Videokanál klubu

Ja by som ešte len chcela povedať, že ja viem, že je to veľmi háklivá téma. Veľmi nerada by som bola, aby sme tu rozhodovali na základe niečoho, vlastných osobných prežitkov, lebo to je to najhoršie, čo len môže byť, keď nás ovplyvňujú vlastné životy. Mali by sme tak akože komplexne nad tým uvažovať. A ja teda sa naozaj stretávam s matkami, ktoré jednoducho by toto prijali a čakajú na to.
To znamená, je mi, ja v podstate len prednášam to, čo tie ženy s tými deťmi si želajú. Ja to nemôžem jednoducho, nehovorím to z vlastnej skúsenosti a myslím si, že by sme to mali, ako sme tu volení, nie za seba, takže mali by sme ako ich počúvať a mali by sme im v podstate nejak vyhovieť a uľahčovať životy, na to sme tu. Takže nerada by som, do toho aby sme vkladali nejaké vlastné pocity, tým nechcem akože, hej, vám možno vyhovuje to.
Ale ja ešte raz chcem zopakovať. Ja nevylučujem možnosť cudzej osoby ako na vykonávanie asistencie. Ja len hovorím, že by nemal byť diskriminovaný rodič. To znamená, keď sa rodič rozhodne, že chce osobnú asistenciu vykonávať dieťaťu, možno do dvanástich rokov, možno v dvanástich rokoch naozaj aj na toto dieťa príde puberta a jednoducho už chce cudziu osobu. Ale tie deti idú pod osobnú asistenciu v šiestich rokoch a ja vám poviem úprimne, v šiestich rokoch si nelajznem, aby ja som išla do práce, v kľude robila a cudzí človek sa mi pohyboval po byte s mojím šesťročným dieťaťom, ktorý; v podstate mám, aj na sociálnych sieťach sa pohybujeme medzi týmito ľuďmi, aj mám lajknuté stránky osobnej asistencie. A môžem vám povedať, že je veľký problém zohnať osobného asistenta.
A dokonca, nechcela som to čítať, ale mám tu veľa ľudí, tým, že som to mala na Facebooku, mi začali písať a len prečítam jednu správu, ktorú mi napísala mama, nebudem teda písať o matke, ale, volá sa pani Klára: Mám postihnutého brata a nerozumiem, keď osobnú asistenciu vykonáva cudzí človek. Viete, akí ľudia chceli vykonávať asistenciu u nás doma? Cudzí ľudia. Hlásili sa alkoholici, schizofrenici, invalidi či samotní zdravotne ťažko postihnutí. Takíto ľudia sa majú o niekoho starať, keď majú sami so sebou problém? A rodič nemôže? Aká je to pomoc, keď rodič musí stáť ustavične nad asistentom pri vykonávaní potreby na WC, kúpaní, podávaní liekov, kŕmení a obliekaní? Ako si môže človek v kľude tráviť čas v práci alebo oddýchnuť, keď vie, že má cudzieho človeka v byte, v dome? Čo je to za zákon? Nielen život so zdravotne ťažko postihnutým je extrémne ťažký, ale sťažuje nám ho aj štát sám.
Ja proste len chcem rozší..., len zmeniť jedno slovo, môže rodič. Nič viac a ja si myslím, že naozaj tá diskriminácia rodiča je tam veľmi silná. A absolútne to neni na mieste. A myslím si, že deti nám nepatria, deti by sme mali vychovať a v určitom veku odídu, ale myslím si, že do určitého veku tak isto za ne zodpovedáme. Takže som za to, že to je logické, že to je ľudské a hlavne že tieto matky so zdravotne ťažko postihnutými deťmi to už dlhé roky chcú, tak vôbec sa čudujem, že do dneska to nikto neriešil. Takže máme to tu a skúsme sa k tomu postaviť tak, ako to je. To číslo nenarastie, tých osôb je 9 265, myslím, a jednoducho len tí, čo sa budú chcieť rozhodnúť, nebudú musieť zákon obchádzať a môžu vymeniť cudzieho človeka za rodinného príslušníka. To je všetko. Nič komplikované.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Shahzad, ja vám veľmi pekne ďakujem za vašu rozpravu, ale cez to všetko by som, mohol by som dlho rozprávať, ale povedal by som len to isté, čo povedal pán poslanec Kotleba. Absolútne sa s ním stotožňujem, čo vám povedal.
A na záver vám chcem poďakovať, že ste sa rozhodli podporiť tento zákon. Ďakujem.

Ďakujem.
