Videokanál klubu

Vážený pán podpredseda, podľa § 24 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku si vás dovoľujem požiadať o zaradenie bodu – návrh skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na schválenie stanoviska k zákazu spaľovacích motorov na úrovni Európskej únie do roku 2035 (tlač 1712) do programu tejto schôdze Národnej rady Slovenskej republiky a navrhujem jeho zaradenie ako bod po tlači 1450, čiže podľa tohto nového programu je to za bod č. 111.

SaS tento návrh nepodporí, pretože je to hlúposť.

Ďakujem veľmi pekne. Bola tu aj diskusia o tom, že v médiách novinári píšu tendenčne, že sa proste vyjadrujú k témam, ktoré oni vnímajú tak alebo onak, ale toto patrí takisto aj k slobode slova, aj k slobode vyjadrenia názoru. My predsa nemôžeme očakávať, že napríklad v nejakom katolíckom obežníku budú šíriť lásku voči LGBTIQ komunite, aj keď by ju mali, pretože aj v Biblii sa hovorí, že láska k blížnemu a Boh miluje všetkých a človek by očakával, že tam napíšu, že áno, láska k blížnemu, milujeme všetkých, teda milujeme naše deti a milujeme teda aj tých, ktorí sú z takýchto komunít, jednoducho nerobíme rozdiel. Ale nenájdeme to tam. Jednoducho sa zameriavajú na tú svoju oblasť a píšu o tom, čo je im blízke takisto, ako píšu v iných nejakých médiách. Jedny sú viac konzervatívne, druhé viac liberálne, a o tom je aj tá sloboda médií a aj možnosť robiť si názor. Čo je ale dôležité, je, aby tá rôznorodosť, názorová, bola zachovaná a, samozrejme, aby bola zachovaná aj určitá, určitá etika.
Ale osobne si myslím, že to nie sú médiá, ktoré tu šíria nejakú nenávisť alebo nejaké, nejaké negatívne vibrácie. Väčšinou sú to tie médiá, ktoré reagujú práve na to, čo sa deje na našej politickej scéne a, bohužiaľ, častokrát sú to práve politici, ktorí tieto šíria a oni ich komentujú. A toto je tá tragédia, ktorá tu je, ale oni si zaslúžia ochranu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

No je to. Ďakujem pekne. Je toho opäť viacej, tak musím takto reagovať.
Kolega Čepček, nie je tu, ale v krátkosti poviem, že sa zamýšľal nad tým, že čo je to, čo je to pravda a týka sa to aj viacerých, ktorí reagovali. Je treba si uvedomiť, že komentár nie je fakt, a preto keď niekto negatívne komentuje mňa, ako sa to stáva v parlamente, to je bežné. Alebo komentuje kolegu Čepčeka novinár, tak sú to komentáre. To, že keď si, keď niekto povie, že Baránik je debil alebo Čepček je debil, no je jasné, že obidvaja sme vyštudovali, takže nemôžeme byť debili, akože sme koherentní, máme nejaký, nejakú základnú schopnosť interagovať, tak predpokladám, že nespadáme do kategórie nejakých mentálne postihnutých ľudí, že to je proste len nadávka, je to negatívny komentár. Takže je zjavné, že sa tu nejedná o uvedenie faktu.
A to podobne treba povedať aj o tom, čo zmieňoval kolega Suja, ktorý ešte stále napriek všetkému, čo už bolo povedané, trvá na tom, že zmiešava, zmiešava fakty a komentáre. Totižto ono my si toto takto neuvedomujeme, ale je to vlastne celý jeden vedný odbor, že rozlíšiť, čo je fakt a čo je komentár, súdy sa tým zaoberajú, nie je to vždy čiernobiele a je to predmetom veľkých sporov, ktoré, ktoré sa posudzujú na mnohých súdnych inštanciách až niekde v Štrasburgu častokrát, kde máme rozhodnutia, ktoré nám vysvetľujú, že ako treba rozlišovať medzi uvedením faktu a uvedením komentára. Je to, sú to zaujímavé, zaujímavé, zaujímavé veci.
Ešte by som sa vrátil možno k tomu, čo uvádzal kolega Čepček. V tom zmysle, že on si rád nechá poradiť. No viete, tam tiež závisí, že od koho si necháte poradiť. Ľudská nátura je taká, že stále má tendenciu to, čo som robil včera a čo som robil predvčera, to stále opakujem alebo sa bojím ísť do tých nových teritórií. Takže predstava, že vy kolega Čepček, že by ste si nechali poradiť povedzme odo mňa, hoci, hoci ste, predpokladám, že v bufete, ma počujete, že by si nechal poradiť odo mňa, v tom je práve ten problém, že keď si nechávate stále radiť od tých istých ľudí, tak ako je to v informačných technológiách, že keď ide hlúposť do systému, tak hlúposť aj vychádza zo systému, takže tam riešenie nie je.
