Dobrý podvečer, ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovolím si k tomuto zaujímavému návrhu zákona povedať niekoľko myšlienok. Je nepochybné, že tento zákon je tak ako všetky zákony veľmi dôležitý, ale možno by som dal do toho aj to mierne humorné vloženie, že tento je ešte možno dôležitejší. Som presvedčený ako teda mnohé iné, som presvedčený, že tento zákon, tento návrh zákona,...
Dobrý podvečer, ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovolím si k tomuto zaujímavému návrhu zákona povedať niekoľko myšlienok. Je nepochybné, že tento zákon je tak ako všetky zákony veľmi dôležitý, ale možno by som dal do toho aj to mierne humorné vloženie, že tento je ešte možno dôležitejší. Som presvedčený ako teda mnohé iné, som presvedčený, že tento zákon, tento návrh zákona, pokiaľ by teda sa stal zákonom, presiahne niekoľko volebných období a veľmi výrazným spôsobom zasiahne do života krajiny a ľudí v našej krajine.
Dovolím si vyjadriť zároveň presvedčenie, že navrhovatelia tohto zákona, tých 18 koaličných poslancov boli určite vedení dobrým úmyslom. Nepochybujem o tom, že s týmto zákonom, s týmto návrhom zákona pracovali s tým najlepším vedomím a svedomím a pokúsim sa s rovnakým najlepším vedomím a svedomím a podľa vlastného rozhodnutia aj zareagovať. Napokon ústava nám to tak aj ukladá v čl. 73 ods. 2, že sme teda nie viazaní žiadnymi príkazmi, ale to svedomie a vlastné rozhodnutie by do toho malo vstúpiť a ja si dovolím uplatniť pri tomto návrhu práve tak dosť výrazne tento prístup, lebo nebudem možno celkom v jednote s mojimi koaličnými spoluposlancami a poviem to tak, ako to cítim a ako som presvedčený, že je to podľa môjho svedomia a rozhodnutia správne.
Dovolím si na konto toho, že nepochybujem o dobrom úmysle, povedať, že predkladatelia tohto návrhu možno sa vydali aj správnou cestou a možno to naozaj je cesta veľmi perspektívna, ako to ešte budem hovoriť neskôr, ale bolo to zároveň ako keby málo odvážne a málo jasné z hľadiska istej rozhodnosti. Chýbala mi tam možno tá vízia viac dopredu sa pozrieť, zistiť, aké tam budú dopady a dovolil by som si použiť slovíčko polovičatosť. A polovičatosť nie je dobrým sprievodným javom našich mnohých rozhodnutí, pretože polovičatosť je niekedy horšia ako nečinnosť. To tak ako polopravdy bývajú niekedy horšie ako klamstvá.
Takže na úvod asi tento základný pocit a k tomu by som si dovolil povedať, že napriek tomu, že poslanci majú, samozrejme, prioritne svoju zákonodarnú, zákonodarné oprávnenie k dispozícii v tejto sieni zákonnosti, ale naozaj tento zákon, tento návrh zákona z hľadiska tých vážnych dopadov na život krajiny a z hľadiska toho, že je to zákon, ktorý je výsledkom pomerne zložitých procesov z minulosti, bolo by dobré, keby bol predložený spôsobom, tak ako to naznačili aj viacerí už vystupujúci v rozprave, aj vo faktických poznámkach, aby bol predložený ako vládny návrh zákona.
