Videokanál klubu

Dobre, druhýkrát ruším. Ďakujem pekne za slovo.
Pán Hrnko, samozrejme, ja sa nemôžem k ničomu vyjadrovať, ale vy máte patent na všetko! Ja som predsedníčka ľudskoprávneho výboru, ktorý má v gescii Ústav pamäti národa. Na to ste pozabudli. Vy, keby ste boli hrdina, tak sa tam napíšete medzi predkladateľov a hanbíte sa spolu s ostatnými, ktorí predkladajú takúto novelu zákona! Jednoducho vašou snahou je ovládnuť, ideologicky ovládnuť Ústav pamäti národa. A doplatia na to tí, ktorí boli obeťami minulých režimov. Lebo im nejde o to prekladanie alebo o ten historický, aby z toho bol historický ústav, ktorý robí iba reálnu odbornú činnosť. Im nejde o to, aby robil iba reálnu odbornú činnosť, čo sa týka sledovania histórie. Na to máme Historický ústav Slovenskej akadémie vied. Im ide o to, aby bola živá pamäť národa, aby ste si pamätali to, čo sa udialo ľuďom, aby sa to už nikdy viac nezopakovalo. Ale vám to je úplne jedno!
Mnohým vadí naozaj, akým spôsobom ústav funguje. A teraz nehovorím, že tam problémy, medziľudské vzťahy fungujú dobre. K tomuto sa nevyjadrujem. Hovorím o fungovaní Ústavu pamäti národa. A mne to príde tak, že možnože si vravíte, že aspoň nebude mať kto pripomínať tú červenú alebo hnedú minulosť. Aj niektorých tunák z pánov poslancov. A toto mi je strašne ľúto. Ničíte ústav tým, ako meníte jeho štrukturálne nastavenie. Hanba! (Potlesk.)

Vážené kolegyne, kolegovia, do tretice sa budem vyjadrovať k novele zákona o Ústave pamäti národa, ktorý teda ako od začiatku o tom hovoríme, podľa mňa je vysoko neprofesionálny a zle spracovaný. Zle spracovaný najmä v tom, že dôjde k utlmeniu činnosti, som presvedčená o tom, že dôjde k utlmeniu činnosti a – čo je horšie – k presmerovaniu hlavných činností. To, čo má otvárať ľuďom oči, to, čo má udržiavať pamäť národa, bude utlmené a prekladanie dokumentov, tak to poviem, možnože trošku expresívnejšie, prekladanie dokumentov v archívoch sa stane prioritou. Považujem to za zlé, neprofesionálne, neodborné a bojím sa, že nakoniec výsledkom bude to, že Ústav pamäti národa pôjde pomaly, ale iste do stratena.
O novele zákona o Ústave pamäti národa už bolo povedané veľmi veľa konkrétnych vecí, ktoré vadili v novele, boli ponúknuté aj riešenia, aj keď pán podpredseda Glváč na výbore ešte včera hovoril, že mu vadilo, že mladí ľudia, mladí ľudia, ktorí spisovali petíciu, nepodali nič konkrétne. Oni nie, oni na to nemali ani páky, ani možnosti, aby spracovali legislatívne návrhy, ale tu v parlamente, v Národnej rade, boli podávané pozmeňovacie návrhy, ktoré tie najhoršie state vypúšťali a celú novelu upravovali tak, aby funkčnosť Ústavu pamäti národa bola zachovaná.
Napriek tomu, napriek všetkým tým výčitkám kolegov, ktorým leží na srdci správnosť fungovania Ústavu pamäti národa, neprešla žiadna pozitívna zmena v rámci tejto novely predkladanej koaličnými poslancami. Doteraz sme sa nedozvedeli odpovede na otázky, akým spôsobom neplní svoje úlohy stanovené v zákone Ústav pamäti národa. Doteraz sme sa ani nedozvedeli, akým spôsobom táto novela bude zabezpečovať plnenie bežných prevádzkových úloh, akým spôsobom bude štatutárny orgán tvorený deviatimi ľuďmi v skutočnosti fungovať.
Hovorili sme o deväťhlavej vydre, ktorá by mala fungovať ako riadiaci článok ústavu. Je to naozaj najmenej funkčný model, ktorý prinesie oveľa viac problémov ako riešení. Toto všetko ma veľmi znepokojuje. A vychádzajúc z pripomienok prezidenta republiky, zdá sa, že aj jeho. Zmena formy vedenia ústavu nie je vôbec jednoduchá vec, ako to na prvý pohľad môže vyzerať pre tých, čo nemajú skúsenosti s riadením pracovných kolektívov. Preto si myslím, že je hazardom urobiť zmenu a čakať, ako to dopadne. Lebo tak ako je novela postavená, je to hazard na Ústave pamäti národa.
