Videokanál klubu

Pán poslanec Osuský, v prvom rade neviem si predstaviť, keď vaše dieťa bude očkované, ako môže byť ohrozené neočkovaným dieťaťom, pretože očkovanie je teda záchrana. Takže nie je možné, aby vaše dieťa ochorelo, hej, podľa tohto, čo vy hovoríte, vaše očkované dieťa.
A čo sa týka peňazí daňových poplatníkov, mnohé deti sú očkovaním postihnuté na celý život a aj na tieto deti, liečbu týchto detí a opatrovanie sa skladáme všetci spoločne.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená kolegyňa poslankyňa, vážení kolegovia poslanci, ja by som, všetko dôležité už bolo povedané mojimi predchádzajúcimi predrečníkmi. Ja by som sa vrátila o niekoľko rokov dozadu a pripomenula jednu kurióznu situáciu. V roku 2009 bola umelo vyvolaná celosvetová panika okolo tzv. vírusu prasacej chrípky. Vyhlásením pandémie vtedy Svetová zdravotnícka organizácia vystrašila širokú verejnosť. Štáty minuli milióny eur nielen na osvetové kampane a propagáciu, ale najmä na nákup očkovacích vakcín, z ktorých sa napokon použilo len nepatrné množstvo, pretože občania im nedôverovali. V konečnom dôsledku sa navyše ukázalo, že vírus H1N1 nebol nebezpečnejší ako bežná sezónna chrípka. Najmä z týchto dôvodov vzniklo podozrenie o účelovom vyhlásení pandémie a o možnej tichej dohode medzi Svetovou zdravotníckou organizáciou, vedcami a medzi farmaceutickými firmami. Situáciu vtedy dal preverovať preto dokonca Európsky parlament.
Z množstva vakcín sa v celej Európskej únii použil iba zlomok. U nás ostalo nevyužitých viac ako 900-tisíc. Štát dal za ne v roku 2009 až 7,6 miliónov eur.
Postup pri riešení šírenia vírusu prasacej chrípky v rokoch 2009 až 2010 bol zrejme buď zbabraný alebo dohodnutý. Myslím si, že skôr ide o tú druhú možnosť. Vyplýva to z množstva závažných zistení, ktoré sa objavujú v uznesení Európskeho parlamentu. To odhalilo značný lobing medzi vedeckými poradcami orgánov verejného zdravotníctva a farmaceutickým priemyslom. Práve oni mohli ovplyvňovať rozhodovanie pri vyhlásení a riešení pandémie prasacej chrípky v roku 2009. Pre konflikt záujmov europoslanci žiadali vtedy preverenie platieb pre týchto odborníkov a žiadali vypracovanie etického kódexu správania, ktorý mali podpísať. A ak budú aktívni vo farmaceutickom priemysle naďalej, mali byť vylúčení z rozhodovacieho procesu.
Ján Jakubec z tlačového odboru Európskeho parlamentu potvrdil, že okrem výzvy na prijatie opatrení na zabránenie prípadného konfliktu záujmov bolo súčasťou správy aj odporučenie adresované WHO na prepracovanie jej definície pandémie tak, aby sa viac prihliadalo na závažnosť ochorenia a nielen na rozšírenie vírusu, rozsah šírenia vírusu. Preverovanie situácie okolo pandémie iniciovala francúzska europoslankyňa Michele Rivasi, ktorá označila záverečnú správu za dôležitý pokus upozorniť na obavy, ktoré vznikli z neprimeranej reakcie na prasaciu chrípku v Európe, ako aj na možný vplyv farmaceutických spoločností. Štáty by sa mali poučiť a v budúcnosti nemuseli míňať milióny eur na masívne kampane na propagandu a v podstate na zbytočné očkovacie vakcíny. Prasacia chrípka napokon nebola nebezpečnejšia, než každoročná sezónna chrípka. Europoslanec Gilles Pargneaux pre europarlamentnú televíziu v tejto súvislosti povedal: "Je to finančný škandál, pretože členské štáty minuli miliardy eur na niečo, čo sa napokon nestalo." Predpovedali sme pandémiu státisíce obetí. Aké boli konečné čísla? V Európe na vírus prasacej chrípky H1N1 od jeho vypuknutia do apríla 2010 zomrelo dvetisícdeväťsto pacientov. Na porovnanie - v bežnom roku spôsobí bežná chrípka vo svete okolo 40-tisíc úmrtí. V krajinách, ktoré neviedli nákladné kampane, napríklad v Poľsku, sa pritom úmrtnosť nezvýšila, resp. bola podobná ako v krajinách, ktoré na očkovaciu kampaň minuli milióny eur. To, že náklady na kampaň a nákup očkovacích vakcín mohli byť oveľa nižšie, konštatovali aj europoslanci.
