Videokanál klubu

Ďakujem za slovo. Kolegyňa Monika, ďakujem za tento príspevok. Rozšírila pomoc vlastne aj na tých, ktorí sa starajú o tých postihnutých.
A ja budem takisto hovoriť z vlastnej skúsenosti o tom, čo som prebral pred pár dňami s jednou pani, takže pri tejto príležitosti si dovolím tiež rozšíriť ten obzor možno. 29. február je veľmi zriedkavý deň, ale v našej spoločnosti sú ľudia, ktorí majú zriedkavé choroby. Hovoril som s jednou takou pani, rozpovedala mi svoje nie veľmi dobré skúsenosti. Problémom je včasná diagnostika týchto chorôb, u tejto pani to trvalo dva a pol roka. Ich ťažkosti, ktoré sú multiorgánové alebo aj neurologické, ich často vylučujú zo spoločnosti. Často je málo lekárov, ktorí sú ochotní sa ich ujať. Niekedy sa ich vylúčenie a psychické problémy končia dokonca tragicky. Oni sa snažia pomáhať si aj navzájom, ale títo ľudia volajú po zriadení tzv. en... excele... ex-ce-len-čných centier, pardon, s databázou lekárov, špecialistov, ktorí sa venujú konkrétnym, tzv. zriedkavým chorobám. Oni majú aj stránku zriedkavechoroby.sk. Takto to funguje v zahraničí a budem rád, ak spoločnými silami aj možno s pani komisárkou, ja som ochotný to prebrať s vami aj osobne po, ak spoločnými silami pomôžeme aj týmto ľuďom.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážená pani poslankyňa, chcem podporiť tento postreh, ktorý bol pomenovaný. Zároveň v tejto rozsiahlej správe alebo pri tejto príležitosti by som chcel tak pripomenúť alebo poďakovať všetkým, ktorí sa starajú či už na miestnej úrovni – obce, mestá, starostovia, primátori, či sú to samosprávne kraje, máme na úrovni regionálnej samosprávy množstvo zariadení, ktoré akýmkoľvek spôsobom pomáhajú aj ľuďom zdravotne postihnutým a takisto všetkým organizáciám na celom Slovensku. Nie je to jednoduché, je to veľmi citlivá vec, niekedy, jemne to poviem, máme také otupené možno vnímanie, možno si dostatočne neuvedomujeme, čo títo ľudia všetko potrebujú. Tak z tohto miesta ešte raz veľké ďakujem.
Ďakujem.

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, chcem sa poďakovať, Monika, za tvoj príspevok a chcem naozaj potvrdiť, že problematika nedostatočnej starostlivosti, nedostatočného zabezpečenia starostlivosti o ľudí, ktorí majú špeciálne potreby na Slovensku, veľmi súvisí aj s druhou stránkou a to je vlastne segment pomáhajúcich profesií, ktoré trpia tým, že sú nedostatočne finančne ohodnotené, že majú nedostatočné podmienky na výkon svojej profesie, a trpíme aj tým, že mnoho týchto ľudí nám chýba.
Keď som pracovala v centre pomoci pre rodinu, roky, a som sa tiež stretávala s rodinami, ktoré mali deti alebo aj dospelých príbuzných, ktorí mali rôzne špecifické potreby, či už to bolo mentálne postihnutie, telesné, alebo kombinované, a poznám prípady naozaj, že ako veľmi ťažko sa títo ľudia dostávali k pomoci a ako veľmi boli nútení sa rekvalifikovať či už na fundraiserov, zháňali rôzne príspevky, museli vybavovať množstvo administratívnych úkonov, častokrát opakovane, a jednoducho ten systém tej pomoci je naozaj veľmi taký byrokratický, veľmi ťažký, komplikovaný. A toto je tiež vec, ktorá nám veľmi chýba a ktorá prispieva práve aj k únave, aj k vyčerpanosti ľudí, ktorí sa o svojich príbuzných starajú. Čiže chcem sa k tomu pripojiť a chcem naozaj na to poukázať, pretože som presvedčená, že jednak potrebujeme v našej spoločnosti zmeniť mentalitu pohľadu na ľudí, ktorí majú takéto špeciálne potreby, a jednak potrebujeme naozaj zabezpečiť systematickú starostlivosť, odľahčovacie, kvalitné odľahčovacie služby.
