Videokanál klubu

Ďakujem za slovo, pán predseda. Tak teda ešte raz, vážené, kolegovia; vážené kolegyne, vážení kolegovia, cieľom nášho návrhu novely zákona o tzv. umelom prerušení tehotenstva je absolútne racionálnym spôsobom sprísniť dnes jeden z najliberálnejších zákonov potratových, ktoré sú platné a účinné v štátoch Európy, v členských krajinách Európskej únie.
Náš návrh zákona zavádza tri odôvodnené výnimky, pri ktorých ale naďalej, naďalej bude možné vykonávať umelé prerušenie tehotenstva tak, aby nedochádzalo k nejakým obvineniam alebo podozreniam z akéhokoľvek obmedzovania práv ľudí, žien alebo z akýchkoľvek nejakých; alebo akýmkoľvek podozreniam z nejakých nedemokratických princípov alebo podobných záležitostí. Nosnou myšlienkou nášho návrhu totiž nie je nič iné len zvýšiť úroveň ochrany životov nenarodených detí na Slovensku.
Legislatívny návrh vychádza z prirodzenej nutnosti chrániť životy týchto nenarodených detí. Okrem morálnych argumentov sa opiera aj o samotnú Ústavu Slovenskej republiky, kde sa v čl. 15 uvádza, že "ľudský život je hodný ochrany už pred narodením". Tento čl. 15, kolegyne a kolegovia, ako keby mnohí z vás úplne odignorovali. Ako keby doteraz Národná rada, vláda, všetky výkonné orgány úplne ignorovali, že vôbec tu nejaký čl. 15 ústavy máme a že ten čl. 15 dnes v platnej ústave jasne hovorí, že musíme chrániť životy nenarodených detí.
Áno, pasívne, pasívne s tým mnohí súhlasia, pasívne s tým mnohí súhlasia a povedia, musíme chrániť životy nenarodených detí. A na druhej strane povedia, potraty, veď to je v poriadku, veď to je v pohode, interrupcie, umelé prerušenie tehotenstva, ale aká je pravda? No pravda je taká, že to nie sú umelé prerušenia tehotenstva. Pravda je, žiaľ, taká, že ide o umelé ukončenie tehotenstva, kolegyne a kolegovia, pretože tehotenstvo, to nie je počítačová hra. Všetci, čo máme deti, tak asi sme si tým prešli. Tehotenstvo sa nedá pozastaviť, pauznúť a potom v ňom zase pokračovať. Tehotenstvo sa dá len ukončiť, umelo ukončiť a umelé ukončenie znamená zabitie dieťatka, ktoré mohlo žiť. Zabitie malého človiečika, ktorý o pár mesiacov sa mohol stať plnohodnotným členom našej spoločnosti... (Zmĺknutie poslanca pre ruch v sále.)
Kolegovia, ja mám času dosť. Poprosím vás naozaj, tí, ktorí nemáte záujem o tému... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Poprosím, ja som zodpovedný za poriadok, ja ho urobím.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
(Povedané súbežne s predsedajúcim.) Tak si ho spravte, pán predseda!

Danko, Andrej, predseda NR SR
Zmĺkli kolegovia, nemusíte vy robiť procesný poriadok v sále! Nech sa páči, pán poslanec.

Kotleba, Marian, poslanec NR SR
Ďakujem, pán predseda, som rád, že to takto pôjde naďalej.
Takže my nemôžme odignorovať to, že na jednej strane nám ústava hovorí, že musíme, a ústava ako základný zákon štátu nám to hovorí jasne, musíme chrániť nenarodené deti, ale na druhej strane to ideme ignorovať, ideme sa ponad to preniesť len s takým, s takým mlčaním, s takou, s takou ignoranciou, jednoducho s takými zavretými očami a mnohí si povedia, však je to v poriadku, lebo je to legálne, je to legálne, zákon nám to umožňuje.
Málokto z tých, ktorí s tým nesúhlasia, s tým aj reálne môžu niečo spraviť. Málokto z tých ľudí. A vieme veľmi dobre a za posledné týždne sa to ukázalo úplne jasne a nahlas, že tých ľudí na Slovensku, ktorým súčasný absolútne liberálny neomarxistický potratový zákon vyhovuje; nevyhovuje, je strašne veľa, je strašne veľa. A že ten zákon so sebou priniesol obrovskú mieru nešťastia, obrovské počty možno absolútne zbytočne zmarených životov a teraz nemyslím len tie zabité nenarodené deti, ale aj tie životy tých mám, ktoré si to potom neskutočne vyčítali a ktoré sa s tým mnohé nevedeli celý život vyrovnať. To len preto, že my dnes máme zákon, ktorý vychádza z naozaj temných dôb, z 50. rokov, ktorý bol síce mierne upravený, ale ktorý je typický pre štáty a režimy, ktoré si nevážia vlastných obyvateľov, ktoré si nevážia vlastných obyvateľov.
Počet spoločenských iniciatív, ktoré sa zameriavajú na zvýšenie úrovne ochrany všetkých živých bytostí, na zvýšenie úrovne ochrany života samotného, neustále rastie. A boli sme toho svedkami aj tu v Národnej rade Slovenskej republiky, pretože tie snahy chrániť život sa netýkajú len týchto detí, ale vidíme, čo sa deje aj okolo nás, však nie sme slepí, nechodíme so zatvorenými očami a ušami. Iniciatívy na ochranu živej prírody, na ochranu biotopov, rastlín, lesov a potom tá vyššia úroveň chrániť; iniciatívy na ochranu alebo na zvýšenie ochrany chránených živých tvorov, zvierat a teraz naposledy domácich miláčikov a domácich zvierat.
Všetci sme boli svedkami pred nejakým časom tej iniciatívy My sme les. Treba chrániť lesy, treba sa postaviť za to, aby ďalej neboli drancované tie slovenské lesy, ktoré sú naším obrovským bohatstvom, ale, žiaľ, ku ktorým sa správame totálne macošsky a Slovensko bez toho, aby pridávalo k tejto vyťaženej drevnej hmote akúkoľvek pridanú hodnotu, si necháva humplovať svoju prírodu. Mnohí politici sú do toho, žiaľ, aktívne zapojení. Ale ľudí to nenecháva ľahostajnými, ľudí to nenecháva ľahostajnými.
A my tu v parlamente máme povinnosť reagovať na problémy, ktoré ľudí nenechávajú ľahostajnými a ktoré ľudí naozaj trápia a ktoré tí ľudia vnímajú, všetci obyvatelia Slovenskej republiky vnímajú ako krivdu, ktorá sa deje a s ktorou sami napriek tomu, že s tým nesúhlasia, nevedia nič urobiť. A kto iný? Ja sa pýtam, kto iný môže tieto problémy riešiť, ak nie Národná rada Slovenskej republiky, ak nie politické strany, ktoré ľudia do tejto Národnej rady zvolili, ako poslanci, ako zástupcovia týchto ľudí, týchto voličov. Kto iný by to mohol a mal riešiť? No na toto jednoducho žiadna výhovorka neexistuje.
A tak, ako sa stupňujú tie iniciatívy na ochranu tej slovenskej prírody, či rastlinnej alebo aj živočíšnej, a ako ľudia úplne oprávnene očakávajú, že poslanci, ktorých si do parlamentu zvolili v riadnych demokratických voľbách, sa ich úplne legitímnymi problémami budú naozaj seriózne zaoberať, tak tak stúpa aj tá požiadavka verejnosti, požiadavka ľudí, ktorí nie sú ľahostajní, na to, aby sa Národná rada, aby sa ich volení zástupcovia zaoberali otázkou ochrany nenarodených detí, otázkou, ako môžme čo najviac minimalizovať to zlo, ktoré naozaj v tých potratoch je sprítomnené. To myslím, že na tom sa zhodneme všetci, pretože zabiť nevinného človiečika len tak bez dôvodu, na želanie je naozaj obrovské zlo.
