Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci.
Podľa toho, čo som si pozeral ten pozmeňovací návrh, tak viacero vychádza asi aj z praxe a z reálneho stavu. Chcem oceniť hlavne zo svojej osobnej praxe a však stretávam sa s množstvom cyklistami, ktorí chodia hlavne, teda jazdia cestu. Oceňujem krok, ktorý je aj v iných krajinách Európskej únie už dávno schválený, a to je schválenie umožnenia jazdiť cyklistom na cestách dvaja vedľa seba. Toto je podľa mňa krok, ktorý veľmi pomôže, ja to poviem tak, že aj hlavne šoférom vozidiel, lebo keď si zoberiete, že ide 10 – 12 cyklistov za sebou, za sebou po jednom, tak určite je to náročnejšie prejsť, teda obísť motorovým vozidlom takýto, poviem, vláčik cyklistov, ako keď tí cyklisti sú v pár metroch za sebou dvaja vedľa seba. A tento krok je podľa mňa veľmi-veľmi pozitívny a určite to uľahčí aj samotným šoférom motorových vozidiel jazdu na komunikáciách.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pán predkladateľ, kolegyne, kolegovia, toto sú presne typy zákonov, kde by sme nemali politikárčiť, ale mali by sme spoločne pracovať na tom, aby ten cieľ, ktorý týmto sledujeme, sa naplnil. Tak ako povedal kolega Maroš Saloň, my sme svoj návrh stiahli a podporili váš koaličný, lebo však vieme, ako to funguje, a následne aj pri tomto zákone, ktorý teraz máme v druhom čítaní, tá najväčšia podstata je tých jeden a pol metra. Všetko okolo toho sú veci, ktoré uvidíme, ako ukáže aplikačná prax. My sme pri prvom čítaní vám aj niektoré veci vyčítali. Aj keby sme prišli s nejakým pozmeňovacím návrhom, vieme, že by teda neprešiel. Ale hlavne podstatné bude to, aby konečne, poviem to tak, že už po rokoch sa zadefinovalo priamo v zákone 1,5 metra, aby začalo to tým, že keď idú študenti na autoškolu, sa učia a bude im v autoškole hovoriť o tom, že keď obchádzate cyklistu, tak v zákone je definícia 1,5 metra. Je to, toto je hlavne taká edukatívna časť v tom, že treba širokej verejnosti na Slovensku povedať, že keď obchádzate cyklistu, je 1,5 metra potrebný.
Viacerí kolegovia to tu povedali, ja som tiež aktívny cyklista, ja hlavne teda využívam cestnú infraštruktúru, cesty a poviem osobne, že som mal veľakrát nemilé skúsenosti s tým, keď vás obchádza kamión, ktorý sa zaraďuje a myslí si, že ešte, že už vás dávno obišiel, a vás neobišiel. Takže toto je realita a ja verím, že spoločne keď podporíme tento zákon, v aplikačnej praxi bude fungovať, a verím, že nebude dochádzať k stratám na životoch a nejakým kolíziám cyklistov a áut.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda.
Pán predkladateľ, chcem oceniť tvoj vecný príspevok. Ja si myslím, že pri takejto téme presne tak by to malo vyzerať, že si to argumentačne vieme povedať a ak sú aj z našej strany nejaké pozitívne návrhy, tak sa vedia akceptovať. Ja si myslím, že v tomto prípade tohto zákona najdôležitejšie je to, že ide o ochranu ľudského života a cyklista je veľmi ohrozený na tých cestách, ako si vravel. Samozrejme, mohli by k tomu prispieť aj lepšia cykloinfraštruktúra. No a som rád, že my sme mohli prispieť k tomu aspoň tak, že tým naším návrhom sme naštartovali túto debatu s tým, že tak ako bolo z našej strany, mojej a Richarda Takáča, deklarované, že my sme stiahli ten náš návrh a podporíme, podporíme tento váš návrh, ktorý ste predložili vy.

Pekne, ďakujem pekne, nechajme socializmus s ľudskou tráv... s ľudskou tvárou, poďme k Múzeu Slovenského národného povstania.
Ja by som chcel poďakovať, Ďuro, za to, že si, pán poslanec, pán podpredseda, naozaj že si takto zhrnul túto problematiku aj s tým postojom, ktorý teda budeme mať po voľbách, pochopiteľne.
