Pán poslanec Lipšic, prepáčte mi. No, ja by som začala tak trochu neštandardne, keď my už sme teda tá neštandardná strana, ako všetci sme v tej opozícii.
A ja by som sa najprv prihovorila tuto nováčikovi v parlamente pánovi poslancovi Schlosárovi, lebo on predpoludním mal jednu faktickú poznámku, v ktorej sa podľa mňa, v ktorej sa dotkol veľkej časti ľudí v našej spoločnosti a ich inakosti. A ja by som mu chcela tak na úvod adresovať...
Pán poslanec Lipšic, prepáčte mi. No, ja by som začala tak trochu neštandardne, keď my už sme teda tá neštandardná strana, ako všetci sme v tej opozícii.
A ja by som sa najprv prihovorila tuto nováčikovi v parlamente pánovi poslancovi Schlosárovi, lebo on predpoludním mal jednu faktickú poznámku, v ktorej sa podľa mňa, v ktorej sa dotkol veľkej časti ľudí v našej spoločnosti a ich inakosti. A ja by som mu chcela tak na úvod adresovať pár slov. A berte to, že sa vám prihováram tak veľmi matersky, lebo takto z diaľky vy vyzeráte byť len o pár rokov starší ako môj syn. Takže tak v dobrom by som sa vám prihovorila.
Pán poslanec Schlosár, viete, vy mi prídete ako taký vetchý konárik na tom Kotlebovom strome. Natoľko vetchý, že by som si nedovolila cez vás obesiť ani hodvábny šál. A mňa udivuje taká vec, že konštrukcia vetchého konárika uverila sile funkcie, ktorú vám ľudia dali, a natoľko ste uverili tej sile, že dokážete označiť za hybridov ľudí, ktorí aj bez funkcie tvoria stabilnú časť našej spoločnosti. Tak len toľko som vám chcela. Dúfam, že nad týmito slovami sa minimálne zamyslíte, keď už nič iné. (Potlesk.)
Ja sa budem vo svojom vystúpení k programovému vyhláseniu vlády venovať siedmim kapitolám, nie, ôsmim vlastne.
A začnem takou mojou srdcovou záležitosťou, a to je cestná doprava. To ste možno nevedeli. Ale tá stať, ktorá mňa zaujíma, ste v programovom vyhlásení vlády začali takýmto slovami: "Po úspešnom začlenení cyklodopravy medzi štandardné druhy dopravy bude v tomto trende vláda pokračovať aj v nasledujúcich rokoch." Prosím vás, nepokračujte. Pretože slovo úspešne je v tomto kontexte veľmi silné a ja by som s ním narábala naozaj veľmi opatrne. Povedzte mi, milí členovia vlády, kedy ste naposledy sedeli v hlavnom meste v Bratislave na bicykli a cítili ste sa ako štandardný účastník cestnej dopravy, ako plnohodnotný účastník cestnej premávky tak, ako vám to stanovuje príslušný zákon? Vás sa pýtam? (Reakcia predkladateľa.) Nie v byte na bicykli. To som si myslela, lebo iba tak sa tam ten začiatok tej state, ktorá má zaujíma, mohol dostať. Takže ja by som vás chcela poprosiť, aby ste to občas urobili, aby ste si sadli na ten bicykel a išli napríklad otestovať tie cyklochodníky v hlavnom meste, ktoré sú rozsekané na desaťmetrové úseky, ktoré vedú odnikadiaľ nikam. (Reakcia predkladateľa: To je úloha primátora, nie vlády.) Možno je to úloha primátora. Primátor nemá také ciele ako vy a nepíše si ho do programového vyhlásenia vlády. A ja tu teraz stojím preto, aby som sa vyjadrovala k vášmu programovému vyhláseniu vlády. Ale pokojne do toho zapojte aj pána primátora.
Chcela by som vám povedať, že ja vám bude veľmi držať palce, aby ste pokračovali, ale v trochu inom trende toho, ako si predstavujeme tie alternatívne formy dopravy, medzi ktoré určite cyklistika patrí. A ak to tak budete robiť, ak budeme naozaj budovať cyklochodníky a cyklotrasy z peňazí z fondov Európskej únie tak, ako nám prináleží a porovnateľne s inými veľkomestami v iných krajinách, tak budem prvá, ktorá vám zatlieska, a podľa mňa aj veľmi veľa cyklistov.
