Videokanál klubu

Ďakujem pekne.
Kolegyne, kolegovia, bez ohľadu na naše stranícke tričká a naše ideologické presvedčenie myslím si, že jednou zo snáh nás všetkých by malo byť pripomínať si nielen slávne udalosti našich dejín, o ktoré sa vieme oprieť a na ktoré môžeme byť stále hrdí, ale pripomínať si aj udalosti, na ktoré hrdí byť nemôžeme. Mníchovský diktát bol jednou z najhorších udalostí našich dejín, ktoré treba pripomínať, na ktoré treba upozorňovať najmä preto, aby sme sa z nej poučili nielen my, Slováci a Česi, ktorých sa najviac dotkol, ale aj aby sme ich pripomínali aj takouto formou aj ostatným národom, aby sa z nich stále mohli poučovať aj oni. Ak by sa svetové mocnosti v roku 1938 rozhodli, že sa postavia nemeckej fašistickej ideológii už vtedy, mohlo sa predísť tragédii, ktorou druhá svetová vojna rozhodne bola. Nemali by sme preto na to nikdy zabudnúť a aj preto je opodstatnené pripomínať si túto udalosť aj trebárs touto formou, ktorú predkladáme, teda aj formou pamätného dňa.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V prvom rade, kolegovia poniektorí, prestaňte čítať tie blbosti, čo vám posielajú z tej matocentrály, lebo ťažko sa to skutočne počúva.
A ja by som sa rád vrátil k meritu veci, o čom je tento návrh zákona, resp. všetko to, o čom sa tuná bavíme. V prvom rade bavme sa o tomto dni z hľadiska slovenskej, respektíve československej histórie. Tak bol významný alebo nebol významný, prepánajána? Bez tohto dňa ako by vyzeralo, ako by vyzerala história Slovenska a Československa naďalej? Bol by protektorát? Bol by Slovenský štát? Bola by celá tá história, všetko to, čo sa potom udialo v rámci druhej svetovej vojny, keby nebol tento deň, ktorý tak významne ovplyvnil všetko to, čo sa po tomto dni dialo na území Slovenska a Česka? Veď o tomto sa bavme. Bol to významný deň pre Slovensko? No ja si myslím, že v každom prípade áno. Keď bol významný deň 21. august, no tak sa bavme aj o tomto dni ako o významnom dni, ktorý ovplyvnil dejiny Slovenska v absolútnej miere a v absolútnej budúcnosti jeho vtedy, o ktorej sme ani nemohli tušiť, resp. naši otcovia, resp. dedovia.
Tak, prosím vás pekne, prestaňte tu hovoriť tieto blbosti a zamyslite sa nad tým, že či je to významný deň, alebo nie je to významný deň aj z hľadiska toho dneška, ktorý tu dnes žijeme. To je to najdôležitejšie, nie tie ostatné blbosti a krivenia histórie.

Vážené dámy, vážení páni, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte iba niekoľko stručných slov k tejto veľmi významnej historickej téme, ktorá sa, žiaľ, stala traumou pre celý národ, pre tak slovenský, ako aj český národ, ale dovoľte začať najskôr historickým svetovým kontextom.
Už pred niekoľkými mesiacmi či rokmi sme zachytili z Európskeho parlamentu veľkú, búrlivú diskusiu o tom, kto začal svetovú vojnu, druhú svetovú vojnu, a dokonca sme sa dozvedeli úplne kontraintuitívne a až by som povedal smiešne stanovisko niektorých západných, najmä liberálnych poslancov, že vraj druhú svetovú vojnu začal sovietsky národ alebo Sovietsky zväz, alebo ruský národ. To je taký bohapustý nezmysel a taký výsmech tým všetkým hrdinom, ktorí nás zachránili v druhej svetovej vojne, ktorí pochádzali zo Sovietskeho zväzu, že naozaj na Slovensku to vzbudilo veľkú mieru pohoršenia a myslím si, že každý, kto zahlasoval za takúto historickú lož, sa môže hanbiť.
