Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, táto téma, ktorá tu teraz je, je, samozrejme, pre mnohých jednak výsostne politická, pre druhých výsostne emotívna, pre niektorých úplne laxná, nezaujímavá. A ja by som sa nechcela venovať tej politickej rovine, aj keď je to súčasťou, ale skôr takej tej ľudskej, tej môjmu srdcu blízkej, zdravotníckej, a tej trpiacej rovine. To, že treba ďakovať ľuďom, ktorí pomáhajú, je všeobecne známe, ale, bohužiaľ, sa to nedeje, nedeje sa to.
Sme v 21. storočí a ľudia ako keby zabudli, čo sa udialo v 20. storočí. My sme zabudli, že sme tu mali 2. svetovú vojnu. Mnohí naši rodičia sú pamätníci 2. svetovej vojny, sú pamätníci povojnového obdobia, pretože ak si niekto myslí, že Ukrajina trpí len teraz, tak ona bude omnoho viac trpieť po tom povojnovom období, ak teda pánboh dá a Ukrajina vôbec bude Ukrajinou. Preto je to také veľmi vážne a dôležité, preto je to také dôležité, aby sa našli aj odvážni ľudia, novinári, všetci tí, ktorí chcú prinášať toto svedectvo. Pretože dialo sa to aj počas 2. svetovej vojny, to svedectvo bolo prinášané. Mnohí ľudia to priamo zažili na, ako sa hovorí, na svojej koži. A stále sme sa neponaučili. Národ, ktorý si neváži históriu, si nezaslúži budúcnosť, ktorý sa nepoučil z minulosti, si nezaslúži budúcnosť. Myslím si, že ani občania Ruska sú tiež mnohí nevinní v tom, že majú na čele diktátora. Mnohým sa to nepáči, avšak tieto svedectvá sú nie prinášané do nášho života, do nášho mierového života.
Ja vám chcem priniesť svedectvo obyčajného človeka, ktorý napríklad bol v čase mieru v Leningrade, v Petrohrade, kde ak ste mali možnosť navštíviť Piskarevský cintorín a videli ste mnohé filmy o leningradskej blokáde a všetky tieto, tieto svedectvá, ktoré boli nám už prinesené z minulosti, čo sa tam dialo počas 2. svetovej vojny, tak je až nepochopiteľné, že v 21. storočí, po tomto všetkom, čo tento národ prežil, dokáže brat brata napadnúť a nechať ho zažívať to isté, čo zažívali oni. Je to, ja si myslím, že ľudskému zmýšľaniu, mozgu, samotnej podstate ľudskosti nemysliteľné, je to až také choré, až proste neuveriteľné. Na tom Piskarevskom cintoríne, keď stojíte a uvedomujete si, že pod touto zemou sa nachádza milión, milión obetí, tak tam neostane ani jedno oko suché. Deti, mladí ľudia, rodiny, starí ľudia, dôchodcovia, proste milión ľudí. A my napriek tomu nepoučiteľní.
Tá spupnosť človeka, diktátora, ktorý si myslí, že je bohurovný, aby mohol toto opäť urobiť napriek tomu, že ten národ už raz zažil, napriek tomu, že sa poučil, asi nie dostatočne, to niekto dokáže urobiť svojmu bratovi, Slovan Slovanovi. To nie je že smutné a trestuhodné a odsúdeniahodné, ale to je až nepochopiteľné, že my v 21. storočí musíme toto prežívať opäť a nie my v čase mieru na Slovensku, ale tí ľudia, ktorí sú bratia. A preto nechápem aj politikov, ktorí to jednak zľahčujú, bagatelizujú, vysmievajú sa. To je takisto trestuhodné a odsúdeniahodné a pre mňa opäť nepochopiteľné. A viete čo je najsmutnejšie na tom? Že my musíme ich presviedčať, presviedčať, že vojna je niečo, čo je odporné, zvrátené, niečo neľudské a nenašla som na to ani výraz.