Ďalšia časť programového vyhlásenia vlády, ktorej sa chcem dotknúť, je moja srdcová záležitosť. A hneď na úvod vám chcem povedať toto: že ak táto koalícia prapodivných vzťahov medzi maďarskou a slovenskou stranou, medzi tými, čo korumpujú, sú skorumpovaní a korupciu priamo podporujú, s tými, ktorí až donedávna proti korupcii bojovali, ak teda táto koalícia vznikla preto, aby sme zabránili extrémizmu, čo je chvályhodné, ja to naozaj chválim, tak ale potom nerozumiem tomu, ako ste mohli prísť v programovom vyhlásení vlády s pätnástimi odrážkami, ktoré nazývate riešením rómskej otázky. Nerozumiem tomu. A už vôbec nerozumiem tomu, ako s tým mohli prísť ľudia, lebo medzi vami takí ľudia sú, ktorí si až donedávna hovorili, že rómski reformátori. Pamätáte sa, to boli tí, ktorí potom za tých fanfár priniesli tzv. rómsku reformu, na ktorú sme štyri roky všetci čakali a ktorá, ako na Godota, a ktorá sa jednoducho nikdy nepretavila do ničoho konkrétneho. Nielenže ste neurobili počas uplynulých štyroch rokov vôbec nič, ale ešte ste boli schopní zmiesť zo stola všetky konštruktívne návrhy, ktoré sem jednotliví poslanci prinášali počas tých štyroch rokov, bez mihnutia oka. Toto, čo ste priniesli, je podľa mňa čistý plagiát a kompilát programov tých strán, ktoré riešenie rómskych osád myslia natoľko vážne, že už majú legislatívne znenia konkrétnych návrhov dávno pripravené a ich riešenia pre sociálne vylúčené spoločenstvá, na ich riešenia pre sociálne vylúčené spoločenstvá nestačia odrážky. Ospravedlňuje vás jedine to, že ste tú kapitolu, kde sa snažíte akože cez tých pätnásť odrážok vyriešiť problematiku sociálne vylúčených spoločenstiev, že ste nenašli tú odvahu, aby ste túto kapitolu nazvali, že rómska reforma, opätovne. To vás ospravedlňuje. Keďže vy ste stále ešte iba na začiatku a v tej prvej odrážke sľubujete nejaké postupné prinášanie proste jednotlivých návrhov, ktoré neviem, aké presne budú, lebo my sme sa to nedozvedeli z programového vyhlásenia vlády, tak by som vás chcela poprosiť, aby ste medzičasom, ako to budete vymýšľať už za behu, aspoň podporili tie návrhy zákonov, ktoré sa v tomto pléne objavia. Ja určite s mojimi kolegami už na prvú riadnu schôdzu, by som to nazvala, Národnej rady, kde budeme preberať jednotlivé návrhy zákonov, prinesieme minimálne päť návrhov zákonov, ktoré majú za cieľ, majú ambíciu riešiť sociálne vylúčené spoločenstvá. Chcem vás veľmi pekne poprosiť o podporu.
Ďalšou oblasťou, ktorej by som sa rada venovala, je politika boja proti korupcii. Mňa zarazila hneď v tom úvode, tiež to máte teda cez odrážky, zarazilo ma jedno také opatrenie, predĺženie doby zverejňovania zmlúv z piatich na desať rokov. Takto, úplne najlepšie protikorupčné opatrenie, ktoré kedy kto priniesol, bola vláda Ivety Radičovej, ktorá hviezdila rok a pol. A keď po nás niečo zostalo, to hovorím celkom úprimne, celkom otvorene, aj na samu seba, keďže som bola súčasťou tej vlády, tak to bolo toto, to bolo opatrenie zverejňovania všetkých zmlúv a vytvorenia registra zmlúv. Ale nebolo to úplne dokonané. Problém ale nie je v tom, že po piatich rokoch tie zmluvy zmiznú. Problém je v tom, že vy tam už dnes v tom registri zmlúv nájdete len to, čo presne hľadáte. To znamená, že vašou ambíciou nemalo byť proste predlžovanie uverejňovania, tej lehoty uverejňovania tých zmlúv, ale skôr spružnenie toho vyhľadávania a toho, aby sa bežný smrteľník v tom registri zmlúv jednoducho vyznal. Pretože ja dnes, keď sa chcem dopátrať nejakej zmluvy, musím presne vedieť, čo hľadám, aby som tam napísala tie kľúčové slová a len tak sa k tomu dopracujem. A my presa chceme, aby k tomu, ku všetkým tým zmluvám mali prístup tí jednoduchí občania, každý jeden, ktorý možno nevie, čo hľadá, akurát má podozrenie. Takže podľa mňa ste na toto opatrenie mali ísť úplne z inej strany. Ale celkovo, aby som nehovorila teraz o tých jednotlivých písmenách a odrážkach, je veľmi ťažké podľa mňa hodnotiť ten váš program boja proti korupcii, lebo on je taký vlažný a taký všeobjímajúci a tak veľmi chce svetový mier, ktorý chceme všetci, že veľmi ťažké je zadefinovať tie očakávania, ktoré od neho máte vy a ktoré si môžeme trúfnuť mať od neho my. A preto sa to ako veľmi ťažko hodnotí dnes a ešte ťažšie sa to bude hodnotiť na konci tohto volebného obdobia, lebo neviem presne, že keď sa bude robiť odpočet programového vyhlásenia vlády, že ako k čomu všetkému my vám máme dať tie fajvky. Pretože dá sa urobiť dobrý protischránkový zákon a dá sa urobiť taký vlažný protischránkový zákon, že cez to pretečú všetci oligarchovia, ktorí majú schránky niekde na Cypre.
