Videokanál klubu

Ďakujem pekne, pán predseda. Chcem poďakovať kolegovi Marekovi Šefčíkovi, rovnako ako aj kolegovi Dostálovi za pripomenutie Jána Langoša, ktorý má eminentnú zásluhu na tom, že tu dnes prerokovávame tento bod. Sedela som s viacerými kolegami v tomto parlamente, keď sa zákon o ústave, Ústave pamäti národa prijímal. Neverili by ste, aká veľká bola opozícia proti prijatiu tohto zákona. Pripomínať si Jána Langoša a iné osoby či lepšie osobnosti patrí tiež k historickej pamäti národa. Prečo my starší vieme o tom, čo sa stalo počas nacistického a komunistického režimu na našom území? Hlavne preto, že nám to rozprávali naši rodičia, starí rodičia alebo iní príbuzní. Ale pýtam sa, koľko o týchto totalitných režimoch vedia naše deti a hlavne vnuci a vnučky? Z učebníc dejepisu určite nie. A čím ďalej tým menej od svojich starých príbuzných. Donedávna z vlastnej iniciatívy chodili politickí väzni do škôl, diskutovali a robili výstavky zo svojich vlastných archívov.
Rada by som sa opýtala pána predsedu správnej rady, aké projekty má Ústav pamäti národa pre študentov stredných a vysokých škôl, možno aj základných, aby nielenže nezabudli, ale aby sa vôbec niečo dozvedeli.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Chcela by som poďakovať Marekovi Šefčíkovi za príspevok v rozprave o Správe o činnosti Ústavu pamäti národa. Príspevok dopĺňa správu o ďalšie fakty a upozorňuje na veci, na ktoré je potrebné nájsť odpovede. Ústav pamäti národa je dielom Jána Langoša, ako povedal. Určite by bol tiež za to, aby sme nekrivili minulosť. Minulosť je všetko dianie, ktoré sa už uskutočnilo, ktoré nemožno už ani zmeniť, ani ovplyvniť a ktoré je pevne a nemeniteľne usporiadané v časovo uplynulom období nachádzajúcom sa na časovej osi pred súčasnosťou. Minulosť nemožno zmeniť. Z minulosti sa musíme poučiť. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, vážení kolegovia, poslankyne, poslanci, keď sa v našej spoločnosti zmenili politické pomery, volalo sa po tom, aby sme sa nejakým spôsobom vysporiadali s našou minulosťou. Môžeme polemizovať o tom, či sa nám to podarilo, alebo nie. Nejaké kroky sa spravili, ale z môjho pohľadu nie dostatočne. To však teraz rozoberať nechcem.
Hodnotím vysoko pozitívne, že aj napriek odporu niektorých ľudí, aj politikov, napokon demokraticky zmýšľajúci ľudia presadili, aby vznikla inštitúcia, ktorú poznáme ako Ústav pamäti národa. V roku 2002 sa podarilo schváliť zákon o pamäti národa, za ktorý vďačíme jeho autorovi prvému predsedovi Správnej rady Ústavu pamäti národa Jánovi Langošovi. Dovoľte mi, prosím, aby som z jeho preambuly časť, ktorú vytiahol ÚPN aj na svoju webovú stránku, zacitoval. Nachádza sa tam zmienka o povinnosti štátu "sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 až 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie, ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva a zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely, ako aj učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony.".
Aj súčasnosť, keď sa deformuje verejná mienka pochybnými výkladmi našej vlastnej histórie, dáva za pravdu tomuto kroku, teda vzniku Ústavu pamäti národa. Tento ústav je potrebný a je povinný vo vzťahu k našej histórii pracovať čo najobjektívnejšie, bojovať aj súdnymi spormi za pravdu, za spravodlivosť všetkými svojim možnosťami a schopnosťami za to, aby nielen my dnes, ale aj naši potomkovia mali neskreslené informácie o tom, čo sa v našej histórii dialo. Nejde však len o historické pravdy o udalostiach, ale ide o konkrétne osudy mnohých našich predkov, či už zosnulých alebo tiež ešte žijúcich.