Takže ďakujem, Monika, a ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážený pán predsedajúci, vážená pani Stavrovská, milé kolegyne, kolegovia, ja som veľmi podrobne počúvala už pri výklade správy na zdravotníckom výbore pani Stavrovskú a skutočne tá správa obsahuje strašne veľa vecí a faktov, argumentov, životných príbehov, takého životného bôľu. A mňa ako zdravotníka, ako človeka, ktorý dlhodobo pôsobil v zdravotníctve a stále pôsobí, v podstate trápia veci, ktoré síce boli poukázané, ale na ktoré by takisto sme nemali v budúcnosti zabúdať. A to je prípad toho, že v podstate, tak ako ste aj spomínali, že máme tu proste ľudí, ktorí nemajú tie odľahčovateľské pomocné služby, ľudia, ktorí sa starajú o svojich blízkych, hendikepovaných, nejako zdravotne znevýhodnených, opatrovatelia, ošetrovatelia, príbuzní, ktorí sú vôbec neni erudovaní v tejto oblasti, a nám už v minulosti, sme vlastne počas mojich dlhoročných štúdií, vyskočil jeden závažný problém, nová diagnóza v podstate, ktorá sa už teraz naozaj prejavuje vo veľkej miere, a to je syndróm chorého opatrovateľa.
My tu máme jeden fakt, ktorý je veľmi vážny a to je to, že v podstate o našich zdravotne znevýhodnených, postihnutých, chorých v dlhodobej chronickej starostlivosti sa starajú ľudia, v podstate stále tí istí ľudia, ktorí okrem toho, že majú na 24 hodín náplň práce sa starať o svojich blízkych alebo osobu zverenú, musia zároveň zabezpečovať aj základný chod domácnosti, musia sa starať o seba, musia zháňať finančné prostriedky a mnohokrát – aj štúdie to potvrdili – sa stáva ten jediný fakt a to je to, že opatrovateľ nám v podstate doslova zomiera skôr ako opatrovaný. Je tam množstvo faktov, je tam množstvo ukazovateľov a na tento fakt by som ja teda chcela poukázať, že v podstate nám sa stávajú opatrovatelia takisto pacientami postihnutými a stávajú sa chorými. Čiže v budúcnosti určite musíme urobiť jednotlivé kroky a opatrenia a proste založiť naše pôsobenie na tom, čo nám v štúdiách vyšlo.
Ďalšia taká závažná téma, ktorú ste veľmi pekne popísali, s takým citlivým príbehom, s takými citlivými jednotlivými otázkami a to je, mňa čo teda trápi, je, sú domovy sociálnych služieb, zariadenia dlhodobej chronickej ošetrovateľskej starostlivosti a používanie sieťových postelí. Táto problematika je naozaj veľmi obšírna a ku každému jednotlivému prípadu treba prihliadať s takými individualitami. A tu opäť vyvstáva problém personálu, personálneho obsadenia, pretože mnohokrát v týchto zariadeniach je pracovná sila, personál tak poddimenzovaný, že opäť sa nám stáva to, že v podstate naši klienti, prijímatelia zdravotníckej, ošetrovateľskej a sociálnej starostlivosti sú zabezpečení, avšak ľudia, ktorí im pomáhajú, doslova opäť trpia diagnózou syndrómom chorého opatrovateľa. Preto na to treba pozerať komplexne.
A vy ste to veľmi dobre na to poukázali, skutočne ako vďaka za takýchto ľudí, ktorí svojím prínosom, svojou prácou v teréne, lebo tá správa nebola písaná od stola, ale bola písaná z jednotlivých pôsobísk a to je veľmi dôležité.
Ja vám chcem skutočne poďakovať a verím, že tieto všetky pripomienky, ktoré tu máme, že vďaka vám a vďaka vašej práci naozaj budú implementované do praxe. A teším sa teda na spoluprácu. A takisto my v zdravotníckom výbore sme túto správu podporili a myslím si, že sa môžete na nás obrátiť a budeme radi, keď tie vaše postrehy, pripomienky, pripomienky z pléna sa implementujú do praxe.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Kolegovia, ďakujem veľmi pekne. Tomáš, my už sme sa rozprávali, teším sa na spoluprácu. Aj tebe, Martin, ďakujem veľmi pekne a rovnako teším sa na spoluprácu.

Ďakujem veľmi pekne. Ja si osoby so zdravotným znevýhodnením veľmi vážim, mám jednu dokonca v rodine, a aj nášho kolegu Dominika, lebo viem, že to majú veľmi ťažké, a viem, že nie je im čo závidieť. Napriek tomu si myslím, že aj my majorita by sme sa mali k nim správať a pomáhať im, kde sa len dá. To znamená, chcel by som Dominika podporiť. Dominik, drž sa a dúfajme, že sa ti podarí to, čo chceš.
