Takže ďakujem, pán predseda. Vážené pani poslankyne... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Kollár, Boris, predseda NR SR
Poprosím poslancov v sále, aby buď zaujali miesto, alebo opustili plénum Národnej rady. Nebudeme vyrušovať tunák pána poslanca, keď má rozpravu. Pán kolega, buďme tolerantní.
Šíbl, Jaromír, poslanec NR SR
Ďakujem......
Takže ďakujem, pán predseda. Vážené pani poslankyne... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Kollár, Boris, predseda NR SR
Poprosím poslancov v sále, aby buď zaujali miesto, alebo opustili plénum Národnej rady. Nebudeme vyrušovať tunák pána poslanca, keď má rozpravu. Pán kolega, buďme tolerantní.
Šíbl, Jaromír, poslanec NR SR
Ďakujem... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Kollár, Boris, predseda NR SR
Pán kolega, buďme tolerantní.
Šíbl, Jaromír, poslanec NR SR
26.
... ďakujem za slovo. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ďakujem kolegovi poslancovi Patrickovi Linhartovi. Paťo, kritika od ľudí ako ty je pre mňa najväčším uznaním, lebo ma utvrdzuje o tom, že svoju robotu si robím dobre, hájenie záujmov ochrany prírody. Trochu ma prekvapuje, že keď si ty potreboval podporu s tvojím návrhom zákona o potravinovom semafore, ktorý nechcem v tejto chvíli hodnotiť, aby som ti nekrivdil, mám naňho svoj názor, bol som tvoj kamarát, bol som ti dobrý a bol ti dobrý aj celý náš poslanecký klub OĽANO, aby tento tvoj návrh prešiel. Bez našej podpory by tvoj návrh v živote neprešiel a nemal by si sa čím chváliť svojim voličom. A očakával by som od teba aspoň elementárnu dávku slušnosti, ale neviem, či si toho schopný, ale nehnevám sa na teba, máš šancu svoje nevhodné správanie v budúcnosti napraviť. (Dlhotrvajúci potlesk a reakcie z pléna.)
Takže pokračoval by som ďalej tam, kde som prerušil svoj príhovor, a v tomto národnom parku, ktorý, si myslím, že je v mnohom, v mnohom by nám mohol byť vzorom vzhľadom na podobnosť či už prírodných pomerov, alebo legislatívy, alebo celkovo blízkosť našich bratských národov, Národný park Šumava sa... v súčasnosti sme svedkami prebiehajúceho procesu, kedy sa posilňuje vzájomná dôvera a spolupráca všetkých partnerov, všetkých hráčov, ktorí pôsobia na území národného parku, a toto by malo byť výsledkom aj cieľom aj našej reformy. Životaschopné a konkurencieschopné regióny so zdravou a atraktívnou prírodou aj ochranou poskytujúce možnosť obživy pre obyvateľov, pre svojich obyvateľov bez závislosti na cudzom kapitále a závislé, samozrejme, na podpore týchto ľudí, ktorí tu žijú, majú zásadný význam pre dlhodobú prosperitu daného regiónu.
V súčasnosti aj my stojíme pred krokom, ktorým aj my tu na Slovensku môžme zmeniť prístup k našim národným parkom, ktoré sa často nachádzajú práve v tých regiónoch, kde by bolo ich pozdvihnutie po vzore a na základe príkladov z národných parkov zo zahraničia maximálne potrebné.
No, zazneli tu v predchádzajúcej rozprave niektoré výhrady viacerých, viacerí rečníci, nebudem ich všetkých menovať, sa to opakovalo vo viacerých vystúpeniach, čo, si myslím, že je správne. Zjavne vychádzame z podobných alebo z tých istých zdrojov. Takže boli tu, boli tu zamyslenia nad tým, že či si Slovensko môže dovoliť taký počet, takú rozlohu a takú úroveň ochrany prírody v našich národných parkoch, ako je tomu v súčasnosti, a najmä ako by to malo byť v budúcnosti po prijatí tejto reformy.
