Videokanál poslanca

 
 
Loading the player...

Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge

Vystúpenie spoločného spravodajcu

15.5.2019 o 18:18 hod.

Mgr.

Rastislav Schlosár

Videokanál poslanca
Zobraziť prepis Poslať e-mailom Stiahnut video
 
 
 

Videokanál poslanca

Vystúpenie spoločného spravodajcu 15.5.2019 18:18 - 18:19 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážený pán podpredseda, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku aj v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet, výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj a výbor pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona v druhom čítaní do 17. júna 2019 a v gestorskom výbore do 18. júna 2019.
Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch z zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán podpredseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 15.5.2019 17:36 - 17:37 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Pán poslanec Heger, je nepochybne dobré alebo teda ja chápem ten váš úmysel, že chcete pomôcť podnikateľskému prostrediu. Lebo ak, teda, vychádzame z toho, že sa neustále menia zákony, to určite nie je dobré a takisto, že chcete do týchto vecí zaviesť poriadok treba oceniť. Ale zase na druhej strane, ako by ste sa vysporiadali s takou situáciou, keď, dajme tomu, v januári kalendárneho roka Národná rada schváli zákon, ktorý je jednoznačne je v prospech, je veľmi pozitívny pre podnikateľské prostredie a je nielen, teda, pozitívny, ale prijatie takéhoto zákona je vyslovene naliehavou potrebou v prospech podnikateľov. A ak by tento náš návrh zákona bol schválený, tak by sme v podstate museli čakať prakticky celý rok kým nadobudne účinnosť. Ako by ste sa vysporiadali s takouto situáciou? Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15.5.2019 16:54 - 16:55 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní.
===== ... formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 18. júna 2019. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru, vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 15.5.2019 16:54 - 16:55 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní.
===== ... formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní do 18. júna 2019. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru, vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pani podpredsedníčka, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 8.2.2019 9:42 - 9:42 hod.

Rastislav Schlosár
Pán poslanec Klus, keď je niekto vrah, označíme ho, že je vrah. Keď je niekto zlodej, označíme ho, že je zlodej. Keď je niekto duševne chorý a je sexuálny deviant, tak je to jednoducho sexuálny deviant bez ohľadu, čo si vy vo vašej liberálnej hlave o tom myslíte. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 8.2.2019 9:23 - 9:41 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem povedať, že vo svojom vystúpení nechcem a ani nebudem hovoriť, čo je v súvislosti s voľbou ústavných sudcov snáď najmedializovanejšie, teda nebudem hovoriť o otázke, či bývalý predseda vlády Robert Fico spĺňa alebo nespĺňa ústavné podmienky na svoju kandidatúru. Napokon túto otázku sme dopodrobna rozobrali na ústavnoprávnom výbore a môj postoj je celkom zrejmý z hlasovania, kde som opakovane hlasoval proti tomu, že podmienky kandidatúry spĺňa.
A neurobil som to preto, že by som sa na strane tzv. štandardnej opozície, že by som podporoval strany, ktorých prípadná vláda v budúcnosti by bola pre Slovensko a Slovákov rovnako katastrofálna, ako je tá súčasná vláda SMER-u, SNS a MOST-u - HÍD. Keď som hlasoval takpovediac proti Ficovi, urobil som tak preto, že dokumenty, ktoré predložil na ústavnoprávnom výbore, ma jednoducho nepresvedčili o tom, že spĺňa podmienky, ktoré vyžaduje ústava. A ani ja a ani nikto druhý z Ľudovej strany Naše Slovensko nemieni privierať oči nad nedodržiavaním zákona zo strany politikov a tobôž nemienime zachraňovať ľudí, ktorí Slovenskú republiku priviedli do stavu nesvojprávnej kolónie Európskej únie. Každopádne bolo by chybou, ak by bola táto rozprava len o jednom uchádzačovi, a preto radšej prejdem k celkovému hodnoteniu voľby kandidátov na ústavných sudcov.
Ako člen ústavnoprávneho výboru som mal možnosť absolvovať trojdňové vypočutie 39 uchádzačov o funkciu sudcu Ústavného súdu. Toto vypočutie sa tešilo veľkému záujmu médií a sledovalo množstvo ľudí, no napriek tomu som presvedčený o tom, že aj na tomto mieste je potrebné zosumarizovať jeho výsledky a povedať najmä vám poslancom Národnej rady, ktorí sa vypočúvania nezúčastnili, všetko podstatné o uchádzačoch, o ktorých už čoskoro budeme všetci rozhodovať.
Na prvom mieste si musíme všetci uvedomiť, že naším rozhodnutím o tom, koho z uchádzačov posunieme prezidentovi na vymenovanie, výrazne ovplyvňujeme to, kto bude celých 12 rokov rozhodovať na tom najdôležitejšom súde v našej republike na Ústavnom súde, a to o ničom menšom ako o Slovensku a o všetkých jeho občanoch. Pretože je to práve Ústavný súd, ktorý môže akékoľvek zákony, akékoľvek iné všeobecne záväzné predpisy a dokonca aj dojednané medzinárodné zmluvy zmiesť zo stola tým, že ich vyhlási za nezlučiteľné s ústavou. A je to Ústavný súd, ktorý môže zvrátiť aj priebeh volieb a referenda tým, že ich vyhlási za neplatné. A napokon je to Ústavný súd, ktorý je poslednou inštanciou na Slovensku, ktorá môže ochrániť základné práva a slobody našich občanov, poslednou inštanciou, ktorá môže zabrániť tak nástupu novodobej totality u nás, ako aj nástupu bezbrehého liberalizmu rozkladajúceho našu slovenskú spoločnosť a prevracajúceho stáročné hodnoty, ktoré nám odovzdali naši predkovia.
Svojím spôsobom teda rozhodujeme o tom, aký charakter bude mať Slovenská republika. Čo všetko, aké zákony, aké práva, aké povinnosti, aké konanie štátnych orgánov a iných subjektov bude u nás platiť, pretože to bude v súlade s ústavou, a čo, naopak, bude takpovediac za hranou, čo bude na Slovensku nemožné, pretože to Ústavný súd vyhlási za protiústavné.
Rozhodujeme tak v podstate o budúcnosti Slovenska a Slovákov. A práve preto nemôžeme pri výbere uchádzačov na funkciu ústavných sudcov pozerať len na formálne splnenie ústavou stanovených podmienok na vzdelanie, na prax, funkcie či vedeckú alebo publikačnú činnosť v oblasti práva a súdnictva, teda na veci, ktoré si každý z nás vie nájsť ľahko v životopisoch či motivačných listoch jednotlivých uchádzačov. Ale, naopak, musíme prihliadať na morálny kredit a na hodnoty, ktoré títo uchádzači vyznávajú. Dostať totiž na Ústavný súd sudcov, ktorí nemajú jasno v základných etických či právnych otázkach, ktorí nemajú odvahu otvorene hovoriť o svojich názoroch na súčasné, hoci aj kontroverzné témy alebo ktorí svojou hodnotovou orientáciou idú proti duchu samotnej ústavy, proti podstate nášho štátu a jeho základným záujmom, dostať takýchto sudcov na Ústavný súd by bolo z našej strany nielen nezodpovedné, ale vo svojej podstate by to nebolo nič iné ako vlastizradou.
