Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, vážení kolegovia, pre tých, ktorí ste tu včera neboli, si dovolím tak veľmi stručne zhrnúť, o čom je podstata nášho návrhu novely ústavy. (Reakcia z pléna.) Áno, áno, vychádza to tak, takže budem veľmi stručný.
Hlavným cieľom alebo v podstate jediným cieľom je odstránenie druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá hovorí, že "právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky". Zo samotnej textácie tohto znenia je zrejmé a jasné, že sa týmto už v zákone zákonov, v ústave teda, podriaďujeme, podriaďujeme cudzej moci.
Vzhľadom na veľmi podobné, veľmi podobné zloženie tých, ktorí tu ostali, k tomu včerajšku nebudem opakovať tie ďalšie veci, ale musí mi, alebo nedá mi teda nepovedať ešte jeden argument, ktorý mnohí obhajcovia toho potápajúceho sa Titaniku s názvom Európska únia veľmi často a radi používajú ako nejaké, nejakú všemocnú formulku, ktorou si myslia, že ospravedlnia všetky tie negatíva, ktoré jednoducho na Slovensko aj do všetkých ostatných krajín ten novodobý žalár európskych národov, nazývaný Európska únia, priniesla. A to je aj tá včera spomínaná sloboda pohybu osôb, tovaru a služieb.
Ja sa pýtam, či naozaj to tí ľudia myslia vážne, keď hovoria, že je obrovské víťazstvo našej integrácie do Európskej únie, že mladí môžu pracovať ako gastarbeitri, ako lacná pracovná sila v zahraničí. Či je to naozaj výhra. Pretože situácia týchto ľudí, ktorí boli alebo ktorí sú teda odídení za prácou do zahraničia, je taká, že zhruba len 20 % z nich odišlo preto, že chceli skúsiť zahraničie, že nechceli ostať doma, nechceli ostať na Slovensku, chceli proste odísť. Zvyšných, zhruba 80 % z týchto ľudí odišlo jednoducho preto, že nemali na Slovensku uplatnenie, nemali na Slovensku možnosť sa zamestnať, nemali na Slovensku adekvátne podmienky pre svoje životné plány, pre naplnenie možno svojich potrieb, medzi nimi aj potreby založiť si rodinu a dôstojne a slušne žiť a vedieť sa postarať o jej živobytie. Preto tí ľudia odišli, preto tí ľudia odišli do zahraničia a preto sú tam.
Cieľom každej vlády, cieľom každej vlády, bez ohľadu na politické tričko, by malo byť pritiahnuť čo najviac týchto ľudí v exile domov a dať im na Slovensku, tu u nás doma priestor a možnosti na to, aby sa realizovali, aby tu mohli napĺňať svoje životy, aby tu mohli zakladať svoje rodiny a aby tu sa mohli o tie svoje rodiny starať.
Preto používať alibistický termín, že je dobré, že tí ľudia mohli odísť a môžu pracovať v Nemecku, v Anglicku, kdekoľvek inde, že je to dobré, je veľmi, veľmi nezodpovedné a absolútne, absolútne smiešne.
Takisto podobná situácia sa týka pri slobode pohybu tovarov. Áno, už teraz viem, že mnohí mi povedia, Slovensko je exportná krajina, naša ekonomika je otvorená na 80 % a bez exportu by sme nemali čo robiť. Na druhej strane si ale povedzme, ako tá liberalizácia strategických odvetví, najmä poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu, na Slovensku dopadla. A aký je dnes stav? Stav je taký, že Slovenská republika dováža ročne zhruba potraviny za 3 mld. eur. Veľká časť z nich sú potraviny veľmi otáznej kvality, ktoré dnes namiesto toho, aby sme ich vyrábali a zamestnávali pritom našich ľudí, kupujeme v reťazcoch, kupujeme konzumným spôsobom, pretože jednoducho dnes vplyvom politiky Európskej únie tú výrobu a zamestnanosť na Slovensku nahradil obchod, dovoz a konzum. To, samozrejme, nie je priamym dôsledkom čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa snažíme odstrániť. Ale je to jeden z výlučne negatívnych dopadov členstva Slovenskej republiky v Európskej únii.
