Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila aj ja k programovému vyhláseniu vlády.
Dúfam, že aj pán Číž bude súhlasiť, že programové vyhlásenie vlády bolo napísané. Ja pojmem trošku, pani Pčolinská, nič som tým asi nepokazila, ďakujem, ja si ale predsa len, nakoľko je tu tak veľa prázdnych stoličiek, napriek tomu, že bolo niečo napísané, napriek tomu, že ľudia...
Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte mi, aby som sa vyjadrila aj ja k programovému vyhláseniu vlády.
Dúfam, že aj pán Číž bude súhlasiť, že programové vyhlásenie vlády bolo napísané. Ja pojmem trošku, pani Pčolinská, nič som tým asi nepokazila, ďakujem, ja si ale predsa len, nakoľko je tu tak veľa prázdnych stoličiek, napriek tomu, že bolo niečo napísané, napriek tomu, že ľudia sa k niečomu chcú vyjadriť, bolo napísané a teraz, či budete aj vypočutí vy napravo, tak ja si zoberiem k sebe na pomoc tak pomyselne takých dvoch-troch ľudí od nás z regiónu, z vidieka, z dediny, z vaľala. Zoberiem si chalana, ktorý má 18 rokov, je z Veľkého Krtíša, žije na sídlisku Písecká, a ja mu budem trošku predstavovať to napísané programové vyhlásenie vlády, aby aj on vedel, v akej krajine žije, akí ľudia sú tu, kto ho počúva, nepočúva, kto chce pripomienkovať, nepripomienkovať. A tuto pri mne bude také, také malé dievčatko nejakej tmavšej farby pleti, bude možno z Rudnian a jej budem vysvetľovať, pretože to programové vyhlásenie platí aj pre ňu, aby vedela, kde sa narodila, v akej krajine, akí ľudia tu vládnu, akí ľudia počúvajú, nepočúvajú, píšu programové vyhlásenia. Takže ja budem hovoriť vlastne o programovom vyhlásení a o občianskom sektore, o ľudskom sektore, o ľuďoch, ktorí žijú v tejto krajine, ktorí sa svojím každodenným životom vlastne podpisujú pod ten obyčajný beh, kolobeh a kolorit tohto života.
Začala by som, nezačnem vládou kontinuity ani pokračovaním kontinuity, nezačnem ani veľkým a rýchlym napredovaním diaľnic, lebo to by sa ten chlapec z Veľkého Krtíša asi zasmial, pretože som zistila, že napriek tomu, že má 18 rokov, ešte v živote nebol v Bratislave a nevidel Bratislavský hrad, je to maturant. Takže budem, budem rozprávať možno o občianskom sektore, ktorý tu vznikol niekedy v začiatkoch 90. rokov, volal sa tak šialene, že tretí sektor.
Tretí sektor je sektor ľudí a občanov, ktorí sa rozhodli zmeniť a skvalitniť život v tejto krajine pre všetkých tých, ktorí to potrebujú. Úprimne, keby tretí sektor fungoval aj v tomto parlamente, tak moja kolegyňa, ktorá dnes prichádza po mojej ľavej strane, by sa v parlamente orientovala rýchlejšie, chýba vám tu ľudský tretí sektor, vážení kolegovia. Chýba vám tu pohľad na ľudí, ktorí sú iní, ktorí sú iní ako väčšinová spoločnosť. Mojej kolegyni som merala čas, keď sme prišli prvýkrát do parlamentu, kým prišla z prízemia sem, trvalo to 20 minút. Milí kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, 20 minút išla kolegyňa, ktorá teda je odkázaná so svojím hendikepom na ten svoj dopravný prostriedok, do tejto sály. Ako jej to vyrovnáme? Ako sme jej dokázali za tie roky od revolúcie vyrovnať ten jej hendikep? Niekto tu dnes spomenul, že pre ľudí s postihnutím nemôžeme urobiť zázraky. Bohužiaľ, stačí málo, nepotrebujeme zázraky v tejto vláde, stačí viac ako ten malý odstavček, ktorý pre týchto ľudí v tomto programovom vyhlásení, ktoré bolo napísané, treba venovať. Je veľmi dôležité vnímať a počúvať každého človeka, chcela by som poukázať na aktivistov a dobrovoľníkov, na ľudí, ktorí sú roky ignorovaní a ktorí zlepšujú a skvalitňujú život nám všetkým, a musím povedať, že aj vašim deťom, vašim starým rodičom, vašim kamarátom, postihnutým deťom vašich kamarátov. Je to sektor ľudí, ktorí sa venujú sociálnej téme, environmentálnej téme, ktorí sa venujú téme, ľudským právam, ktorí sa venujú téme občianskej, demokratickej.