Ďakujem Ústavu pamäti národa za jeho činnosť a za všetko dobré, čo pre našu spoločnosť vykonal aj za uplynulý rok. Vyzdvihujete v správe napríklad aj veci ako potrebu osvety, čo je chvályhodné. Je množstvo ďalších tém, ktoré si aj verejnosť môže vo vašej viac ako 70-stranovej správe pozrieť a zhodnotiť.
Žiaľ, nemôžem ostať len pri pozitívnych a povzbudivých slovách. Dovoľte mi vzniesť námietky či otázky, ktoré vystali z predloženej správy. V mojom príspevku sa obmedzím na štyri body alebo štyri veci, ktorých sa postupne dotknem.
Prvý som si nazval Ústavný súd a súdne spory. Bolo to tu už spomínané pánom Dostálom, ja to zdupľujem, pretože si myslím, že to je veľmi podstatná vec. Viete, čo bolo judikátom roka 2018? Bola to kauza Andrej Babiš a ÚPN. Na dokreslenie spomeniem niektoré médiá a ich články, ktoré zarezonovali v našej spoločnosti a hovorili o víťazstve Ústavu pamäti národa. Napríklad Trend napísal: "Judikát roka vyhrala kauza Andrej Babiš a ÚPN.". SME napísalo: "Babiš definitívne prehral súd s Ústavom pamäti národa o tom, či ho môže evidovať v zväzkoch ŠTB.". Denník N vyšiel s článkom: "Babiš definitívne prehral spor s ÚPN o agenta Bureša.". A Denník Pravda predostrel situáciu svojim čitateľom článkom: "Najvyšší súd zamietol dovolania Andreja Babiša v kauze ÚPN." Paráda!
Nastal však nečakaný zvrat, ktorý pri všetkej úcte spomínate v nejakej správe len stručne slovami, odcitujem: "V decembri 2019 vydal Ústavný súd nález vo veci sťažovateľa Ing. Andreja Babiša, ktorým rozhodol, že boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv. ". Mne nejde do hlavy, čo táto zmienka v správe znamená. Zaujímalo by ma, akým spôsobom sa v tejto veci úst..., Ústav pamäti národa, pardon, bráni. A ak sa bráni, prečo to tam nespomínate? Veď Ústav pamäti národa súdny spor s pánom Babišom už raz vyhral. Po tom, čo sa dialo na Ústavnom súde a poznáme mená sudcov, ktorých konanie dnes spoločnosť považuje za korupčné, vy osobne, pán predseda, ste spokojný s tým, že po víťazstve súdnych sporov prišlo takého rozhodnutie? Kto vôbec rozhodol v tejto veci na Ústavnom súde? Pozrime sa. Ústavný súd Slovenskej republiky, senát Mamojka, Laššáková, Baricová. Podľa mojich informácií zrušili rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vec tak vrátili späť na Krajský súd v Bratislave. No a teraz mnohé závisí od toho, ako sa k veci postaví Ústav pamäti národa. Ako sa bránil a ako sa bráni Ústav pamäti národa? Podal, respektíve podá dovolanie a bude bojovať v spore, ktorý už raz vyhral a ktorý sa stal judikátom roka 2018? V agende súdnych sporov vo svojej správe uvádzate menovite len spor s pánom Babišom. Ostatné spory ste popísali len tým, že ide o štyroch zamestnancov ÚPN. Dúfam len, že nejde o historikov, o ktorých už v roku 2018 médiá napísali, že im Ústav pamäti národa vyplatil tisíce eur, citujem: "Nové vedenie Ústavu pamäti národa sa dohodlo s dvomi odvolanými historikmi Martinom Lackom a Jánom Bobákom", atď. atď., "odstupné dostane kontroverzný historik Ján Bobák, bývalý člen Komunistickej strany Československa mal skúmať pre štát zločiny komunistickej totality.". Je to na aktualitách, aktuality.sk.
