Videokanál klubu

Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, ako tu bolo povedané, už tretíkrát dávame do pléna novelu ústavy, ktorá má úplne jednoduchý cieľ, a to je zosúladiť jej jednotlivé state. Pretože keď sa v ústave uvádza hneď v jej úvode, že Slovensko je zvrchovaný, demokratický štát, tak sa nemôže následne v čl. 7 ods. 2 písať, že právne záväzné akty Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Pretože zvrchovaný štát predsa nemôže mať sám nad sebou nejakú ďalšiu entitu, ktorá keď prijme akýkoľvek iný legislatívny záver, tak ten má v konečnom dôsledku prednosť pred akýmkoľvek zákonom, ktorý prijal národný parlament, to znamená najvyšší zákonodarný orgán toho konkrétneho štátu. Jednoducho tieto state ústavy sú v jasnom rozpore.
Ako som povedal, nemôže existovať žiadna ďalšia entita... Páni, počkám, kým sa dobavíte? Nemôže existovať žiadna ďalšia entita, ktorá si prijme niečo iné, a národný parlament je odsunutý na nejakú druhú koľaj. Potom ale nehovorme o nejakom národnom štáte, o nejakom zvrchovanom štáte, a ak chceme takéto veci v ústave ponechať.
Ako hovoril kolega Milan Uhrík, ktorý tento návrh zákona predkladal, tak to, čo v poslednej dobe vystrája Európska komisia a Európsky parlament a celkovo Európska únia ako inštitúcia, je už jednoducho neuveriteľné. Po tom všetkom, ako sem chceli tlačiť imigrantov, ako sem tlačili liberalizáciu nášho hospodárstva, ako nás nútili do rozpredania všetkých strategických podnikov, do zavedenia kvót na poľnohospodárske produkty, ktoré zničili našich vlastných výrobcov, tak v poslednej dobe začali tlačiť liberalizáciu v tej kultúrnej rovine, liberalizáciu v národnej rovine. To znamená, liberalizáciu samotnej podstaty Európy ako takej. To posledné uznesenie, za ktoré hlasovali aj poslanci strán, ktoré tu dnes sedia, predovšetkým smeráci, ktorých všetci europoslanci hlasovali za to posledné uznesenie o právach Afričanov v Európe, ukazujú, že my si jednoducho nemôžeme nechať v ústave zavedený taký článok, ktorý jednoznačne posúva legislatívu Európskej únie nad naše zákony. Veď tam, ako hovoril kolega Uhrík, sa priamo píše, že Európania sú rasisti, že diskriminujú, že sú nenávistní. To znamená, to uznesenie bol priamy útok na obyvateľov Európskej únie a odhlasovali si to sami poslanci jednotlivých štátov. Aj naši vlastní europoslanci zradili Slovensko a odsúhlasili to, že naši obyvatelia sú nejakí zlí extrémisti a rasisti a že my sa máme skladať černochom na nejaké
odškodnenie za akési otroctvo, s ktorým asi žiaden Slovák nikdy v histórii nemal nič spoločné. Takéto nezmysly, takéto hlúposti prijíma Európska únia. Uznesením zaväzuje Európsku komisiu, aby vytvárala legislatívu, ktorú potom aj vďaka čl. 7 ods. 2 bude nútený slovenský parlament len tak akceptovať, transpozíciou ho prijať do našej legislatívy a Slováci sa budú nakoniec skladať na nejaké domy a byty pre černochov z Afriky v Európe. Koľko slovenských rodín žije v akých podmienkach, o tom by sme tu mohli hovoriť celé hodiny, ale Európsku komisiu, Európsku úniu, Európsky parlament a poslancov vašich strán v Európskom parlamente zaujíma každý, len nie slušní pracujúci Európania. A potom, keď vidíme v Ústave Slovenskej republiky takýto zradcovský článok, takýto článok, ktorý úplne posúva Slovensko na druhý koľaj, ktorý z nášho štátu robí priamo v najvyššom zákone iba kolóniu, tak sa nedivte, že ho chceme ako skutočne vlastenecká strana odstrániť. Pretože pre nás neexistuje žiadna iná entita, žiadny Európsky parlament, žiadna Komisia, ktorá by nám mala diktovať. Pre nás je v prvom rade a na prvom mieste slovenský parlament, slovenská Národná rada, to znamená najvyšší zákonodarný orgán Slovenskej republiky, kde priamo občania svojím hlasom v parlamentných voľbách rozhodujú o tom, kto bude zastupovať ich vôľu, a to znamená, prijímať zákony, ktoré budú na území Slovenskej republiky platiť.