V Česku zo sedemstotisíc nakúpených dávok využili iba desať percent. V spaľovni skončilo do pol milióna nepoužitých dávok, za ktorých nákup štát zaplatil 5,3 milióna eur. Na Slovensku to bolo ešte horšie. Slovensko má o polovicu obyvateľov menej ako Česká republika, z milióna, milióna nakúpených vakcín, opakujem, sa nevyužilo viac ako deväťstotisíc. Čiže z milióna sa nevyužilo 900-tisíc. Náš štát zaplatil za ne v roku 2009 až 7,6 milióna eur.
Z údajov úradu verejného zdravotníctva vyplýva, že proti pandemickému vírusu sa dalo zaočkovať približne 1,4 % obyvateľstva. Podobne boli na tom aj iné štáty. Celkovo sa minuli miliardy. A zisk na úkor, bol na úkor štátnych pokladníc, daňových poplatníkov a zisk z toho mali napokon len farmaceutické firmy.
Takzvaná prasacia chrípka v jednotlivých členských krajinách roztočila obrovský biznis. V uznesení Európskeho parlamentu sa spomínajú aj netransparentné verejné obstarávania pri nákupoch vakcín a veľkých rozdieloch v cenách. V niektorých štátoch sa dokonca viedli súdne spory pre korupciu a tajné dohody štátnych zamestnancov v súvislosti so zmluvami podpísanými v lete 2009 medzi ministerstvom zdravotníctva a výrobcami očkovacích látok proti chrípke H1N1.
Hoci výsledky správy jednoznačne hovoria, že pri riešení prasacej chrípky nebolo všetko v poriadku, zodpovednosť za minuté milióny oficiálne nikto voči nikomu nevyvodil. Toľko teda o jednej, o jednej hystérii. Ukončiť by som to chcela tým, že týmto nepochybne očkovanie je významným zdrojom príjmov farmaceutických spoločností. Preto sa dá pochopiť tlak, ktorý vyvíjajú na zdravotníctvo v mnohých štátoch. Rovnako nepochybná je aj povinnosť ale každého štátu uprednostniť záujem občanov pred ziskom farmaceutických spoločností. Pozrime sa na podstatu problému.
Povinné očkovanie sa zdôvodňuje ako prevencia niektorých ochorení. Ale keď sa na to pozrieme bližšie, mnohokrát sú vedľajšie účinky v mnohých prípadoch horšie ako samotné ochorenie, proti ktorému sa očkuje. Z toho dôvodu je jednoznačne nutné, aby bola zachovaná sloboda rozhodovania, ako je to v mnohých vyspelých krajinách. Čiže zachovaná sloboda rozhodovania, či človek toto riziko poškodenia zdravia po očkovaní podstúpi alebo nepodstúpi. Tlak príslušných zdravotníckych orgánov a neustále propagácia očkovania je veľmi mierne povedané nevhodná. Je ľudským právom každého človeka môcť sa rozhodnúť, či riziko vedľajších účinkov chce podstúpiť alebo nie, či očkovať alebo neočkovať.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, otázka povinného očkovania je témou už roky. Je to aj súčasť všeobecnej diskusie, čo má byť v demokracii povinné a čo na báze dobrovoľnosti. Vo svojom vystúpení nebudem sa zaoberať medicínskou stránkou veci.
Ak vo väčšine štátov Európskej únie nie je očkovanie povinné, iste je ich právny stav v tejto veci dostatočne odborne podložený. Môžme sa na to pozrieť aj cez iné čísla. 358 mil. občanov Únie nemá povinnosť nechať očkovať svoje deti, 159 mil. má. V tých 159 mil. je aj 11 mil. Belgičanov povinne očkovaných len proti jednej chorobe. Vieme, aké chvíle zažívajú matky, ak u svojich malých detí badajú po očkovaní zmeny v správania či príznaky choroby. Mnohí rodičia zaregistrovali prvé príznaky postihnutia svojho dieťaťa práve po očkovaní.