Vo vašom časopise Pamäť národa z januára 2019 pri tom čítame článok pána Jána Bobáka: "Predsedníctvo Ústredného výboru KSS v prvých dňoch okupácie ČSSR vojakmi Varšavskej zmluvy" atď., atď. Ústav pamäti národa sa s bývalým členom komunistickej strany pánom Bobákom súdi a zároveň mu uverejňuje vo vlastnom periodiku článok. Nepripadá vám to ako schizofrénia? Alebo je to skôr zámer, aby sme mu pomohli, aby v súdnom procese vyhral? Neviem. Pýtam sa. Ten prvý menovaný Martin Lacko, ak ide o neho, je historikom podľa mojich informácií Ľudovej strany Naše Slovensko alebo niektorého z ich poslancov, myslím, že bol asistentom alebo niečo také, nemám presné informácie.
Druhý bod, ten som si nazval Generálna prokuratúra, možno veľmi aktuálne. Vo výročnej správe z roku 2017 sa píše: "9. september 2017 - zástupcovia ÚPN sa stretli s námestníkom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pre trestný úsek s Petrom Šufliarskym a rokovali o odtajnení a sprístupnení spisu vyšetrovania Sviečkovej manifestácie v Bratislave. Generálna prokuratúra vyhovela žiadosti ÚPN a pracovníci ÚPN budú môcť dokumenty využiť pri bádaní aj publikovaní ďalšej časti zborníka k Sviečkovej manifestácii." Koniec citátu zo správy z roku 2017.
K téme 30. výročia Nežnej revolúcie som nie tak dávno moderoval diskusiu, na ktorú prijal pozvanie František Mikloško. Tieto veci ma dlhodobo zaujímajú a vieme, čo sa dialo na Generálnej prokuratúre, preto ma zaujíma, či Generálna prokuratúra s vami skutočne v roku 2019 spolupracovala a či už boli Ústavu pamäti národa sprístupnené sľubované odtajnené dokumenty.
Tretí bod je veľmi krátky, nazval som si ho Múzeum obetí komunizmu. Na strane 12 vo vašej správe konštatujete: "Ústav pamäti národa taktiež podporil iniciatívu na založenie Múzea obetí komunizmu na Slovensku, ktorú pripravil Jozef Hájko a František Mikloško.". Spomenuli ste to aj pred chvíľou. Rád by som sa dozvedel, akým konkrétnym spôsobom ste túto vec podporili. Je to len, alebo bola to len ústna podpora? Ako ste sa pričinili pre získanie priestorov pre Ústav pamäti národa či konkrétne pre toto múzeum v roku 2019?
No a štvrtý, posledný bod som si nazval politickí väzni. Vrátim sa k správe z roku 2017. To preto, lebo sa tam uvádza podobný text ako v dvoch ďalších výročných správach vrátane tejto, od ktorého sa odrazím. Píše sa tam: "ÚPN pokračoval aj v spracovaní registra súdne rehabilitovaných osôb", atď. atď., a zakončuje sa to: "konsolidované údaje databázy sa priebežne dopĺňajú do informačného systému. Za rok 2017 spracoval ÚPN 166 spisov a zaznamenal informácie o 253 stíhaných osobách.". No, a teraz toto je dôležité: "Stav celkového spracovania projektu k 31. decembru 2017 je 3 641 súdených osôb.". V správe o rok neskôr, teda za rok 2018 sa k podobnému textu iba prilepila veta: "V roku 2018 bola databáza doplnená o 233 záznamov.".
Ak sa dostaneme k správe, ktorú máme na stole teraz, k správe za rok 2018, pardon 2019, tak takmer identický text z predchádzajúcich správ zakončený rovnakým konštatovaním, a to, že konsolidované údaje databázy sa priebežne dopĺňajú do informačného systému a uzatvára to veta: "K 31. decembru 2019 obsahuje databáza údaje k 3 360 súdeným osobám.".
