Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem povedať, že vo svojom vystúpení nechcem a ani nebudem hovoriť, čo je v súvislosti s voľbou ústavných sudcov snáď najmedializovanejšie, teda nebudem hovoriť o otázke, či bývalý predseda vlády Robert Fico spĺňa alebo nespĺňa ústavné podmienky na svoju kandidatúru. Napokon túto otázku sme dopodrobna rozobrali na ústavnoprávnom výbore a môj postoj je celkom zrejmý z hlasovania, kde...
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, hneď na úvod chcem povedať, že vo svojom vystúpení nechcem a ani nebudem hovoriť, čo je v súvislosti s voľbou ústavných sudcov snáď najmedializovanejšie, teda nebudem hovoriť o otázke, či bývalý predseda vlády Robert Fico spĺňa alebo nespĺňa ústavné podmienky na svoju kandidatúru. Napokon túto otázku sme dopodrobna rozobrali na ústavnoprávnom výbore a môj postoj je celkom zrejmý z hlasovania, kde som opakovane hlasoval proti tomu, že podmienky kandidatúry spĺňa.
A neurobil som to preto, že by som sa na strane tzv. štandardnej opozície, že by som podporoval strany, ktorých prípadná vláda v budúcnosti by bola pre Slovensko a Slovákov rovnako katastrofálna, ako je tá súčasná vláda SMER-u, SNS a MOST-u - HÍD. Keď som hlasoval takpovediac proti Ficovi, urobil som tak preto, že dokumenty, ktoré predložil na ústavnoprávnom výbore, ma jednoducho nepresvedčili o tom, že spĺňa podmienky, ktoré vyžaduje ústava. A ani ja a ani nikto druhý z Ľudovej strany Naše Slovensko nemieni privierať oči nad nedodržiavaním zákona zo strany politikov a tobôž nemienime zachraňovať ľudí, ktorí Slovenskú republiku priviedli do stavu nesvojprávnej kolónie Európskej únie. Každopádne bolo by chybou, ak by bola táto rozprava len o jednom uchádzačovi, a preto radšej prejdem k celkovému hodnoteniu voľby kandidátov na ústavných sudcov.
Ako člen ústavnoprávneho výboru som mal možnosť absolvovať trojdňové vypočutie 39 uchádzačov o funkciu sudcu Ústavného súdu. Toto vypočutie sa tešilo veľkému záujmu médií a sledovalo množstvo ľudí, no napriek tomu som presvedčený o tom, že aj na tomto mieste je potrebné zosumarizovať jeho výsledky a povedať najmä vám poslancom Národnej rady, ktorí sa vypočúvania nezúčastnili, všetko podstatné o uchádzačoch, o ktorých už čoskoro budeme všetci rozhodovať.
Na prvom mieste si musíme všetci uvedomiť, že naším rozhodnutím o tom, koho z uchádzačov posunieme prezidentovi na vymenovanie, výrazne ovplyvňujeme to, kto bude celých 12 rokov rozhodovať na tom najdôležitejšom súde v našej republike na Ústavnom súde, a to o ničom menšom ako o Slovensku a o všetkých jeho občanoch. Pretože je to práve Ústavný súd, ktorý môže akékoľvek zákony, akékoľvek iné všeobecne záväzné predpisy a dokonca aj dojednané medzinárodné zmluvy zmiesť zo stola tým, že ich vyhlási za nezlučiteľné s ústavou. A je to Ústavný súd, ktorý môže zvrátiť aj priebeh volieb a referenda tým, že ich vyhlási za neplatné. A napokon je to Ústavný súd, ktorý je poslednou inštanciou na Slovensku, ktorá môže ochrániť základné práva a slobody našich občanov, poslednou inštanciou, ktorá môže zabrániť tak nástupu novodobej totality u nás, ako aj nástupu bezbrehého liberalizmu rozkladajúceho našu slovenskú spoločnosť a prevracajúceho stáročné hodnoty, ktoré nám odovzdali naši predkovia.