Našou úlohou a naším poslaním ako zákonodarcov a politikov reprezentujúcich vôľu ľudí nie je totiž nič iné, ako ochraňovať, strážiť a presadzovať záujmy Slovenskej republiky a jej občanov, a to je aj zodpovedným rozhodovaním pri kreovaní jednotlivých štátnych orgánov. A toto jedine, toto musíme mať na zreteli pri každom rozhodovaní, a teda aj pri rozhodovaní o budúcej podobe Ústavného súdu.
A mal som to na zreteli aj ja, keď som všetkým uchádzačom kládol počas ich vypočúvania na ústavnoprávnom výbore tie isté otázky, ktorých cieľom bolo zistiť, ako sa jednotliví uchádzači stavajú k problematike zvrchovanosti Slovenskej republiky a ku koncepcii rodiny ako základnej a najdôležitejšej bunke každej ľudskej spoločnosti.
Aby som bol konkrétnejší. Na prvom mieste ma zaujímal ich pohľad na to, ako vnímajú zvrchovanosť Slovenskej republiky ako princíp zakotvený hneď v prvom článku, v prvom riadku a v prvom vete našej ústavy, a to v súvislosti s tým, čo sa uvádza v čl. 7 ods. 2 ústavy.
Na vysvetlenie: Až do 1. júla 2001 bola Slovenská republika bezpochyby zvrchovaným a nezávislým štátom. Po 1. júli 2001, keď bola Ústava Slovenskej republiky novelizovaná a pribudol tam sporný čl. 7 ods. 2, sa všetky naše zákony, všetky slovenské zákony a tým fakticky aj celá Slovenská republika podriadili právu Európskej únie. V praxi to znamená dve jednoduché, ale pritom fatálne následky pre Slovensko:
1. Čokoľvek si u nás v tomto parlamente schválime, akýkoľvek zákon na Slovensku prijmeme v oblasti hospodárstva, ekonomiky, ale aj v mnohých ďalších oblastiach, ktoré rieši Brusel, platí to len dovtedy, dokým Európska únia nerozhodne inak. Prečo? Pretože podľa čl. 7 ods. 2 ústavy majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
2. Ak Európska únia prijme nejaké nariadenie či smernicu, nech by išlo o akúkoľvek hlúposť, nech by boli tieto predpisy aj absolútne v rozpore s našimi národnými záujmami, Slovenská republika ich musí jednoducho akceptovať a dodržiavať, a to bez ohľadu na to, či s nimi my ako zákonodarcovia súhlasíme, bez ohľadu na to, či s nimi súhlasia občania Slovenskej republiky, ktorí nás volili a ktorých tu zastupujeme.
Ak teda máme v ústave článok, ktorý nadraďuje právo Európskej únie pred právom Slovenskej republiky, o zvrchovanosti, resp. suverenite nášho štátu nemôže byť ani reč. Nezáleží pritom, či sme sa vzdali len časti suverenity alebo či sme preniesli na Európsku úniu len výkon našich práv, tak ako to uvádzali niektorí uchádzači, pretože ak sa vzdáme čo i len časti suverenity, ak budú naše štátne práva vykonávať nie naše vlastné štátne orgány, ale cudzinci, teda cudzia moc, už nie sme viac suverénny štát. Suverenita totižto nie je nič iné ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu aj navonok. A neznamená nič iné ako to, že štát nie je podrobený vôli a záujmom iného štátu alebo vôli medzištátnych združení.
V prípade Európskej únie všetci dobre vieme, že náš štát je celkom závislý od toho, čo k nám príde z Bruselu, že náš štát sa nepodrobuje vôli svojich občanov, ale vôli cudzincov, záujmom cudzej moci, záujmom a rozhodnutiam Bruselu, na ktoré nemáme prakticky žiaden reálny vplyv.
Žiaľ, ako som mal možnosť počuť z úst samotných uchádzačov, okrem uchádzača, ktorého som navrhol ja sám, Dr. Hrádeka, sa nenašiel ani jeden jediný, ktorý by vnímal naše členstvo v Európskej únii ako ohrozenie našej zvrchovanosti. Tí, čo majú mať na zreteli ochranu ústavnosti, a teda aj ochranu princípov, na ktorých Slovenská republika vznikla a na ktorých musí stáť, ak nemá byť nejakou nesvojprávnou kolóniou, tak títo uchádzači sa zmohli len na suché konštatovanie, že sme sa dobrovoľne pripojili k Európskej únie na základe referenda a teda že musíme tento stav, toto podriadenie cudzincom, ktoré ja nenazvem inak ako otrockým podriadením, že ho musíme jednoducho akceptovať.
Niektorí z nich prišli dokonca s názorom, o ktorom ani netušili, že bude za pár dní potom prekonaný rozhodnutím samotného Ústavného súdu. Vraj jednotlivé ustanovenia ústavy nemôžu byť vo vzájomnom rozpore. Tento trocha naivný názor, ktorý mal veľmi jednoducho vyriešiť problém zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie bez toho, aby sa nad ním museli ďalej zamýšľať, im vyvrátil 30. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vo veci bezpečnostných previerok sudcov a kandidátov na vymenovanie sudcov konštatoval vzájomný rozpor jednotlivých ustanovení ústavy.
Ústavný súd pritom vyslovil veľmi dôležitú vetu, citujem: "Ústava Slovenskej republiky obsahuje implicitné materiálne jadro, pričom základ tohto implicitného materiálneho jadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a tomuto jadru nemôžu odporovať ani ústavné zákony."
Konštatoval tak fakticky, že akýkoľvek ústavný zákon prijmeme, teda aj ústavný zákon, ktorý v roku 2001 podriadil naše právo právu Európskej únii, musí byť v súlade s princípmi vyjadrenými práve v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že Slovenská republika je nielen demokratický a právny štát, ale na prvom mieste že je štát zvrchovaný. A práve tieto princípy aj ochranu musí mať na zreteli každý ústavný sudca.
Poďme ale ďalej. Ešte viac ako v prípade postoja k zvrchovanosti vo vzťahu k Európskej únii sa jednotliví uchádzači demaskovali pri hodnotových otázkach, na ktoré som sa ich pýtal. Väčšina z nich sa práve pri týchto otázkach krútila ako hadi a alibisticky sa vyhovárala na to, že nie je vhodné, aby sa kandidát na sudcu vyjadroval k témam, ktoré môžu byť v budúcnosti predmetom konania na Ústavnom súde.
V skutočnosti práve preto, že Ústavný súd môže byť v budúcnosti tým orgánom, ktorý rozhodne v konečnom dôsledku o tom, či u nás budú platiť registrované partnerstvá homosexuálov či iných sexuálnych deviantov, alebo adopcie detí týmito indivíduami, práve preto je mimoriadne dôležité, aby sme vedeli, aký názor majú uchádzači na funkciu ústavných sudcov, názor na tieto etické témy.