Uvádzame príklady napr. zo Švajčiarska, ktoré má jediný národný park spĺňajúci kritériá IUCN, myslím, že nikto nepochybuje o tom, že Švajčiarsko je podľa väčšiny parametrov, ktoré sa na to používajú, bohatšou krajinou ako Slovensko. Ale v tomto prípade si myslím, že pri tom porovnávaní je dobré si uvedomiť, že čo vlastne porovnávame. V spomínanom Švajčiarsku majú síce len jeden tzv. národný park, ale súčasne majú viacero veľkoplošných chránených území v iných kategóriách, ktoré vyhlasujú jednotlivé kantóny. Ochrana v týchto územiach je porovnateľná s našimi národnými parkami. Zhrnuté, podčiarknuté, nevolá sa to síce národné parky, čo tam majú, ale keď budeme rátať aj túto kategóriu chránených území, plus-mínus Švajčiarsko je porovnateľné so Slovenskom alebo naopak.
Teraz k tým kritériám Svetovej únie pre ochranu prírody, IUCN. IUCN je významná mimovládna organizácia, jej odporúčania však nie sú pre žiadny štát záväzné, môžu však byť dobrovoľne akceptované. Z tohoto dôvodu, samozrejme, je preto vždy smerodajná príslušná národná legislatíva. Ako viete, naša národná legislatíva počet ani rozlohu národných parkov nijako neupravuje priamo. Národné parky vznikali na Slovensku postupne a vznik každého národného parku odráža určitú spoločenskú objednávku a určitú spoločenskú vôľu v istom, v istom období vývoja našej spoločnosti, preto myslím si, že tieto diskusie sú do značnej miery irelevantné, porovnávať sa s inými krajinami, lebo tie špecifické podmienky v každej krajine sú trochu odlišné, a nehovoriac už o odlišnosti prírodných podmienok, takže jednoducho myslím si, že je to plne v kompetencii a na rozhodnutí každej krajiny, že koľko národných parkov, koľko, na akých, na akých lokalitách a akých plochách a s akým nastavením manažmentu, resp. ochrany prírodných hodnôt v týchto národných parkoch, je to závislé od rozhodnutia jednotlivých, jednotlivých krajín.
Výmera národných parkov v jednotlivých krajinách Európskej únie je rôzna a závisí od viacerých, viacerých faktorov. Na Slovensku podľa oficiálnych údajov národné parky predstavujú približne 6,5 % rozlohy. Pripomeňme si tú definíciu IUCN, ktorá v prípade národných parkov... národné parky definuje ako rozsiahle prírodné alebo prírode blízke územia určené na ochranu veľkoplošných ekologických procesov spolu s druhmi a ekosystémami, ktoré sú charakteristické pre dané územie, ale ktoré možno využívať aj pre duchovné, vedecké, vzdelávacie a rekreačné účely. Toto by som zvlášť podčiarkol.
Ak niekto interpretuje úmysel, či už predkladateľov tejto novely, alebo rezortu životného prostredia, alebo Štátnej ochrany prírody, že chceme na 100 % našich národných parkov či iných chránených území dosiahnuť bezzásah, nie je tomu takto. Využitie pre iné, iné účely ako ochranu prírody, opakujem, duchovné, vedecké, vzdelávacie, rekreačné najmä - nie je to kompletný výčet, samozrejme, je najmä v prípade tejto kategórie pre národné parky rovnako dôležité, rovnako významné ako tá samotná ochrana prírody.
Tu len pripomínam, že kategória národný park, keď už hovoríme o kategorizácii IUCN, nie je jedinou kategóriou chránených území v... v... v zmysle kritérií tejto organizácie. Máme tam aj kategórie, ktoré sú ekvivalentné na našu národnú kategóriu, ktorou je prírodná rezervácia, a zvyčajne práve tieto prísne prírodné rezervácie sú určené na ochranu prírody najprísnejším spôsobom, samozrejme, vrátane bezzásahu.
Môžem potešiť vážené publikum aj prípadných odporcov tejto reformy skutočnosťou, že aj v tomto dochádza v súčasnosti na Slovensku v komunite či už profesionálnych ochrancov prírody, alebo v oblasti teda ľudí, ktorí sa tomuto venujú vo svojom voľnom čase, k posunom.