Minule som hovorila o tom, že Ústav pamäti národa alebo tie zmeny sú vyprovokované tými štyrmi slovami, ktoré som rozviedla v rozprave. Ja ich iba zopakujem, už nebudem opakovať celé to pozadie, ale ide hlavne strane SMER a SNS o pozície, peniaze, pomstu a politiku. Štyri "p". Trvám na tom, že tak ako ste nastavili fungovanie Ústavu pamäti národa, bude viesť postupne k jeho likvidácii a k zmene nastavenia nie medziľudských vzťahov, tie žiadnym zákonom neopravíte, ale bude viesť k utlmeniu aktivít, ktoré majú oživovať pamäť národa. Je to hazard, ak by ste chceli k tomu pristupovať zodpovedne, postupovali by ste tak, keď ako sa robila príprava zhruba pred piatimi rokmi zmeny zákona o Ústave pamäti národa. Zavolali by ste odborníkov, ktorí sa podieľali aj na správe ústavu, aj majú historickú skúsenosť, aj sú odborníkmi. Ale nie, vy ste si povedali, že páni, päť pánov poslancov má patent na rozum, z toho vieme, že v pozadí toho sú aj tak iní páni, ktorých ja veľmi rada pomenujem: pán podpredseda Glváč, pán poslanec Hrnko, to sú hlavní iniciátori zmien, ktoré sú nastavené v Ústave pamäti národa.
Takže zákon je naozaj zle riešený, s tým sa stotožňuje aj sám prezident Slovenskej republiky. Popisuje presne dôvody, ktoré sme uvádzali aj my vo svojich rozpravách a vo svojich odôvodneniach, že spoločný kolektívny orgán neprinesie pozitívne riešenie problémov, ktoré v Ústave pamäti národa existujú. Rovnako pokrivkávajú aj práva pri odvolávaní členov správnej rady.
Tu by som sa možno pristavila pri pozmeňovacom návrhu, ktorý dala pani poslankyňa Edita Pfundtner. Umýva si ruky nad všetkým, pretože dala zlepšujúci pozmeňovací návrh a teší sa z toho, že ho podporilo 124 poslancov. Pani poslankyňa, škoda, že tu nie ste. Som rada, že ste aspoň takýto pozmeňovací návrh podali, ale všetci jednoznačne sme hovorili, že to nerieši to hlavné zlo, ktoré prinášate v tejto novele. Rovnako som rada, že ste vystúpili z...; nie ste už členkou tímu predkladateľov, že ste stiahli svoj podpis, lebo si tiež uvedomujete, že asi až tak celkom s kostolným poriadkom to nie je. To som rada. Ale prosím vás, neumývajte si ruky z toho, že podporujete takýto návrh len preto, lebo ste dali pozmeňovací návrh, ktorý vo veľmi malej miere zlepší podmienky fungovania alebo odvolávania členov správnej rady. Tak ako to v niečom možnože pomôže, v iných veciach to ešte aj priťaží členom správnej rady.
Zákon je naozaj zlý a som presvedčená, že doplatí na to svojou funkčnosťou. Je, malo by byť pre nás dôležité, aby sa z toho nestal uzatvorený ústav, historický ústav, ale aby pripomínal zverstvá minulých neslávnych dôb – fašistickej aj komunistickej. Preto je zákon zlý. O pozmeňováku, ktorý sme dávali, som hovorila. Neboli ste ochotní ani debatovať o ňom, ani ho nejakým spôsobom podporiť.
Ústav pamäti národa má oživovať a udržiavať živú pamäť, nie sú dôležité papiere v archívoch, dôležití sú tí ľudia, ktorí mali životnú skúsenosť a ktorí stále čakajú, že sa o nich niekto obzrie. Je to napľutie do tváre obetí a ich rodín, ktoré vás prosili, aby ste to nerobili. Nejde o nás, ide o tých, ktorí mali skúsenosť s bývalými a minulými režimami. Preto boli vytvorené petície na nepodporu vami navrhovaného zákona, petície dcér politických väzňov, petícia mladých ľudí, ktorí sa nemohli pozerať na to, čo idete s ústavom urobiť. Úplne ste odignorovali ich hlasy. Odignorovali ste ich možno, pán Glváč sa veľmi tvrdo vyjadroval k tomu, že on sa stretol s nimi. Dôležité nie je, že len sa stretol, dôležité je, že nepohol ani prstom v tom, aby prijal niektoré ich výčitky a pomohol ich vyriešiť. Nemal, nemali ste nikto z vás ani ochotu.