Má to ten praktický rozmer, že tá diskusia, medzirezortné pripomienkové konanie, je nielen bohatšia, ale má aj väčšie dôsledky. Povinnosťou potom predkladateľa konkrétneho rezortu je zaoberať sa vážne všetkými pripomienkami a snažiť sa o ich prejednanie s výsledkom, aby boli rozdiely vylúčené pri tomto poslaneckom, aj keď tu už padla zmienka o tom, že bude obdobie pripomienkovania predĺžené, takáto povinnosť nevyplýva vlastne, nie je potom ani nutné, aby sa so všetkými pripomienkami predkladatelia vysporiadali, čo je naozaj v prípade takéhoto zákona akoby veľkou nevýhodou, resp. oberá to o možnosť vstúpiť všetky zainteresované strany, ktorých bude v tomto prípade veľmi veľa do diskusie s cieľom, aby sa našla najlepšia cesta pre vyriešenie tohto veľmi zaujímavého legislatívneho rébusu. Je, myslím si, nad každú pochybnosť jasné, že tu môžme a priori vylúčiť záujem tohto legislatívneho procesu o to, aby sme si dokazovali, ktorý rezort je silnejší. Či rezort pôdohospodárstva alebo rezort životného prostredia. Myslím, že takéto niečo by bolo nedôstojné a ako aj nedávny ešte stále, teda vtedajší predstaviteľ rezortu pôdohospodárstva som sa vždy snažil pristupovať ku kolegovi Budajovi práve z takejto pozície, že hľadáme riešenia pre krajinu, v tomto prípade pre lesy, nehľadáme riešenia pre konkrétny rezort, aby sa ukázal ako nejaký šikovnejší. Nie vždy sa mi to darilo, ale v tomto prípade chcem vyjadriť presvedčenie, že je to naozaj tak, hľadáme riešenie nie pre rezorty, hľadáme riešenie pre krajinu a v tomto prípade pre lesnú krajinu. Ak takýto postulát prijmeme, tak potom je jasné, že musíme do takéhoto hľadania vniesť čo najväčšiu šírku spoločenskej diskusie. A práve táto diskusia nám v tomto prípade absentuje, naozaj nám chýba a som presvedčený, že to je vlastne príčina toho, že vzniká tu aj takáto situácia, ktorá vedie pomerne k nejasnému záveru, ako tento návrh zákona prijmeme do podoby, ktorá by bola nie väčšinová z hľadiska počtu poslancov, aj keď to bude rozhodujúce, ale väčšinová z hľadiska záujmov našej krajiny.
Myslím, že táto dikcia zákona, spôsob predĺženia, potvrdzuje do istej miery takú zásadnú chybu, ktorou sa teda dá operovať, že nemáme tu úplne ujasnené spôsoby, ako by bolo treba tento zákon prediskutovať na takej šírke, ktorá by umožnila tie dlhodobé rozpory, ktoré tu zjavne sú, medzi lesníkmi a ochranármi dostať do roviny, ktorá by bola prijateľná nie pre ďalšie nejaké zápasy, ktoré sú ozaj kontraproduktívne, ale pre nájdenie užitočného riešenia.
Ja musím zdôrazniť ako lesník, že tu, ak sa pozrieme mierne do histórie, tak tá možnosť hovoriť o pôvode chránených území vyslovene patrí lesníkom. My sme z hľadiska 700-ročnej histórie zapísali sa do tejto krajiny ako tí, ktorí zachránili lesy. A lesy rastú na Slovensku nie napriek lesníkom, ako to niektorí zlomyseľníci hovorili, ale vďaka lesníkom ten stredovek bol v znamení ohromných devastačných snáh vyplývajúcich hlavne z banskej činnosti a z ďalších činností, a preto sa môžme hrdo postaviť pred krajinu s tým, že ak je dneska Slovensko krajina, kde je lesné bohatstvo, aj keď je v istom ohrození, tak je to naozaj zásluha práve tých múdrych panovníkov, ktorí v minulosti dokázali vytvoriť lesnícky stav práve na ochranu lesov tak, aby slúžili svojmu účelu. Napokon tie prvé chránené územia pochádzajú z 19. storočia. Dovolím si zopakovať známu skutočnosť, že prvá prírodná rezervácia bola vytvorená ešte v roku 1896 múdrym lesníkom Karolom Kánom pri Banskej Bystrici.
