Videokanál klubu

Tak ešte raz, vážená pani predsedajúca, kolegyňa, kolegovia, k návrhu poslancov, v dôvodovej správe predkladatelia píšu: „Demokratická a humanistická tradícia prvej ČSR je pre občanov Slovenskej republiky významným zdrojom národnej hrdosti a občianskeho povedomia.“
Nie je to, žiaľ, pravda. Prvá ČSR pre občanov druhej Slovenskej republiky nebola a nie je ani zdrojom národnej hrdosti, ani občianskeho povedomia. Ani byť nemôže. Prvá Československá republika napriek pozitívam, ktoré pre nás mala, napríklad koniec maďarizácie, vymedzenie hraníc, rozvoj kultúry a podobne, totiž so Slovákmi akosi nerátala. Nepokladala ich za svojbytný národ, nezaručila im národné práva.
Československá republika vo svojej ústave z roku 1920 kodifikovala iba jeden, československý národ. Národné práva ústava zakotvila pre národnostné menšiny, ale nie pre Slovákov. Slovákov totiž brala len ako súčasť tzv. československého národa. Jej najvyšší predstavitelia trvali na tom, že národ slovenský neexistuje. A tak sa k nim aj správali. To bola kontinuita 20 rokov prvej Československej republiky. Až po mníchovskej konferencii a abdikácii Beneša na jeseň v roku 1938, to znamená, že až 20 rokov po roku 1918, po októbri 1918, 20 rokov, štát prvý raz uznal existenciu slovenského národa.
A to už nehovorím o ďalších odvrátených stránkach Československej republiky, a to bolo odbúravanie priemyslu v Slovensku, na Slovensku, zo Slovenska, biednej až zúfalej sociálnej a hospodárskej situácii širokých vrstiev Slovenska a následnom masovom vysťahovalectve Slovákov, streľbe do štrajkujúcich robotníkov s desiatkami obetí, či tvrdej cenzúre a prenasledovaní politickej opozície. Československá republika sa až do jesene 1938 správala jednoducho ako český štát. Tento fakt treba pripomenúť aj dnešnej Slovenskej národnej rade, resp. Národnej rade Slovenskej republiky.
Chcela by som zacitovať... Takto, v dôvodovej správe predkladatelia ďalej píšu: „Počas trvania Československého štátu bol 28. október štátnym sviatkom.“ Toto tvrdenie je pravdivé. Otázka však znie, či dnes žijeme v Československu alebo v Slovenskej republike. Ak žijeme v Československu, tak je prirodzené hlásiť sa k československej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti z československej histórie ako československé štátne sviatky. Ale pokiaľ viem, tak chcem upozorniť predkladateľov a všetkých čechoslovakistov, že žijeme v Slovenskej republike a je prirodzené a logické hlásiť sa k slovenskej štátnej tradícii a zavádzať významné udalosti zo slovenskej histórie ako slovenské štátne sviatky.
Prvá ČSR sa nekompromisne vysporiadala s predchádzajúcim historickým obdobím, obdobím Rakúsko-uhorskej monarchie. Už v októbri 1920 v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia podali traja poslanci návrh na odstránenie pamätníkov na Slovensku z obdobia Rakúsko-Uhorska. Dovolím si citovať, čo zaznelo v roku 1920 na zasadaní v Poslaneckej snemovni. Poslanci Igor Hrušovský a Václav Sladký a spoločníci, citujem:
„Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území Československej republiky sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom, obzvlášť tie, ktoré glorifikujú habsburskú dynastiu alebo niekdajšiu hegemóniu nemeckú, poťažne maďarskú. Tak napríklad socha Márie Terézie na periférii republiky v Bratislave na dunajskom nábreží zrovna provokuje československé národné cítenie.“
Tak toto je citát, to je z udalosti, teda je to doslovný, doslovný citát. To znamená, ešte raz, v zdôvodnení píšu: Pamätníky alebo sochy postavené maďarskou alebo rakúskou vládou na území ČSR sú nezrovnateľné s dnešným štátoprávnym stavom.
Teda ak sa predkladatelia novely chcú inšpirovať tradíciami prvej Československej republiky odporúčam práve tento krok, aký spravili politici prvej ČSR z roku 1920. Nenariekali nad zaniknutou monarchiou ako terajší predkladatelia za Československom, neospevovali jej veľkosť, historický význam a tradície, ale nekompromisne sa od nej odtrhli, odstrihli. Nedovolili, aby v uliciach a na námestiach šarapatili pomníky a sochy postavené predošlým štátnym útvarom.