A rovnako tak je dôležité, aby sme vedeli ich postoje k tzv. Istambulskému dohovoru, na ktorý som sa ich pýtal, pretože práve ten pod zámienkou ochrany žien pred domácim násilím pretláča tzv. gender ideológiu, ktorá popiera prirodzené rozdiely medzi mužmi a ženami a vychádza z pomätenej predstavy, že človek sa rodí ako osoba bez rodu, pričom rod sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy alebo procesom sebaurčenia. Čiže inými slovami, že svoje pohlavie si môžme slobodne vybrať, že sa môžme kedykoľvek rozhodnúť, či budeme vychovávať z našich synov ženy a z našich dcér mužov.
Poviem to jednoznačne. Každý, kto má na zreteli naše národné záujmy, každý, kto nechce, aby naše deti či vnuci žili v degenerovanej spoločnosti, v ktorej bude za normálne považované aj tá, za normálne považované aj tie najväčšie zvrhlosti, každý rozumný človek musí dbať na to, aby rozhodujúcu moc v našom štáte, a to aj súdnu moc a zvlášť súdnu moc na Ústavnom súde, nemali liberáli ani iní nezodpovední jedinci, ale ľudia, ktorí sa dôsledne držia a napĺňajú to, čo je napísané v samotnej preambule našej ústavy. V preambule, kde sa píše o pamätaní na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov, kde sa píše o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve.
Žiaľ, ako som mal možnosť zistiť na vypočúvaní uchádzačov o funkciu ústavných sudcov, Slovensko sa nachádza ešte v horšom bahne, ako som si myslel. Ak totiž z 39 uchádzačov nájdeme nanajvýš dvoch alebo troch, ktorí odmietajú zvrhlú protispoločenskú, a trúfam si povedať, aj protiústavnú agendu liberálov, a ostatní buď mlčia, alebo dokonca otvorene túto agendu podporujú, ako napríklad dnes už odstúpivšia kandidátka rektorka Akadémie policajného zboru Lucia Kurilovská, tak potom sa takmer so stopercentnou istotou dostanú na Ústavný súd ľudia, ktorí Slovensko a jeho spoločnosť pri prvej príležitosti svojimi rozhodnutiami zničia. A to práve, páni poslanci, nemôžeme dopustiť.
Ak mám teda vyjadriť dojem, aký som nadobudol z tohto vypočúvania, niekoľkými jednoduchými slovami, tak poviem, že som bol svedkom zbabelosti, svedkom vykrúcania, svedkom nerozhodnosti takmer všetkých uchádzačov, a to nielen v aktuálnych etických otázkach, ale dokonca aj v otázkach medzinárodného práva, ktoré Ústavný súd takisto rieši, keďže posudzuje súlad medzinárodných zmlúv s ústavou. Za všetky len dva príklady.
Keď som samotnej predsedníčke Najvyššieho súdu Daniele Švecovej položil otázku, ako sa pozerá na problematiku budovania múrov rozdeľujúcich obyvateľov jedného štátu, konkrétne na budovanie múrov rozdeľujúcich dokonca už aj diaľnice v štáte Izrael na židovskú a palestínsku časť, teda o problematike, ktoré mnohí, mnohé ľudskoprávne organizácie vnímajú ako prejav apartheidu, nedostalo sa mi absolútne žiadnej odpovede. Pani Švecová sa proste odmietla na túto tému vyjadriť.
A podobne keď som sa iného uchádzača opýtal na to, ako vníma útok Spojených štátov na Irak bez toho, aby boli Spojené štáty sami napadnuté a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, či toto nie je agresia z hľadiska medzinárodného práva, opäť som sa nedočkal žiadnej odpovede.
Akoby sa viacerí uchádzači báli vyjadriť svoj názor na tieto témy len preto, že sa negatívne dotýkajú štátov, ktoré u nás nemožno kritizovať, a to, bohužiaľ, ani na tejto parlamentnej pôde, ak, samozrejme, ako poslanci nechceme dostať tisíceurovú pokutu, tak ako sa to stalo poslancom Mizíkovi a Mazurekovi.
No čo ma najviac prekvapilo, nebolo to, že sa na Ústavný súd chcú dostať väčšinou eurohujeri alebo ktorí, kandidáti, ktorým slovenská zvrchovanosť nič nehovorí, ani to, že tam chcú ísť ultraliberáli podporujúci práva deviantov, najviac ma prekvapilo, že ústavnými sudcami sa chcú stať aj takí odborníci a "ochrancovia ľudských práv", ktorí už teraz svojimi rozhodnutiami zasahujú do základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Mám na mysli napríklad sudcu Najvyššieho súdu Petra Melichera, ktorý aj pred ústavnoprávnym výborom obhajoval svoje rozhodnutie nezaregistrovať jedno mládežnícke občianske združenie, pričom ako dôvod uviedol okrem iného aj to, že v stanovách malo toto združenie ako svoj symbol uvedenú hymnickú pieseň "Hej, Slováci!". Teda aj na vypočúvaní pred ústavnoprávnym výborom som sa dozvedel, že podľa sudcu Najvyššieho súdu, ktorý chce byť už aj ústavným sudcom, je fakticky nelegálne používať pieseň, ktorú vytvoril ešte v roku 1834 štúrovský básnik Samo Tomášik, ktorú používa nespočetné množstvo rôznych organizácií a jednotlivcov a dokonca aj súčasná vládna Slovenská národná strana. Tak toto je podľa tohto kandidáta niečo, čo je dôvod na to, aby občianske združenie nemohlo byť riadne zaregistrované.
Ale máme tu ešte jedného kandidáta, ktorý chce byť na jednej strane sudcom Ústavného súdu, ale na strane druhej mu nerobí problém, aby ako poslanec Národnej rady zahlasoval za zákon, ktorý je podľa Ústavného súdu protiústavný, a to nie v nejakej technickej záležitosti, ale priamo vo veci základných práv a slobôd. A ten kandidát nie je nikto iný ako dnes už bývalý člen ústavnoprávneho výboru za MOST - HÍD Peter Kresák. Ten Kresák, o ktorom tu včera pán poslanec Matovič hovoril ako o vedomom spolupracovníkovi ŠtB. Ten poslanec Kresák hlasoval za novelu bývalej ministerky Žitňanskej, novelu Trestného zákona, ktorá pod zámienkou boja s extrémizmom zásadným spôsobom zasiahla do práva na slobodu prejavu. A nehovorí to ja. Konštatoval to 9. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vyslovil, že niektoré ustanovenia tzv. extrémistických trestných činov sú v rozpore s čl. 24 ústavy, ktorý hovorí práve o slobode prejavu. A za toto zahlasoval pán poslanec a kandidát na ústavného sudcu Peter Kresák.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak má byť toto vizitka kandidátov na ústavných sudcov, tak nás naozaj Pán Boh ochraňuj, pretože ak sa správne nerozhodneme a takíto ľudia sa na Ústavný súd dostanú, tak potom sa môžme rozlúčiť nielen s poslednými zvyškami našej nezávislosti a s poslednými zvyškami tradičných a stáročiami overených hodnôt, ale aj s poslednými zvyškami slobody prejavu. Potom môžme z našej ústavy vymazať hneď prvú vetu, že sme zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Prosím, pamätajte na to pri svojej voľbe. A hlasujte za takých kandidátov, ktorí možno nie sú najväčšími odborníkmi na ústavné právo, za ktorými možno nie sú desiatky učebníc či súdnych rozhodnutí, ale ktorí sú morálne bezúhonní a dôsledne dbajú na tie najzákladnejšie princípy, na ktorých stojí a musí stáť aj po našej voľbe slovenský štát.
Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie s faktickou poznámkou 6.2.2019 9:47 - 9:48 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Ďakujem kolegom za faktické poznámky. Na tú otázku tvoju, Marián, ktorú si položil, musím jednoznačne odpovedať, naša politická strana, my ako predkladatelia Ľudová strana Naše Slovensko predložila takú novelu zákona o umelom prerušení tehotenstva, ktorá chráni život od počatia po prirodzenú smrť bez ohľadu na akékoľvek ďalšie kritériá, bez ohľadu na farbu pleti, jazyk, národnosť, náboženstvo, jednoducho ochraňuje ľudský život všetkých ľudí. Pretože ako kresťania a nielen ako kresťania musíme povedať, že ľudský život je niečo nedotknuteľné a posvätné a tak to musí aj zostať. Nerozlišujeme a ani nebudeme rozlišovať otázka ochrany života medzi, medzi ničím. Ďakujem.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 6.2.2019 9:24 - 9:43 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, to, čo budem dnes hovoriť, to tu už zaznelo aj v predchádzajúcej rozprave, keď sme mali na stole novelu tohto pre Slovensko katastrofálneho zákona. A ja to zopakujem znovu, pretože som presvedčený o tom, že to treba opakovať neustále a dovtedy pri každej príležitosti, kým túto genocídu národa, tento najhorší zločin, aký sa počas existencie Slovenskej republiky odohráva a odohráva sa aj doteraz a ak to nezastavíme, tak sa bude odohrávať aj naďalej, pokým tento zločin jednoducho tuto radikálne neobmedzíme a v konečnom dôsledku úplne nezastavíme.
Preto, kolegyne, kolegovia, žijeme v štáte, o ktorom jeho predstavitelia s obľubou a sústavne hovoria ako o štáte demokratickom, v štáte, v ktorom sa ctia a dodržiavajú ľudské práva. Žijeme v štáte, kde sú základné ľudské práva a slobody zakotvené dokonca priamo v Ústave Slovenskej republiky a tiež v nespočetných medzinárodných dohovoroch, ktorými je Slovenská republika viazaná. A medzi týmito právami je hneď ako prvé a najdôležitejšie právo, ktoré je priamo v čl. 15 ods. 1 ústavy právo na život, ktoré má každý, každý človek bez výnimky. A tiež je tam celkom jednoznačne napísané, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením a že nikto nesmie byť pozbavený života.
Na ochranu ľudských práv tu máme obrovské množstvo najrôznejších mimovládnych organizácií, občianskych združení, máme tu verejnú ochrankyňu práv, napokon aj Ústavný súd, ktorý posudzuje sťažnosti občanov na porušovanie ich základných práv. A komu by sa málilo aj to, tak máme tu nakoniec aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Všade a zo všetkých strán, či už tu v parlamente, ale aj v médiách a v školách naozaj skutočne všade počúvame, aké potrebné a aké dôležité je chrániť ľudské práva a ako sa úroveň demokracie či totality v jednotlivých štátoch posudzuje v závislosti od vzťahu týchto štátov, respektíve režimov, ktoré v nich vládnu, k týmto ľudským právam. Inými slovami, tam, kde sú ľudské práva pošliapavané, tam vládne podľa politológov a médií totalita, tam, kde sú dodržiavané, tam je demokracia a právny štát. Toľko teória.
Ak sa ale pozrieme na prax, aká je aj u nás na Slovensku, v štáte, ktorý si hovorí demokratický, musíme si položiť jednu jedinú a kľúčovú otázku. Ako sa môže nazývať demokratickým štátom ochraňujúcim základné ľudské práva a slobody štát, v ktorom sa pošliapava v mene falošnej slobody, v mene falošnej humanity to najzákladnejšie ľudské právo, a to je právo na život? Ako vôbec môžeme v slovenskej spoločnosti hovoriť o nejakej demokracii, zákonnosti, práve a spravodlivosti, keď tu už viac ako 60 rokov prebieha legálna genocída nášho národa? Genocída, ktorej padlo za obeť už viac ako 1,4 milióna nenarodených detí. Čo sme to za spoločnosť a čo sme to za štát, keď dovolíme celkom legálne vraždiť tie najbezbrannejšie a najnevinnejšie ľudské bytosti, keď dovolíme vraždiť naše vlastné deti? Veď len priebehu roka 2017 na súčasnú legislatívu o interrupciách, ktorú chceme my teraz zmeniť, doplatilo svojím životom presne 7496 deti. Deti ktoré sa ničím neprevinili, ktoré nikomu neublížili, deti, ktoré doplatili len na to, že táto takzvaná demokratická vláda radšej chráni práva asociálov na sociálne dávky bez práce, práva zločincov na komfort vo väzení, práva sexuálnych deviantov na verejný exhibicionizmus pri takzvaných dúhových pochodoch, ako by mala chrániť tie najzákladnejšie ľudské práva, práva ľudí na život od počatia po prirodzenú smrť.
Pre všetkých tých takzvaných ochrancov ľudských práv, pre všetkých tých takzvaných humanistov a liberálov, ktorých je aj v tomto parlamente viac než dosť, sú dokonca aj práva zvierať viac ako práva nenarodených detí. Táto národná a sociálna katastrofa zašla dokonca až tak ďaleko, že kým svojho vlastného psa či mačku nemôžete len tak svojvoľne zabiť, ak nechcete mať na krku ochranárov alebo byť trestne stíhaný za týranie zvieraťa, svoje vlastné nenarodené dieťa môžete bez akýchkoľvek dôvodov, dokonca bez udania dôvodu len tak na požiadanie zavraždiť rukami lekára. A keď hovorím o národnej a sociálnej katastrofe, mám na mysli to, že interrupcie alebo takzvané umelé prerušenia tehotenstva, ako sa to nelogicky nazýva, ktoré sú v skutočnosti ich definitívnym ukončením, nie sú len odpornými vraždami, ktoré sú na Slovensku legálne, interrupcie sú vzhľadom na počet obetí a následky doslova genocídou nášho národa. Žiadne vymieranie národa, žiadna demografická kríza, žiadne starnutie obyvateľstva a z toho prameniace problémy dôchodkového systému by nikdy neexistovali, keby sme si my sami touto legislatívou nezavraždili jeden aj štvrť milióna vlastných detí.
Uvedomujeme si vôbec, aký obrovský ľudský potenciál sme stratili? Uvedomujeme si vôbec, aké ďalekosiahle následky má toto beztrestné vraždenie nevinných detí na celú spoločnosť a našu budúcnosť?
Páni poslanci, načo sú nám všetky tie mimovládky bojujúce za ľudské práva, načo nám je Ústavný súd Slovenskej republiky, načo nám je Rada Európy a jej Európsky súd pre ľudské práva, keď všetky tieto inštitúcie umožňujú legálne zabíjať nevinných ľudí, keď všetky tieto inštitúcie umožňujú legálne páchať túto genocídu, ktorá nemá v histórii ľudstva obdoby?