Jeden učiteľ hovoril, že dejepis je ideológia prepojená na minulosť a dnes sme v situácii, kedy si vládna moc ide uzurpovať, aplikovať svoju ideológiu na minulosť Slovenskej republiky. Idete si uzurpovať ovládnutie Ústavu pamäti národa a jeho nasmerovanie tak, ako to vyhovuje niektorým ideologickým prúdom vládnych strán. Je mi to nesmierne ľúto. Preto vás chcem vyzvať, už len vyzvať predkladateľov novely poslaneckej, aby ste tento návrh naozaj stiahli, aby ste ho vrátili späť tam, kde patrí, na odbornú úroveň a spoločne s ľuďmi, ktorí sa tomu rozumejú, nielen s poslancami a politikmi, ktorí naozaj mnoho vecí vidia len zvrchu, len obalene, riešili problémy tak, ako sa patrí, dostatočný čas a na dostatočnej odbornej úrovni.
Stotožňujeme sa s pripomienkami prezidenta, ktoré boli veľmi podrobne popísané, budeme určite hlasovať za tieto pripomienky prezidenta a som presvedčená o tom, že takto vrátená novela, teda taká novela, ktorá bola prijatá Národnou radou, by nemala mať miesto na schvaľovanie vôbec.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne, kolegovia, pán minister, ja len krátko možno aj kvôli tomu, aby som vám mohol povedať, že alebo aby ste videli, že naozaj sa snažíme konštruktívne diskutovať, a keď je, sú dobré návrhy, tak sa snažíme ich aj oceniť. A tak ako som vystúpil aj v prvom čítaní, tak chcem to len potvrdiť aj v tom druhom čítaní, že napríklad ten daňový index, ktorý je súčasťou teda tohto zákona, je naozaj opatrenie, ktoré veľmi vítame a myslíme si, že je veľmi dobré. Takže chcem aj tu oceniť prácu a vôbec to smerovanie, že ideme týmto smerom, že proste aj ministerstvo financií má záujem, a teda finančná správa vychádza takto v ústrety daňovým poplatníkom, ktorí si naozaj plnia svoje povinnosti a ktorí sú poctivými daňovými poplatníkmi, keď to tak môžem povedať.
Krátko by som chcel ešte nadviazať aj práve na tú elektronickú komunikáciu, pretože to je niečo, čo sa za posledný mesiac od toho prvého čítania vyvinulo a teraz vlastne na to reagoval aj pán poslanec Mihál. Ja by som to dal trošku možno do iného svetla a chcel by som len povedať, že v súčasnosti je problém s tým, že finančná správa ako taká nie je napojená na systém elektronickej komunikácie cez Slovensko.sk, že človek sa musí zatiaľ samostatne zaregistrovať a vlastne toto priame prepojenie tu momentálne nefunguje. Ak toto správne chápem, čo na druhej strane tomu aj rozumiem, je to z dôvodu toho, že naozaj táto databáza alebo vôbec tento systém je veľmi dôležitý, aby bol chránený a práve Slovensko.sk túto ochranu neposkytuje. Videli sme vlastne aj posledný mesiac, aké boli problémy, aj sme na ne poukazovali, a toto je niečo, čo by malo byť vyriešené, lebo takisto ako na to napríklad pán Mihál poukázal, tak my si myslíme, že vôbec, ak chceme, aby fungovala naozaj elektronizácia, keď tak poviem, alebo informatizácia spoločnosti, tak je dôležité, aby každý občan, alebo najlepšie to bude fungovať, ak každý občan bude súčasťou tohto systému a bude môcť jednak využívať, ale zároveň aj bude súčasťou toho. Vieme, že napríklad toto je príklad Estónska. Ale robiť to paralelne, ak to, opäť hovorím, že komunikovať samostatne s finančnou správou a potom mať samostatne komunikovať cez elektronickú schránku, si myslíme, že nie je dobré riešenie a že je potrebné, aby tuto nastal čo najskôr posun, aby finančná správa bola ako podskupina tejto celej informatizácie, aby to čo najskôr začalo fungovať.
Čiže toto len tým, že sa táto tu téma objavila, a tým, že za ten mesiac naozaj vyplávali na povrch aj skutočnosti, ktoré vyplávali, tak chcem len poukázať na to a dať taký apel aj vám ako predstaviteľovi vlády, aby proste toto bolo zabezpečené čo najskôr, lebo myslím si, že to prinesie naozaj ten skutočný benefit.
Takže to už len kratučko som chcel k tomu. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi krátko vystúpiť v nadväznosti aj na to, čo prezentoval kolega Mihál. Ja by som možno tak dve veci chcel povedať.