Skúsme sa inšpirovať, prosím, touto demokratickou a humanistickou tradíciou prvej Československej republiky.
Ďakujem.

Najprv zareagujem na pán Pčolinského. Slovenský štát nebol fašistický a dokonca a nebol ani vojnový, vojnová bola prvá Československá republika, pretože vznikla v čase vojny.
Na poslanca Osuského, zaujímavé, na jednej strane hovoríte o Martinskej deklarácii a o mandáte, tak ja sa potom vás pýtam, prečo nesúhlasíte s návrhom poslanca Hrnka, aby bol teda tým štátnym sviatkom ten 30. október, keď už. A okrem toho, čo sa týka smrti Štefánika, ktorého naozaj zavraždili, a teda ktorý bol zločine, prvým, jeden z prvých žalobcov bol Štefánikov Milanov brat Igor Štefánik, evanjelický farár z Palanky v Juhoslávii. V liste zverejnenom v Národných novinách v Martine, napísal: „Generálovu smrť nezapríčinila nehoda, bola to úkladná vražda! Na to poukazujú mnohé stopy, ktoré čakajú na vyšetrenie.“ Brat Igor učinil verejné vyhlásenie preto, že dúfal, že na základe tohoto dôjde k súdnej žalobe a riadnym vyšetrovaním bude, budú praví vinníci v pozadí, ktorí boli, budú usvedčení. Takto sa však nestalo. Hrad jednoducho všetky tieto, bolo niekoľko komisií postupne za sebou, ale členov menoval Hrad a všetky končili záverom: nešťastná náhoda.
Čiže v podstate, ale opakujem vám, prvým žalobcom bol evanjelický farár Igor Štefánik, brat zavraždeného Milana Rastislava Štefánika.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj tebe, Natália, že si to tak pekne a faktami vysvetlila. Teraz sa vrátim k tej údajne konšpiračným, k tým údajným konšpiračným teóriám o smrti Štefánika.
Tak po prvé to, že je možné, že za smrťou Štefánika bol Beneš, svedčí aj to, že bol silne znepriatelený so Štefánikom, pretože konflikt záujmov spočíval v tajnom, v tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom v neprospech Talianska. A tiež sa zistili, zistila sprenevera darov zahraničných Slovákov na chod česko-slovenských légií. Na atentát tiež poukázajú indície: slnečno, slabý vietor, veľké možnosti na pristátie, Štefánikova dobrá skúsenosť s riadením lietadla. Na atentát tiež poukazujú svedecké výpovede o streľbe, ale tieto boli vyšetrovateľmi ignorované.
A celkovo si myslím, že tvoje fakty a citácie na fanatických zbožňovateľov banditu Beneša a farizeja Masaryka nezaberú, nikdy nezaberú.
Ďakujem.

Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, dovolím si teraz prečítať vyhlásenie Panslovanskej únie k návrhu na uzákonenie 28. októbra za štátny sviatok, citujem:
V tomto roku 2018 uplynie sto rokov od prijatia zákona č. 11/1918 Zb. o zriadení samostatného štátu československého. Čechoslovakistická propaganda tvrdí, že 28. októbra 1918 vznikol štát dvoch bratských národov, a že Slováci sa vtedy po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Slováci v tom čase nepochybne do česko-slovenského štátu ako štátotvorný subjekt vstúpiť chceli. Svedčia o tom Clevelandská aj Pittsburská dohoda. Ale napokon napriek českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie, v žiadnom prípade nie ako štátotvorný subjekt. Špička českej politiky Slovákov ako národ neuznávala. Stačí, ak uvediem len štyri typické príklady.
