Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Pán poslanec Blaha, ďakujem vám za váš príspevok. Mnohé veci ste rozobrali, osvetlili, a čo sa týka obsahu a vecnosti, by som s mnohými aj súhlasil a som rád, ak budeme smerovať aj k takej zhode, čo sa týka tohto postoja Národnej rady.
Spomínali ste, že nejakým spôsobom by som verifikoval alebo uznával Stalina, lebo rešpektujem tie hranice. No, samozrejme, že Stalina nie ani Sovietsky zväz. Ide skôr o to, že tak, ako je to nastavené v tej oblasti, asi sa to veľmi inak nevedelo a nedalo urobiť a je to teraz fakt, ktorý rešpektujú aj medzinárodné organizácie a medzinárodné právo. Čiže to nie je niečo, čo si vyberáme na základe nejakej sympatie (povedané so smiechom), vyjadrujem jednoznačne nie Stalinovi a absolútne minimálna, minimálna nejaká sympatia alebo skôr antipatia k sovietskym praktikám. Hovorím o dnešnom stave medzinárodného práva.
A ďalšia vec, povedzme si tak otvorene, ako ste sám deklarovali, že teda ste ateista, ste sám seba nazvali. Ja ako veriaci kresťan, ktorý sa k tomu hlásim nie preto, že by som to nejak potreboval, ale preto, že je mi to prirodzené, som necítil potrebu zdôrazňovať pri Arménoch, že sú kresťania, lebo to nie je hlavný alebo jediný dôvod, prečo sa ich chceme zastať. Takisto by sme sa zastali nejakého, poviem to, bratského židovského národa alebo teraz mi napadlo tak trocha humorne (povedané so smiechom) bratského skoro ateistického českého národa. Ide o ľudskosť, ide o priateľstvo, nejde teraz o náboženstvo alebo len o nejakú ideológiu.
Čiže no ale keď nehovoríme o ideológii, vy ste sa nakoniec, to nakoniec spomenuli, za vaším postojom bolo cítiť silný proruský postoj. Ja vám to nevyčítam. Vôbec vám to nevyčítam, len hovorím, že neoháňajme sa možno kresťanstvom, keď sú tam iné postoje. Buďme objektívni.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne, pán Blaha, za váš stand-up. Úprimne ma veľmi teší, že sa vám páči tak veľmi tá naša nová rezolúcia, že vás tak inšpirovala a že ste si tam napísali zopár nových bodov. Len na vysvetlenie, samozrejme, vy to všetko vidíte čierno-bielo, vy máte vo všetkom jasno. Včera ste Stalina ospevovali, dnes ho haníte. Tak si to trošku ujasnite.
No ale čo sa týka toho, že prečo my nepodporujeme ako tých kresťanských bratov, vy ako komunistický predák a ateista toto tu vykrikujete, tak ono, viete, z princípu kresťanskej lásky v podstate máte mať rád všetkých ľudí a nevyberáte si podľa vierovyznania, hej. A už ide o to, že v podstate tu sa bavíme o tom, že obe strany konfliktu sú vinné, obe strany zabíjajú civilov a zabíjajú občanov, takže vy ste nespomenuli napríklad raketové útoky Arménska na, na druhé najväčšie mesto v Azerbajdžane Gandža. A to ja tu nevyzdvihujem to, že Azerbajdžan je niekto, koho si hájim alebo čo. Celá podstata tejto rezolúcie je o tom, že sa, vidíme a vnímame proste utrpenie tých civilistov, a, samozrejme, v tom Náhornom Karabachu.
Že prečo neodsudzujeme Azerbajdžan za ten konflikt. No veď, prebohaživého, veď ten konflikt má, už trvá desaťročia. Arménsko malo obsadených 6 azerbajdžanských provincií a vyhnalo odtiaľ 25 % obyvateľstva. To je holý fakt. Že ale my poukazujeme len na to, že obe strany sa teda dopustili krívd, hej.
A prečo nespomíname, že bojujú Turci, alebo teda Aziri a sýrski nejakí bojovníci. Tam ide o to, že naschvál nechceme ísť do týchto detailov, pretože situácia je komplikovaná. Zatiaľ čo napríklad Azerbajdžan, za Azerbajdžan bojuje možno Turecko alebo nejakí sýrski povstalci, čo je údajne, tak Arménsko má zmluvu o kolektívnej obrane s Ruskou federáciou, hej, a je možné, že tam bojujú wagnerovci a tak ďalej.