Ja vám poviem, kedy začala v skutočnosti druhá svetová vojna. Ona začala oficiálne 1. septembra 1939, poznáme to z učebníc, lebo tam už došlo naozaj k tomu, že Hitler zaútočil armádou, ale on predsa oberal o územia demokratické štáty aj predtým a začalo to 30. septembra 1938 počas mníchovskej zrady. Takže keď sa pýtame, kto začal druhú svetovú vojnu, no áno, bolo to Nemecko, ale spoločne s Talianskom, Francúzskom a Veľkou Britániou, spoločne s demokratickými mocnosťami, spoločne s našimi spojencami, lebo Francúzsko bolo náš oficiálny spojenec.
Čiže prvá veľmi dôležitá udalosť alebo prvý veľmi dôležitý zmysel toho celého, čo dneska pripravujeme, aby sme mali mníchovskú zradu ako pamätný deň, aby sme ju mali ako memento pre budúce generácie, je uvedomiť si, že v skutočnosti druhá svetová vojna začala už v roku 1938, a to likvidáciou Československa, likvidáciou našej štátnosti.
Druhá veľmi dôležitá skutočnosť je naša vlastná národná trauma, a tu je zase niečo, čo už naznačil predseda strany SMER Robert Fico ako predkladateľ. Ono to, čo bolo zlikvidované, nebolo len Československo, bola zlikvidovaná demokracia. Boli zlikvidované základné demokratické alebo, keď chcete, liberálnodemokratické hodnoty, ktorých bolo nositeľom Československo ako jediné a osamotené v strednej Európe, ako naznačoval pán predseda, však my sme boli jedna z najrozvinutejších demokracií na svete, jedna z desiatich najbohatších krajín, jedna z najprosperujúcejších krajín a jedna z najvyspelejších krajín, a takýmto spôsobom nás zničili.
A opakujem, veľa sa hovorí, že zničil nás Hitler a Mussolini. No áno, tých sme už všetci odsúdili, ale neboli v tom sami. Zničili nás tak fašistické, resp. nacistické štáty, ako aj demokratické štáty, ako aj Británia a Francúzsko. Viete, tu sa tak vytvára taká ilúzia, že čo by sa stalo, keby sa vtedy Československo bránilo, a pán predseda to naznačil. No, ja vám poviem, čo by sa stalo. Nielenže by sa proti nám postavili Nemci a Taliani, ale na základe tejto zmluvy by nás museli ísť rozprášiť aj Briti a Francúzi ako po boku Hitlera, ako spojenci, veď na tom sa dohodli, a Československo by bolo to trucovité, zlé, ktoré nerešpektuje Mníchovskú dohodu, takže my by sme tu nemali okupantov iba z Nemecka a Talianska, ale aj z demokratického Francúzska a Veľkej Británie. Toto si uvedomme. My sme stáli proti všetkému, proti celému svetu, celý svet nás v tej chvíli vtedajší zradil. S výnimkou jednej veľmoci, a to bolo už povedané, s výnimkou Sovietskeho zväzu. Ten veľmi tvrdo protestoval na pôde Spojených národov. Veľmi tvrdo protestoval proti tejto mníchovskej zrade.
Dneska sa tu vytvára ilúzia, že za všetko môže zlé Rusko, najhorší je Sovietsky zväz a tak ďalej, a preberáme dokonca rétoriku nemeckých nacistov, ktorí tu hovorili o židoboľševikoch, o tom, ako treba zničiť Rusov, ako treba zničiť Slovanov. Toto sa tu dneska podsúva mladým generáciám. No ale presný opak je pravdou. Historickou pravdou je, že Sovietsky zväz stál na našej strane počas mníchovskej zrady, a zároveň historickou pravdou je, že to bol Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil, že my musíme byť vďační ruskému národu za slobodu v roku 1945.