Masaryk v memorande, Tomáš, teda Tomáš Gariggue, Tomáš Redlich Masaryk v memorande Independent Bohemia z roku 1915, ešte z roku 1915, adresovanom britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Grayovi, píše: „Slováci jsou Čechy, přesto, že užívají svého nářečí jakožto spisovného jazyka.“
Militantný český nacionalista Alois Rašín, v roku 1920 vyhlásil: „Vybojovali jsme si československý stát, a ten musí zůstati českým státem. Podle podmínek míru, máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neesistovali.“
Edward Beneš roku 1943 vyhnal, vyhlásil: „Mne nikdy nedostanete k tomu, abych uznal slovenský národ. Zastávam neochvějne názor, že Slováci jsou Češi a že slovenský jazyk jest jen jedným z nářečí českého jazyka, tak jako tomu je s hanáčtinou nebo s jinými nářečími českej řeči. Ja nikomu nebráním, aby o sobě říkal, že je Slovák, avšak nedopustím, aby se prohlašovalo, že existuje národ slovenský.“
Súdruh Antonín Novotný spomína: „Na předsednictvu partaje se hovořilo o federalizaci Slovenska mnohokrát. Po mém příchodu do funkce prvého tajemníka daleko více, než za soudruha Gottwalda či Zápotockého. Odmítali se o federalizaci vůbec bavit. Oba si řešení otázky Slovenska představovali v neustálém prolínaní až do úplného splynutí Čechů a Slováků v jeden národ. Ja se díval na otázku Slovenska stejně jako oni.“
Takže tvrdenie, že Česi vnímali Slovákov ako rovnocenný, bratský národ, je bohapustá konšpirácia.
V súčasnosti sa na Slovensku opäť skloňuje Pittsburská dohoda. Spoluautor tohto dokumentu Tomáš Gariggue Masaryk sa krátko po jej podpise vyjadril: „Než hlavní věcí je, že dokument té umluvy je podvržený, je falsum. Proto politik vážný, státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falsifikát se nemůže stát státním aktem.“
Podľa americkej historičky Margaret McMillanovej Tomáš Garrigue Masaryk na margo tejto dohody dokonca povedal: „Uzavřeli jsme ji, abychom uklidnili malou skupinku Slováků, která snila o bůhvíjaké nezávislosti pro Slovensko.“
Tak, vážení kolegovia, čo teda 28. október 1918 znamená. Čo teda 28. októbra 1918 vzniklo? Bol založený spoločný štát dvoch bratských národov Čechov a Slovákov alebo bola obnovená česká štátnosť, teda vznikol štát český, ktorý následne pohltil Slovensko? Nie nadarmo Česi používajú označenie „historické země České“. Česká historička Lenka Bobková vo svojej práci Ustavení Koruny království českého“ hovorí: „Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujícího pojmu vyjadřujícího příslušnost té-které korunní země k teritoriu ovládanému českým králem) zanikla, Corona regni Bohemiae zanikla teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.“
V Zásadách programu českej Národnej demokracie, sa písalo: „Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ jej před staletími založil, náš národ si ho vydobyl po 300-leté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.“
Druhý zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921 na strane 1215 uvádza: „Ani v době největší persekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverenní český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska má důvody v právu hospodářském, národnostním a přirozeném.“
Ale podľa v súčasnosti oficiálneho historika, ktorý bol za totality učiteľom ruštiny, sa Slováci 28.10.1918 po prvý raz prejavili ako štátotvorný národ. Skutočne?
Oficiálna historiografia nás už 100 rokov presviedča, že 30.10.1918 sa slovenský národ Martinskou deklaráciou pripojil k česko-slovenskému, či skôr československému štátu, teda bez pomlčky. To je však megakonšpirácia. Účastníci zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine nemali mandát na prijatie takého dokumentu, akým Martinská deklarácia bola, ak len nepočítame telegram predsedu uhorskej vlády grófa Károlyho, ktorý takto uznal Slovenskú národnú radu a právo Slovákov na sebaurčenie. Je ale otázne, či toto možno považovať za legitimizáciu. Sú tu však ešte iné, vážne problémy. V Martinskej deklarácii sa totiž o česko-slovenskom štáte nič nehovorí. V čase, keď deklaráciu schvaľovali, ešte účastníci martinského zhromaždenia o založeného nového štátu nič nevedeli, a teda sa k nemu ani nemohli hlásiť. Navyše večer po schválení dokumentu, v čase, keď už väčšina účastníkov zhromaždenia Turčiansky Svätý Martin opustila, sa dostavil Milan Hodža a na jeho naliehanie bol už schválený text dodatočne zmenený. Z právneho hľadiska môže byť takto pozmenený dokument spochybňovaný ako nulitný akt. Martinská deklarácia však dobre poslúžila Čechom pri anexii Slovenska. Pozitívom Martinskej deklarácie však napriek všetkému je, že Slováci takto oficiálne zrušili zväzok s Uhorskom.