Zrušením povinnosti očkovať nezanikne očkovanie, bude to len viac o osvete u lekára a výrobcovia vakcín budú musieť oveľa viac dokladovať verejnosti neškodnosť ich vakcín a ich prínos pre zdravie človeka. Koľkí sa dajú očkovať napríklad proti chrípke aj za vlastné peniaze napriek tomu, že účinnosť tých vakcín je problematická. Nad tým, či očkovať, alebo neočkovať svoje dieťa, sa zamýšľajú hlavne zodpovední rodičia a tí si potrebné informácie vyhľadajú. Svoju úlohu tu zohráva fakt, že niekdajšie rokmi overené monovalentné vakcíny už sú z obehu stiahnuté a dnes sa často používajú troj- a dokonca aj štvorvakcíny.
Zrušenie povinnosti očkovať postaví rodičov pred úlohu správne sa rozhodnúť. Lekárov pred úlohu kvalifikovane a hlavne pravdivo informovať o účinkoch a prípadných rizikách vakcíny, ako aj o rizikách nezaočkovania proti konkrétnej chorobe.
Verím, že rozhodnutia očkovať či neočkovať voči konkrétnej chorobe budú správne po dôkladnom zvážení, v najlepšom záujme dieťaťa, a to aj bez represívnej ruky štátu.
Ďakujem za pozornosť.

Rasťo, ja len doplním jeden príklad, poviem to pre všetkých, ktorí to tu ešte počúvajú, aj pre tých, ktorí si to možno pozrú z archívu, pretože čo len jeden človek, ktorý sa tomu vyhne, tak jednoducho to za to stojí.
Rodina z Ladomerskej Viesky pri Žiari nad Hronom, ktorú sme tiež spoznali v rámci našej sociálnej pomoci alebo programu sociálnej pomoci našej strany, takmer do veku troch rokov bojoval otec dieťaťa s jeho mamou, normálne manželia, len bojoval, bojoval, že nedá, nedá toho chlapca očkovať. Nakoniec ho tá jeho manželka zlomila, takmer v troch rokoch ho očkovať dali a v priebehu jedného týždňa sa u chlapca vyvinulo ľahké postihnutie, s ktorým bojujú do dnešného dňa, aj keď teda sme radi, že sa im to zvláda nejako naprávať a tá, tá vyhliadka je dobrá.
Ale chcem tým povedať toľko, že aj v takomto pokročilom veku, detskom, jednoducho to očkovanie prináša dnes so sebou obrovské riziko a netreba to zľahčovať, netreba to prehliadnuť, lebo potom, keď nastanú takéto negatívne reakcie, tak potom, ako som už spomínal, tí rodičia ostávajú s tým problémom úplne sami a štát dáva od toho ruky preč. A tí, ktorí ich doteraz alebo dovtedy presviedčali, že aké je to úžasné a prospešné a bezproblémové a bezpečné, tak tí zrazu sú ticho a vravia, no asi bola chyba vo vašom dieťati, asi malo nejakú predispozíciu a tak ďalej atď.
Al, ale tie príklady z tej praxe, žiaľ, smutné príklady, hovoria jasnou rečou, že dnes už očkovanie nie je to, čo bolo dakedy, a práve preto sa treba k tomu postaviť veľmi zodpovedne a práve preto štát nesmie nútiť ľudí, aby dávali túto chémiu do svojich detí, a to ešte pod hrozbou pokút.

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, je to už po druhýkrát, čo predkladá Ľudová strana Naše Slovensko návrh zákona, ktorý nemá za cieľ nič iné, ako dať občanom Slovenskej republiky právo a možnosť slobodne sa rozhodnúť, slobodne si vybrať, či dajú seba a svoje deti zaočkovať, a to bez toho, aby im v prípade odmietnutia očkovania hrozila pokuta vo výške niekoľko stoviek eur.
V našom návrhu zákona nejde ani o zrušenie očkovania, ani o to, aby sme niekoho presviedčali, aby seba či svoje deti nedal zaočkovať. Sme však pevne presvedčení o tom, že tak, ako si môže každý človek slobodne vybrať, či podstúpi akýkoľvek iný lekársky zákrok či operáciu, ak, samozrejme, nie je hospitalizovaný bez vedomia, nie je bezprostredne ohrozený jeho život a zdravie, tak to isté musí platiť aj v prípade očkovania. Nie je možné, naozaj nie je skutočne možné, aby bol v modernej demokratickej spoločnosti ktokoľvek nútený pod hrozbou pokuty k tomu, aby podstúpil akýkoľvek lekársky zákrok, s ktorým dobrovoľne nesúhlasí. Obzvlášť, ak dôvody na jeho odmietnutie nespočívajú v drvivej väčšine prípadov v tom, že by išlo o nejakého nezodpovedného jedinca zanedbávajúceho svoje zdravie a lenivého dostaviť sa k lekárovi alebo dákeho fanatika z nejakej pochybnej sekty, ale spočíva výlučne v tom, že takýto človek, odmietajúci očkovanie, má jednoducho len dôvodnú obavu o život a zdravie seba a svojich detí.
