Panie poslankyne, páni poslanci, keď Slovenská republika získala v roku 1993 samostatnosť, tak po rochu... po rokoch, keď nám vládli cudzí, sme opäť raz mohli povedať, že sme ako národ slobodný a nezávislý. Nikto však vtedy ešte netušil, že táto naša národná sloboda a nezávislosť potrvá len do 1. mája 2004, teda len niečo vyše 11 rokov a potom skončí, pretože sa staneme členom Európskej únie, ktorej sa ako štát plne a so všetkými dôsledkami...
Panie poslankyne, páni poslanci, keď Slovenská republika získala v roku 1993 samostatnosť, tak po rochu... po rokoch, keď nám vládli cudzí, sme opäť raz mohli povedať, že sme ako národ slobodný a nezávislý. Nikto však vtedy ešte netušil, že táto naša národná sloboda a nezávislosť potrvá len do 1. mája 2004, teda len niečo vyše 11 rokov a potom skončí, pretože sa staneme členom Európskej únie, ktorej sa ako štát plne a so všetkými dôsledkami musíme podriaďovať, a to dokonca priamo v záklonnom zákone nášho štátu, v Ústave Slovenskej republiky.
Hoci hneď prvý článok, prvý odsek a prvá veta ústavy hovorí jasne, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, túto skutočnosť neguje ďalší článok ústavy, ktorý bol prijatý dodatočne práve v súvislosti so vstupom Slovenska do Európskej únie. Áno, je to už spomínaný čl. 7 a osobitne ods. 2 druhá veta, podľa ktorej právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
Všetci dobre vieme, že zvrchovanosť znamená nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej cudzej moci. Tak je to v obyčajných učebniciach práva alebo politológie, tak to jednoducho je. Znamená to, že len občania Slovenskej republiky a my ich volení zástupcova, teda my poslanci Národnej rady máme práve rozhodovať o tom, ako bude vyzerať Slovensko, aké zákony budú u nás platiť, jedine my máme právo rozhodovať o živote a osude nášho štátu a jeho obyvateľov. No realita je taká, že pokiaľ majú právne predpisy Európskej únie prednosť pred našimi vlastnými zákonmi, tak to už nie sme my, čo rozhodujeme o Slovenskej republike a jej občanoch, ale Európska únia. Naša štátna moc sa jednoducho podriaďuje cudzej moci, a teda moci, ktorú predstavuje Európska únia. V praxi to znamená, že ak Európska únia prijme nejaké nariadenie či smernicu, je úplne jedno, či s nimi súhlasíme, alebo nie, jej je jedno, či sú v záujme Slovenskej republiky a jej občanov, musíme ich jednoducho rešpektovať a dodržiavať.
V opačnom prípade nám hrozia vysoké sankcie. Len pripomínam, že v takomto prípade môže Európska komisia podať na Slovenskú republiku žalobu na súdnom dvore Európskej únie, ktorým môže Slovenskej republike uložiť povinnosť zaplatiť paušálnu pokutu v minimálnej výške 886-tisíc euro a penále v rozpätí od výše 1 000 eur až do výšky viac ako 64-tisíc eur za každý deň omeškania s podriadením sa predpisom Európskej únie. Inými slovami, Európska únia môže schváliť prakticky akúkoľvek hlúposť, akýkoľvek predpis poškodzujúci záujmy nášho štátu a jej občanov, no aj keby sa proti tomu postavilo 5 mil. ľudí na Slovensku, tak nič nezmôžeme. Alebo, naopak, ak by sa aj 5 mil. ľudí na Slovensku postavilo alebo požiadalo o niečo, čo by zásadne pomohlo Slovenskej republike a jej občanom, ale nie je to v súlade s predpismi Európskej únie, nikdy to nepresadíme. A prečo? Pretože predpisy Európskej únie majú podľa čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. To je teda tá, podriadenosť to je tá strata zvrchovanosti a suverenity, o ktorej od začiatku hovoríme.
A teraz mi povedzte, aký zmysel, aký zmysel malo zbaviť sa nadvlády Prahy, keď sme ju len vymenili za nadvládu Bruselu. Našu republiku sme si nezaložili na to, aby sme opäť raz niekomu slúžili, aby opäť raz o našich životoch rozhodovali cudzí, ale na to, aby sme boli sami pánmi a strojcami svojho osudu. Z tohto pohľadu je čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a naše členstvo Európskej únie napľutie do tvárí všetkých našich národných velikánov, ktorí bojovali za našu štátnosť a samostatnosť. Je to jednoducho zrada Slovenskej republiky, zrada našich národných záujmov a premárnenie obrovskej príležitosti, ktorú sme 1. januára 1993 získali. Zhrniem to teda tak, že to nie sme my, kto rozhoduje o zásadných otázkach nášho štátu a o zásadných otázkach nášho štátu rozhoduje Európska únia.