Ja si myslím, že my už dnes v tej legislatíve máme strašne veľa opatrení, a všetko je to o tom, o tej základnej otázke, či Slovensko je právnym štátom a či tu platí nejaká elementárna vymožiteľnosť práva. A to podľa mňa neplatí. A to malo byť vyboldované úplne na začiatku nieže tejto kapitoly, ale celého programového vyhlásenia vlády. Môžeme si prijímať, čo chceme, môžeme si písať do programového vyhlásenia, čo chceme, môžeme si do akčných plánov písať, čo chceme, do stratégií a koncepcií, ale pokiaľ sa tu človek, pokiaľ sa tu nevymôže právo v tejto krajine, čo je naozaj nemožné, tak si myslím, že si zo všetkých takýchto zákonov, vyhlásení, stratégií robíme len trhací kalendár, nič viac a nič menej. Okrem toho, mne sa zdá, že všetky tie vami uvádzané opatrenia v rámci boja proti korupcii majú taký preventívny charakter. A to je veľmi nebezpečné takémuto niečomu uveriť, pretože podľa mňa je to alibistické od všetkých, ktorí písali toto programové vyhlásenie vlády. Pretože vy teraz budete vkladať vašu energiu do nejakých preventívnych opatrení, ale vy tým, ako keby ste urobili hrubú čiaru za tým, čo sa stalo. Čo my naozaj potrebujeme v boji proti korupcii, je precedens. My potrebujeme toho skorumpovaného politika v base. My potrebujeme toho štátneho úradníka, ktorý bol skorumpovaný alebo korumpoval, v base. My potrebujeme toho, čo bol žiadateľom o eurofondy a korumpoval pritom tridsaťpercentnou vatou, v base. A nič takéto tam neviem nájsť. Ako my máme kopec káuz nedoriešených, korupčných a neviem akých a my potrebujeme jednoducho precedens, my potrebujeme, aby sa tieto kauzy doriešili. Toto je najlepšia prevencia v boji proti korupcii. Nie to, že si tam cez odrážky napíšete milión opatrení, ktoré nakoniec budú aj tak bezzubé. Prevencia všetko nevyrieši. Nehovoriac o tom, že, že vôbec tam nie je riešená odpolitizácia a to, ako chcete odoligarchovať políciu, prokuratúru, súdy. O tom tam človek nenájde ani, ani zmienku.
Boj proti daňovým a colným únikom, to ma zaujíma, lebo však odkedy tu máme kauzu DPH a konkrétne mená tých, ktorí v tom vraj idú, tak človeka to zaujme, no. Takže to moje hodnotenie je asi také, že absolútne tam chýba nejaká represia v podobe odhaľovania, teda následného vyšetrovania daňových podvodov. To, čo s tým, čo s tými vinníkmi, to je niečo podobné ako pri tých korupčných škandáloch. Opäť nám chýba podľa mňa precedens za nejaké bohapusté rozkrádanie až, a Baštrnákov a neviem čoho všetkého. Stále sú to podľa mňa len také akože bezzubé zmeny nejakých daňových systémov a registratúr a neviem čoho, čo je skôr akože podľa mňa taká výzva pre ekonómov.
Ale ja to beriem z toho iného pohľadu. Pretože ja tu mám od vás pozdrav od doktora Pavla Milana. To je ten vyšetrovateľ, ktorý vyšetroval tú dépehačkársku kauzu, v ktorej mali lietať aj akože mená veľmi významných ľudí, a on sám tvrdí, keď si pozrel ten váš nástrel, toto programové vyhlásenie vlády a všetky tie opatrenia, že sa to veľmi ťažko hodnotí, pretože naozaj papier znesie všetko. A poukazuje na to, že už v čase, kedy on vyšetroval kauzu DPH, tak už sme tu mali daňovú kobru, už sme tu mali, mali sme tu NAKA, mali sme akčný plán, mali sme všetko a jednoducho ani jemu nebolo umožnené tento prípad priviesť do konca. Píše toto: "Keď som poslal Chovancovu zápisnicu koordinátorke daňových kontrol na Finančnom riaditeľstve v Banskej Bystrici a prečítal si ju jej nadriadený inžinier Jendroľ, chceli na ňu podávať trestné oznámenia a vyhodiť ju z roboty. Pripomínam, že koordinátorka mala poverenie na zastupovanie poškodeného v trestnom konaní, a preto mala právo nahliadať do vyšetrovacieho spisu a žiadať o fotokópie časti spisu. Tak sme fungovali dva roky. Ona potom zápisnice preposielala jednotlivým kontrolórom, aby mali dôkazy aj v daňovom konaní a mohli kontroly s nálezmi ukončiť. Nik sa nad tým nepozastavoval. A až do momentu, kedy prišla Chovancova zápisnica a s ňou vyšetrovanie Inšpekcie finančnej správy. Ale vtedy vyšetrovali nie meritum veci, ale to, ako je možné, že sa k tej zápisnici dostala." Pánovi Milanovi vyčítali, ako vôbec mohol poskytnúť zápisnicu a že mal začierniť niektoré časti zápisnice. Samozrejme, o to sa chceli neskôr pokúsiť na finančnej správe a tak poslať zápisnicu kontrolórom. Ešte raz pripomínam, že poškodený alebo jeho splnomocnenec pritom má právo na fotokópiu spisu necenzurovanú. A toto bol február 2014 a už takmer dva roky fungoval akčný plán a daňová kobra. Koordinátorka radšej odišla a on odísť musel z polície. Takáto je prax, napriek krásne znejúcim vyhláseniam. Takto sa to deje.