Nebudem tu ale teraz detailnejšie hovoriť o rizikách a skutočnej efektivite očkovania, ktoré sme dopodrobna rozobrali pri poslednom predložení tohto nášho návrhu zákona. Koniec koncov na túto tému v histórii nemali ani teraz nemajú jednotný názor nielen bežní občania či politici, ale ani lekári, vedci či iní odborníci, ktorí sa touto otázkou zaoberajú. Každopádne platí, že čím viac vedomostí o očkovaní v spoločnosti máme, tým väčšie debaty a kontroverzie vyvoláva.
Pokiaľ ide o riziká spojené s očkovaním, obmedzím sa len na niekoľko otázok, ktoré mi doteraz neboli schopní zodpovedať ani lekári a dokonca ani zdravotníci z Úradu verejného zdravotníctva, ktorí priamo rozhodujú o pokutách za odmietnutie očkovania.
Na prvom mieste ide o očkovanie proti tuberkulóze tzv. BCG vakcínou, ktoré bolo na Slovensku povinné od roku 1953 až do roku 2012, kedy bolo zrušené. Bolo to vôbec prvé očkovanie, ktoré dostávali deti už v pôrodnici. Oficiálne vysvetlenie bolo, že toto očkovanie bolo zrušené z dôvodu tzv. priaznivej epidemiologickej situácie, teda z dôvodu nízkeho počtu prípadov výskytu tuberkulózy na Slovensku.
Ak je toto naozaj skutočným dôvodom na zrušenie očkovania, ktoré u nás bolo povinné a presadzované všetkými kompetentnými orgánmi takmer 60 rokov, tak potom sa pýtam, ako je možné, že z rovnakého dôvodu nebolo dodnes zrušené očkovanie proti chorobám, ktoré sa na Slovensku na rozdiel od tuberkulózy nevyskytujú vôbec, a to už desiatky rokov. Konkrétne mám na mysli detskú obrnu a záškrt. Pretože kým v roku 2011, teda rok pred zrušením povinného očkovania proti tuberkulóze, sme na Slovensku evidovali celkom 399 prípadov tuberkulózy, od roku 1960 sa u nás nenašiel ani jeden jediný prípad detskej obrny a od roku 1980 ani jeden jediný prípad záškrtu. Pri týchto chorobách je teda na Slovensku mnohonásobne priaznivejšia epidemiologická situácia, teda o to skôr by sme mali tieto očkovania zrušiť. No na rozdiel od tuberkulózy jednoducho tieto očkovania zrušené neboli.
Inými slovami, je absolútne nelogické, keď sa zruší očkovanie proti chorobe, ktorá sa u nás vyskytuje, aj keď menej ako v minulosti, ale zároveň sa ďalej pokračuje v očkovaní proti chorobám, ktoré sa u nás nevyskytujú vôbec, a to dlhodobo.
Na základe čoho je uplatňovaný dvojaký meter, resp. prístup k očkovaniu proti tuberkulóze na jednej strane a k očkovaniu proti detskej obrne či záškrtu na strane druhej? Prečo nebolo zrušené aj očkovanie proti týmto chorobám z rovnakého dôvodu, teda pre priaznivú epidemiologickú situáciu, v čom je medzi nimi rozdiel?
Nebolo skutočným dôvodom na zrušenie povinného očkovania proti tuberkulóze niečo celkom iné? Napríklad vysoký počet nežiaducich účinkov, vysoký počet poškodení zdravia, ktoré už nebolo možné zakrývať a zvádzať na iné príčiny?
Táto otázka je o to oprávnenejšia, ak si uvedomíme, že ešte v roku 2010 samotný hlavný hygienik Českej republiky Michael Vít, teda nie nejaký šarlatán, priznal v prípade BCG vakcíny proti tuberkulóze nasledovné, citujem: "U novorodencov môže očkovanie závažne poškodiť zdravie. V minulých rokoch dokonca došlo k niekoľkým úmrtiam." Koniec citátu.