(Rečník sa odmlčal.) Takže anarchia v Národnej rade. Ja počkám, mne to nevadí. (Zaznievanie gongu.) Takže to, že podľa mňa chceme iba vylúčiť z ústavy tento zjavný rozpor, už keď sa píše, že sme zvrchovaný štát a následne, že sme kolónia, nie je podľa mňa žiadne zlé, nedemokratické, ani nejaké extrémistické alebo iné hlúposti, o ktorých tu často počúvame, ťaženie alebo snaženie, ale iba hlas zdravého rozumu. A ako tu povedali niektorí kolegovia, niektorí poslanci, že Európska únia sa už začína podobať Sovietskemu zväzu, áno, je to pravda, len Politbyro nahradila Európska komisia, ktorá tu tlačí jednu legislatívu za druhou, jedno nariadenie za druhým, ktorá tu škrtí národné štáty, ktorá ničí domácich výrobcov a zvýhodňuje nadnárodné korporácie, ktoré proste úplne utopili celú slovenskú výrobu a našu potravinovú sebestačnosť zatlačili až pod 40 %, tak je to jednoducho pravda. Európska únia je superštát riadený z jedného centra, je to centralistický superštát. A keď sa tu budú tlačiť až tie šialené nápady, ktoré tu pretláčajú ľudia ako Robert Fico alebo Pellegrini o tom jadre a podobných veciach, tak jednoducho slovenský národ, ako ho poznáme, zanikne. To znamená, komu záleží na budúcnosti Slovenska, komu záleží na budúcnosti našich detí, komu záleží na tom, aby sme boli hrdý, demokratický a zvrchovaný štát a nielen kolónia, ten zahlasuje za túto novelu ústavy.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, páni poslanci, Európska dohoda o pridružení uzavretá medzi Slovenskou republikou a Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi bola podpísaná dňa 4. októbra 1993 a po skončení ratifikačného procesu v členských štátoch spoločenstva nadobudla platnosť 1. februára 1995.
V zmysle dohody sa malo konať zbližovanie existujúcich a budúcich právnych predpisov Slovenskej republiky a zabezpečovanie postupnej kompatibility, teda zlučiteľnosti slovenského práva s právom spoločenstiev. Z týchto dôvodov bolo neskôr do Ústavy Slovenskej republiky zakomponované nové znenie čl. 7 ods. 2, ktoré aj v súčasnosti znie: "Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády (...)." Takáto novela Ústavy Slovenskej republiky úplne podriadila Slovenskú republiku právu Európskej únie, čím sa dostala do rozporu s čl. 1 ods. 1, ktorý znie: "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo." (Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

Ďuriš Nicholsonová, Lucia, podpredsedníčka NR SR
Pán poslanec, prepáčte, že vás prerušujem, nerada to robím.
A, pán poslanec Marosz, vy ste spravodajca. Prepáčte, ale máte byť na mieste spravodajcu.
Nech sa páči, pán poslanec.

Beluský, Martin, poslanec NR SR
Pojem zvrchovanosť, ktorá ako prvá definuje Slovenskú republiku, znamená, že moc pochádza od ovládaných, nie od vládcov. Zvrchovanosť ľudu vychádza z ideí, že všetka zákonitá moc pochádza od ľudí, ktorým sa vládne, a nie z nejakého božského či iného externého zdroja. To znamená, že ak má byť Slovenská republika zvrchovaný štát, tak moc musí pochádzať od občanov Slovenskej republiky, ktorí si volia svojich zástupcov do najvyššieho zákonodarného zboru, to znamená, do Národnej rady Slovenskej republiky a volia si v priamych voľbách prezidenta Slovenskej republiky, ktorý potom na základe volieb do Národnej rady menuje vládu Slovenskej republiky.
Článok 7 ods. 2 pritom hovorí, že právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, teda pred zákonmi, ktoré prijala Národná rada Slovenskej republiky ako občanmi zvolený zákonodarný orgán. Orgán, ktorý dostal od občanov moc na prijímanie zákonov. Občania Slovenskej republiky si nevolia svojich zástupcov do Európskej komisie, ktorá má v Európskej únii legislatívnu právomoc, ale do Európskeho parlamentu, kde sedí 751 poslancov, má Slovenská republika minimálne zastúpenie, teda v súčasnosti iba 13 poslancov. Niet preto pochybností, že čl. 7 ods. 2 je v rozpore s čl. 1 ods. 1, ktorý Slovenskú republiku definuje ako zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Tento článok je v rozpore aj s akoukoľvek snahou občanov Slovenskej republiky, ktorí by chceli referendom vystúpiť z Európskej únie. Predstavme si scenár, že občania Slovenskej republiky vyzbierajú potrebných 350-tisíc podpisov na vyhlásenie referenda. Prezident Slovenskej republiky referendum vyhlási a občania by sa v potrebnej väčšine vyjadrili, že nechcú, aby Slovenská republika zotrvala v Európskej únii. Výsledok tohto referenda by sa vyhlásil ako zákon a vláda Slovenskej republiky spolu s Národnou radou by museli urobiť potrebné kroky k naplneniu tejto požiadavky, ako je napríklad aktivácia čl. 50 Zmluvy o Európskej únii. Na novelizáciu ústavy, kde by sa musel neskôr tento sporný článok odstrániť, je však potrebná ústavná väčšina v Národnej rade Slovenskej republiky. To znamená, minimálne 90 hlasov. Ak by sa však nenašla potrebná väčšina v parlamente, nakoľko poslanci nie sú v zmysle ústavy viazaní žiadnymi príkazmi, mohlo by dôjsť k situácii, kedy Slovenská republika vystupuje, resp. vystúpi z Európskej únie, no napriek tomu má v Ústave Slovenskej republiky definované podriadenie sa nariadeniam Európskej únie. To by bol precedens, na ktorého vyriešenie by bol potrebný široký politický konsenzus, a ten by sa mohol hľadať ťažko. To by predlžovalo nezmyselný stav a z toho by mohlo vychádzať množstvo ďalších problémov.
