Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predsedajúci, no povedzme si hneď na úvod celkom otvorene, o čom tu dnes rokujeme. Dnes tu neriešime nejaké ekonomické alebo hospodárske otázky, dnes tu neriešime nejaké prerozdeľovanie verejných financií, neriešime tu nezmysly typu, či majú alebo nemajú chodiť do reštaurácií spoločenské zvieratá a podobne.
Dnes tu riešime to najdôležitejšie, čo môžeme ako poslanci Národnej rady Slovenskej republiky prerokúvať. Dnes tu riešime, a bolo to tu povedané veľakrát, ale ja to zopakujem, to najzákladnejšie ľudské právo, právo na život. Na tejto schôdzi doslova rozhodujeme o živote a smrti tisícov nenarodených detí. Preto by som vás prosil, aby ste si to všetci uvedomili. Uvedomte si tú obrovskú zodpovednosť, akú tu dnes máme. Pokiaľ toto právo, pokiaľ právo na život nebudú mať v našej republike, na Slovensku všetci ľudia bez rozdielu, tak tu nemá absolútne žiadny zmysel hovoriť o tom, že tu máme nejaký demokratický a právny štát, lebo taký tu jednoducho nemáme. Veď napokon ako sa môže nazývať demokratickým a právnym štátom štát, ktorému je dovolené celkom legálne a masovo zabíjať tých najmenších z nás, tých, ktorí sa nemôžu brániť, tých, ktorí nikomu neublížili. Pokiaľ už konečne nezastavíme toto barbarské a bezbrehé zabíjanie, tak je úplne zbytočné, aby sme tu riešili čokoľvek iné.
Načo tu hovoriť o ľudských právach? Načo tu hovoriť o nejakej humanite, o nejakej ľudskosti, keď sa tu v mene falošnej slobody a v mene liberalizmu vraždia nenarodené deti? Načo tu hovoríme o ochrane národných záujmov, keď tu každoročne prebieha doslova genocída nášho národa? A niektorí z tých, čo sú tu dnes prítomní, sa tvária, ako keby sa nič nedialo, ako keby o nič nešlo, ako keby sme mali nechať veciam voľný priebeh, lebo počet interrupcií klesá, lebo ľudia si už na súčasnú potratovú legislatívu zvykli.
Ale ja hovorím, ak by sme mohli zachrániť hoci čo i len jeden ľudský život nevinných detí, tak je našou povinnosťou to jednoducho urobiť. Bez ohľadu na to, že to niektorým ľuďom, že niektorým ľuďom na Slovensku súčasná legislatíva vyhovuje, pretože je v súlade s ich sebeckým a egoistickým prístupom k rodine a vôbec k osobnému životu. Bez ohľadu na to, že vyhovuje ľuďom, ktorí túto legislatívu schvaľujú len preto, že buď sami podstúpili potrat, alebo naviedli svoju ženu, aby ho podstúpila, a teraz chcú jednoducho umlčať svoje vlastné svedomie. Pre týchto ľudí by zmena tohto zákona znamenala, že by museli uznať svoje vlastné chyby a práve to pre svoju slabosť nechcú dopustiť.
Dnes tu v rozprave zaznel aj argument od pani poslankyne Petrík, že ak začne, teda hovorilo sa tu o tom, že počet interrupcií klesá, a teda ja som to už hovoril aj v tej faktickej poznámke a teda že je zbytočné prijímať nejakú legislatívu. No zamyslime sa teraz, ak začne klesať počet vrážd, ak začne klesať počet znásilnení, krádeží, nejakých násilných trestných činov, má to znamenať to, že teraz budeme legalizovať tieto vraždy, tieto znásilnenia, tieto násilné trestné činy len preto, že počet interrupcií klesá?
Každopádne ja sa pýtam tých, čo sa nazývajú a hrdia tým, že sú liberáli. Existuje snáď väčšia a významnejšia sloboda ako sloboda žiť? Môžeme hovoriť o slobode a práve tam, kde vládne tá najväčšia nespravodlivosť, ten najkrutejší útlak tých najmenších z nás? Sloboda vraždiť nie je slobodou. Sloboda vraždiť je a zostane vždy zločinom, ktorý musíme odsúdiť bez ohľadu na to, akej sme politickej orientácie.
Panie poslankyne, páni poslanci, tí z vás, ktorí ešte váhajú, je čas, aby ste sa rozhodli. Prestaňte byť už konečne pokrytci. Prestaňte sa báť a otvorene povedzte, na ktorej strane stojíte. Je jedno, či ste kresťania alebo ateisti, je jedno, či ste pravičiari alebo ľavičiari. Buď ste za ochranu života od samého počatia, buď stojíte na strane života, buď chcete skutočne ochraňovať to najdôležitejšie ľudské právo, teda právo na život, alebo podporujete kultúru smrti, zabíjanie nenarodených detí a genocídu národa. Nič medzitým jednoducho neexistuje.