Podobne k tomuto sa vyjadroval aj pán kolega Kočiš, ktorý zase dostal svojej, svojej tradícii a schopnosti, že je, že sa vyzná vo všetkom, tak ale to som uňho nebol zvyknutý, ale prejavilo sa to čiastočne, keď hovorí, že vyjadril sa hanlivo o niekom, kto píše, to nie je vhodné o novinároch sa vyjadrovať tak, že je trtko alebo niečo také. Naozaj to by sa nemalo robiť, lebo vtip je v tom, a to platí aj na viacerých, aj týka sa to aj, aj kolegu Suju. Viete, ono to s tými novinármi je do veľkej miery tak, že Slovensko je mladá krajina a malé tradície a bolo by, bolo by s podivom, keby novinárstvo bola výnimka vo všetkom ostatnom, kde jednoducho nie sme v tom dosť dobrí. Lebo viete, my sme vynikajúci, vynikajúco vieme vyrábať autá napríklad Slováci, špičková krajina na výrobu áut, ale to je preto, lebo tá, tá technológia a tie postupy a to všetko bolo prinesené zase od niekoho, kto má tú tradíciu najväčšiu na svete. Čiže my máme slabé tradície, učíme sa stále, niekedy si myslíme, že od Pána Boha máme nejaký dar, kvôli ktorému my sa nepotrebujeme učiť od ľudí, ktorí niečo robia už 100 rokov alebo 200 rokov, že my to, my to vieme automaticky. Tak preto novinárstvo nie je žiadna výnimka ako v rôznych iných odvetviach sa len učíme a keď budeme mať noviny tak staré, ako je The Times alebo Le Monde, tak potom tiež to bude mať inú kvalitu, ako to má teraz. Takže to je, to je prirodzené.
Podobne o tej pravde hovorila kolegyňa Vorobelová, iste čo je, čo je pravda. Nechceme si pripustiť častokrát, že pravdou je to, čo sa nás negatívne dotýka, to je, to je ľudská povaha. A treba povedať, a to súvisí aj s tým, čo sa dotkol predtým kolega Kuriak, do politiky idú ľudia, ktorí majú nejaké ego a ktorí si myslia, že vďaka tomu egu, že budú v politike úspešní, častokrát to tak aj je, a tí neradi počujú pravdu o svojich nedostatkoch a o tom, že majú vlastnosti, ktoré pre spoločnosť nie sú dobré a tieto vlastnosti potom aplikujú v tom svojom úrade, a preto na Slovensku treba povedať, že sme za 30 rokov svojej existencie urobila, urobili oveľa menší pokrok ako iné krajiny, ktoré mali horšiu štartovaciu čiaru ako my a sú oveľa ďalej. A to už nehovorím o krajinách, ktorí mali rovnakú štartovaciu čiaru ako napríklad Česká republiky a tí, tých už nezaujímame.
Akože, samozrejme, sú k nám slušní, lebo si to môžu dovoliť, ale tí sú už úplne inde a my sa tunák medzitým dohadujeme o tom, že aký je rozdiel medzi pravdou alebo teda faktom a, a komentárom, elementárne veci.
Kolega Krajčír, no ja v prvom rade neviem o tom, že by sme sa my tu dohodli, že prerokujeme čo najviacej bodov, že ja by som súhlasil s tým, že ja moje ústavou dané právo mám nejako obmedzené len preto, že vy niečo chcete. Ste, ja som, ja si to všímam, už sa to stalo aj predtým, ste mimoriadne agresívny vo svojom vyjadrovaní. Neviem, na čom toto zakladáte. Predpokladám, že to nie je nič, čo by sa dalo nejako prezentovať verejne ako cnosť. Myslím si skôr, že je to prejavom nedostatkov nejakých, nie, nie je to nič dobré. Dajte si pokoj s takýmito, s takýmito vyjadreniami, ak vám môžem poradiť. Ale to práve je problém, že od koho si človek má nechať poradiť, že?
