Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Ja už len dodám, že je pre mňa až neuveriteľné, že po takmer štyridsiatich rokoch, kedy tento tím lekárov prišiel s takýmito svedectvami a informáciami, stále žijeme v dobe, v treťom tisícročí, v 21. storočí, kedy tie potraty stále vykonávame v takých obrovských číslach po celom svete. A že jednoducho tých 40 rokov nestačilo na to, aby sme dostatočne presvedčili tých ľudí, ktorí majú v rukách moc, politikov, aby tú legislatívu zmenili v prospech ochrany nenarodených detí.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Natália, ty si dosť dopodrobna rozprávala o tom profesorovi Nathansonovi, americkom. Ešte jedna taká zaujímavosť, tento profesor bol pôvodne ateista, neskôr s tým, ako, ako odhalil, v čom vlastne spočíva ten zločin, ktorý vlastne on sám páchal a nakoniec sa stal on sám kresťanom. I keď, samozrejme, v tejto veci nejde ani tak o náboženstvo, v tejto veci ide o ľudský život. A keď ide o ľudský život, tak každé náboženstvo, každé slušné náboženstvo je v tomto zajedno, že zabiť človeka je hriech.
Každopádne, ja by som ešte chcel upriamiť pozornosť na jeden taký fakt, o ktorom sa nehovorí. Stalo sa to v Poľsku, kde celkom prednedávnom prebiehala tá debata o tom, že či sa má sprísniť potratová legislatíva alebo nie. Lebo dnes, dnes sa tu rozprávame o tom, že deti sú vraždené pri interrupciách ešte teda predtým, než sa narodia, ale napríklad v Poľsku sa stal taký prípad, že dieťa, ktoré malo byť potratené už v tom vyššom štádiu tehotenstva, sa narodilo živé a zdravé, teda ten potrat nevyšiel, ale napriek tomu tá legislatíva, ktorá bola, ktorú aj my máme teraz ešte možno za prísnu, ale v skutočnosti aj tá legislatíva ešte umožnila to dieťa nechať jednoducho len tak dodýchať a zomrieť, hoci už bolo narodené. Čiže ten rozmer tej interrupcie a to, čo na to nadväzuje, je možno ešte horší, ako si myslíme.

Ďakujem za slovo. Ďakujem ti, Natália, povedala si, zvláštny príklad takpovediac obráteného a kajúcneho hriešnika. Nikdy však nie je neskoro. Pri súčasnej technike, vedomostiach, kvantách vedomostí je priam do neba volajúca drzosť činnosť takej plejády mimovládok, ktoré sú za vykonávanie potratov a tiež jeho schvaľovanie aj mnohými poslancami. Vraždiť nemôže nikto, ani prezident, ani polícia, ani armáda, len zdá sa, že žena s plodom v lone má ju povolenú spoločne aj s lekárom. To by som povedal, to je priam brutálny nadštandard. Takíto poslanci a takí ľudia, ktorí sú za vykonávanie potratov, sú egoisti. Nejde im o nevinné ľudské životy. Zvlášť a veľmi veľmi zvlášť som zvedavý na hlasovanie Slovenskej národnej strany, čo má v názve slovo slovenská. Ale zdá sa, že teraz jej predseda má iné problémy, má problémy, ako znemožniť kandidovať v budúcich voľbách niektorým poslancom.
Ďakujem za slovo.

Natálka, ďakujem ti za teda prečítanie príbehu jedného lekára, ktorý teda sa aktívne zaoberal interrupciami. Len ja si neviem predstaviť, v akom psychickom rozpoložení musel byť tento človek, keď má krv na rukách 60-tisíc, ako si spomínala v rozprave, nenarodených živých bytostí. Každé jedno dieťa je boží dar. A ja si, ozaj si neviem predstaviť a musí to byť ťažké. A zároveň v rozprave si mi pripomenula film, ktorý nám púšťali na základných školách a bol to práve tento film, a preto to vo mne evokuje nejaké spomienky. Každopádne, každopádne sme tu na to, ako povedal kolega predrečník Mora predo mnou, že nemôžeme si z tohto robiť srandu a spoločnosť si nemôže z tohto robiť srandu, lebo ide tu o niečo vyššie, a to je ochrana nenarodených detí, na to musíme pamätať.
