Videokanál poslanca

Ďakujem za túto faktickú poznámku. Ja len k tej diskusii. Spomenul si, že si bol na tej konferencii, ktorú organizoval pán poslanec Zelník. V minulom, teda v prvom čítaní k tomuto návrhu zákona zaznel taký argument od pána Zelníka, že prečo sme sa teda my, keď takto kritizujeme to očkovanie, tie sankcie za povinné očkovanie, prečo sme sa nezúčastnili. No a ja tu musím na tomto mieste povedať, že pokiaľ by sa tej konferencie zúčastnili nielen, nazvime to tak, odborníci, vedci, lekári, ktorí, ktorí obhajujú povinné očkovanie, ale aj ľudia z opačnej strany spektra, ktorí toto povinné očkovanie odmietajú, pokiaľ by dali priestor aj tejto druhej skupine ľudí, tak pokiaľ by tam aj títo mohli ako pozvaní hostia s tým, že by tam mohli prednášať, vystúpiť, potom by tá debata mohla byť naozaj objektívna a potom by bolo opodstatnené, aby sme sa tam zúčastnili aj my ostatní poslanci parlamentu, ktorí napríklad so sankciami za povinné očkovanie nesúhlasíme. Ale pokiaľ viem, na tej konferencii druhá strana nemala taký priestor ako tí ostatní. Neboli tam pozvaní odporcovia očkovania, boli tam pozvaní v podstate len stúpenci očkovania. Takže preto sme sa nezúčastnili.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, pani ministerka, ja tu nechcem teraz v rámci druhého čítania opakovať to, čo som už hovoril v prvom čítaní aj v minulosti na tému sankcií za odmietnutie povinného očkovania. Naposledy, keď sme prerokovali tento vládny návrh zákona, tak som dosť podrobne vysvetlil, prečo je diskriminačný voči neočkovaným deťom, prečo trestá v podstate jedného z rodičov fakticky stratou zamestnania, no najmä prečo je toto diskriminačné opatrenie, ktoré navrhuje pani ministerka zdravotníctva, zbytočné, nelogické a neefektívne.
Preto by som chcel ešte pred tým, než tu prečítam môj pozmeňujúci návrh, zdôrazniť len jednu skutočnosť, ktorá jasne dokazuje, že celá tá argumentácia v prospech tohto diskriminačného návrhu zákona stojí len na tvrdeniach, ktoré nie sú podložené žiadnymi reálnymi číslami, teda žiadnymi reálnymi faktami. A ja tu teraz nechcem hovoriť o tom, že či očkovanie je efektívne alebo nie je efektívne, či je škodlivé alebo nie je škodlivé. Na tieto veci máme evidentne odlišné názory. Ja sa chcem zamerať na jednu konkrétnu vec, na jeden konkrétny argument, ktorý je v dôvodovej správe k tomuto vládnemu návrhu zákona a ktorý je v podstate jediným argumentom, ktorým pani ministerka argumentuje.
Pani ministerka, vy ste v tej vašej dôvodovej správe, kde navrhujete, aby neočkované deti nemohli byť prijímané do školských zariadení, uviedli, citujem: "Neočkované deti v kolektíve môžu byť prameňom pôvodcu nákazy pre iné deti, ktoré nemôžu byť očkované pre kontraindikáciu alebo sú neimúnne pre neschopnosť organizmu vytvoriť si ochranu." To sú teda vaše slová z dôvodovej správy. Čiže vy ste tú vašu argumentáciu postavili na ochrane, nazvime to, takzvaných rizikových detí, ktoré buď nemohli byť zaočkované alebo u nich očkovanie nefunguje.