Nielen kvôli tomu je potrebné toto ustanovenie čl. 7 ods. 2 odstrániť. Nielen kvôli tomu, že by raz mohla Slovenská republika z Európskej únie vystúpiť, ale najmä kvôli tomu, že tento článok Slovenskej republiky je absolútne zbytočný a nadbytočný. Veď pôvodné znenie čl. 7 ods. 2 bolo: "Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou alebo na jej základe preniesť časť svojich zvrchovaných práv na medzinárodnú organizáciu, ktorej je členom, ak to ustanovuje medzinárodná zmluva. Ak takáto medzinárodná organizácia vydáva právne záväzne akty, sú tieto priamo záväzné a majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky." Takéto ustanovenie bolo úplne dostačujúce na to, aby Slovenská republika počas svojho členstva prijímala nariadenie Európskej únii. A zároveň keby z Európskej únie vystúpila, nebolo by potrebné novelizovať Ústavu Slovenskej republiky.
My navrhujeme, aby sa táto veta o podradenosti voči Európskej únii z našej ústavy úplne odstránila a tým sa navrátila vážnosť Slovenskej republiky, aby sa začali potrebné kroky k návratu zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Pán Dostál, v jednej veci ste sa veľmi sekol. Ja som neporovnával Sovietsky zväz vo svojej rozprave. O Sovietskom zväze som nepovedal ani slovo. Hovoril ste od veci a pani predsedajúca vás mala upozorniť, že nereagujete na predrečníka. Ďakujem.

Ďakujem. Je mi ľúto, ale v tých, ešte počas bývalého totalitného Československa u nás bola, teda v bývalom totalitnom Československu bola servilnosť veľmi známa. Častokrát ľudia robili nadprácu, teda verejní funkcionári voči Sovietskemu zväzu. A ja si viem veľmi dobre predstaviť tých, ktorí robia nadprácu teraz voči európskej byrokracii a voči Spojeným štátom, že keby sa prevrátila politická situácia a znova by tu bol Sovietsky zväz, tak by boli prví, ktorí by utekali servilne a robili znova tú istú nadprácu, ktorú teraz robia voči Bruselu a voči Spojeným štátom. Ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážená pani predsedajúca, začnem otázkou. Je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát? No uvažujme! "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát." Tak je to uvedené v prvom článku, v prvom odseku a v prvej vete ústavy. Pýtam sa, je to naozaj tak? Pýtam sa ešte raz, je to naozaj tak? Pretože článok 7 odsek 2 popiera aj zvrchovanosť, aj demokraciu, aj právny štát. Popiera všetky tri základné postuláty uvedené v prvom článku v prvom odseku a v prvej vete. Vysvetlenie je naozaj, div divúci, veľmi a veľmi jednoduché.
Po prvé. Aká je to zvrchovanosť, keď právo EÚ, dokonca v našej ústave je to určené, je nadradené pred slovenskými zákonmi? Je toto zvrchovanosť? Nie. Aká je to demokracia, keď predpisy EÚ, ak sú vydané formou nariadenia, majú automatickú platnosť na území Slovenskej republiky? To, kto na Slovensku sa demokraticky rozhodol v hlasovaní v parlamente či v referende o takýchto veciach? Hovorím vám, že nik. Je to automatická platnosť nariadenia. Aký je to, po tretie, aký je to právny štát, keď tu rozhoduje cudzie právo? A dokonca v prípade nerešpektovania cudzieho práva nám hrozia paušálne pokuty 886-tisíc eur a úžernícke "výpalné," za každý deň omeškania zaradenia EÚ predpisov do nášho prostredia.