Na tomto mieste by mohla zaznieť síce námietka, že ako člen Európskej únie máme aj my právo spolurozhodovať o predpisoch, ktoré Európska únia vydáva. No otázka je, akú váhu má hlas Slovenska v orgánoch Európskej únie. V prvom rade si musíme uvedomiť, že už len samotná skutočnosť, že sa musíme o rozhodovacej právomoci deliť s ďalšími členskými štátmi, výrazne oslabuje naše postavenie, a to ešte viac ako v bývalom Československu. Tam sme sa totiž delili o právomoci len s Čechmi, alebo teda resp. s Českou republikou, dnes sa musí však deliť o právomoci s ďalšími 26 členskými štátmi Európskej únie. A ešte horšie je to, že Slovenská republika nemá rovnoprávne postavenie s ostatnými členmi Európskej únie. V Európskej únie totiž neplatí princíp rovnosti medzi všetkými členskými štátmi. Naopak, tak v Európskom parlamente, ako aj v Rade Európskej únie, teda v najdôležitejších orgánoch, ktoré schvaľujú predpisy Európskej únie, platí, že napríklad Nemecko, Francúzsko či iné veľké štáty majú viac hlasov, ako máme my či iné menšie štáty.
Napokon mierou, akou sa Slovenská republika podieľa na rozhodovaní Európskej únie, najlepšie vyjadruje počet hlasov, resp. zastúpenie Slovenska v tzv. v Rade Európskej únie, v Európskom parlamente, v Európskej komisii na Európskom súdnom dvore v percentách.
V Európskom parlamente je tento podiel cca 2 %. V Rade Európskej únie pri rozhodovaní v závislosti od počtu štátov je naše percentuálne zastúpenie necelé 4 % a pri rozhodovaní v závislosti od počtu obyvateľov dokonca len 1 %. V Európskej komisii sú to necelé 4 % a na Európskom súdnom dvore rovnako. To je teda náš reálny podiel na moci v Európskej únii. Podiel Slovenskej republiky je maximálne 4 %. O kľúčových otázkach financií, ekonomiky, hospodárstva Slovenskej republiky, teda o najpodstatnejších otázkach nášho štátu, teda z 96 % rozhodujú cudzinci. Jednoducho rozhoduje sa o tom mimo územia Slovenskej republiky.
A to hovorím len o súčasnosti, pretože v budúcnosti to bude ešte horšie. Európska únia sa čoraz viac centralizuje, čoraz viac obmedzuje suverenitu členských štátov a čoraz viac smeruje k vytvoreniu jedného federálneho superštátu, k spojeným štátom európskym. To je teda to jadro Európskej únie, ktorá má aj, bohužiaľ, aj v tomto parlamente svojich stúpencov tak v radoch vládnych, bohužiaľ, aj v radoch štandardných opozičných poslancov. A tu uvediem len jeden príklad za všetky, ako sa Európska únia za posledné desaťročia centralizuje.
Lisabonská zmluva. Vyjadrené v číslach. Európska únia získala Lisabonskou zmluvou kompetencie rozhodovať v ďalších 49 nových oblastiach a zrušilo práva veta, právo veta v 19 oblastiach, kde sa dovtedy rozhodovalo jednomyseľne. Napríklad do prijatia Lisabonskej zmluvy patrila oblasť, oblasť azylovej a prisťahovaleckej politiky k oblastiam, v ktorých sa prijímali rozhodnutia jednomyseľne, a teda každý štát mal právo veta. Dnes to už neplatí. Pri hlasovaní o povinných kvótach na imigrantoch či iných nezmysloch nás môžu jednoducho kedykoľvek prehlasovať. Toto je teda trend, ktorým sa uberá Európska únia, ďalšie a ďalšie odoberanie právomoci členským štátom a ich presúvanie do Bruselu. A ak tento trend nezastavíme, bude len otázkou času, kedy prídeme o našu nezávislosť úplne.
A možno na záver, panie poslankyne, páni poslanci, spomínaný čl. 7 ods. 2 našej ústavy nepotrebujeme dokonca ani z pohľadu nášho členstva v Európskej únie, pretože primárne ani sekundárne právo Európskej únie nijako nezaväzuje členské štáty Európskej únie, aby vo svojich ústavách upravili vzájomný vzťah medzi predpismi Európskej únie a vnútroštátnymi predpismi a tobôž členské štáty nezaväzuje k tomu, aby vo svojich ústavách zakotvili prednosť predpisov Európskej únie pred ich vnútroštátnymi predpismi. Ústavné zakotvenie tejto prednosti ani nikdy nebolo podmienkou nášho členstva v Európskej únii. Dokonca dokazuje to teda aj fakt, že existujú členské štáty, ktoré vo svojich ústavách nijako neupravujú túto prednosť. Ide napríklad štáty ako Maďarsko, Holandsko, Slovinsko, Belgicko či Chorvátsko, alebo Španielsko.
Dokonca existujú aj také členské štáty Európskej únie, ktoré neupravujú vo svojich ústavách dokonca ani prednosť medzinárodných zmlúv pred vnútroštátnymi predpismi, ako je to napríklad v Rakúsku, Poľsku alebo Luxembursku.
Dámy a páni, dnes máme možnosť urobiť zo Slovenskej republiky opäť slobodný, suverénny a nezávislý štát. Štát, v ktorom nebudeme v nejakom područí alebo otroctve akejkoľvek cudzej moci, štát, v ktorom nebudeme slúžiť cudzím záujmom, ale výlučne našim vlastným národným záujmom, štát, v ktorom si budeme vládnuť sami ako hrdý a sebavedomý národ. Ďakujem pekne.
Skryt prepis