Takže ešte raz zopakujem, toto je veľmi dôležité, pretože tento "preklep" sa mi nepozdáva. V roku 2017 evidencia vedie záznamy o 3 641 súdených osobách a o dva roky neskôr, keď správa spred roka tvrdí, že sa dopĺňala, sa scvrkla, sa databáza scvrkla a obsahuje údaje k 3 360 súdeným osobám. To je o 281 súdených osôb menej. Strácajú sa nám časom politickí väzni, alebo ako to je? Vy osobne, pán predseda, ste nominantom Slovenskej národnej strany. Väčšinu členov správnej i dozornej rady tvoria nominanti bývalých vládnych strán. Pýtam sa, o koľko ešte znížia počet politických väzňov títo ľudia?
A dovoľte mi ešte záver. Začal som svoj príhovor tým, že som vyzdvihol, že Ústav pamäti národa ako inštitúcia vôbec vznikla. Spomínam si na aktivity a nadšenie už nebohého Janka Langoša, ktorého si navždy zapamätáme ako toho, ktorý so vznikom zákona i Ústavu pamäti národa ako-takého je úzko spojený. Je to jeho dielo. Ak vidíme, ako sa strana SMER či SNS v spoločnosti napokon ukázali v plnej kráse, ako sa odhalili ich motivácie, ich konanie, ich nominácie, nie som si istý, či sa na to Jánovi Langošovi dobre pozerá. Naša budúcnosť je dôležitá. Bude však mimoriadne pokrivená, ak budeme kriviť minulosť, ak nezáleží na konkrétnych rozsudkoch súdov, lebo vplyvní ústavní sudcovia to zmenia, ako chcú, ak sa bavíme o súdoch, o Generálnej prokuratúre, o justícii, o očiste celého systému, je to legitímna potrebná diskusia, ktorá by mala byť podporená konkrétnymi zákonmi.
Pokiaľ ide o Ústav pamäti národa, tak si to predstavujem podobne ako Ján Langoš. Žiadna vlažnosť, ale urputný boj za očistenie nespravodlivo odsúdených, trpiacich, za hľadanie historickej pravdy a vyvodenie spravodlivosti. Mali by ste sa za to biť ako levy, lebo vašou vlažnosťou a nedôslednosťou, ktorú cítiť z tejto správy, nevyrovnáte našu minulosť a krivíte tým našu budúcnosť.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Anička, ďakujem. Veľmi dôležitý a podstatný príspevok, ktorý poukázal na tie krivdy, ktoré sa v blízkej minulosti našej stali a s ktorými sa možno ešte ani dnes nevieme celkom účinne vysporiadať. Aj mne osobne ako človeku, ktorý má rád históriu, záleží na týchto veciach a akokoľvek budem môcť pomôcť, tak budem veľmi rád. Ďakujem.

Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som ocenila správu, ktorú predniesol predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa pán Pálffy. Zároveň dovoľte mi vyzdvihnúť a poďakovať za výsledky, ktoré spolu s kolegami v minulom roku dosiahli.
Z výročnej správy za rok 2019 je zrejmé, že si Ústav pamäti národa plnil úlohy, ktoré mu zveril štát, a to najmä pokiaľ ide o sprístupňovanie dokumentov, zverejňovanie informácií z doby neslobody, publikačnú, vedeckú, osvetovú a vzdelávaciu činnosť, ktoré vychádzajú z vlastných výskumných aktivít jeho zamestnancov, a aj udeľovanie štatútu účastníka a veterána protikomunistického odboja. Tieto aktivity neprestávajú mať zmysel ani po 75 rokoch od pádu nacistického a 30 rokov od pádu komunistického totalitného režimu. Práve naopak, ten, kto nepozná svoju minulosť a nepoučí sa z nej, je nútený ju opakovať. Preto je inštitúcia pamäti národa dôležitá pre demokratický vývoj na Slovensku a v širšom zmysle aj v Európe.
Špeciálne chcem vyzdvihnúť projekt k 30. výročiu Nežnej revolúcie, ktorý Ústav pamäti národa spustil minulý rok v novembri. Ide o dokumentačno-vzdelávací projekt, ktorý ponúka interaktívnu mapu Slovenska s vyznačenými pamätníkmi, pamätnými tabuľami, sochami, bustami a ďalšími pamätnými miestami, ktoré pripomínajú obete komunistickej totality.