Zaujímavosťou je, že medzi podmienkami prijatia do Európskej únie nebolo prijatie takéhoto ústavného článku. Niekto urobil nadprácu, ako bolo povedané, bol pápežskejší ako sám pápež. Asi mu veľmi záležalo, aby sme boli týmto de facto a de jure závislé na niekom inom a nie sami na sebe. Vieme, kto to bol. Bol to pelotón vedený jedným cyklistom. Tento cyklista, cyklista naozaj a cyklista aj s veľkým C, ako bola jeho prezývka, naše mužstvo nechal v pelotóne klesnúť na spodné priečky. Tento pelotón vedie a riadi niekto iný. Ten cyklista prijal pravidlo, ktoré mu určuje ostať vzadu a byť riadený inými. Tento tzv. dispečer bombardovania Juhoslávie docielil to, že sme sa týmto článkom stali obyčajnou kolóniou silnejších hráčov. Tento článok môže naordinovať hocijaký nezmysel odporujúci vôli väčšiny obyvateľov bez ich demokratického rozhodnutia, bez ich súhlasu presadiť skutočnosti, ktoré nám nevyhovujú, škodia, sú proti nášmu presvedčeniu, viere, tradíciám a zvykom. Neraz, naozaj neraz tu v parlamente som poukazoval na škodlivosť tohto článku ústavy, ktorý dehonestuje právo na Slovensku, dehonestuje náš štát na podradnú kolóniu, dehonestuje naše práva, našu hrdosť.
Na záver by som len povedal, čo je zlé a pochádza od zlého, je potrebné zrušiť. Toto si myslím o článku 7 odsek 2.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní. Odcitujem problémovú časť ústavy. "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky." Pýtam sa, je to ešte nezávislý štát, ak nad zákonmi nášho štátu sú predpisy zo zahraničia?
Socializmus deklarujeme ako nedemokratické a diktátorské zriadenie, napriek tomu také ustanovenie o prednosti cudzích právnych predpisov v Ústave Československej socialistickej republiky nenájdeme. Často počúvame, že Československá socialistická republika bola v područí Sovietskeho zväzu, bola okupovanou krajinou. Pochádzam z rodiny, ktorá bola v tých časoch označená za politicky nespoľahlivú, a ako mladý človek som sa musel vyrovnávať s dôsledkami z tohto vyplývajúcimi. Ak si pozrieme vtedajšiu socialistickú ústavu, bolo tam všetko možné. Písalo sa tam o súdružskej spolupráci so Sovietskym zväzom a ostatnými krajinami svetovej socialistickej sústavy. Ale nikde sa tam nepísalo o prednosti zákonov Sovietskeho zväzu. Socialistická ústava nemala v sebe nič o nadradenosti predpisov Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, známej pod skratkou RVHP, nad zákonmi Československa. K tomu ešte treba dodať, že ani Sovietsky zväz, ani RVHP nám sem nevnucovali kvóty na migrantov a požiadavky na ich nadštandardné zabezpečenie. To sa ľahko môže udiať práve na základe tohto problémového článku ústavy. Môžete namietnuť, že u nás nemajú prednosť zákony Nemecka, ani Francúzska, ale zákony únijné. Zatiaľ. Dovolím si tu podotknúť, že keď sa staneme takzvaným zdravým jadrom Európskej únie, tak nám budú nadradené aj zákony Nemecka, aj Francúzska.
Na Slovensku musia platiť výlučne a len slovenské právne predpisy. Tu nejde len o stránku národnej suverenity, tu ide aj o praktickú stránku veci. A tu sa opäť vrátim do minulosti k socializmu. Takmer v každej verejnej knižnici nájdete Zbierku zákonov z čias socializmu. Spravidla sa jedná o viac či menej hrubú knihu, kde sú jednotlivé čiastky viazané po rokoch. Čo rok, to kniha spravidla. Koľko novelizácií alebo nových zákonov tu len my schválime za rok? Koľko kníh by to bolo? Ako sa v tom má radový občan alebo živnostník či podnikateľ vyznať? A do toho tu máme odsek demokratickej Ústavy Slovenskej republiky, ktorý určuje, že ak je slovenský zákon v nesúlade s niečím v Únii, tak platí to únijné. Občan tak dnes nemá právnu istotou, ak koná podľa slovenského zákona. Občan by dnes teda podľa platnej ústavy Slovenskej republiky mal poznať v prvom rade predpisy Európskej únie, nakoľko majú prednosť, a až potom zákony, ktoré tu schvaľujeme. Pokiaľ platí tento článok ústavy, tak aj my tu v parlamente pôsobí nie ako nezávislé ústavodarné zhromaždenie, ale ako akási koloniálna samospráva vydávajúca všeobecne záväzné nariadenie. Dnes máme šancu to zmeniť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Milé dámy, vážení páni, vážení občania, ktorí to sledujú, v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je napísané, že "právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky". Čo táto veta znamená v praxi?
V praxi táto veta znamená to, že je úplne jedno, čo schváli Národná rada Slovenskej republiky, je úplne jedno, na čom sa uznesú poslanci Národnej rady, dôležité je vždy v prvom rade to, čo chce Európska únia, Európsky parlament alebo, respektíve Európska komisia. Jednoducho orgány Európskej únie. Je absurdné, že ako poslanci Národnej rady pri predkladaní návrhov zákonov do Národnej rady musíme všetci vypĺňať takzvanú doložku vybraných vplyvov. A to len potvrdzuje to, že tá Európska únia skutočne je nadradená zákonom Slovenskej republiky, kde v tejto doložke každý z nás musí zaškrtnúť, že áno, predložený návrh zákona je v súlade s právom Európskej únie. Pretože ak nie je, tak automaticky máme ako predkladatelia problémy a takýto návrh zákona nemusí byť zapracovaný do legislatívy.