Teda k tomu prvému, k tej archivácii, ako ste povedal, aj pán minister v úvode, teda dopytovali sme sa na to u vašich kolegov na ministerstve financií. A musím teda povedať a pochváliť zároveň skvelú prácu vašich ľudí na ministerstve financií aj v tom, v tej komunikácii aj vo vysvetlení a naozaj môžem povedať, že to veľmi pomohlo, pretože sme si ozrejmili teda, že nejde k takému, nedochádza k tomu, že by museli naozaj v tej papierovej podobe tí podnikatelia držať vlastne tieto doklady. Takže ešte raz veľká vďaka, ak ste aj tu na balkóne, tak ďakujeme, ceníme si to a vážim si to aj o to viac, že hoci sme opoziční poslanci, že naozaj ministerstvo funguje z tohto pohľadu objektívne a tá komunikácia je tam korektná.
Čo sa týka tej archivácie, tak toto, samozrejme, podporujeme, pretože sme uvažovali práve nad tým, že, áno, je to síce na jednej strane možno čiastočná záťaž pre podnikateľov, lebo tí, ktorí to majú v papierovej podobe, tak budú to musieť konvertovať do tej elektronickej, čo môže byť nejaká záťaž, ale zase na druhej strane povýšili sme ten princíp práve boja proti únikom pred daňovými povinnosťami a z tohto pohľadu teda nám toto riešenie vychádza ako, ako dobré a dôležité a potrebné. Takže túto časť riešenia vieme podporiť.
Avšak tá druhá, práve to zrušenie živnosti, tak práve tá argumentácia, ktorú použil aj kolega Mihál, je niečo, čo nám tam stále ruší, aj keď teda ja rozumiem tomu faktu, ak som teda sa správne informoval, že je to len možnosť, vlastne ten zákon hovorí, že len môže vlastne dôjsť k zrušeniu, ale už toto samotné jednak dáva rozhodovanie do rúk konkrétnych ľudí a nie sú tam taxatívne ako keby vymedzené nejaké podmienky. A po druhé aj tie presne, tú argumentáciu a nebudem to opakovať, lebo však pán Mihál to veľmi dobre vysvetlil, tak to je dôvod, prečo vlastne nemôžme tomuto celému zákonu vyjadriť našu podporu. Tak len aby ste rozumeli potom aj nášmu hlasovaniu.
To je všetko, ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Ešte pred hlasovaním o prvom bode programu by som chcel stiahnuť pozmeňovací návrh skupiny poslancov k zákonu č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení z dôvodu toho, že ukázali sa nejaké legislatívnotechnické problémy s realizáciou tohto návrhu, a preto by sme teda tento návrh stiahli a podáme ho na budúcej schôdzi, keď tieto problémy sa vyriešia.

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Pán poslanec, ostatní poslanci, ktorí sú podpísaní, súhlasia s tým?

Suchánek, Alan, poslanec NR SR
Áno, oboznámil som.

Dámy a páni, možno na rozdiel od viacerých ja uvítam, ak vznikne cena Alexandra Dubčeka aj Jozefa Miloslava Hurbana, sú to osobnosti, ktoré, ktoré treba aj takýmto spôsobom na Slovensku sprítomňovať pravidelne, pri udeľovaní ceny by sa to aj dialo.
To, k čomu mám výhrady, a to asi zdieľam s mnohými z opozície, je to, že sa to robí systémovým opatrením zmenou vzťahov medzi ústavnými inštitúciami. Ak existuje spor medzi osobami, ktoré predstavujú ústavné inštitúcie, také spory demokracia zvláda a je na ne stavaná. Práve demokracia je tým zriadením, ktoré z toho, prečo kedysi začínali voľne robiť politickú prevádzku, ktorá ak sa odohráva v rámci nejakej normálnej európskej politickej kultúry, nemusí verejnosť vôbec trápiť a generuje nové podnety a z tých konfliktov môžu vzísť aj dobré veci. Ak ale sa vytvára zakódovaný konflikt medzi ústavnými inštitúciami, tak treba na to upozorniť, možno vy si presadíte, čo chcete, nebude to žiadna veľká tragédia, nebesá preto nespadnú, ale pre poctivosť treba pripomenúť, ako sa veci majú a o to sa pokúsim.
Ak sa nemajú niekdajší rivali o post hlavy štátu radi, na tom nie je nič ani poburujúce, ani znepokojujúce a vôbec to nemusí trápiť pani demokraciu, ktorá to prežije, tak ako prežila aj oveľa väčší spor prezidenta a premiéra v 90. rokoch. Ale je treba pripomenúť, že nech nevnášajú túto svoju osobnú zášť do zákonov, do legislatívy. Nech sa Národná rada opäť a opäť nemení na inštitúciu, ktorá slúži momentálnym politickým konfliktom, hrám alebo stranám. Toto je inštitúcia, ktorá má slúžiť verejným záujmom.