Ja na jednej strane chápem túto vašu argumentáciu, pretože podľa oficiálnej lekárskej teórie je očkovanie účinné, chráni zaočkovaných ľudí, a preto sa v podstate iné ako rizikové deti ani nemôžu od neočkovaných detí nakaziť. Čiže chápem, že nemôžete argumentovať ochranou očkovaných detí, ktoré tvoria drvivú väčšinu detí v škôlkach, že musíte tvrdiť, že chcete chrániť aspoň tú menšiu skupinu rizikových detí. To chápem, keďže... Čo však nechápem, sú však vaše východiská, teda reálne východiská podopreté konkrétnymi číslami. Pretože ani vy v rámci prvého čítania, ani váš štátny tajomník, ktorý tento návrh obhajoval na ústavnoprávnom výbore, ktorého som členom, ste mi neboli schopní uviesť hoci len jednu štatistiku, jednu analýzu alebo jednu štúdiu, z ktorej by vyplývalo, koľko týchto rizikových detí bolo za posledný rok, za posledných päť rokov alebo desať rokov nakazených chorobami, proti ktorým sa očkuje, v škôlkach a to od detí, ktorých rodičia povinné očkovanie odmietajú. Pán štátny tajomník mi na výbore povedal, že takáto štatistika nie je a ani nemôže byť. S tým ale je rozhodne nemôžem súhlasiť. Áno, je na jednej strane pravda, že nemôžeme presne zistiť, v koľkých prípadoch skutočne došlo k takémuto prenosu nákaz, keďže rizikové deti sa mohli nakaziť aj mimo škôlok od iných ako neočkovaných detí. Čo však môžeme zistiť, je aspoň počet prípadov, kedy vôbec k takémuto prenosu nákaz, pred ktorým chcete tie rizikové deti chrániť, mohlo dôjsť. Zdôrazňujem, mohlo dôjsť. Čiže môžeme zistiť aspoň, aká je šanca, aké je reálne riziko, že k takémuto niečomu príde.
A poviem, akým spôsobom by sa to dalo zistiť. Stačí, že by sa spočítal počet prípadov, kedy došlo k ochoreniu na choroby, proti ktorým sa povinne očkuje. Následne by sa zistilo, v koľkých z týchto prípadoch ochoreli práve rizikové deti chodiace do škôlok. A na záver, či do týchto škôlok v tom čase chodili aj nezaočkované deti, ktorých rodičia odmietajú povinné očkovanie. Ja si myslím, že týmito informáciami Úrad pre verejné zdravotníctvo v prípade zistenia týchto ochorení určite disponuje, keďže sú veľmi prísne sledované. Alebo ich potom môže, keď tieto choroby vypuknú, ľahko dohľadať. No vy aj napriek tomu žiadnu takúto štatistiku nemáte. Vy ste nám, poslancom Národnej rady jednoducho, vy ste nám nedali žiadne konkrétne čísla, ktoré by nie na základe nejakých teórií, na základe nejakých poučiek, ale na základe skutočného života, na základe praxe dokazovali, že hrozba šírenia ochorení, o ktorej hovoríte vy v dôvodovej správe, je naozaj na Slovensku reálna a vážna natoľko, že musíte kvôli tomu diskriminovať dobrovoľne neočkované deti. A ja som presvedčený, že keby ste nám túto štatistiku predložili, tak by sme zistili, že táto vaša hrozba, tento váš strašiak, ktorý tam uvádzate a ktorým argumentujete, jednoducho neexistuje. Alebo ak existuje, tak existuje len výnimočne, natoľko výnimočne, že vás rozhodne neoprávňuje na takýto mimoriadne reštriktívny, diskriminačný a, povedzme to otvorene, totalitný prístup.
A vy to, ja som presvedčený o tom, že vy to dobre viete, preto ste nám radšej žiadnu štatistiku ani neposkytli. Ja to poviem inak. Vy idete diskriminovať deti, ktoré neboli dobrovoľne zaočkované, teda deti, ktorých rodičia odmetajú povinné očkovanie, idete fakticky vyhadzovať ich rodičov z práce, aby ste údajne ochránili podstatne menšiu, len jednopercentnú skupinu týchto rizikových detí. No potrebu tejto ochrany, respektíve reálnu hrozbu pre tieto rizikové deti nemáte podloženú absolútne žiadnymi konkrétnymi číslami, žiadnymi konkrétnymi prípadmi zo Slovenska, ale v podstate ani zo zahraničia. Jednoducho celý váš návrh, ktorým chcete zakázať prijímať dobrovoľne neočkované deti do škôlok je postavený na vode, pretože absolútne nevychádza z reálnej praxe a z reálneho života.
Teraz by som chcel prejsť teda k samotnému pozmeňujúcemu návrhu, v ktorom navrhujeme vypustiť z vášho návrhu ustanovenie, ktoré podmieňuje prijatie detí do škôlok absolvovaním povinného očkovania. Ja si ho dovolím teda prečítať. Poprosím zastaviť čas.
Vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa mení takto: "V čl. I v bode 37 sa v § 24 ods. 6 vypúšťa písmeno b). Doterajšie písmená c) a d) sa označujú ako písmená b) a c).".
To je všetko. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Tento návrh ústavného zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku aj v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu ústavného zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Zo znenia návrhu tohto ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní. Zároveň odporúčam návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru, vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán podpredseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Panie poslankyne, páni poslanci, položme si spoločne hneď na úvod tejto rozpravy otázku. Čo je jeden z najväčších problémov, ktorý trápi občanov Slovenskej republiky? To, že to je nízka životná úroveň, nezamestnanosť, sociálna nespravodlivosť, nefunkčné školstvo či zdravotníctvo, tak to o tom asi nikto z nás nepochybuje. No k týmto problémom môžme bezpochyby zaradiť aj problém kriminality. Jednoducho to, že občania Slovenskej republiky sa nemôžu cítiť ani vo svojej vlasti, ani vo svojich vlastných domovoch bezpečne, že sa môžu stať ľahko a aj sa stávajú obeťami trestných činov. A predovšetkým ak sa stanú obeťami trestného činu, že sa častokrát nemôžu dovolať spravodlivosti, teda spravodlivého trestu pre zločincov, ktorí im ublížili, a to veľakrát tak, že im doslova zničili celý život. Mnohí ľudia majú jednoducho pocit, že vláda viac ochraňuje zločincov ako samotné obete trestných činov. A nejde tu pritom len o smiešne nízke tresty za mnohé závažné trestné činy, ani o väzenský systém, ktorý u nás absolútne nemá odstrašujúci účinok. Napokon stačí sa pozrieť na počet recidivistov, ktorí sa opakovane dopúšťajú trestných činov aj napriek tomu, že už boli v minulosti trestaní. To ale nie je predmetom tejto rozpravy ani nášho návrhu zákona.
Náš návrh zákona je o tom, aby kriminálnici nemali v trestnom konaní väčšie práva ako obete trestných činov. Aby sa obete trestných činov mohli v trestnom konaní efektívne brániť. Pretože dnes je Trestný poriadok postavený tak, že poškodení, teda obete trestných činov, môžu v trestnom konaní podávať len riadne opravné prostriedky, a to sťažnosť proti uzneseniu, odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a odpor proti trestnému rozkazu. Posledné dve menované riadne opravné prostriedky, teda odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a odpor proti trestnému rozkazu, však môžu poškodení podávať len vo veci náhrady škody. To znamená, že nemôžu napadnúť rozsudok, ktorým súd buď oslobodí zločinca, takisto nemôžu napadnúť smiešne nízky trest pre človeka, ktorý im ublížil, a nemôžu napadnúť ani to, keď odsúdený zločinec dostane len podmienku, namiesto toho, aby šiel spravodlivo a naozaj zaslúžene rovno sedieť.
Čo sa týka mimoriadnych opravných prostriedkov, teda dovolania proti právoplatnému rozhodnutiu súdu a návrh na obnovu konania, tak tieto poškodený nie je oprávnený podávať absolútne vôbec. Slabšie postavenie oproti páchateľovi trestného činu má poškodený aj v konaní o dohode o vine a treste, ktoré je u nás čoraz rozšírenejším spôsobom ako veľmi rýchlo vybaviť trestné konanie proti zločincom. Zatiaľ čo bez súhlasu obvineného nie je možné uzavrieť túto dohodu, súhlas poškodeného sa vyžaduje len vo veci náhrady škody. A dokonca ak nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor ho môže jednoducho navrhnúť, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody alebo jej časti na občiansky proces alebo iné konanie. A práve tento fakt, že poškodený má len veľmi obmedzené možnosti podávania opravných prostriedkov a z konania o dohode o vine a treste je takmer celkom vylúčený, je jednou z príčin korupcie v našom štáte. Obvinenému, ktorému hrozí, že pôjde do väzenia, stačí ak podplatí príslušného prokurátora, aby s ním uzavrel dohodu o vine a treste, a následne aj sudcu, ktorý túto dohodu potom schváli. Keďže poškodený nemá žiadne právo dohodu o vine a treste zablokovať, celá vec sa môže vybaviť k spokojnosti zločincov prakticky už na prvostupňovom súde. To isté platí aj v konaní pred súdom v prípade, že chce obžalovaný zabrániť podaniu odvolania v jeho neprospech. Opäť stačí, že sa mu podarí skorumpovať príslušného prokurátora, pretože samotný poškodený sa odvolať vo veci viny a trestu, ako som už hovoril, nemôže.