Svojím spôsobom teda rozhodujeme o tom, aký charakter bude mať Slovenská republika. Čo všetko, aké zákony, aké práva, aké povinnosti, aké konanie štátnych orgánov a iných subjektov bude u nás platiť, pretože to bude v súlade s ústavou, a čo, naopak, bude takpovediac za hranou, čo bude na Slovensku nemožné, pretože to Ústavný súd vyhlási za protiústavné.
Rozhodujeme tak v podstate o budúcnosti Slovenska a Slovákov. A práve preto nemôžeme pri výbere uchádzačov na funkciu ústavných sudcov pozerať len na formálne splnenie ústavou stanovených podmienok na vzdelanie, na prax, funkcie či vedeckú alebo publikačnú činnosť v oblasti práva a súdnictva, teda na veci, ktoré si každý z nás vie nájsť ľahko v životopisoch či motivačných listoch jednotlivých uchádzačov. Ale, naopak, musíme prihliadať na morálny kredit a na hodnoty, ktoré títo uchádzači vyznávajú. Dostať totiž na Ústavný súd sudcov, ktorí nemajú jasno v základných etických či právnych otázkach, ktorí nemajú odvahu otvorene hovoriť o svojich názoroch na súčasné, hoci aj kontroverzné témy alebo ktorí svojou hodnotovou orientáciou idú proti duchu samotnej ústavy, proti podstate nášho štátu a jeho základným záujmom, dostať takýchto sudcov na Ústavný súd by bolo z našej strany nielen nezodpovedné, ale vo svojej podstate by to nebolo nič iné ako vlastizradou.
Našou úlohou a naším poslaním ako zákonodarcov a politikov reprezentujúcich vôľu ľudí nie je totiž nič iné, ako ochraňovať, strážiť a presadzovať záujmy Slovenskej republiky a jej občanov, a to je aj zodpovedným rozhodovaním pri kreovaní jednotlivých štátnych orgánov. A toto jedine, toto musíme mať na zreteli pri každom rozhodovaní, a teda aj pri rozhodovaní o budúcej podobe Ústavného súdu.
A mal som to na zreteli aj ja, keď som všetkým uchádzačom kládol počas ich vypočúvania na ústavnoprávnom výbore tie isté otázky, ktorých cieľom bolo zistiť, ako sa jednotliví uchádzači stavajú k problematike zvrchovanosti Slovenskej republiky a ku koncepcii rodiny ako základnej a najdôležitejšej bunke každej ľudskej spoločnosti.
Aby som bol konkrétnejší. Na prvom mieste ma zaujímal ich pohľad na to, ako vnímajú zvrchovanosť Slovenskej republiky ako princíp zakotvený hneď v prvom článku, v prvom riadku a v prvom vete našej ústavy, a to v súvislosti s tým, čo sa uvádza v čl. 7 ods. 2 ústavy.
Na vysvetlenie: Až do 1. júla 2001 bola Slovenská republika bezpochyby zvrchovaným a nezávislým štátom. Po 1. júli 2001, keď bola Ústava Slovenskej republiky novelizovaná a pribudol tam sporný čl. 7 ods. 2, sa všetky naše zákony, všetky slovenské zákony a tým fakticky aj celá Slovenská republika podriadili právu Európskej únie. V praxi to znamená dve jednoduché, ale pritom fatálne následky pre Slovensko:
1. Čokoľvek si u nás v tomto parlamente schválime, akýkoľvek zákon na Slovensku prijmeme v oblasti hospodárstva, ekonomiky, ale aj v mnohých ďalších oblastiach, ktoré rieši Brusel, platí to len dovtedy, dokým Európska únia nerozhodne inak. Prečo? Pretože podľa čl. 7 ods. 2 ústavy majú právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
2. Ak Európska únia prijme nejaké nariadenie či smernicu, nech by išlo o akúkoľvek hlúposť, nech by boli tieto predpisy aj absolútne v rozpore s našimi národnými záujmami, Slovenská republika ich musí jednoducho akceptovať a dodržiavať, a to bez ohľadu na to, či s nimi my ako zákonodarcovia súhlasíme, bez ohľadu na to, či s nimi súhlasia občania Slovenskej republiky, ktorí nás volili a ktorých tu zastupujeme.