Takže ešte na okraj by som spomenula vlastne vec, ktorá veľmi úzko s týmto súvisí. Dnes keď vysvetľujem tomuto môjmu kamarátovi z tej Píseckej ulici, ktorý volil ľudí, ktorých volil, pretože prestal dôverovať v túto inštitúciu, prestal dôverovať, že niekedy niekto vymôže právo v našej krajine, prestal dôverovať v najvyššiu inštitúciu, právo vo vymožiteľnosť práva v tejto krajine, chcela by som mu vysvetliť, že aj mne táto budova a táto atmosféra tu pripadá, ako keby sa vonku tam za múrmi tejto spoločnosti nič nedialo. Ako keby ľudia neinklinovali k jednoduchým riešeniam, neinklinovali k ľuďom, ktorí hľadajú jednoduché riešenia, a to je veľmi zlé. Zlé je, ak vnímate našu spoločnosť z tohto pohľadu, z pohľadu budovy, v ktorej uprostred akoby zastal čas, akoby sa nič nedialo, akoby vlastne všetko bolo veľmi, veľmi v poriadku.
Programové vyhlásenie je napísané, my vlastne viac-menej tu vyzeráme, že budeme riešiť to, čomu asi tak rozumieme a čo vnímame, cítime. Ja by som z tohto pohľadu povedala, tak veľa slov, a tak málo lásky a úcty k ľuďom. To je môj dojem. Napriek tomu, že nie je zle napísané to programové vyhlásenie, je napísané tak, napriek tomu by básnik povedal, tak veľa slov, a tak málo lásky, tak málo lásky ku krajine, tak málo lásky k prostrediu, k životnému prostrediu v tejto krajine, tak málo lásky k ľuďom, k postihnutým ľuďom, k inším, k ľuďom, ktorí sú iní, ako je väčšinová spoločnosť, tak málo úcty k deťom, ktorí si zaslúžia vzdelanie, ktorí si zaslúžia vedieť, odkiaľ pochádzajú, kam patria, ktorí si zaslúžia pravdu od nás, od dospelých, od všetkých, ktorí si zaslúžia, naozaj aby mali v škole vzdelanie, ktoré je dôstojné ich života, pretože to, čo je najvyššie a čo tu má najvyššiu hodnotu, je ľudský život. A k tomu, ak sa pozriem, ak sa pozriem, ak sa pozriem tým Šalamúnovým pohľadom cez to dobré srdce, tak naozaj chýba tomu rozmer, veľký rozmer ľudskosti.
A ja by som sa teda chcela venovať špeciálne ľudským právam. Ľudské práva, ako keby súviseli s tým človečím tretím sektorom, s pohľadom na každého jedného z nás, ako tu sedíme, ako vnímame spoločnosť, ako vnímame seba navzájom. Už kedysi dávno ktosi múdry napísal, že charakter muža sa stáva jeho osudom. Ako by túto krajinu viedli poväčšine muži, ich charakter sa stal, bohužiaľ, osudom tejto krajiny. U nás je naozaj extrémizmus, mladí ľudia sa naozaj uchyľujú k tým najjednoduchším riešeniam.