Príboj, to je absolútne prvá rezervácia, ktorá je dodnes platná ako národná prírodná rezervácia pre ochranu rozšírenia duba. Ďalšie známe rezervácie tiež ešte pochádzajú z čias monarchie. Nebola to zlá monarchia po každej stránke, keď sa na to pozrieme, vtedajšie rozhodnutie, myslím, z roku 1907, doslova vyzvalo lesníkov, aby určovali územia, kde sa nachádzajú tie najcennejšie prírodné úseky a ktoré teda treba vyhlásiť za chránené územia. Mohli by sme o tom rozprávať dlhšie, ale toto neni, samozrejme, predmetom tohto zákona.
Tu by sme mohli vniesť do tejto diskusie aj takú obnovu palebných čiar a vychrliť zase navzájom v tom lesnícko-ochranárskom súboji veľa rôznych faktov, ktoré by možno boli ozaj závažné a ktoré by možno zase zatriasli touto diskusiou, ale dovolím si navrhnúť, aby sme nešli týmto smerom pri tomto zákone, aby sme nehľadali spôsoby, ako sa to nedá, ale hľadali spôsob, ako sa to dá. Domnievam sa, že ak by som predsa len zabrdol do tejto oblasti, tak musel by som sebakriticky povedať za lesníkov, aby to tu zaznelo tiež, že nie všetko, čo v minulosti robili, bolo správne, mohli robiť viac a lepšie. Určite sa veľa vecí dá posúdiť kritickým okom, ale váha tej kvality a nekvality je v prospech lesníkov, o čom svedčia samotné lesy čo-ako ťažko skúšané rôznymi vplyvmi.
Takisto o ochranárskej obci by sme mohli povedať nie všetko to najpriaznivejšie, vieme, že sa udialo veľa rôznych súvislostí, ktoré možno už tu dneska zaznelo, milióny na rôzne projekty, ktoré nepriniesli tížený efekt a napríklad aj na toho hlucháňa, dnes ho tu použili viacerí ako taký podporný prostriedok pri tej diskusii. Ja si dovolím tu vniesť k tomu hlucháňovi jednu maličkú odbočku, ktorá možno by stála za to, aby sa tí, ktorí sú ochotní ísť do toho s plným záujmom, pozreli niekedy na tú Muránsku planinu. Pozreli sa na miesta, kde lesníci hospodária veľmi efektívne a kde vlastne možno pätina slovenských hlucháňov žije práve v lesoch, ktoré sú spravované spôsobom, ktorý tomu hlucháňovi vyhovuje oveľa viacej ako bezzásahové územia. Myslím, že na Muránskej lesnej správe pán správca Ing. Bábeľa by vedel o tom porozprávať a myslím, že tie stretnutia priamo na mieste sú často veľmi jasným dôkazom a umožňujú teda uchopiť predmet diskusie veľmi rukolapným spôsobom.
Ale dobre, nepôjdeme už predmetom kritiky, pôjdeme predmetom spolupráce. Máme na skvelú príležitosť a ja by som si dovolil v tejto súvislosti povedať niečo, čo by mohlo byť naozaj pretavenie tohto zjavne zaujímavého a kriticky vedeného diskusného fóra na niečo, čo by mohlo byť prelomom pre budúcnosť slovenských lesov a slovenskej krajiny. Ten môj návrh spočíva v tom a nadväzujem na tú vetu, ktorú som použil v úvode, že predkladatelia boli možno trocha polovičatí. Tú polovičatosť teraz idem vysvetliť.