Liberálna parlamentná demokracia, typická najmä pre západnú Európu a Európska únia na nej založená, sa nám dávajú permanentne za vzor ako vrchol demokracie a spravodlivosti podobne, ako v minulosti sa nám dával za vzor komunistický Sovietsky zväz. V skutočnosti ale aj táto takzvaná západná vyspelá demokracia je len jeden veľký vrchol pretvárky. Jeden veľký vrchol falošnosti, pokrytectva a farizejstva a jeden veľký podvod. Zoberme si len takú Radu Európy, pod ktorú spadá aj Európsky súd pre ľudské práva. Táto medzinárodná organizácia európskych štátov na jednej strane deklarovala za svoj hlavný cieľ ochranu ľudských práv a posilňovanie demokracie, no na strane druhej 16. apríla 2008 na svojom zasadnutí v Štrasburgu schválila rezolúciu Prístup k legálnej a bezpečnej interrupcii v Európe, ktorá vyzýva členské štáty, aby dekriminalizovali interrupcie. A ten slávny Európsky súd pre ľudské práva, ktorý by mal byť vzorom ochrany ľudských práv v Európe, ten rozhodoval o interrupciách, práve na život nenarodených detí hneď v niekoľkých prípadoch, ale vo všetkých svojich rozhodnutiach stanovil, že nenarodené dieťa, takzvaný plod nie je osobou oprávnenou na právo na život.
A tohto zvráteného prístupu sa, žiaľbohu, drží aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý ako prvý má ochraňovať ľudské práva na Slovensku. Známe ustanovenie z ústavy, že ľudský život je hodný ochrany pred narodením, si tento súd vykladá tak, že interrupcia, teda zničenie ľudského života môže byť legálne vykonané do istej doby, prakticky kedykoľvek, ak o to žena požiada. Ak má byť toto tá ochrana ľudského života, tak potom je Ústava Slovenskej republiky len obyčajným zdrapom papiera už nie len pre takzvaných štandardných politikov, ale už dokonca aj pre samotný orgán ochrany ústavnosti, teda Ústavný súd. Čo je samozrejmé tým piatim sudcom Ústavného súdu, ktorí v tej dobe, keď sa o tom rozhodovalo, nepodľahli liberálnej propagande a zachovali si zdravý zmysel pre spravodlivosť.
Nie je náhodou, že prvým štátom sveta, ktorý uzákonil umelé potraty, bol v roku 1920 boľševický Sovietsky zväz a rovnako aj u nás boli interrupcie prvýkrát zlegalizované v komunistickej Československej republike. Myšlienka legálneho zabíjania nenarodených detí sa teda nezrodila niekde v hlavách demokraticky zmýšľajúcich jedincov, ale v tej najtvrdšej totalite, v ktorej samotný ľudský život nikdy nič neznamenal. No po druhej svetovej vojne túto totalitnú myšlienku, túto zvrátenosť rad za radom prijali nielen totalitné komunistické štáty východnej Európy, ale aj takzvaná demokratická, demokratické kapitalistické štáty západnej Európy. Teda tie, ktoré dnes nekriticky obdivujú mnohí naivní ľudia aj u nás.
Panie poslankyne, páni poslanci, podľa historikov bolo v nacistickej Európe zavraždených v rokoch 1941 až 1945, teda v priebehu piatich rokov počas holokaustu 6 miliónov Židov. Dnes v 21. storočí je zavraždených v demokratickej Európe nie raz, ale každých 5 rokov pri interrupciách 21 miliónov ľudí, teda trojnásobne viac ako počas židovského holokaustu. Ja sa preto pýtam, o čo je súčasná takzvaná demokratická Európa lepšia od nacistického Nemecka? V čom je medzi nimi rozdiel? Kým nacisti vraždili príslušníkov pre nich menejcenných rás, takzvaní demokrati dnes vraždia v ešte väčšom rozsahu nenarodené deti, ktoré sú pre nich tiež menejcenné v porovnaní už s narodenými deťmi či dospelými ľuďmi. A použijem aj iné prirovnanie odhaľujúce obludné rozmery interrupcií. Každoročne sa vo svete, v krajinách, kde sa legálne zavraždí 26 miliónov nenarodených detí. Teda za 6 rokov neuveriteľných 156 miliónov detí, čo je viac ako dvojnásobok celkového počtu vojenských aj civilných obetí druhej svetovej vojny, trvajúcej rovnako 6 rokov.
Samozrejme, všetci dobre poznáme argumenty liberálov a vôbec všetkých, čo chcú, aby mohli ženy chodiť na potraty z akéhokoľvek dôvodu. Vraj zakazovanie potratov je zasahovaním do ich ľudských práv, ktorým, lebo sme, im vraj upierame právo na slobodu rozhodovať o vlastnom tele. Otázkou je, ale čo je viac? Právo na súkromie alebo právo na život? A práve tu sme pri podstate celého problému. Všetci títo ľudia jednoducho zatvárajú oči pred nepohodlnou pravdou, pred jednoznačným faktom, pred nie náboženským, ale vedeckým faktom, že človek sa človekom nestáva ani narodením, ani dovŕšením prvého či druhého trimestru tehotenstva, ale že človek je človekom už od samého počatia. Pri interrupciách teda ženy nerozhodujú o vlastnom tele, ale ako to už dnes viackrát zaznelo, rozhodujú o živote svojho dieťaťa, ktoré je s ich telom len dočasne spojené, rozhodujú o živote ďalšieho človeka, na ktorého život nemajú právo siahať ani ony, ani nikto druhý. Áno, každý z nás má právo rozhodovať o tom, koľko budeme mať detí a toto právo nemôžme nikomu a tobôž ani ženám odopierať a ani im to nechceme odopierať. No toto právo, toto rozhodnutie je nutné vykonať ešte pred počatím, pretože po ňom už nie je o čom rozhodovať, pretože po počatí už dieťa máme, či sa nám to páči alebo nie. No na to musíme poznať celú pravdu. Pravdu, že neexistuje žiaden iný okamih, ktorý by bolo možné označiť za vznik ľudského života, ako je počatie. Pretože len a jedine v tomto okamihu sa z dvoch buniek, z mužskej a ženskej stáva ľudský organizmus, ktorý má samostatné DNA, samostatný genetický kód odlišný od DNA matky aj otca. DNA, v ktorom sú zakódované všetky vlastnosti dospelého ľudského jedinca. Všetko ostatné nie je ničím iným ako len vývinovým štádiom ľudskej osoby, ktorý prebieha kontinuálne od počatia cez narodenie až do dospelosti.
Samozrejme, liberáli a im poplatní populárni vedci budú vykrikovať, že človek v žiadnom prípade nie je človek od počatia, ale až o niekoľko týždňov po ňom. Väčšina z nich hovorí o hranici 12 týždňov, prípadne 10 týždňov, keď je podľa nich mozog dieťaťa dostatočne funkčný. Iní liberáli by túto hranicu posunuli až na 28 týždňov, pretože až vtedy je podľa nich schopné dieťa prežiť mimo tela matky. Aj túto hranicu však postupne znižujú v závislosti od pokroku v medicíne, ktorá v súčasnosti umožňuje prežitie dieťaťa dokonca aj v 22. týždni. Podľa inej pseudovedeckej liberálne teórie je človek človekom až vtedy, keď má mozog a nervovú sústavu vyvinutú natoľko, že cíti bolesť. Aj tu sa však títo špekulanti a teoretici rozchádzajú v tom, kedy začíname cítiť bolesť. Podľa niektorých je to až v 24. týždni od počatia, podľa iných už v 20. týždni.