No, priznám sa, pani kolegyňa, ja som vás pozorne počúvala, ale ja som vám chvíľami nerozumela. Vy ste si jednou vetou protirečili. Na jednej strane ste obhajovali to, čo platí teraz, že teda je pre tie, pre tých postihnutých dobré, keď majú osobných asistentov cudzích, na druhej strane ste povedali, že áno, že aj matky by sa mohli starať, lebo potrebujú peniaze a starajú sa o tie deti.
Ja k tomu len toľko, návrh mojej kolegyne je jasný, jednoduchý. Ja nevidím dôvod, aby sme vôbec o tom diskutovali, pretože bežnou praxou je, že tie peniaze sa nakoniec aj tak dostanú k rodinnému príslušníkovi a robí sa to cez iných ľudí. Je to bežná prax, nieže to je málo prípadov. Hovorím z vlastnej skúsenosti, viem, o čom hovorím. Ja napríklad chodím do práce a mám osobné asistentky, sú to mladé dievčatá, sú to študentky špeciálnych pedagogík, sú super, moja dcéra s nimi trávi plnohodnotný čas, ale ja si jednoznačne myslím, že nechajme to vždycky na matke, na otcovi, aby sa rozhodol, či chce pracovať; alebo nie každá matka má možnosť pracovať, nevie si nájsť prácu, tak prečo, nevidím dôvod, neovplyvní to nijako financie, je to jednoduché, jasné. Neviem, neviem, čo viac k tomu povedať.
Ďakujem.

Som zaskočená. Určite som možno nečakala to všetko, čo vy poviete. Myslím si, že sme sa nepochopili. Hovoríte, že nastavený, pripravený. Osobná asistencia sa týka detí od šesť rokov. Tak som veľmi zvedavá, ako šesťročné dieťa je nastavené a pripravené na cudzieho človeka.
Nerada by som, aby niečo vyznelo osobne, chvalabohu, mám zdravé dve deti, ale v podstate som im integráciu do života dávala ja. Dneska má jedna 19, ja mám 40, a myslím si, že som ich integrovala dosť dobre a nepotrebovali k tomu cudzích ľudí. Takže ako vôbec sme nepochopili asi pointu toho, čo som hovorila.
A vôbec nehovorím o tom, že by to mali byť len rodičia. Ja len hovorím, aj som to čítala doslova, že je na rodičovi, aby sa rozhodol, či to bude cudzí človek vykonávať alebo niekto z rodiny. Ja nevidím dôvod, prečo by to nemohol vykonávať z rodiny, neviem, mám choré dieťa, tak to bude vykonávať moja sestra, ako či neni schopná integrovať moju dcéru alebo môjho syna, ktorý je zdravotne ťažko postihnutý.
A vám poviem úprimne, pokiaľ ja by som sa chcela v práci, že som tá matka, ktorá chce mať osobnú asistenciu ako cudzieho človeka, ktorý vlastne nepotrebuje spĺňať žiadne kritériá a má 18 rokov, to je všetko, tak tento človek, asi nebudem úplne v poriadku s tým, aby integroval moje dieťa. Ja teda deti mám a ja by som teda asi s tým nebola úplne v poriadku.
Naozaj vidím ako problém aj tú kvalifikáciu, aj toto všetko. Ja naozaj s tými matkami komunikujem a viac-menej sa bavím, už dospelý človek si o tom rozhodne sám, ale naozaj sa bavím o tých matkách, ktoré majú, ktoré začínajú asistenciu, tento príspevok... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem.
Ja chcem tiež len na záver povedať k tomu, že som presvedčený, že by to veľmi pomohlo tým ťažko skúšaným rodinám. Treba si uvedomiť, že my sme tí šťastnejší, že tuná môžeme po svojich chodiť, že môžeme, nie sme odkázaní na pomoc niekoho druhého, že sa nemusíme naozaj boriť celý deň s tým trápením so zverenou blízkou nejakou osobou, ktorú musíme opatrovať. A skutočne by bolo namieste, aby tento zákon naozaj túto skrivodlivosť potrel a naozaj vyrovnal tie šance na lepší život tým ľuďom, ktorí už tým sú postihnutí, že proste za to nemôžu, že proste osud im to, bohužiaľ, nadelil. A my by sme mali sa snažiť všetci, čo sme v tejto sále, aby sme im ten život trochu zlepšili.
Ďakujem.