Ku budovaniu štátu patrí poriadok. Poriadok a stabilita vzťahov medzi piliermi štátu. Takými piliermi štátu je inštitút priamo voleného prezidenta a takisto vláda Slovenskej republiky. Nie sú to inštitúty hoci rovnako významné, nie sú to inštitúty s rovnakou legitimitou. Prezident je volený priamo občanmi, ako viete, vláda, vláda je volená nepriamo, legitimita vlády je na celkom inom poschodí než legitimita prezidenta. Na to pamätá aj ústava, ktorá potom presne definuje, ako a do istej miery aj v spolupráci s vládou prezident udeľuje štátne vyznamenania. Tie štátne vyznamenania sú jedným zo znakov štátnosti práve tak, ako je pečať, ako je zástava, ako je hymna. Nie sú možno tak vnímané, ale mali by sme ich tak vnímať. Štátne vyznamenania opisujú tvár nášho príbehu. Opisujú, ako naši ústavní činitelia vnímajú Slovenskú republiku a jej hodnoty. Lebo tie vyznamenania sa udeľujú mnohým osobám a za tých 25 rokov už pomaly, ktoré Slovenská republika existuje, nám hovoria často aj nepríjemné pravdy.
Priznám sa vám, že ja ako bývalý politický väzeň som sa, samozrejme, netešil zo zvolenia niektorých prezidentov a ešte menej som sa tešil, keď som videl, keď jeden z nich, tiež bývalý člen Komunistickej strany, udelil najvyššie štátne vyznamenanie dôstojníkovi pohraničnej stráže, ktorý slúžil na úsekoch vtedy a tam, kde prišlo k zabitiu nevinných ľudí. Dokonca osoby, ktorá ani nechcela prejsť hranicu. To je, samozrejme, jeho osobná tragédia, pretože on iste nebol krvilačný vrah, ale jeho životný príbeh s týmto rozporom, že slúžil zločineckému režimu pri zabíjaní nevinných ľudí na železnej opone, nemal vyvrcholiť udelením najvyššej štátnej, štátneho vyznamenania. Predsa sa tak stalo, a napriek tomu som ani ja a ani iní demokrati nevolali po zmene systému udeľovania štátnych cien.
Prezident, ktorý cenu udelil, bol u nás dve volebné obdobia. Udeľoval ceny 10 rokov. Možno ich udelil aj najviac zo všetkých prezidentov. Už z logiky tejto dĺžky mandátu to naznačuje, a predsa sa nevytvárala, ani keď sa demokrati dostali k moci, nejaká zmena, ktorá by spochybnila ústavnú legitimitu tohoto piliera, aby udeľoval štátne vyznamenania práve prezident a aby sa nevytváralo zdanie konkurenčnej štátnej ceny alebo konkurenčného štátneho vyznamenania v nejakej inej ústavnej inštitúcii.
Ak si ceníme Alexandra Dubčeka, ako tu zaznieva, a ľudí práce, ak si ceníme Jozefa Miloslava Hurbana a ľudí patriotizmu, akože si ich ceníme a takisto aj obe tieto osobnosti, nájdime, pán premiér a páni a dámy z koalície, takú cestu, ktorá nevytvorí vo verejnosti zmätok, že kto tu vlastne je prvým občanom štátu, kto je tu hlavou štátu a kto teda udeľuje tú prvú ligu vyznamenaní. Lebo ak to teraz kvôli tomu malichernému sporu medzi práve existujúcim premiérom a práve existujúcim prezidentom vykonáte, tak neprispejete k jasnosti a zrozumiteľnosti budovania štátu a k legitimite a rešpektu, ktoré by mali udeľovanie týchto cien sprevádzať. Neprispejete. Zahmlíte to, budete sa smiať, že teraz darmo vyhral Kiska, udeľujeme aj my ceny a ešte im dáme aj nejaké groše. Veď to je detinské! To nestojí za to, dámy a páni.
Pokojne poďme prediskutovať tie výhrady, ktoré pán prezident napísal, mne sa zdajú byť naozaj vážne a poďme nájsť cestu, že ak chce vláda udeľovať nejakú cenu, aby to nezvádzalo k pocitu, že vyhadzuje alebo znižuje hodnotu štátnych vyznamenaní udeľovaných hlavou štátu a že ako deti na piesku si jeden druhému rúcajú svoje zámočky.