Realita na Slovensku je, žiaľ, taká, že pri tom, ako je nastavený súčasný systém, sa naozaj nemožno spoliehať na, len na prokurátora a na to, že bude vždy a za každých okolností hájiť práva poškodených. Keby sme sa naňho spoliehali, boli by sme asi rovnako naivní, ako keby sme verili tomu, že vláda a jej úradníci nikdy neklamú, nepodvádzajú a nikdy sa nedajú nikým podplatiť.
Dať väčšie práva poškodeným v trestnom konaní, naopak, znamená nielen istý druh poistenia pred skorumpovanými štátnymi orgánmi, ale predovšetkým možnosť ako dosiahnuť spravodlivosť aj vtedy, keby ju zločinci chceli zastaviť už na samom začiatku trestného konania na súde.
Kolegyne, kolegovia, všetci dobre vieme, že poškodený má zo všetkých strán trestného konania jednoznačne najhoršie právne postavenie, pritom je to práve jeho život, jeho zdravie, jeho majetok a česť, ktoré má ochraňovať zákon. A práve to je jeden z dôvodov, prečo sa, prečo to v našom štáte nefunguje, prečo musia mnohí slušní ľudia trpieť výčiny najrôznejších zločincov, asociálov, prečo nemôžu spokojne a bezpečne žiť aspoň vo svojich vlastných domovoch a vo svojom vlastnom štáte. Súčasne je to hlavným dôvodom, prečo občania nedôverujú vláde, štátnym orgánom. Prečo neveria v to, že Slovenská republika je demokratický a právny štát. Ak totiž nemajú poškodení dostatočné práva v trestnom konaní, zvyšuje sa aj počet neobjektívnych a nespravodlivých súdnych rozhodnutí. Zločinci dostávajú neprimerane nízke tresty, ktoré ich neodradia od pokračovania v trestnej činnosti, a to veľakrát aj voči ich pôvodným obetiam. Nič z tohto by ale nemuselo byť, ak by vláda namiesto prenasledovania, naháňania, jednoducho kriminalizovania ľudí len za ich politické názory, čoho sme svedkami čoraz častejšie, ak by namiesto toho naháňala skutočných zločincov. Keby najrôznejšie mimovládky, platené zo zahraničia, sa starali viac o pomoc obetiam trestných činov ako o to, ako polícia zachádza s asociálmi.
Naozaj je načase, aby sme s nimi už konečne urobili poriadok. Nastavme teda trestný systém tak, aby bol každý jeden kriminálnik, každý jeden zločinec spravodlivo potrestaný a aby sa žiaden slušný človek nemusel báť ani o svoj život, ani o svoje zdravie, ani o svoj majetok. Náš návrh novely Trestného poriadku je prvým krokom k takejto zmene, pretože dáva obetiam trestných činov možnosť podávať v plnej miere všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, ako aj možnosť zablokovať dohodu o vine a treste. Dáva teda obetiam trestných činov silné nástroje na presadenie spravodlivosti.
Ďakujem.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, poslanci Národnej rady Slovenskej republiky za politickú stranu Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko, teda Marian Kotleba, Rastislav Schlosár, Stanislav Drobný a Peter Krupa predkladajú v tomto volebnom období už po tretíkrát návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z., teda Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
Cieľom tohto nášho legislatívneho návrhu je posilnenie postavenia poškodeného v trestnom konaní tak, aby bol zabezpečený objektívny a spravodlivejší proces. Sme presvedčení, že to v konečnom dôsledku povedie k nižšej miere kriminality, väčšej vymožiteľnosti práva a predovšetkým vyššej bezpečnosti obyvateľov Slovenskej republiky. Viac už poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Vážený pán podpredseda, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Tento návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku aj v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj zároveň ako gestorský výbor s tým, aby prerokoval návrh ústavného zákona v druhom čítaní v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu ústavného zákona v Národnej rade v prvom čítaní. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán podpredseda, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu ústavného zákona.
Návrh ústavného zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v Legislatívnych pravidlách tvorby zákonov.
Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh ústavného zákona prerokovali ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhol ústavnoprávny výbor s tým, aby výbory prerokovali návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Zo znenia ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh ústavného zákona prerokuje v druhom čítaní.
Odporúčam zároveň návrh ústavného zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane jeho určenia ako gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu ústavného zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Pán Poliačik, ja keď som vás tak počúval, tak vy ste v podstate ešte horší ako tí klasickí liberáli, tí klasickí stúpenci legálnosti interrupcií, lebo tí aspoň veria, že, že ten ľudský život vzniká až niekedy po tom 12. týždni, a teda sú presvedčení, že keď žena ide na potrat do toho 12. týždňa, tak že v podstate neurobila nič zlé, lebo aj tak sa zbavila len niečoho, čo nie je človek. Ale vy ste začali svoje vystúpenie tým, že veríte, že ľudský život vzniká od počatia. Čiže vy ste si vedomý dobre toho, že človek je tu aj pred tým 12. týždňom, ale na druhej strane ste potom dodali, že súčasne rešpektujete právo ženy rozhodnúť sa o tom, či si tento ľudský život, alebo teda tohto človeka nechá, alebo si ho nechá, alebo ho nechá zavraždiť.
Čiže vlastne vy čo ste tu predviedli dneska, to bolo vedomé, vedomé schvaľovanie vraždy, preto moja otázka k vám. To je, od toho máme považovať nejakú oficiálnu politiku Progresívneho Slovenska, ktorého ste členom? To naozaj vy a vaša strana vedome schvaľuje vraždy?

Pán kolega Žarnay, vy ste tak trochu v tom svojom, v tej svojej faktickej poznámke na moje vystúpenie uleteli. Ak ste sledovali, ako my postupujeme ako politická strana pri predkladaní návrhov zákonov, tak my sme predložili tri, toto už je náš tretí návrh zákona na sprísnenie interrupčnej politiky, ale ani jeden neriešil nejaké tresty pre ženy. Čiže zamýšľať sa nad tým, že kam by, kam my smerujeme a čo chceme dosiahnuť a neviem, čo všetko chceme, ako chceme ubližovať ženám, je absolútny nezmysel.
A pokiaľ ste hovorili o tom, že by sme mali zaviesť alebo teda že by sme mali iniciovať referendum o tom, aby sa ľudia k tejto otázke vyjadrili, tak ja som to hovoril v rozprave. Áno, máme referendum, ale, bohužiaľ, to referendum je v podstate nefunkčné, to je jedna vec, to znamená iba my ako poslanci Národnej rady máme možnosť niečo zmeniť, a preto nepresúvajme alibisticky zodpovednosť na ľudí v referende, ktorí aj tak podľa toho, ako sú nastavené súčasné zákony, nie je dostatočne funkčné a navyše, ako iste viete, o základných ľudských právach a slobodách, tieto nemôžu byť predmetom referenda. A pre mňa aj pre mojich kolegov je jednoducho otázka interrupcií otázkou základných ľudských práv a slobôd. Čiže táto otázka by tak či tak nemohla byť predmetom referenda.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, no povedzme si hneď na úvod celkom otvorene, o čom tu dnes rokujeme. Dnes tu neriešime nejaké ekonomické alebo hospodárske otázky, dnes tu neriešime nejaké prerozdeľovanie verejných financií, neriešime tu nezmysly typu, či majú alebo nemajú chodiť do reštaurácií spoločenské zvieratá a podobne.
Dnes tu riešime to najdôležitejšie, čo môžeme ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky prerokúvať. Dnes tu riešime, a bolo to tu povedané veľakrát, ale ja to zopakujem, to najzákladnejšie ľudské právo, právo na život. Na tejto schôdzi doslova rozhodujeme o živote a smrti tisícov nenarodených detí. Preto by som vás prosil, aby ste si to všetci uvedomili. Uvedomte si tú obrovskú zodpovednosť, akú tu dnes máme. Pokiaľ toto právo, pokiaľ právo na život nebudú mať v našej republike, na Slovensku všetci ľudia bez rozdielu, tak tu nemá absolútne žiadny zmysel hovoriť o tom, že tu máme nejaký demokratický a právny štát, lebo taký tu jednoducho nemáme. Veď napokon ako sa môže nazývať demokratickým a právnym štátom štát, ktorému je dovolené celkom legálne a masovo zabíjať tých najmenších z nás, tých, ktorí sa nemôžu brániť, tých, ktorí nikomu neublížili. Pokiaľ už konečne nezastavíme toto barbarské a bezbrehé zabíjanie, tak je úplne zbytočné, aby sme tu riešili čokoľvek iné.