Len celkom nedávno; a verím, že všetci si to pamätáte; sme tu v Národnej rade boli svedkami vyvrcholenia iniciatívy na ochranu zvierat. Asi si to pamätáte, však? Bola totiž schválená novela zákona o veterinárnej starostlivosti, ktorá bude mať účinnosť alebo bude účinná od 1. septembra 2018 a ktorou sme do zákona zaviedli naozaj obrovské zvýšenie úrovne ochrany zvierat. Táto schválená novela, výsledok práce tohto parlamentu, týchto poslancov, ktorí tu dnes sedia v tomto volebnom období, nás ale postavila do veľmi zaujímavej situácie. Všetkých, hlavne tých, ktorí ste za tú novelu hlasovali. A musím povedať z tohto miesta, že my sme za tú novelu nehlasovali z dvoch dôvodov. A to z dôvodu, že zavádzala povinné čipovanie zvierat, povinné čipovanie zvierat, čo je absolútne v rozpore s kresťanským učením, a z dôvodu, že prinášala obrovské oprávnenia pre zverolekárov, pre veterinárov ohľadom vstupu a zasahovania do súkromia osôb, do súkromia chovateľov, do súkromia tých, ktorí sa jednoducho dostávajú s týmito zvieratami do nejakého bližšieho kontaktu, a prinášala im oprávnenia na úkor, na úkor samotnej ochrany súkromia týchto ľudí.
Novela však bola schválená a táto novela nás postavila, ako som povedal, do zaujímavého, do zaujímavej situácie a síce, že od dátumu nadobudnutia účinnosti tejto novely budú mať domáce zvieratá, zvieratá v chovoch väčšie práva, čo sa týka úrovne ochrany, v slovenskej spoločnosti, v Slovenskej republike voči nim väčšie práva ako samotné deti, ktoré, žiaľ, sú ešte nenarodené.
Ja sa pýtam, či je to v poriadku. Či naozaj sme zašli tak ďaleko ako v posledných etapách Rímskej ríše, že zvieratá, že zvieratá, ktoré majú slúžiť ľuďom, budú a majú mať alebo budú mať a majú teda po schválení tejto novely už vyššiu úroveň ochrany pred nevhodným správaním zo strany ľudí, vyššiu úroveň ochrany orgánmi štátu ako samotné nenarodené deti. Ja si preto v tejto súvislosti neviem, naozaj, úprimne si neviem predstaviť, ako za našu novelu nebudú hlasovať tí, ktorí hlasovali za zvýšenie ochrany zvierat.
Neviem si predstaviť, ako za zvýšenie ochrany detí, aj keď ešte nenarodených, nebudú hlasovať tí, ktorí hlasovali za zvýšenie ochrany psíkov, mačičiek, kozičiek, kravičiek, prasiatok, morských prasiat, akváriových rybičiek, pytónov, užoviek a, dajte si zvieratá, aké vás len napadnú, aké vás len napadnú. Lebo ak takéto niečo v tejto Národnej rade sa stane, že zákon na ochranu zvierat, na zvýšenie ochrany zvierat bol schválený, ale zákon na ochranu detí, našich detí, ktoré nám tak veľmi chýbajú a ktorých už aj vďaka tomuto zákonu bolo zabitých viac ako milión 400-tisíc, schválený nebude, tak potom sa ničím, naozaj ničím nelíšime od toho Ríma v časoch najväčšieho úpadku a potom môžte vysvetľovať aj vlastným deťom, lebo, žiaľ, je to tvrdé, ale je to tak, že pre vás sú pytóny a morské prasiatka a kozičky a pokusné potkany a myši viac ako naše vlastné deti.
Všetci tí, ktorí mali základy nejakej logiky na škole, musia chápať, že je to tak, že je to jednoducho tak a že sa to nebude dať inak interpretovať ani pochopiť, lebo keď chcem, aby boli chránené, aby bola chránená tá neživá príroda, potom aj tá živá, tie zvieratká, tak prirodzene predsa, prirodzene predsa musím chcieť, aby boli chránené aj tie naše deti. Žiaľ, ukazuje sa, že tie krajiny, ktoré toto nechápu a nevnímajú a z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu sa tomuto bránia, aby chránili svoje vlastné deti, tak tie krajiny dneska jednoducho vymierajú, tie krajiny si nezaslúžia mať ani svoje vlastné štáty, lebo keď sa nevedia postarať o svojich vlastných obyvateľov a ochrániť si nastupujúce generácie, tak čo chceme. Čo chceme?
Keď sa už rozprávame o tých právach a úrovni ochrany jednotlivých skupín, pozrite sa, kam sme to dnes na Slovensku dotiahli. Verejne sa diskutuje o tom, či majú dostatočnú ochranu práv väzni. Ľudia odsúdení na výkon trestu odňatia slobody za to, že sa dopustili závažného porušenia zákonov, slovenských platných zákonov, tak ideme sa rozprávať, že aké majú práva, ako sa im žije v tých väzniciach, v akých podmienkach musia svoje tresty vykonávať. Ale to sú legitímne otázky, to nikto, nikto z nás to nejakým spôsobom neodsúva na vedľajšiu koľaj. Sú to legitímne otázky, ale ak dnes chránime na Slovensku alebo sa rozprávame o ochrane rôznych a rôznych skupín, aj teda týchto ľudí, tak my úplne nahlas hovoríme, nahlas vyzývame: poďme, poďme zlepšiť aj úroveň ochrany týchto maličkých nevinných detí, ktoré – na rozdiel od tých mnohých tých väzňov – nikomu nijakým spôsobom neublížili. Nijaký zákon tohto štátu neporušili. Ničím sa neprevinili. Ich jediná vina, žiaľ, z pohľadu mnohých týchto fanatických zástancov bezbrehého vraždenia detí je to, že sa teda počali a že sa majú narodiť.
Ak na základe tohto chceme tie deti odsudzovať na svojvoľné zabíjanie, tak potom, potom naozaj nemáme právo na to, aby sme hovorili o budúcich generáciách, a potom náš štát Slovenská republika bude v priebehu niekoľkých generácií patriť cudzincom. Nebude patriť nám, lebo si ju nevieme vážiť. Nevieme si vážiť našu zem, našu vlasť, naše vlastné deti. Kto si to nevie vážiť, ten o to príde. Kto si neváži málo, ten veľa nikdy nedostane.
Ja verím, že nie sme sami v tomto parlamente, kto je presvedčený o tom, že tie nenarodené deti si zasluhujú skutočne aspoň takú ochranu, aspoň takú ochranu ako väzni alebo rôzne menšiny. Neprejde pomaly deň, neprejde deň, aby sme nepočúvali od mimovládok, ktoré tu boli toľko spomínané, a z rôznych, najmä súkromných médií, ktoré sú v pochybných rukách, debaty a polemiky na tému práv rôznych skupín ľudí, menšín, LGBT, WCDXY ľudí, kadejakých transformerov a veľká časť spoločnosti alebo časť spoločnosti to považuje za oprávnené. A zaujímavé na tom je to, že tí ľudia, tí ľudia, ktorí hovoria, že áno, treba sa rozprávať o tom, že aké postavenie majú mať v spoločnosti títo ľudia, tak tí ľudia jedným dychom odmietajú, odmietajú akúkoľvek debatu o tom, že by sa mala aj formou sprísnenia potratového zákona zvyšovať úroveň ochrany nenarodených detí. A pričom aj z týchto detí môže vzniknúť nejaké dieťa s nejakou poruchou, ale to už je druhá vec, to už nie je téma tohto zákona.