A ja sa, viete, veľmi čudujem, že tento návrh zákona, aby bol 30. september pamätný deň ako Deň mníchovskej zrady, že vôbec má niekto potrebu nepodporiť. Už minulý rok nám to tu kolegovia z koalície zarezali, ale povedzte mi, preboha, prečo? Tak ste antifašisti alebo nie ste? Ak ste antifašisti, tak prečo nezahlasujete za niečo, čo vymyslel Hitler? Však vy musíte byť proti Hitlerovi. Alebo teda sa zamyslite nad sebou, že aká je miera vášho antifašizmu, pokiaľ nechcete, aby bola mníchovská zrada pamätným dňom. Ale ja sa pýtam ešte ďalej. Ak ste dneska centristické demokratické strany a k tomu sa určite veľmi radi hlásite, tak ja vám poviem, čo sa stalo s centristickými demokratickými stranami v Československu v roku 1938 po 30. septembri. Ich to kompletne duševne zničilo, kompletne ich to duševne zničilo.
Keď si pozriete vývoj v našom priestore z hľadiska politického myslenia, odporúčam Oxfordské dejiny politického myslenia v strednej Európe, tam sú úžasné pasáže o tom, čo to znamenal mníchovský diktát pre liberálov, v tom čase Agrárnu stranu. Jak sa celá okamžite vyklonila doprava, ako prestala veriť v demokraciu, ako prestala veriť v Západ, ako prestala veriť v to, že niekedy dôjdu spojenci zachraňovať. V to, ako prestala veriť vo všetky hodnoty, v ktoré dovtedy verila. Prestala byť pilierom tej demokracie a toho centrizmu, o ktorom neustále hovoríte, a do popredia sa dostali extrémy. Pravé krídlo Agrárnej strany kompletne ovládlo stranu a Československo išlo absolútne do autoritárskeho a polofašistického režimu, ktorý sa neskôr rozvinul do spôsobu, aký poznáte z histórie, aký bol naznačený, a Slovenský štát vznikol na veľmi krajne, by som povedal, pravicových základoch. Čiže toto je dôsledok Mníchova.
Jeden z autorov, ktorý bol pôvodne takisto skôr centristický a stal sa z neho potom kovaný fašista a kolaborant, pán Karel Lažnovský to nazval "to bolo dejetřesení". Krásna slovná hračka na zemetrasenie, dejetřesení. To bol taký míľnik, to bola taká trauma, to bola taká udalosť, ktorá zasiahla celé generácie a do dneska nás sprevádza. Prečo to nepripomínať, prečo nepripomínať historický fakt, že to bol Západ, ktorý zradil, a že to bol Sovietsky zväz, ktorý nás oslobodil. Že zo západu prišla vojna a že z východu prišiel mier. Taká je historická pravda.
Dovoľte už len poslednú poznámku. Viete, keď sa hovorí o tom, že v roku 1938 nás nejakým spôsobom zradil najmä ten fašistický Západ, hej, teda to Nemecko, to Taliansko, zabúda sa pripomínať, že v mnohých kruhoch západných liberálnych demokracií bol Benito Mussolini mimoriadne populárny. Zabúda sa pripomínať, že aj Adolf Hitler bol jeden z tých, ktorému mnohí držali palce, že ako vypráši tých Rusov, ako vypráši tých židoboľševikov. Však si to pozrite v tých dokumentárnych filmoch, ak nečítate knižky, kolegovia z koalície.
Zabúda sa pripomínať na to, ako Winston Churchill s obdivom hľadel na Benita Mussoliniho. Preňho to bol autoritársky konzervatívny líder. Vodcovstvo, autorita, hierarchia. Veď to boli konzervatívne hodnoty tak Winstona Churchilla, ako aj Benita Mussoliniho. Pozrite si historické knižky, kde sa opakujú postoje Churchilla, ktoré boli spočiatku voči Mussolinimu mimoriadne sympatizujúce. A potom sa nečudujme, že v istom okamihu našich dejín sa stalo to, že nás tak veľkí demokrati z Británie aj veľkí demokrati z Francúzska, s ktorými sme dokonca mali spojeneckú zmluvu, zradili, zradili, ako to veľmoci vždy v dejinách robia. A zradia nás znova, takže nespoliehajme sa a majme to ako memento do budúcnosti.