Ak teda máme v ústave článok, ktorý nadraďuje právo Európskej únie pred právom Slovenskej republiky, o zvrchovanosti, resp. suverenite nášho štátu nemôže byť ani reč. Nezáleží pritom, či sme sa vzdali len časti suverenity alebo či sme preniesli na Európsku úniu len výkon našich práv, tak ako to uvádzali niektorí uchádzači, pretože ak sa vzdáme čo i len časti suverenity, ak budú naše štátne práva vykonávať nie naše vlastné štátne orgány, ale cudzinci, teda cudzia moc, už nie sme viac suverénny štát. Suverenita totižto nie je nič iné ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu aj navonok. A neznamená nič iné ako to, že štát nie je podrobený vôli a záujmom iného štátu alebo vôli medzištátnych združení.
V prípade Európskej únie všetci dobre vieme, že náš štát je celkom závislý od toho, čo k nám príde z Bruselu, že náš štát sa nepodrobuje vôli svojich občanov, ale vôli cudzincov, záujmom cudzej moci, záujmom a rozhodnutiam Bruselu, na ktoré nemáme prakticky žiaden reálny vplyv.
Žiaľ, ako som mal možnosť počuť z úst samotných uchádzačov, okrem uchádzača, ktorého som navrhol ja sám, Dr. Hrádeka, sa nenašiel ani jeden jediný, ktorý by vnímal naše členstvo v Európskej únii ako ohrozenie našej zvrchovanosti. Tí, čo majú mať na zreteli ochranu ústavnosti, a teda aj ochranu princípov, na ktorých Slovenská republika vznikla a na ktorých musí stáť, ak nemá byť nejakou nesvojprávnou kolóniou, tak títo uchádzači sa zmohli len na suché konštatovanie, že sme sa dobrovoľne pripojili k Európskej únie na základe referenda a teda že musíme tento stav, toto podriadenie cudzincom, ktoré ja nenazvem inak ako otrockým podriadením, že ho musíme jednoducho akceptovať.
Niektorí z nich prišli dokonca s názorom, o ktorom ani netušili, že bude za pár dní potom prekonaný rozhodnutím samotného Ústavného súdu. Vraj jednotlivé ustanovenia ústavy nemôžu byť vo vzájomnom rozpore. Tento trocha naivný názor, ktorý mal veľmi jednoducho vyriešiť problém zvrchovanosti Slovenskej republiky v rámci Európskej únie bez toho, aby sa nad ním museli ďalej zamýšľať, im vyvrátil 30. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vo veci bezpečnostných previerok sudcov a kandidátov na vymenovanie sudcov konštatoval vzájomný rozpor jednotlivých ustanovení ústavy.
Ústavný súd pritom vyslovil veľmi dôležitú vetu, citujem: "Ústava Slovenskej republiky obsahuje implicitné materiálne jadro, pričom základ tohto implicitného materiálneho jadra ústavy tvoria princípy demokratického a právneho štátu a tomuto jadru nemôžu odporovať ani ústavné zákony."
Konštatoval tak fakticky, že akýkoľvek ústavný zákon prijmeme, teda aj ústavný zákon, ktorý v roku 2001 podriadil naše právo právu Európskej únii, musí byť v súlade s princípmi vyjadrenými práve v čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že Slovenská republika je nielen demokratický a právny štát, ale na prvom mieste že je štát zvrchovaný. A práve tieto princípy aj ochranu musí mať na zreteli každý ústavný sudca.
Poďme ale ďalej. Ešte viac ako v prípade postoja k zvrchovanosti vo vzťahu k Európskej únii sa jednotliví uchádzači demaskovali pri hodnotových otázkach, na ktoré som sa ich pýtal. Väčšina z nich sa práve pri týchto otázkach krútila ako hadi a alibisticky sa vyhovárala na to, že nie je vhodné, aby sa kandidát na sudcu vyjadroval k témam, ktoré môžu byť v budúcnosti predmetom konania na Ústavnom súde.
V skutočnosti práve preto, že Ústavný súd môže byť v budúcnosti tým orgánom, ktorý rozhodne v konečnom dôsledku o tom, či u nás budú platiť registrované partnerstvá homosexuálov či iných sexuálnych deviantov, alebo adopcie detí týmito indivíduami, práve preto je mimoriadne dôležité, aby sme vedeli, aký názor majú uchádzači na funkciu ústavných sudcov, názor na tieto etické témy.