Ja sama som založila pred 20 rokmi divadlo s mentálne postihnutými ľuďmi. Stojím tu dnes preto, že napriek tomu, že som túžila robiť divadlo celý život len s inými ľuďmi, ako je väčšinová spoločnosť, a nedalo sa. nedalo sa prejsť zákonmi, nedalo sa vymôcť si aspoň svoje miesto pod slnkom so žiadnou vládou, a tak som dnes tu, pretože dnes si myslím, že keby bolo viac divadiel s mentálne postihnutými ľuďmi na svete, v každom meste, tak dnes je tá spoločnosť ľudskejšia, pretože umenie okrem iného poľudšťuje, poľudšťuje, poľudšťuje nás, poľudšťuje naše deti. Pani podpredsedkyňa parlamentu, pani Nicholsonová vravela príklad, ako jej dieťa pomáhalo vonku, a bolo s postihnutým dieťaťom. To postihnuté dieťa dá vášmu dieťaťu taký rozmer, že keby raz z neho bol minister financií, verte, že on ako súčasť vlády už nikdy nedopustí, aby tá vláda nebola sociálna, ako málo stačí v škole, prispôsobiť, prispôsobiť len jeden schodík, prispôsobiť jednu, aha, ešte ju nemáš prispôsobenú, nevadí, stoličku, aby človek nesedel bokom. Viete, čo je to ľudské právo? Viete si predstaviť, že hocikto z vás sedí bokom na tejto stoličke? Už týždeň moja kolegyňa, ja vedľa nej to tam znášam a neviem, na koho sa mám obracať, je to nedôstojné, je to veľmi nedôstojné, hanbím sa. Naozaj ak by ste pocítili, ak by ste chvíľu pocítili len pocit človeka, ktorý je pod vami, a vy sa na neho z výšky pozeráte a potom tak blahosklonne všetci povieme, áno, vitaj, ahoj. Ale ona tu je a my sme neboli schopní za týždeň jej pripraviť miesto, dôstojné. A takýchto ľudí u nás sú desaťtisíce. Môj kolega Peter Vrťo, ktorý prišiel do Divadla z Pasáže ako pedagóg herectva, je nepočujúci, skončil v Brne, pretože v Brne majú vysokú školu, výchovnú dramatiku "pro neslyšící", prišiel do Divadla z Pasáže učiť herectvo mentálne postihnutých ľudí. A viete čo? Ja im častokrát nerozumiem a on im rozumie a učí ich. Je to pedagóg, nepočuje a oni zle artikulujú a rozumejú si.
A my všetci v tejto spoločnosti rozprávame častokrát artikulovane a ľudia vravia, nevládzeme, nevládzeme platiť vysoké dane. "Som stolár zo Šumiacu a pri vašom daňovom zaťažení už nemám ani na to, aby som zaplatil svojím dvom synom" – to hovorím o konkrétnom Ferovi –, aby som zaplatil svojím dvom synom vzdelanie, aby mohli chodiť na vysokú školu, jeden z nich do Banskej Bystrice, nemám na to. Robím ako hovädo." Artikuluje a my mu nerozumieme. To je zvláštne, mali by sme sa asi naučiť posunkovú reč takú ľudskú. Ľudia tu už nevládzu žiť. Nemajú z čoho. Je zlé to odvodové zaťaženie aj pre týchto malých a stredných podnikateľov. Ja poznám desiatky kaderníčok, ktoré chcú uživiť svoje deti a nemajú ako, pretože platia nájom, odvody a požičiavajú si na, požičiavajú si na šampóny, na fény a neustále sa zadlžujú. Je, je to, to je príbeh tejto krajiny.
Príbeh tohto chlapca vedľa mňa z toho Veľkého Krtíša je ten, že jeho otec je nezamestnaný, pretože bol baník, žije v dvojizbovom byte na sídlisku a možno túži naozaj aspoň po normálnom živote. Jeho vreckové týždenne nie je ani dve eurá. Šialené. Chodí, brigáduje, pomáha. Ale nemôže ísť študovať, pretože má ešte brata a tá matka z tých 400 euro neuživí otca nezamestnaného a brata a jeho. Ja si viem predstaviť, že títo ľudia majú dostatok predstavivosti, a keď vidia film, nejakú telenovelu a tam vidia bohatých, lebo v tých telenovelách chodia tí bohatí ľudia, viete, oni majú tak od tisíc euro vyššie, pre nich sú to už bohatí ľudia a oni ich vidia aj na jachtách, aj na dovolenkách a on si zatvorí oči a vie si to predstaviť. Predstavte si, akú obrazotvornosť majú tieto decká. My keď si zatvoríme oči, vieme si predstaviť ten byt, ten život, ten Veľký Krtíš, tá beznádej? Chlapec ide a volí to najhoršie, čo voliť môže. A vôbec ho nezaujíma, že nebol v Osvienčime, lebo mu nikto o tom nehovoril. Lebo ani pani učiteľka na škole nehovorila o tom, kde bolo Slovensko v ’39., čo sa tu dialo, koľko ľudí odišlo do koncentračného tábora, koho prisluhovači sme boli, pretože ani toto sa tie deti nenaučia. Oni sa dokonca nenaučia, ani čo sa udialo v ’68., ani kto bol Ján Palach, ani v ’89., im je možno aj jedno, že tu sme.