Ďakujem.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, milá pani komisárka, z tohto miesta by som sa vám a vašim spolupracovníkom chcel veľmi pekne poďakovať za vašu viacročnú veľmi svedomitú prácu. Nie je – vzhľadom na vaše kompetencie a vzhľadom na postavenie osôb so zdravotným postihnutím v našej spoločnosti a tým, ako ju naša spoločnosť vníma – vôbec jednoduchá. Vaša správa odzrkadľuje svojím obsahom aj rozsahom skutočnosť, že si svoju prácu vykonávate veľmi dobre a naša spoločnosť má, naopak, čo doháňať. Veľmi pekne vám za ňu ďakujeme.
Vo vašej správe poukazujete na mnohé praktické problémy, s ktorými sa musia osoby so zdravotným postihnutím a ich rodinní príslušníci stretávať v celom spektre životných situácií, či už ide o vzdelávanie, zamestnávanie, prístup ku zdravotnej starostlivosti, prístupnosť okolitého prostredia, sociálne zabezpečenie a mnoho iných oblastí, o prístupe ku kultúrnemu a spoločenskému životu už ani nehovoriac.
Dennodenne som sa ako dobrovoľník v neziskovom sektore zaoberal riešením problémov konkrétnych ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí trpeli rôznymi ťažkosťami. Netrpeli však svojím postihnutím, no neflexibilitou či formalizmom, ktorý sprevádza celý náš systém podpory osôb so zdravotným postihnutím, prípadne evidentnými nezmyslami či len obyčajným ľudským diletantizmom v aplikačnej praxi orgánov verejnej správy, ktoré namiesto toho, aby týmto osobám pomáhali, im v celej škále prípadov robili a stále robia rôzne prekážky a sťažovali im už aj tak dosť ťažkú životnú situáciu.
Osobitne smutným faktorom je skutočnosť, že vyššie zmienené javy sa nachádzajú dokonca aj v rozhodovacej činnosti tých, ktorí by mali byť najkompetentnejší pri aplikácii práva našich súdov. Príkladom tejto praxe je už notoricky známe obmedzovanie spôsobilosti na právne úkony, ktoré sa nezriedka deje v takom rozsahu, že znamená faktické zbavenie tejto spôsobilosti. Výsledkom takýchto konaní je nezriedka zbavenie možnosti rozhodovať na základe vlastnej vôle ako základného predpokladu právnej subjektivity o vlastnom živote. Následkom tejto patologickej praxe je ešte väčšie vyčlenenie týchto ľudí z našej spoločnosti a ich ešte viac bezvýchodisková situácia a neschopnosť dovolať sa pomoci na ceste ku veciam a právam, ktoré väčšina považuje za úplnú samozrejmosť.
Za veľký nedostatok považujem bariérovosť fyzického prostredia či mieru dostupnosti sociálnych a odľahčovacích služieb osobám so zdravotným postihnutím, ktorá, ako ste správne poukázali, má často fatálny dopad na celé rodiny týchto osôb a bráni ešte aj členom, ich členom v uplatnení si svojich práv, a to všetko akoby za odmenu, že štátu takouto nezištnou a náročnou starostlivosťou šetria kapacity a nemalé finančné prostriedky.
Vaša správa jednoznačne poukazuje na fakt, že sa naša spoločnosť zaoberá týmito osobami a zlepšovaním úrovne ich začlenenia do spoločnosti veľmi, ale naozaj veľmi nedostatočne. Mrzí ma, že Slovensko sa za tridsať rokov svojej existencie a desať rokov od ratifikácie Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím nebolo schopné stať naozaj právnym štátom pre každého. Štátom, kde o úspešnosti vašej snahy o uplatnenie vašich práv rozhoduje nie vaše zdravotné postihnutie, no vaša iniciatíva.
Osobne ma veľmi znepokojuje spôsob, akým Slovenská republika prostredníctvom svojich zákonodarcov a vládnych predstaviteľov pristupovala ku napĺňaniu svojich záväzkov, ktoré jej vyplývajú z medzinárodných zmlúv a dohovorov, z ktorých mnohé majú podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred našimi zákonmi. Už len pri zbežnom čítaní Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím dokáže i neprávnik znalý situácie nájsť mnoho porušení, ktorých sa ako spoločnosť k týmto osobám dopúšťame.