Na prípade BCG vakcíny, ktorej škodlivosť alebo rizikovosť potvrdil teda aj hlavný hygienik Českej republiky, môžeme teda preukázateľne vidieť, že bezpečnosť vakcín nemôžu garantovať žiadne kompetentné orgány, a to ani tie, ktoré očkovanie od ľudí vynucujú. BCG vakcína bola totiž riadne registrovaná tak v Európskej únii a dokonca bola schválená aj naším Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv. Lekári a tzv. odborníci z oblasti vakcinológie ju obhajovali a vyhlasovali za bezpečnú. No napriek tomu sa časom ukázalo, že je škodlivá.
Ako potom môžeme veriť štátnym orgánom, že sú bezpečné aj ostatné vakcíny? Čo keď sa jedného dňa ukáže, že aj tieto vakcíny sú škodlivé?
A položím ešte dve ďalšie nezodpovedané otázky, ktoré vrhajú tieň podozrenia na očkovanie.
Za prvé. Prečo sa u nás očkuje proti ružienke, inými slovami, rubeole, prečo sa už očkujú už od, 15- až 18-mesačné deti ženského aj mužského pohlavia, keď táto choroba predstavuje preukázateľne závažnejšie zdravotné riziko len pre tehotné ženy? Prečo sa neočkuje len riziková skupina, teda pohlavne dospelé alebo dospievajúce ženy a podobne? Prečo sa u nás očkuje proti mumpsu už takisto 15- až 18-mesačné deti mužského aj ženského pohlavia, keď táto choroba predstavuje závažnejšie zdravotné riziko v podobe veľmi vzácneho zápalu semenníkov a následnej neplodnosti mužskej len pre dospievajúcich chlapcov? Kladiem túto otázku: Prečo sa opäť neočkuje len riziková skupina, teda dospievajúci muži?
Pokiaľ nebudú všetky tieto otázky logicky vysvetlené a zodpovedané, a to na základe skutočných vedeckých faktov a argumentov, nie na základe nejakých všeobecných poučiek alebo skutočností o týchto chorobách, ktoré nie sú sporné a ktorými nás dávkujú tak štátne orgány, ako aj médiá, tak potom sa nečudujme, že niektorí ľudia, a je ich čoraz viac, očkovanie odmietajú.
No aj keď by očkovanie nebolo spojené so žiadnymi rizikami, aj keby nemalo žiadne závažné nežiaduce účinky, aj keby bolo celkom bezpečné a 100-percentne efektívne, aj keby o ňom neexistovali žiadne relevantné pochybnosti, aj vtedy by sme boli zástancami toho, aby si človek mohol slobodne vybrať. Ak totiž nemôžme slobodne rozhodovať už ani len o nás samých, ak sme nútení podstupovať lekárske zákroky proti našej vôli, tak potom tu je absolútne zbytočné hovoriť o nejakých ľudských právach a slobode.
Nie nadarmo píšeme v dôvodovej správe k nášmu návrhu zákona, že vynucovanie očkovania nám pripomína lekárske zákroky nacistického doktora Mengeleho. Pretože nie je skutočne nič odpornejšie a nič neľudskejšie, keď niekto proti našej vôli manipuluje s našimi telami. A je skutočne jedno, či táto nedobrovoľná manipulácia s našimi telami poškodí každého z nás alebo len niekoho alebo či sa to robí v záujme vedy v prospech deklarovaných zdravotných výhod alebo prevencie. Rozhodujúce je to, že sa tak deje bez nášho dobrovoľného súhlasu.
V prípade očkovania sa navyše nebavíme o prípadoch, keď sú bezprostredne ohrozené naše životy a zdravie. Očkovanie sa robí takmer vo všetkých prípadoch na zdravých ľuďoch výlučne ako prevencia, a to proti chorobám, ktoré sa u nás nevyskytujú, ako som už povedal, viac ako 50 rokov.
Samozrejme, niekto môže argumentovať aj tým, že ide o prevenciu voči mimoriadne nebezpečným smrteľným chorobám a práve toto riziko smrti je dostatočným ospravedlnením pre vynucovanie si očkovania pokutami. Otázkou potom ale je, prečo vláda, ak vychádza z takejto logiky pod hrozbou pokút, nezakazuje napríklad aj fajčenie?