Aby som už veľmi nezdržiaval, tak znova si zoberiem na pomoc včerajšie vystúpenie pána poslanca Budaja o historickej pamäti a pokúsim sa niektorým poslancom pripomenúť ich hlasovanie. Bolo to dosť dávno, ale nie až tak dávno, aby si na to nemohli spomenúť. Pretože o článku, teda o tejto druhej vete, ktorá je ukotvená v čl. 7 ods. 2 ústavy, sa hlasovalo, prosím pekne, v Národnej rade Slovenskej republiky 23. februára 2001 a ešte dnes tu sedí šesť ľudí, ktorí na svojich paprčiach majú pachuť toho, že zahlasovali za to, aby sa zo Slovenskej republiky stala kolónia. Aby Slovenská republika absolútne dobrovoľne podriadila svoju legislatívu a celé svoje fungovanie ako štátu cudzej moci. Týchto šesť poslancov si dovolím teraz vymenovať, aby na nich nikto nikdy nezabudol.
Včera som ich nevymenovával, pán poslanec, včera som len spomínal to číslo, snažil sa ich vymenovať kolega Schlosár, neviem či ich vymenoval. Je to pán poslanec Budaj, ktorý bol vtedy v SDK, teraz je v OĽANO – NOVA, pán poslanec Faič, ktorý bol v SDĽ, teraz je v SMER-e, pán poslanec Bugár, ktorý bol v SMK, teraz je v MOST-e, pán poslanec Kresák, ktorý bol v SOP-ke, teraz je v MOST-e, pán poslanec Šebej, ktorý bol nezávislý, teraz je v MOST-e a pán poslanec Osuský, ktorý bol nezávislý a teraz je v SaS-ke. (Reakcia z pléna.) Niekedy, ak by to aj tak bolo, niekedy opakovanie naozaj nezaškodí. A jednoducho stále tu sedia ľudia, ktorí si myslia, že je lepšie, keď je Slovensko kolóniou a nesvojprávnym štátom, ako keby bolo štátom suverénnym a absolútne svojprávnym.
Máme teraz príležitosť túto krivdu na národe, krivdu na štáte, krivdu na všetkých tých národných dejateľoch, ktorí naozaj pre Slovensko žili a umierali a trpeli, napraviť veľmi jednoduchým hlasovaním a podporou našej novely Ústavy Slovenskej republiky. Preto vyzývam z tohto miesta všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, v ktorých drieme ešte ten, aspoň ten zvyšok nejakého národného povedomia, nejakej hrdosti na Slovensko a ktorí si uvedomujú tie obrovské riziká nezastaviteľné a nezastaviteľnú degradáciu Európskej únie, aby prekonali svoje obavy a nejakú stranícku disciplínu možno alebo zviazanosť, a keď už nie hlasovali, tak aspoň vyjadrili svoj názor, aspoň vyjadrili svoj názor na to, že či by naozaj nebolo lepšie, keby sme mohli o Slovenskej republike znova rozprávať ako o suverénnom štáte.
My nie sme naivní a vieme, že samotným odstránením tohto článku z ústavy nepostavíme Slovensko opäť na nohy, ani ho neoslobodíme spod diktátu Bruselu a Európskej únie ako takej, ale spravíme aspoň prvý nutný a nevyhnutný krok k tomu, aby sa tak niekedy, v budúcnosti mohlo vôbec dakedy stať. Pretože kým tento zväzujúci a potupný, potupný článok v ústave budeme mať, nikdy nebude môcť dôjsť k znovuobnoveniu suverenity Slovenskej republiky, respektíve k naštartovaniu snáh o obnovenie našej štátnej samostatnosti.
Ja vám veľmi pekne ďakujem všetkým, ktorí ste tu boli včera aj dnes, za to, že ste tu ostali a uvidím a sám som veľmi zvedavý, ako to pri tom hlasovaní dopadne.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)