Ja si myslím jednu vec, viete, že celý tento prevod Múzea SNP preč teda spod ministerstva, je to škoda. Naozaj je to škoda, preto, lebo to ministerstvo kultúry sa, sa jednoducho oslabodzuje, teda oslabuje, znižuje, znižuje si svoj význam. No a význam ministerstva kultúry podľa môjho názoru sa musí v dnešnej dobe duševnej globalizácie skôr zvyšovať, a nie znižovať. Robia to tak Maďari, Poliaci, Francúzi, Taliani, Češi, robia to tak všetky normálne spoločnosti, ktoré, ktoré vidia istý, ktoré majú istý pud sebazáchovy.
A my ideme presne proti týmto všetkým kritériám normálnym, ktoré existujú, a to svetlo na konci tunela sa pre nás mení na protiidúci vlak. Veď to je, to je strašné skutočne a všetko to začína tým, že tak potom dajme z toho ministerstva kultúry preč aj Národné divadlo, úplne zrušme ho. To by bolo asi najlepšie, lebo toto je cesta k tomu, proste to znižovanie významu kultúry v dnešnom globalizačnom svete je samovražda, skutočne samovražda.
Ministerstvo kultúry má byť jedno silné ministerstvo, na ktoré budeme všetci hrdí, preto, lebo formuje isté, isté to národné, aj prvá ústava Európskej únie bola taká, že tá kultúra bola na niekoľkých sto stranách, bohužiaľ, tá ústava neprešla, dneska ako hovoríme o iných, ale toto nie je, toto naozaj nie je pravda, toto, čo sa tuná deje.
To je význam ministerstva kultúry, ako keby ani nebolo.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. No toto je taká odpoveď, pri všetkej úcte, aby bola nejaká odpoveď, hej? No tak aj toto je odpoveď.
Ale zase o peniazoch? Veď som teraz o niečom úplne inom tam hovoril niekoľko minút. Zase peniaze, pani poslankyňa? To mi budeš hovoriť, že to je ten dôvod? Ale veď som povedal, že to je strašne málo. A tie ostatné dôvody, tie ako vôbec nehrajú žiadnu rolu? To len sa budeme teraz baviť, že no tak dajme to pod nejaké iné ministerstvo, to má ešte viacej peňazí ako ministerstvo obrany. Veď to je hlúposť. Toto nemôže byť dôvod takéhoto kroku. Počul som ho tisíckrát. To je hlúposť ako hrom. A jednoducho to Slovensko, aby som teda hovoril o tej Banskej Bystrici, to Slovensko si nezaslúži, aby to fungujúce múzeum bolo takto rozštvrte... roztretinované na tri celky v podstate, veď... A okrem toho jedna posledná veta. (Povedané so smiechom.)
Prosím vás pekne, prečo rušíte to, čo funguje? Tomu už naozaj nerozumiem.

Vážený pán predsedajúci, pani ministerka, ešte raz (povedané so smiechom), po niekoľkýkrát, ale som rád, že ste tu a že môžeme takýmto spôsobom debatovať o týchto veciach (povedané so smiechom), zvyknite si.
Dámy a páni, ako to na prvý pohľad že nesúvisí s touto témou, ale keďže to pani kolegyňa v tejto chvíli otvorila, myslím pani spravodajkyňu, ja na to musím reagovať. To je tak, keď sa šíria polopravdy, nie zámerne, ale na základe nepoznania veci.
Po roku ’93 bola tendencia všetkých divadiel na Slovensku, hovorím všetkých divadiel na Slovensku, dokonca aj v rámci Národného divadla, kde sa o tom viedla debata, aby všetky divadlá odišli preč spod ministerstva kultúry, aby nastal ten tzv. český model, kde, veľmi dobre vieme, že niektoré divadlá sú pod župou, niektoré divadlá sú pod mestom, nie je to len ministerstvo kultúry. Máte filharmónie štátne, ktorá je napríklad v Hradci Králové a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Česká filharmónia, hej? Tam sú tri, tri české filharmónie v Čechách, teda štyri, pardon. Každý proste v tom videl istú, isté odtrhnutie od ministerstva kultúry ako istý prejav slobody, ako istý prejav istého znovunadýchnutia sa.