Ďakujem.

Natália, veľmi zaujímavé počúvanie. Osobne som tento film, toto svedectvo nevidel. Každopádne pokúsim sa to pozrieť, ak budem mať na to žalúdok, lebo ako tak počúvam, nie je to asi žiadne, žiadne príjemné pozeranie a počúvanie.
Mňa však osobne v tejto chvíli mrzí iná vec a to, že kým my sa tu snažíme bojovať za život nenarodených detí, zvrhlé prostitútky, resp. presstitútky, ale to aj také z Denníka N, si robia z tohto všetkého srandu. Využívajú mediálny priestor, ktorý by mal patriť objektívnemu spravodajstvu, na nechutné vtipy o interrupciách, a dokonca vám tam aj vyskočí reklama, že keď si stiahnete nejakú aplikáciu, tak je tam ešte viacej zvrhlých týchto vtípkov o interrupciách. No a potom tieto presstitútky vyplakávajú s tým, že spoločnosť prestáva veriť nejakému hlavnému prúdu a nejakému tomu spravodajstvu. Ale ľudia, ktorí si robia srandu zo zákona, keď sa snažíme zachraňovať nenarodené deti? No je to hanba, proste, je to hanba. Verím, že normálni ľudia, normálni politici sa s takýmito novinármi nikdy nebudú baviť.
Ďakujem.

Natálka, ďakujem ti za toto ďalšie veľmi také jemné a pekné vystúpenie v tejto rozprave o našom návrhu. Podľa mňa bolo veľmi, veľmi dobré, že si to celé prečítala o tom Nathansonovi, že bolo z toho cítiť ten príbeh, ako sa to dnes tak moderne rozpráva, že príbeh tej zmeny toho uvedomenia si, že čo som robil predtým, čomu som dával svoju energiu, čo som podporoval a po tom obrovskom šoku, ktorý verím, že musel zažiť, to také jak obrátenie, keď to tak poviem, a že vlastne si vedel priznať, že celé tie roky žil v totálnom blude, v omyle, v klamstve, ktoré teda zapríčinilo tisíce a tisíce mŕtvych malých nevinných detí.
A máme to tu aj na Slovensku. Však celkom nedávno, celkom nedávno prezident Kiska povedal, že iba hlupák nemení svoje postoje alebo tak nejako to povedal podobne, keď sa ho pýtali, že teda či bude kandidovať do politiky a tak, či ostáva, či neostáva. A vlastne my teraz môžme úplne analogicky použiť aj vzhľadom na to, čo ty si všetko teraz odprezentovala, analogicky môžme použiť to pravidlo aj na otázku týchto potratov a ochrany života nenarodených detí, že aj tí, ktorí možno do dnešného, do včerajšieho alebo do zajtrajšieho dňa boli presvedčení za to, že teda potrat je vymoženosť a je to niečo úžasné a musia za to bojovať, tak možnože v niektorých, možnože vo viacerých, možnože v mnohých z nich sa ozve po tomto všetkom nejaký hlas, ktorý povie, musím to v sebe zmeniť, lebo naozaj to nie je správne a tá druhá strana, ktorá je za život, má pravdu.
Takže, Natália, ďakujem.

Natália, ďakujem, že si prečítala tieto veľmi zaujímavé svedectvá. Ono ten príbeh pána Nathansona svedčí o tom, že tá zmena postoja proste je možná, stačí sa len nejakým spôsobom oboznámiť s tou problematikou. Všeobecne podľa mojich skúseností zástancovia potratov sú väčšinou mladí ľudia, ktorí sami nemajú deti. To znamená, že nemajú tú životnú skúsenosť, nevedia, čo to je byť rodičom, mať tú radosť alebo teda taký ten príjemný pocit byť rodičom. Potom časom, keď možno aj sa im tá rodinka objaví, tak ten postoj zvyknú meniť. A tento príbeh, ktorý si povedala, je jasným dôkazom, že ten postoj sa dá zmeniť bez toho, aby človek bol nejakým spôsobom ponížený.