My chceme chrániť všetky tieto deti bez akejkoľvek selekcie, bez akejkoľvek selekcie. Tí z vás, ktorí ste si čítali návrh zákona, tak to tam musíte vidieť úplne jasne, úplne jasne.
Čo je ale najväčší problém v súčasnom vyslovene extrémne liberálnom znení tohto potratového zákona, je to zabíjanie detí na svojvoľnú žiadosť takzvanej matky, lebo to je takzvaná matka, a umožnenie, umožnenie potratovej turistiky. Naša legislatíva, žiaľ, dnes na Slovensku umožňuje to, aby k nám chodili ženy z krajín, kde vlády a parlamenty mali viac rozumu a schválili také znenie týchto potratových zákonov, ktoré naozaj to aspoň nejakým spôsobom výraznejšie obmedzuje oproti tej slovenskej legislatíve. No a tieto ženy to využívajú, zneužívajú, a tak sa na Slovensku, žiaľ, podieľame nielen na vraždení našich vlastných detí, ale ešte aj na vraždení detí cudziniek. A zo štatistiky úplne jasne vidno, že tie vraždy cudziniek, vraždy žien a dievčat, ktoré sem chodia kvôli tomu, aby tu na Slovensku bola preliata krv ich detí, majú stúpajúcu tendenciu, majú stúpajúcu tendenciu. Toto je ďalší z veľmi silných bodov, ktoré chceme v našom návrhu alebo v našej novele zákona o umelom tzv. prerušení tehotenstva odstrániť a chceme tým vyňať Slovensko z tých krajín, kde je možné chodiť za potratovou turistikou, pretože potratová turistika nie je turistika, to je turistika za vraždami.
Vrátim sa ešte trošku naspäť k tým väzňom. Zoberte si, že dnes do 12. týždňa žena takto luskne prstom a ide dať zabiť svoje dieťa. Len tak, len tak, proste idem si ho dať preč. V reči realizmu: idem ho dať zabiť. V ústave, to som už hovoril, je napísané, život je hodný ochrany už pred narodením. Deti sú hodné ochrany už pred narodením. Ja sa vás pýtam, kolegyne, kolegovia, čo by sa dialo na Slovensku, čo by sa dialo na Slovensku, keby niekto len tak do 12. týždňa po narodení týchto detí povedal: Ideme to dieťatko zabiť. Dnes je 28. mája, dnes možno nejaká žena je tehotná do 12. týždňa, verím, že je ich čoraz viac a čím viac, a môže sa rozhodnúť ísť dať zabiť svoje dieťa. A dnes možno ďalšie desiatky žien rodia a budú mať deti narodené 28. mája, tým želám, aby mali krásne zdravé deti, a zoberte si, že niekto by do 12. týždňa po narodení povedal: Áno, a teraz poďme tie deti zabiť. Len tak, len tak. Lebo však už sa narodili, tak keď ich môžme zabíjať predtým, tak ich môžme zabíjať aj potom. Veď aký je v tom rozdiel? Alebo že by niekto, kto tak veľmi bojuje za zrovnoprávnenie všetkých tých skupín, všetkých tých skupín ľudí, lebo to hádam nikto z vás nepopiera, že dieťatko je človek. Nenarodené dieťatko je človek, že to nie je žiadny výplod, len tak nejaký zhluk buniek, že je to proste človek. A predstavte si, že by niekto povedal, že do 12. týždňa od nástupu do výkonu trestu nejakého človeka ideme zabiť. Alebo že ideme zabiť nejakého geja alebo lesbu, alebo trans GBT, proste toho trans človeka. Aký by bol obrovský, aký by bol obrovský rozruch na Slovensku a čo by sa dialo a čo by sa dialo?! Ale keď sa len tak na želanie do 12. týždňa majú zabíjať deti, ktoré už o ďalších pár týždňov by mohli byť plnohodnotnými občanmi našej spoločnosti alebo teda členmi, lebo občanmi od 15. roku veku, tak je to v pohode, je to v pohode.
Je to naozaj ťažké a vážne, a preto by sme si pred tým nikto z nás bez ohľadu, bez ohľadu na politické tričko nemali zatvárať oči, nemali by sme si zatvárať oči. Ak chceme chrániť životy všetkých ľudí, čo asi chceme všetci, tak by sme do toho mali zahŕňať absolútne prirodzene, absolútne prirodzene aj životy tých najmenších detí, ktoré ešte nemajú ani len tú symbolickú možnosť svojej obrany, aby len povedali, vyslovili, že nesúhlasia s tým, aby boli zabité. Je totiž naozaj absurdné a keby to nebolo tak tragické, tak je to smiešne, aby v dnešnej pokročilej demokratickej dobe 21. storočia boli v našej civilizovanej spoločnosti naozaj vysoko chránené rastlinky, stromčeky, teraz už aj zvieratká a tí najdôležitejší, ktorí tvoria spoločnosť, tie maličké deti, aby jednoducho nepožívali žiadnu ochranu. Lebo je to tak napriek tomu, že je to v ústave. Do 12. týždňa tie deti nepožívajú absolútne žiadnu ochranu. Absolútne žiadnu.
A keď sa pozriete na takú situačnú mapu sveta, kde sú štáty rozdelené podľa toho, kde a akým spôsobom je dovolené vykonávať interrupcie, kde akým spôsobom je dovolené vykonávať tie umelé potraty, tak veľmi jasne uvidíte na tej mape, že tie krajiny, tie štáty, ktoré majú zákaz týchto svojvoľných potratov, ktoré proste nedovoľujú s chladnokrvným nejakým svedomím vraždiť svoje vlastné deti, svoje vlastné generácie nasledovníkov, tak tieto krajiny, tieto národy dnes expandujú. A tí, tí, tie krajiny, tie tzv. vyspelé a najvyspelejšie civilizované štáty a národy, ktoré majú uzákonenú možnosť zabíjať deti bezdôvodne, tak tie dnes za to nesú obrovské následky, tie národy vymierajú a okrem toho sú aj poznačené obrovskou mierou degenerácie, obrovskou mierou rútenia sa spoločnosti do absolútne negatívnych trendov, do absolútne negatívnych trendov.
Ja som presvedčený, aj keď, samozrejme, dokázať sa to nedá, ale som presvedčený, že to má všetko vzájomný súvis, že to má všetko vzájomný súvis. Každý následok má svoju príčinu, každý si za svoje činy nesie zodpovednosť a všetko sa skôr alebo neskôr prejaví, či v dobrom, alebo v zlom, či v dobrom, alebo v zlom. Tí, ktorí to nevidia a nechápu na príkladoch možno z okolia, zo Západu, tak títo budú nútení a donútení si prežiť sami na sebe a budeme musieť, ak sa nepoučíme, sami ochutnať tú veľmi horkú medicínu, ktorú takéto správanie prináša, ktorú takéto správanie prináša. A možno potom niekedy o 200, 300, 400, 500 rokov budú rozprávať aj o Slovensku, o slovenskom národe a o slovenských politikoch tak, ako my dnes rozprávame o Rímskej ríši. Ako my dnes nechápavo krútime hlavami, keď čítame tie jednotlivé príbehy a jednotlivé tie možno udalosti a nechápeme, ako, ako a prečo tak mocná a veľká ríša zdegenerovala, ako a prečo uprednostňovala domácich miláčikov pred vlastnými deťmi, ako a prečo a kedy sa to v nich zlomilo, kedy sa to v nich zlomilo, že tá tradičná rodina, ktorá je založená na deťoch, proste sa dostala na posledné miesto. Na posledné miesto.