Kým v roku 2017 sa v celom svete vyskytlo len 113 ochorení na detskú obrnu, proti ktorej je tiež povinná vakcinácia, a z toho ani jeden z 113 ochorení nebol v Európe a viac ako 80 % z týchto ochorení bolo spôsobených dokonca vakcínami samotnými, v tom istom roku celosvetovo fajčila takmer miliarda ľudí. Kým na vírus detskej obrny, proti ktorému sa povinne u nás očkujú aj tí najmenší, zomiera 0,03 % detí a 0,15 % dospelých, čo sú údaje WHO, tak podľa tých istých údajov WHO fajčenie tabaku zabíja až 50 % fajčiarov. Kým na detskú obrnu v minulom roku nezomrelo ani 100 ľudí, na fajčenie zomiera ročne vo svete 6 mil. ľudí. Fajčenie je teda len podľa obyčajnej štatistiky mnohonásobne rozšírenejšie a nebezpečnejšie ako niektoré choroby, proti ktorým sa u nás povinne očkuje.
Napriek tomu štát nejde pokutovať fajčiarov, ktorí sú častokrát úplne ľahostajní voči svojmu zdraviu, ale rodičov, ktorí odmietajú vakcíny práve preto, že sa obávajú, že vakcíny poškodia život a zdravie detí.
Tieto a mnohé iné fakty si uvedomujú v mnohých štátoch vo svete. Ako bolo povedané, očkovanie je dobrovoľné vo väčšine členských štátov Európskej únie. A to hovorím o štátoch, ktoré zaujímajú v Európskej únii popredné miesta, napríklad Nemecko, Veľká Británia, Španielsko, Holandsko a najnovšie aj Taliansko, všetky tieto štáty s najväčším počtom obyvateľov umožňujú svojim občanom slobodu v očkovaní. A práve na príklade Talianska, ktoré zaviedlo dobrovoľnosť v očkovaní len celkom nedávno, vidíme, že tento trend je na zostupe. Je preto len na nás, či si z nich vezmeme príklad alebo či budeme naďalej zasahovať do základných ľudských práv a slobôd našich občanov a vynucovať očkovanie pokutami.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak žiaden výrobca vakcín, žiaden lekár, žiaden vedec ani žiadny štátny orgán nemôže garantovať stopercentnú bezpečnosť a efektívnosť vakcín, ako vidíme aj na spomínanom prípade BCG vakcíny proti tuberkulóze, že to, čo je dnes vyhlásené za bezpečné, môže byť zajtra uznané za nebezpečné až kompetentnými osobami, tak potom nemáme ani my morálne ani politické právo nikoho nútiť, aby bol on či jeho deti očkované.
Ďakujem.

Martin, ja chcem ešte pripomenúť pre tých, ktorí to náhodou ešte tesne pred skončením schôdze počúvajú dnes, že čo je veľmi zlé na súčasnom nastavení tohto, nazvem to, očkovacieho systému, je to, že štát na jednej strane chce nútiť rodičov tých detí podstúpiť očkovanie pod hrozbou pokút, ktoré sú pre mnohých ľudí dosť vysoké, pretože môžu zachádzať do 166 eur a pre ľudí, ktorí sa potácajú niekde na hranici životného minima alebo jednoducho nevedia tie príjmy získať vyššie, aj keď sa snažia, tak 166 eur je dosť silný peniaz na to, aby ich to donútilo dať tie deti očkovať. A tá obrovská nespravodlivosť je v tom, že na jednej strane štát donúti rodičov detí dať ich očkovať a na druhej strane nenesie absolútne žiadnu zodpovednosť za prípadné následky.
A v našom programe sociálnej pomoci vidíme, že tých následkov na deťoch, ktoré po očkovaní zostali rôznym stupňom postihnuté, je naozaj veľa a naozaj ten štát tým rodičom tých detí potom neponúka absolútne žiadnu pomoc, pomocnú ruku, nejakú, nejakú mieru, nazvem to, že spoluúčasti na tom utrpení a tí rodičia sú v tom úplne sami. Ale donútil ich do toho štát, lebo musíte očkovať, lebo keď nebudete očkovať, dáme vám pokuty. Pre vás možno likvidačné, pre niektorých možno symbolické.
To mi príde v dnešnej spoločnosti, ktorá sama seba nazýva ako demokratickú a slobodnú, ako absolútne nespravodlivé.

Ďakujem za slovo. Podľa platného zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je očkovanie nielen formálne povinné, ale aj sankcionovateľné pomerne vysokými pokutami.