Ja si teraz myslím, že, o tom pánovi Nathansonovi, teraz nikto ho neodsudzuje za to, čo urobil, tie potraty, ktoré vykonal, aj keď to bolo, samozrejme, nesprávne. Ale dôležitý je tam ten moment toho uvedomenia, toho zvratu, že si uvedomil, čo robil a, práve naopak, potom sa snažil ostatných odhovoriť, robiť takú osvetu a ukazovať ľuďom, že aké je to, aké je to, proste tú temnú stránku toho celého procesu a týmto spôsobom, a týmto spôsobom robiť akúsi edukačnú činnosť.
A mnohí ľudí práve ten film The Silent Scream, ja som ho tiež pozeral, aj keď nie úplne celý, lebo to bolo dosť brutálne, ale tak strihovo som to pozrel, to je jednoducho film, na ktorý neexistujú logické argumenty, na ktoré sa nedá oponovať, že je to nejak zaujaté alebo niečo tam je prifarbené alebo nejak to proste, nedá sa to kritizovať. Na to sa dá len naozaj pokrčiť len plecami, povedať fú, toto je naozaj už veľa a človek, ktorý si to pozrie, jednoducho musí zmeniť názor.
Ďakujem ti za to.

Ďakujem za slovo, chcem sa ospravedlniť mojej kolegynke Janke Nehézovej, len ja mám pocit, že ty nadviažeš potom v tej svojej rozprave na mňa, asi na túto moju tému. Tak, lebo v rozhovore som to tak pred tým, ako sme sa rozprávali.
Takže dovoľte, aby som teda začala takto. Niečo, už tu padlo meno profesor Bernard Nathanson. Profesor Bernard Nathanson, narodený v roku 1926 v New Yorku, zomrel roku 2011, bol americký gynekológ židovského pôvodu. Spočiatku propotratový a neskôr protipotratový aktivista. Významne sa podieľal na presadzovaní propotratových zákonov, viedol najväčšiu potratovú kliniku v New Yorku. Bol zodpovedný asi za 75-tisíc potratov. On osobne vykonal minimálne 5-tisíc potratov, teda zabití nenarodených detí, vrátane zabitia svojho nenarodeného syna. V roku 1984 bol autorom dokumentárneho filmu Nemý výkrik, Silent Scream, v ktorom je pomocou ultrazvuku zobrazené vykonanie potratu 12-týždňového plodu. Neskôr vytvoril ďalší film Zatmenie rozumu, ktorý podrobne zobrazuje umelý potrat 20-týždňového plodu. Posledný potrat vykonal profesor Nathanson začiatkom roku 1979. Vo svojej autobiografií napísal, že vývoj ultrazvukovej technológie, ktorý mu umožnil vidieť obrazy nenarodených detí, spôsobil zmenu jeho srdca. Stal sa zanieteným aktivistom za život a tvrdil, že potrat je najohavnejší holokaust.
Dovolím si, citujem z jeho slov: "Keď sa spätne ohliadnem na 25 rokov, ktoré ma delia od toho odpudzujúceho fanatického diania odohrávajúceho sa na telách ťarchavých žien a ich zabíjaných bábätkách, zmocňuje sa ma zdesenie, ako nekriticky sme k svojej veci pristupovali. Aké veľké a morálne, duchovné vákuum bolo v jadre tejto obludnej činnosti a z toho, ako nespochybniteľne istí sme si boli vysokým stupňom morálnej oprávnenosti nášho počínania. A ono to bolo všetko také odporné! Prečo sme nedokázali vytvoriť spojenie medzi etikou a morálkou? Medzi krikľavou zadubenosťou a hroznou nemorálnosťou konania ako takého? Prečo sme my neprišli na to, že čo je ohavné, že je aj hanebné? Podľa smerníc museli potratoví lekári preskúmať obsah nádoby, ktorá visela na konci odsávacieho zariadenia, a zistiť, či v nej bolo správne množstvo častí plodu, osobne teda každý deň prezreli takmer tucet pozostatkov po potratoch. A na konci zmeny sme sa vrátili k svojim rodinám, k svojim ženám a k svojim deťom."