Európska únia naozaj má nadradené právo v rámci aj národnej legislatívy. Potvrdilo sa to v predchádzajúcich dňoch, kedy Európska komisia pozastavila účinnosť zákona o odvodoch pre obchodné reťazce. Nech je tento návrh zákona akýkoľvek, ja nebudem teraz hodnotiť, či dobrý, alebo zlý, ale jednoducho pravda je taká, že Národná rada Slovenskej republiky prostredníctvom vládnej koalície schválila návrh zákona, schválila návrh zákona, zákon a Európska komisia povedala, že tento zákon proste nebude platiť. A neplatí to, čo povedala Národná rada, ale platí to, čo si povedala Európska komisia. To len svedčí o tom, že Európska únia prostredníctvom Komisie rozhoduje naozaj vo všetkom.
A to sa netýka len nezmyselnej byrokracie na čele so smernicou o ochrane osobných údajov, GDPR. Ale veď si len spomeňme na časy, keď sme vstupovali do Európskej únie, Európska únia vtedy mala viacero požiadaviek ešte pred tým, ako nás prijala za členov. V prvom rade sme dostali ako Slovenská republika kvóty na jednotlivé komodity, dostali sme kvóty na cukor, to znamená, koľko ton cukru sa môže v rámci Slovenskej republiky vyrobiť, aby, božechráň, neboli náhodou diskriminovaní zahraniční potravinári, zahraniční poľnohospodári, ktorí sa sem plánovali natlačiť. V rámci dotácií na poľnohospodárstvo slovenskí poľnohospodári dostali oveľa nižšie dotácie a stále aj dostávajú v porovnaní so západnými krajinami Európskej únie.
Keď sme vstupovali do Európskej únie, Európska únia mala požiadavky, takzvanú bájnu liberalizáciu trhov. V skutočnosti to znamenalo likvidáciu strategických odvetví a privatizáciu týchto podnikov. Spomeňme si, že sme v rámci, v rámci prestupových rokovaní museli súhlasiť. že odstavíme časť jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice, čím sa z energeticky sebestačnej krajiny stala razom krajina energeticky závislá. Dostali sme povinnosť zliberalizovať strategické odvetvia, v praxi to znamenalo sprivatizovať slovenské strategické podniky do zahraničia. Museli sme sprivatizovať elektrárne, plynárne, vodárne, všetky tieto podniky, ktoré kedysi plnili štátnu kasu Slovenskej republiky, z ktorej sa financovalo slovenské školstvo, slovenské zdravotníctvo, prešli do rúk západných investorov a dnes sa s viac ako miliardou eur na dividendách na ziskoch vynášajú zo Slovenska peniaze na Západ a nefinancuje sa slovenské školstvo, slovenské zdravotníctvo z týchto strategických podnikov, ale financuje sa nemecké zdravotníctvo alebo talianske školstvo, lebo napríklad elektrárne patria Talianom.
Európska únia rozhoduje tak isto aj o zahraničnej politike. Všetci dobre vieme a mnohí nesúhlasíme s tými protiruskými sankciami, nebol to výmysel Slovenskej republiky, bol to výmysel práve Európskej únie, Európskej komisie. Ale čo je najhoršie? Na jednej strane tu máme politikov, ktorí rozprávajú o tom, že ako nebudú podporovať protiruské besnenie, konkrétne Robert Fico vo videu na Slavíne, ale následne ten istý Robert Fico potom v Európskej rade hlasoval za predĺženie protiruských ekonomických sankcií. To isté aj Peter Pellegrini, ktorý tiež povedal, že on nepodporuje protiruské sankcie, ale následne, keď sa dostal do, keď teda rokovala Európska komisie, tak tiež hlasoval za predĺženie, opakované predĺženie protiruských sankcií. A keď sa ho novinári pýtali, že, pán Pellegrini, prečo ste hlasovali za predĺženie protiruských sankcií, keď s nimi na domácej slovenskej pôde oficiálne nesúhlasíte, tak povedal, že on nechcel rozbíjať jednotu Európskej únie. Čiže pod zámienkou nejakej servilnosti opäť hlasoval za niečo. Jednu vec robí v Bruseli a druhú vec rozpráva, bohužiaľ, mnohým naivným občanom Slovenskej republiky, ktorí nemajú čas alebo záujem sledovať politické dianie detailne a potom uveria, uveria aj sladkým rečiam.