Ja som chcela od pána doktora Milana viac nejakých dépehačkárskych káuz alebo teda korupčných káuz, aby sme to mohli rozobrať aj pri tom, keď budem hodnotiť ten boj proti korupcii, tú vašu kapitolu v programovom vyhlásení vlády. A on mi na to odpísal: "Ani pri DPH kauzách, ani pri korupčných kauzách nemôžem vedieť o všetkých, pretože väčšina sa stopí už v operatívnom preverovaní, a od toho sú kamaráti na funkciách na NAKA. Čo sa nestopí tam a v následnom vyšetrovaní, uprace potom šéf špeciálnej prokuratúry, respektíve Generálnej prokuratúry." Čím vám, samozrejme, nechcem brať ambície v tom, keď budete tvoriť plán legislatívnych úloh, aby ste ten boj proti korupcii a všelijakým daňovým únikom poňali naozaj vecne a hlavne veľmi konkrétne na rozdiel od programového vyhlásenia vlády.
Ďalšia oblasť, ktorej by som sa rada venovala, je sociálna politika. No. Ja som bola veľmi prekvapená, že v tej sociálnej politike, v tej kapitole úplne ako keby absentovala rodinná politika, úplne. Jediná vyboldovaná veta je tam takáto: "Flexibilita pri poberaní príspevkov rodičovskej starostlivosti." Aha, že vláda sa zaviaže, aby bola flexibilita pri poberaní príspevkov rodičovskej starostlivosti. Ja sa vás pýtam, tí, čo ste to písali, neviem, či je tu pán minister Richter, nie je, že kde je zosúlaďovanie napríklad rodinného a pracovného života? To sa netýka iba rodovej rovnosti, to sa netýka iba žien, to sa dnes týka aj mužov. My dnes máme aj mužov, ktorí idú na materskú dovolenku, na rodičovskú dovolenku. Ako je možné, že pod sociálnou politikou tam úplne absentuje celá stať, niekoľko strán o tom, ako chcete zosúladiť rodinný a pracovný život. Toto je totižto alfou a omegou riešenia problémov dnešnej mladej rodiny. A už vôbec nehovorím o slobodných matkách, ktoré v našej spoločnosti nemajú ten luxus, aby mohli zostať so svojím dieťaťom doma. Ony sa musia vrátiť do tej práce a nemajú sa ako vrátiť a robia za minimálnu mzdu. Tu sa nič nehovorí o tom, že vybudujete nejakú sociálnu infraštruktúru. Vy stále hovoríte iba, vyriešite kočíkovné a tieto nesystémové, jednorazové dávky. Ale čo je s dobudovaním sociálnej infraštruktúry? Aby tá matka jednoducho mala kam dať to dieťa, aby mohla bezproblémovo pracovať. Táto krajina úplne abdikovala na takéto riešenia a pritom my nemusíme vymýšľať teplú vodu, tú za nás niekto vymyslel. Pozrite sa na príklad škandinávskych krajín, ako to tam funguje. Funguje to fantasticky, len to proste preberme. Prestaňme rozmýšľať nad, ja neviem, zvyšovaním stále aj materskej. Dobre, však aj to sa dá, ale keď vy nevybudujete sociálnu infraštruktúru a nepodporíte tie služby pre tú mladú rodinu, tak sa nikam nedostaneme.
Ja by som sa napríklad chcela opýtať, že prečo vy nemáte ambíciu z Európskeho sociálneho fondu navýšiť príspevok na starostlivosť o dieťa? A nielen ho navýšiť, ale ho predĺžiť.