A rovnako tak je dôležité, aby sme vedeli ich postoje k tzv. Istambulskému dohovoru, na ktorý som sa ich pýtal, pretože práve ten pod zámienkou ochrany žien pred domácim násilím pretláča tzv. gender ideológiu, ktorá popiera prirodzené rozdiely medzi mužmi a ženami a vychádza z pomätenej predstavy, že človek sa rodí ako osoba bez rodu, pričom rod sa vytvára postupne vplyvom spoločnosti, výchovy alebo procesom sebaurčenia. Čiže inými slovami, že svoje pohlavie si môžme slobodne vybrať, že sa môžme kedykoľvek rozhodnúť, či budeme vychovávať z našich synov ženy a z našich dcér mužov.
Poviem to jednoznačne. Každý, kto má na zreteli naše národné záujmy, každý, kto nechce, aby naše deti či vnuci žili v degenerovanej spoločnosti, v ktorej bude za normálne považované aj tá, za normálne považované aj tie najväčšie zvrhlosti, každý rozumný človek musí dbať na to, aby rozhodujúcu moc v našom štáte, a to aj súdnu moc a zvlášť súdnu moc na Ústavnom súde, nemali liberáli ani iní nezodpovední jedinci, ale ľudia, ktorí sa dôsledne držia a napĺňajú to, čo je napísané v samotnej preambule našej ústavy. V preambule, kde sa píše o pamätaní na politické a kultúrne dedičstvo našich predkov, kde sa píše o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve.
Žiaľ, ako som mal možnosť zistiť na vypočúvaní uchádzačov o funkciu ústavných sudcov, Slovensko sa nachádza ešte v horšom bahne, ako som si myslel. Ak totiž z 39 uchádzačov nájdeme nanajvýš dvoch alebo troch, ktorí odmietajú zvrhlú protispoločenskú, a trúfam si povedať, aj protiústavnú agendu liberálov, a ostatní buď mlčia, alebo dokonca otvorene túto agendu podporujú, ako napríklad dnes už odstúpivšia kandidátka rektorka Akadémie policajného zboru Lucia Kurilovská, tak potom sa takmer so stopercentnou istotou dostanú na Ústavný súd ľudia, ktorí Slovensko a jeho spoločnosť pri prvej príležitosti svojimi rozhodnutiami zničia. A to práve, páni poslanci, nemôžeme dopustiť.
Ak mám teda vyjadriť dojem, aký som nadobudol z tohto vypočúvania, niekoľkými jednoduchými slovami, tak poviem, že som bol svedkom zbabelosti, svedkom vykrúcania, svedkom nerozhodnosti takmer všetkých uchádzačov, a to nielen v aktuálnych etických otázkach, ale dokonca aj v otázkach medzinárodného práva, ktoré Ústavný súd takisto rieši, keďže posudzuje súlad medzinárodných zmlúv s ústavou. Za všetky len dva príklady.
Keď som samotnej predsedníčke Najvyššieho súdu Daniele Švecovej položil otázku, ako sa pozerá na problematiku budovania múrov rozdeľujúcich obyvateľov jedného štátu, konkrétne na budovanie múrov rozdeľujúcich dokonca už aj diaľnice v štáte Izrael na židovskú a palestínsku časť, teda o problematike, ktoré mnohí, mnohé ľudskoprávne organizácie vnímajú ako prejav apartheidu, nedostalo sa mi absolútne žiadnej odpovede. Pani Švecová sa proste odmietla na túto tému vyjadriť.
A podobne keď som sa iného uchádzača opýtal na to, ako vníma útok Spojených štátov na Irak bez toho, aby boli Spojené štáty sami napadnuté a bez mandátu Bezpečnostnej rady OSN, či toto nie je agresia z hľadiska medzinárodného práva, opäť som sa nedočkal žiadnej odpovede.
