Vážená snemovňa, vzhľadom na to, že v diskusii vystúpia i moji kolegovia spolupredkladatelia, nebudem príliš zdržovať, ale ak som sľúbil, že poviem ešte nejaký príklad iracionálnosti toho, čo stojí psáno v zákone, tak si dovolím napr. uviesť to, že v zákone je napísané, že akýkoľvek zásah do kodifikovanej podoby štátneho jazyka v rozpore s jeho zákonitosťami, je neprípustný. To je vynikajúci oznam, pričom ale, neviem, či jeho autorom tohto textu zákona, keď ho tvorili, neuniklo, že kodifikovanú podobu štátneho jazyka, vyhlasuje ministerstvo kultúry, a teda ono ako jediné môže ovplyvniť jeho kodifikovanú podobu. To znamená, komu je určená táto veta, ministerstvu kultúry, aby neblblo, alebo komu vlastne, keďže my všetci ostatní, ktorí nie sme ministerstvo kultúry v tejto sále, nemôžme s kodifikovaným jazykom robiť vôbec nič. Komu sa teda zakazuje táto veľkolepá záležitosť o zásahu do kodifikovaného jazyka?
No, to len na margo toho, čo všetko sa vojde do zákona, keď sa chce biť v hruď, akí sme. Pochopiteľne, že ľudia používajú jazyk slobodne, kodifikovaný či nekodifikovaný. Viem si predstaviť, ja som mal možnosť prečítať si vynikajúci blog opatrovateľky, ktorá pracovala v Rakúsku a dochádzala zo Šariša do Rakúska, a málokedy som čítal tak niečo zemité a ja ako Západoslovák, ktorý sa snaží hovoriť čistou slovenčinou, ani nie trnavsky, ani nie záhorácky, som si zgustol na nádhernej šarištine, v ktorej bol tento text napísaný. To bolo priam na literárnu cenu aj obsahom, aj formou, aj tou šarištinou. Chcem teda povedať (povedané so smiechom), že táto pani, samozrejme, nepoužila kodifikovanú podobu jazyka, veď nepochybne je jej sväté právo napísať to, v čom chce, aj v mandarínskej čínštine, ale neurobila by mi vtedy takú radosť, pretože by som tomu zrejme v mandarínskej čínštine stopercentne nerozumel. Chcem teda povedať, že takto limitovaj..., by sme radi limitovali niečo, čo sa limitovať nedá.
Drobná vec je obecné kroniky. Zákon hovorí, že obce vedú kroniky v štátnom jazyku, iste majú štandardný rozsah, opisujú to, čo obecný kronikár považuje za dôležité a čo je teda všeobecne prijaté, že tam má byť. Ak je tá obec osídlená menšinou väčšinovo a obecný kronikár je Rusín, Maďar alebo nedajbože zvyškový Karpatský Nemec a rozhodne sa o cirkevnej oslave v obci napísať v tej rodnej reči tých farníkov alebo tých občanov trochu viac, nevidím dôvod, aby prečo by nemohol, je to jeho často osobný čas, ktorý na to vynakladá, jeho osobná dobrá vôľa. Ak chce zanechať generácii, ktorí prídu po nich, po ňom, a archivárom a historikom akýsi odkaz vo väčšom rozsahu, než je štandard, je to jeho sväté právo. Nevidím dôvod, prečo by mali v zákone byť napísané slová o tom, že to musí byť jedna k jednej. Nemusí to byť jedna k jednej.
A potom tretia ukážka a s tým končím, existujú ešte aj ďalšie, menšinové školstvo. Momentálna zákonná úprava hovorí, že sa dokumentácia vedie dvojjazyčne a ministerstvo kultúry spolu s ministerstvom školstva, záväzným predpisom stanovuje ďalšiu dokumentáciu, ktorá nemusí byť v štátnom jazyku. My sa domnievame, že v menšinových školách akéhokoľvek druhu by mohla byť pokojne dokumentácia vedená v menšinovom jazyku s tým, že by, a to sa práve zmení našou novelou, sa určilo, ktorá časť musí byť v štátnom jazyku, teda ten, tá vec sa zrkadlovo obráti. Doteraz musí byť všetko a niečo nemusí. My si myslíme, že nemusí, ale niečo musí. Je to normálnejšie, logickejšie a férovejšie. Nie, že tento zákon nezasahuje ani do internetizácie a ani do rodinných nárokov, ani nestojí žiadne financie, takže v tomto zmysle je v súlade s ústavou viac ako súčasný stav, a chcem teda povedať, že i keď si opäť nerobíme ilúzie o tom, že dopadneme tak ako Irén Sárközy, moja milá kolegyňa, so svojimi návrhmi, za ktoré som ja hlasoval, tak napriek tomu si myslíme, že táto novela namieste je, a verím tomu, že možno príde i deň, keď dokonca Irén Sárközy bude za tento návrh hlasovať.
Ďakujem.