Po čase sa stalo, že tie divadlá aj na Slovensku, ktoré sa mohli vrátiť pod ministerstvo kultúry, to rýchlo spravili. Jeden príklad za všetky - Košické štátne divadlo. Minister kultúry Kňažko, počas jeho obdobia najskôr toto divadlo bolo pod vyšším územným celkom, a teda, samozrejme, mesto prispievalo, potom prišla, potom prišlo jedno veľké prebudenie, a pamätám si to veľmi dobre preto, lebo tu sa prijímali isté legislatívne procesy. Ja som vtedy bol riaditeľom iného divadla. Ale tu sa vtedy prijímali isté legislatívne procesy, ktoré, ktoré toto mohli umožňovať. A tak sa Štátne divadlo Košice znovu dostalo pod ministerstvo kultúry. Čiže nie je to celkom pravda, čo si v tejto chvíli povedala, a bol to prejav, hovorím, ale to sú tie, ja ti to nevyčítam, ale to sú tie také možno zaužívané nechcené polopravdy.
Nuž ale v prípade, v prípade, aby som sa teda vrátil k múzeu, k Múzeu SNP v Banskej Bystrici, o ktorom bude oveľa viacej hovoriť môj ctený kolega pán podpredseda Blanár, ja by som len chcel povedať jednu vec. Tu nejde o to vlastne v podstate, čo sa stane s bystrickým múzeom (povedané so smiechom), toto je jeden precedens. Samozrejme, že je to dôležité.
Ale v tejto chvíli sa dostávame do situácie, keď ministerstvo kultúry sa zbavuje svojich inštitúcií. A toto je pre mňa strašne dôležité, lebo, viete, ja si prajem silné ministerstvo kultúry, ktoré bude mať veľmi veľa inštitúcií, a tie inštitúcie bude môcť plnohodnotne finančne dotovať. Len toto nie je, a poviem to teraz znovu na plné ústa, toto nie je v tejto chvíli chyba ministerky kultúry, toto je len dokumentom vzťahu tejto vlády ku kultúre. Pozrite sa, kde posadili ministerku kultúry. Tam kdesi dozadu. Ešte dva metre a bola by na chodbe. Toto je vzťah tejto vlády k ministerstvu kultúry a ku kultúre všeobecne vôbec. To si treba povedať, hej?
Viete, no, argument (povedané so smiechom), že ako pamätník pôjde, pamätník pôjde z ministerstva kultúry pod obranu, nehnevajte sa, tak to je trápne preto, lebo tak je to naozaj len otázka peňazí. Ničoho iného? Veď to sa predsa dá riešiť úplne iným spôsobom. Prečo to riešiť? Tak potom zoberme tomu ministerstvu kultúry všetko a nakoniec ho zrušíme. Už aj taká tendencia tu bola za jednej vlády - spojiť ministerstvo kultúry s ministerstvom školstva. Našťastie to neprešlo, lebo v poslednej chvíli sa tí tzv. múdri tohto sveta chytili za hlavu a nechali samostatné ministerstvo kultúry, ale predtým už stihli spojiť výbor pre kultúru a médiá so školským výborom. No to vám bola veľká sranda, môžem vám povedať, lebo ten výbor musel zasadať 25 hodín denne, aby stihol všetku tú problematiku školskú a kultúrnu nejakým spôsobom prerokovať. A bolo to riešené tým, že bol urobený tzv. tretí podpredseda. No proste hovadina jak hromy.
Ale k tomuto to všetko tuná, dámy a páni, takýmto spôsobom speje. Pokiaľ sa ministerstvo kultúry bude zbavovať svojich erbových inštitúcií, a erbovou inštitúciou Múzeum SNP určite je nielen vo vzťahu k Bystrici, ale vo vzťahu k celému Slovensku, k Československu, Európe, ak chcete, a mohol by som takýmto spôsobom pokračovať. Nuž toto určite nie je cesta.
Okrem toho, že teda ani na to nie je nejaký nárok, lebo my sme sa na to ani, ani sme s tým nerátali, lebo, pozrite sa, tento krok jednoducho nie je obsiahnutý v Programovom vyhlásení vlády na roky 2020 až 2024. Čo sa stalo, že ideme nad rámec programového vyhlásenia? Bol vykonaný audit, ktorý mal byť teda intenzívny audit, ktorý, ktorý by to ministerstvo kultúry v prípade Múzea SNP muselo spraviť, aby teda vedelo hodnoverne a iným spôsobom ako, nielen to, že nemáme peniaze, ho takto doporučiť ministerstvu obrany?
Delimitácia organizácie pod, spod jedného rezortu do druhého pritom vyžaduje viacero zásadných právnych úkonov. Tie tuná budú viac-menej, niekto tomu bude rozumieť viac, niekto menej, ale zase v podstate práca nadivoko.