Dovolím si teraz zacitovať teda niečo. "Lekári sa podujímajú na dlhé a namáhavé štúdium. Celý život sa vzdelávajú, osvojujú si nové pracovné metódy a zručnosti. Učia sa poznávať choroby ducha i tela, aby potom mohli svoje špeciálne schopnosti, v ktorých sa kvalifikovali, používať v prospech chorých. Odmenou sú im aj peniaze, zvláštne uznanie zo strany kolegov, potlesk širšej verejnosti a, čo je azda maximum všetkého, opojný, povznášajúci pocit, ktorý sprevádza posvätné privilégium môcť oprávnene vnikať do iných tiel.
Pri opise lekára musíme povedať minimálne toto: Lekár je maximálne vzdelaný technik, ktorý je denne vystavený nesmierne silným materiálnym a duchovným pokušeniam. Skúsil som, že iba tí, ktorí postavia nesmiernu váhu lekárskych povinností a zodpovednosti na vnútorný duchovný základ, iba tí odolávajú vo svete medicíny zvodom svetských pokušení – toku peňazí, bubnovej paľbe pochlebovania a opojným vplyvom zvláštnych privilégií.
Nie náhodou boli veľkí dávni lekári a vedci veľmi nábožní. Hippokrates zvolil, zložil svoju prísahu na bohov. Aristoteles, azda najväčší empirický vedec všetkých čias, uctieval ideu boha ako najvyššieho hýbateľa. Cladius Galén, ktorý postavil svoje dielo na Aristotelovi a Hippokratovi, sa veľmi skoro hlásil k monoteizmu a vážili si ho aj arabskí a hebrejskí lekári, ktorí šli v jeho šľapajach. Aj rabín, rabín Moše ben Maimon, čiže Maimonides, kodifikátor Talmudu, bol talentovaný lekár na Saladinovom dvore v Egypte a napísal Sprievodcu pre zmätených, v ktorom sa pokúšal zjednotiť prvky duchovnosti s lekárskou vedou. William Harvey, objaviteľ krvného obehu, bol presvedčený o existencii najvyššej tvorivej inteligencie a horlivo praktizoval svoju protestantskú vieru. Bez takého jednoznačného vedenia k šľachetnosti je veľmi pravdepodobné, že lekári, ktorí sú vystavení oveľa väčším pokušeniam než väčšina iných ľudí, aj oveľa hlbšie padnú.
Bol to ultrazvuk, ktorý po prvý raz umožnil pohľad do vnútra maternice. Po prvý raz som začal premýšľať o tom, čo sme to po celý čas na klinike vlastne robili," pokračuje Bernard Nathanson. "V roku 1974," to znamená pred 40 rokmi, vtedy, keď to písal, "som napísal článok, v ktorom som hovoril o mojich zväčšujúcich sa pochybnostiach a úzkostiach ohľadne toho, čo som tak dlho robil. Odvážne a otvorene som tvrdil, že som 60-tisíc ráz spôsobil smrť a že plod je život.
Nemám nijaké vážne pochybnosti o tom, že od začiatku tehotenstva existuje v tele matky ľudský život. Život je pre nás všetkých, je to plynulé spektrum, ktoré má svoj začiatok v tele matky a končí sa smrťou, a časti tohto spektra sa označujú výrazmi ako plod, kojenec, dieťa, adolescent a dospelý. Musíme si konečne odvážne priznať, že sme sa tu; že sa tu pri potrate ničí ľudský život na zvláštnom stupni vývoja. A keďže väčšina tehotenstiev prebieha úspešne, musíme sa na potrat pozerať ako na ukončenie procesu, ktorého výsledkom by v opačnom prípade bol nový občan sveta. Popieranie tejto skutočnosti je najpríkrejšou formou morálneho uhýbania. Keby som ten článok písal po dvadsiatich rokoch; to je okolo roku 1994 až 1997; na základe nových informácií o genetike a reprodukčnej technológie, oplodnenie v skúmavke, tvrdil by som, že ľudský život začína dokonca ešte skôr, už v komplexnom procese oplodnenia, naozajstnom to zázraku chémie, fyziológie a molekulárnej biológie vo vnútri vajcovodu.