Je to veľmi smutné, je to smutný obraz a vďaka tomu vznikol tretí sektor. Sektor ľudí, dobrovoľníkov, angažovaných ľudí, ktorí sa rozhodli zmeniť svoj malý svet, zmeniť svoje okolie, rozhodli sa pomôcť tejto spoločnosti, rozhodli sa obetovať svoj život a povedali si, tak teraz idem, idem sa venovať postihnutým deťom. Idem sa venovať deťom z detských domovov. Idem, ukončím prácu v svojom zamestnaní, odišla som z divadla, narodil sa mi syn v ’93. - vravím vám môj príklad - a ja som si vravela, ja nechcem, aby môj syn vyrastal v takejto konzumnej spoločnosti, ktorá má klapky na očiach a ide iba za konzumom. Ja chcem, aby, aby ho vnímali v škole, nešikanovali, aby ho učili dobrí učitelia, aby boli dobre zaplatení, aby sa naučil všetko, čo môj syn potrebuje, empatie, aby dostal vedomosti, aby mal vysokú emočnú inteligenciu, ale to už nebolo možné, a tak som si vravela, ale ja tomu chcem pomôcť, tak, tak ja urobím predstavenie s postihnutými, ja ukážem tomuto svetu, že aj takíto ľudia tu žijú, sú to mentálne postihnutí ľudia, ktorí sú v tejto krajine. Čudujte sa, všetci rodičia mojich mentálne postihnutých hercov – až na dvoch – žili na pokraji chudoby. Veľa z nich, z tej mužskej časti opustilo rodinu, zostali ženy samé. Pretože ten chlap to ani nezvládol, častokrát sa hanbí, že nedokáže udržať takúto rodinu, kde manželka nemôže pracovať, lebo sa musí starať o to dieťa, a keď, tak ho dajú potom do ústavu. Na 70% detí bolo vzdelávateľných, ale skončili v ústave pre nevzdelávateľné, lebo nemali sme vzdelávací systém, a tak aj Peťo, ktorý ako päťročný vedel čítať a písať, skončil v ústave pre nevzdelávateľné deti, pretože učiteľke vadil v Brezne, lebo vyplazoval jazyk, a napriek tomu, že čítal a písal, jej to veľmi vadilo a nebol ten systém, ktorý by ju prinútil, aby tam ten chlapec zostal, že vie čítať a písať.
A tak my vlastne máme neskutočne veľa problémov, s ktorými sa dnes rodičia, ľudia potýkajú, ale aj my, pretože nám títo ľudia v školách chýbajú, nás nemá kto učiť. A toto je dôležité, je dôležité hovoriť, že ten tretí sektor, ktorý nazývate "tak aktivisti". A dokonca... (povedané so smiechom) ja som počula aj takú smiešnu vec a to vraveli takí, že aj bystrickí komunisti a potom aj extrémisti, že tretí sektor je platený Amerikou. No, panebože! Toľká sranda. Ja sa len čudujem, že tí ľudia a ten tretí sektor odchádza pomaly, pretože už nevládze žiť, pretože aj 2 % dane, aj 2 % dane si niektorí ľudia vo firmách dávajú sami sebe a vyrábajú si vlastnú nadáciu a vlastný tretí sektor. Nevadí, že vedľa robí niekto pre siroty z detských domovov, nevadí, že spoločná zodpovednosť, my nemáme, socializmus nám zobral spoločnú zodpovednosť. Každé jedno dieťa, každá sirota v tejto spoločnosti je vašou aj mojou dcérou, mojím synom. Ten socializmus nám zobral spoločnú zodpovednosť, lebo súdruhovia nám vraveli, o čo sa máme starať a o čo sa starať nemáme. Siroty v jednom chlieviku, postihnutí v druhom, nepočujúci v treťom, nevidiaci v štvrtom, neposlušní v piatom. Alebo kúrili. Čo bolo horšie, bolo, že my sme to vlastne ani potom nechceli vidieť. Nechceli sme prebrať spoločnosť, zodpovednosť za spoločnosť na vlastné plecia, a tak ja ani dnes to nehľadám, len hľadám to vzdelávanie k tomu, k spoločnej zodpovednosti. Dnes už nie je o päť minút dvanásť, je päť minút po dvanástej. Už tu nie sme sami. A môžeme sa tváriť akokoľvek. To je fakt.