Robert Fico a Andrej Kiska sa radi mať nemusia, ako som povedal, nie je to pre pani demokraciu žiaden problém, ale ich inštitúcie sa rady mať musia, musia sa vzájomne rešpektovať podľa toho, ako im to prikazuje ústava a ako to od nich očakávajú občania Slovenskej republiky. V tomto prípade to znamená zo strany vlády uznávať, že priamo volený prezident má v našej ústave jednoznačne zakotvené aj teda nie veľké práva, naozaj nie veľké, o nejakom rozpúšťaní parlamentu, ako môžu iní priamo volení prezidenti, nemôžu naši prezidenti ani snívať, a takisto legislatívnych iniciatív a ďalších a ďalších právach, ktoré by z inštitútom priamo voleného prezidenta mali ísť. Tu sa ale, naopak, ešte odoberajú alebo nejakým spôsobom znižuje hodnota tých, toho torza práv, ktoré priamo volený prezident Slovenskej republiky má. S tým, samozrejme, s takýmto procesom vonkoncom nemá ani osoba, ani momentálne hraná aféra Andreja Kisku. Tu hovoríme o priamej voľbe a o priamo volenom prezidentovi štátu a o pravidlách, ktoré nie sú na týždeň ani na mesiac. Alebo sú? Dáme do zákona, dámy a páni z koalície, že toto platí len dovtedy, dokedy bude sa volať prezident Slovenskej republiky A. K. a bude z Popradu?
Dámy a páni, na okraj toho, teda toto je vlastne tá podstata, tento môj apel, vyzývam vás a prosím, nerobte účelový zákon v tomto zmysle, lebo to oslabuje jasnosť a hodnotu štátnych vyznamenaní udeľovaných hlavou štátu, mätie to naše úsilie, aby občania rozumeli svojej republike, aby si vážili jednotlivé inštitúty demokracie, jednotlivé inštitúty ústavnosti, ktoré tu máme, a vytvára to malicherný, teda je zjavne motivované malichernou momentálnou nespokojnosťou a konfliktom, ktorý sa rozhorel, žiaľ, medzi oboma. Nemeňte pravidlá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Ani vy, pán poslanec, nemeňte pravidlá.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Koniec?

Bugár, Béla, podpredseda NR SR
Áno, desať minút ste mali.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ale dá sa to zakončiť aj tým, že nemeňte pravidlá tam, kde to netreba.

Ďakujem. Chcel som spomenúť aj to, že neviem, čo z môjho prejavu urobilo županský prejav, ale, pán Jarjabek, ďakujem, áno, kandidujem na župana. Ak je to ten motýlik, tak už tomu rozumiem. A okrem toho som ale zdôraznil, myslím si, že dve základné roviny, a to je, že na začiatku mala byť dohoda, dohoda medzi tromi významnými ústavnými inštitúciami: prezidentom, vládou a parlamentom. Nebola, bohužiaľ.
A druhú rovinu, ktorú som sa chcel alebo snažil osvetliť, bolo to, že sme mimo ústavného rámca a pôsobíme na poli morálky, cti, etiky odmeňovania a robíme so symbolmi. Preto nesedí prirovnanie ohľadom privatizácie, o možnej privatizácii Slovenského národného divadla a podobne, pretože ak tieto symboly zapadnú do spoločnosti a budú viazané na konkrétne mená, tak je jedno, čo bude napísané v zákone, ale zostane to ako Ficova a Dankova cena, ktorá bola vynútená, resp. ohnutá a zlomená cez koleno, pretože zvykol som si, že dlhodobú stabilitu niektorých legislatívnych činov a zavádzanie politických a symbolických okamihov, ktoré majú a môžu pôsobiť dlhodobo, je vtedy, ak za to hlasuje minimálne, minimálne 100 alebo 120 poslancov. Jednoducho, ak by sme pri takejto téme našli celoposlaneckú zhodu, tak urobíme pri tomto úplne najlepšie; 95 poslancov je podľa mňa málo.

Ďakujem za slovo. Pán kolega Viskupič, hovoríš o devalvácii štátnych oceňovaní alebo oceňovaní osobností. Oceňovanie osobností má aj nejakú svoju morálnu rovinu, to znamená, že nejaký významný štátny predstaviteľ chce oceniť nejakú osobnosť za zásluhy, ktoré dosiahla vo svojom obore, vo svojej profesii a naozaj ten morálny kontext udeľovania cien je veľmi dôležitý a s tým súhlasím, že takýmto spôsobom devalvujeme túto cenu.
A možno na margo tých pánov, ktorí predkladajú túto cenu, by som iné prirovnanie použil, že príde žena k zrkadlu a hovorí, že: "Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, ktorá je najkrajšia tu na Zemi?" A zrkadlo povedalo: "Uhni, nevidím!"