A my dnes to tu, my dnes to tu jasne prežívame a tu ako politici nesieme za to zodpovednosť bez ohľadu na to, či to je koalícia alebo opozícia, to je úplne jedno. Vidíme, všetci to vnímame, ako sa to, ako sa to v tých sínusoidách všetko mení, raz vládnu tí, potom sa to otočí, potom zase. Toto je otázka, ktorá nezávisí od politického trička. Toto je otázka, ktorá je úplne, kedy je teda úplne nepodstatné sa pozerať na to, že či to tričko je červené, modré, dúhové, zelené. Tak otázka dnes nestojí. Dnes tak otázka nestojí.
Neustále vykonávanie, tolerovanie týchto, najmä týchto neodôvodnených umelých potratov, zabíjaní detí, tzv. prerušených tehotenstiev, tak ja to musím dnes neustále zopakovať, lebo, znova to poviem, umelé prerušenie tehotenstva neexistuje, existuje iba umelé ukončenie tehotenstva a to je zabitie dieťaťa. Je dôkazom nielen toho, že ako politici sme všetci zlyhali, ale je to dôkazom tej morálnej degenerácie hodnôt spoločnosti, morálnej degenerácie hodnôt.
Áno, ja to chápem a naša dôvodová správa bola za to aj kritizovaná, že sme si dovolili napísať do dôvodovej správy, že mnohé ženy dnes idú na tú interrupciu z dôvodu kariéry, udržania si štíhlej postavy alebo predĺženia mladosti, ale nemôžme si pred tým zatvárať oči. Nemôžme si pred tým zatvárať oči, keď je to tak, keď je to naozaj tak. Pretože zatvárať si oči pred problémami a pred realitou, pred skutočnosťou len preto, aby sme boli milí, jemní, zlatí, to nikde a nikdy k dobrému nemôže viesť a nevedie, a hlavne to ani nie je náš štýl práce. Mnohí hovoríte, že extrémisti, ale zato nebudeme mlčať, nebudeme ticho a nebudeme o zlých veciach hovoriť pekne len preto, aby to neťalo do živého. A neodôvodnené zabíjanie najmenších detí, to jednoducho zlé veci sú, to zlé veci sú, to nikto z nás, nikto z vás nemôže označiť ako niečo dobré, pozitívne, niečo, čo posúva našu spoločnosť ku krajším zajtrajškom.
My to vnímame a chápeme, že tá situácia, ktorá tu dnes panuje na Slovensku, je výsledkom dlhoročného, skutočne dlhoročného pôsobenia síl a režimov, ktoré nemali veľkú úctu k ľudskému životu a ktoré programovo, programovo zavádzali práve takéto opatrenia, ako je možnosť dať absolútne bezdôvodne umelo zabiť svoje vlastné dieťa. Dnes však žijeme v situácii a v spoločnosti a v režime, ktorý je z tých všetkých, ktoré sme tu mali, asi najhorší, asi najhorší. Pod zámienkou demokracie, ochrany práv jednotlivca, pod zámienkou práva na sebarealizáciu a pod mnohými a mnohými ďalšími a ďalšími výhovorkami sa mimovládky, rôzne iné aj lobistické skupiny, dnes tu o tom bolo aj v piatok veľa povedané, snažia najmä cez tie masovokomunikačné médiá nahovoriť ľuďom, že to je to správne, že to je to moderné, že to je vlastne prirodzené, že to je prirodzené. A že všetko, čo je v ich egoizme a v ich liberálnom extrémne liberálnom ponímaní hodnôt sveta okolo seba, ale aj samých seba obmedzuje, treba odstrániť, zničiť, prekonať, lebo je to niečo, čo do dnešnej spoločnosti nepatrí, a ústupok takýmto hodnotám alebo v ich ponímaní obmedzeniam je vlastne prezentovaný ako nejaká slabosť, ako slabosť.
Potom sa nemôžme čudovať, že naozaj časť spoločnosti to tak vníma, to tak vníma, že vníma to, to tehotenstvo, za ktoré v mnohých národoch a kultúrach a štátoch ďakujú Bohu tie rodiny, že proste budú mať potomka, že budú mať ďalšieho do rodu, tak sa nemôžme čudovať, že tu to mnohé alebo veľká časť tej populácie tých ľudí to vďaka tej mediálnej masáži vníma ako nejakú prekážku, ako prekážku, ktorú proste treba prekonať, odstrániť, ako keď máte prejsť cez nejakú prekážku na telesnej výchove a ideme ďalej, život pokračuje, nejaká prekážka nás predsa nerozhádže.
Ale umelé ukončenie tehotenstva, to nie je preliezť rambo dráhu, ani to nie je spraviť kotúľ na žinenke. To je proste vražda dieťaťa, ktorá so sebou prináša samé negatíva, ktoré však tie médiá a tie skupiny, ktoré za to lobujú, prezentujú mnohokrát ako pozitíva. A my, ktorí si to uvedomujeme, bez ohľadu na politické tričká, bez ohľadu na pohlavie, lebo už aj takým smerom sa niektoré tie diskusie uberali, a bez ohľadu na čokoľvek iné musíme jasne povedať, že to nie je v poriadku, že to nie je v poriadku a že je najvyšší čas, aby sme sa k tomu postavili ako civilizovaná krajina, ako národ, ktorému to nie je jedno, a v nejakej miere, samozrejme, tá miera je na debatu práve tu v Národnej rade, to obmedzili.
My sme preto prišli s týmto naším veľmi miernym, veľmi miernym sprísnením potratovej politiky, pretože chceme, aby sme sa posunuli k lepšiemu. A ja verím, že v druhom čítaní, v druhom čítaní bude priestor na to, aby všetky skupiny, ktoré v tejto Národne rade sú, či už politické, alebo z pohľadu viery, alebo z pohľadu možno iných hodnôt povedali, áno, pre nás by to bolo toto zaujímavé a prijateľné, pre nás zase toto a pre nás toto a poďme o tom diskutovať. Poďme o tom diskutovať. Ale teraz sme v prvom čítaní a ja si myslím, že je potrebné sa zhodnúť na tom, že ten život tých detí si jednoducho tú ochranu právom, právom vyžaduje a že najmä to zabíjanie detí na želanie do 12. týždňa je jednoducho v našom stupni rozvoja spoločnosti, v našom stupni rozvoja spoločnosti neakceptovateľné.
Ja sa musím znova dotknúť tej dvojtvárnosti. Na jednej strane je tu silná skupina veľmi liberálne zmýšľajúcich ľudí, ktorí hovoria, v žiadnom prípade nesmieme dopustiť akékoľvek sprísnenie potratovej politiky, a tá istá skupina ľudí hovorí, nemá kto na Slovensku pracovať, demografická krivka je negatívna, deti nám vymierajú, potrebujeme, potrebujeme sem doviesť cudzincov, zamestnancov, pracovníkov. Veď toto, toto zmýšľanie, takéto porovnávanie, to už jednoducho hraničí so zdravým rozumom. Keby sme tu mali tých svojich milión 400-tisíc nevinných zabitých detí ako plnohodnotných občanov Slovenska, tak nie je ani polpercentné oprávnenie na takéto debaty, ani polpercentné. Ale vidíte, nechal sa už aj súčasný premiér počuť, že je čas vzhľadom na negatívnu demografickú krivku, že je čas na riadenú migráciu. To čo je? Na jednej strane s chladnokrvným pohľadom v očiach politici aj všetci ostatní do toho zapojení nechávame zabíjať tie deti a na strane druhej ideme vraveť, to, čo tu vybudovali naši predkovia, za čo mnohokrát aj kládli svoje životy, tak to teraz potrebujeme odovzdať cudzincom, lebo my tie naše vlastné deti nemáme. A, žiaľ, aj z toho dôvodu, že mnoho z nich skončí umelo zabitých napríklad do toho 12. týždňa. Pre mňa absolútne nepochopiteľné, pre mňa absolútne nepochopiteľné.