No a viete, mohol by som takto pokračovať veľmi dlho. Ja si jednoducho myslím, že tento krok je neuvážený, a aby som to teda skrátil, v tom ďalšom volebnom období, pokiaľ o týchto veciach budeme môcť rozhodovať, budeme tieto veci riešiť úplne inak a Banská Bystrica dostane svoj pamätník späť.
Ďakujem za pozornosť.

Takto, aby sme to len veľmi nezužovali na tie 2 %, treba si uvedomiť, že tieto tri fondy majú aj nejaký svoj nehnuteľný majetok. A keď tieto tri fondy zaniknú, ja sa pýtam, čo bude s týmto majetkom, či automaticky prejdú tento, či prejde tento majetok týchto fondov pod ten veľký fond, ktorý vznikne, čo sa s týmto majetkom stane, keď tieto fondy zaniknú. To sú legitímne otázky, samozrejme, ktoré si tuná musíme klásť a na ktoré zatiaľ teda tie odpovede nedostávame.
Čo sa týka, ale viete, tie 2 %, pani ministerka má pravdu. Tá kultúrna obec je rozčesnutá na dve časti. Niektorí sú za, niektorí sú proti. Tí, ktorí ich využívali, sú za. Tí, ktorí ich ešte nevyužívali, alebo resp. nevedia, ako ich majú využívať, sú, samozrejme, proti. Tam vidia iba tie 2 % z tých honorárov, ktoré, samozrejme, sa museli odovzdávať nad rámec toho zdanenia, ktorému každý z nás, samozrejme, podlieha.
Čiže dve otázky, samozrejme. Dve percentá - vcelku jasné, ale ten majetok. To do dnešného dňa nikto sa k tomu nevyjadril, nikto o tomto nehovorí, vieme len, že vznikne nejaký veľký fond, ktorý by mal teda túto činnosť všetkých tých troch fondov obsiahnuť, avšak o majetku tých starých fondov sa zatiaľ nehovorí, a verte mi, že ten majetok nie je malý.

Nie, nie, nechcem povedať, pani ministerka, nič nové (povedané so smiechom), iba to, o čom sme sa už bavili niekoľkokrát, o čom sa bavíme na výbore pre kultúru a médiá.
Čiže ešte raz, vážený pán predseda... (Povedané so smiechom, smiech v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Kollár, Boris, predseda NR SR
My sa tak doberáme, pani ministerka, pri všetkej úcte. Oni všetci už o tom vedia, vy nie, lebo tu s nami nesedíte, ale... (Povedané so smiechom a smiech v sále.)

Jarjabek, Dušan, poslanec NR SR
Ja a teraz celkom vážne... (Povedané so smiechom.) My sa s pani ministerkou o tejto téme bavíme, odkedy táto téma vlastne vznikla. Je tu, tlmočím, obavu troch fondov, ktoré žijú, opäť sme sa o tom bavili, ale pre zápis, aby to bolo jasné aj takto. Obava troch fondov: Výtvarný, Hudobný, Literárny, sú to tie 2 %, ktoré sa viažu na istú dobrovoľnosť tých, ktorí si tieto, túto finančnú povinnosť musia vyplniť zo zákona. Ešte raz, veľmi objektívne hovorím, aj kultúrna obec je rozčesnutá, čiže niektorí sú za, niektorí sú proti. Tu je len obava z iných vecí aj Literárny, aj Výtvarný, aj Hudobný fond mali istú sociálnu činnosť voči všetkým tým, ktorých sa to týkalo. A obávame sa jednej veci, teda obávam sa jednej veci. Pokiaľ pani ministerka hovorí o alternatívnom veľkom fonde, ktorý má vzniknúť, na výbore sme sa o tom opäť bavili, pokiaľ tento fond neexistuje a pokiaľ tento fond nemá isté legislatívne rámce a kritériá, vieme, o čom hovoríme, v tejto chvíli sa nám zdá, že to je taký skok do neznáma s neoveriteľnou hĺbkou tohto skoku (povedané so smiechom), aby som sa teda metaforicky vyjadril.
A ešte raz, ide o 973... 973-tisíc euro ročne, z čoho tie fondy, samozrejme, žijú, čo nie je zanedbateľné. Pokiaľ túto sumu nedostanú, jednoducho tieto fondy nebudú, a pokiaľ nebude ten nový alternatívny fond, ktorý bude toto všetko zahŕňať pod seba, tak jednoducho toto všetko, čo tie fondy obstarávali, zmizne. To je naša obava a to je aj moja večná otázka (povedané so smiechom) na pani ministerku kultúry.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vážená pani ministerka, vážený pán predsedajúci, ja len veľmi stručne a veľmi krátko. Zhrniem.