Načo tu hovoriť o ľudských právach? Načo tu hovoriť o nejakej humanite, o nejakej ľudskosti, keď sa tu v mene falošnej slobody a v mene liberalizmu vraždia nenarodené deti? Načo tu hovoríme o ochrane národných záujmov, keď tu každoročne prebieha doslova genocída nášho národa? A niektorí z tých, čo sú tu dnes prítomní, sa tvária, ako keby sa nič nedialo, ako keby o nič nešlo, ako keby sme mali nechať veciam voľný priebeh, lebo počet interrupcií klesá, lebo ľudia si už na súčasnú potratovú legislatívu zvykli.
Ale ja hovorím, ak by sme mohli zachrániť hoci čo i len jeden ľudský život nevinných detí, tak je našou povinnosťou to jednoducho urobiť. Bez ohľadu na to, že to niektorým ľuďom, že niektorým ľuďom na Slovensku súčasná legislatíva vyhovuje, pretože je v súlade s ich sebeckým a egoistickým prístupom k rodine a vôbec k osobnému životu. Bez ohľadu na to, že vyhovuje ľuďom, ktorí túto legislatívu schvaľujú len preto, že buď sami podstúpili potrat, alebo naviedli svoju ženu, aby ho podstúpila, a teraz chcú jednoducho umlčať svoje vlastné svedomie. Pre týchto ľudí by zmena tohto zákona znamenala, že by museli uznať svoje vlastné chyby a práve to pre svoju slabosť nechcú dopustiť.
Dnes tu v rozprave zaznel aj argument od pani poslankyne Petrík, že ak začne, teda hovorilo sa tu o tom, že počet interrupcií klesá, a teda ja som to už hovoril aj v tej faktickej poznámke a teda že je zbytočné prijímať nejakú legislatívu. No zamyslime sa teraz, ak začne klesať počet vrážd, ak začne klesať počet znásilnení, krádeží, nejakých násilných trestných činov, má to znamenať to, že teraz budeme legalizovať tieto vraždy, tieto znásilnenia, tieto násilné trestné činy len preto, že počet interrupcií klesá?
Každopádne ja sa pýtam tých, čo sa nazývajú a hrdia tým, že sú liberáli. Existuje snáď väčšia a významnejšia sloboda ako sloboda žiť? Môžeme hovoriť o slobode a práve tam, kde vládne tá najväčšia nespravodlivosť, ten najkrutejší útlak tých najmenších z nás? Sloboda vraždiť nie je slobodou. Sloboda vraždiť je a zostane vždy zločinom, ktorý musíme odsúdiť bez ohľadu na to, akej sme politickej orientácie.
Panie poslankyne, páni poslanci, tí z vás, ktorí ešte váhajú, je čas, aby ste sa rozhodli. Prestaňte byť už konečne pokrytci. Prestaňte sa báť a otvorene povedzte, na ktorej strane stojíte. Je jedno, či ste kresťania alebo ateisti, je jedno, či ste pravičiari alebo ľavičiari. Buď ste za ochranu života od samého počatia, buď stojíte na strane života, buď chcete skutočne ochraňovať to najdôležitejšie ľudské právo, teda právo na život, alebo podporujete kultúru smrti, zabíjanie nenarodených detí a genocídu národa. Nič medzitým jednoducho neexistuje.
Uvedomte si, prosím, že keby sme aj nejakým zázrakom znížili napríklad násilnú kriminalitu na Slovensku na nulu, aj keby u nás nedošlo k žiadnej vražde, dokonca keby sa nám podarilo odstrániť aj všetky smrteľné dopravné nehody, v zásade sme nedosiahli žiadnu spravodlivosť, v zásade sme nijakým podstatným spôsobom neprispeli k ochrane ľudských životov na Slovensku. Pretože kým počet vrážd na Slovensku bol v minulom roku 67 a počet obetí dopravných nehôd 229, počet detí zavraždených pri interrupciách bol 7 350. Sedemtisíc tristo päťdesiat zmarených ľudských životov, 7 350 legálne zavraždených detí, nie v nejakej vojne, ale v mierových časoch. Sedemtisíc tristo päťdesiat legálne zavraždených detí v štáte, ktorý si hovorí, že je demokratický a právny. Celkovo odkedy sú interrupcie na našom území legálne, to je 1,4 milióna detí. To je ako keby ste vyzabíjali takmer dva najľudnatejšie slovenské kraje, Prešovský a Košický kraj. To je ako keby ste vyzabíjali takmer celé východné Slovensko.