A to sa teraz na to nepozeráme z pohľadu nejakého náboženského alebo nejakého úplne odtrhnutého z reality, ale z pohľadu úplne racionálneho, triezveho a z pohľadu ľudí, ktorým to naozaj nie je jedno, ako to so Slovenskom dopadne. Z pohľadu, ktorý hovorí, poučme sa z minulosti, poučme sa z histórie, poučme sa od tých, ktorí dnes už na mape nie sú práve kvôli tomu, že robili chyby, z ktorých sa nevedeli sami poučiť, a poučme sa aj z vývoja okolo nás, hlavne teda na tom Západe. Mnohé totiž, mnohé z tých argumentov, ktoré používajú tí obrancovia a fanatickí ochrancovia liberálnej slobody aj v otázke rozhodovania sa pre potraty, sú totiž úplne také egoistické, postavené na mizivých alebo rozplývajúcich sa základoch, ktoré v skutočnosti nemajú žiadnu hodnotu, ktoré nemajú žiadnu hodnotu. Ktoré majú iba chvíľkovú platnosť, ktoré majú len chvíľkovú platnosť, ako je tá kariéra, ako je tá mladosť, ako je tá štíhlosť.
Vieme veľmi dobre, čo sa vraví, nie? Tých porekadiel a prísloví slovenských, ktoré v sebe majú tú ľudovú múdrosť ukrytú, je strašne veľa a jedno z nich hovorí: svetská sláva – poľná tráva, ďalšie hovorí: mladosť – pochabosť. Všetci raz zostarneme, všetci aj tí najúspešnejší biznismeni, manažéri raz budú len tí dôchodcovia a aj tie ženy, aj tie, ktoré možno pre tú štíhlu postavu si povedia, dám si to vziať, raz zistia, že ten vývoj človek nezastaví, len rozdiel medzi ňou a jej kamarátkou je možno v tom, že ona zostane sama a tá jej kamarátka bude mať rodinu a deti.
Toto sú všetko argumenty, ktoré ale tí liberáli extrémni, fanatickí dávajú na jednu úroveň, na jednu úroveň s ľudským životom, na jednu úroveň s ľudským životom. Pre sľub nejakej okamžitej výhody, okamžitej výhody bez akejkoľvek zodpovednosti. Dobre, buďme realisti, bez akejkoľvek zodpovednosti k štátu, ale to ich nezaujíma, ale bez akejkoľvek zodpovednosti k svojim vlastným nasledovníkom, deťom, vnukom.
Veľmi často sa ale tiež používajú argumenty a doslova výhovorky takého toho sociálneho charakteru, že to dieťatko by sa mohlo narodiť do napríklad nejakej veľmi chudobnej rodiny alebo do nejakého inak nevyhovujúceho sociálneho prostredia, kde by sa rodičia napríklad o to dieťa nevedeli vhodne postarať alebo by mu nevedeli zabezpečiť všetko to, čo podľa tých rodičov by to dieťa malo mať. A preto, a preto ho dáme zabiť, a preto ho dáme zabiť.
My sme presvedčení, že akákoľvek, hovorím, akákoľvek forma alebo úroveň života tých detí, či už v detskom domove, v náhradnej rodine, alebo aj v tých veľmi skromných podmienkach je určite lepšia, ako dať dieťa zabiť. Je určite lepšia, ako dať dieťa zabiť. A znova si pri tejto, pri tejto argumentácii pomôžem tým schvá; tou novelou, schválenou novelou zákona o veterinárnej starostlivosti, kde sa vyslovene, vyslovene zdôrazňuje, kolegyne, kolegovia, aké dôležité je dbať, aké dôležité je dbať na vhodné podmienky pre život tých zvierat. Ale takto isto by sme predsa mali dbať aj na vhodné podmienky pre tie deti. Takto isto ako vhodné podmienky a život zvierat by sme ako spoločnosť mali vytvárať a chrániť aj vhodné podmienky pre život tých detí.
Ale pozrime sa na tú novelu, pozrime sa na tú novelu, tam nie je nikde napísané, že ak chovateľ alebo ten človek, ktorý sa rozhodne mať to zvieratko domáce, nie je schopný mu utvoriť tie vhodné životné podmienky, že ho má zabiť. Tam to nikde nie je napísané. Tam nikde nie je napísané, že alternatívou voči nevytvoreniu vhodných životných podmienok je úmyselná smrť. A keď to nie je alternatívou pri zvieratách, ja sa pýtam, úplne úprimne sa vás pýtam, ako to môže byť alternatívou pri ľuďoch. Ako to môže byť alternatívou pri ľuďoch, pri našich vlastných deťoch? Nehovoriac už o tom, že dnes je už naozaj tá, ten systém tej náhradnej starostlivosti tak rozvinutý, že v mnohých prípadoch, aj čo sa týka napríklad adopcií, tak v mnohých prípadoch sa na tie adopcie čaká päť aj viac rokov, päť aj viac rokov. Čiže tých rodín, ktoré chcú si adoptovať tie deti, je veľmi veľa. Tých párov, ktoré nemôžu mať deti z nejakého dôvodu, napríklad z dôvodu, že možno v minulosti tá žena bola práve na takomto potrate.
Čiže argumentovať tým, argumentovať tým, že zabíjajme deti, lebo nemôžme mať pre ne farebný televízor alebo nemôžme ísť každý rok trikrát na dovolenku s nimi, alebo jednoducho nevieme si predstaviť, ako by sme ich mohli vychovať, to nás znova iba všetkých približuje, aj nás politikov, ktorí sme za to zodpovední, hovorím znova bez ohľadu na to, ako je koalícia a opozícia rozdelená, lebo už o dva roky to môže byť úplne inak a potom zase úplne inak, znova nás to všetkých približuje k tým posledným etapám Rímskej ríše, posledným etapám Rímskej ríše.
O tom demografickom vývoji som tu už viackrát niečo povedal, ale predsa prirodzenou, prirodzenou túžbou každého štátu, vlády každého štátu, každého národa by malo byť starať sa o svoje deti, množiť sa aj kvôli tomu, aby sa mal vždy kto o tých rodičov, starých rodičov potom postarať, aby kto, mal kto prevziať, mal kto prevziať ten štát. Pretože ak tu tie naše deti neostanú, načo všetko toto, čo robíme, pre koho a načo to robíme, pre koho a načo to robíme?
Taká malá informácia zo štatistiky. Podľa informácií z Národného centra zdravotníckych informácií alebo podľa informácií z Národného centra zdravotníckych informácií zomrelo za posledných 20 rokov od roku 1997, lebo k 2017. roku je to teda spracované, v dôsledku umelých prerušení tehotenstva na Slovensku až presne 251 370 detí. Za to isté obdobie však počet živonarodených detí klesol alebo počet živých detí do 18 rokov, tak, klesol až o 441 472. To znamená takmer o pol milióna deti menej. Avšak stúpol počet seniorov vo veku nad 65 rokov a to o 209 398 ľudí. Čiže vidíme, že čo len za posledných 20 rokov, čo len za posledných 20 rokov, keď to poviem tak, postretlo Slovenskú republiku, o 500-tisíc, takmer 500-tisíc deti menej. Pol milióna deti menej! Čo sa zobrazilo do nárastu tých starších, starších ľudí. To znamená, tie generácie, ktoré boli niekedy silné, populačne silné ročníky, dnes sa dostávajú do toho dôchodkového veku. Počet dôchodcov nám narástol skoro o štvrť milióna, počet detí nám takmer o pol milióna klesol.