Nespoliehajme sa na nikoho. My sa môžme spoliehať iba na seba. Majme dobré vzťahy na východ aj na západ. Dobré vzťahy s mocnosťami, to je nevyhnutné, to je údel malých štátov, aby sme boli zachránení, aby sme si obhájili našu existenciu a suverenitu. Ale prosím, nerobme tie isté chyby ako v minulosti, že sa priľneme k nejakej mocnosti úplne nekriticky a budeme ju ovievať, hladkať a budeme s ňou zaobchádzať ako s nejakou mamičkou. Nie, ukázalo sa, že Francúzsko, Británia, Nemecko, Taliansko, áno, dneska naši spojenci, nás surovo a bohapusto v roku 1938 zradili.
Je tu veľký dôvod pre každého antifašistu, je tu veľký dôvod pre každého, kto si ctí Slovenskú republiku na demokratických princípoch, je tu veľký dôvod pre každého, kto si ctí historickú pravdu, aby dnes zahlasoval za to, že mníchovská zrada bude pamätným dňom a že aj naše budúce generácie, naše deti, naši vnukovia si budú pamätať, že sú veci, ktoré sa nemajú diať, nemajú robiť a že my jednoducho musíme bojovať proti tomu, aby demokratické mocnosti zrádzali svojich mladých spojencov.
Ďakujem veľmi pekne.

Pán podpredseda, ďakujem, nie som na výsluchu, takže môžem predložiť návrh zákona. (Povedané s pobavením.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Samozrejme, vy nie, ale pán poslanec Takáč.

Fico, Robert, poslanec NR SR
V každom prípade ďakujeme za pochopenie v prípade pána poslanca Takáča.
Vážený pán podpredseda, dámy a páni, dovoľte mi, aby som v mene malej skupiny poslancov za stranu SMER – sociálna demokracia predložil novelizáciu zákona č. 241/1993, ide o zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. My sme už jeden pokus o novelizáciu tohto zákona urobili na jeseň v roku 2020. Tento pokus napriek tomu, že v Národnej rade bola veľmi zaujímavá rozprava k tejto téme, nevyšiel, ale keďže každý rok sa opakuje výročie mníchovskej zrady, považujeme za správne sa pokúšať vždy na jeseň s týmto návrhom prísť a keď to nevyjde teraz, nepochybne tak urobíme opäť o dvanásť mesiacov v roku 2022.
Dámy a páni, ťažko by sme našli lepšieho laureáta na pamätný deň, ako je mníchovská zrada. Pod pamätnými dňami si pripomíname všeličo, ale to, čo sa udialo 29. – 30. septembra 1938, je udalosť, ktorá je ako na mieru šitá na pojem pamätný deň.
Použijem teraz jedno porekadlo, ktoré nie je zo slovenského prostredia, pravdepodobne je z prostredia afrického alebo indického, pretože hovorí o slonoch. A podľa tohto porekadla je úplne jedno, či slony sa bijú alebo sexujú, vždy trpí tráva. A vždy to tak jednoducho bolo. Vždy, keď veľké krajiny si strážili svoje mocenské záujmy, tak trpeli malé štáty, malé krajiny a sme svedkami tohto javu, bohužiaľ, aj v súčasnosti, nie je to iba otázka minulosti. Pozrite sa, ako vybabrali so všetkými Nemci a Rusi, keď sa dohodli na výstavbe nového plynovodu Nordstream 2. Pozrite sa, ako dopadlo dokonca veľké Francúzsko, keď chcelo dodávať do Austrálie jadrové ponorky a došli veľkí americkí bratia a všetko bolo vyriešené a dokonca dnes z toho vznikol pomerne vážny konflikt medzi Francúzskom a Spojenými štátmi.