No a teraz tí, čo ste tu noví, tak ja vám poviem, že ako to dopadlo, keď sme doniesli takýto návrh v minulom volebnom období do parlamentu. My sme chceli navyšovať a chceli sme predlžovať poberanie príspevku na starostlivosť o dieťa. To je taký príspevok, ktorý nejde matke alebo teda rodičovi, ale ide inštitúcii, ide buď škôlke alebo materskému centru alebo operke, pokiaľ je zazmluvnená. A tých peňazí je tam neúrekom. A v tomto novom programovacom období v rámci ESF je tam naozaj neúrekom peňazí, ktoré my nedokážeme vyčerpať, však my množstvo peňazí vraciame, poprípade platíme korekcie za nezmyselné projekty. A keď sme sem priniesli navýšenie príspevku na starostlivosť o dieťa a predĺženie poberania až do povinnej školskej dochádzky, to znamená, do šiesteho roku veku dieťaťa, viete, čo bola odpoveď pána ministra Richtera? To sa nedá, lebo nám patria deti iba do troch rokov. Chápete? Ministerstvo práce v rámci zosúlaďovania rodinného pracovného života, na čo má vytvorenú prioritnú os, mi tvrdí, že im patria deti iba do troch rokov. Ale nech si pozrú štatistiky, nech si pozrú prieskumy. Mladá rodina má najväčší problém, čo urobiť s dieťaťom, keď je staršie ako tri roky. Tým, že sme konzervatívna krajina, matky chcú zostávať s deťmi do tých troch rokov. Potom nastáva ten problém. Ako toto môže povedať jeden minister rodiny, prosím vás pekne? Dokedy my sa tu chceme hrať na taký rezortizmus, že jeden minister nedovidí za hranice svojho rezortu a nedokáže to riešiť? A nech to, pre mňa za mňa, rieši aj s ministrom školstva. Však sú, jedna mater ich mala v tej vláde. Nerozumiem tomu a strašne ma to rozčuľuje, lebo je to neuveriteľne jednoduchá vec, by sme uľahčili akože život množstvom, matkám, otcom, proste mladým rodinám. Presne tým, o ktorých stále my iba rozprávame, aká je to zraniteľná časť našej spoločnosti, ale keď máme šancu pre nich niečo konkrétne urobiť, tak sa tvárime, ako sa to nedá. To je také slovenské.
No, takže vyzývam, vyzývam pána ministra Richtera, vyzývam pána ministra školstva, nech sa dohodnú a nech poprosia proste poslancov vládnej koalície, prosím vás, takýto návrh zákona sa tu objaví už, už na tej prvej riadnej schôdzi, budeme navrhovať práveže navýšenie, predĺženie poberania, prosím vás, podporte to. Akože o nič nejde, z vášho vrecka tie peniaze nejdú, ani vám nevytrhneme zo štátneho rozpočtu, berieme tie peniaze z Európskeho sociálneho fondu a je to naozaj veľmi dobre hodnotené aj z Bruselu a je to, je to fantastická možnosť, ako tým ľuďom prilepšiť.
Ďalšia časť toho programu, to sa tiež týka sociálnej politiky, ale akože zase, že viete, tu máme, tu máme kapitolu, ktorá hovorí, že výstavba a budovanie, hej? A potom máme sociálnu politiku. A teraz v rámci toho aj pri budovaní, aj pri budovaní a výstavbe by mali riešiť napríklad debarierizáciu verejných budov, aby ľudia, ktorí sú zdravotne postihnutí proste sa mohli slobodne vydať do kina, do divadla. Do Národnej rady, pani poslankyňa, že, napríklad? Alebo proste na bežné miesta, kam my proste zdraví bežne chodíme. Ale to nie! Prečo by si mal jeden minister výstavby všímať takýchto ľudí? Veď to patrí tomu Richterovi, nie? Však to sú tí postihnutí a tí patria akože pod, pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny. Toto je tá absurdita, že my sa tu hrabeme na tom vlastnom malom piesočku a jednoducho nedokážeme spojiť sily, ani pokiaľ ide o ľudí, ktorí sú už dostatočne teda trestaní aj osudom, hendikepovaní a podobne.
Takže v tej časti výstavba a budovanie napriek tomu, že som to tam hľadala, som to tam nenašla. Hovorí sa tu o tom, že sa vláda zaväzuje k prijatiu nového stavebného zákona, ale nikde nenájdete ani zmienku o tom, že by zadefinovali takzvaný univerzálny dizajn. Univerzálny dizajn, ten sa objavuje v dohovore OSN v čl. 2 o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý sme ratifikovali už 25. júna v roku 2010. V 2010. A to OSN nám vytvorilo definíciu, ktorú od nás očakáva, aby sme ju premietli proste do nášho stavebného zákona. Nie sme toho schopní. Nie sme toho schopní a táto vláda nebola schopná to dať ani do programového vyhlásenia vlády. Nerozumiem tomu.
V tej predmetnej časti, pokiaľ hovorím o výstavbe a budovaní, mi chýba ďalšia vec, a to je sociálne bývanie. Ale nie také sociálne bývanie, že postavíme sociálne byty a rozdáme to. Ja by som si predstavovala prestupnú formu sociálneho bývania na základe princípu zásluhovosti tak, aby to bolo motivačné. Ako pokiaľ my chceme rozbíjať rómske osady, tak to ide jedine cez prestupnú formu sociálneho bývania. Tam nenájdete o tom ani zmienku.