Všetci čo ste tu, ste, myslím, podľa môjho názoru absolútne dostatočne inteligentní ľudia, aby ste chápali, čo to v dlhom alebo v dlhšom nejakom časovom horizonte so Slovenskom spraví, ak tento veľmi nešťastný trend neotočíme a nezmeníme. No ale tento nešťastný trend otočiť a zmeniť tým, že budeme zabíjať svoje vlastne deti, asi nedokážeme. A tento trend neotočíme ani tým, že namiesto tých našich detí, namiesto tých milión 400-tisíc našich detí sem budeme pod akýmikoľvek zámienkami dovážať cudzincov.
Pýtam sa vás, ktorí máte v sebe ešte také trošku to národné srdce, prečo by sa potom malo Slovensko nazývať Slovenskom, keď tu bude postupne 5, 10, 20, 30, 40, 50 % cudzincov? Prečo? Prečo? Keď si nevážime našu vlastnú históriu, kultúru a identitu, ktorú ukazujeme aj tým, že si nevážime ani vlastné deti, ten výsledok je jasný. O ďalších 20 rokov, o ďalších 20 rokov bude ten pokles detí ešte väčší a nárast tých seniorov nad 65 rokov ešte výraznejší. A potom si povieme, čo už budeme robiť, čo už máme robiť, však ani Francúzsko, ani Nemecko alebo Anglicko to nevedeli inak otočiť, tak to otočili tak, ako to otočili, a vidíme, ako tie krajiny dnes končia.
Čo je však naozaj najhoršie na výsledkoch alebo dôsledkoch, dopadoch tohto brutálneho liberálneho potratového v súčasnosti platného zákona, je to obrovské množstvo tých zabitých detí. Ja to znova poviem, milión 400-tisíc, milión 400-tisíc detí, z ktorých možno aj keď nie 100 %, ale obrovská, drvivá väčšina mohli byť plnohodnotní občania našej vlasti, ktorí sa mohli zapojiť akýmkoľvek spôsobom do rozvoja našej spoločnosti.
Mnohí, mnohí argumentujú tým, že prečo by teraz mal parlament prijať novelu zákona o umelom prerušení tehotenstva, keď počet tých interrupcií síce pomaly, ale plynule klesá. Žiaľ, keby to tak bolo, môžme sa tešiť, ale nie je to pravda, nie je to pravda. Počet interrupcií klesá len do roku 2015, od roku 2015 už opäť rastie. V rámci tohto rastu má významné zastúpenie práve aj tá potratová politika. To znamená interrupcie vykonávané u cudziniek, ktoré sem na Slovensko s týmto účelom chodia. A aj preto máme zodpovednosť sa k tomu postaviť, poviem to tak prenesene, ako chlapi a nezatvárať si pred týmto problémom oči.
Sociálny systém v Slovenskej republike je postavený čoraz menej na zásluhovosti, to asi chápeme všetci, ale stále rovnako významne na medzigeneračnej solidarite. Ale tá medzigeneračná solidarita predpokladá, princíp medzigeneračnej solidarity predpokladá, že tých, ktorí do sociálneho systému prispievajú a aktívne sa na ňom podieľajú, tvoria ho, bude vždy viac ako tých, ktorí z neho budú čerpať a ktorí budú ten systém nejakým spôsobom využívať. Kým to je takto nastavené, kým to takto funguje, že tých, ktorí doňho prispievajú, je výrazne viac ako tých, ktorí z neho čerpajú, tak sociálny systém postavený na medzigeneračnej solidarite funguje a môže fungovať. Akonáhle však začnú tie počty tých ľudí, tých skupín k sebe konvergovať, blížiť sa a začne tá skupina ľudí, ktorá doňho prispieva, sa zmenšovať a, naopak, skupina ľudí, ktorá z tohto systému čerpá, sa začne zväčšovať, systém pomaly, ale isto začne narážať na svoje ekonomické limity a možnosti a systém pomaly a isto sa začne dostávať do fázy, kedy sa blíži jeho zlyhanie.
My nemôžme, my nemôžme funkčnosť tohto systému pri súčasnom nastavení umelo, umelo udržiavať pri živote tým, že budeme zvyšovať vek odchodu do dôchodku. My nemôžme len preto, že štát sa namiesto o cudzincov nestará v maximálnej miere o svojich vlastných obyvateľov, najmä o mladé rodiny, nemôžme systém udržiavať tým, že z ľudí, ktorí celý svoj život do tohto systému ako pracujúci, ako zamestnanci, ako možno podnikatelia alebo živnostníci prispievali a financovali ho, budeme robiť robotov a otrokov, ktorí majú právo na dôchodok ísť až vtedy, keď budú úplne fyzicky aj duševne vyčerpaní, zničení, keď z nich budú len trosky.
Už som to spomenul, ale zdôrazním to v súvislosti s týmito výnimkami znova. Naša novela by takmer úplne eliminovala tú veľmi nežiaducu potratovú turistiku. To znamená napríklad Poľky, ktoré dnes vďaka tomu, že v Poľsku je prijatý prísnejší, o dosť prísnejší zákon, v podstate niečo také, ako chceme my, veľmi vo veľkom alebo vo veľkom rozsahu teda cestujú na Slovensko, aby si tu nechali spraviť potrat, a táto možnosť, táto možnosť by bola našou novelou obmedzená len na, len na život ohrozujúce stavy. To znamená, cudzinke by po prijatí našej novely bolo možné vykonať umelé ukončenie tehotenstva len vtedy, ak by išlo o skutočne život ohrozujúci stav. Túto výnimku sme tam museli dať kvôli tomu, že môže sa stať, že nejaká turistka tehotná príde na Slovensko a naozaj sa tu vyvinie nejaká komplikácia, ktorá ju bude ohrozovať na živote, takže kvôli tomu je tam táto výnimka, ale inak žiadne, žiadne vykonávanie umelých ukončení tehotenstva pre cudzinky by nebolo povolené.
Ďalšie obrovské víťazstvo, ďalšie obrovské víťazstvo, pretože znova, liberáli hovoria čo? Alebo odporcovia sprísňovania tejto legislatívy hovoria čo? Hovoria, áno, zrušíte potratovú turistiku, tak tie ženy budú chodiť niekde inde. Ale predstavme si zase ten ideálny model, že by tá potratová turistika nebola dovolená nikde. Tak by jednoducho nemali kde ísť. A za to, že sú kompromisy a je povolená tá potratová turistika v iných krajinách, za to my nemôžme predsa niesť zodpovednosť, my sa musíme hľadieť na seba a my musíme spraviť všetko, čo je podľa nás, podľa vedomia a svedomia možné spraviť pre to, aby sme tú potratovú turistiku eliminovali u nás na Slovensku. Takže z tohto pohľadu aj touto zmenou sa snažíme v maximálnej miere, to už teraz nielen v rámci Slovenska, ale v rámci Európy, keď to poviem tak zase geopoliticky, to proste obmedziť.