Viete, Leningrad sa poučil z 2. svetovej vojny a tam, keď prechádzate tými ulicami, je tam nádherne čistučko a títo ľudia si uvedomujú, že táto zem, v ktorej oni žijú, je zmáčaná krvou tých ľudí, ktorí bránili svojimi životmi toto mesto. A oni sa tak ku tomu mestu správajú. Nedovolia si na túto zem odhodiť žiaden odpad. Pre nich je to trestný čin nielen charakteru trestného, ale aj morálneho a etického. A práve preto mi je nepochopiteľné, prečo sa toto deje v 21. storočí, aby brat brata napadol.
A čo je ešte horšie, že v tomto parlamente sa nachádzajú poslanci, ktorí majú mandát od občanov, od ľudí, ktorí sa vysmievajú z vojny, z vojny, čo je najhoršia vec na svete. Z úmrtia, z vrážd, znásilnení, z týrania ľudských bytostí a ostáva to v nich chladné, dokonca to bagatelizujú a šíria do našej spoločnosti. Ja ich aj možno z tohto miesta prosím, aby to nerobili. A prosím takisto všetkých ľudí, aby sme Ukrajine pomohli, či už na Slovensku občanom Ukrajiny alebo priamo republike Ukrajiny akýmkoľvek spôsobom, akýmkoľvek spôsobom, aby táto pomoc pomohla ukončiť vojnu. Pretože asi ťažko dokážeme pomôcť Ukrajincom, ktorí budú tú traumu niesť v sebe ešte niekoľko desaťročí.
A ja na záver opäť chcem poďakovať všetkým vám, milé kolegyne, že ste tam boli, že ste priniesli to svedectvo, že ste nás informovali o tom, aké to naozaj je, takým tým priamym, exaktných spôsobom, že ste dokázali ešte aj tie emócie potlačiť, pretože ja ich teda nedokážem potlačiť. Mne je to veľmi ľúto a bodaj by sme boli všetci stopäťdesiati v tomto takí istí ako ste vy. Nemôžu byť všetky ženy, samozrejme, lebo ženy sú levice, ktoré bojujú o svoje deti, o svoju rodinu, ale keby sme toto dokázali, že budeme takto bojovať o mier, tak by to bolo povzbudivé.
Preto vás, milí kolegovia, ktorí tu nie ste, prosím, podporte túto deklaráciu a vyšlime jasný signál do celého sveta, že Slovensko, slovenský parlament nechce vojnu nikde na svete. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem kolegom za faktické poznámky. Kolega Jožo Pročko, ty si hovoril o mladých Rusoch a o deťoch, ktorých trénujú, ktorých cvičia, áno, videli sme nejaké zábery. Ja si neviem predstaviť, že by moja, ja neviem, 14-ročná dcéra sa učila nabíjať samopal alebo také niečo, proste to je, to je zvrátenosť podľa mňa. Čiže áno, odmietam to aj ja.
A, Monika Kozelová, predkladateľka, Kasparov a Ovečkin. Rozdiel medzi nimi je v tom, že Ovečkin, nechcem sa ho dotknúť, a je, ten je zahrabaný stále v tom svojom športe, je v tom výborný, ale čo sa týka politiky, tak možno nejakým spôsobom ovplyvnený Putinom a nerieši to alebo, alebo žije ďaleko. Nevšíma si to. Lenže dobre, lenže Kasparov, Kasparov to pocítil na vlastnej koži. On chcel ísť do politiky, on sa proti tomu Putinovi postavil. On videl, čo sa deje, a, hovorím, precestoval celý svet, to je sčítaný, rozumný chlap, športovec, teda šachista, ktorý, ktorý bol dlhé roky majstrom sveta. A potom chcel ísť do tej politiky a narazil. Narazil na to, čo sa tam v Rusku deje a bol aj väznený, brala ho polícia len kvôli tomu, že sa vyjadril proti. Čiže ja by som skôr veril tomu Kasparovovi ako Ovečkinovi. (Reakcia z pléna.) No, jasné.