Čiže sú tu viaceré a myslím si, že plne legitímne požiadavky, aby napríklad tá často diskutovaná podmienka, obmedzovanie pohybu verejnosti mimo turistických chodníkov v územiach od III. stupňa ochrany vyššie, to znamená, v národných parkoch najmä a v prírodných rezerváciách, aby aj táto podmienka v prípade, že nie sú ohrozované záujmy ochrany prírody a nie sú ohrozované prírodné hodnoty, aby bolo možné ju výnimkovať.
S potešením vám môžem oznámiť, že prvé takéto chránené územie sa bude nachádzať na území hlavného mesta Bratislavy, na území bratislavských mestských lesov a sčasti aj na území, ktoré spravujú Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, a bude sa jednať o pripravovanú prírodnú rezerváciu Vydrica, ktorá sčasti zasahuje, resp. sčasti, plne pokrýva aj územie európskeho významu s rovnakým názvom a pravdepodobne bude vyhlásená už do konca, ku koncu tohto roka. Po 16 rokoch úsilia vynakladaného na to, aby sme takúto rezerváciu mali.
Upozorňujem na to, že v tomto prípade pôjde o prvé územia na Slovensku s V. stupňom ochrany, v ktorej v dikcii zákona neumožňuje voľný pohyb osôb mimo turistického chodníka. V tomto území bude využitý inštitút možnej výnimky a voľný pohyb osôb tak ako posledných sto rokov a v predchádzajúcich obdobiach bude zachovaný. Čiže všetky negatívne pôsobiace ľudské činnosti, najmä ťažba dreva, výstavba a podobne budú, samozrejme, z titulu V. stupňa ochrany zakázané na území rezervácie, ale voľný pohyb osôb bude zachovaný presne v tom rozsahu ako doteraz.
Nehovorím, že toto je univerzálny model, ktorý je možné aplikovať vo všetkých chránených územiach v najvyšších stupňom ochrany, vo všetkých prírodných rezerváciách a v zónach a národných parkoch. Treba to, samozrejme, hodnotiť diferencovane v závislosti od toho, aké typy ekosystémov sa v danom území nachádzajú, aké sú zraniteľné alebo, naopak, odolné voči pôsobeniu tých antropických aktivít vrátane voľného pohybu návštevníkov, ale môžem s potešením skonštatovať, že ekosystémy na území dotknutom touto prírodnou rezerváciou Vydrica sú v takom stave, že voľný pohyb návštevníkov v tom rozsahu ako doteraz, ako uvažujú aj do budúcnosti, ich nejako vážnejšie neohrozí. A myslím si, že tento prístup do budúcnosti sa bude presadzovať aj v iných kategóriách chránených území na Slovensku. Naozaj, ak niekto, kolegovia z opozície pripisujú či už štátnym, alebo mimovládnym ochranárom záujem ľudí obmedzovať, nie je tomu tak. Ak nastávajú nejaké obmedzenia, vždy je to veľmi starostlivo zvážené a primárnym dôvodom týchto obmedzení je spoločný záujem spoločnosti - ochrana prírody hodnôt. Obmedzovať len preto, aby sme obmedzovali, to nemá budúcnosť ani v súčasnosti nie sme veľmi zástancom takýchto riešení.
No, takže skončili sme pri tom, že tieto územia je možné využívať nielen pre ochranu prírody, ale aj pre duchovné, vedecké, vzdelávacie a rekreačné účely. Takéto využívanie národného parku však musí byť, ako som už povedal, v súlade s požiadavkami a s potrebami - ochrana tohoto územia. Podľa príručky k prideľovaniu manažmentových kategórií chránených území podľa IUCN, ktorú vydala Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky v decembri 2014, v kapitole 3.3.1 voľba, čiže výber kategórie chráneného územia podľa IUCN sa primárne vykonáva s ohľadom na cieľ manažmentu, po slovensky: starostlivosti, to znamená, že sa vzťahuje viac na ciele starostlivosti než na súčasný stav územia.
Priblížim kolegom, ktorí možno nie sú v tejto problematike až tak zorientovaní, o čo tuto ide. To je dosť dôležitá vec. Častokrát sa stretávame s námietkami aj od oponentov tejto reformy, aj od oponentov ochrany prírody a ľudí, ktorí túto ochranu prírody sa snažia presadzovať, či už sú za to štátom platení, alebo to robia ako mimovládni ochranári, s tvrdeniami, že v chránených územiach, a národné parky nie sú výnimkou, by sme mali chrániť len prírodné hodnoty na základe ich aktuálneho stavu.