Veľmi mi chýba v časti sociálna politika, pokiaľ ide o ľudí so zdravotným postihnutím, a slová o ich integrácii, to, ako si oni predstavujú tú integráciu. Najlepšia integrácia takýchto osôb je cez to, že deti so zdravotným postihnutím dostanú štandardné vzdelanie, že ich nebudeme dávať kvôli ich postihnutiam na špeciálne školy, ale že budú môcť sa vzdelávať štandardným spôsobom na štandardných školách, lebo im to prináleží. A v tých našich zákonoch to píšeme, aj v antidiskriminačnej legislatíve, akurát, že to nikto nenapĺňa. A neexistuje lepšia forma integrácie ľudí so zdravotným postihnutím do spoločnosti ako cez to, že im dáme zamestnanie. Ale ja som tam nenašla nič. Ja som v tom programovom vyhlásení nenašla ani to, ako napríklad vláda chce podporovať agentúry podporovaného zamestnávania, ktoré sú pre vás takou jedinou barlou k tomu, aby ste sa dostali na otvorený trh práce. Nie je tak? Nič. Nenájdete tam jednoducho nič.
A to už vôbec nehovorím o sociálnych službách, prosím vás. To je systém, ktorý nám za chvíľu akože všetkým padne na hlavu. A starneme dňom, odkedy sa narodíme. Akurát že tá vláda, kde teda ten prím hrá stále tá sociálna demokracia, nedokázala napísať do toho programového vyhlásenia vlády, že ako zmení systém financovania sociálnych služieb tak, aby bol dostupný, aby bol dostupný pre každého. A pre každého, tým myslím aj toho, ktorý ide napríklad k neverejnému poskytovateľovi sociálnych služieb. Pretože tu ešte stále delia ten sektor na súkromníka, ktorého by najradšej nevideli, hej, však k nim nejdú žiadne dotácie, to je akože likvidácia v priamom prenose, a potom na tých verejných. A ja si myslím, že tie peniaze by v prvom rade mali ísť na klienta, ktorý je odkázaný na tú sociálnu službu. Nenájdete tu nielen to, že ako chcú riešiť financovanie sociálnych služieb, ale nenájdete tu ani to, že by spustili diskusiu o tom, nakoľko je jednotlivec zodpovedný za vlastné starnutie. Takáto diskusia sa na Slovensku ešte ani nezačala. A to sa dá napríklad tak, že ľuďom priblížite cez rôzne formy pripoistenia, či už povinného alebo komerčného, dobrovoľného, pripoistiť sa na dlhodobú starostlivosť. Lebo raz nás to dostihne všetkých, len si to málokto uvedomuje, pretože ešte sa nenašiel proste ten odvážny človek, ktorý by prišiel a povedal, že, vážený človek odkázaný na sociálnu starostlivosť alebo na dlhodobú starostlivosť, ako ty si si to mal uvedomiť pred tými štyridsiatimi rokmi, keď si začal pracovať. Samozrejme, toto nemôžeme povedať dnes ľuďom, že si mali niečo uvedomiť pred štyridsiatimi rokmi. Ale môžeme tú nástupnícku generáciu tých mladých ľudí upozorniť na to, že jedného dňa to príde aj na nich a budú odkázaní a musia na tú službu jednoducho prispievať. Musíme byť na to pripravení, tak ako je to v iných krajinách. Zase od nich nikto nechce, aby vymysleli teplú vodu. Nech sa pozrú na systém sociálnych služieb a dlhodobej starostlivosti, ako napríklad funguje v Kanade. Tam je úplne normálne, že nástupom do prvého zamestnania si šetrím na to, že raz budem starý, chromý, odkázaný na sociálnu službu, a keď to raz príde, tak to nikoho neprekvapí. A neočakávajú to všetci iba od štátu.
No, to bola sociálna politika a teraz v rámci tej sociálnej politiky je tam super podkapitola, ktorá sa volá, že Politika tvorby pracovných miest. A ja musím povedať, že táto, táto podkapitola je typickým príkladom toho, ako veľmi je na Slovensku zakorenený ten rezortizmus. A ako nie sme, alebo teda nie ste ochotní poučiť sa z mnohých chýb v minulosti, keď sa minister nebol schopný pozerať za hranice svojho rezortu. Oni totižto v tej kapitole hovoria o dvoch ohrozených skupinách. Ja sa budem venovať primárnej tej jednej. To sú mladí ľudia do 29 rokov, ktorí sú na úradoch práce, neschopní zamestnať sa na otvorenom trhu práce. No a samozrejme oni tam navrhujú riešenia, že to chcú riešiť tak ako doteraz, to znamená zle. Všelijakými krátkodobými projektami z peňazí Európskej únie. Tie projekty začnú, skončia, ľudia sa zase vrátia tam, odkiaľ prišli. Akože tá úspešnosť je veľmi ťažko merateľná. Skúšal to merať včera pán Richter, ale akože mala som fakt problém mu uveriť, lebo neviem presne, z čoho vychádzal. A v tejto kapitole nenájdete nikde ani zmienku o tom, akými opatreniami chcú prepojiť školstvo stredné aj vysoké s potrebami otvoreného trhu práce. To v tejto kapitole nenájdete. A zase budeme iba za veľa peňazí riešiť dôsledky, ale nebudeme riešiť príčiny, lebo tá príčina je na našich školách. Na tom, že tam nie je prepojenosť medzi strednými školami a potrebami otvoreného trhu práce. Ani medzi vysokými školami a potrebami otvoreného trhu práce.