Keď príde oplodnené vajíčko, ktoré sa pomaly začína deliť a organizovať, do maternice, život už pulzuje celé tri dni. Mladosť, dospelosť, staroba, to všetko sú úseky postupujúceho spektra života. Keď som začal študovať fetálnu medicínu, svitlo mi konečne, že deväť mesiacov pred narodením je len ďalším úsekom tohto spektra. Znie to takmer ironicky, ale tých deväť mesiacov môže byť najdôležitejších z celého nášho života. Vtedy sa začínajú formovať naše orgány, mozog a my prežívame vtedy prvé zmyslové skúsenosti. V matkinom tele možno rozlišovať napríklad rozličné druhy hudby. To znamená, že dieťa, embryo, dokáže rozlišovať rôznu hudbu. Dieťa dokáže vycítiť, či sa matka má dobre, či je šťastná alebo nie, či sa boji a tak ďalej. Prvých deväť mesiacov, to je čas učenia, v ktorom sa človek organizuje. Ukončenie života v tomto štádiu je teda neakceptovateľné. Je to zločin. Teda potrat je zločin.
Jednoducho niet pochýb o tom, že aj embryo v najranejšom štádiu je ľudskou bytosťou. Celý jeho genetický kód a všetky jeho vlastnosti sú nesporne ľudské. Je živé, sebaurčujúce a nie je tou istou bytosťou ako matka. Je samostatným celkom. Najpresvedčujúcim argumentom je to, že embryo je už od najranejšej fázy pred zahniezdením v maternici autonómnou, hoci závislou ľudskou bytosťou so všetkými svojimi morálnymi následkami, čo nazývam vektorová teória života. Z väčšiny embryí sa stanú zdravé, dokonale sformované ľudské bytosti, ktoré šťastne nasledovali vektor života. Ako keď sa surfer kĺže po perfektnej vlne. Na začiatku nášho života zaujíma vektor najpozitívnejšiu pozíciu. Počas starnutia sa nemilosrdne odkláňa k tej najnegatívnejšej. Embryá sú závislé bytosti, aj plody. Aj predčasne narodené deti sú závislé bytosti, aj novorodenci sú závislé bytosti. A vlastne my všetci sme závislými od náklonnosti a tolerancie druhých a od rozličných biologických a lekárskych zariadení a prístrojov a sluchových aparátov, okuliarov, kardiostimulátorov, dialýzových prístrojov, operácií, liekov a tak ďalej a tak ďalej. Som lekár," hovorí profesor Nathanson, "a preto viac dôverujem overiteľným informáciám než nejakým hmlistým a subjektívnym údajom. A preto verím, že oplodnená vaječná bunka, zygota, je nové indivíduum.
Keď som bol začiatkom 70. rokov prostredníctvom ultrazvuku konfrontovaný s pohľadom na embryo v tele matky, jednoducho som stratil svoju vieru v správnosť umelého potratu. Sám som ich urobil veľa, ale potrat je slepý zákrok. Lekár nevidí, čo robí. Zasunie do maternice nástroj, zapne motor, pričom sa dá do pohybu odsávačka a niečo vysáva. Nakoniec ostane v nádobe na odpad iba hŕbočka mäsa.
V roku 1984 som požiadal priateľa gynekológa, ktorý za deň urobil 15 až 20 potratov, požiadal som ho, aby pri najbližšom potrate zapol sonograf a všetko mi to zaznamenal. On to urobil. Keď si spolu so mnou prezeral tie záznamy, zasiahlo ho to tak, že už nikdy neurobil nijaký potrat. Ja som to v tom čase nerobil už päť rokov. Ale to, čo som videl, mnou otriaslo do hĺbky duše. Zábery boli šokujúce. Na základe tohto vznikol film Nemý výkrik, The Silent Scream. Premiéra bola 3. 1. 1985. Nemý výkrik ukazoval dvanásťtýždňový plod, ktorý potratový lekár v maternici roztrhal na kusy pomocou kombinovanej metódy sacími a drviacimi prístrojmi.