Takže ešte raz. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tento zákon je veľmi jednoduchý. Ide v podstate iba o zmenu jedného slovíčka. Jedného slovíčka, ktorý diskriminuje rodičov a rodinných príslušníkov. Dovoľte mi, aby som sa podrobnejšie vyjadrila k návrhu, ktorý podporí rodiny so zdravotne ťažko postihnutými deťmi, poprípade členmi rodiny.
Hnutie SME RODINA predložilo do Národnej rady novelu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Jej cieľom je odstrániť diskrimináciu rodičov a rodinných príslušníkov osôb so zdravotným postihnutím, ktorí v súčasnosti nemôžu byť osobnými asistentami pre svoje deti, resp. príbuzných. Príspevok na osobnú asistenciu môže byť priznaný na maximálne štyri hodiny denne, a to len v špecifických prípadoch. Vylúčenie rodinných príslušníkov z možnosti vykonávať osobnú asistenciu pre členov rodiny, pre svojich najbližších, je nepochopiteľné a považujeme to za neodôvodnenú diskrimináciu. Je nefér, ak matka alebo otec, ktorý sa chce starať o svoje dieťa s ťažkým zdravotným postihnutím na plný úväzok, nemôže dostať príspevok na osobnú asistenciu v plnom rozsahu.
Tento príspevok je v zákone definovaný ako príspevok, ktorý má osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pomáhať s integráciou do spoločnosti, zapájať sa do aktivít, umožňovať mu viesť plnohodnotný život a možnosť realizovať sa podľa svojich potrieb a možností. Nerozumieme, prečo by im v tom nemohli pomáhať najbližší príbuzní, matka, otec, ktorí najlepšie poznajú potreby svojich detí. Starajú sa o ne a reálne aj tak vykonávajú asistenčné služby, len im nemôžu byť zaplatené.
Príspevok na osobnú asistenciu poberá 9 265 osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. Priemerne je priznaných 138 hodín asistencie za mesiac a priemerná výška príspevku je 381 euro mesačne. Výška závisí od toho, koľko hodín osobnej asistencie je priznaných úradom. Pre porovnanie, celkový počet osôb s ťažkým zdravotným postihnutím je 169 596. A počet ľudí, ktorí poberajú príspevok na opatrovanie, je 56 572. Z týchto údajov vyplýva, že príspevok na osobnú asistenciu poberá len veľmi malá časť ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Keďže príspevok na osobnú asistenciu sa priznáva od šesť rokov do maximálne šesťdesiatpäť, je jasné, že osobná asistencia sa týka predovšetkým detí, mladých ľudí a ľudí v produktívnom veku.
Prečo asistentami nemôžu byť matky alebo otcovia, alebo ich najbližší ľudia? Prečo sú nútení hľadať si osobných asistentov cudzích ľudí? Chcem zdôrazniť, že podľa zákona môže asistenciu vykonávať akákoľvek dospelá osoba. Nevyžaduje sa žiadna špeciálna kvalifikácia alebo zručnosti. Prečo je na osobnú asistenciu lepší cudzí človek ako matka či otec, ktorí sa aj tak starajú o svoje dieťa a najlepšie poznajú jeho zdravotný stav, potreby a majú najväčší záujem o jeho maximálnu integráciu?
Náš návrh, samozrejme, umožňuje každému, aby sa rozhodol sám, či sa rozhodne pre asistenta mimo rodiny, lebo rodičia napríklad pracujú a potrebujú sa o starostlivosť podeliť, alebo sa matka či otec rozhodne vykonávať osobnú asistenciu takpovediac na plný úväzok. Ide nám o odstránenie diskriminácie rodinných príslušníkov, ktorá je dnes v zákone. Roky o to žiadajú matky detí so zdravotným postihnutím a majú pravdu. Teraz je príležitosť, aby sme to zmenili, aby sme vypočuli ich želanie starať sa o vlastné deti alebo príbuzných.
Život takýchto rodín je veľmi ťažko skúšaný a my si to nevieme ani predstaviť. Namiesto pomoci a empatie sa často stretávajú so šikanou zo strany úradov. Musia doslova bojovať o príspevky a podporu. Mali by sme sa snažiť presadiť zákony, ktoré im pomáhajú, a nie také, ktoré sú nútení obchádzať. Veď priznajme si, veľmi ľahko sa dá tento zákon obchádzať. Formálne si rodina nájde asistenta a v skutočnosti sa aj tak stará rodina, ktorá sa s asistentom dohodne. Načo je to dobré? Ešte viac tlačíme rodinu do stresu, v ktorej sa aj tak nachádza.
Úlohou štátu je podporovať ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím. Poskytnúť im príspevky, aby mohli žiť dôstojne. Nemá ich obmedzovať v tom, kto sa bude o nich starať, kto môže a kto nemôže.