Škoda, že už nemám viac času na tie vaše bludy.

Ďakujem za slovo. Vážení páni kolegovia, ktorí ste reagovali, ďakujem vám.
Čo sa týka toho vyjadrenia pána predsedu Krúpu, že podľa neho alebo v tej chvíli že tomu nič nechýbalo, tak ale s tým sa dá súhlasiť. Vám tam prekážalo, tam bolo niečo navyše, takže nie niečo (povedané so smiechom) chýbalo, ale navyše. A to sa odstránilo, takže mal pravdu. Aj keď, veď viete, ako to funguje v politike, že ak teda je krátky čas, tak väčšinou sa potvrdí to, čo je pripravené, ale s tým, že my sme veľmi aj vnútri klubu o tom debatovali, aj v rámci koalície, nakoniec aj vaše pripomienky boli braté na vedomie, ale nakoniec sa to upravilo. Čiže ten proces, neurobilo sa to na výbore, urobilo sa to teraz v pléne, a ako bolo povedané, ďakujem pánu, pánovi poslancovi Kuffovi, že povedal, že dá sa to podporiť, teda lebo ide nám o to, aby sme naozaj teraz tuto nevyvolávali z toho (povedané so smiechom) ďalší konflikt, ale, naopak, aby sme to podporili a pomohli tej oblasti, a to všetkým ľuďom bez ohľadu na to, či sú to Arméni, Azeri, Rusi, Turci, ktokoľvek, lebo sú to ľudia, lebo treba chrániť ich životy a ich dôstojnosť a situáciu.
Na druhej strane súhlasím aj s pánom poslancom Kérym, že to, že som členom skupiny priateľstva s Izraelom, neznamená, že súhlasím so všetkými predstaviteľmi a krokmi štátu Izrael povedzme v súčasnosti, pretože nakoniec sú tam voľby a tie režimy sa menia, alebo režimy, tie vlády sa menia a niektorý môže byť taký, nejaký, onaký. To isté platí aj smerom k vláde alebo k reprezentácii Arménska. Raz môže byť taká, raz môže byť onaká a skutočne môže aj ona konať nespravodlivo.
Teraz sme hovorili o arménskom ľude, o priateľstve s ním a o ochrane pred nejakou ďalšou, ďalšou situáciou, kde sú zabíjaní preto, že sú Arméni, a že cítime taký, také prepojenie, také puto, také priateľstvo s Arménskym ľudom, a preto toto celé vítam a podporujem.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, no, už sme odštartovali rozpravu, už padlo niekoľko pohľadov, niekoľko názorov. Čo sa týka toho upraveného uznesenia, vítam ten posun, tak ako aj viacerí kolegovia. Ja by som povedal, že je to taký posun viac do stredu, do nejakého objektívna, a rozumiem tomu, že potrebujeme vzhľadom na postavenie Slovenska, ktoré je reálne také, aké je, vzhľadom na medzinárodné právo zvoliť snáď takýto jazyk. Ja som sa o tom snažil komunikovať napríklad aj s pánom štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a nechať si vysvetliť, aká je naša pozícia.
Na druhej strane medzinárodné právo, tak ako je, by nás nemalo nejakým spôsobom zväzovať v zmysle vyjadrení a podnikaní krokov v prospech spravodlivosti. Už to tu zaznelo, hranice Azerbajdžanu, Arménska, ale aj ďalších krajín sú pozostatkom hraníc bývalého Sovietskeho zväzu aj takej – nielen, ale najmä – Stalinovej politiky, kde častokrát tam platilo to rozdeľuj a panuj, alebo teda rovno aj odsuň, presuň, a bolo tam veľa nespravodlivosti, ktorá sa nenapravila.
Ja by som teraz chcel špeciálne hovoriť o Arménoch. Bude takmer, o dva roky bude presne 100 rokov od skončenia alebo zániku Osmanskej ríše. Keby sme sa pozreli na situáciu Arménov pred viac ako 100 rokmi, lebo genocída Arménov prebehla na začiatku 20. storočia, tak by sme videli, že veď oni boli vlastne v rámci územia hraníc Osmanskej ríše a v istom zmysle by sme mohli mať takú, taký pocit, že veď to rešpektujeme, veď čo si robia na svojom území, je vlastne ich vec. V každom prípade bola veľká chyba a bol veľký problém, že medzinárodné spoločenstvo akýmsi spôsobom nereagovalo na tú genocídu Arménov.