Akoby sa viacerí uchádzači báli vyjadriť svoj názor na tieto témy len preto, že sa negatívne dotýkajú štátov, ktoré u nás nemožno kritizovať, a to, bohužiaľ, ani na tejto parlamentnej pôde, ak, samozrejme, ako poslanci nechceme dostať tisíceurovú pokutu, tak ako sa to stalo poslancom Mizíkovi a Mazurekovi.
No čo ma najviac prekvapilo, nebolo to, že sa na Ústavný súd chcú dostať väčšinou eurohujeri alebo ktorí, kandidáti, ktorým slovenská zvrchovanosť nič nehovorí, ani to, že tam chcú ísť ultraliberáli podporujúci práva deviantov, najviac ma prekvapilo, že ústavnými sudcami sa chcú stať aj takí odborníci a "ochrancovia ľudských práv", ktorí už teraz svojimi rozhodnutiami zasahujú do základných práv a slobôd garantovaných ústavou. Mám na mysli napríklad sudcu Najvyššieho súdu Petra Melichera, ktorý aj pred ústavnoprávnym výborom obhajoval svoje rozhodnutie nezaregistrovať jedno mládežnícke občianske združenie, pričom ako dôvod uviedol okrem iného aj to, že v stanovách malo toto združenie ako svoj symbol uvedenú hymnickú pieseň "Hej, Slováci!". Teda aj na vypočúvaní pred ústavnoprávnym výborom som sa dozvedel, že podľa sudcu Najvyššieho súdu, ktorý chce byť už aj ústavným sudcom, je fakticky nelegálne používať pieseň, ktorú vytvoril ešte v roku 1834 štúrovský básnik Samo Tomášik, ktorú používa nespočetné množstvo rôznych organizácií a jednotlivcov a dokonca aj súčasná vládna Slovenská národná strana. Tak toto je podľa tohto kandidáta niečo, čo je dôvod na to, aby občianske združenie nemohlo byť riadne zaregistrované.
Ale máme tu ešte jedného kandidáta, ktorý chce byť na jednej strane sudcom Ústavného súdu, ale na strane druhej mu nerobí problém, aby ako poslanec Národnej rady zahlasoval za zákon, ktorý je podľa Ústavného súdu protiústavný, a to nie v nejakej technickej záležitosti, ale priamo vo veci základných práv a slobôd. A ten kandidát nie je nikto iný ako dnes už bývalý člen ústavnoprávneho výboru za MOST - HÍD Peter Kresák. Ten Kresák, o ktorom tu včera pán poslanec Matovič hovoril ako o vedomom spolupracovníkovi ŠtB. Ten poslanec Kresák hlasoval za novelu bývalej ministerky Žitňanskej, novelu Trestného zákona, ktorá pod zámienkou boja s extrémizmom zásadným spôsobom zasiahla do práva na slobodu prejavu. A nehovorí to ja. Konštatoval to 9. januára tohto roku sám Ústavný súd, keď vyslovil, že niektoré ustanovenia tzv. extrémistických trestných činov sú v rozpore s čl. 24 ústavy, ktorý hovorí práve o slobode prejavu. A za toto zahlasoval pán poslanec a kandidát na ústavného sudcu Peter Kresák.
Panie poslankyne, páni poslanci, ak má byť toto vizitka kandidátov na ústavných sudcov, tak nás naozaj Pán Boh ochraňuj, pretože ak sa správne nerozhodneme a takíto ľudia sa na Ústavný súd dostanú, tak potom sa môžme rozlúčiť nielen s poslednými zvyškami našej nezávislosti a s poslednými zvyškami tradičných a stáročiami overených hodnôt, ale aj s poslednými zvyškami slobody prejavu. Potom môžme z našej ústavy vymazať hneď prvú vetu, že sme zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Prosím, pamätajte na to pri svojej voľbe. A hlasujte za takých kandidátov, ktorí možno nie sú najväčšími odborníkmi na ústavné právo, za ktorými možno nie sú desiatky učebníc či súdnych rozhodnutí, ale ktorí sú morálne bezúhonní a dôsledne dbajú na tie najzákladnejšie princípy, na ktorých stojí a musí stáť aj po našej voľbe slovenský štát.
Ďakujem.
Skryt prepis