Páni liberáli, sme teda ľuďmi v 10., 12., 20., 22., 24. alebo až 28. týždni od počatia? Skutočne chcete, aby o legálnosti interrupcií a teda o živote a smrti našich detí rozhodovali takéto pseudovedecké teórie, ktoré sa nevedia zhodnúť ani len približne na jednom konkrétnom termíne a na jednej konkrétnej zásadnej biologickej udalosti?
Tieto fakty potvrdzuje napokon aj jeden z hlavných protagonistov legalizácie interrupcií v Spojených štátoch amerických a riaditeľ svojho času najväčšej interrupčnej kliniky v USA profesor Bernard Nathanson. Kolega Drobný už o tom hovoril, ale ja si ho dovolím tiež odcitovať, profesor Bernard Nathanson sám vykonal päťtisíc interrupcii. Ten sa svojho času vyjadril, citujem: "Som doktor Bernard Nathanson, posledný žijúci spoluzakladateľ NARAL, propotratovej organizácie, ktorú sme založili v New York City koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia. Založili sme ju, aby sme zrušili propotratovú mentalitu po celej krajine. Jednou z našich stratégií, ktorými sme chceli zmiasť ľudí, bolo popieranie faktu, o ktorom sme všetci vedeli, umelý potrat zabíja existujúcu ľudskú bytosť. Toto bola najväčšia chyba môjho života a najväčšia chyba dejín nášho národa." Koniec citátu.
Zaujímavosťou tohto lekára je aj to, že vyvrátil najčastejší argument stúpencov legálnosti interrupcií, a síce, že zákaz interrupcii nezníži počet interrupcii ale len ich presunie do ilegálneho a nebezpečného prostredia. Doktor Nathanson totiž priznal, že legalizátori potratov úmyselne klamali o štatistike nelegálnych potratov v čase, keď ešte v Spojených štátoch existoval plošný zákaz interrupcií. Ich počet odhadovali na stotisíc, ale médiám tvrdili, že v Spojených štátoch je ich ročne až jeden milión. Kým teda do roku 1973 bolo v Spojených štátoch ročne približne stotisíc ilegálnych interrupcii, po legalizácii interrupcií sa toto číslo vyšplhalo v priebehu desiatich rokov až na 1,3 milióna v roku 1983. Aj keď zoberieme do úvahy zvýšenie počtu obyvateľov, stále je to viac ako dvojnásobný nárast počtu interrupcii po tom, čo boli z legalizované. Na tomto príklade teda môžme demonštrovať, že stúpenci legálnosti potratov nielenže vedome klamú, ale aj to, že postavením interrupcií mimo zákon interrupcie radikálne znížime a zachránime tak obrovské množstvo ľudských životov. Áno, nájdu sa určite aj také ženy, ktoré budú cestovať za potratmi na potratové kliniky do zahraničia, či dokonca podstúpia tieto nebezpečné nelegálne interrupcie na našom území. Ak sa však rozhodnú takto riskovať svoje životy a svoje zdravie, je to ich voľba a ich vlastná zodpovednosť, nikto ich k tomu nenúti a ani ony samé nesmú nútiť svoje vlastné deti, aby podstúpili utrpenie a smrť. Pretože kým tieto ženy majú možnosť voľby či dieťa donosia alebo podstúpia všetky riziká nelegálneho potratu, dieťa, ktoré nosia pod srdcom, žiadne takéto možnosti nemá a je odkázané len a výlučne na rozhodnutie svojej matky.
Okrem toho podľa údajov Svetovej zdravotníckej organizácie ročne príde o život pri ilegálnych interrupciách v krajinách s reštriktívnymi zákonmi 47-tisíc žien, z toho však 98 %, teda takmer všetkých, v rozvojových štátoch, napríklad v Afrike, teda nie v Poľsku či v iných európskych štátoch porovnateľných s nami. Oproti tomu však prichádza ročne o život po celom svete v krajinách s liberálnymi zákonmi 26 miliónov detí, čo je skutočne neporovnateľne vyššie číslo. Ak nám teda ide o skutočne o ľudské životy, neporovnateľne viac ich zachránime vtedy, ak interrupcie na požiadanie postavíme mimo zákon.
Áno, je pravda, že vždy keď niečo zakazujeme a postavíme do ilegality, tak tu bude snaha hľadať nejaké náhradné riešenia, vyhľadávať zakázané služby na čiernom trhu, prípadne v štátoch, kde nie sú zakázané. Ak by sme ale na základe tejto argumentácie mali, mali zostať, mali byť zostať interrupcie na požiadanie legálne, tak potom môžme rovno legalizovať aj napríklad nájomné vraždy, pretože aj tie by prestali byť doménou čierneho trhu, ak by sme ich z legalizovali.
Každopádne drvivá väčšina žien podstupuje interrupcie z dôvodov, ktoré nie sú akceptovateľné, nie sú to znásilnenia, nie sú to sexuálne zneužitia, nie sú nejaké incesty. Najväčšie percento žien podstupujúcich interrupcie netvoria nejaké nedospelé tínedžerky, ktoré ešte nemajú základné či stredoškolské vzdelanie. Ani ženy vo vyššom veku, ktoré môžu mať oprávnené obavy z tehotenstva. Najväčšie percento žien podstupujúcich interrupcie tvoria zdravé ženy vo veku 20 až 24 rokov, ženy, ktoré sú takpovediac ani nie príliš mladé, ani nie príliš staré na deti, ale, naopak, majú z biologického hľadiska najlepšie predpoklady byť matkami a porodiť zdravé a úspešné deti.
Panie poslankyne, páni poslanci, nemám už veľa času na to, aby som hovoril o všetkom, čo som hovoril v predošlej rozprave. Preto chcem na vás všetkých apelovať, aby ste si uvedomili, o čom hlasujete, že hlasovaním o našej predloženej novele zákona o umelom prerušení tehotenstva nebudete hlasovať o tom, aký politický vzťah máte k našej strane, aký politický vzťah máte k poslancom, ktorí túto novelu predkladajú, hlasujete len a len o tom, či zastavíte genocídu národa, ktorá tu na Slovensku prebieha, či zastavíte tento najväčší zločin a najväčšiu škvrnu v našich dejinách, či zastavíte bezbrehé vraždenie nenarodených detí, a preto hlasujete o budúcnosti tejto spoločnosti, o živote a smrti. Prosím, pamätajte na to, ak máte v sebe aspoň štipku zmyslu pre skutočnú spravodlivosť a ľudskosť.
Ďakujem
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.2.2019 16:09 - 16:25 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 80 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som síce nebol určený, ale, bohužiaľ, pán poslanec Marosz tu nie je prítomný, tak ho budem musieť zastúpiť, aby som sa ako spravodajca vyjadril k návrhu uvedeného zákona.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokoval Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý by bol súčasne aj gestorský výbor, s tým, aby návrh zákona prerokoval do 22. marca 2019.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.
Skryt prepis
 

Vystúpenie v rozprave 5.12.2018 19:56 - 20:08 hod.