Niečo podobné sa udialo – avšak v hrozitánskych rozmeroch s obrovským dopadom na fungovanie jedného štátu – v roku 1938. Po viacerých ultimatívnych požiadavkách na adresu vtedajšieho Československa sa stretli 29. – 30. septembra 1938 predstavitelia štyroch veľkých krajín – Veľkej Británie, Francúzska, Talianska a Nemecka – a dohodli sa prakticky na faktickej likvidácii Československa. Československo muselo na základe tejto tzv. Mníchovskej dohody odovzdať časť svojho suverénneho územia, muselo pristúpiť k mnohým ponižujúcim podmienkam a na konci dňa, ako je všeobecne známe, došlo k rozpadu Československa na Protektorát Čechy a Morava a na samostatný Slovenský štát.
Prosím, nezabúdajme, že v roku 1938 Československo bolo jediným demokratickým štátom v strednej a východnej Európe. Nezabúdajme na to, že Československo patrilo medzi desať najvyspelejších krajín na svete. Nezabúdajme na to, že Československo bolo spojené s vyspelou armádou, veľmi vyspelým zbrojárskym priemyslom a celou sieťou obranných postavení a pevností, ktoré muselo Československo odovzdať v súvislosti s Mníchovskou dohodou.
Dnes nikto nepochybuje a nepochybovali ani vtedy, že Veľká Británia a Francúzsko, akože spojenci Československa, obetovali Československo ako suverénnu krajinu, zlikvidovali Československo ako suverénnu krajinu, lebo vedeli, čo robia, v mene svojich vlastných mocenských záujmov. Ak sa pozrieme na politickú scénu a spoločenskú scénu v roku 1938, je úplne jedno, že či to boli ľavicové názory, pravicové názory, občianske názory, názory intelektuálov alebo robotníkov, všetci tvrdili: Toto je zrada. Všetci v roku 1938, keď sledovali, čo podpísali v Mníchove 29. – 30. septembra, jednoznačne hlásali, veľké spojenecké krajiny – Veľká Británia, Francúzsko – nás oklamali, zradili a prakticky odovzdali do rúk Hitlera, pretože môžme dnes viesť všelijaké polemiky, či sa Československo malo brániť, alebo nemalo brániť, čo mali tí politici robiť, alebo nemali robiť. Fakt je, že keby Francúzsko a Veľká Británia nezradili v danej situácii Československo, vývoj v tomto období mohol mať úplne iné smerovanie. Možno sa to bude niekomu páčiť, možno nebude páčiť, ale dodám, jediná krajina, ktorá si chcela dodržať zmluvné záväzky voči Československu, bol vtedajší Sovietsky zväz. A hovorím to ako historický fakt, nevnášam na rokovanie Národnej rady žiadne ideologické momenty.
Dámy a páni, nie je cieľom skupiny poslancov, ktorá predkladá tento návrh, vnášať akúkoľvek mieru nervozity medzi Slovensko ako suverénny štát, Veľkú Britániu a Francúzsko. Veľkú Britániu dnes už nie ako nášho partnera v Európskej únii, ale Francúzsko ako významného partnera v Európskej únii. Nie je naším záujmom jatriť historické rany, naším záujmom je iba nastaviť takú právnu úpravu, ktorá bude pripomínať historické diania, fakty a udalosti, ktoré potvrdzujú, že malé krajiny sú často obeťou veľkých mocenských záujmov, a uviedol som možno nejaké príklady na úvod tohto vystúpenia, že sa to deje aj v súčasnej dobe.