Podobne, podobne som chcel reagovať aj na kolegu Galisa, lebo presne takto to je, že v novinárstve, aj v tom športovom, jednoducho nie sme až takí dobrí, ako sme možno bývali, ale svet je sústredený, svet je sústredený len na tých najlepších. Bohužiaľ, tým, že máme internet a že máme obrovské množstvo informácií, ktorú z tých informácií si vyberieme. Len tú, ktorá je výnimočná, a to, bohužiaľ, sa viaže aj, aj k výkonom športovcov, ale aj umelcov, a s tou Vlhovou, to bolo akože kladivo na hlavičku, presne, lebo, lebo si myslím, že je to baba, ktorá je úplne výnimočná, a to, že akurát, akurát súťaží v čase, kedy je ešte jedna výnimočnejšia lyžiarka na tomto svete, tak to je len jej smola. Nebyť toho, tak je jednička a všetci ju vzývajú. No. To je proste život, život je pes, no. A ešte šťastie, že to obidve aj, aj jej americká kolegyňa, aj Petra Vlhová berú športovo, takpovediac.
To, to isté platí k tomu, čo povedal pán kolega Vašečka. A nemôžem viacej súhlasiť s tým, čo povedal, že úcta k človeku. Lenže tam je problém nasledujúci. Zaslúži si každý človek rovnakú mieru úcty? Zaslúži si Hitler úctu? Viete, svet je komplikovaný a sú ľudia na tomto svete, ako povedzme pán Krajčír, tiež je taký typ, že si myslí, že za to, že ja sa chovám k nemu úctivo, tak si myslí o mne, že som chmulo a že on sa môže ku mne chovať drzo, lebo však on je niekto, nie? Takže to je, to je ten problém, že to, že sa niekto chová slušne, to v určitých ľuďoch vyvoláva pocit, že oni sa môžu chovať neslušne. To je proste, to je nátura niektorých ľudí a častokrát sa stáva, že takí ľudia práve idú do politiky.
Monika Kozelová, jasné, toto som, toho Daňa a Vaskyho, toho som mal na mysli, že to, ako to rozlíšime, že proste aj oni by mal byť chránení, keď všetci vieme, že robia strašné veci, kvôli ktorým museli, aspoň teda jeden z nich dostať ochranné opatrenie, aby, aby bol s ním pokoj. No sú to veľmi-veľmi ťažké témy.
No a na záver kolega Krúpa uviedol okrem teda jeho oranžových ponožiek aj zaujímavú informáciu, s ktorou by som tiež polemizoval, ale že máme jednu z najslobodnejších žurnalistík vôbec. Ja o tom pochybujem pravdupovediac. Máme, máme, ale vidíme, že aké sú, ako sú rozdelené médiá po vlastníckej stránke a vidíme aj to, že, a pred voľbami to uvidíme ešte oveľa viac, že to vlastníctvo tých médií teraz sa prejaví a budeme vidieť, že nie nadarmo ľudia ako Haščák a im podobní, si kupovali médiá, takzvaní, že majú tie tzv. atómové kufríky, že vytiahnu na rôznych politikov rôzne veci pred voľbami, aby zvrátili to, čo si myslia, že by ich prípadne mohlo ohrozovať.
Ďakujem pekne.

Áno, ďakujem veľmi pekne. Pán kolega Baránik, nedalo mi to, musel som zareagovať na tú vašu pripomienku, a teda že ste urazil moje ponožky, ja som z toho zostal zhrozený. (Smiech.) Aj keď skôr, neskôr, najprv by som chcel zareagovať na ostatné, čo ste hovorili, a to je, že stáva situácia na Slovensku a hranie sa s tým, čo je pravda, čo nie je pravda, kto má nárok na pravdu, kto nemá nárok na pravdu. Dokonca sme tu počuli aj v sále, že sú rôzne pravdy. Ono o tom je aj Biblia, môže byť klamstvo, lebo sú aj iné názory, a ja si myslím, že pravda je len jedna, je len jedna. Samozrejme, potom je na tých jednotlivých subjektoch, ako si ju interpretujú. Našťastie Slovensko patrí medzi krajiny, ktorá má jednu z najslobodnejších žurnalistík ako takých a to, čo sa u nás deje, samozrejme, sa reflektuje aj v médiách. Ale to nie je tak, že tie médiá o nás škaredo píšu a my sme nevinní. Oni skôr reflektujú tu to, čo sa deje tu. Ako sa my správame a oni to potom opisujú. Nám sa to nepáči, ale nám sa v podstate nepáči ten, to zrkadlo, ten obraz, ktorý vidíme. A len vtedy si to uvedomujeme, a to nás tak škrie, a potom si tu niekto hovorí, že nás dehumanizujú alebo niečo podobné.