Nemajú ambíciu v tejto kapitole riešiť príčinu, naprávať chybu v príprave mladých ľudí, skresávať a zmazávať nezmyselné školy, aj tie vysoké, poskytujúce vzdelanie, ktorým sa absolvent nemôže uplatniť na trhu práce, ale chcú riešiť dôsledky, lebo nám na to idú peniaze z Bruselu. Akože tu si treba uvedomiť, že už u toho mladého človeka my investujeme kopec peňazí proste, či už na tej strednej škole alebo na tej vysokej škole, cez bezplatné školstvo a potom tá, tá "never ending storry" len pokračuje na príslušnom úrade práce. A teraz oni navrhujú, aby sme doňho pchali ďalšie peniaze cez nezmyselné rekvalifikácie, ktoré budú poskytovať naše úrady práce. Tie isté úrady práce, ktorá nám v minulosti tisíckrát dokázali, ako to robiť nevedia, keď organizovali rekvalifikačné kurzy Ikebana a podobne, hej? Kam teda húfne chodili absolventi sociálnej práce a tak ďalej, no.
Takže ja samozrejme neviním tie úrady práce. Lebo oni, chudáci, robia iba to, čo im určuje ten, kto udáva politiku v tomto štáte. A tak vidíme to, že ako udávajú tú politiku aj v tomto programovom vyhlásení vlády. Ak by naozaj chceli meniť niečo v tomto smere, tak som si myslela, že by sa to objavilo aspoň v programovom vyhlásení vlády. Ale ani tam sa nič, ani tam sa nič neobjavilo, teda v oblasti školstva, lebo v oblasti školstva som teda nenašla, neviem, ako kolegovia, ktorí sa tomu venovali, že duálne vzdelávanie, ale minimálne ako prepájanie vysokého školstva s potrebami otvoreného trhu práce, tam nebolo absolútne nič.
No a ešte by som chcela povedať pri tejto podkapitole, že ďalšia taká ambícia, ktorá by teda mohla akože vzísť, si myslím, už po tom čase, je to, že mohli aspoň niekde spomenúť privatizáciu služieb zamestnanosti. To je to, o čom som hovorila, že tie úrady práce naše jednoducho nevedia robiť s tými nezamestnanými, nevedia. A už vôbec nevedia robiť s dlhodobo nezamestnanými ľuďmi.
Fantastický systém majú v anglosaských krajinách a aj v Británii, aj v Austrálii, aj v Kanade. Oni sprivatizovali ten sektor, sektor služieb zamestnanosti a prenechali to na súkromné agentúry, ktoré každému takému klientovi vypracujú nejaký akčný plán, samozrejme veľmi efektívnym spôsobom, pretože ony zaňho nedostanú peniaze, až keď ho uplatnia na otvorenom trhu práce a dva roky ho tam udržia. To znamená, že tie sociálne, tie služby zamestnanosti oni poňali úplne komplexne. Oni nepracujú len s tým klientom, ale pracujú aj s tým zamestnávateľom, ktorý má takéhoto človeka zobrať, či už je to dlhodobo nezamestnaný alebo či je to napríklad človek, ktorý má nejaký hendikep, napríklad telesne a zdravotne postihnutí občania. Tu som nenašla o tomto ani zmienku a podľa mňa všetci, čo tu sedíme a uvažujeme aspoň čiastočne racionálne, sa musíme dopracovať k tomu, že toto je jediná možnosť proste nenechať tých nezamestnaných, hlavne dlhodobo nezamestnaných na naše úrady práce.
Teraz počkajte, teraz neviem, kde som (rečníčka listuje v materiáloch na rečníckom pulte). Myslím, že to bola šiesta časť. Sekundu. (Reakcia z pléna.) Áno.
Tak, teraz tu mám regionálne školstvo. Tam, prosím vás, iba nakrátko a tiež tam vlastne budem riešiť tie akože sociálne vylúčené spoločenstvá. Mňa strašne mrzí, vy tvrdíte pri tom regionálnom školstve, že pripravíte nový zákon o financovaní škôl. Chýba mi tam slovíčko "reformný". Pretože aby ste naozaj zmenili to financovanie škôl, to chce, to chce nemalú, nemalú reformu. Mne by sa veľmi páčilo, keby ste tam aspoň zmienku dali o školách, ktoré robia s deťmi z marginalizovaných rómskych komunít. To sú častokrát zázrační učitelia a to sú zázračné školy, ktoré ale nikdy nemôžu vyhovieť tým vašim testom dokonalosti deviatakov a proste tých, ktorých testujete tuto, ja neviem, v centre Bratislavy alebo teda väčších miest a tých, ktorých testujete tam, kde majú 90 % žiakov zo sociálne vylúčených spoločenstiev. To vám povie každý ten jeden učiteľ, že si domov, on napriek tomu, že namiesto toho, aby vzdelával, on aj vychováva a učí základným hygienickým návykom, to je človek, ktorý si domov nosí svrab a vši a pracuje za 400 eur v hrubom. A ešte keď sa hodnotí jeho škola, kde on si ide naozaj že nohy dolámať, aby s tými žiakmi niečo urobil, tak oni vyjdú na úplnom chvoste toho hodnotenia. A to jednoducho nie je fér ani voči tým pedagógom a už vôbec nie voči tým školám. Tak prosím vás, to by som vás chcela naozaj poprosiť, aby toto ste mali na zreteli a zmenili systém hodnotenia hlavne tých, tých základných škôl, lebo voči týmto ľuďom je to nefér.