Toto tvrdenie, vážení kolegovia a kolegyne, ktorí si to myslíte a veríte tomu, bolo nosnou tézou ochrany prírody, ale zhruba v období pred 200 rokmi, keď ochrana prírody ešte len sa formovala a vznikala, a pretrvalo zhruba na území strednej a západnej Európy niekedy možno do obdobia po druhej svetovej vojne. Toto obdobie sa v histórii a táto téza sa v histórii vývoja ochrany prírody na Slovensku a vo svete označuje ako tzv. konzervačné obdobie. Čiže áno, chránime nejaké prírodné hodnoty, mimoriadne prírodné hodnoty, tzv. prírodné monumenty, ktoré sa na danom území, ktoré chceme chrániť, nachádzajú, v tom stave, ako sú, a podľa možnosti smerujeme ten ochranný manažment, tú starostlivosť tohoto územia takým spôsobom, aby sme tie hodnoty zachovali. Čiže ak použijeme anglický ekvivalent conservation, aby sme ich zakonzervovali. Nie nadarmo sa jedni z prvých štátnych úradníkov, ktorí, ktorých Československá republika vlastne určila na túto činnosť, ochranu prírody, ich funkcia sa volala konzervátor, konzervátor.
A, žiaľ, tento konzervačný prístup v mysliach nielen laickej, ale dokonca aj časti odbornej verejnosti, ktorý mal svoje opodstatnenie v čase, keď ochrana prírody vznikala, a pretrvával teda až do tých 50.-60. rokov minulého storočia, tak mnohí z nás máme zakotvený ten konzervačný prístup dodnes. Predstavujeme si ochranu prírody a chránené územia ako niečo, čo treba oplotiť, zakázať tam všetkým ľuďom vstup, zakázať tam všetky aktivity a častokrát si neuvedomujeme, že pri mnohých typoch ekosystémov, ktoré sa nachádzajú v tých chránených územiach, ide o ekosystémy spoločenstva a jednotlivé druhy rastlín a živočíchov, ktorých prítomnosť na danom území jednoznačne je dôsledkom dlhodobého hospodárskeho využívania, hoci extenzívneho, lebo však v minulosti, v dávnejšej minulosti iné nebolo ako extenzívne, týchto území človekom. Týka sa to najmä nížinných a pahorkatinných oblastí, čiže nižších, nižších polôh, ale sčasti aj, aj vyšších polôh na našom území. Čiže čo je, čo je dôsledkom vlastne?
Dôsledkom je, že v dnešnej ochrane prírody, modernej ochrane prírody, ako ju, ako ju radi nazývame sa odkláňame od tohoto konzervačného princípu. Samozrejme, aj ten má, ten má svoje miesto, ale pre nás je pri rozhodovaní o tom, že akú kategóriu, aký stupeň ochrany a aký spôsob starostlivosti danému chránenému územie mu... danému chránenému územiu chceme prideliť, aktuálny stav územia je len jedným z kritérií. Rovnako dôležitým, ale dôležitým kritériom a možno niekedy v niektorých prípadoch aj dôležitejším je cieľový stav tohoto územia, cieľový stav. V súlade s touto citovanom príručkou vydanou Štátnou ochrany prírody v decembri 2014, ktorá zase len vychádza v podstate transformuje metodické pokyny IUCN.
Čiže poviem vám príklad, hej. V prípade lesných ekosystémov, to sa krásne vysvetľuje, môžme mať na území národného parku v priaznivom stave 10 % lesných biotopov a v menej priaznivom stave môžme mať ďalších 10 alebo 20 %. A teraz ak by sme sa na to pozerali tým konzervačným prístupom, no tak budeme chrániť len tých 10 %, čo sú v priaznivom stave, čo spĺňajú všetky parametre, naše predstavy o tom, ako by mal vyzerať prales, prírodný les alebo divočina, a v prípade tých 20 %, no tak asi to vyrúbeme, alebo teda budeme tam hospodáriť nejakým konvenčným spôsobom.
