Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v závere ako predkladateľ návrhu zákona vystúpil a vyjadril sa aj k rozprave s tým, že teda chcem vám dať teda možnosť, pokiaľ máte záujem, ešte zareagovať.
Pani poslankyňa Grausová reagovala na pani poslankyňu Milanovú, keď hovorila pani poslankyňa Milanová o...
Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v závere ako predkladateľ návrhu zákona vystúpil a vyjadril sa aj k rozprave s tým, že teda chcem vám dať teda možnosť, pokiaľ máte záujem, ešte zareagovať.
Pani poslankyňa Grausová reagovala na pani poslankyňu Milanovú, keď hovorila pani poslankyňa Milanová o tom, že v Škandinávii a v Holandsku sa minimum programov vysiela dabované, a teda vysielajú sa aj pre deti rozprávky väčšinou, väčšinou iba s titulkami alebo dokonca bez možno, a v dôsledku toho deti vedia lepšie po anglicky. A pani poslankyňa Grausová na to reagovala, že to nesúvisí s tým zákonom, lebo predsa veď u nás sa kedysi viac vysielalo češtiny a že aj tak mali naše deti problém s ovládaním cudzích jazykov. A toto ale, myslím, že nie je problém so znalosťou cudzích jazykov, ale problém s počúvaním s porozumením, lebo pani poslankyňa Milanová hovorila niečo úplne iné. Hovorila niečo, čo síce súvisí s témou nášho zákona, ale nevyplýva to priamo zo zákona a ani to ona netvrdila. Hovorila niečo, čo som v podstate hovoril aj ja, keď sme sa minulý týždeň rozprávali o tomto zákone, že sú európske krajiny, v ktorých aj programy pre deti sa vysielajú nedabované a v týchto krajinách aj v dôsledku tejto veci deti ovládajú dobre anglický jazyk.
Pani poslankyňa Dubačová nazvala náš návrh zákonom o zdravom rozume. A samozrejme, možno sa na ten zákon pozrieť z rôznych uhlov pohľadu. Zhodou okolností my štyria predkladatelia, teda s pánom poslancom Osuským, pani poslankyňou Zimenovou a s pani poslankyňou Dubačovou, sme predkladali aj napríklad aj návrh zákona, aby sa 28. október stal štátnym sviatkom Slovenskej republiky, teda výročie vzniku Československa. My sa nijako netajíme tým, že si vážime československú tradíciu, tradíciu demokratického Československa, že je nám blízka česká kultúra. Ale tento zákon nie je o tom alebo nie je iba o tom. Tento zákon by mal podporiť každý normálny človek, ktorý nechce mať v zákonoch absurdné ustanovenia bez ohľadu na to, aký má vzťah k Masarykovi, čo si myslí o prvej Československej republike alebo o Václavovi Havlovi.
Rovnako ja sa dlhodobo netajím kritickým vzťahom k celému zákonu o štátnom jazyku. Keď sa za Mečiara prijímal zákon o štátnom jazyku, bol som novinár a ostro som ten zákon kritizoval, pretože nepovažujem ho za potrebný v tej podobe, v akej bol schválený a v akej dodnes je. Úplne by stačilo, keby existoval zákon, ktorý by reguloval používanie štátneho jazyka v niektorých oblastiach úradného styku, ale regulovať používanie jazykov v súkromnej sfére mi príde absurdné. Čiže ja by som zákon o štátnom jazyku zrušil a nahradil iným, oveľa, oveľa stručnejším. Ale ani to nie je predmetnom alebo obsahom nášho návrhu zákona. Ani úplne vypustenie toho, v akom jazyku sa má vysielať, ani povinnosť dabovať slovenské alebo dabovať cudzojazyčné rozprávky do slovenského jazyka, aj tú tam zachovávame, hoci, ako sme pred chvíľou počuli, sú aj argumenty a sú to vecné argumenty, pre ktoré by vysielanie nedabovaných napríklad anglických rozprávok mohlo pomôcť k zlepšeniu znalostí anglického jazyka slovenskými deťmi. Ale ani to nenavrhujeme. Je to naozaj zákon o zdravom rozume. Zákon, ktorý chce vypustiť zo zákona absurdné ustanovenie, ktoré nariaďuje dabovať do slovenského jazyka rozprávky z češtiny, z jazyka, ktorému naše deti rozumejú.