Rastislav Schlosár Zobrazit prepis
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, Slovenská republika je jedným zo šiestich štátov Európskej únie, ktorá do dnešného dňa neumožňuje ani manželstvá, ani registrované partnerstvá sexuálnych deviantov, tzv. homosexuálov, a ja hovorím, vďaka Pánu Bohu. Vďaka Pánu Bohu, ja aj moji kolegovia z Ľudovej strany Naše Slovensko sme na to patrične hrdí.
Sme hrdí na to, že aj napriek tomu, že naša republika je sústavne vystavovaná tlaku zo strany rôznych liberálnych politikov, domácich a zahraničných mimovládok a dokonca aj cudzích ambasád, doteraz sme v tejto oblasti neupustili od poňatia toho, čo je normálne a čo je úchylné, čo je dobré a čo zlé. Sme teda hrdí na to, že sme na Slovensku ešte stále nezradili aspoň v tejto otázke tradičnú kresťanskú morálku a mravnosť a hodnoty, na ktorých je postavený náš štát a donedávna aj celá Európa.
A keď hovorím donedávna, mám na mysli to, že na západe Európy jednotlivé členské štáty Európskej únie rad za radom strácajú zdravý rozum, prevracajú tradičné hodnoty a vyhlasujú za normálne, či dokonca žiaduce to, čo bolo po stáročia považované za ohavnosť a nemorálnosť. A bohužiaľ, tento trend už nie je len na západe, ale už aj v niektorých slovanských krajinách, v Česku, Chorvátsku, či u našich južných susedov v Maďarsku, kde už tiež legálne existujú tzv. registrované partnerstvá homosexuálov, nehovoriac o tom, že v polovici členských štátov Európskej únie už umožňujú dokonca aj adopcie detí homosexuálnymi pármi.
Našťastie, my na Slovensku ešte stále držíme líniu, tú líniu, ktorú tento bezbrehý liberalizmus, pred ktorým nás varoval už v 19. storočí Ľudovít Štúr, nikdy nesmie prekročiť. Nebudem tu teraz hovoriť o tom, prečo my z Ľudovej strany Naše Slovensko, ale nielen my, ale každý človek so zdravým rozumom, neskazeným zdravým rozumom, považuje homosexualitu za úchylku a zvrhlosť a tradičnú rodinu založenú na vzťahu medzi mužom a ženou za jediný žiaduci model usporiadania slušnej spoločnosti. Nebudem tu tiež hovoriť o tom, prečo je absolútne neprijateľné a pre zdravý vývoj detí nebezpečné, aby boli akýmkoľvek spôsobom vychovávané sexuálnymi deviantmi. Toto všetko je úplná samozrejmosť, zaznelo to aj v úvodnom slove pána poslanca Uhríka a budú o tom hovoriť aj moji ďalší kolegovia.
Chcem skôr hovoriť o tom, prečo je dôležité, aby sme čím skôr prijali také legislatívne opatrenia, ktoré zabránia tomu, aby homosexuálna loby na Slovensku jedného dňa triumfovala. A súčasťou týchto opatrení je aj náš návrh novely zákona o rodine, ktorá explicitne a jednoznačne vylučuje sexuálnych deviantov z možnosti vychovávať a starať sa o deti a vytvárať tak jasnú hranicu medzi tým, čo je normálne, správne a žiaduce, a tým, čo v záujme vlastnej budúcnosti nesmieme nikdy dopustiť.
Ak si niekto myslí, že tieto otázky u nás netreba otvárať, že tu žiadna hrozba pre tradičnú rodinu neexistuje, že tu takúto hrozbu nemáme, tak sa treba pozrieť na to, čo sa deje dnes na západe či u našich susedov. Áno, ešte stále tu nemáme manželstvá ani registrované partnerstvá homosexuálov. Tento stav sa však môže veľmi rýchlo zmeniť, pretože na Slovensku sú aj dnes politické sily tak vo vláde, ako aj štandardnej opozícii, ktoré otvorene propagujú a podporujú agendu týchto deviantov.
Začnem pri súčasnej vláde vedenej sociálnymi demokratmi zo SMER-u. Keď si pozrieme európske štáty, ktoré umožňujú registrované partnerstvá homosexuálov, zistíme, že tieto boli zákonom schválené takmer vždy v štátoch, v ktorých boli v tom čase pri moci sociálni demokrati. Platí to o Českej republike, Maďarsku, Rakúsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku a mnohých ďalších európskych štátoch. Tu všade túto homoagendu pretláčali aj pretlačili sociálnodemokratické strany. A bolo by omylom myslieť si, že sociálni demokrati na Slovensku sú iní. To, že dnes túto agendu oficiálne nepodporujú, je v zásade len preto, že si to neželajú slovenskí občania, ich voliči, ktorí od nich očakávajú riešenie celkom iných problémov. Ak by sa to, nedajboh, zmenilo, ak by aj ľudia na Slovensku stratili morálny a hodnotový kompas, ktorý im doteraz zostal, zajtra hlasujú sociálni demokrati zo SMER-u v prospech homosexuálov, rovnako ako kovaní liberáli zo strany Sloboda a Solidarita.
A to netvrdím ja, ale samotní zástupcovia SMER-u. Napríklad Ján Richter, minister práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý ešte v júni 2012 vyhlásil, že jeho strana nemá s homosexualitou programový problém, ale, citujem, "vzhľadom na sociálnu, ekonomickú situáciu Slovenska sú stanovené iné priority". A podobne sa vyjadril svojho času aj smerácky poslanec Ľuboš Blaha, mimochodom, jeden z účastníkov aj tohtoročného Dúhového pochodu úchylov v Bratislave, ktorý ešte v roku 2012 na portáli jetotak.sk napísal, že registrované partnerstvá nepovolili aj preto, že voliči SMER-u by zmenu zatiaľ neprijali a spoločnosť je v mnohom netolerantná.
Taktiež sám bývalý predseda vlády Robert Fico sa vyjadril pred referendom o rodine vo februári 2015 o homosexuáloch a iných duševne chorých ľuďoch so sexuálnymi úchylkami nasledovne, citujem: "Dovoľte mi povedať, že napriek schválenej novelizácii Ústavy Slovenskej republiky, kde sme zakotvili určitú charakteristiku manželstva, že tento dodatok ústavy nebráni tomu a nemôže brániť tomu, aby verejné inštitúcie riešili praktické problémy párov rovnakého pohlavia. Mám na mysli napríklad ich prístup k informáciám zdravotníckeho charakteru, dedenie a mnohé ďalšie, ktorými inak orientovaní ľudia na Slovensku žijú. Nemôžme sa pred touto realitou zatvárať, našou povinnosťou je uľahčiť im niektoré praktické veci v živote." Koniec citátu.
Inými slovami, SMER s presadzovaním požiadaviek homosexuálov nemá žiaden ideologický problém. To, že ešte dnes nie sú registrované partnerstvá pre túto vládu prioritou, ale neznamená, že už dnes ju rôznou formou nepodporuje. Uvediem niekoľko príkladov. Už dnes pri vláde Slovenskej republiky existuje tzv. výbor pre práva lesieb, gayov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych osôb a to ako súčasť Rady vlády Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť. Tento výbor vznikol v roku 2013 a to práve v čase, keď spomínanej rade predsedal minister zahraničných vecí za SMER Miroslav Lajčák. Ten sa svojho času vyjadril, že mu nevyhovuje konzervativizmus Slovenska v tejto oblasti.