Ale načo potrebovali Česi Slovensko? Český učiteľ Karel Kálal, po vzniku česko-slovenského štátu ministerský tajomník na Slovensku, vyhlásil: „Pochopí čeští vůdcové, kde je jejich pravá zaslíbená země?“
V II. zväzku Ottovho obchodného náučného slovníka z r. 1921 na str. 1217 je to vysvetlené a povedané otvorene a natvrdo: „Slovensko bude naší koloniální zemí.“
V dokumentoch vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie sa možno dočítať, že: „Pro český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovat směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídké osídlení. To je právě na Slovensku, které na 1 km2 nemá ani polovinu lidí, kolik jich mají české země.“ 59 na 1 km2, zatiaľ čo české země 128. „Slovensko se může stát kolonizační zemí českou.“
Českí politickí vodcovia, ekonómovia a podnikatelia sa podľa uvedeného správali a Slovensko ako svoju kolóniu s chuťou drancovali a vykorisťovali. Takže Slováci sa prejavili ako štátotvorný národ preto, aby sa ich vlasť stala českou kolóniou?
O prvej Československej republike čechoslovakisti radi hovoria ako o vzore a ostrovčeku slobody a demokracie v strednej Európe. Britský chargé d’affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši zo 6. novembra 1919 napísal: „Česká správa Slovenska sa vyznačovala a stále vyznačuje krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou…“ Britský vyslanec v Prahe James Addison zasa v depeši z 13. novembra 1934 napísal: „Táto česká vláda, je demokratická len v mene. V skutočnosti je Československo policajným štátom.“
Takže máme my Slováci 28. októbra čo oslavovať? Má byť 28. október naším štátnym sviatkom? Podľa nás príčinou vzniku prvej Československej republiky príčina spočívala v obnovení českej štátnosti, ďalej v rozšírení jeho územia na východ v snahe dostať Čechov z nemeckého obkľúčenia, v asimilácii Slovákov a vo využívaní Slovenska ako českej kolónie. Nad našou históriou všeobecne visí množstvo otáznikov, pretože bola až pričasto zamlčovaná, zatajovaná a veľmi, veľmi falšovaná. Obzvlášť naša história po 28. októbri 1918 si vyžaduje nové, seriózne čechoslovakistického balastu zbavené historicko-právne skúmanie. Nahrádzanie reality konšpiráciami vychádzajúcimi z politických interpretácií hypotetických predpokladov je nenáležité a nevedecké. Držme sa pravdy.
V Bratislave 6. júna 2018 predsedníctvo Panslovanskej únie.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Ja by som odporúčala predkladateľom, že aby vynechali z tejto svojej, z týchto svojich návrhov Štefánika, aby sa prestali odvolávať na Štefánika v súvislosti s tzv. demokratickou prvou Československou republikou, pretože ja si myslím, že, dúfam, že vám je známe, že Štefánik v tejto tzv. demokratickej prvej Československej republike nežil ani jednu, možno žil pár minút pred tým, než ho zastrelili, zostrelili jeho lietadlo vojaci, ktorých iniciátorom, tejto vraždy, bol Beneš, vojnový zločinec a masový vrah.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Pán Dostál, mimoriadne vás musím pochváliť, áno, správne ste poukázal na nezmysly v tomto zákone, je ale úsmevné, pre mňa strašne úsmevné, keď vy komentujete tento návrh zákona. Však vy ste hlavný odborník na politické strany, bol ste hovorca Demokratickej strany a člen predsedníctva, potom ste sa v OKS stal sám sebe predsedom, do parlamentu ste sa dostal za MOST - HÍD, do europarlamentu ste kandidoval aj za NOVA, KDS a OKS, teraz ste sa dostal do parlamentu na kandidátke SaS-ky.
Vy ste, pán Dostál, pamätník, vy ste matuzalem, vy ste polyhistor politických strán, vy ste im to teda dal a právom.

Ďakujem. Ono ten návrh, ja som ho celkom podrobne čítal, má, samozrejme, svoje pozitíva, ale aj svoje negatíva a je to na diskusiu. Viac-menej je to sprísnenie nejakých byrokratických pravidiel, nazvime to, ako reálny zásah do zmeny politického systému alebo fungovania politických strán na Slovensku.