Čo je ale horšie, Európska únia prostredníctvom svojich nariadení pretláča na Slovensko aj prvky sociálneho inžinierstva. Netýka sa to len tej gender ideológie, kde už pojem muž a žena nie sú viazané fyziologicky, ale sú to len nejaké sociálne konštrukty. Netýka sa to len pretláčania LGBT agendy do legislatívy, do médií, do zábavného priemyslu prostredníctvom dokonca už aj kvót, ale týka sa to napríklad aj imigračnej krízy, imigrantov. Veď si len spomeňme na hlasovanie o povinných kvótach pre prijímanie imigrantov, boli to imigranti z Afriky a z Ázie najmä, z Blízkeho východu, do jednotlivých členských Európskych štátov a hlasovali opäť za to aj slovenskí europoslanci. Teraz nedávno, minulý týždeň bola v Európskom parlamente bolo schválené uznesenie o Afričanoch v Európe. Európsky parlament prostredníctvom svojho uznesenia usúdil, počúvajte dobre, usúdil, že Afričania, 15 miliónov Afričanov už, černochov žijúcich v Európe, údajne nemá, nemá dostatočné práva, že sú diskriminovaní, sú zastúpení málo v médiách, sú zastúpení málo v politike, sú zastúpení, majú menší alebo zlý prístup k bývaniu, nežijú v dôstojných podmienkach, ich deti dokonca dostávajú v školách horšie známky, neviem, prečo, ale teda údajne preto, že asi sú diskriminovaní alebo čo, a teda Európsky parlament prišiel s návrhom uznesenia, že toto všetko treba zmeniť a vyzval Európsku komisiu a členské štáty, aby pracovali na vypracovaní stratégií, plánov ako ešte viac týchto Afričanov, teda černochov konkrétne, zaradiť do, do svojich národných štruktúr. To znamená, že má sa vytvoriť napríklad na školách takzvaný mesiac černošskej histórie, kde sa Slováci, slovenské deti budú učiť menej o slovenskej národnej histórii, ale viac sa budú venovať práve histórii Afričanov. Má sa vytvoriť eurofond v nejakej výške, minimálne za miliardu eur, lebo menšie eurofondy sa nevydávajú, nevytvárajú, pre podporu bývania obyvateľov Afriky, teda Afričanov žijúcich v Európe. Majú sa zaviesť mnohé opatrenia na to, aby bolo viac černochov zastúpených v médiách, v politickom živote, skratka, vo všetkých, vo všetkých významnejších funkciách, aby mali aj slovenské deti dostatok černošských vzorov. Tieto všetky nariadenia, tieto všetky nariadenia sú platné aj pre Slovensko aj práve vďaka tomuto nešťastnému čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý hovorí, že sú nadradené zákonom Slovenskej republiky, sú nadradené zákonom Slovenskej republiky. V praxi to platí, to znamená, že Slovensko musí nielenže prijímať opatrenia, s ktorými samé súhlasí, ale musíme prijímať, a čo je horšie, opatrenia, aj tie, s ktorými nesúhlasíme. A čo je úplne najhoršie, dokonca aj tie, ktoré nám škodia, ktoré sú v priamom rozpore so záujmami Slovenskej republiky, priamom rozpore so záujmami obyvateľov Slovenska.
Miera zvrchovanosti Slovenskej republiky v súčasnej Európskej únii, mnohí to nevedia, je ale oveľa nižšia, než aká bola napríklad v Československej socialistickej republike. V orgánoch Európskej únie má Slovenská republika zastúpenie, v orgánoch Európskej únie, tým myslím Európsku komisiu, Európsky parlament, Radu Európskej únie alebo Európsku radu, má Slovenská republika zastúpenie jedno až tri percentá. Úplne marginálne zastúpenie, z ktorého je evidentné, je evidentné, že nedokážeme nič presadiť a na základe väčšinového princípu dokážeme byť veľmi prehlasovaní prakticky v akýkoľvek otázkach. Týka sa to najmä otázok, ktoré patria do takzvanej výlučnej právomoci Európskej únie, to je napríklad colná politika alebo nastavenie pravidiel hospodárskej súťaže. Alebo sa to týka potom právomocí, ktoré patria takzvanej spoločnej právomoci Európskej únie, to je napríklad poľnohospodárstvo alebo oblasť sociálnej politiky.
Kvôli článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa zo Slovenskej republiky stala de facto kolónia západných krajín, ktorá už nemá ani len vlastnú suverenitu, zákonodarnú moc, pretože naozaj platí to, čo sa povie v Bruseli. Kvôli tomuto článku máme zničenú suverenitu, máme, potláča sa národná hrdosť, národná identita, poľnohospodárstvo je zničené. Slovenské podniky, slovenský priemysel je v troskách. Veď sa len pozrite, prosím vás, okolo seba! Už nevidíte vo svojom okolí ani jeden, ani jeden väčší významnejší podnik, ktorý by bol v slovenských rukách. Všetko je buď sprivatizované zahraničným investorom, zahraničným podnikateľom, alebo sú to už priamo zahraničné podniky, ktoré sem, ktoré sem prišli zo Západu.