Je možné, považujem to za riešiteľné a dokonca považujem to za prístup, ktorý by vylepšil tento návrh zákona zásadným spôsobom, aby sme sa nerozprávali o tom, že pozemky v národných parkoch ideme týmto návrhom zákona presunúť z rezortu pôdohospodárstva na rezort životného prostredia, to je tá polovičatosť, ktorá vyvoláva množstvo problémov, ale aby sme všetky pozemky, ktoré súvisia s lesmi, presunuli pod rezort životného prostredia. Verte tomu, že túto verziu som si nepripravil teraz ad hoc pre túto chvíľu, ja ako spoluautor volebného programu OĽANO som to takto tam aj zakotvil. Vtedy vznikla diskusia, že možno je to trocha priodvážna myšlienka a treba s ňou počkať, ale ja si ju dovolím teraz oživiť s tým najlepším úmyslom a povedať, že by to možno bolo riešenie, ktoré by zásadným spôsobom zjednalo nielen to, že zanikli by spory, ktoré sú kontraproduktívne medzi ochranárskou a lesníckou obcou, ale najmä že by sa vyhovelo tej základnej požiadavke doby, ktorá jasne ukazuje, že dochádza k vývojovému zlomu, verejná spoločenská objednávka ide úplne inde ako v snahe mať len základnú surovinu, a to drevo z lesa a obracia pozornosť, veľmi oprávnene ja s tým súhlasím, na tie ostatné produkty lesa, ktoré majú tú životodarnú funkciu a ktoré treba považovať za tie najdôležitejšie. Ak by sme to takto dokázali, tak by som bol veľmi rád, ak by sa možno týmto zaoberala potom aj táto snemovňa, aj odborné tímy, aby sme si povedali, že toto je riešenie, ktoré by zdôraznilo jeden základný fakt, že strom, ktorý rastie v národnom parku a strom, ktorý rastie mimo národného parku, mimo rezervácie, má rovnakú hodnotu pre krajinu. Tu nie je žiadny dôvod, aby sme si mysleli, že ak nám ide ozaj o krajinu a nie o národné parky, ale o vyšší stupeň prístupu k lesnému bohatstvu, aby sme tu robili nejaký zásadný rozdiel medzi stromami akýmikoľvek na akomkoľvek stupni ochrany, ktorý je vlastne len istou dohodou, vec dohody, prístupu a zákonodarcov, ale z podstaty vyplýva, že všetky stromy, všetky lesy sú pre život krajiny veľmi dôležité a budú čím ďalej dôležitejšie. Takže to je ten moment, ktorý by som vniesol do tejto diskusie ako rozhodujúci.
Podporuje myšlienky, k tomu môžem povedať, je to otázka prírode blízkeho hospodárenia v lesoch. My vôbec nechceme rozdeliť lesy na národné parky a tie ostatné, kde si tí lesníci budú ďalej rúbať a ktovie, akým spôsobom budú s tým lesom zachádzať, chceme, aby prírode blízke hospodárenie ako vrcholový úkaz prístupu k lesnému hospodárstvu bolo rozhodujúcim hospodárskym spôsobom vo všetkých lesoch Slovenska.
Je tu ďalšia vec, ktorú na konto tohto návrhu zákona môžem povedať, že z hľadiska toho, že sa hovorí v návrhu, že súkromné lesy sa vynímajú, už som to povedal v jednej faktickej poznámke, je to nevykonateľný návrh, pretože máme v národných parkoch množstvo spoločenstvenných lesov, je mnoho podielových vlastníkov štátnych aj neštátnych, podiely tých štátnych a neštátnych v tom duchu, ako je návrh zákona, sa jednoducho nedá. Takže v tomto momente z tohto ohľadu by bol tento zákon nevykonateľný. Otázka diferenciálnej renty, spoločné hospodárenie v lesoch umožňuje práve to presúvanie prostriedkov tam, kde sa niečo zarobí navyše, ak zatiaľ máme iba jedine z dreva nejakú hodnotu finančnú, môžme to presúvať do tých lesov, ktoré potrebujú podporu. Akýmkoľvek rozdelením lesov o výhody diferenciálnej renty prichádzame. Ak aj teraz sa spája s týmto návrhom predstava, že fond obnovy bude výrazným zdrojom pre sanovanie národných parkov, nuž ten možno v istej fáze bude, ale ja hovorím, prečo by sme nemysleli na ďalšie roky, keď sa tento zdroj vyčerpá a nám bude treba prostriedky využívať vždy tak, aspoň v tých štátnych lesoch, súkromníkovi ponechajme nárok aj na mieru zisku primeranú, ale v tých štátnych, aby sme vždy všetky peniaze, ktoré zarobíme v lese, vrátili do lesa v plnom rozsahu.