Jedna vec sa mi tam ale napríklad mimoriadne páčila, bolo to zverejňovanie faktúr nad istú sumu. Celkom by ma zaujímalo, napr. kam zmizlo 12 mil. eur, ktoré dostala strana OĽANO od roku 2012, odkedy pôsobia v politike, odkedy začali dostávať štátne príspevky, mali štyroch členov. Pričom, samozrejme, všetci vieme, že nemajú štruktúry, nemajú, nemajú ani viac ako štyroch členov, nemajú kancelárie, nemajú ďalšie aparáty ani zamestnancov, kam tých, kam teda tie peniaze išli, či to bolo nejak vyfakturované, alebo kam to zmizlo, celkom by to, celkom by to mohlo ľudí zaujímať, lebo pán Matovič sa stavia často do tej pozície takého jediného čistého a transparentného človeka.
No a to ma privádza k ďalšej téme, s ktorým tento návrh zákona súvisí, že áno, je síce pekné, že ideme sprísňovať, lebo chceme sprísňovať tie pravidlá pre politické strany, to je v poriadku, ale rovnako netreba sa zabúdať pozrieť aj na financovanie tých mimovládnych organizácií, pretože ak politická strana, ktorá vyvíja agitačnú a politickú činnosť, ovplyvňuje verejnú mienku a rozhoduje o dianí na Slovensku, musí transparentne zverejňovať všetko a nemôže prijímať peniaze zo zahraničia, tak stále pripomíname, že takéto isté pravidlá by mali platiť aj pre mimovládne organizácie, ktoré takisto vyvíjajú politickú agitačnú činnosť, ktoré ovplyvňujú verejnú mienku, presadzujú, aj keď nepriamo, ale návrhy zákonov, a veselo môžu poberať financovanie zo zahraničia. Čiže poďme, dobre, sprísňujme veci rozumne, inteligentne tam, kde sa to hodí, ale nezabudnime aj na to, že sú tu, je tu sektor celý, ktorý je absolútne nekontrolovateľný, a často má väčší vplyv ako niektoré politické strany.
Ďakujem.

Pán poslanec Dostál, ja nepatrím medzi tých, ktorí by odsúdili akékoľvek vystúpenie iného politika iba na základe toho, že pochádza z politickej strany, s ktorou principiálne nesúhlasím, a tým pádom netrpím podobnými predsudkami, a práve v tomto prípade musím súhlasiť s tým, čo ste povedali, pretože fakticky tu neexistuje nejaké širšie opodstatnenie na to, aby takýto návrh zákona musel alebo nemusel byť prijatý.
A čo je také nanajvýš komické podľa môjho názoru, keď sa predkladatelia tohto návrhu v dôvodovej správe zaštiťujú nejaký, nejakou snahou o demokratizáciu strany, o demokratizáciu štruktúr či stanov, pretože či už z mediálnych informácií, alebo z rozhovorov s poslancami Slovenskej národnej strany, alebo s členmi tejto strany, všetci dobre vieme, že je pán Danko a demokracia, to len jednoducho pojmy, to sú pojmy, ktoré nejdú veľmi dokopy, pretože pán Danko demokraciu veľmi neobľubuje, a čo sa týka štruktúr Slovenskej národnej strany, tak sa pristupuje striktne diktátorsky. Veď sme to videli pred voľbami do Vyššieho územného celku v Prešovskom kraji, aké veci sa diali a ako robil pán predseda Danko poriadky, jednoducho nerešpektuje názor stanov štruktúr a nerešpektuje názor štruktúr, ktorý sa zakladá na stanovách strany. To znamená, hovoriť o demokracii v Slovenskej národnej strany mi príde nanajvýš komické a ešte raz poviem, nezáleží na tom, z akej strany pochádzate napríklad vy v prípade, že hovoríte objektívne, fakticky a pravdivo, nemám problém skonštatovať, že s tým súhlasím.
Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, 16. mája Národná rada, žiaľ, odhlasovala druhýkrát vyslanie skupiny príslušníkov Ozbrojených síl Slovenskej republiky do tesnej blízkosti hraníc Ruskej federácie ako súčasť nejakej skupiny zločineckej organizácie NATO, pričom všetci jasne chápeme a vnímame, že tí vojaci tam absolútne nemajú čo robiť, nie je tam absolútne žiadne odôvodnenie na to, aby tam boli, a jednoducho išli provokovať a hlavne účel toho vysielania tých našich vojačikov je ukázať svoju neohraničenú lojalitu a vernosť Slovenskej republiky Spojeným štátom americkým. Mysleli sme si, že už nič viac sa nemôže stať a nič viac nás nemôže ešte prekvapiť a hlbšie sa tým Američanom nemôžme ešte viac vopchať do priazne, a vidíme, čo máme dnes na stole. Súhlas, žiadosť o udelenie súhlasu Národnej rady s pôsobením štyroch amerických vojakov v rámci vojenského útvaru v Martine, pričom ale nejde o jednu skupinu amerických vojakov, to tu dnes nezaznelo, ale ide o skupiny dve, ktoré sa navzájom vymenia. To znamená, Národná rada odsúhlasí pôsobenie dvoch skupín príslušníkov americkej armády na území Slovenskej republiky, priamo teda na jednom z útvarov Ozbrojených síl Slovenskej republiky. A ja sa pýtam, že kto toto celé vymyslel, a, pán minister, čo vám za to sľúbili, čo vám za to ponúkli, že ste sa na to nechali nahovoriť.
Spojené štáty americké spolu s Angličanmi a Francúzmi sa dopustili vojnových zločinov, keď v rozpore s medzinárodným právom bombardovali Sýriu celkom nedávno, a my dnes, my ideme oficiálne pozývať a schvaľovať pozývací list pre príslušníkov tejto zločineckej armády na Slovensku. Ja chápem, že je možno zaujímavé stať sa súčasťou histórie, ale, pán minister, neviem, či je práve najlepší spôsob zapísať sa do histórie ako v podstate váš predchodca generál Dzúr, možno, možno vám to meno niečo povie. Generál Martin Dzúr bol minister Národnej obrany Československej socialistickej republiky práve vtedy, keď nás 21. augusta ’68 svojou návštevou poctili okupačné vojská Varšavskej zmluvy, bol generálom Československej ľudovej armády a o rok na to vydal ako minister obrany rozkaz pre armádu, aby brutálnym spôsobom potlačila všetky demonštrácie, ktoré pri príležitosti prvého roku okupácie v Československej socialistickej republike vypukli.
A my sa dnes môžme oprávnene pýtať, že či by rovnakým spôsobom vedenie ministerstva obrany postupovalo, keby dnes ľudia nahlas začali prejavovať svoj nesúhlas s tým, že takýmto tichým a jemným spôsobom sa u nás začínajú rozťahovať americké zločinecké vojenské jednotky alebo vojenská prítomnosť, lebo štyria vojaci síce nie sú jednotka. Ja naozaj, pán minister, nerozumiem, že prečo ste sa rozhodli svoju vojenskú a politickú kariéru ukončiť takýmto spôsobom, pretože keď nedávno končil na pozícií náčelníka generálneho štátu generál Maxim, tak sa s ním bolo rozlúčiť osobne, súkromne mnoho vojakov, poddôstojníkov aj dôstojníkov, ktorí mu ďakovali za jeho prácu pre armádu, potom pre ozbrojené sily, za jeho možno hodnoty, ktoré celý život nejakým spôsobom sa snažil v tej armáde presadzovať, aj keď teda sme nanešťastie už dlho súčasťou zločineckej organizácie NATO, ale ak po tejto veci budete odchádzať z politického života vy, tak odídete ako človek, ktorý predložil do Národnej rady materiál, v podstate pozývací list pre amerických vojakov, ktorí tu nemajú čo robiť. Ešte by som pochopil, ak by sa to stalo predtým, ako Američania v rozpore s medzinárodným právom bombardovali tú Sýriu, ale spraviť to teraz je prejavom absolútnej politickej podľa mňa nejakej naivity, pretože aj keď mnohí si už v histórií mysleli, že žiadny. žiadny ich veľký silný mocenský systém sa nemôže zmeniť.
Ja vám hovorím, že NATO tu nebude navždy. Slovensko už nebude dlho v zločineckej organizácií NATO a veci sa zmenia a jednoducho tí, ktorí sa dnes tak aktívne podieľajú na tom, aby tie americké čižmy mohli dupať po Európe čoraz viac, nebudú za hrdinu, pán minister, nebudú za hrdinu. Nehovoriac už o tom, že presne títo vojaci, alebo teda príslušníci podobných útvarov, nehovorím, že títo štyria, mali v Iraku na svedomí mučenie väzňov, mučenie väzňov a dokonca vedenie tejto americkej väznice alebo Američanmi kontrolovanej väznice bolo odsúdené, medzi nimi aj generálka, za to, že používali neľudské metódy, ktoré začínali tiež takýmto istým štýlom, a síce spoluprácu na vojensko-civilnej úrovni. A vy to veľmi dobre viete, pán minister, veľmi dobre to viete. A ja sa preto znova pýtam, čo vás vedie osobne ako ministra, ako generála, ako dlhoročného, skutočne dlhoročne skúseného vojaka nechať sa zneužívať na takúto špinavú robotu.
