Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia poslanci, na úvod chcem spomenúť, že lídri koaličných strán sa dohodli na nejakej koaličnej zmluve a potom sme napísali programové vyhlásenie vlády, v ktorom je aj zmienka o tom, že chceme prispieť k zachraňovaniu nenarodených detí. Ako to máme teda naplniť, ak nie predložením konkrétneho návrhu zákona? Som rád, že sme pripravili spoločne návrh, pri ktorom sme mali na zreteli aj to, že je tento parlament rozdelený v tých otázkach, že je rozdelená koalícia v týchto otázkach a že je napokon rozdelená aj naša spoločnosť. Pripravili sme preto zákon, ktorý by mohol byť, alebo mali sme tú vieru, že by mohol byť akceptovaný naprieč týmto parlamentom, respektíve naprieč spoločnosťou. Nejde v ňom totižto o žiadne sankcie, tresty, nejaké obmedzenia, ale je výsostne pozitívny. Smeruje k pomoci budúcim mamičkám či rodinám a predovšetkým k možnosti zachrániť čo najviac ľudských životov.
Pozrite, od roku 1986 prešlo, prešlo koľko rokov? Strašne veľa. Čo sa zmenilo? V tomto zákone nič. Chceme sa posunúť aspoň o malý kúsok dopredu. Pozitívne. Čo sa zmenilo za tie roky? No za tie roky sa zmenilo napríklad to, že vieme dieťatko odoperovať v maternici. Vieme zistiť, čo mu je, a po pôrode mu vieme pomôcť medicínsky. To sú obrovské veci, ktoré dnes už dokážeme. Čiže dokážeme takýmto spôsobom pomáhať. Ale zákon sme neposunuli ani o kúsok dopredu.
Výrazne sme sa posunuli aj v tom, že povznikali organizácie, ktoré aktívne pomáhajú týmto mamičkám. Môžu sa na ne, na tieto organizácie, budúce mamičky obrátiť. Zákon sa neposunul. Je tam, v tom zákone, konkrétne zmena terminológie z prerušenia na ukončenie, ukončenie tehotenstva. No a ja som si túto noc pozrel reláciu zo včera a jedna koaličná poslankyňa, ktorá je odporcom alebo odporkyňou tohto zákona, dala taký argument, ktorý, no, ako ma úplne zarazil. Vraj, ako rozoberala tam, že psychicky traumatizujeme tie ženy. A argument smerom k pani Záborskej: Načo to tam dávate? Kvôli tomu, aby si tá žena uvedomila, čo robí? No však jasné. Čo nechceme, nechceme, aby, aby tie ženy vedeli, čo robia? No tak ten argument, nebudem sa ďalej o tom rozdiskutovávať, presuniem sa ďalej, ten argument je úplne zvrátený podľa mňa. Veď chceme vedieť, chceme posunúť tie ženy k tomu, aby vedeli, čo idú spraviť.
Moja mama mala päť detí. Nežili sme nejak, v nejakej bohatej rodine, žili sme chudobnejšie, ale nikdy nám nič nechýbalo, nesťažovali sme si. Ja so svojou manželkou máme štyri deti. Máme sedemnásťročné dvojčatá, jedenásťročnú dcéru a jedenásťtýždňového chlapčeka. A teraz prečo to hovorím? Lebo sme boli u pani doktorky a moja manželka má 39 rokov a tá pani doktorka; pardon, ešte gynekológ; je staršia, má, môže mať nejaké problémy a poslal nás ku genetičke, že vraj sa to tak robí. A tá genetička uvádzala, bola tam znova vysoká, alebo vysoká, nízka, ale tie ženy, keď to počujú, že je tam nejaká pravdepodobnosť, že sa dieťatko narodí s Downovým syndrómom alebo že jej sestra zomrela na srdcovú vadu a že je tam veľké podozrenie na to, a zase veľké do úvodzoviek dávam, na to, že sa dieťatko narodí so srdcovou vadou. Tak tá mamička nieže spozornie, ale zneistie, je vyrušená týmto, ako jej to lekári podávajú. A ja som tam bol s ňou pri tej genetičke a genetička, keď toto začala hovoriť, tak jej navrhla nejaké špeciálne vyšetrenia a odber plodovej vody a tak ďalej. A ja som sa opýtal tej genetičky, my sme už s manželkou boli predtým dohodnutí, že to štvrté dieťatko si necháme, že sme odhodlaní si ho nechať, že ho chceme. A pýtal som sa tej genetičky, že či je to nutné, tie vyšetrenia či sú nutné, či nejak pomôžu tomu dieťaťu, keď si ho chceme aj tak nechať. No poviem vám, že táto genetička bola prekvapená z tejto mojej reakcie.
Čiže lekári, tej postoj lekárov je takto, takýmto spôsobom nastavený. Preto je dobré, že v tom zákone je, že si musia tie ženy ísť aj pre ďalší posudok, možno optimistickejší, dúfajme. Predsa len sme išli nie na tie vyšetrenia, ale na ultrazvuk, na 3D ultrazvuk niekde do Brna a ten náš synček mal 23 týždňov a keď sme zbadali na tom monitore toho synčeka, ako takto zvláštne salutoval alebo zdravil nás, tak mi vypadli slzy. A to preto, lebo som si uvedomil, že aj takéto deti sa zabíjajú.
Ja mám predsa len jednu výhradu k tomu zákonu, aj keď som predkladateľom, ale; a uviedol som ju už predtým; ale dohodli sme sa, že nebudeme ďalej zbytočne zaťažovať týmto štátny rozpočet a skúsime sa dohodnúť neskôr povedzme s ministrom financií, či sa budú dať takéto veci ďalej presadiť. Mám dvojčatá a vtedy sme nedostali dvojnásobné pôrodné. Ani tento zákon ho nezvyšuje. Ja si myslím, že to je diskriminačné, že pri dvojčatách by malo byť normálne dvojnásobné pôrodné.
Chceme od žien, aby uvádzali, prečo idú na potrat. Ja si myslím; a v súvislosti s tou reláciou včerajšou, to bolo tiež zaujímavé; ale ja si myslím, že pre tú ženu predsa, keď to je anonymizované, potom pre tú ženu nie je problém uviesť, že preto a preto. A my takto môžme potom vytvoriť zákony, ktorými cielene pomôžeme tým ženám.
A dovoľte mi na záver, úplne na záver. Kedysi v roku 2004, takže je to už dosť dávno, mi vyšla taká malá brožúrka. Volá sa to že Krížová cesta za nenarodené deti a z nej odcitujem. To je z úvodu. "Nie je napísaná uhladeným štýlom, nie pomocou prázdnych fráz, ale je vyjadrením skutočne skutočnej, žiaľ, dosť tvrdej reality. Hlavný cieľ týchto modlitieb a zamyslení je odrádzať od prečinov proti ľudskému životu a tak zachraňovať s Božou pomocou to, čo sa ešte zachrániť dá." Čiže ja som to už vtedy hovoril a som šťastný, že sme predložili taký zákon, ktorý chce odrádzať ľudí – mamy, otcov – od toho, aby na tie potraty šli.
Ďakujem za pozornosť.