Čo sa týka tých troch výnimiek, tak je veľmi dôležité povedať jednu vec. Tie výnimky síce v tom, v tej novele sú, my ich tam sme zapracovali, ponechali sme ich tak vlastne zo súčasného znenia zákona, ale rozhodnutie o ich uplatnení nechávame výlučne na vôli, vedomí a svedomí rodičov. To znamená, každý pár, každá žena sa bude môcť aj naďalej slobodne rozhodnúť, že či vôbec niektorú z tých výnimiek využije, to znamená, že existencia výnimky absolútne alebo v absolútnom rozsahu, alebo v absolútnom porovnaní neznamená, že sa tie výnimky musia vždy aj uplatniť. Ale je, zanechá; alebo ponechávame v zákone túto možnosť.
Musíme nahlas povedať to, že mnohé z týchto skupín, ktoré obhajujú potraty, ktoré jednoducho zastávajú ten extrémne liberálny postoj, to robia vyslovene na objednávku, na finančnú objednávku. Nerobia to z vlastnej vôle, nerobia to, alebo možno to aj robia z vlastnej vôle mnohí alebo aj z presvedčenia, ale mnohým k tomu ešte pomáha to, že za to majú jednoducho peniaze. Že sú financovanými; financovaní ľuďmi, ktorí aktívne na potratovom biznise zarábajú, hlavne čo sa týka tých cudzincov, cudziniek, ale títo ľudia – a to je úplne zase prirodzené – sa nechcú vzdať, sa nechcú vzdať svojho dobre fungujúceho a rozbehnutého stroja biznisového potratového, a preto si možno za časť týchto peňazí aj financujú takéto skupiny, ktoré; a to sme tu už aj dnes, aj v piatok počuli pri aj o tom zákone o kontrolovaní mimovládok, aj pri zákone o lobistoch, ktoré sa vydávajú; financujú si teda tie skupiny, ktoré sa vydávajú za hlas obrovských skupín ľudí, obrovského počtu obyvateľov, ale v skutočnosti reprezentujú hŕstku ľudí, respektíve je to pár jednotlivcov, ktorí pod honosným, veľkým názvom sa snažia vytvoriť dojem nejakej občianskej sily, dojem nejakého relevantného hlasu.
Je veľmi nešťastné, je veľmi nešťastné, ak nielen spoločnosť, ale aj zákonodarcovia, poslanci a Národná rada ako celok by sa nechali vo finále ovplyvňovať a manipulovať s takýmito hlasmi. Keď to dáme do porovnania znova s tými v súčasnosti veľmi slabo až takmer vôbec nechránenými nenarodenými deťmi, tak, žiaľ, tie deti žiadny hlas nemajú. Tie deti žiadny hlas nemajú, tie deti nemajú ten hlások, ktorým vedia, ktorým by mohli povedať, oco, mama, poslanci, nepočúvajte hlasy zaplatených biznisových potratárských spoločností, počúvajte ten môj hlások. Ony ho nemajú. Ony to nevedia povedať, ony nevedia zakričať. Oproti nim ale stojí obrovský protivník, veľmi silný, ktorý to kričí úplne hlasne, nahlas, ktorý hovorí: Potrat je v poriadku, je to v pohode, je to vaše právo.
A ja si myslím, že ak sme aspoň trošku charakterní ľudia, aspoň trošku zodpovední politici, tak sa musíme postaviť nie na stranu tých silnejších, ktorí dnes majú obrovské možnosti, médiá, peniaze, lobistické skupiny, ale na stranu práve tých nevinných a bezbranných, lebo tak by to malo byť vždy, že tí čestní a charakterní by sa mali zastávať tých slabších, tých nevinných, bezbranných, a nie naopak, tých útočníkov, agresorov, tých, ktorí volajú po ich životoch, po ich krvi.
Na záver, na záver už len taká jedna krátka myšlienka. Vnímame to všetci, najmä tí, čo žijeme, žijete vo väčších mestách, krajských, okresných, na sídliskách, v panelákoch ako ja, čoraz viac rodín – hlavne mladých – nemá deti. V čoraz viac rodinách nepočujete detský smiech, nedupú vám nad hlavou alebo jednoducho nežijú v tých vchodoch, v tých domoch. Zato čoraz viac mladých dievčat, mladých žien chodí na prechádzky so psíkami, s čivavami, s jorkšírmi a svoju starostlivosť, svoj materinský pud a svoj inštinkt namiesto tých detí venujú tým psom, tým morčatám a podobným zvieratkám. Nič proti, nič proti tomu, keď zvieratká dopĺňajú nejakú tú rodinnú atmosféru a slúžia ako veľmi vítaný a pekný a dobrý a milý spoločník aj pre tie deti, ale asi to nie je celkom v súlade so zdravým rozumom, ak domáce zvieratá nahrádzajú, nie dopĺňajú, ale nahrádzajú deti v našich rodinách. Asi to nie je celkom v súlade ani s božími prikázaniami, ale ani so záujmom spoločnosti, aby do tej spoločnosti namiesto ďalších a ďalších detí prichádzali len ďalšie a ďalšie zvieratká a jednoducho tie deti sa za tie zvieratká vymenili.
A úplne nakoniec myšlienka, ktorá nie je moja, zaujímavé a naozaj povšimnutiahodné, povšimnutiahodné. A povšimnutiahodná je tá skutočnosť, že všetci tí, ktorí dnes bubnujú a kričia proti sprísňovaniu zákona o umelom tzv. prerušení tehotenstva, proti sprísňovaniu slovenskej potratovej legislatívy, všetci tí už na svete sú. Všetci tí sa narodili, všetci tí mali mamu, ktorá s nimi na potrat nešla. Všetci tí, ktorí dnes kritizujú našu snahu o sprísnenie potratovej legislatívy, všetci tí, ktorí kritizujú aj v médiách, ale aj na iných kanáloch alebo inými kanálmi našu snahu o sprísnenie tohto extrémne liberálneho v súčasnosti platného potratového zákona, sú tí, ktorým bolo dopriate sa narodiť. Všetci tí sú tí, ktorých rodičia a najmä teda mama si povedali, že ja sa pre teba obetujem. Ja sa pre teba obetujem, ja ťa nechám sa narodiť, ja sa ti budem venovať, ja sa budem snažiť z teba vychovať dobrého a slušného človeka. Všetci tí, ktorí sa narodili a dnes to kritizujú, sú presne tí, ktorým bolo dopriate právo na život, ale ktorí sami teraz upierajú to právo na život ďalším.
A ja sa na záver tohto môjho prvého vystúpenia pýtam: Je toto spravodlivé, je toto spravodlivé a máme na to, majú na to tí ľudia morálne právo? Ja som sa narodil, ale ja idem teraz volať po tom, aby tí ostatní sa už narodiť nemohli? V čom sú tie deti, ktoré sú dnes bezdôvodne, hovorím o tých bezdôvodne zabíjaných, v čom sú tie deti, ktoré sú dnes bezdôvodne zabíjané, horšie, tie maličké 12-, 10-, 11-týždňové detičky horšie ako tí, ktorí sa narodili a ktorí kričia, zabíjať deti je v poriadku? Akým spôsobom alebo akým právom si takéto rozhodovanie prisvojujú, akým právom o tom chcú rozhodovať?
Vieme veľmi dobre, že o živote a smrti človeka môže rozhodovať iba Pán Boh a nikto iný. Pán Boh iba, nikto iný. Všetkých ľudí, všetkých ľudí. A zrazu tu znie hlas nejakej skupinky ľudí, ktorí si myslia, že môžu mať to isté právo ako Pán Boh, že oni môžu rozhodnúť, že títo sa už nemusia narodiť. Že títo sa už nemusia narodiť, že je to v poriadku.