A ja sa pýtam, čo, čo vás všeobecne v Slovenskej národnej strane vedie k tomu, aby ste boli tí, ktorí spravíte tú najšpinavejšiu robotu v rámci tejto vládnej koalície a ktorí nielenže predkladáte materiál na vyslanie vojakov na ruské hranice, ale naopak, lebo s tým ešte časť obyvateľstva zmasírovaná možno súhlasila, ale naopak ešte alebo na dôvažok ešte sa podpisujete pod materiál, ktorý sem pozýva Američanov. Keby nejakých amerických pešiakov, delostrelcov alebo amerických lekárov, tak možno by sa to nedalo až tak, až tak kritizovať, ale amerických špecialistov práve na takéto veci. Čo vás k tomu v Slovenskej národnej strane vedie? Ste naozaj s tým vnútorne stotožnení, že áno, to je to správne, čo Slovensko potrebuje. Potrebujeme tu tých amerických špecialistov na vypočúvania, amerických špecialistov na, na tieto, ako to Američania nazývajú, special skills, toto tu potrebujeme, tieto special skills nám chýbajú, lebo inak bez nich by bola naša armáda, bola, alebo ozbrojené sily, alebo to torzo, čo z neho ostalo, by boli nekompletné, boli by sme nejakí hendikepovaní, alebo čím, čím, čím si vás tak získali?
A čo, čo to pre tie naše ozbrojené sily prinesie okrem medzinárodnej blamáže a hanby? Čo to prinesie tým vojakom v Martine, čo to prinesie všeobecne tým ozbrojeným silám? Načo je toto všetko dobré? Nemohla Slovenská národná strana bez tohto by ďalej existovať, žiť, neboli by ste šťastní, neboli by ste vnútorne naplnení, niečo by chýbalo k naplneniu vášho osobného, hodnotového alebo politického života? Lebo podpísať sa ako člen, poslanec, minister Slovenskej národnej strany pod pozývací list pre amerických vojakov na slovenské územie, tak to je, to je z môjho pohľadu nepochopiteľná vec.
Už tu kolega spomínal Martina Rázusa. Rázus, chudák, ten ani nemohol tušiť v tých najvzdialenejších predstavách a snoch, že niekedy sa bude jeho strana podpisovať pod to, aby tu boli akíkoľvek cudzí vojaci. Teraz možno nejde až tak o to, že americkí. A vy to s kľudným svedomím, s chladom Angličanov, s chladom príslušníkov zločineckej organizácie NATO jednoducho dáte na stôl a nič sa nedeje, nič sa nedeje. Komu to, komu to prospeje? Komu z vás to chýba, poslankyne a poslanci za Slovenskú národnú stranu? Už to je obrovský biľag na vašej histórii, že váš minister Sitek bol ten, ktorý tu začal celé tie prístupové rokovania Slovenskej republiky do zločineckej organizácie NATO, no ale my vidíme, že to nebol nejaký, chvíľkové nejaké zaváhanie v rámci Slovenskej národnej strany. To je asi vaša nejaká agenda alebo je to cieľom, alebo je to vaša zahraničnopolitická priorita.
No ale potom mi povedzte, kolegovia, v čom sa líšite od zahraničných agentov typu Dostál a podobných, ktorí tu, žiaľ, nanešťastie tiež v Národnej rade Slovenskej republiky sedia. V čom sa od nich líšite? A myslím si, že máme na týchto zahraničných agentov rovnaký názor, ale vidíte, keď ide o činy, správate sa rovnako.
Ďakujem pekne a premyslite si to.

Ďakujem za slovo. Milan, správne si povedal to, že tu prídu na vlastné náklady a že tu budú agenti. Nuž keď Američan robí niečo zadarmo, je to vždy podozrivé. Všeobecne sa vie, že kto krúti kolesom politiky v Spojených štátoch. Je to tých pár, zopár rodín, ktoré držia v rukách financie, a tí z každého dolára chcú minimálne 10.
Ďakujem za slovo.