Ďakujem. Ja som sa prihlásil aj do rozpravy, ale som sa odhlásil, pretože si podstatnú časť toho, čo som chcel hovoriť, hovoril, hovoril ty. To je o tom, že naozaj v Rusku propaganda už od malých detí deťom vtĺkla do hláv, že skladať zbrane, vojenský výcvik a vraždiť nepriateľa je chorá, je to naozaj, keď si pozriete videá z Ruska, kde malé deti učia vojne, je to, je to choré. Ja naozaj, už vám ďakovali, že ste tam boli, ale fakt to je výborné, že ste tam boli a naozaj treba vám poďakovať, že ste tam boli, pretože veľa ľudí si uvedomuje, že tá vojna je sto, dvesto, tristo kilometrov od nás. To je niečo neskutočné. To je, to je, to je pre Slovákov veľká, veľká, veľký prst hore, že pozrite sa, čo sa tu deje. A naozaj my sme si mysleli, aj tiež sme si mysleli, že Putin to neurobí, ale Putin to urobil a napadol tú Ukrajinu a my si uvedomujeme, že za našimi hranicami je vojna a môže byť aj u nás. Veľmi, veľmi dobré je ukázať, čo sa tam deje a keď na mierových pochodoch tuná matky chodia, že my sme matky a chceme mier, tak ja by som tie matky poslal tam, kde ste boli vy, aby si to pozreli, čo tam je. Žiaľbohu, každá vojna je nepríjemná a to, čo sa deje na Ukrajine, naozaj je strašné, čo sa deje deťom, znásilňovania, a dialo sa to vždy. Keď to bolo v Afrike, keď to bolo niekde v Iraku, tak sa nás to netýkalo a sme tak, veď to je ďaleko od nás. Teraz sa na to, teraz sa nás to týka a ja ďakujem, že ste tam boli a že ste, že o tom hovoríte.

Ďakujem, pán podpredseda, za slovo.
Pani predkladateľka, všetko najlepšie k dnešným narodeninám. Monika, nech sa ti darí, buď zdravá.
No a teraz vážne k tejto vážnej téme. Chcem povedať v prvom rade, že ďakujem tým ženám, tým našim kolegyniam poslankyniam, ktoré boli na Ukrajine, a ako povedala aj predkladateľka, ju prebrázdili, neboli len na jednom mieste, ale boli na viacerých miestach. Tak chcem povedať, že im veľmi pekne ďakujem za to, že tam šli, za to, že vydali svedectvo. Ďakujem aj za tú deklaráciu, ktorú priniesli do Národnej rady, a priniesli toto, túto tému, znova ju otvorili aj takýmto spôsobom na pôde Národnej rady. My všetci, ktorí máme rodiny, ktorí máme deti, žijeme v mieri, ani si nevieme predstaviť, vôbec nie precítiť to, čo zažívajú ľudia na Ukrajine. Úzkosť, bolesť, strach, strata blízkych. No a ja si myslím, ja som sa nehlásil do faktických poznámok, pretože by som to nestihol, čo chcem povedať, ale myslím si, že v piatky je nás tu stále málo, ale možno by sa k tomu mal vyjadriť každý a každý by mal povedať, že odsudzuje relativizovanie vojny, odmieta proruskú propagandu a odmieta aj tých, ktorí sú predĺženou rukou proruskej propagandy aj v tomto pléne. My vieme, a ja to môžem pomenovať, nielen extrémisti, ale aj strana SMER je predĺženou rukou proruskej propagandy.
Pre mňa je to od začiatku vojny veľmi jednoduché. Agresor diktátor Putin so svojou armádou napochodoval na Ukrajinu a bojuje, vraždí na území cudzieho štátu. Pre mňa to je neprípustné. Z tohto pohľadu je on, alebo sú, je jeho armáda a on, agresori a Ukrajina je tá, ktorá sa bráni, ktorá bráni svoje územia. A dnes prenikajú na verejnosť, aj v tejto deklarácii sú súčasťou tejto deklarácie informácie o zavlečení ukrajinských detí do Ruska. A teraz poviem dva príklady, komunizmus, keď sme tu mali, teda socializmus, čo robili komunisti. Vedeli, že k dosiahnutiu svojich zvrátených cieľov treba v prvom rade vymyť mozgy deťom alebo, ak chcete, prevychovať deti. Čo robia teroristi? Teroristi, niekde Islamských štát, zoberú malé deti, troj-, štvorročných chlapcov, ktorí si toho ešte veľa z minulosti nepamätajú, a oni ich vychovajú tak, že im vymyjú mozgy a tí chlapci sú potom v dospelosti alebo ako 14-, 15-, 16-roční schopní obložiť sa bombami a spáchať samovražedné útoky. Oni sú presvedčení o tom, že takto je to správne. Oni majú tak zdegradované, zdeformované svedomie, že cítia, že to, čo robia, robia správne.