Náš návrh je jednoduchý a zrozumiteľný. Nie je žiaden dôvod ho nepodporiť. Nevyžaduje si zvýšenie výdavkov zo štátneho rozpočtu, čo je vždy argument pre koaličných poslancov, prečo nechcú podporiť návrhy opozície. Rodinám, ktoré sa starajú o zdravotne postihnuté dieťa alebo člena rodiny, tým aspoň trochu uľahčíme život. Zaslúžia si oveľa viac. No verím, že ich postavenie budeme postupne zlepšovať. Najbližšie pri prerokovávaní zákona o opatrovateľskom príspevku, ktorý navrhuje vláda a ktorý budeme v parlamente riešiť pravdepodobne už na najbližšej schôdzi.
A keby náhodou niekto nerozumel tomu, ako je to ťažko so zdravotne ťažko postihnutým dieťaťom a prečo títo ľudia nechcú alebo v niektorých prípadoch nemôžu, aby mali dieťa strážené cudzím človekom, tak neviem, kto z vás má zdravotne ťažko postihnuté dieťa, ale jednu vidím, ale ostatní asi nie. A myslím si, že aj my si vlastné deti dáme radšej strážiť rodinným príslušníkom. Takisto keď babka zobere dieťa do ZOO, je to takisto integrácia a takisto nedáme cudzej osobe to naše dieťa, ale dáme radšej to dieťa niekomu z rodiny. Takže keby niekto nechápal ten princíp, tak je to ten istý.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Dobrý deň prajem.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, návrh zákona rozširuje možnosť poberania príspevku za osobnú asistenciu aj pre manžela, manželku, rodičov alebo fyzickú osobu, ktorá prevzala dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia súdu, alebo fyzickú osobu, ktorú súd ustanovil za opatrovníka fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, deti, starých rodičov, vnúčatá, súrodencov, nevestu, zaťa, svokru a svokra, teda o osoby, ktoré sa v širšom slova zmysle považujú za rodinu.
Osobná asistencia má pomôcť osobe s ťažkým zdravotným postihnutím v činnostiach, ktoré zlepšia kvalitu jej života, podporujú jej vlastnú aktivitu a dávajú šancu na lepšie uplatnenie pri vykonávaní jej funkcie v rodine, pri vzdelávaní, v zamestnaní alebo pri záujmoch vo voľnom čase. Túto pomoc dostávajú najmä z prostredia rodiny v širšom slova zmysle, preto je cieľom návrhu zákona rozšíriť možnosť poberania príspevku za osobnú asistenciu aj pre členov tzv. širšej rodiny, ktorí tieto asistenčné služby aj reálne každodenne vykonávajú.
Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a s právom Európskej únie.
Ďakujem a hlásim sa do rozpravy.

Vážené dámy, vážení páni, chcel by som sa vyjadriť najskôr k tomu, čo povedal pán poslanec Beblavý, či to prejde, alebo neprejde. Pozrite sa, myslím si, že človek má robiť veci, ktoré vie ovplyvniť. To, čo vieme ovplyvniť, je, že keď sme nejaký sľub dali, tak sme sa ho snažili čo najlepšie, s naším najlepším vedomím a svedomím pripraviť tú právnu úpravu tak, aby tým ľuďom pomohla. Myslíme si, že exekučná amnestia je potrebná na Slovensku. Preto to robíme, už je na svedomí potom každého, že ako za to zahlasuje alebo na jeho názoroch, už aké hľadisko zohľadní. Ale to, čo my musíme robiť, je, a myslím, že to je správne, pokiaľ niekto niečo sľúbi, tak mal by to dodržať.
Myslím, že máte pravdu v tom, keď ste povedali, že takéto niečo sa môže robiť iba vo veľmi výnimočnej situácii. My sme boli vo výnimočnej situácii v roku 2000, keď sme oddlžili za 110 miliárd banky. A myslím si, že je dobré, že sme to urobili, napriek tomu, že teraz musíme prispievať Grékom, Talianom, Španielom a tak ďalej na ich banky. Myslím si, že sme vtedy zachránili tú nejakú finančnú stabilitu v tejto krajine. A banky, mimochodom, sú dobrý príklad v tom, že sa správajú zodpovedne odvtedy. Slovenské banky sa správajú konzervatívnejšie a zodpovednejšie, poučené tými problémami, v ktorých boli, než sú častokrát ich matky v západnej Európe.