A preto hovorím, my ako poslanci, ako tí, ktorým ľudia dali dôveru, aby do Národnej rady išli riešiť aj pálčivé problémy, nielen, poviem to, hlúposti a taľafatky, ale aj pálčivé problémy, ktoré nie je jednoduché ani otvoriť, o ktorých nie je jednoduché ani rozprávať, ale práve my by sme mali byť tí, ktorí preberú za to zodpovednosť, ktorí povedia: Nebudete, nebudete vy extrémni fanatickí potratári financovaní neviem skade rozhodovať o tom, či sa nejaké deti ešte budú môcť narodiť, či dostanú príležitosť sa narodiť. Nebudete to vy, kto o tom bude rozhodovať. Nebudete vy vďaka vašej demagógii a sile médií, ktorá je dnes obrovská, silná ako nikdy pred tým, gumovať hlavy tých mladých žien a dievčat a hovoriť im, choď na potrat, však to nič nie je. To je, ako keď ideš, ja neviem, ani som nechcel povedať očkovanie, lebo aj to je veľmi zlé. Ale to je, ako keď ideš si dať, ja neviem, nejakú tabletku proti škrabaniu v hrdle. To je v pohode, to si dáš a za dva mesiace si v pohode. No nie je to tak, nie je to tak. Ale keďže tej sile peňazí a tej sile médií sa dnes málokto vie postaviť a málokto má ochotu sa im postaviť, tak to musíme byť my volení zástupcovia, ktorí práve na to máme tu ešte ten zvyšok tej imunity tu v pléne, aby sme to mohli nahlas jasne povedať, že sa nám to nepáči a že, nielenže sa nám to nepáči, lebo nepáčiť sa to môže aj ľuďom, ktorí sa po robote zastavia niekde v krčme dať si pivo. Lenže, žiaľ, oni, aj keby chceli, s tým nevedia nič spraviť. A my sme tu tí, ktorí s tým môžeme niečo spraviť, ktorí to vieme ovplyvniť, ktorí máme na to tie zákonné nástroje, aby sme to v zmysle platnej legislatívy zmenili. Aby sme to zmenili v prospech tých všetkých nevinných detí, aby sme to už zmenili v prospech našich detí, aby sme to zmenili v prospech božích zákonov, aby sme to zmenili v prospech Slovenskej republiky. Lebo keď – a to som presvedčený –, keď Slovenská republika bude fungovať v súlade s Desatorom, v súlade s božími zákonmi, tak sa nám bude aj dariť. Keď tak nebudeme fungovať, jednoducho tie negatíva nás dobehnú. Tie negatíva nás dobehnú a budeme na to doplácať čoraz viac, až na to doplatíme veľmi škaredým spôsobom.
Takže úplne na záver, vážené kolegyne, kolegovia, čo ste tu zostali, neodsudzujme dopredu šancu dať deťom šancu. Neodsudzujme a nezahadzujme to dopredu do koša. Posuňme to, posuňme tento návrh do druhého čítania a rozprávajme sa o tom, čo by bolo pre národ, pre ľudí prijateľnejšie, pre jednotlivé strany, aká verzia, čo ideme možno sprísniť, čo ideme zjemniť, ale jednoducho poďme s tým niečo spraviť. Poďme s tým niečo spraviť! My by sme, my by sme, Ľudová strana Naše Slovensko by určite každý takýto návrh podporila bez ohľadu na to, kto by bol jeho predkladateľom. Bez ohľadu na to. Okrem, myslím, že extrémnych liberálov, ktorí by to asi nikdy nepredložili, keby ktorákoľvek iná strana s tým prišla, absolútne bez váhania by sme to posunuli do druhého čítania. Samozrejme, v druhom čítaní by sme sa k tomu vyjadrovali, toto sa nám páči, toto je naša predstava, čo sa s tým dá robiť a tak ďalej a tak ďalej, ale ak by išlo o zlepšenie postavenia, zlepšenie úrovne ochrany týchto nevinných nenarodených detí oproti súčasnému extrémne liberálnemu stavu, určite by sme to podporili.
Žiaľ, v tomto volebnom období za tie dva roky nikto s takou iniciatívou neprišiel. Nikto to buď nepokladal za dôležité, alebo nenabral odvahu, aby to do Národnej rady do pléna predložil. Tak sme s tým prišli my a úplne oprávnene a legitímne od vás žiadame, aby ste tomu návrhu dali priestor na debatu, na doladenie, na vyšperkovanie, dotiahnutie v druhom čítaní. Tam je priestor na to, aby sme sa rozprávali ako a čo ďalej.
Ja si však myslím, že ak to vďaka akýmkoľvek, vďaka akýmkoľvek výhovorkám a dôvodom nebude podporené už v prvom čítaní najmä od poslancov, ktorí ale hlasovali za zlepšenie ochrany životy zvierat, tak potom musíme jasne povedať, že slovenský parlament ochrana detí nezaujíma, že vlastne nie je to pre nás podstatné. Nie je to pre nás téma, ktorou by sme sa mali zaoberať, ktorej by sme mali venovať aspoň toľko času, aby sme v druhom čítaní o tom rozprávali absolútne nepoliticky, vecne, možno trošku s takou morálnou a etickou zodpovednosťou.
Predsa nikto z nás, nikto z nás nič nepokazí tým, nikto z nás nič nepokazí tým, ak to svoje áno, ktoré dáme, v tomto prípade to bude áno pre život, posunie tento návrh do druhého čítania. Nikto z nás tým nič nepokazí. A čo bude v druhom čítaní, to je dnes otvorená vec, to možno nechajme na Pána Boha, na debatu tu medzi 150 poslancami Národnej rady a potom sa rozhodneme všetci spoločne.
Viete, mňa veľmi mrzí to, že napriek tomu, že sme písomne požiadali o stretnutie predsedov parlamentných strán a predsedov poslaneckých klubov, tak nás úplne odignorovali všetci. Napriek tomu ale som presvedčený a verím, že sa ešte udeje nejaký zázrak a že sa táto vec posunie do toho druhého čítania, že sa táto novela zákona, ktorej cieľom je chrániť tie deti, nezahodí do koša, lebo najbližšie potom môžeme o tom rokovať o pol roka. Zbytočne stratený čas. Stratili sme tu čas od vzniku Slovenskej republiky už veľmi veľa rokov. Poďme robiť! Nehľadajme výhovorky, poďme robiť!
Viete veľmi dobre, kolegovia, kolegyne, že my z Ľudovej strany Naše Slovensko hlasujeme za návrhy vždy podľa toho, ako sme presvedčení, že či pomáhajú ľuďom, pomáhajú Slovensku alebo, naopak, nie sú prospešné, nie sú užitočné, podľa toho hlasujeme za, nie; alebo za, proti alebo sa zdržíme. A hlasovali sme v tomto volebnom období, ktoré je pre nás prvé, už za mnohé zákony bez ohľadu na to, či ich predkladala opozícia alebo koalícia. Podporili sme aj zákony koaličné, aj zákony opozičné. Podporili sme aj zákony z dielne jednotlivých politických strán, keď sa nám zdalo, že sú dobré, že sú naozaj prospešné a že by pomohli zlepšiť, skvalitniť život ľudí na Slovensku. A od vás nechceme nič iné len rovnaký prístup. Nič iné len rovnaký prístup. Avšak výsledkom tohto rovnakého prístupu v tejto chvíli by nebolo zlepšenie kvality ľudí života na Slovensku. Ale bolo by ešte väčšie víťazstvo, bolo by zlepšenie úrovne ochrany života týchto našich budúcich obyvateľov, ochrany života týchto maličkých detí. Tak sa tak, prosím vás, k tomu všetci postavme. A ja verím, že v tom druhom čítaní potom budeme mať dôvod na radosť a nie na smútok.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)