Predsedom tohto výboru pre práva deviantov je dnes sám minister spravodlivosti Gábor Gál a jeho členmi zástupcovia rôznych mimovládok, napríklad ako Transfúzia, Možnosť voľby, Občan, demokracia a zodpovednosť, Queer Leaders Forum a podobne, ktoré sa netaja tým, že medzi ich finančnými donormi je aj známa Sorosova Nadácia otvorenej spoločnosti.
Druhý príklad. Ministerstvo kultúry; zdôrazňujem; Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky pod vedením smeráckej ministerky Ľubice Laššákovej podporilo sumou 13 500 eur z našich daní usporiadanie tohtoročného Dúhového pochodu úchylov v Bratislave a ďalších 25 000 eur dalo na filmový festival úchylov, tzv. Filmový festival inakosti. Toto je, dámy a páni, kultúra v podaní SMER-u.
Tretí príklad. Súčasná vláda finančne podporuje prostredníctvom ministerstva spravodlivosti vedeného nominantami MOST-u – HÍD mimovládky presadzujúce homoagendu. Bola to totiž práve ministerka spravodlivosti, dnes už bývalá ministerka z MOST-u – HÍD, Lucia Žitňanská, ktorá schválila v roku 2017 tri dotácie pre Iniciatívu Inakosť a Queer Leaders Forum v celkovej sume viac ako 80 000 eur. A v tomto trende pokračoval v tomto roku aj nový minister spravodlivosti Gábor Gál. No čo je zaujímavé, pokiaľ ide o dnes už bývalú ministerku a súčasnú poslankyňu Žitňanskú, táto mala blízko dokonca aj k súčasným opozičným stranám, ktoré si do svojho názvu dali slovo kresťanské, no politické kroky ich nominantov svedčili o pravom opaku. Lucia Žitňanská totiž bola pôvodne – pre tých, ktorí zabudli, im to pripomeniem – štátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti nominovanou Kresťanskodemokratickým hnutím a neskôr opakovane ministerkou spravodlivosti za Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu – Demokratickú stranu, teda známejšiu pod skratkou SDKÚ – DS.
Ak by to SMER skutočne myslel s odporom v homoagende vážne, tak by nečakal na to, kým pani Žitňanská podá demisiu, ale sám by ju už predtým dávno odvolal, čo sa však nestalo. Rovnako tak tolerujú vo funkcii aj súčasného ministra spravodlivosti Gábora Gála, ktorý, ako som už povedal, aj v tomto roku dotáciou prispel na aktivity homosexuálnej mimovládky. Ako potom môžme veriť tomu, že SMER – sociálna demokracia je zárukou ochrany tradičnej rodiny, keď toleruje, že ministri tejto vlády zo štátnych peňazí financujú aktivity sexuálnych deviantov? Ako im môžme veriť, keď do europarlamentu posielajú reprezentovať svoju stranu Moniku Beňovú, ktorá sa pravidelne zúčastňuje tzv. Dúhových pochodov, či keď na primátora Bratislavy v minulosti presadili Milana Ftáčnika, ktorý rovnako ako Beňová navštevuje tieto pochody hanby? A netreba pritom zabúdať ani na to, že to bol práve poslanec za dnes už neexistujúcu Stranu demokratickej ľavice, ktorá sa neskôr stala súčasťou SMER-u, Milan Ištván, ktorý koncom roku 2001 predložil poslanecký návrh zákona o životnom partnerstve osôb rovnakého pohlavia.
No ešte otvorenejšie presadzujú túto agendu liberáli z SaS, ktorí by sa radi videli vo vláde namiesto sociálnych demokratov zo SMER-u. Napokon to, že homosexuálna loby sa nevzdáva svojich šialených nápadov ani dnes a má svojich agentov aj v tomto parlamente, dokazuje aj fakt, že aj v tomto roku sme tu mali pokus o presadenie prvého kroku všetkých stúpencov homoagendy – registrovaných partnerstiev, ktorých zavedenie navrhovali tu prítomní liberáli z SaS, a to nie po prvýkrát. Samozrejme, na oklamanie hlúpych pod iným názvom a s rozšírením aj na heterosexuálne páry, ktoré nechcú žiť v manželstve, ale pritom chcú používať jeho výhody v spoločnosti.
Už v rozprave k tomuto šialenému nápadu naši poslanci rad za radom demaskovali tento návrh ako prvý krok k tomu, aby sme tu raz mali aj tzv. homosexuálne manželstvá, napokon aj adopcie detí homosexuálmi. A hoci tento návrh liberálov neprešiel, neznamená to, že dnes nehrozí, že by si ich deti adoptovali či inak vychovávali sexuálni devianti. Súčasný zákon o rodine totiž nijakým spôsobom negarantuje, že pestúnom, poručníkom, opatrovníkom či osvojiteľom bude výhradne osoba s heterosexuálnou orientáciou. A práve preto dnes prichádzame s návrhom zákona o rodine, v ktorej explicitne vylúčime z možnosti mať dieťa zverené do osobnej starostlivosti, byť pestúnom, poručníkom, opatrovníkom či osvojiteľom osobe, u ktorej nie je vylúčená homosexuálna, pedofilná alebo zoofilná sexuálna orientácia.
Panie poslankyne, páni poslanci, náš návrh novely zákona o rodine, ako ste mali možnosť počuť, prichádza práve v čase, keď v tomto parlamente majú väčšinu strany, ktoré nemajú úctu k tradičným hodnotám, keď v tomto parlamente majú väčšinu strany, ktoré nemajú ani úctu k tradičnej rodine. Strany z vládnej koalície, ale aj z tzv. štandardnej opozície, ktoré sa neštítia podporovať – či v uliciach, alebo peniazmi – zvrhlosť a dekadenciu najhrubšieho zrna podporovať. A práve preto je mimoriadne dôležité prijať také zákony, ktoré sa proti tejto zvrhlosti a dekadencii stavajú a k nim nepochybne patrí aj naša novela zákona o rodine.
My hovoríme na rovinu, že pokiaľ ide o nás, Ľudovú stranu Naše Slovensko, my v základných otázkach rodiny nikdy neustúpime. Pre nás bude vždy manželstvo len manželstvo medzi mužom a ženou, pre nás môžu mať štátnu podporu a uznanie len manželské zväzky a nie žiadne registrované partnerstvá, tobôž nie registrované partnerstvá homosexuálov a iných úchylov. A preto nás, pre nás si nebudú môcť nikdy adoptovať deti tí, ktorí to majú v hlave popletené, ale len tí ľudia, ktorí sú, majú výlučne normálnu heterosexuálnu orientáciu. Aj keby sme mali byť posledným štátom v Európe, aj keby sme mali byť posledným štátom na svete, aj keby sa celý svet okolo nás zbláznil, Slovensko musí zostať normálne, Slovensko nesmie nastúpiť na cestu ustupovania sexuálnym deviantom, na cestu vedúcu do pekla.
Ďakujem.
Skryt prepis