Preto, dámy a páni, navrhujeme, aby sme do zákona č. 241/1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch zaradili jeden nový pamätný deň, ktorý by sa nazýval 30. september – Deň mníchovskej zrady. Opäť bez akýchkoľvek bočných úmyslov, historicky chceme dostať do našeho kalendára túto udalosť, ktorá výrazne poznačila históriu Československa v rokoch 1938 až 1945 a mala aj obrovský vplyv na ďalšie dianie v našej krajine. Ak nám to nevyšlo minulý rok, uchádzame sa o vašu podporu tento rok, nevidíme v tomto návrhu zákona nič kontroverzné, nič šokujúce, nič urážajúce, hovoríme o tom, čo sa stalo 29. – 30. septembra 1938.
Pán podpredseda, ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci, za slovo. Miloš, Maroš to celkom dobre zhodnotil a ja si pamätám, keď sme minulý mesiac predkladali tento, túto novelizáciu tohto zákona aj my, a kde kolega zo SaS-ky dal teda stiahnutie tohto bodu na prepracovanie, kde ste si toto, samozrejme, väčšinou odsúhlasili, kde bola kritika, že ako to máme zle spracované, nachystané. Vy ste, vy ste predložili v zásade skoro to isté, lebo tá vzdialenosť, o ktorej ste tu kritizovali, že teda ako to budete merať, ako to bude celé fungovať, ste do tohto zákona tiež dali 1 meter a 1,5 metra. Maroš Saloň presne povedal, ako budú šoféri rozoznávať malý motocykel a veľký motocykel, že či ho majú predchádzať 1 m, 1,5 m alebo 50 km. Ako myslím si, že to je to je taký mačkopes.
Ďalšia vec je tá, že dali ste tam, dali ste tam do zákona spravidla najmenej jeden meter. Spravidla. Čo je spravidla? Ako môžem, nemusím, spravidla to môžem o jeden meter obchádzať, nemusím o jeden meter obchádzať. Tam mala byť úplne jednoduchá, dve vety - v obci obchádzať jeden meter a mimo obce jeden a pol metra. Jednoduchá novelizácia, ktorá, hlavne si uvedomiť, že bude pôsobiť psychologicky, psychologicky na tých šoférov, a nerozumiem, napríklad prečo ste dávali do tej novelizácie, že vodič, vodiča musí obchádzať, presne dávať smer jazdy a tak ďalej, však to už je teraz v zákone, nerozumiem, načo ste tam tieto, tri štvrtku toho, či ste chceli to nafúknuť, aby to nepôsobilo tak, že tam dávate len jeden a pol vety, ktorý sme mali my predtým, a tú politiku ste, bohužiaľ, spravili vy, lebo už to mohlo byť v druhom čítaní, teraz pozmeňovákom ste to mohli upraviť podľa vašich predstáv a... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Miloš, bolo to z tvojej strany trošku neseriózne, čo si povedal, hlavne čo sa týka subjektov, ktorí to predkladali v parlamente, lebo jeden z tých subjektov som bol aj ja, a keď sme predkladali na septembrovej schôdzi tento zákon, tak to bolo veľmi korektne predložený zákon a ešte sme vás prosili, aby sme do toho nevnášali politiku, a práve teraz si ukázal, ako sa politika do tohto zákona vznáša.
Mrzí ma to veľmi, lebo my sme nepolitikárčili na tom zákone. A najväčšia výčitka nášho zákona bola jeden pol metra a jeden meter, že ako sa to bude merať. My sme mali jediné obmedzenie - obec a mimo obce a je 1,5 m a 1 m. Pozrite sa do vášho zákona. Dali ste tam takisto 1,5 m a 1 m, spravili ste ďalšiu komplikáciu, že ste tam zaviedli, že 50 km za hodinu pod a nad, to znamená, že vodič keď pôjde 49, bude predbiehať tak, keď pôjde 51, bude predbiehať tak.