V súčasnosti mapa zobrazuje 338 miest po celom Slovensku, ktoré sú spomienkou na obete komunistického režimu. Mapa je jednak dokumentáciou pietnych miest a zároveň vzdelávacím nástrojom. Užitočná môže byť pre učiteľov, rodičov, napríklad aj pre plánovanie exkurzií či výletov. Verím, že na mape budú pribúdať ďalšie pamätníky. Je to dôležité preto, aby sme ani na obete komunistických represálií nezabúdali. Je to dôležité aj preto, aby sme my a ani naši nasledovníci žiadny ďalší totalitný režim nedopustili.
V tejto súvislosti mi dovoľte povedať, že považujem za mimoriadne smutné, že aj 30 rokov od pádu komunistickej totality pôsobia vo verejnom živote ľudia, ktorí na udržiavaní zločineckého komunistického režimu pri živote spolupracovali. Mnohí príslušníci a tajní spolupracovníci Štátnej bezpečnosti sa aktívne podieľali na potláčaní základných práv a slobôd obyvateľov Slovenska. Sledovali, udávali a viacerí dokonca týrali domnelých oponentov komunistického režimu. Na perzekúciách sa podieľali aj mnohí prokurátori a sudcovia. A aj s ich prispením boli na dlhé roky väzenia odsúdení nepohodlní občania.
Súčasná vláda sa vo svojom programovom vyhlásení jasne postavila na stranu tých, ktorí počas nacistického a komunistického režimu trpeli. Preto podporujem, citujem: "Zvyšovanie povedomia o totalitných obdobiach slovenskej histórie, uctenie si pamiatky rovnako obetí fašistického aj komunistického režimu na Slovensku, rozšíriť úlohy a zlepšiť postavenie Ústavu pamäti národa, bude sa usilovať o začlenenie jeho činnosti do vzdelávania na stredných a vysokých školách. Vláda Slovenskej republiky podporuje výstavbu múzea zločinov totalitných režimov a zároveň podporí všetky formy vzdelávania v prospech posilnenia občianskeho povedomia o význame demokracie a jej kľúčových pilierov a nástrojov.". Vláda chce zmierniť krivdy spáchané totalitnými režimami nielen symbolicky, ale aj konkrétnymi činmi. Prvým je nastolenie spravodlivosti, pokiaľ ide o dôchodky obetí a ich prenasledovateľov. Ani po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu sa nevyrovnal rozdiel medzi, v dôchodkoch tých, ktorí boli nespravodlivo odsúdení za komunistické väzenie a po prepustení mali sťažené spoločenské uplatnenie. Mnohí z bývalých politických väzňov de facto nútene pracovali v robotníckych profesiách, zatiaľ čo ich prenasledovatelia pokojne sedeli v kanceláriách a dodnes si užívajú výsluhové dôchodky.
Známeho politického väzňa Antona Srholca prepustili po desiatich rokoch strávených väčšinou na nútených prácach v Jáchymovských uránových baniach s posudkom "schopný vykonávať akúkoľvek manuálnu prácu". Po návrate z väzenia bol ešte desať rokov robotníkom a nakoľko ho neprijali ani za skladníka v továrni, pracoval ako pomocník na stavbách a pri vysokých peciach v Ostravských oceliarňach. Po krátkom období, kedy mohol pôsobiť ako kňaz, mu v roku 1985 komunisti odobrali súhlas na pôsobenie v duchovnej správe. Dôvodom bolo, že sa jeho činnosť nezhoduje s predstavami vtedajšieho úradu pre veci cirkevné. Opäť sa stal robotníkom a posledné štyri roky pred dôchodkom pracoval ako robotník v sklade, najprv v ružinovskej nemocnici a potom v Doprastave. Čo myslíte, aký dôchodok mal Anton Srholec? A s akým dôchodkom dožili tí, ktorí boli za jeho odsúdenie, väznenie a následné šikanovanie zodpovední?