Chcel by som vám dať pred celým plénom prísľub, že sa zo všetkých síl budem snažiť, aby sa zámery, návrhy a podnety z tejto správy pretavovali čo najviac do života. Stav dodržiavania práv osôb so zdravotným postihnutím a ich začleňovanie do spoločnosti musíme jednoznačne zlepšiť. Máme čo doháňať. Dúfam, že po zmene, ktorá prišla v parlamentných voľbách, sa nám podarí našu spoločnosť posunúť dopredu i v tejto oblasti a tak urobiť zo Slovenska krajinu, kde sa bude všetkým – bez ohľadu na ich zdravotný stav – žiť lepšie a spravodlivejšie.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem. Ja chcem reagovať teda na pána Kristiána Čekovského, ale zároveň chcem povedať, že som si vypočul pani komisárku, sedel som tu, lebo ma to zaujíma a vypočul som si to preto, lebo ma to naozaj zaujíma. Lebo ochrana práv a ochrana práv zdravotne postihnutých, ochrana práv detí, to sú veci, ktoré mali by zaujímať každého jedného poslanca, ktorý berie za to tu plat. A to, čo teraz povedal Kristián, je absolútne veľká pravda. Keď sa nevytĺka z toho politický kapitál, keď si nemôžu dať ĽSNS svoje videjká, v ktorých kričia, v ktorých rozprávajú o zneužívaní, tak odídu preč a nikto tu nesedí. Bolo tu pred chvíľou, teda Kristián to povedal, nemôžem reagovať, ale práve naopak, zneužíva to niekto iný. Zneužíva, v kuse sa tu niekto iný prihlasuje, v kuse je múdry na každú jednu tému, na každú tému rozpráva a on je múdry na, na kozmonautiku, on je múdry na vplyv detí na mravce, on je múdry do, do všetkého. To je niečo neskutočné. Pýcha, ktorú má, ktorú majú tu niektorí kresťania, ktorí, pre ktorých neplatí "miluj blížneho svojho ako seba samého" je niečo neskutočné. To, čo aj dnes sa tu predvádzalo, je mne veľmi ľúto. A naozaj musím povedať, pozrite sa, my poslanci OĽANO a SaS tu sedia, ja neviem, kde sú kolegovia z koalície, ale toto, čo tu predvá.., ja viem, prepáč, ospravedlňujem sa. Áno, áno, áno, vidím vás, pardon, štyri, päť, dobre. Ale chcem povedať, že naozaj si to tu vypočujeme, pretože nás to zaujíma. A o to tu ide, o občanov, nie o politické videá, ktoré si strana ĽSNS z toho robí. Ďakujem.

Kristián, ja by som ti aj touto cestou chcel poďakovať za tvoje vystúpenie v rozprave. Som veľmi rád, že si to povedal rovno, ako to je, pretože je to obrovská pravda, že zástupcovia klubu SMER či ĽSNS tu skoro vôbec nesedia a z ĽSNS sú tu v počte len dvoch. To myslím, že všetko, čo sa, ako sa tvária na tých svojich, vo videách, v rozpravách a na bilbordoch, ako pomáhajú ľuďom, to je presne vidno. Títo ľudia poberajú obrovské odmeny a namiesto toho, aby pracovali v prospech ľudí, teraz už možno mnoho z nich sedí doma alebo leží a oddychujú. Ich nikdy život ľudí nezaujímal, oni si tu prišli posedieť kvôli platu, a keď treba ukázať, popočúvať a vžiť sa do problémov, to im je ukradnuté. Hlavne aby potom rozdávali šeky a aby mali reklamu. Ďakujem krásne.

Ďakujem pekne, ďakujem pekne za geniálny príhovor kolegu Kristiána Čekovského, a len by som na margo povedal veľmi otvorene a jasne, že skutočne poslanci SMER-u sú naozaj, samozrejme česť výnimkám, ale teraz tu nie je samozrejme nikto, nie sú tu, ale čo chcem povedať, skôr poslanci Ľudovej strany, to sú tí alebo Marian Kotleba, ktorý pred alebo na začiatku vravel, že znížme si platy o 33 % a dnes tu Marian Kotleba nie je. To je podľa mňa maximálna drzosť, arogancia a budú si poberať platy vo výške poslancov, aké si poberáme samozrejme aj my. My poslanci OĽANO sme tu všetci, sme tu zodpovední, sme tu preto, lebo nás zaujíma aj táto problematika, tak kde je Marian Kotleba, ktorý znižoval, alebo ktorý navrhol si o znižovanie platu o 33 %? To je arogancia a posúvam to, samozrejme, verejnosti. Ďakujem pekne.