Naša spoločnosť sa nachádza v hlbokej morálnej kríze, ľuďom sa nedarí, frustrácia spoločnosti rastie, extrémizmus napreduje a ľudia, ktorí za toto doslova drancovanie Slovenska za desať rokov sú zodpovední, tak idú sa tváriť ako také morálne autority, ktoré potrebujú oceňovať ľudí práce. S pohnutím v hlase som na výbore pánovi Jarjabkovi povedal práve v deň, keď som riešil dlhy bežných podnikateľov, ktorí nedostávali zo štátnych zákaziek peniaze, tak on hovorí o cene práce Alexandra Dubčeka. Hovorím, v prvom rade dajte ľuďom, čo im patrí, zaveďme bazálnu spravodlivosť v štáte a potom by bolo najlepšie, keby ste sa zbalili a odišli, aby táto krajina znova sa postavila na tie morálne nohy, ktoré momentálne nemá.
Takže zrkadielko, zrkadielko vám nehovorí asi nič, ale keď sa doňho večer pozriete, tak porozmýšľajte, že či naozaj toto treba robiť.

Ďakujem. Musí priznať, že z hľadiska témy udeľovania štátnych cien alebo štátnych vyznamenaní som bol veľmi zvedavý, ako táto téma dopadne. Bol som veľmi zvedavý, pretože na výbore som, kultúrnom výbore som vyjadril isté pochybnosti, že nerobíme dobre, nerobíme dobre z titulu toho, že už prvý gombík nebol o jednu dierku zle zapnutý, ale rovno o všetky. Pretože ak toto plénum má ambíciu, legislatívnu ambíciu zaviesť nejaký spôsob udeľovania ceny, kde hovoríme o poli cti, o poli odmeny a chceme vysielať nejaký signál do spoločnosti, toto predpokladá nejakú základnú dohodu. Ale my sme svedkami politického zápasu. Politického zápasu, kto udelí lepšiu cenu a kto si môže alebo nemôže dovoliť s ňou udeliť aj nejaký finančný obnos.
Vážení páni a dámy, okrem toho, že laureáti nových cien, každý jeden si bude pamätať tento typ debaty, tento typ zápasu, sme alebo toto plénum si vzalo dve historické mená - Alexander Dubček a Jozef Miloslav Hurban. Myslím si, že ich historický odkaz si nezaslúži to, aby sme v pléne parlamentu predvádzali politický zápas za, na jednej strane za vládu a za parlament a na druhej strane za prezidentskú kanceláriu alebo naopak.
Kedy, sa pýtam, kedy sa máme zjednotiť, ak nie vtedy, keď hovoríme o honore cti a odmeňovaní, nemali by sme náhodou zo spoločnosti nájsť tie osobnosti, ktoré si bez akejkoľvek polemiky zaslúžia štátne ceny alebo štátne vyznamenania? Nemali by sme náhodou tu pred tým, ako takýto proces rozbehneme, sa dohodnúť, že mohli by sme udeľovať vyznamenania s tým, že neexistuje žiadny protivietor, že tu nebude platiť koalícia a opozícia, že tu nebude platiť to, kde pri mnohých politikárčeniach sa dostávame napriek tomu, že do spoločnosti zasejeme zhodu a bude všetkým jasné, prečo a načo bola udelená cena, ešte aj pri tejto téme jednoducho ide o hlúpe hádky.
To, čo spomína prezident, do bodky som sa pýtal aj na výbore. Nie sme náhodou mimo ústavného rámca? Štátne vyznamenania alebo štátne ceny, nechcem používať, mne sa nepáči moc tá metafora, osobne ju pririekam, o kačkách, spropagoval ju kolega Erik Tomáš, ale myslím si, že na základe právnej argumentácie tu existuje dôvodná pochybnosť alebo dôvodné podozrenie, že sme mimo ústavný rámec. Pri udeľovaní cien nie sú dôležitejšie témy, pri ktorých si naozaj potrebujeme osvojiť nejaký typ argumentácie a baviť sa o najlepšom možnom riešení tu v pléne parlamentu, ale osobne adresujem proste výzvu všetkým kompetentným, prestaňme sa hádať o tom, akým spôsobom sú udeľované štátne ceny.
Devalvácia udeľovania cien štátom nie je téma nová, vždy tu bola debata, ten, kto vyberal ceny alebo osobnosti, ktoré vyberal, čí to náhodou nerobí politicky účelovo a je jedno, akého sme mali prezidenta, niekto súhlasil, niekto nesúhlasil, ale aspoň sme mali základné základy, bázu, že to robí teda hlava štátu a tí, ktorí spochybňovali, alebo tí, ktorí drukovali, jednoducho nemali protiargument, rozhodla hlava štátu, v januári boli štátne ceny udelené a tak ako rozhodla hlava štátu, tak to šlo.