Uvedomte si, prosím, že keby sme aj nejakým zázrakom znížili napríklad násilnú kriminalitu na Slovensku na nulu, aj keby u nás nedošlo k žiadnej vražde, dokonca keby sa nám podarilo odstrániť aj všetky smrteľné dopravné nehody, v zásade sme nedosiahli žiadnu spravodlivosť, v zásade sme nijakým podstatným spôsobom neprispeli k ochrane ľudských životov na Slovensku. Pretože kým počet vrážd na Slovensku bol v minulom roku 67 a počet obetí dopravných nehôd 229, počet detí zavraždených pri interrupciách bol 7 350. Sedemtisíc tristo päťdesiat zmarených ľudských životov, 7 350 legálne zavraždených detí, nie v nejakej vojne, ale v mierových časoch. Sedemtisíc tristo päťdesiat legálne zavraždených detí v štáte, ktorý si hovorí, že je demokratický a právny. Celkovo odkedy sú interrupcie na našom území legálne, to je 1,4 milióna detí. To je ako keby ste vyzabíjali takmer dva najľudnatejšie slovenské kraje, Prešovský a Košický kraj. To je ako keby ste vyzabíjali takmer celé východné Slovensko.
Povedzte mi, načo tu máme verejnú ochrankyňu práv, keď namiesto práv nenarodených detí bojuje za práva sexuálnych deviantov z LGBTI komunít? Načo máme v Ústave Slovenskej republiky zakotvené, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením, keď ešte aj Ústavný súd si tento článok vykladá tak, že do dvanástich týždňov tento život môžeme bez všetkého len tak na požiadanie zmárniť? Načo máme Európsky súd pre ľudské práva? Načo máme Radu Európy a iné medzinárodné organizácie, ktoré hovoria o tom, že ich cieľom je ochraňovať ľudské práva, keď ani jedna z týchto inštitúcií nedokáže zabrániť tomu, aby ročne zomieralo pri potratoch desiatky miliónov ľudí? Dokonca ešte viac, ako zomrelo vojakov počas celej druhej svetovej vojny. Ako môže niekto hovoriť o sebe, že je humanista, že ochraňuje ľudské práva, ako môže na jednej strane plakať nad obeťami holokaustu, keď potom vzápätí obhajuje legálnosť vraždenia nenarodených detí v rozsahu, ktorý každoročne niekoľkonásobne prevyšuje holokaust? Nemôžme si totiž zatvárať oči pred faktom, že dnes sa každoročne vykoná počtom obetí nie jeden holokaust, ale hneď sedem holokaustov, a to všetko s mlčaním alebo podporou tých, čo si hovoria liberáli a ochrancovia ľudských práv.
Ak je teda niečo na Slovensku problém, ktorý by sme ako prvý mali riešiť, problém, pri ktorom ide doslova o život, a to nie jedného človeka, ale tisícov ľudí, tak je to práve problém umelých potratov. A tento problém môžeme vyriešiť len my politici, pretože nikto druhý, len my poslanci Národnej rady máme právomoc schvaľovať a meniť zákony, ak teda nepočítame referendum, ktoré je u nás, žiaľ, nefunkčné. Toto si musíme uvedomiť každý, kto bojuje za ochranu života, no súčasne hovorí o tom, že tento boj musí byť apolitický. Práve naopak, tento boj je politickým bojom a, bohužiaľ, ani 50-tisíc ľudí v uliciach Bratislavy nič nezmení a nezachráni žiadne nenarodené deti, ak táto masa ľudí a aktivistov nezvolí do tohto parlamentu také strany, ktoré sú za ochranu života. A nielen také, ktoré o tom hovoria, ale ktoré aj reálne prichádzajú s návrhmi a potom za nich aj zahlasujú.
Nehovorme teda o apolitickosti. Hovorme o tom, ako dať moc v našej republike do rúk tým politikom, ktorí sú za ochranu života. Bez toho nikdy nič nezmeníme.
Ja tu dnes nechcem dlho vystupovať. Napokon na túto tému tu už bolo povedané hádam všetko podstatné, ale omnoho dôležitejšie, ako všetko to, čo tu dnes povieme, je to, čo reálne urobíme. Dôležité je to, ako zahlasujeme, dôležité je jednoducho rozhodnúť sa. A toto naše rozhodnutie už nemôžme viacej odkladať, pretože kým my tu rečníme, tak každým dňom, ktorým odkladáme naše rozhodnutie v prospech života, zomiera viac ako 20 nenarodených detí.
Pani poslankyne, páni poslanci, my máme to šťastie, že nám naše matky dali život. Nedovoľme preto brať životy iným ľuďom. Nedovoľme brať životy deťom, ktoré mali len tú smolu, že nemohli rozprávať, že nemohli kričať o svojom utrpení a o tom, že chcú žiť tak, ako žijeme aj my ostatní. Myslime na tých najmenších z nás. Prestaňme rečniť a začnime konať, pretože civilizácia, ktorá zabíja vlastné deti, je odsúdená na zánik.
Ďakujem.
