sme robili potraty, nepodarilo uvedomiť si, čo robíme. Pri potrate, ktorý sme dokončili, sme na vlastné oči videli kúsky tkaniva, a predsa sme neboli schopní alebo ochotní odpútať sa od starého spôsobu myslenia a osvojiť si nový, že totiž, že sme v skutočnosti zničili ľudský život. Hoci sme mali obrovské množstvo empirických informácií svedčiacich o tom, že aktom potratu sa zničila živá ľudská bytosť, naozajstná zmena nášho myslenia nastala až s príchodom ultrazvuku. Ultrazvuková technika nám nielenže umožnila na vlastné oči vidieť, že plod je fungujúci organizmus, ale aj zmerať jeho funkcie, účinne stanoviť jeho váhu, vek, pohlavie. Mohli sme ho pozorovať, ako prehĺta, pozorovať, ako ciká, vidieť ho v spánku i pri bdení. A mohli sme pozorovať, že jeho pohyby boli takisto cieľavedomé ako pohyby novorodenca. Bez šokujúceho účinku empirických dôkazov a bez priameho emocionálneho účinku, ktorý v takej forme môže vyvolať iba pohľad na dieťa, ani jeden z nás nezískal pevné vnútorné jadro duchovnej sily, aby sme si uvedomili nesmierny rozsah zla, ktoré sme spôsobili.
Áno, nespravodlivé zákony existujú. Máme sa teda s tým uspokojiť alebo sa máme snažiť zmeniť ich?" Toľko teda z vyjadrenia profesora Bernarda Nathansona.
Ja len dodávam: Umelé potraty sú zásadným porušovaním ľudských práv bezbranného nenarodeného dieťaťa. Vo svetle najnovších vedeckých poznatkov, ktoré ukázali, že ľudský život začína oplodnením, musíme konštatovať, že umelý potrat je úkladná vražda a nijaké spoločenstvo, ktoré má úkladnú vraždu uzákonenú, sa nemôže považovať za spoločenstvo civilizované.
Ďakujem.