Ja som mal možnosť v októbri 2016 byť na zahraničnej pracovnej ceste v Jerevane a v rámci toho sme sa zúčastnili aj návštevy Múzea arménskej genocídy a bolo to teda veľmi silné. Mali sme tam výklad, videli sme tie materiály, obrázky a tak ďalej, ale poviem úprimne to, čo ma najviac tak prebralo, lebo videl som rôzne múzeá, videl som, však poznáme 2. svetovú vojnu, 1. svetovú vojnu, ďalšie konflikty, akosi možno sme už takí trošku aj otrlí dneska, tých obrazových materiálov vidíme mnoho. Ale to, čo ma naozaj prebralo, keď sme vychádzali z toho Múzea arménskej genocídy, tak na takých schodíkoch, kde sa vychádzalo, bol ešte veľký nadpis, ktorý mal byť takým mementom. A bolo tam napísané: „Kto by si dnes už spomenul na nejakých Arménov? Adolf Hitler.“ Pretože presne tieto slová použil Adolf Hitler, keď vysvetľoval svojim jednotkám, najmä teda SS a pripravoval ich na genocídu Židov. Nebojte sa, to prejde, tak ako prešla genocída Arménov. Kto, kto to dnes rieši? Bolo to zhruba 30 rokov po tých udalostiach, kto bude riešiť genocídu Židov.
Som veľmi rád, že naša spoločnosť, aj slovenská spoločnosť sa k holokaustu, ku genocíde Židov stavia jasne a nezabúdame. Mnohí z nás sú aj členmi Skupiny priateľstva s Izraelom a okrem iných dôvodov, ktoré máme, tak jeden z nich je aj to, aby sme naozaj nezabudli a aby sa to neopakovalo, takáto genocída akéhokoľvek národa, v tomto prípade Židov. Mnohí z nás sú pozvaní a zúčastňujú sa podujatia Spravodlivý medzi národmi, kde oceňujeme tých, ktorí pomohli v čase vojne práve týmto prenasledovaným Židom.
A myslím si, že veľmi podobne by sme naozaj nemali zabúdať na genocídu Arménov, ktorá, bohužiaľ, zdá sa, že nie je úplne minulosťou, že znova sa opakuje. Teda moja, moja ako keby námietka nesmeruje k tomu, že by sme mali zmeniť návrh uznesenia, tam oceňujem, že je tam tá snaha o tú vyváženosť, diplomatickú reč a tak ďalej, ale naozaj by sme nemali zostať v takej neutrálnej polohe, čo sa týka národa Arménov, ktorí znova zažívajú čosi, čo majú ešte v historickej pamäti, čo možno ešte ich generácie si pamätajú, nejakí prastarí rodičia, že znova ich niekto ničí len preto, že sú Arméni, len preto, že nevyhovuje niekomu, že tam bývajú, že ich proste vyhladiť. A to je to, k čomu je treba, aby sme sa vyjadrili.
Ja by som sa vrátil k roku 2004, ktorý tu už bol spomínaný, 30. novembra 2004 Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie, bolo to uznesenie č. 1341 podané poslancom Františkom Mikloškom a zaujímavé, v akej rozprave to bolo, v rozprave o návrhu stanoviska Slovenskej republiky k začatiu prístupových rokovaní Európskej únie s Tureckou republikou. V roku 2004. A to uznesenie znie veľmi jednoducho: „Národná rada Slovenskej republiky uznáva genocídu Arménov v roku 1915, pri ktorej zahynuli státisíce Arménov žijúcich v Osmanskej ríši, a považuje“ tento zločin, „tento čin za zločin proti ľudskosti.“
Bol to návrh, ktorý nakoniec získal podporu. Pri hlasovaní zaň hlasovalo 70 poslancov zo 128 prítomných, čiže nebolo to sedemdesiatšestkou, nebolo to ústavnou väčšinou, ale bolo to jednoduchou väčšinou, ktorá azda aj za dnešných okolností by možno stačila, keď nie sú všetci prítomní, zvlášť ak sú ospravedlnení viacerí. A ja som si pozrel aj kvôli takej historickej pamäti to hlasovanie. V dnešnom parlamente sedí jeden jediný človek, jeden jediný poslanec, ktorý hlasoval za. A bol aj vtedy členom a hlasoval za. A to je Dušan Jarjabek, ktorý bol vtedy členom klubu HZDS, dnes je členom klubu SMER-u - SD.