Podľa § 56 ods. 2 druhej vety tohto zákona za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. V súčasnosti sa v zmysle vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, v znení neskorších predpisov vykonávajú tri povinné očkovania, a to:
Povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek, a to proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam, osýpkam, mumpsu a ružienke.
Po druhé. Povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, proti tuberkulóze, vírusovému zápalu pečene typu B, tetanu, besnote, chrípke, pneumokokovým invazívnym infekciám, vírusovému zápalu pečene typu A a meningokokovým infekciám.
A po tretie. Povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, a to proti tuberkulóze, vírusovému zápalu pečene typu A a B, besnote, chrípke a kliešťovému zápalu mozgu.
Občania Slovenskej republiky sú pod hrozbou pokuty nútení podstupovať očkovanie a rovnako tak nechať očkovať svoje deti bez ohľadu na to, či s tým významným lekárskym zákrokom vyslovia súhlas alebo nie. Očkovanie je pritom vykonávané v drvivej väčšine prípadov na zdravých ľuďoch len ako prevencia, keď nie je bezprostredne ohrozený ich život a zdravie.
Vykonávanie lekárskych zákrokov bez informovaného súhlasu dotknutej osoby alebo jej zákonného zástupcu je pritom v rozpore so základnými ľudskými právami, a preto je porušením medzinárodného práva, ktorým je Slovenská republika viazaná. Konkrétne ide o čl. 5 a čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne a o čl. 3 Charty základných práv Európskej únie a o body 4 a 5 Európskej charty práv pacientov.
Napríklad v čl. 5 Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne sa vyslovene uvádza, že: „Zásah v oblasti zdravia sa môže vykonať iba vtedy, ak osoba, ktorej sa týka, bola informovaná a so zásahom vyjadrila súhlas.“ A podľa čl. 6 ods. 2 tohto dohovoru: „Na maloletom, ktorý podľa zákona nie je spôsobilý vyjadriť súhlas so zákrokom, sa môže zákrok vykonať jedine so súhlasom jeho zástupcu, inštitúcie alebo osoby, či orgánu ustanoveného zákonom.“
Skutočnosť, že očkovanie, tak ako aj ostatné lekárske zákroky, musí byť dobrovoľné, a teda ho nemožno vynucovať zákonom, uznávajú v mnohých štátoch Európskej únie i sveta.
Očkovanie je dobrovoľné v týchto krajinách Európskej únie: Nemecká spolková republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, Španielske kráľovstvo, Rumunsko, Holandsko, Grécka republika, Portugalská republika, Švédske kráľovstvo, Rakúska republika, Dánske kráľovstvo, Fínska republika, Írsko, Litovská republika, Estónska republika, Cyperská republika, Luxemburské veľkovojvodstvo, Maltská republika a najnovšie aj Talianska republika na základe podnetu ministra vnútra Mattea Salviniho. V Belgickom kráľovstve i vo Francúzskej republike, Českej republike, Slovenskej republike a Chorvátskej republike sú síce niektoré očkovania povinné, ale je ich podstatne menej ako v Slovenskej republike. Horšie ako na Slovensku, kde je teda viac povinných očkovaní, je len Maďarsko, Bulharská republika a Lotyšská republika.
Mimo Európy nie je povinné napríklad v Kanade, Austrálii, Novom Zélande, Japonsku a v Spojených štátoch amerických sa dá odmietnuť z náboženských dôvodov v takmer všetkých štátoch, čiže tiež nie je očkovanie povinné.
Z týchto dôvodov nemožno nikomu, ani občanom Slovenskej republiky, upierať právo slobodne a bez nátlaku rozhodovať o tom, či podstúpia akýkoľvek lekársky zákrok. Existujú, samozrejme, aj iné argumenty, prečo očkovanie nemá byť povinné, ale už argumenty, ktoré som uviedol, sú dostatočne silné na to, aby všetci zákonodarcovia pochopili, že náš návrh zákona ničomu neodporuje a zosúladí našu legislatívu so základnými ľudskými právami.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, prosím vás o podporu nášho návrhu zákona.

Ďakujem za slovo. Vážená pani podpredsedníčka, vážené panie poslankyne, páni poslanci, návrh zákona, ktorým sa mení zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady za politickú stranu Kotleba - Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Rastislav Schlosár, Martin Beluský, Stanislav Drobný a Natália Grausová.