Zaviedli ste tam ďalšiu komplikáciu a to je malý motocykel. Koľko ľudí vie, aký je rozdiel medzi malým a veľkým motocyklom? No vám garantujem, že veľmi málokto to vie, a jediný, jediný rozoznateľný znak medzi malým a veľkým motocyklom je veľkosť ŠPZ-tky, ktorá je pri, rozmer, rozmer ŠPZ-tky pri malom motocykli je menší ako pri tej väčšej, takže veľmi ma to mrzí, a mohli sme zachrániť viac ľudských životov, lebo ak by sme boli podporili náš veľmi jednouchý zákon, mohol byť dnes v druhom čítaní, a ak by ste boli došli s takýmto pozmeňovákom, tak mohlo to byť schválené oveľa skôr.
A ešte raz fakt ma to mrzí, že ste do toho vniesol takú politiku, lebo my sme žiadnu politiku do nášho návrhu zákona nevnášali, a ako si povedal, keď ste rokovali od marca, tak bolo dosť času prísť s takýmto návrhom zákona, ale minimálne sme radi, že sme vás naštartovali a že ste tento zákon do parlamentu dali.

Ďakujem pekne za odpovede na obe položené otázky. Samozrejme, tá jedna bola legislatívnotechnická, takže tým, že tá zmluva je teda predmetom samotnej novely zákona, to je veľmi významný prvok.
Áno, tiež tie samosprávy sú presne tak, ako bolo uvedené, že na jednej strane sú samosprávy, ktoré dávajú celých sto, celých 100 % do neštátnych škôl a školských zariadení, a niekde sú samosprávy, ktoré to percento znižujú, a možno až niektoré samosprávy idú na to nevyhnutné, teda predpísané minimum. Nemyslím si, že to robia z toho titulu, že, že by chceli ukrátiť tieto školy a školské zariadenia o tieto prostriedky, ale tiež súhlasím s tým, čo bolo povedané, že vlastne ako keby takto si vykrývajú niektoré napnuté časti financovania v rámci svojich, svojich rozpočtov.
Prechodné obdobie, ktoré je stanovené, je stanovené vlastne na podpis zmluvy, tak som to pochopil, a plus teda týkajúceho sa počtu vykazovaných detí a žiakov k 15. septembru, k 15. septembru tohto roka. Preto som sa na to pýtal, že keď prejednávajú sa alebo prerokovávajú sa takéto typy zákonov, tak vždy dostávame spravidla aj stanoviská týchto reprezentatívnych združení a asociácií a aj tu predpokladám, že určite keď tieto združenia, samosprávy zistia, že prerokovávame aj takýto bod v rámci prvého čítania alebo potom následne, tak určite, určite budú písať k tomu nejaké, k tomu stanoviska tak preto som sa pýtal, či je to s nimi nejakým spôsobom už dopredu predrokované, a že veď či vedia o tom, že takáto norma tu je a že o nej rokujeme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ďakujem za ten úvod, ktorý bol urobený k predmetnejmu... predmetnej novele zákona, a plne súhlasím s tým, že nemali by sme my brať až príliš tak do úvahy to, že či sa dieťa, teda rodič rozhodne dať dieťa do štátnej alebo neštátnej školy. Dívajme sa skôr na kvalitu samotnej školy alebo školského zariadenia.
A ďakujem aj za to vysvetlenie, že prebehlo isté stretnutie aj so zástupcami miestnej, prípadne regionálnej samosprávy. Ale keďže táto novela má istý negatívny vplyv na rozpočet miestnej regionálnej samosprávy a účinnosť sa, ak sa nemýlim, navrhuje už od 1. januára 2022, chcem sa spýtať veľmi konkrétnu otázku, ako tieto reprezentatívne združenia, či už Združenie miest a obcí Slovenska, Únia miest, prípadne SK 8, aké oni dali stanovisko k predmetnej novele zákona. Či im teda to nebude v rozpočtoch, ktoré oni schvaľujú práve v týchto dňoch a týždňoch robiť v budúcom roku problém?