Iným príkladom je rodina našej kolegyne Aničky Záborskej. Jej starý otec bol v ohrození života počas Slovenského štátu a jej otec strávil šesť a pol roka v komunistických väzeniach. Anička mala päť rokov, keď jej komunisti nespravodlivo obvinili a odsúdili otca. Kto niesol za túto, tieto nespravodlivosti zodpovednosť?
Napraviť chceme aspoň nespravodlivý rozdiel v dôchodkoch obetí a prenasledovateľov. Vláda sa preto zaviazala, že presadí plošné zdanenie výsluhových dôchodkov bývalým príslušníkom komunistickej Štátnej bezpečnosti sadzbou 50 % na roky odpracované v ŠtB a zo získaných zdrojov navrhne vyplácanie osobitných príplatkov k dôchodkom pre politických väzňov, resp. ich manželky a manželov. Verím, že sa nám podarí tento návrh presadiť a nastoliť spravodlivosť aspoň pre 470 žijúcich bývalých politických väzňov.
Druhým konkrétnym činom bude, ak v tomto volebnom období konečne dostane Ústav pamäti národa vlastnú budovu. Považujem v tejto veci za symptomatické, že ústav bol pre niekoľkých natoľko nepohodlný, že ho vysťahovali. Preto je tak dôležité, aby mal ústav vlastnú budovu, adekvátnu jeho postaveniu, poslaniu, vhodnú pre výskumné, archívne a osvetové činnosti.
Tretím dôležitým bodom je dokončenie delimitácie všetkých dokumentov o činnosti bývalej tajnej polície do Ústavu pamäti národa. V tejto veci oslovím ministra vnútra a ministra zahraničných vecí. Jednak je to dôležité, aby aj tridsať rokov (krátka pauza), bol konečne dokončený presun dokumentov v rámci Slovenskej republiky a zároveň, aby sme aj v rámci bilaterálnych vzťahov, predovšetkým s Českou republikou a s ďalšími krajinami, mohli dosiahnuť získanie dokumentov, ktoré sa týkajú komunistických tajných služieb a občanov Slovenskej republiky.
Štvrtým konkrétnym činom bude pokračovanie v pripomínaní si obetí oboch totalitných režimov, a to systematickým inštalovaním pamätných tabúľ alebo pamätníkov. Podobne ako v prípade obetí nacistického režimu, aj v prípade obetí komunistického režimu je dôležité, aby sme na miestach, kde boli obete sústreďované, vypočúvané, častokrát mučené, súdené a kde si odpykávali nespravodlivo vymerané tresty, je dôležité nainštalovať pamätné tabule, aby si všetci policajti, prokurátori, sudcovia, väzenskí dozorcovia, príslušníci tajných služieb a občania tejto krajiny pripomínali, že žiadne ďalšie obete žiadneho ďalšieho totalitného režimu na území Slovenska nesmieme dopustiť.
Piatym konkrétnym činom bude snaha nájsť budovu pre múzeum zločinov totalitných režimov. Považujem za správne, že v Seredi v priestoroch bývalého pracovného a koncentračného tábora vzniklo Múzeum holokaustu. Za rovnako správne považujem, aby sme na území hlavného mesta identifikovali budovu, ktorá bude navždy pripomínať obete totalitných režimov. Dávam na zvážanie, či by sme si okrem tvárí a mien obetí nemali pripomínať aj mená ich prenasledovateľov. Zodpovednosť za zločiny je totiž konkrétna.