Cieľom legislatívneho návrhu je vytvoriť podmienky pre slobodné rozhodovanie sa občanov Slovenskej republiky o podstúpení lekárskeho zákroku očkovania a zároveň zosúladenia našej legislatívy so základnými ľudskými právami.
Viac o návrhu zákona poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Stano, ja len, že nemusíme po tie príklady chodiť do Anglicka alebo kdekoľvek za hranice, lebo, žiaľbohu, tých príkladov máme každý rok dostatočne veľký počet aj tu na Slovensku, kde jednoducho sa dejú prípady, ktoré sú nakoniec vo finále tou spravodlivosťou alebo, nazvem to skôr, slovenskou spravodlivosťou dotiahnuté do takých, do takých smiešnych koncoviek a páchatelia naozaj aj brutálnych trestných činov dostávajú také smiešne tresty, že to podvedome motivuje tých ďalších a ďalších ľudí, ktorí zvažujú, že sa dajú na takúto kriminálnu dráhu, k tomu, aby jednoducho do toho išli. Lebo keď uvidia, že za znásilnenie sú tie podmienky alebo, ako ty si hovoril, za dokonca organizovanú trestnú činnosť formou organizovanej zločineckej skupiny sú doslova smiešne tresty, tak prečo by to neskúsili. Prečo by to neskúsili, keď majú za to dostať podmienku alebo možno tak 2-3-ročný trest za mrežami a stanú sa, nielenže si splnia ten svoj cieľ, ale ešte sa aj stanú v tej svojej komunite aj hrdinami. Potom je jasné, že to nefunguje, že to nefunguje.
A to, že samotný poškodený, ktorého život, zdravie a majetok je vlastne zákonom chránený predmet, zákonom chránený, alebo teda cieľ, ktorý je zákonom chránený, a nemá právo sa v celom trestnom konaní k tej výške trestu a k tým procesným otázkam v podstate ani vyjadriť okrem náhrady škody, tak to je naozaj na smiech. To je na smiech. A ak máme hovoriť o právnom štáte, tak si myslím, že ak niekoho treba chrániť, tak to sú v prvom rade tí poškodení.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, cieľom tohto návrhu zákona je, aby poškodený získal právo podávať všetky opravné prostriedky, a to nielen vo veci náhrady škody, ako aj právo zablokovať dohodu o vine a treste.
Podanie takéhoto návrhu zákona je nutnosť, ktorá prináša doba. Dôvera v spravodlivosť na súdoch je na minime. Vieme, že je to objektívny pohľad verejnosti, a vieme aj prečo. Navyše v tejto dobe je výkon súdnej moci po celej Európe tlačený ideológiou tzv. multikultúry, čo v praxi znamená, že aj páchatelia najzávažnejších trestných činov, ako sú únosy a znásilnenia, sú štátnou a súdnou mocou mierne trestaní alebo aj netrestaní v niektorých prípadoch, teda ak sú z radov nepôvodných obyvateľov krajiny. Mottom je snaha o nešírenie nenávisti a obetiam len ostávajú oči pre plač.
Uvediem tu príklad zo zahraničia, kde slabé postavenie poškodených v trestnom konaní bolo príčinou trestuhodnej nečinnosti zodpovedných orgánov, ktoré po dlhú dobu od roku 1997 do roku 2013 neriešili sexuálne obťažovanie detí gangom Pakistancov v britskom Rotherhame. O tomto obrovskom škandále písali na Slovensku v roku 2014 aj mainstreamové, nielen alternatívne médiá. A dialo sa tak vďaka tomu, že britské úrady a súdy zavreli v tomto prípade obe oči, aby neboli obvinení z rasizmu, radšej zastrašovali obete, aby bol "pokoj".
Ak si my dnes nastavíme právny systém tak, že aj poškodený bude mať dostupné všetky opravné prostriedky nielen o náhrade škody, ale aj o možnosť napríklad zablokovať dohodu o vine a treste, nemusíme mať obavy, že by sa na Slovensku udialo niečo také ako v britskom meste Rotherham. Každý policajt, prokurátor či sudca si dobre rozmyslí, či bude konať a rozhodovať podľa svojho svedomia alebo podľa mediálneho tlaku, aplikovať tie "vyššie" idey.
Súčasný právny stav, keď je poškodeným v najslabšej pozícii spomedzi všetkých strán trestného konania, by sa dal donedávna hodnotiť len ako nespravodlivý. V dnešnej Európe sa stáva vážnym nedostatkom slovenskej legislatívy.
Ďakujem za pozornosť.