Cieľom navrhovaného právneho predpisu, ktorý ministerstvo kultúry v tejto chvíli predkladá, je transformovanie do právneho poriadku Slovenskej republiky - dve nové smernice Európskej únie z roku 2019. Prvou z nich je smernica o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu. Druhou je smernica, ktorou sa stanovujú pravidlá výkonu autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom uplatniteľné na niektoré online vysielania vysielateľov a retransmisiu televíznych a rozhlasových programov. Termín transpozície uplynul v lete tohto roku.
Neviem, zrejme nejaké finančné sankcie nehrozia, ale chcel by som povedať, opäť jedna veľká, jedna veľká téma, Autorský zákon, to je čosi a už sa v ňom len teda naozaj vyznajú tí, ktorí sa zaoberajú autorským právom, čo nie je jednoduché, preto, lebo nájsť právnikov na autorské právo hocikde, či už v divadle, v televízii, je asi tá najťažšia záležitosť. Takýchto odborníkov je naozaj veľmi málo. Čiže ja len znovu môžem hovoriť v tejto chvíli sprostredkované informácie, ktoré mám.
Začali rokovania, a to je aj moja otázka na pani ministerku kultúry, ak by bola taká láskavá, ospravedlňujem sa, ospravedlňujem sa naozaj preto, lebo ja sa chcem teraz čosi spýtať, a dopredu chcem povedať, že táto norma je veľmi zaujímavá. V podstate tie hodnotenia určite sú kladné. Ale tá moja otázka znie, boli - údajne - začaté, začaté rozhovory s OZIS-om a SOZ-ou, ktoré ale neboli dokončené, resp. ukončené. Ak je to pravda a sú k tomu materiály, ktoré som dostal, samozrejme, či sa ráta s tým, že tieto rokovania so SOZ-ou a OZIS-om budú ukončené? Samozrejme, s akým výsledkom finalizácie, pánska vôľa ministerstva kultúry.
Z tohto dôvodu my sa v tomto prvom čítaní zdržíme hlasovania. Ale ešte raz, je to veľmi zaujímavá norma a akonáhle tieto veci budú vyjasnené, budeme hlasovať za.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán predseda, ako v mnohom, čo ste hovorili na začiatku v tých tézach a o tom, ako by to malo byť, sa, samozrejme, sa dá súhlasiť, len tá prax je úplne iná. Viete, tá prax je taká, akú vidíme v súčasnosti, čo je zakázané, čo je povolené, človek už naozaj nevie, čo je pravda a čo nie je pravda.
Zásadná vec by tu mala byť ochrana duálneho systému, to znamená zvýraznenie pôsobnosti verejnoprávnych inštitúcií, ak chcete, a zjednotenie elektronického a printového mediálneho priestoru. To by tu malo byť preto, lebo dnes to tak nie je, hej.
A keď ste už vymenovávali tie hriechy minulosti, akosi ste zabudli, akosi ste zabudli na jeden hriech, ktorý doteraz nebol prekonaný, a to bolo to vytvorenie toho koncentračného strediska v Mlynskej doline pre národne nepohodlných novinárov. Na to ste zabudli, alebo teda vo vašom veku to ste si nenaštudovali, pán predseda? Ja si to pamätám vzhľadom na môj vek veľmi dobre a veľmi dobre si pamätám, ako národne orientovaní novinári boli zavretí pod zbraňou na 28. poschodí v Mlynskej doline, čo spravili tí, ktorí prišli po nich, boli tam strážení, boli dokonca tak strážení, že keď išli na WC, tak s nimi išiel ozbrojený príslušník tam s tou, s tou pištoľkou, čo mal za pásom, o tom ste neohovorili, že tu takéto niečo existuje. A toto nikto ešte neprekonal, viete?
A tu je práve jeden veľký a vtedy to tiež bol boj verejnoprávnej inštitúcie so súkromnými médiami a tá verejnoprávna inštitúcia takýmto spôsobom, kde vtedy existovali tí takzvaní, zjednoduším, národne orientovaní novinári, ako boli pomenovaní tými, čo prišli po nich, a boli cielene likvidovaní.
Aj toto je pravda, pán predseda. Naštudujte si to vo vašom veku, nebude to zlé.