Čo sa týka toho samotného návrhu zákona, VZN-ko nahradí, nahradí zmluva. Chcem sa teda spýtať aj, že či sa neobávame toho, že by nastali nejaké komplikácie pri uzatváraní potom zmlúv medzi samotnými školami a príslušnou miestnou alebo regionálnou samosprávou. To, že sa tam dorovná to financovanie, ktoré je dnes, koľko, na úrovni asi 88 %, a chceme to zvýšiť na tých pomyselných 100 %, a že sa upraví tá dotácia, lebo skutočne ono to nie je dotácia v pravom slova zmysle. To si myslím, že všetko je tam v poriadku, ale tieto dve otázky mi vystali, keď som vlastne študoval predložený návrh novely zákona.
Tá jedna je skôr, by som povedal legislatívnotechnická, ale tá jedna, tú, tú mám niekde zapísanú ako veľmi takú dôležitú a to je ten dopad na rozpočty územnej samosprávy, či už miestnej a regionálnej, a či sa vlastne tieto reprezentatívne združenia k tomuto vyjadrili.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Nechcem sa vyjadriť k obsahu tohto návrhu zákona ani teda vecnej stránky, mám skôr otázku.
Medzi tými spolupracujúcimi organizáciami, ktoré ste hovorili, som nepočul ani Úniu miest, ani Združenie miest a obcí Slovenska. Viem, že keď bola finančná kríza v rokoch 2008 a... a ďalších, tak sa hovorilo, že mestá a obce boli stabilizujúcim faktorom celého štátu. Teraz pri pandémii sa takisto hovorí o tom, a to sú fakty, že stabilizujúcim faktorom, a vlastne aj čo sa týka pomoci štátu, boli mestá a obce Slovenska. Nemyslíte, že ste nemali obísť ich reprezentatívnych zástupcov? Pretože je jedna stránka, ak niekto chce byť aktívny, má možnosť, samozrejme, sa uchádzať o funkciu poslanca obecného alebo mestského zastupiteľstva, ale môže byť, samozrejme, aj aktívnym členom takéhoto parlamentu, pretože, povedzme si celkom otvorene, do riešenie problémov miest a obcí sa ľudia, hovorím o problémoch, nie chytanie funkcií, sa ľudia, či už mladí, alebo straší, až tak príliš nehrnú.
Ale ak má byť zákon, ktorý má dotvoriť samosprávu, tak myslím si, že bez týchto dvoch reprezentatívnych organizácií, pretože oni hovoria o tom, aký je názor starostov, poslancov, primátorov, myslím, že by ste nemali ich opomenúť a nerobiť pokračovanie tohto legislatívneho procesu bez nich.
Ďakujem.

Každopádne, pán poslanec, ďakujem pekne za vysvetlenie. No, poviem to, ale moje sklamanie je o to väčšie, pretože ten pozmeňovák, ktorý ste tu dneska dali ešte horší ako to, čo bolo po tom prvom čítaní, ako nazvem to nejaký kompromis vzhľadom na postoj ministerstva financií. Tam sme hovorili o 85 %, vy tu dneska hovoríte o 55 %.
Pýtam sa, stále sa pýtam a prečo. Ako prečo, z akých dôvodov by mal v tomto smere trpieť zamestnanec, ale aj firma, ktorá poskytuje prostriedky na tento účel? Ja si myslím, že toto je nesprávne šetrenie zo strany ministerstva financií. Je ďaleko, ďaleko viac priorít, na ktorých sa malo šetriť, kde sa vyhodili tie prostriedky, a nie aby sme vytĺkali v tomto čase akékoľvek možnosti úspory na ľuďoch, ktorí pravidelne pracujú, a na firmách, ktoré v ťažkých podmienkach robia všetko pre to, aby udržali zamestnanosť a dosiahli nejaký, nejakú tú ekonomickú vyťaženosť.
Ale každopádne ďakujem pekne za vysvetlenie.