Ja nehovorím, že všetko čo novinár napíše, je pravda, aj mne sa tam veľa vecí nepáči a takisto viem, že koľkokrát, že aj fakty môžu byť iné, ale to nie je dôležité v tom duchu, že by sme mali mať si vyhradzovať právo na novinárov... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Baránik, otvoril si veľmi dôležitú tému, ktorá tu rezonuje aj, aj v rozprave, aj predtým, aj v reakciách na tvoje vystúpenie, a teda to je aj vzťah medzi informáciou a názorom, lebo obávam sa, že ešte stále si mnohí neuvedomujú to rozlíšenie, a teda pokúšajú sa dať aj do polohy názoru, že či je ten názor pravdivý alebo nepravdivý. To, čo je názor, môže byť správny alebo nesprávny, môže sa vám páčiť alebo nepáčiť. Môžeme mať naňho nejaký názor, ale teda že či konkrétne napríklad opatrenie, ktoré schváli parlamentná väčšina vo forme zákona je dobré alebo, alebo, alebo zlé, tak tam, tam tá kategória pravdy nefunguje, lebo, lebo máme rôzne presvedčenia, rôzne názory o tom, čo by mal robiť štát, aká by mala byť sociálna politika, ako by mal štát zasahovať do ekonomiky a, samozrejme, že v závislosti od toho si konkrétne opatrenie jeden človek posúdi ako správne a druhý ako, ako nesprávne, ale to nie je pravda a nepravda.
Problém je, že politici sú precitlivelí na seba a častokrát sú necitliví mnohí z nich voči novinárom. Nevravím, že sú, že sú to vždy tí istí, ale niekedy sú to aj tí istí, ktorí tu nariekajú, ako škaredo sa o nich novinári vyjadrujú, a potom sa vulgárnym slovníkom vyjadrujú na adresu novinárov. Ale čo je teda podstata, ktorá tu v tej debate uniká, je, že, že ak by sa novinári zaradili medzi chránené osoby, to neznamená, že bude, budú chránení v tom, že oni budú písať niečo, čo je zlé alebo nepravdivé, ale iba v prípade, že by bol na nich spáchaný trestný čin, tak by bolo to posudzované vo vzťahu k niektorým trestným činom prísnejšie, a to snáď nejdeme obhajovať, že páchanie tre... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. No rozhodol som sa takto reagovať, lebo je toho dosť, tak musím, považujem si za povinnosť a slušnosť na to reagovať.
Pán kolega Čepček, už to zmieňoval aj Ondrej Dostál. Pravda. Čo to je? Vy sa dožadujete toho, aby aj o vás novinári písali pravdu. Len ja si myslím, že je veľmi málo ľudí na svete, ktorí sú natoľko odlúčení od svojho ega, že dokážu aj informácie v súvislosti so sebou samým posudzovať s nejakou primeranou dávkou objektivity. Takých ľudí je veľmi málo. Za normálnych okolností je lepšie sa vyhnúť komentárom alebo komentovaní na komentáre o sebe samom. Uznávam, že k tomuto poznaniu ja som tiež dospel až neskôr vo svojom živote. Že, že to nie je niečo, čo prichádza prirodzene. A vy ste relatívne mladý človek ešte, hoci niekto si myslí, že nie, ale ja si myslím, že ste ešte vcelku mladý človek, ešte sa len učíte. A ja si myslím, že za takých 10-15 rokov poznáte, že hodnotiť seba je najťažšia vec, ktorú človek musí vo svojom živote dokázať, ak chce sa zmieriť s pravdou a žiť v pravde. To vám dávam do pozornosť toto. Naozaj pamätajte na moje slová. Možnože všetko bude ináč raz za 15-20 rokov, keď si na toto spomeniete.
Veľmi zaujímavý príspevok po viacerých stránkach mal kolega Suja... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Pčolinský, Peter, podpredseda NR SR
Pán poslanec Galis, prosím vás, nevyrušujte.

Baránik, Alojz, poslanec NR SR
Veľmi ma potešil, lebo nahodil tému, ktorá je superzaujímavá a v ktorej sa trošku vyznám aj. A to je, tá téma je, pán kolega Suja, rozdiel medzi faktom a komentárom. A teraz, keď píšu novinári komentáre, čo vy ste povedali, že komentátor a to aj váš kolega Kočiš povedal, že novinári majú písať len pravdu. Ale na to nie sú potrební novinári, lebo tým pádom by ste si mohli len dať do Googlu, že čo povedal ten, čo povedal onen, napríklad tu v parlamente a vám to vysype správu o tom, čo bolo povedané. A to je absolútna pravda. Čiže to je problém, že my vlastne si kupujeme noviny, tí, ktorí si kupujete noviny, a aj si kupujem noviny, tak si vlastne kupujeme kvôli tým komentárom. To je možno pre niekoho prekvapivé, ale len kvôli tým komentárom si kupujem. Pretože fakty tie, na tie nepotrebujeme noviny, ani novinárov, pretože tie sú dostupné. Dnes viac ako kedykoľvek predtým. Takže chránené sú len fakty.