Je tam otázka aj delimitácie, ak by sme išli v duchu tohto návrhu, tá delimitácia je tak obrovský proces plný problémov, že si neviem predstaviť, ako by sme ten hnuteľný a nehnuteľný majetok delili, koľko mesiacov by to trvalo a s akou presnosťou by sa to vykonalo. Ak by sme zobrali, že všetky lesy idú pod rezort životného prostredia, problémy s delimitáciou, problémy s diferenciálnou rentou nám v plnom rozsahu odpadajú.
Ja som si dovolil tento názor konzultovať už pred časom s viacerými predstaviteľmi obce ochranárskej a lesníckej a musím povedať, že aj keď nie u všetkých, ale u mnohých ľudí, ktorí si z týchto obidvoch obcí vážim, som našiel podporu a porozumenie, považujú to za schopnosť dovidieť dopredu. Nepozeráme sa len na aktuálny vývoj k dnešku, pozeráme sa na lesy budúcnosti, a tým by nesmierne prospelo, keby sme ich životodarnú funkciu práve zvýraznili tým, že budú patriť pod rezort životného prostredia v plnom rozsahu. Bolo by to teda vylúčenie akejkoľvek dvojkoľajnosti.
Veľa vecí tu ešte zaznelo, ktoré by sa dali hodnotiť z hľadiska tých aj takých invektív, neviem, kto to povedal, že som sa podieľal na nejakom rozhodnutí, neviem, či tu je prítomný dotyčný pán poslanec, ktorý, ktoré umožnilo niekomu kradmou rukou siahnuť na drevo, v rámci štátnych LESOV Slovenskej republiky. Musím povedať, že LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, je vo fáze zásadnej reformy a súčasťou tejto reformy je aj absolútne nový prístup ku odberateľom a ten odbytový program a forma predaja dreva je výrazne podmienená hlavne domácim spracovateľom a na vrchole tej domácej pyramídy sú práve finalizátory dreva, to znamená drevostavby, nábytok, aglomerované nejaké materiály. A tie dosky ako výsledok porezu sú naozaj kdesi na poslednom mieste. Tu musíme zdôrazniť, že to je otázka tej uhlíkovej stopy, že les vychovávaný prírode blízkym spôsobom, ktorý produkuje drevo, ktoré sa takýmto spôsobom použije, viaže uhlík oveľa lepšie ako samotný prales, kde dochádza k rýchlejšiemu rozpadu, pretože v tom nábytku, v tých drevostavbách viažeme uhlík na 300 rokov a v tom pralese možno po rozpade na 100, 150.
Veľmi dôležitým momentom v prípade takejto fúzie všetkých lesov pod rezort by bola aj otázka odstránenia tých dlhodobých legislatívnych rozdielov, ktoré máme medzi zákonom 326 a 543, kde by sa podarilo práve dospieť do štádia, kde by sme dokázali konečne legislatívu zjednotiť tak, aby slúžila lesom a aby to nebolo chápané ako súboj, ktorý každá z týchto bojujúcich strán využije na to, aby sa oprela o ten svoj zákon.
No a aby som zakončil teda túto svoju reč návrhom, pripájam sa k tomu, neviem podľa akých písmen, som si to nepoznačil, ale navrhujem v záujme práve takýchto cieľov, aby sme našli takýto spôsob riešenia, aby tento návrh poslanecký, pri všetkej úcte k mojim poslaneckým kolegom, bol z tohto rokovania stiahnutý a aby sme sa dohodli, že túto letnú prestávku do jesene využijeme na to, že sa pripraví nový zákon, ak by toto neprešlo, čo predpokladám, tak potom prosím, aby sa materiálom pozmeňovacím, v podobe pozmeňovacích návrhov dosiahla zásadná zmena, ktorá by smerovala k tomu, že lesy prejdú pod rezort životného prostredia v plnom rozsahu.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