Vážené kolegyne, kolegovia, pre pamäť nášho národa, pre nás všetkých obyvateľov Slovenska je dôležité, aby sme sa s našou minulosťou vyrovnali. Aj preto je dôležité, aby sme Ústavu pamäti národa vytvorili čo najlepšie podmienky na jeho dôležitú prácu. Je dôležité, aby sme dnes zobrali správu predsedu Správnej rady Úradu pamäti národa na vedomie a v najbližšej budúcnosti začali pracovať na postupnej realizácii piatich konkrétnych bodov, a to nastolením spravodlivosti, pokiaľ ide o dôchodky obetí a ich prenasledovateľov, zabezpečením vlastnej budovy pre Ústav pamäti národa adekvátnej jeho poslaniu, dokončením delimitácie všetkých dokumentov o činnosti bývalej tajnej polície do Ústavu pamäti národa, inštalovaním pamätných tabúľ, zabezpečenie budovy pre múzeum zločinov totalitných režimov.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som z poverenia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny predložil správu o prerokovaní predmetného materiálu v gestorskom výbore.
Predseda Národnej rady svojím rozhodnutím č. 107 z 27. apríla 2020 pridelil výročnú správu o činnosti Ústavu pamäti národa na prerokovanie výboru pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podá správu o prerokovaní materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady. Výbor o výročnej správe rokoval 3. júna 2020 a prijal k nej uznesenie č. 21. Týmto uznesením výbor zobral výročnú správu na vedomie a zároveň odporúčal aj Národnej rade zobrať ju na vedomie.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pán predsedajúci. (Ruch v sále.) Môžem?
Pán poslanec Kočiš, vaše vystúpenie prinieslo aj dobré argumenty. Odznelo aj v tejto diskusii veľa dobrých argumentov za obmedzenie nedeľného predaja aj veľa dobrých argumentov proti. Je dobré, že sa táto diskusia rozbehla, že sa rozbehla v parlamente, že sa rozbehla aj v médiách, ale k tomuto návrhu zákona, o ktorom budeme zajtra hlasovať, chcem povedať jedno. Tento zákon nie je tak pripravený, ako by mal byť. Minimálne tam nie sú vyčíslené finančné dopady. Myslím si, že vykopávate otvorené dvere, obchody sú v nedeľu stále zatvorené, nie je to niečo, čo by sa malo riešiť teraz tu a hneď a rýchlo.
Myslím si, že môžem povedať za celú vládnu koalíciu, že analyzujeme situáciu a diskutujeme o tomto riešení. Žiaľ, cieľom tohto vášho zákona nie je zlepšiť život ľudí na Slovensku a presadiť dobré veci, ale rozbiť vládnu koalíciu, to si povedzme úplne otvorene, a špeciálne rozbiť poslanecký klub OĽANO. A popritom sa, samozrejme, spropagovať videjkami a ukázať, že zachraňujete Slovensko. Takže chcem povedať veľmi jasne, že sa vám to nepodarí, že my vám na to nenaletíme, že za tento zákon hlasovať nebudeme, pretože jednoducho nie je pripravený, nie je v takej podobe, aby sme sa mohli zaň postaviť.
Ďakujem. (Potlesk.)

Pán Kočiš, pozorne som si vás vypočul a musím povedať, že v čase, keď je naozaj ekonomická kríza, prichádzate so zákonom, ktorý nijako nepomôže Slovensku. Tento váš zákon je čistá populistická propaganda a zase chcete robiť len svoju propagandu. Vy nepozeráte na ľudí. Podľa mňa vy prídete aj s interrupciami za chvíľočku, aby ste rozbili túto koalíciu. Vy nepozeráte na ľudí, vy pozeráte na seba a na vašu politiku, celej vašej ĽSNS.
Chcem povedať a chcem poďakovať všetkým mojim kolegom aj tuná, čo predo mnou sedia kresťanskí, ktorí chápu túto situáciu. A ja naozaj úprimne, zo srdca chcem im poďakovať za to, ako sa k tejto veci postavili, slobodne.
A keď tu niekto rozpráva o hlasovaní, ako hlasuje, tak môžem povedať za dvoch našich, ktorých stále vidím na jednom výbore, ktorí takto hlasujú (rečník zdvihol obe ruky k pleciam, dlaňami s vystretými prstami dopredu), stále hlasujú (rečník opäť zdvihol obe ruky k pleciam), chlapci, váš klub hlasuje tak, ako váš vodca prikázal, stále sa zdržujete. V tomto klube sú slobodní ľudia, ktorí sa rozhodli slobodne a ja im za to chcem veľmi pekne poďakovať. Ďakujem vám, kolegovia. (Potlesk. Reakcie z pléna.)