Komentáre, každý si môže písať komentáre, aké chce, lebo keď poviem, že ja si myslím, je to môj názor, že ľudia napríklad, že by nemali chodiť v oranžových ponožkách do parlamentu. Tak je to, samozrejme, názor a niekto môže mať iný názor. Niekto si myslí, že čím farebnejšie ponožky v parlamente, tým lepšie. To je názor. Ale povedať, že kolega Krúpa prišiel v bielych ponožkách do parlamentu. To by bolo popretie faktov. Bola by to ohovárka, lebo každý vie, že v bielych ponožkách do obleku sa nesmie chodiť. Určite, že sú deviácie rôzne. Ale, pán kolega, akože humorista, ťažko, ťažko pri ňom udržať vážnu tvár. Takže ja sa ospravedlňujem, to by bolo tzv. miss reprezentácia, nesprávne uvedenie faktu, keby sme hovorili o nesprávnej farbe ponožiek poslanca. Je to čiastočne osobná vec. To je zase ďalšia oblasť, do ktorej novinár nemá zasahovať. To je osobný život novinára. Čiže tam vám dávam do pozornosti, aj kolegovi Sujovi, aj kolegovi Kočišovi, že nie je to tak, že novinár má písať len pravdu. To je nonsens. A tam to vaše polyhistorstvo pán Kočiš vyžaduje určitú korektúru. Som si istý, že keď prídete domov, že si to doštudujete, že aký je rozdiel medzi, medzi, medzi faktom a komentárom. A že akú každý z týchto subjektov, každý z týchto predmetov vyžaduje ochranu, pretože fakt sa má uvádzať ako fakt, pravda, hovoríte. A komentár je komentár.
Je prirodzené, že keď niekto číta hlavné správy, tak sa dočíta, a to vás, to iste budete súhlasiť, že v hlavných správach sa dočítate iné komentáre, ako sa dočítate v novinách SME alebo v New York Times napríklad, ak máte také, takú inklináciu. Preto ľudia napríklad v Amerike si kupujú, niektorí si kupujú Wall Street Journal, lebo to je, sú pravicové noviny viacej. Ak sa stotožňujú s tými komentármi, ktoré sú tam. Niektorí si kupujú New York Times, lebo sa stotožňujú viacej s demokratickými a ľavicovými názormi. Ale obidva takéto subjekty musia písať fakty správne a potom ich komentujú rôzne.
Takže ešte ku kolegovi Sujovi. Oprávnená kritika. No viete, pán kolega Suja, čo je to oprávnená kritika. Nikto nevie. Zase je to vec názoru, že ja napríklad kritizujem ľudí, ktorí chodia v oranžových ponožkách do parlamentu. Ja si myslím, že to nemá miesto tu v parlamente. A napríklad je to môj kolega, priateľ Juraj, tak nemôžem ho donútiť, aby si išiel dať iné ponožky teraz. Ale, ale proste je to tak, že oprávnenosť kritiky je zase vec nejakej osobnej úvahy, že kde tá oprávnenosť je a kde nie je.
Veľmi zaujímavá, veľmi zaujímavá téma je 15 frajeriek. Tam, partneriek, už, samozrejme, to je len sémantika, ale je veľmi zaujímavé, že keď mal niekto 15 partneriek, tak je to úplne v poriadku. Ako vy ste povedali, na to nič nie je, dokonca tu pán podpredseda povedal, že nemali by ste byť závistlivý. Taký muž nabúchaný, určite by ste to zvládli. Je zaujímavosť taká, že zobrať si za manželku 15 partneriek je nemožné, to je protizákonné u nás. Aj v moslimskom svete maximálne štyri sa tolerujú. Ale to znamená, že keď sa, keď ten muž preukáže nejaký, nejaký záväzok k tým ženám, taký trvalý, že to je aj, aj dokumentované aj nejakým zápisom, štátny orgán to potvrdí, že má k nim záväzok, že deti budú spoločné a tak ďalej. Tak to je zakázané u nás. Ale keď je to len tak, že budeme, raz budeme, raz nebudeme a je to taký háremovský štýl. To to je dovolené. To je zaujímavá, zaujímavá moralita takéhoto prístupu. Predpokladám, že súhlasíte. Takže v tomto, táto, táto diskusia bola veľmi zaujímavá.