Druhá mimoriadna situácia je, keď nejaký veľmi veľký zamestnávateľ sa dostane do problémov a súd mu povolí reštrukturalizáciu. Niekedy, žiaľ, možno sa nám aj nepáči, že akým podnikateľom a v akej situácii. Ale znovu, v mimoriadnej situácii je to v našom štáte možné. Akurát človek doteraz nemal nárok, aby v takejto mimoriadnej situácii sa mu pomohlo. Preto sme tento návrh takto sformulovali a považujeme to, samozrejme, za výnimočné opatrenie, ktoré sa nemôže opakovať každý druhý rok.
Pán kolega Baránik, ja vám verím, že vaše úmysly sú dobré, ja vás neupodozrievam, že proste vašu kritiku dávate z nejakých zlých úmyslov, chcem vás len upozorniť na jednu vec. Ja súhlasím s tým, že veci treba riešiť systémovo a že v skutočnosti táto situácia je dôsledkom toho, že ten náš štát riadne nefunguje. A bolo by dobré, keby sme to vyriešili systémovo, lenže tých niekoľko stotisíc ľudí, aj keby oddnes to už systémovo platilo a fungovalo v tomto štáte dobre, oni už v tom probléme sú. A my ich z neho nevieme vytiahnuť, obávam sa, žiadnym, povedal by som, tým štandardným spôsobom, lebo aj keby od zajtra sme všetko nastavili tak, ako si želáme, tak tým niekoľko stotisíc ľuďom, ktorí už v tom sú, by to nepomohlo. Ide o to, či si zaslúži niekto, ten, kto chce pracovať, chce stáť na vlastných nohách, chce sa zapojiť ako plnohodnotný občan do spoločnosti, či si zaslúži druhú šancu. To je podstata toho, o čo nám v prvom čítaní ide.
Ďakujem vám, kolegovia, za vaše pripomienky, kritické či niektoré návrhy, ďakujem vám, že ste sa zapojili do diskusie o tomto návrhu zákona.

Ďakujem pekne, chcem poďakovať obidvom pánom poslancom za vyjadrenie podpory.
A ku kolegovi Viskupičovi, zámer je iný. Zámer je pomoc státisícom týchto ľudí, ktorí sú tu aj náš hlavný zámer.
A pán kolega Beblavý, no vy ste možno pesimista v tomto, ale viete, nádej zomiera posledná a my veríme, že páni poslanci, ktorí ma počúvajú, tak verím, že zahodia politické rozhodnutia a zahodia stranícke tričká, lebo exekúcia nie je ani pravicová, ani ľavicová, exekúcia je mor, ktorý musíme z tejto krajiny vyhnať preč. Tak ako pán kolega Beblavý povedal, my sme krajinou exekúcií, krajinou exekútorov.
Čiže naozaj verím, že bude posunutý tento zákon do druhého čítania a kľudne sa v druhom čítaní bavme o pozmeňovacích návrhoch, ale prosím vás ešte raz, žiadam, niečo urobme.
Ďakujem.

Začnem tým reakciu na Peťa, že poviem, že sa ospravedlňujem všetkým kolegom, ktorých som nechtiac v zápale boja nejakým spôsobom urazil, napadol, aj vás, pán Dostál, tak sa ospravedlňujem. Mne ide hlavne o vec, ide mi o tento zákon a veľmi ťažko sa mi počúva, keď hlavne z opozície počúvam, aká je to blbosť, netreba to robiť, to nejde, a to je proste protiústavné. Už sme to tuná mali naozaj ten generálny pardon, môžme to kľudne nazvať generálnym pardonom znova.
Viete, my podporujeme všetky vaše zákony, ktoré sú dobré, ale podporujeme ich aj koaličným stranám, preto lebo my rozlišujeme len dobré veci a špatné. A je mi úplne jedno, kto ich prináša. Keď máte nejaké výhrady, veľmi radi budeme počúvať. Dajme to do druhého čítania a tam si to upravme, tam to spravme. Ale treba niečo pre tých ľudí urobiť. Skutočne, toto je vážny problém, my si to možno neuvedomujeme, ale tunak naozaj živorí a je v tomto čertovom kolese dva milióny ľudí, dva milióny ľudí, jeden milión priamo je dosť postihnutý tými exekúciami. Tak sa tu nehrajme na slovíčka, ale pekne vás poprosím, všetci kolegovia, skúsme niečo urobiť pre tých ľudí. To je jedno, tak spravte vy nejaký návrh zákona, ktorý bude vysoko ústavný a ja budem zaňho hlasovať všetkými desiatimi. Fakt.
Ďakujem velice pekne.