Zavedenie čl. 7 ods. 2, čo je na tomto ale najviac také tragické, by som povedal, je to, že tento vlastizradný článok bol do Ústavy Slovenskej republiky zavedený nie kvôli tomu, že by to od nás chcela Európska únia, ale kvôli tomu, že naši ctení "páni poslanci" v tom čase sa jednoducho chceli zalíškať Európskej únii, zalíškať Bruselu a toto, túto vetu do Ústavy Slovenskej republiky zaviedli dobrovoľne. A to dokonca dva roky, viac ako dva roky pred tým, než Slovensko vstúpilo do Európskej únie. Ja tu mám pri sebe výpis hlasovania Národnej rady Slovenskej republiky, kedy sa zavádzala, zavádzala táto veta o nadradenosti európskych zákonov nad zákony Slovenskej republiky. Bolo to 23. februára v roku 2001, hlasovanie o 18.00 hodine 43 minúte a za hlasovalo 90 poslancov, proti 57. Za hlasovali napríklad, celý klub SDK, pán poslanec Budaj, ktorý tu pred chvíľou rozprával o ochrane štátnosti a demokracie, hlasoval celý klub SDĽ na čele s pánom poslancom napríklad Maňkom. Hlasoval za to klub SMK, Béla Bugár. Hlasovala za to Strana občianskeho porozumenia, SOP, Peter Kresák. Hlasoval za to klub KDH, Hrušovský, Mikloško, Palko, Záborská. Hlasoval za to pán poslanec Osuský, pán poslanec Šebej a mnohí ďalší, ktorí sedia aj v súčasnosti v Národnej rade Slovenskej republiky. Čiže z tohto pohľadu je to absolútne nepochopiteľné, prečo dva roky pred tým, než Slovensko vôbec vstúpilo do Európskej únie, chcel byť niekto pápežskejší ako pápež a dobrovoľne, dobrovoľne si do Ústavy Slovenskej republiky zaviedol vetu o vlastnej podradenosti Bruselu, bez toho aby Slovensko ešte bolo členským štátom Európskej únie.
My preto žiadame odstránenie tejto vety z Ústavy Slovenskej republiky, lebo naozaj je to hlava chobotnice, hlava ryby, z ktorej smrdí všetko ostatné. Kým je tento článok v Ústave Slovenskej republiky, tak nemôže byť ani reči o tom, že Slovenská republika je suveréna, hrdá a môže byť aj ekonomicky sebestačný prosperujúci štát. Táto veta jednoznačne svedčí o tom, a dokazuje to, že v rámci Európskej únie sme sa dostali len na úroveň a na pozíciu akejsi kolónie. A preto žiadame odstránenie tejto vety z Ústavy Slovenskej republiky. Túto vetu nemajú ani zďaleka, ani zďaleka všetky štáty Európskej únie vo vlastných ústavách, má ju len Slovenská republika a niekoľko iných štátov, ktoré sa z nejakých dôvodov chceli zalíškať alebo teda vopchať do priazne Bruselu. Keď to nemajú ostatné krajiny, tak si myslím, že to nemusí mať ani Slovenská republika.
Ďakujem pekne.

Milé dámy a páni, vážená pani predsedajúca, dovoľte, aby som uviedol návrh novely ústavného zákona, ktorým sa mení Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Túto novelu ústavy predkladajú poslanci Marian Kotleba, Rastislav Schlosár, Martin Beluský, Milan Mazurek a ja, teda Milan Uhrík.
Cieľom tejto legislatívnej zmeny, tejto novely ústavy je odstránenie druhej vety z čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá znie, že: "Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky." Odstránením tejto vety chceme zvýšiť suverenitu Slovenskej republiky a vrátiť, vrátiť rozhodovanie o kľúčových kompetenciách v maximálnej možnej miere naspäť národnému parlamentu.
Toľko, toľko na úvod, ďakujem pekne a poprosím, do rozpravy by som sa prihlásil potom ako prvý.

Ďakujem za slovo, aj za zhovievavosť, pán predsedajúci.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, súčasný právny poriadok Slovenskej republiky pozná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci. Pri výkone verejnej moci je zodpovednosť obce a vyššieho územného celku za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy. Zodpovednosť fyzických osôb, ktoré vykonávajú túto verejnú moc a podpisujú rozhodnutie v mene štátu, resp. inej organizácie verejnej moci, však v dnešnom právnom systéme upravená nie je. Za nezákonné rozhodnutia a škody spôsobené verejnými funkcionármi teda preberajú hmotnú zodpovednosť orgány štátnej a verejnej správy, čiže v konečnom dôsledku občania platiaci dane.