Povedzte mi, načo tu máme verejnú ochrankyňu práv, keď namiesto práv nenarodených detí bojuje za práva sexuálnych deviantov z LGBTI komunít? Načo máme v Ústave Slovenskej republiky zakotvené, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, keď ešte aj Ústavný súd si tento článok vykladá tak, že do dvanástich týždňov tento život môžeme bez všetkého len tak na požiadanie zmárniť? Načo máme Európsky súd pre ľudské práva? Načo máme Radu Európy a iné medzinárodné organizácie, ktoré hovoria o tom, že ich cieľom je ochraňovať ľudské práva, keď ani jedna z týchto inštitúcií nedokáže zabrániť tomu, aby ročne zomieralo pri potratoch desiatky miliónov ľudí? Dokonca ešte viac, ako zomrelo vojakov počas celej druhej svetovej vojny. Ako môže niekto hovoriť o sebe, že je humanista, že ochraňuje ľudské práva, ako môže na jednej strane plakať nad obeťami holokaustu, keď potom vzápätí obhajuje legálnosť vraždenia nenarodených detí v rozsahu, ktorý každoročne niekoľkonásobne prevyšuje holokaust? Nemôžme si totiž zatvárať oči pred faktom, že dnes sa každoročne vykoná počtom obetí nie jeden holokaust, ale hneď sedem holokaustov, a to všetko s mlčaním alebo podporou tých, čo si hovoria liberáli a ochrancovia ľudských práv.
Ak je teda niečo na Slovensku problém, ktorý by sme ako prvý mali riešiť, problém, pri ktorom ide doslova o život, a to nie jedného človeka, ale tisícov ľudí, tak je to práve problém umelých potratov. A tento problém môžeme vyriešiť len my politici, pretože nikto druhý, len my poslanci Národnej rady máme právomoc schvaľovať a meniť zákony, ak teda nepočítame referendum, ktoré je u nás, žiaľ, nefunkčné. Toto si musíme uvedomiť každý, kto bojuje za ochranu života, no súčasne hovorí o tom, že tento boj musí byť apolitický. Práve naopak, tento boj je politickým bojom a, bohužiaľ, ani 50-tisíc ľudí v uliciach Bratislavy nič nezmení a nezachráni žiadne nenarodené deti, ak táto masa ľudí a aktivistov nezvolí do tohto parlamentu také strany, ktoré sú za ochranu života. A nielen také, ktoré o tom hovoria, ale ktoré aj reálne prichádzajú s návrhmi a potom za nich aj zahlasujú.
Nehovorme teda o apolitickosti. Hovorme o tom, ako dať moc v našej republike do rúk tým politikom, ktorí sú za ochranu života. Bez toho nikdy nič nezmeníme.
Ja tu dnes nechcem dlho vystupovať. Napokon na túto tému tu už bolo povedané hádam všetko podstatné, ale omnoho dôležitejšie, ako všetko to, čo tu dnes povieme, je to, čo reálne urobíme. Dôležité je to, ako zahlasujeme, dôležité je jednoducho rozhodnúť sa. A toto naše rozhodnutie už nemôžme viacej odkladať, pretože kým my tu rečníme, tak každým dňom, ktorým odkladáme naše rozhodnutie v prospech života, zomiera viac ako 20 nenarodených detí.
Pani poslankyne, páni poslanci, my máme to šťastie, že nám naše matky dali život. Nedovoľme preto brať životy iným ľuďom. Nedovoľme brať životy deťom, ktoré mali len tú smolu, že nemohli rozprávať, že nemohli kričať o svojom utrpení a o tom, že chcú žiť tak, ako žijeme aj my ostatní. Myslime na tých najmenších z nás. Prestaňme rečniť a začnime konať, pretože civilizácia, ktorá zabíja vlastné deti, je odsúdená na zánik.
Ďakujem.