Chcem povedať, lebo spomínal to aj pán poslanec Blaha, že on, teda ak som si to dobre všimol, tak nebol vtedy poslancom, ale viacerí jeho kolegovia tu boli a hlasovania sa zdržali, čo nejakým spôsobom nekritizujem, ale teda chcem vyzdvihnúť, že majú v klube aj človeka, ktorý hlasoval za, ale väčšina z ich klubu to nepodporila v tom čase. Mali na to asi svoje dôvody.
Slovenská ná..., teda, pardon, Národná rada Slovenskej republiky, vtedy to už bola NR SR, jasne dala stanovisko k tomu, že túto genocídu uznávame, a teda uznávame, že ten čin je genocída, hej, aby to nevyzeralo, že ju schvaľujeme. Uznávame, že tento čin je genocída a že je to zločin a že to treba jasne povedať. Ja som na to veľmi hrdý.
Neviem, či viete, máme aj pamätník tejto genocídy na druhej strane Dunaja v Petržalke. A aj dnes by sme mali si povedať toto. Nechceme, aby bol ničený arménsky národ. Nechceme, aby bol ničený akýkoľvek národ, či židovský, či arménsky, alebo prípadne či sú to tí Azeri, alebo ktokoľvek, ale nemôžme zostať ticho. Nemôžme si povedať, no, prijmeme nejaké uznesenie, musíme byť diplomatickí, sme len malá krajina, bude to stačiť. Chápem, že v tejto chvíli a absolútne rešpektujem a uznávam to ako veľmi dobre a bez akýchkoľvek pripomienok úsilie dvoch predsedov výborov, pána predsedu Krúpu, pána predsedu Valáška, dať takéto vyhlásenie, je to vždy dobré, pretože môžme povedať, nielen tak alibisticky, ale môžme povedať, neboli sme ticho. Týmto uznesením sa vytvoril aj priestor, že o tom v Národnej rade Slovenskej republiky debatujeme, môžme vyjadriť svoje názory. Niekto ich má možno diplomatickejšie, niekto možno ostrejšie, ale je to veľmi dobré. Za to im, za to im ďakujem.
Takisto ďakujem aj pánu predsedovi, navrhnutému predsedovi Skupiny priateľstva s Arménskom a Gruzínskom pánovi podpredsedovi Laurenčíkovi. Ja som mal nápad, že by sme sa mohli viacerí prihlásiť do tej Skupiny priateľstva s Arménskom a dať takýto symbol. Pokladal som to za správne konzultovať s ním, keďže som si našiel, že on je teda navrhnutý skupina..., predseda skupiny priateľstva. A ja som sa mu prvý prihlásil, že chcem sa teda ešte doplniť do tej skupiny, keďže v úvode volebného obdobia som to nechcel preháňať s účasťou vo viacerých skupinách, a ako som spomenul, som napr. členom Skupiny priateľstva s Izraelom, kde som už tretie volebné obdobie, ale v tejto situácii to pokladám za dobré.
Takisto by som chcel vyzvať ďalších kolegov, kolegyne podľa vašej, vašej preferencie, podľa vašej vôle vás povzbudzujem, prihlásme sa a dajme signál, že sme priateľmi s arménskym národom, lebo ako hovoríme, medzinárodné právo treba rešpektovať bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie. Nemôžme si raz vyberať, čo budeme hodnotiť, nejaké územné nároky, resp. nejakú situáciu v rámci nejakých hraníc tak, potom onak. Je tam treba kontinuita a s tým súhlasím.
Na druhej strane priateľstvo si vyberať môžme. Arménsky národ, arménsky ľud je nám v mnohom blízky, aj keď sú relatívne ďaleko, sú až za Tureckom, až východne od Turecka, tak sú nám kultúrne blízki. Veľké, veľké skupiny Arménov žijú napríklad vo Francúzsku, ale aj v Spojených štátoch amerických, čiže uprostred našej západnej, západnej civilizácie.