V súkromnom sektore je pritom zodpovednosť fyzických osôb za nimi spôsobenú škodu absolútnou samozrejmosťou. Každý, kto sa stará o vlastný majetok, nesie prirodzene zodpovednosť aj za nesprávne rozhodnutia, ktoré by viedli k jeho poškodeniu, zničeniu alebo strate hodnoty. V súkromných spoločnostiach musia fyzické osoby v zmysle Obchodného zákonníka vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Konatelia a členovia predstavenstva spoločnosti, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.
Vo verejnom sektore, kde verejní funkcionári zodpovedajú za majetok štátu a v organizácii verejnej správy takýto princíp v súčasnosti nefunguje. Verejní funkcionári často rozhodujú v rozpore so zákonom alebo v rozpore so zásadami dobrého hospodárenia. Poškodení občania alebo právnické osoby sa v súdnych sporoch a žalobách obracajú proti štátu alebo organizácii verejnej správy, ktorá protizákonné rozhodnutie vydala, nie však proti danému verejnému funkcionárovi. Štát ani organizácia verejnej správy nemá zákonné možnosti si túto škodu ďalej vymáhať u verejného funkcionára, resp. funkcionárov, ktorí takéto protizákonné rozhodnutie vydali. V praxi sa tak často stretávame s tým, že verejní funkcionári, resp. politici podliehajú tlakom rôznych lobistických skupín alebo korupcií a benevolentne či dokonca účelovo vydávajú protizákonné rozhodnutia, ktorými spôsobujú škodu verejnej správe a občanom.
Preto navrhujeme, aby sa priamo do Ústavy Slovenskej republiky zakotvili nové odseky, ktoré výrazne zlepšia vymožiteľnosť práva a zavedú hmotnú zodpovednosť fyzických osôb vykonávajúcich verejnú moc individuálne alebo v rámci kolektívneho orgánu. Všetci verejní funkcionári budú povinní nahradiť vzniknutú škodu každému, koho práva boli porušené v dôsledku nezákonného výkonu verejnej moci. V prípade nezákonných úradných postupov alebo nezákonných rozhodnutí vydaných kolektívnym orgánom budú niesť zodpovednosť za škodu tí verejní funkcionári, ktorí ako členovia kolektívneho orgánu vyjadrili súhlas s týmto nezákonným úkonom.
Ďalšie podrobnosti o spôsobe ručenia verejných funkcionárov za nimi spôsobenú škodu a o možnostiach vymáhania škody zo strany poškodených ustanoví osobitný zákon, napr. zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Zakotvenie takejto hmotnej zodpovednosti verejných funkcionárov za nimi spôsobenú škodu priamo do Ústavy Slovenskej republiky považujeme za dôležité nielen preto, že sa jedná a fundamentálny pilier práva a spravodlivosti, ktorým by sa mala riadiť celá Slovenská republika, ale aj preto, že v budúcnosti nebude môcť žiadna vládna garnitúra zrušiť takéto ústavné nariadenie len jednoduchou parlamentnou väčšinou.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladaný návrh zákona sa snaží riešiť problém, ktorý sužuje väčšinu krajín sveta, a to za nezákonné rozhodnutia a škody spôsobené verejnými funkcionármi, politikmi vyvodiť hmotnú zodpovednosť, aby sa pravdepodobnosť týchto rozhodnutí minimalizovala.
Predkladaný návrh zakomponuje do Ústavy Slovenskej republiky povinnosť nahradiť škodu spôsobenú nezákonným úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím fyzickým osobám, ktoré vykonávajú verejnú moc vo verejnej správe individuálne alebo v rámci kolektívneho orgánu.
Niektoré osoby vykonávajúce verejnú moc nemajú v sebe dostatok morálneho ani vlasteneckého cítenia, ktoré by viedlo ich kroky v línii tých najlepších rozhodnutí v prospech ľudu, ktorých vo funkcii zastupujú. Ak by to bolo u týchto osôb vlastenecké cítenie samozrejmosťou, neboli by potrebné takéto zákony. Aj ten, čo na výkon funkcie objektívne nemá predpoklady, by sa jej sám sebakriticky vzdal, aby nespôsobil štátu a národu škodu.
Keďže žijeme v Európskej únii, kde je vlastenectvo nielen nežiaduce, ale posúvané až do roviny extrémizmu a trestného práva, tak je logické, že problémy s korupciou a rozhodnutiami v neprospech ľudu sú u nás veľmi vysoké. Ak nie je účinný mechanizmus na postih za takého rozhodnutie, potom ľahko sa prijímajú rozhodnutia neuvážené, ba priam lajdácke, či rozhodnutia ovplyvnené snahou sa obohatiť na úkor občanov. Samozrejme chápem, že rozhodnutie v akejkoľvek veci spravidla nesie v sebe aj isté riziko neúspechu, ktorý môže nastať aj z vyššej moci. To je však iná vec, než keď ku škode príde z dôvodu úmyselného porušenia povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti. Konatelia a členovia predstavenstva súkromných spoločností, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili. Niet dôvod, prečo by to u verejných funkcionárov malo fungovať inak.
Ďakujem za pozornosť.