No, priatelia, ja som celý svoj život pracovala buď v televízii, alebo v rozhlase. A môžem vám povedať, že ako človek, ktorý nemal deti, som pracovala každé Vianoce, každú sobotu, každú nedeľu, každý Silvester, v čase, keď vy ste boli doma a venovali ste sa rodine. Ja som sa svojej rodine venovať nemohla, ale vedela som, kam idem pracovať, a vedela som, že ma to čaká. Bolo to moje osobné, súkromné rozhodnutie, preto som tam pracovala, pretože ma tá práca bavila.
Ja si myslím, že každý by mal robiť to, čo ho baví a bez ohľadu na to, či to bude v sobotu, v nedeľu. Ja si myslím, že kto má vzťah k svojej rodine, tú cestu si nájde bez ohľadu na to, ktorý deň to bude. Ja chápem, o čo vám ide (reakcie z pléna), a dobre, kolegovia, ja chápem, o čo ide, a myslím si naďalej, že každý majiteľ akéhokoľvek obchodu, o ktorom sa tu bavíme, by si mal sám určiť, či tú sobotu, teda tú nedeľu chce mať otvorené alebo nechce mať otvorené.
Zároveň sa chcem ešte, zároveň chcem ešte upozorniť na to, že máme tu silnú aj židovskú obec. Čo urobíme, keď budú žiadať, aby sme zatvorili aj v sobotu? Čiže treba naozaj zobrať do úvahy všetko a hlavne ľudí, ktorí tu žijú v tejto krajine, že tu naozaj nežijú, nežije iba určitá časť, ale že sú tu aj menšiny.
A ja ďakujem všetkým mojím predrečníkom aj z tej strany, aj z druhej strany, že, že to bolo slušné, tá diskusia, ale napriek tomu moje srdce liberála mne za tento zákon nezahlasuje. Takže ďakujem.

Ďakujem. Pán Taraba, netvrdím, že to je zlý zákon, ktorý navrhujete, ale ako som už uviedol aj v rozprave, nie je dobre načasovaný a za tým si budem stáť. Lebo sa naozaj stretávam denne s desiatkami prosbami o pomoc a nemám toľko peňazí, aby som pomáhal tým hladným deťom, ktoré naozaj majú problém aj so základnými potravinami, takže za tým si stojím. A ako poslanec určite urobím všetko pre to, aby počas môjho pôsobenia za tie roky, čo tu budem, aby voľné nedele boli uplatnené aj v zákone.
Pán Kotleba, spomínate predchádzajúce obdobie. Ja som v minulom období nebol ako poslanec, ani som nepostrehol, aj keď som dosť sledoval politiku, ale nepostrehol som, že tento zákon bol v pléne. Momentálne k tomu môžem povedať iba toľko, ako som sa zachoval ja, dávam priestor aj obchodníkom, majiteľom prevádzok, nech sa rozhodnú podľa svedomia. A nielen obchodníci, majitelia prevádzok, ale aj zákazníci. Kresťan by nemal v nedeľu nakupovať. To je môj názor a ja to dodržiavam. Radšej zjeme chlieb z mrazničky, ako sa tešiť večer v nedeľu z čerstvého rožka. Taký príklad.
Pán Beluský, ako som už povedal teraz, nechajte priestor pre ľudí, no to som už, ako často sa opakujem, ale naozaj že nechajte priestor pre ľudí, aby si mohli zarobiť na chleba a na potraviny. Lebo naozaj toto by som si nezobral na zodpovednosť, aby v tejto kríze, aby som ja bol súčasťou toho, že podporím tento návrh zákona, aj keď by som, nemám s ním problém.
Pán Podmanický, tvrdíte, ste za schválenie tohto zákona aj sám ste ho navrhli, vlastne je odložený na ďalšiu schôdzu, na júlovú. Len sa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)