Chcem teda k tomu povedať, že za toto uznesenie budem hlasovať, podporujem ho a som vďačný, že prišlo v takejto aj obnovenej verzii, a zároveň teda chcem deklarovať, že buďme spravodliví, dodržujme právo, ale buďme priateľmi tých, na ktorých sa už zhruba pred 100 rokmi zabudlo. A zároveň buďme ale aj opatrní voči tým, ktorí aj pred 100 rokmi, aj teraz vytvárajú určité problémy. A tak ako som to naznačil, že to uznesenie o arménskej genocíde bolo prijaté, keď slovenský parlament rokoval o začatí prístupových rokovaní Tureckej republiky k Európskej únii, tak dnes vieme, že ten proces skončil niekde na opačnej strane a že, bohužiaľ, namiesto toho, aby sa Turecko vydalo smerom k európskym hodnotám, k európskej civilizácii, tak ako by sa tak vzdialilo aj podľa toho svojho územného rozdelenia viac k, nechcem povedať k ázijským hodnotám, lebo nechcem dehonestovať, že nejaké ázijské hodnoty sú horšie ako európske, to nie, to by bolo hlúpe a povýšenecké, ale treba povedať, že Turecko je krajina na pomedzí kultúr, na pomedzí civilizácií a musí si vyberať.
Osmanská ríša skončila pred ani nie 100 rokmi, v roku 1922, a vidíme, že znova po tých 100 rokoch ožívajú niektoré, niektoré postoje napríklad v Egejskom mori, ktoré sú problematické, kde sa hovorí o..., a vyhráža sa slovami o vojne. Čiže je to problém. Zároveň Turecko je stále členom NATO. To znamená, že toto sú veci, ktoré tiež sa musia riešiť. Slovensko má miesto pri rokovacom stole v NATO, to znamená, sú to veci, ktoré potrebujeme deklarovať, potrebujeme strážiť, potrebujeme sa k nim vyjadrovať.
Súhlasím s tým, aby sme nevytvárali alebo nezaujímali postoj nepriateľstva k Azerbajdžanu, k Turecku, ku komukoľvek. Ale buďme objektívni, buďme diplomatickí a priateľstvo môžme vyjadriť smerom k arménskemu ľudu aspoň za seba, hovorím, že to tak robím aj budem ďalej v tom konať.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Pán podpredseda, ja nemám procedurálny návrh, ale ja by som sa chcel ospravedlniť pani kolegyni Brisudovej, ak som sa jej včera dotkol vo svojej, vo svojom vystúpení v rozprave, totižto ja som v žiadnom prípade nemal záujem nikdy sa dotknúť jej osoby ani som žiaden útok nemal v úmysle smerovať na jej osobu. Jediné, čo som kritizoval, bol jej pozmeňujúci návrh, s ktorým nesúhlasím. Ale uznávam, že to mohlo vyznieť aj tak, že kritizujem jej osobu. Takže nie je tomu tak a ešte raz sa ospravedlňujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci a pán podpredseda Laurenčík, za tvoje vystúpenie.
Ráno sme sa o tom rozprávali. Ja som sa ako prvý hlásil, že chcem sa pridať do tej skupiny priateľstva s Arménskom, lebo som zistil, že tam nie som, keďže na začiatku volebného obdobia, keď sme sa ako poslanci nahlasovali, tak logicky sme si snažili dať nejaký obmedzený počet tých skupín, aby zas to nebolo len tak pro forma, ale jednak, že ako aj vystúpim v rozprave, naozaj cítim priateľstvo voči Arménsku, a preto v tejto situácii, ktorá teraz takto vznikla tak bolestne a v podstate opätovne po tých bojoch v 90. rokoch, tak chcem vyjadriť to priateľstvo a tú solidaritu s Arménskom, samozrejme, pri zachovaní medzinárodného práva a tej spravodlivosti, o ktorej sme hovorili, o ktorej hovoril aj v úvode pán predseda Krúpa.
Spravodlivosť má byť pre všetkých, ale priateľstvo si môžme vyberať. Takže ja si vyberám priateľstvo s Arménskom, teda resp. hlásim sa aj formálne k tomu priateľstvu, a tiež povzbudzujem kolegov a pridávam sa k tej výzve pána dizajnovaného predsedu tej skupiny priateľstva, ktoré by sme mali tiež schvaľovať, aby sme sa naozaj takto symbolicky, kto chce, v úplnej slobode k tejto skupine priateľstva s Arménskom, je to spoločná Skupina priateľstva s Arménskom a s Gruzínskou republikou, pridali.
Ďakujem.

Dobré ráno želám. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, v stručnosti chcem vás len oboznámiť, že sme sa rozhodli pred niekoľkými týždňami spoločne s kolegom Tomášom Valáškom pripraviť rezolúciu Národnej rady, ktorá odsudzuje násilie a konflikt, ktorý teraz prebieha v Náhornom Karabachu.