Čiže to boli dva príklady. Teraz tu máme tretí. Samozrejme, mohol by som spomínať aj Hitlera, ale teraz tu máme tretí, novodobého Hitlera, ktorý odvlečie deti z iného štátu a chce ich prevychovať, zmeniť im dátum narodenia, úplne odstrihnutie detí od rodičov, od ich predchádzajúceho života a prevychovať ich. Takýmto spôsobom, ja nie som možno na to odborník, ale mne to, aj predkladateľky to hovoria, že viac a viac pripomína genocídu, to, čo sa deje. Ísť na územie cudzieho štátu, vyhladzovať tam civilné obyvateľstvo, likvidovať škôlky, nemocnice a tak ďalej a tak ďalej a ešte navyše zavliecť, koľko to bolo? 700-tisíc Ukrajincov, vyše 700-tisíc, nezapamätal som si presne číslo, do Ruska, popritom možno tisícky detí a, v úvodzovkách, prevychovávať ich, no povedzte mi, čo iné je likvidácia iného slobodného národa? A to niektorí tu spievali ešte pár dní predtým jak to vypuklo, že Rusko nikdy nenapadne svojho brata. Dúfam, že som to dobre odcitoval.
A na záver svojho vystúpenia v tejto rozprave poviem, možno si spomínate na meno Garri Kasparov. Garri Kasparov, ja takisto hrávam šachy, a bol to majster sveta v šachu, dosiahol podľa svojich slov všetko, čo chcel v profesionálnej šachovej kariére, a potom sa začal venovať politike. Povedal, že ide do politiky. Vieme, že sa postavil proti Putinovi. Vieme, aj teraz sa dajú dohľadať jeho, jeho výroky o tom, ako hovorí slobodne, už veľmi slobodne, pretože žije mimo Ruska, slobodne hovorí o tom, čo sa v tej krajine deje. A vyjadroval sa aj vtedy, keď Rusi zabrali, anektovali Krym. Len málo ľudí ho počúvalo. A hovorí aj teraz.
Myslím si, že mali by sme počúvať ľudí, ktorí tam žili. Ktorí vedia, čo sa deje v Rusku. Ktorí chceli ísť napríklad do politiky a boli odstavení, prenasledovaní, väznení, ako napríklad aj tento významný svetový šachista Garri Kasparov. Ale my máme aj Rusov, ktorí nie sú až tak známi. A žijú aj tu na Slovensku a žili predtým v Rusku. Možno si spomínate na jedného, čo prišiel na ten „Pochod za mier" a hovoril tam k tým ľuďom a vytiahol ukrajinskú vlajku a zastal sa ukrajinského národa a je Rus. Čiže nepodľahnime proruskej propagande. Mne to srdce trhá, keď počujem od niektorých ľudí úplne ako keby mali zatemnený mozog, nepočúvajú takých ľudí ako je ten Rus napríklad, alebo čo hovorí Garri Kasparov, ktorí tam žili v tom Rusku a vedia, čo sa tam deje.
Ďakujem ešte raz predkladateľkám za ich svedectvo, za to, že na tej Ukrajine boli a verím, že toto sú silné zbrane, silné nástroje, ktoré máme a používame ich na otvorenie myslí pre tých, ktorí veria proruskej propagande, ktorú tu šíri, žiaľ, aj v tomto pléne mnoho ľudí predovšetkým zo SMER-u a od extrémistov.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. A na úvod veľké ďakujem našim odvážnym kolegyniam, ktoré nám priniesli toto svedectvo a ktoré takým tým objektívnym, exaktným prístupom priniesli informácie o tom, aký stav je na Ukrajine čo sa týka týraných, znásilňovaných žien, toho veľkého utrpenia, ktoré my ani jeden si nevieme predstaviť. Ani tí, ktorí tam nakrátko boli, ale tí, ktorí to prežívajú a takto dlhodobo to prežívajú, tak to utrpenie na nich zanechá, bohužiaľ, aj ešte možno na niekoľko rokov, ba desaťročí tie následky.