Dnes sme zaviedli, že budeme mať Ficovu a Dankovu cenu. Myslíte si, skutočne si myslíte, že niekto tie ceny bude ľudovo alebo v spoločnosti nazývať inak ako Ficova a Dankova cena? Ja osobne si myslím, že nie, že sme ublížili tomu, že tento štát, Slovenská republika, dokáže si všimnúť dôležitých, šikovných ľudí, ktorí buď pracujú, alebo priniesli nejaký význam pre demokraciu alebo právny systém, a že títo ľudia mali byť ocenení so všetkou štátnou vážnosťou. Nepozerajme sa, kto je doteraz na tých ústavných postoch, nepozerajme sa na Kisku, na Fica ani na Danka. Dohodnime sa a povedzme, že prvý občan do budúcna, prvý občan má toto právo a opýtajme sa ľudí, tak ako sa ich pýtame, kto tým prvým občanom bude. Rozhodnú voliči a či sa nám to páči, alebo nie, tak tento úrad, najvyšší ústavný úrad bude mať túto jedinú právomoc.
To, že sme to rozpustili do Národnej rady, na vládu a na prezidenta, nerobíme dobre, devalvujeme, devalvujeme úroveň štátnej ceny a tým devalvujeme aj význam štátu, Slovenskej republiky. Obávam sa, že takéto činy by sme si mali odpustiť, pretože, a zapakujem to, mohla nastať téma, boli to iniciátori z hľadiska, alebo z radov poslancov, že by sa všetko, čo má právne vzdelanie alebo nejaký kultúrny cit, alebo spoločenský z prezidentskej kancelárie, z Úradu vlády, možno aj z ministerstva kultúry, keďže to gestoruje kultúrny výbor, a aj z pléna Národnej rady alebo z nejakej delegácie, alebo z vedenia Národnej rady, jednoducho sadli a dohodli sa na tom, akým spôsobom bude zmenený zákon o vyznamenaniach. Či tam teda budú pustené všetky tri inštitúcie a národu by sme predali dohodu, dohodu, že v Slovenskej republike sa najvyšší ústavní činitelia vedia dohodnúť, vedia dohodnúť na dobrej veci a tá vec znamená, že nájdeme medzi sebou ľudí, ktorí sú hodní vysokých štátnych cien. Urobili sme zle, pretože nie tí ľudia, ktorí budú odmeňovaní, ale my sami tu na základe hádok a na základe toho, čo aj píše pán prezident, že sme mimo, podľa jeho názoru, ústavného rámca a že túto právomoc jednoducho by sme nemali dávať iným ústavným inštitúciám, sme takpovediac obišli a vydali zlý signál.
Dúfam, že táto téma do budúcna bude uzavretá takým spôsobom, že táto bazálna spoločenská a dôležitá otázka bude vyriešená spôsobom, že máme hlavu štátu, máme prvého občana republiky a má on mať právomoc, či to bude ktokoľvek, právomoc udeľovať vysoké štátne ceny či vyznamenania. Hranie sa so slovíčkami v tomto prípade nemá čo robiť.
Preto aj z hľadiska pochybnosti nad ústavným rámcom si dovolím stotožniť sa s výhradami prezidenta a umožniť tomuto procesu to, čo žiadam do budúcna, a to je dohoda na tom, akým spôsobom Slovenská republika bude šikovných, možno aj chrabrých, nebojím sa toho slova, občanov, ktorí nás významne presahujú, odmeňovať. Myslím si, že tá zhoda v rámci politického spektra aj tu v pléne Národnej rady, tak ako s vládou a prezidentom, je jednoducho pre Slovensko potrebná. Tento signál vydajme, vieme sa dohodnúť, tento signál nech vydá Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona, pretože takýto signál očakáva aj verejnosť.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem. Mňa len v tomto duchu napadá, že štandardne ak napríklad športovci alebo iní ľudia bojujú o ceny, tak používajú pravidlá fair play a jednoducho za svoj výkon dostávajú ocenenie prvé, druhé alebo tretie miesto. Jedine parlament a jedine politika dokáže vygenerovať to, že dva alebo tri politické tábory idú proti sebe bojovať cenami. Budem sa v rozprave venovať presne tomuto momentu, kedy sme podľa mňa každého nového laureáta Dankovej alebo Ficovej ceny, pretože tak si ich budú ľudia pamätať, budú vystavení tomu, že jednoducho budú skôr dehonestovaní týmito cenami, ako odmenení.
To, že ste k tomu dali aj finančnú odmenu, snažíte sa alebo snažia sa nejakým spôsobom zakryť to, že s honorom a s ocenením sa jednoducho politicky nebojuje. A obávam sa, že táto debata presne pri tomto skončí, že tu budeme mať cenu Dankovu a cenu Ficovu. A myslím si, že v histórii cien a oceňovaní Kiska je mimo tohto, pretože aj prezidenti pred ním udeľovali presne na základe zákona a na základe ústavy ceny. A tak to malo aj zostať.