Ak sa na to pozreme z iného pohľadu, že naozaj máme cieľ, aby ten národný park v budúcnosti vyzeral ako národný park, keď to veľmi zjednodušene poviem, tak môžme diskutovať o tom, či tú časť lesov v národnom parku, môžme sa dohodnúť na konkrétnych lokalitách, konkrétnych plochách, konkrétnych percentách, či ju ponecháme na pôsobenie prírodných procesov, alebo sa dokonca môžme rozhodnúť, že, že tým prírodným procesom tak - v úvodzovkách - trošku napomôžeme. Je to, samozrejme, diskutabilná otázka, ale dostali sme sa vlastne k princípu, k princípu zonácie.
Čiže ak dnes pripravujeme zonáciu, a môžem vám povedať, že toto sú konkrétne, konkrétne príklady z praxe, som sa osobne zúčastňoval od začiatku volebného obdobia v diskusiách a priamo v teréne a priamo v rokovaniach s kolegami z obidvoch, zo všetkých zúčastnených strán, čiže aj zo Štátnej ochrany prírody, aj z Ministerstva životného prostredia, aj z štátnych lesov, Lesy Slovenskej republiky, š. p., aj s dotknutými komunitami a zástupcami samospráv a neštátnych vlastníkov na území Národného parku Muránska planina. Bolo to pre mňa veľmi, veľmi cenné ponaučenie a zaznievali tam v zásade tieto odlišné názory, že chráňme len to, čo naozaj má parametre prírodného lesa, schválne nehovorím o pralesoch, lebo to je trošku diskutabilné z odborného hľadiska, že čo ešte je prales a čo už nie je prales, tak dá sa to zhrnúť asi takto, že lesníci by skôr preferovali aktívny, aktívny manažment a ochranári by skôr preferovali ten bezzásah.
Ale nakoniec sme sa aj na tej Muránskej planine dohodli a výsledkom tej dohody je aktuálny návrh zonácie, ktorý je na stole a ktorý, verím, že v dohľadnom čase aj absolvuje všetky tie procesné, procesné etapy a nakoniec ho dostane vláda na schválenie.
Čiže tam, kde sme sa dohodli, že bezzásah je najlepším riešením, tam navrhujeme zónu A. Tam, kde sme sa dohodli, že prechod lesov na... do bezzásahového režimu sa uskutoční v časovom horizonte, približne sme sa bavili o časových horizontoch 10 až 30 rokov, tam sa navrhuje zóna B a v časti národného parku, to upozorňujem, že nie je to malá časť, hej, je to skutočne dosť, dosť podstatná časť ešte stále, kde sme sa dohodli, že lesné hospodárstvo bude trvalou súčasťou národného parku. Čiže neuvažuje sa ani v budúcnosti nejakej vzdialenejšej, ako je časový horizont 30 rokov, tak tam bude navrhovaná zóna C, pričom týmto zónam odpovedajú adekvátne stupne ochrany. Čiže zóne A zodpovedá V. stupeň ochrany, zóne B odpovedá IV. stupeň ochrany a zóne C na území národného parku zodpovedá III. stupeň ochrany, čo, samozrejme, predstavuje spoločenskú dohodu v danej etape, čiže v súčasnosti. Neznamená to, že ak naši nasledovníci o 10 alebo o 20 rokov túto situáciu prehodnotia, tak, samozrejme, zonáciu je vždy možné upraviť či už smerom hore k sprísneniu, alebo teoreticky aj smerom dole k uvoľneniu tých obmedzení, čo v budúcnosti veľmi nepredpokladám, ale tá budúcnosť môže byť naozaj prekvapivá. Taká už budúcnosť býva.
Čiže opakujem, tieto kategórie sa vzťahujú viac na ciele starostlivosti o chránené územia ako na jeho súčasný stav a môžme o tom ešte dlho diskutovať, ak by bolo potrebné, aby sme si toto ozrejmili a zdôvodnili.
Pokiaľ ide o tradičný prístup k hospodáreniu národných parkov, tak tam by sme asi neuspeli, lebo to konštatuje vlastne aj IUCN, že tradičný prístup k lesnému hospodárstvu by viedol k masívnemu odlesneniu týchto národných parkov, a to naozaj na území národných parkov nie je naším cieľom. Naopak, dôležitým cieľom na území národného parku je podpora prirodzenej schopnosti ekosystému regenerovať alebo sa obnoviť po prípadnej disturbancii, čiže narušení ponechaním na samovývoj. Ako príklad nám môže slúžiť Bavorský les, ale aj iné národné parky v zahraničí.