Aby som zareagoval na tie argumenty, ktoré nie síce dnes, ale minulý týždeň zazneli a ktoré zazneli aj v nejakej mediálnej rozprave alebo verejnej rozprave k tomuto návrhu zákona. Ten najčastejší bol, že prečo vy chcete, aby sa na Slovensku mohli vysielať české rozprávky v pôvodnom znení, keď v českej televízii slovenčinu nepočuť, keď české deti slovensky už nerozumejú. A na to sú možné dve odpovede. Jedna, ktorú sme už spomínali, je, že to je predsa výhoda slovenských detí, že rozumejú českému jazyku, že sú prirodzene dvojjazyčné, že môžu sledovať český internet, pozerať české filmy, čítať české knihy, študovať na českých školách, pracovať v Českej republike. To nie je nevýhoda, to je plus.
Ale ten druhý argument, ktorý dosiaľ nezaznel, je reciprocita. Aj v súvislosti so zákonom o štátnom jazyku, ale za Mečiarovej éry a niekedy aj za éry prvej Ficovej vlády sa často argumentovalo, že v prístupe k príslušníkom národnostných menšín máme zachovávať reciprocitu. Ako sa Maďarsko správa k Slovákom žijúcim v Maďarsku, tak my sa máme správať k Maďarom žijúcim na Slovensku. Ale argument reciprocitov je absolútne chybný. Je absolútne chybný v tomto kontexte, pretože my sa máme k príslušníkom našich národnostných menšín správať dobre bez ohľadu na to, ako sa nejaký iný štát správa k Slovákom, ktorí tam žijú. Máme sa, samozrejme, snažiť o to, aby sa iné štáty správali k Slovákom aj k iným menšinám slušne a dobre, ale ak to náhodou nerobia, nie je to ani najmenší dôvod, aby sme my tu na Slovensku obmedzovali práva príslušníkov národnostných menšín, pretože sú to naši občania a je to naše vysvedčenie, ako sa k nim správame. A rovnako to, že v českej televízii sa nevysielajú slovenské filmy ani pre dospelých, je predsa problém Českej republiky, nie je to, nie je to problém nás.
My týmto zákonom, ak by sme ho schválili, nikomu nič neprikazujeme. Neprikazujeme televíziám, že musia vysielať české rozprávky v češtine, iba im umožníme, že budú môcť. Keď sa rozhodnú, že budú dabovať Spejbla a Hurvínka, no tak budú dabovať Spejbla a Hurvínka, my im za to pokuty nechceme dávať. Ale myslíme si, že sú české rozprávky, ktoré je hriech dabovať do slovenského jazyka, lebo je to prznenie ich pôvodného zmyslu, významu a obsahu. Čiže my priestor slobody nezužujeme, my nikomu nič nenariaďujeme, my priestor slobody rozširujeme. A absurdnosť naozaj spočíva v tom, že je to ustanovenie, ktoré sa reálne nedodržiava, ktoré sa obchádza. Načo máme mať v zákone ustanovenie, ktoré reálne buď vedie k absurdnostiam typu, že pokutujeme televíziu za odvysielanie Spejbla a Hurvínka v češtine, alebo ho televízie obchádzajú tým, že označia rozprávku, dielo určené malým deťom, za program nevhodný pre deti do 12 rokov. Všetci to vedia, všetci nad tým privierajú oči, tak radšej takúto absurdnosť zmeňme.
Pani poslankyňa Milanová označila toto za rozprávkový zákon, lebo v rozprávkach ide o súboj dobra a zla. Ja by som to až tak dramaticky nevidel. Nemyslím si, že všetci, ktorí nebudú hlasovať za náš návrh, stoja na strane zla. Je to vec iného názoru. Mne to príde trochu absurdné, ale teda sú veci nepochybne, ktoré aj v politike majú charakter zápasu dobra a zla, ale toto je skôr súboj rôznych pohľadov, pohľadov na vec. Ale tiež by som rád veril tomu, že zdravý rozum nakoniec zvíťazí. A aj, ako hovoril pán poslanec Sopko, keď tu spomenul Václava Havla veľmi výstižne, nádej nie je robiť veci preto, lebo si myslíme, že dobre dopadnú, ale robiť ich preto, lebo sme presvedčení, že sú správne, a stojíme si za nimi bez ohľadu na to, ako dopadnú. A toto je určite aj náš návrh alebo náš postoj vo veci používania českého jazyka v českých rozprávkach v slovenských televíziách.
Ďakujem za pozornosť a tiež vás chcem poprosiť o podporu nášho návrhu.
Skryt prepis