Dôvod je jednoduchý, v tejto dobe, ktorú, v tejto ťažkej dobe pandemickej, ktorú zažívame sa viac-menej sústredíme iba na tie problémy, ktoré sa nás týkajú, a tento konflikt sa troška dostal do úzadia verejnosti, médií a jednoducho cítime, že je potreba napriek situácii, v ktorej sme a v ktorej celý svet je, sa venovať aj takýmto negatívnym situáciám, ktoré sa vyskytli vo svete, teda takémuto konfliktu. Je nám veľmi ľúto, že práve takúto situáciu sa podarili niektorí využiť na to, aby sa snažili zvrátiť situáciu, ktorá nastala v Náhornom Karabachu takýmto násilným spôsobom.
Je to už 26 rokov, čo v roku 1994 prebehol tento konflikt, a došlo tam v podstate vtedy už k niektorým nejakým čistkám aj národnostným, kedy v podstate to napätie, ktoré bolo, trvalo dlhodobo, a medzi Arméncami a Azerbajdžancami prepuklo takto do konfliktu a ja si osobne myslím, že je potrebné tomuto konfliktu venovať náležitú pozornosť, pretože nám sa síce môže zdať, že verejnosť, médiá tento konflikt nevnímajú tak intenzívne ako iné konflikty, ktoré boli bližšie k nám, ale sú predsa len v našej relatívnej blízkosti. Arménsko je krajina, ktorá je súčasťou, ako aj Azerbajdžan, Partnerstva za mier v NATO, partnerom EÚ, sú členmi OBSE. My sme mali prednedávnom predsedníctvo OBSE, kde sme, samozrejme, takisto sa snažili byť diplomatickí, vplývať na situáciu, ktorá tam je, a sme, samozrejme, znepokojení vývojom situácie, keďže bolo už niekoľko pokusov o prímerie, z ktorých všetky boli porušené, a konflikt naďalej pokračuje.
Vý..., tento konflikt sa začína, samozrejme, prerastať do určitých, do..., do extrému, kedy sú, samozrejme, priamo, sa priamo útočí na civilistov, ale chcem upozorniť, že civilistov na oboch stranách. Cieľom tohto, tejto rezolúcie je v podstate upriamiť pozornosť, a teda vyzvať obe strany, aby si sadli za stôl, aby začali rokovať, aby v prvom rade hľadali možnosť, ako nejakým spôsobom zastaviť paľbu, a ušetrili tak obete na civilistoch. Dúfame, samozrejme, sme realisti a vieme, aká je situácia, ale dúfame, že aj táto rezolúcia aspoň svojou troškou prispeje k tomu, aby svet a vôbec u nás verejnosť si všímala, čo sa všade deje a čo sa deje teda v Náhornom Karabachu, a to utrpenie, ktoré tam tí ľudia prežívajú.
To uznesenie, prvé, ktoré sme nadraftovali, prešlo potom určitým vývojom. To síce, samozrejme, bolo tiež konzultované s rôznymi stranami, ale je v našom záujme nájsť široký kompromis v rámci Národnej rady tak, aby sme podľa možnosti čo najviac z nás mohli sa podpísať pod túto rezolúciu, aby to tak vyznelo trošku viac harmonickejšie, resp. trošku tak jak unisono, alebo nejak, aby sme sa vedeli niekde proste stretnúť na ceste, a preto aj bude potom prezentovaná neskôr upravená rezolúcia v rámci rozpravy, ale k tomu už potom povie bližšie aj kolega Valášek.
Tak ja pevne verím, že táto rezolúcia, ktorú tu máme pripravenú, je dostatočne vybalansovaná a zohľadňuje všetky v podstate také tie princípy a hodnoty, na ktorých je postavená demokracia, medzinárodné právo a multipolarizmus, ktorý je pre nás tak dôležitý, takisto ako by mal byť dôležitý aj pre Azerbajdžan a Arménsko.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Ja verím, že ľudia, ktorí ma poznajú, ma nepovažujú za poloblázna, ale považujú ma za človeka, ktorý bol transparentne zvolený za primátora mesta, vyše 25 rokov má odpracovaných v samospráve, má teda aj prax a že to, čo robím, robím naozaj dobre, transparentne aj otvorene a verím, že žiadny gentleman v tejto Národnej rade by sa takto o svojej kolegyni nevyjadril. Ďakujem pekne za slovo. (Potlesk.)