Ja ďakujem aj za to, že ste sa v zdraví vrátili, pretože to je tiež veľmi dôležité. Ďakujem všetkým, čo podporili túto deklaráciu, poďakovali vám, lebo aj to je veľmi dôležité. A myslím si, že by mali poďakovať všetci poslanci Národnej rady, pretože my ak nemáme objektívne informácie, tak nevieme zaujať stanovisko. Mnohokrát máme podsúvané informácie prokremeľskou propagandou a mnohí, bohužiaľ, aj poslanci Národnej rady tomu veria, a to mi je veľmi ľúto. Ale naopak zase ďakujem tým, ktorí chcú pomáhať Ukrajine, ktorí pomáhajú Ukrajine, ktorí pomáhajú obyvateľom Ukrajiny, či už na Slovensku alebo priamo na Ukrajine. A nezabúdajme, že tak ako ďakujú občania Ukrajiny nám, my ďakujme tomu, že nemáme vojnu na Slovensku, tomuto stavu a naozaj si vážme ten mier, pretože od druhej svetovej voj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Na nevinné deti by nikto nemal mať právo siahnuť a ubližovať im akýmkoľvek spôsobom. Je neprípustné, aby sa ubližovalo najnevinnejším a najbezbrannejším stvoreniam na tomto svete, a to nevinným deťom, bez rozdielu, či je mier alebo, alebo je vojnový konflikt. Veľmi ma mrzí, že konflikt na Ukrajine prináša obete práve a práve najviac obetí na tých najnevinnejších, na civilných obyvateľov, na ženách, na matkách, na starých ľuďoch a hlavne, hlavne že najväčšie utrpenie a najodpornejšie dôsledky a následky vojny sú práve pri ubližovaní deťom, čo ma veľmi mrzí a odsudzujem to. Aj preto, aj preto odvtedy ako vznikla vojna, tak som zástancom toho, aby, aby sa hľadali riešenia na čo najskoršie ukončenie tohto odporného nezmysleného konfliktu. Mám, mám v niektorých pohľadoch, hlavne čo sa týka dodávania zbraní na Ukrajinu, mám, mám rozdielny pohľad ako niektorí kolegovia, kolegyne v tomto pléne. Ale je to z toho dôvodu, že dodávanie zbraní len bude zvyšovať toto utrpenie, násilie a ja stále trvám na tom, aby vyvinulo také úsilie, ako už teraz desiatky krajín sa predbiehajú v dodávaní zbraní na Ukrajinu, aby tieto krajiny v takejto sile vyvinuli tlak, aby prezidenta Putina, aj prezidenta Ukrajiny pána Zelenského nejakým spôsobom prinútili sa... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Veľmi pekne ďakujem, pán predsedajúci.
Ďakujem za svedectvo, ktoré si, pani kolegyňa Martinka Brisudová, predniesla počas tejto rozpravy. Veľmi ťažko sa to počúva a nedá sa ani predstaviť, čo obyvatelia Ukrajiny v týchto dňoch a celý rok prežívajú. Moje poďakovanie patrí aj pánovi veľvyslancovi Slovenskej republiky, jeho excelencie Marekovi Šafinovi. Pod jeho vedením slovenské veľvyslanectvo pomáha Ukrajincom a, samozrejme, zabezpečuje sprievod slovenských predstaviteľov a ich bezpečie a bezpečné pôsobenie na Ukrajine počas aj týchto, tohto vojenského konfliktu. Chcem sa poďakovať aj štábu RTVS, ktoré vás, milé kolegyne, prevádzal na tejto služobnej ceste. Odporúčam pozrieť si dokument RTVS z tejto vašej služobnej cesty, ktorý odvysielala Slovenská televízia, nájdete si ho v archíve RTVS.