Ešte by som sa vrátil ku kolegovi Kočišovi v tom, že uviedol, že 95 % sa tých, čo píšu, sa len hrajú na novinárov. No zase. Kde je ta deliaca čiara? Ja myslím, že napríklad pri posudzovaní, že či sa takýto návrh, aký je tu teraz predložený, že či by sa uplatniť v trestnom konaní, tak to by bolo zase na nejakom objektívnejšom posúdení toho, že či je tak, ako to vy hovoríte, že sa niekto len hrá na novinára. Lebo však viete, ľudia teraz píšu, sú grafomani. Niektorí ľudia majú na to väčší talent ako iní, ale píšu od rána do večera. A častokrát z môjho pohľadu sú to somariny, ako sa povie. Ale sú ľudia, ktorí to berú vážne, tak je to, je to o tom, že ako by sa z hľadiska povedzme súdu, ktorý by hodnotili, že aká, aký je celospoločenský význam takéhoto písania, že ako by sa to posudzovalo. A to si myslím, že mám pán kolega Kollár na mysli, keď hovorí o potrebe zvýšenej ochrany novinárov, že myslí tým novinárov, ktorí sa dostali do alebo sa stali obeťami trestaného činu preto, že práve robia tú robotu, ktorú politici, ústavní činitelia alebo ktokoľvek nemá rád, mu to vadí, a preto nabáda iných, aby toho novinára nejakým spôsobom, povedzme, inzultovali alebo mu nejak inak škodili.
No, samozrejme, na kolegu Dostála okrem poďakovania nebudem reagovať, lebo v podstate so mnou súhlasil.
Veľmi zaujímavo z môjho pohľadu sa tiež vyjadril kolega Kuriak. Lebo povedal, že, že progresívno-liberálne médiá, nepamätám si to konkrétne slovo, ale použijem možno nesprávny výraz, že kydajú na Matoviča a že ho to mrzí. A že Sulík môže urobiť čokoľvek. Ja neviem, neviem o tom, že by sa Richard Sulík vyjadroval o iných ľuďoch tak, ako sa vyjadruje kolega Matovič. Absolútne neviem. Ale ja som pritom človek, ktorý aj verejne, aj v televízii O päť minút 12 som sa zastal svojho času Igora Matoviča za jeho proaktívny prístup napríklad k niektorým proti... protipandemickým opatreniam a tak. Takže ja s tým nemám problém. Aj, samozrejme, Igorovi Matovičovi patrí, patrí vďaka za to, čo dokázal. Avšak, bohužiaľ, v jeho následnej pozícii potom, čo tu niečo dokázal, už to nebolo až také dobré. A ja si myslím, že keď si porovnáme, keď si porovnáme výroky, hlavne výroky Igora Matoviča a výroky Richarda Sulík, tak tam je diametrálny rozdiel. Pretože viem s úplnou istotou, že Richard Sulík nikoho neuráža, o nikom nehovorí napríklad, že je debil, napríklad ako Igor Matovič povedal o svojom vlastnom kolegovi, že je, že je, vlastnému kolegovi, ktorý, člen jeho klubu, povedal, že je debil. A pritom starší človek. To neexistuje, že by to z úst Richarda Sulík niečo takéto vypadlo. Takže alebo na svojho koaličného partnera označil, že je idiot. Vylúčené, že by Richard Sulík niečo takéto povedal. A toto sú práve tie veci, ktoré rozkladajú spoločnosť a veci, ktoré oprávnene novinári kritizujú. A potom, keď ich kritizujú, tak a to je najväčšia perverzia, naozaj to je odporné, potom ľudia ako kolega Kuriak tie médiá označujú, že sú progresívno-liberálne. To znamená, že, že to, čo je komentovaním z úplne elementárnej neslušnosti, tak to oni posunú do nejakej ideologickej roviny a povedia, že za to, že, že ľudia, ktorí píšu do Denníka N alebo do SME RODINA, pardon, do časopisu SME, vidíte, pardon, do časopisu SME, že za to, že takíto ľudia, že nechodia do kostola, tak potom, potom píšu liberálno-progresívne komentáre. A toto, toto, toto rozkladá našu spoločnosť. Ako keby záležalo na tom, že či niekto chodí do kostola v tom zmysle, že či je to slušný alebo neslušný človek. To je, to sú, to sú tie veci. V živote neviem o žiadnom prípade, že by takýmto spôsobom Richard Sulík argumentoval. Ale kolega, kolega Kuriak povie, že liberálno-progresívne médiá preferujú Sulíka. Neviem teda, že kde sú tie percentá, keď teda, keď toho Sulíka toľko preferujú, tak, lebo že môže povedať čokoľvek. V živote som Sulíka nepočul povedať čokoľvek, v živote, ani raz. Lebo, lebo Sulík môže, môže urvať si sprostosť, že mu ujde, ujde jazyk, pomýli sa niekde, aleže povedať čokoľvek v tom zmysle, že by to, že by ho novinári mali napádať za to, to neviem.