A preto si myslím a chcem spolupracovať. Vecne, jednoducho. Budem veľmi rada spolupracovať na zmene systému, na zmene pohľadu na to, aby v každej dedine, v každom meste boli aktivisti, aby sme im rozviazali ruky, aby sme im pomáhali, aby sme vysvetľovali aj podnikateľom, ktorí si vytvárajú vlastné nadácie, aby, aby ešte išli ďalej ako do Karibiku, alebo si už šetria na Mesiac, aby pomohli aj tomu osemnásťročnému chalanovi uvidieť Bratislavský hrad. Prepáčte, ja keď som sa to dozvedela, ja som tam naozaj išla, bola som, bola som na gymnáziu v Revúcej, v Jelšave, behala som, dva roky chodím po mestách, po dedinách, robíme programy, pracujem s nimi, robím divadlá, robím divadlo s dôchodcami, s nevidiacimi, som tam, kde je najväčšia chudoba, chcem to vidieť, chcem to zažiť, chcem ísť do tých domácností, chcem vidieť, čo si varíte na večeru. Chcem vedieť, koľkokrát tie deti jedli mäso, chcem vedieť, či majú každý deň desiatu. A toto všetko by nás malo veľmi zaujímať. My tu by sme nemali byť za týmito múrmi tejto budovy ako, ako za hrošou kožou. My sme predsa všetci ľudia. Všetci bez rozdielu sme ľudia a pred Bohom sme si všetci rovní. Možno medzi nami sú rozdiely len v kontách a v tom, aké máme topánky na sebe, alebo jeden má veci z Humany a jeden ich má z nejakej inej značkovej predajne. Ale nie je medzi nami žiaden rozdiel. Všetci máme deti a všetci svoje deti milujeme a máme starých rodičov a všetci si želáme, aby môj otec nemal 400 euro a neživoril. Pretože tu celý život robil, pretože tu oddrel svoje. Pretože mu je na smiech, keď dostane nejaké 2 eurá alebo 50 euro, pretože to platí mesačne za lieky.
Jednoducho chcela by som a bola by som veľmi rada, keby sme naozaj našli spoločnú reč, keby sme naozaj uznali, že všetci títo ľudia za dverami a za múrmi tejto budovy potrebujú našu pomoc a my ich, pretože bez nich sme aj my tu stratení a vykorenení. Bez nich stráca aj naša práca zmysel. Ja by som iba chcela povedať pár slov k oblasti ľudských práv. Pretože je veľmi dôležité v tejto veľmi komplikovanej dobe spomenúť a spolupracovať na zlepšenie vlastne zákonov pre ľudské práva, a tak by som chcela zakotviť do Ústavy Slovenskej republiky princíp nemennosti materiálneho jadra týkajúceho sa základných princípov demokracie, právneho štátu a ľudských práv zakotvených v medzinárodných dohovoroch. V podmienkach nárastu extrémistických hnutí sa nám takýto krok javí ako nevyhnutný a potrebný. Aj v uvedenom kontexte ďalej je treba rozpracovať v podobe legislatívnych i praktických opatrení návrh Akčného plánu na posilnenie Slovenskej republiky ako právneho štátu, prijatý vládou v júli 2015 vrátane zásadného zlepšenia prístupu k spravodlivosti a vymáhateľnosti práva.
Pretože nech si vravíme čokoľvek, ale prepáčte, ak ľudia tam vonku nebudú vidieť, že ľudia, ktorí konajú zlo, budú potrestaní, tak toto nemá zmysel. Ak nebudú potrestaní ľudia za cétečko, tak toto tu nemá zmysel a môžeme napísať najlepšie programové vyhlásenie a môžeme zaňho dostať jednotku v OSN. Ale bez toho, aby nebol potrestaný vinník, ktorý je preukázateľný, to nemá zmysel a tí ľudia vravia, že je to šaškárina.