Tu by som sa chcel krátko dotknúť vzťahu medzi chránenými územiami s bezzásahovým režimom a zaznamenaným rozpadom smrekových porastov v ich okolí v dôsledku tzv. lykožrútových alebo podkôrnikových kalamít. Dovolil by som si citovať zo štúdie, ktorú spracoval Ústav ekológie lesa Slovenskej akadémie vied a Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, publikovanej vo Zvolene v roku 2018. Štúdia sa volá Analýza vzťahu medzi chránenými územiami s bezzásahovým režimom a rozpadom smrekových porastov v ich okolí. Budem pre krátkosť času citovať len zo záveru tejto štúdie.
Výsledky ukázali, že z analyzovaných 117 lokalít nastal začiatok odumierania smrekových porastov mimo rezervácie až v 72 prípadoch, čo sú takmer dve tretiny prípadov, a len v 9 prípadoch, čo je menej ako desatina z celkového počtu prípadov, bol zaznamenaný začiatok odumierania smrekových porastov, ktorý bol lokalizovaný na území rezervácie. Pri zvyšných 36 rezerváciách sa to s použitými metódami, ktoré boli použité v tejto štúdii, na základe dostupných údajov nepodarilo spoľahlivo určiť.
Celkovo však najvyššie poškodenie smrekových porastov bolo najčastejšie zistené, zistené v zóne tisíc metrov, vo vzdialenosti tisíc metrov od okraja rezervácie, kde to bolo 23 lokalít, a vo vzdialenosti do 2-tisíc metrov, kde bolo zaznamenaných 40 lokalít s poškodením, zatiaľ čo na druhej strane v zónach, ktoré sa nachádzali bližšie k rezervácii, v zóne do 100 metrov bolo najvyššie poškodenie zaznamenané len pri 19 lokalitách a v zóne do 500 metrov bolo najvyššie poškodenie zaznamenané len pri 23 lokalitách. Záver z toho je, že poškodenie lesa stúpalo s rastúcou vzdialenosťou od rezervácie.
Čo z toho vyplýva? Ak by dôvodom odumierania smrekových porastov bola nespracovaná vetrová kalamita v rezerváciách, zákonite najvyšší rozpad porastov z dôvodu tlaku podkôrneho hmyzu a následnej sanitárnej či náhodnej ťažby by logicky sa očakávalo, že bude pozorovaný práve v tých bližších zónach, čiže do 100 metrov, respektíve do 500 metrov od hranice rezervácie. Tieto výsledky pomerne spoľahlivo preukazujú, bolo to robené na území Slovenska, zdôrazňujem, že hoci v ojedinelých prípadoch môže byť za určitých okolností aj bezzásahové chránené územie zdrojom podkôrneho hmyzu pre okolité porasty, v prevládajúcej väčšine porastov, v prevažnej väčšine prípadov je tomu presne naopak. Problém s premnožením podkôrneho hmyzu vznikne mimo rezervácie a odtiaľ sa šíri do okolia.
Je to na zamyslenie najmä pre odborných lesných hospodárov a pre kolegov, ktorí argumentujú s tým, že bezzásahové rezervácie sú nejakým výrazným zdrojom a potenciálnym ohrozením pre svoje okolie, dokonca aj v prípade smrekových lesov, ktoré, ako som povedal už na začiatku svojho príspevku, sú veľmi, veľmi nestabilné. A nie sú tie smrekové porasty nestabilné samé od seba. Tie porasty niekto do takéhoto stavu vypestoval. To nie sú prírodné lesy, to sú pestované lesy.
Bezzásahové chránené územia preto možno jednoznačne zbaviť zodpovednosti či viny za aktuálne ťažko zvládnuteľnú a zvládateľnú situáciu s odumieraním smrečín, ktoré je spojené najmä s prudko rastúcou aktivitou podkôrneho hmyzu.
Ďakujem, pán predseda. Ja budem pokračovať v ďalšom príspevku. Vypočujem si rád faktické poznámky kolegov a budem na nich, samozrejme, reagovať.
Skryt prepis