Takže, kolegovia, asi, asi toľko. Ak bude treba, tak budem ešte reagovať.
Ďakujem.

Pán poslanec Baránik, ja by som ti chcel zložiť poklonu, lebo účinok tvojho vystúpenia je ohromujúci, niektorí poslanci, ktorí včera kládli otázku, že čo je to pravda, či nejaká pravda vôbec existuje a kto rozhodne, čo je to pravda, pod vplyvom tvojich slov sú schopní dnes hovoriť, že novinári by mali písať pravdu a je im úplne jasné, čo je tá pravda. To málokomu sa podarí, aj keď vlastne aj pánovi predkladateľovi sa podarilo svojimi dvoma návrhmi potvrdiť opodstatnenosť témy, s ktorou, s ktorou prichádza, pretože vyvolala také reakcie, že, že áno, áno, je to problém, je problém ako politici reagujú na novinárov, samozrejme, že nielen politici, ale častokrát aj ich fanúšikovia, ktorí ich v tomto nasledujú, ale vnímam ten problém veľmi podobne, ako pán poslanec Baránik hovoril vo svojom, vo svojom vystúpení, lebo áno, môžme sa sporiť, či písať pravdu, alebo kritizovať a aký je medzitým rozdiel, úlohou novinárov je informovať, úlohou novinárov a právom novinárov je vyjadrovať názor na to, čo sa, čo sa deje, upozorňovať na veci, ktoré vidia ako problematické a častokrát, samozrejme, že novinári vidia veci ako problematické aj také, ktoré sa politikom zdajú, že problém nie sú, ale to neznamená, že problém, problémom nie sú a problém je práve to, akým spôsobom politici reagujú. Lebo áno, každému politikovi sa niekedy nepáči, čo o ňom novinári napíšu, otázka je, akým spôsobom reaguje. Zažili sme tu mečiarizmus s jeho, s jeho vulgárnosťou, potom to chvíľu vyzeralo kultivovanejšie, ale už sme opäť tam, už sme opäť v tých vulgárnych, primitívnych, agresívnych reakciách zo strany politikov.

V pohode. Takže ak aj niekto píše o športe napríklad, tiež je novinár, sa hovorí športový novinár. A teraz je otázka, že či by sa trestný čin, ktorý na ňom bol spáchaný, že či by sa posudzoval v zmysle takéhoto ustanovenia alebo nie. No, samozrejme, tu prichádza potom v úvahu práve tá motivácia, motivácia jednak, jednak toho páchateľa a jednak toho novinára. Lebo predpokladám, že keď niekto píše o spôsobe ako upiecť koláč, tak ak sa nejedná o Richarda Sulíka, ktorý raz za štyri roky píše takéto veci vždycky pred voľbami, tak potom je, je jasné, že asi by tá motivácia tam absentovala. Ale keď píše niekto o tom, že, že napríklad tú naši kolegovia, že sú v podstate neonacisti a, že ich cieľom je dosiahnuť to, aby tu bol taký režim, ako bol v Nemecku v ´30 rokoch, tak to, samozrejme, by bolo niečo úplne iné. A to verím, že jednak vo verejnom záujme, je to legitímne o tom, o tom písať a že to môže vyvolať tresnú činnosť na tom novinárovi. Že ten novinár by sa mohol stať obeťou trestnej činnosti. Čiže treba hovoriť o týchto veciach, treba hľadať spôsoby, ako lepšie chrániť novinárov a treba bojovať o lepšiu spoločnosť, pretože ak to neurobíme, tak všetci tí ľudia, ktorí si myslia, že do politiky sa chodí len preto, aby aj oni mohli participovať na tom, čo tu fungovalo od vzniku tejto republiky, to znamená, že ako to povedal istý novinár, bolo to citované bývalým prezidentom Kováčom v denníku SME, že táto republika bola založená pre potreby desiatich rodín a do toho by sa nikto nemal starať. Tak, že tí, ktorí vstupujú do politiky, že tam idú preto, aby oni boli tá jedenásta rodina v tom, že to treba odhaľovať, o tom treba písať a je samozrejmé, že potom tých ľudí, ktorých sa to dotýka, hlavne, keď majú násilnícku povahu, tak môžu ľahko sa rozhodnúť, že to vyriešia trestnou činnosťou, veď sme toho boli svedkami a realita je taká, že teraz tí, ktorí boli za tým, čo sa tu stalo tým novinárom, tak tí teraz bojujú o to, aby sa to ešte viacej zvrátilo, aby sme sa tu dostali do situácie, kedy nemôžme v podstate nič, že tu budeme len taká bábková, bábková republika, kde demokracia je len na oko, že prípadne si tu v parlamente môže každý povedať, čo chce, ale tým to končí, a tak si myslím, že by bolo lepšie, keby sme mali novinárov čím viacej takých, ktorí sa nemusia báť o to, že dôsledkom ich činnosti budú nejaké útoky nielen verbálne, ale povedzme aj fyzické na nich, na ich blízkych a tak podobne.