Nedávno sme sa stretli na pôde Národnej rady pod vedením pána podpredsedu Petra Pčolinského aj s predstaviteľmi poslancami ukrajinskej verchovnej rady. Ukrajina si vytrpela už veľmi veľa v minulosti, napríklad Európsky parlament uznal hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 – ´33 za genocídu. Poslanci verchovnej rady nás požiadali, aby sme sa pripojili k parlamentom mnohých štátov a rovnako uznali tento hladomor v roku 1932 za genocídu. Verím, že aj tieto zverstvá v tejto strašnej vojne v súvislosti s nútenou deportáciou vojenských civilných osôb, so zabíjaním ruských civilistov bude mať toľko dôkazov, aby bolo uznané za genocídu a tí, ktorí ho spôsobili, budú spravodlivo odsúdení.

Ďakujem pekne za slovo.
Už vyše roka žije ukrajinský národ v strachu a v obavách z vojny. Tisíce ľudí prišli o život, ďalšie tisíce ľudí boli zranení, ďalšie tisíce ľudí bolo vysídlených či ušli do bezpečia mimo svojho domova. Desia ma ako mamku informácie o únosoch detí, deti patria k svojej rodine, priateľom, do svojho domova. Detstvo je to najkrajšie a malo by byť aj najpokojnejšie obdobie života každého človeka. Zničená je veľká časť krajiny, infraštruktúra, rodiny, ľudské životy. Odsudzujem akékoľvek páchané násilie.
Milé kolegyne, máte môj obdiv, že ste absolvovali cestu do vojnou sužovanej a ťažko skúšanej Ukrajiny, priamo na mieste ste zažili krutú realitu, ktorá tam je. Prečítala som si deklaráciu, ktorú predkladáte do parlamentu, a ja ju určite podporím a chcem sa poďakovať za to, že v našej krajine žijeme v mieri.
Ďakujem pekne za slovo.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Tiež by som chcela oceniť a vyjadriť rešpekt štyrom kolegyniam – Monike Kozelovej, Martine Brisudovej, Anke Zemanovej, Anke Mierne za ich odvahu preveriť si situáciu na Ukrajine v čase tejto strašnej vojny, keď je to veľmi nebezpečné a pre nás mnohých aj nepredstaviteľné. Čo prežívali počas tejto služobnej cesty, ktorú vykonali 8. marca 2023, sme sa mohli dozvedieť v dokumente, ktorý odvysielala aj slovenská televízia. Priznám sa, že keď som počula redaktorku, ktorá bola v delegácií, a videla som tento dokument, mala som zimomriavky a v srdci veľkú ľútosť. Tento dokument by si mali pozrieť všetci obyvatelia, ktorí neveria, že v čase, keď my žijeme v mieri, na území nášho suseda Ukrajiny je vojna, v ktorej dennodenne zahynú nielen vojaci, ale aj nevinní civilisti.
Tiež by som chcela pripomenúť, že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti prijal na 72. schôdzi 15. marca 2023 uznesenie k porušovaniu ľudských práv v súvislosti s nútenou deportáciou ukrajinských civilných osôb na územie Ruskej federácie a núteným osvojeniam ukrajinských detí v Ruskej federácii, v ktorom dôrazne odsúdil neoprávnenú a nezákonnú celoplošnú vojenskú agresiu Ruskej federácie proti Ukrajine, ktorá sa začala dňa 24. februára 2022 s aktívnou podporou Bieloruskej republiky, a odsúdil rozsiahle a nútené deportácie ukrajinského civilného obyvateľstva vrátane najzraniteľnejšej skupiny, ktorá je, ktoré, ktorou sú deti do Ruskej federácie a na územie okupované Ruskom.
Oceňujem, že práve aj na pôde slovenského parlamentu máme teraz túto diskusiu a tento návrh uznesenia, ktoré podporím.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Rovnako ako ty, Janko, aj ja som podporovateľom nadšencov, ktorí vložili do ochrany dedičstva v oblasti znovuoživenia vláčikov celý svoj život, svoje nadšenie. Poznám takýchto nadšencov aj v Poprade, v Košiciach, ale aj v Oravskej Lesnej. Cez prázdniny jeden z historických vláčikov si môžu užiť aj deti cez prázdniny v Starej Ľubovni, a preto vítam tento návrh, ktorý vráti historickú pamäť aj v tejto oblasti. A ďakujem predkladateľom, že predložili tento návrh.