Ešte som sa chcela dotknúť toho, že chcete zvýšiť na 100 % zaškolenosť našich detí v materských školách. No to mi už naozaj príde ako to volanie po tom svetovom mieri, lebo nemáte tam napísané, že ako. Vy chcete stále akože motivovať a dobudovávať kapacity. To platí tam, kde jednoducho tie kapacity sú nepostačujúce, ale to nie je všade. Pokiaľ sa bavíme o deťoch zo sociálne vylúčeného spoločenstva, teda z tých rómskych osád, častokrát sú tam škôlky, ktoré jednoducho ani nie sú kapacitne naplnené, lebo tá matka tam jednoducho to svoje dieťa neodnesie. A to dieťa tam namiesto toho, aby bolo v škôlke, mrzne niekde v chatrči. Toto neurobíte žiadnou pozitívnou motiváciou. Toto urobíte jedine tým, že sa tu uzákonia povinné škôlky pre deti zo sociálne vylúčených spoločenstiev. Tam môžete zabudnúť na nejakú motiváciu. A to nám už dokázali tisíckrát rôzni experti v rôznych prieskumoch. Vyšlo to aj z toho prieskumu Svetovej banky. A jednoducho toho by sme sa mali držať a je mi ľúto, že sa to tam neobjavilo.
Posledná vec, ktorou to uzavriem, ja viem, že som dlhá zbytočne, občan v zahraničí. Akože zahraničná politika, to je taká podkapitola, kde píšete, že "vláda bude prijímať efektívne opatrenia, ktoré posilnia otvorenosť občanov zahraničnému prostrediu a súčasne podporia využitie ich skúseností a potenciálu s umožnením efektívneho návratu do spoločenského, hospodárskeho a sociálneho života na Slovensku". No, ja vidím, že sa vám veľmi páči to slovíčko "efektívne", to sa vyskytuje vo viacerých častiach toho programového vyhlásenia vlády a ono je pekné, ono je také všeobjímajúce. Takže vy chcete prijímať efektívne opatrenia a umožňovať efektívny návrat našich ľudí zo zahraničia. No, tak tí naši ľudia, prevažne mladí a šikovní, ktorých vyštvala zo Slovenska politika aj tej predchádzajúcej vlády, podľa mňa vôbec nemajú problém s otvorenosťou voči zahraničnému prostrediu. Práve naopak. Ale častokrát utiecť zo Slovenska bola ich jediná možnosť ako efektívne zúročiť vzdelanie a skúsenosti, ktoré na Slovensku nadobudli, tak, aby oni a ich rodiny vôbec prežili, aby sa vôbec priamoúmerne svojmu vzdelaniu uplatnili, čo im na Slovensku, v tej bažine korupcie a klientelizmu, jednoducho nevieme, alebo teda neviete zabezpečiť. A preto utekajú von títo ľudia. Oni nepotrebujú, aby vy ste prijímali efektívne opatrenia, aby boli otvorení zahraničiu. Oni sú otvorení až moc, oni sú tam, státisíce mladých, šikovných, ktorí sa tu vzdelali, sú nenávratne preč. A vy čo by ste mali urobiť, je to, aby ste Slovensko zmenili natoľko, aby sa oni mali prečo a mali kam vrátiť. Pretože za ten čas, čo oni sú vonku, tak vy ste za uplynulé štyri roky rozobrali tú krajinu na súčiastky a jednoducho oni nevidia možnosť návratu. A toto je to, o čo by ste sa mali snažiť. Proste prestali tuto s nejakými korupčnými škandálmi na mape Európy, začierňovať neustále to Slovensko všelijakými tetami Ankami a Baštrnákmi a podvodmi na dépeháčke a tunelovaní nemocníc a podobne. A toto, ja som takýto verejný prísľub tejto vlády nikde v programovom vyhlásení vlády nenašla, že sa budete snažiť o to, aby takíto ľudia prišli. Viete čo? Ja si myslím, že to tam nie je preto, lebo oni keby sa jedného dňa vrátili, to by bol taký vietor v tom parlamente aj v tej vláde, to ešte by bola zo Slovenska len iná krajina, keby sa fakt tí mladí, šikovní, draví, tí vzdelaní zo skúsenosťami so zahraničia a z toho, ako veci môžu fungovať, keby sa jedného dňa vrátili na Slovensko. Čo je teda celkom také moje zbožné prianie.
Tak vám veľmi pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