Reakcie prišli okamžite. Všetci sme boli nesmierne rozrušení, lebo Nemý výkrik znamenal nesmiernu hrozbu pre zástancov potratov a vyvolal naozajstný boj, pri ktorom nešlo o normálne debaty, vôbec sme nedebatovali. My sme vzájomne na seba kričali. Po prvý raz sme mali na našej strane techniku a zástancovia potratov nemali nič. Prečo sa nám, ktorí sme robili potraty, nepodarilo uvedomiť si, čo robíme. Pri potrate, ktorý sme dokončili, sme na vlastné oči videli kúsky tkaniva, a predsa sme neboli schopní alebo ochotní odpútať sa od starého spôsobu myslenia a osvojiť si nový, že totiž, že sme v skutočnosti zničili ľudský život. Hoci sme mali obrovské množstvo empirických informácií svedčiacich o tom, že aktom potratu sa zničila živá ľudská bytosť, naozajstná zmena nášho myslenia nastala až s príchodom ultrazvuku. Ultrazvuková technika nám nielenže umožnila na vlastné oči vidieť, že plod je fungujúci organizmus, ale aj zmerať jeho funkcie, účinne stanoviť jeho váhu, vek, pohlavie. Mohli sme ho pozorovať, ako prehĺta, pozorovať, ako ciká, vidieť ho v spánku i pri bdení. A mohli sme pozorovať, že jeho pohyby boli takisto cieľavedomé ako pohyby novorodenca. Bez šokujúceho účinku empirických dôkazov a bez priameho emocionálneho účinku, ktorý v takej forme môže vyvolať iba pohľad na dieťa, ani jeden z nás nezískal pevné vnútorné jadro duchovnej sily, aby sme si uvedomili nesmierny rozsah zla, ktoré sme spôsobili.
Áno, nespravodlivé zákony existujú. Máme sa teda s tým uspokojiť alebo sa máme snažiť zmeniť ich?" Toľko teda z vyjadrenia profesora Bernarda Nathansona.
Ja len dodávam: Umelé potraty sú zásadným porušovaním ľudských práv bezbranného nenarodeného dieťaťa. Vo svetle najnovších vedeckých poznatkov, ktoré ukázali, že ľudský život začína oplodnením, musíme konštatovať, že umelý potrat je úkladná vražda a nijaké spoločenstvo, ktoré má úkladnú vraždu uzákonenú, sa nemôže považovať za spoločenstvo civilizované.
Ďakujem.

Ďakujem všetkým kolegom za reakciu na moju rozpravu. Ja by som chcel naozaj upriamiť pozornosť na to, čo som hovoril v rozprave. To, čo sa možno menej, o čom sa menej hovorí v tejto rozprave a to konkrétne teda ten fakt, kedy človek je človekom, pretože to je práve tá debata alebo tá časť debaty, o ktorej tí propotratoví aktivisti chcú čo najmenej hovoriť, ktorej sa boja ako čert kríža, pretože ak by aj oni si uvedomili alebo by jednoducho priznali ten fakt, že človek je človekom od počatia, tak potom všetka tá ostatná argumentácia o ekonomických, sociálnych dôvodoch, o tom, že dievčatá otehotnejú príliš mladé alebo, zase naopak, príliš staré a tak ďalej, jednoducho všetky tieto argumenty, ktoré sa najčastejšie spomínajú, by padli v tom momente, keby, kedy by títo, títo potratári jednoducho uznali, že človek je človekom od počatia. Čiže myslím si, že od práve od tohto, od tejto debaty by sa to malo potom ďalej odvíjať.
Ďakujem ešte raz.

Rasťo, som rada, že si okrajovo načrtol, čo sa deje v maternici po oplodnení vajíčka spermiou, čo sa deje v prvých 12 týždňoch s embryom v tele matky. Hovoríme tu od rána o legislatíve, o mimovládkach, o matke, o otcovi, o dôvodoch potratu, ale musíme tiež hovoriť aj konkrétne o tom živote, ktorý v maternici začal spojením spermie a vajíčka. Ale bližšie teda budem hovoriť v rozprave, ale ďakujem, že si túto tému načal, a teda ja nadviažem na ten tvoj prvotný predhovor.
Ďakujem.