Ďalej. Mali by sme sa prihlásiť k obsahovým zámerom a prioritám celoštátnej Stratégie ochrany a podpory ľudských práv v Slovenskej republike, ktorú schválila vláda uznesením č. 71 z 18. 02. 2015. V tejto súvislosti je nutné vypracovať, resp. dopracovať a schváliť aj chýbajúce akčné plány, hlavne akčný plán vzdelávania k demokratickému občianstvu a ľudským právam a akčný plán pre národnostné menšiny. Osobitnú pozornosť je veľmi dôležité venovať prierezovej oblasti osôb žijúcich na hranici chudoby a pod ňou. Vo vzdelávacích politikách je dôležité reflektovať Odporúčanie Európskeho parlamentu a Rady z 18. decembra 2006 o kľúčových kompetenciách pre celoživotné vzdelávanie, ktoré prízvukuje potrebu venovať adekvátnu pozornosť rozvoju občianskych, sociálnych, kultúrnych kompetencií a kultivácie európskeho povedomia a hodnôt, rovnako reflektovať Chartu Rady Európy o vzdelávaní k demokratickému občianstvu a ľudským právam a tretiu fázu Svetového programu ľudskoprávneho vzdelávania vyhlásenú OSN.
Princípy a odporúčania z týchto dokumentov sa musia nutne odraziť v rozvoji demokratického ducha a inkluzívneho charakteru školy a školského systému a následne v príprave a kontinuálnom vzdelávaní pedagógov a pedagogičiek a ostatných osôb zamestnaných v rezorte školstva, ako aj zásadnej kurikulárnej reforme.
Vzdelávacie prístupy využívané v školách musia podporovať kritické myslenie. Poskytnúť žiakom a žiačkam adekvátne kompetencie vedúce k tomu, aby si vážili slobodu, demokraciu, rozmanitosť, rovnosť, aby dokázali aktívne vystupovať proti akejkoľvek forme diskriminácie a hlavne násilia. Je dôležité posilniť aj Radu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny vrátane organizačnej podpory a zefektívnenia jej práce. Vytvoriť osobitný výbor pre občianske politické práva, ktorý sa bude zaoberať prierezovými otázkami demokracie, právneho štátu, ľudských práv, tak ako to vyplýva aj z autentickej interpretácie štatútu Rady Európy a Európskeho dohovoru o ľudských právach, kľúčového medzinárodného dokumentu zaväzujúceho Slovenskú republiku k ochrane a podpore občianskych a politických práv a práv ľudskej dôstojnosti. Vytvoriť osobitný výbor pre otázku integrácie cudzincov a azylantov. Dôsledne uplatňovať právo na rovnosť. Rekonštituovať a systémovo nastaviť Slovenské národné stredisko pre ľudské práva tak, aby mohlo reálne plniť funkcie vyplývajúce z medzinárodných záväzkov, antidiskriminačných smerníc EÚ a legislatívy Slovenskej republiky. Ratifikovať Opčný protokol k Dohovoru OSN proti mučeniu a Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu a implementovať z nich vyplývajúce záväzky v praxi. Zaviesť nezávislý mechanizmus na podávanie a prešetrenie sťažností na činnosť orgánov činných v trestnom konaní v súlade s normami Rady Európy a posilniť tak najmä nezávislosť kontroly bezpečnostných zložiek a polície. Stanoviť nulovú toleranciu rétorike, prejavom a správaniu, ktoré priamo podnecujú príklon k skupinám nabádajúcim na porušovanie ľudských práv a popieranie fundamentálnych princípov pluralitnej demokracie. Ide o súčasť politickej zodpovednosti a kultúry, ako aj o zachovanie a prehĺbenie úcty k demokratickému, protifašistickému, rýdzo humanistickému odkazu našich novodobých dejín. Spolu zo systematickým ľudskoprávnym vzdelávaním a vzdelávaním k demokratickému občianstvu je kultivovaný verejný prejav politických a spoločenských autorít kľúčovým predpokladom účinnej prevencie nežiaducich spoločenských javov vážne ohrozujúcich demokraciu na Slovensku.
Ja, milí kolegovia, si dovolím len na záver povedať slová, citovať slová Konrada Adenauera, ktorý nastúpil v Nemecku v čase povojnovom, a tie jeho slová, si myslím, že patria aj pre dnešok:
"V každom človeku uctievame jednotlivca, ktorého stvoril Boh. Ľudská dôstojnosť a sloboda sú základom každej činnosti v štátnom aparáte, v oblasti hospodárstva i kultúry. V prvom rade je človek a potom štát. V prvom rade je človek a potom hospodárstvo."
Ďakujem. (Potlesk.)
Skryt prepis