Čiže k samotnému návrhu uvádzam, že ja vítam tú tému, myslím si, že je spracovaná spôsobom, ktorý vyvoláva určité, určité pochybnosti vzhľadom na to, že už teraz máme v trestnom zákone úpravu o tom, že, že je prísnejšie stíhaná trestná činnosť s osobitným motívom, čo už tu, samozrejme, je v tom akosi zahrnuté, lebo novinár, ako som zmienil, sám osebe zo spoločenského hľadiska nie je potrebné, aby bol chránený, ak je to napríklad novinár, ktorý píše, ako som zmienil, povedzme o tom, ako najlepšie upiecť koláč alebo že kto bol najlepší útočník vo včerajšom zápase futbalovom. Čiže ten samotný status podľa mňa nie je až tak dôležitý, čo je dôležité, ale je tá motivácia, ktorá sa viaže k novinárovi a tou motiváciou, samozrejme, je dotknutie sa nejakého okruhu záujmov osôb, ktoré majú moc a ktoré motivujú možnože páchateľov trestnej činnosti k tomu, aby, aby útočili na novinára.
Tak si to ja predstavujem, i keď pripúšťam, samozrejme, že je možné, aby bez takejto motivácie len preto, že niekto je novinár, bol niekto stredobodom útoku. Ťažko povedať. Je to téma, ktorú treba hlbšie rozobrať, neviem, či máme na to tu dosť času, ale jednoznačne, máme. Výborne. Takže čas je nekonečný a to ma, to ma teší, lebo vieme, že kolega Kočiš je polyhistor, pretože sa vyjadruje úplne ku všetkému a je to obdivuhodné pochopiteľné. Ja sám by som si netrúfol, ale to je možno tým, že nieže možno určite tým, že nemám taký talent, ako má kolega Kočiš. Tak ja myslím, že zatiaľ toľkoto a potom prípadne ešte budem reagovať na vaše komentáre.
Ďakujem. (Potlesk.)

No ja by som tu chcel rozvinúť trošku tie témy, ktoré aj niektorí z kolegov tu spomínali, pôvodne som chcel reagovať faktickou, ale zabudol som si kartu na mieste, tak sa mi to nepodarilo, tak to musím urobiť takto. No, bolo by dobré si uvedomiť okrem toho, čo už tu bolo zmienené teda, že tzv. politici alebo ústavní činitelia už sú trestným zákonom chránení ako osoby, ktoré zasluhujú vyššiu mieru ochrany, tak je tu aj tá skutočnosť, že aké postavenie majú novinári v našej spoločnosti. A to je, myslím, dosiaľ nevyjadrená základné téza tohto návrhu, ktorú sa mi zdá, že niektorí kolegovia tu v parlamente akosi popierajú alebo ju vysvetľujú si nejakým takým spôsobom, ktorý rozrieďuje tú základnú myšlienku. A tou základnou myšlienkou je, že úloha novinára je práve kritizovať politikov, kritizovať to, ako sa politika robí, pretože v našom systéme parlamentnom v podstate nie je inej nápravy ako to, že sa spôsob, ktorým politici vykonávajú svoju úlohu, keď sú vo funkcii, ako to napraviť. Čiže napraviť to, keď niekto sa chová neprimerane alebo keď kradne alebo keď klame alebo keď robí iné zlé veci, ktoré skoro všetky sú aj v zmysle ideokresťanských zásad hriechy, tak jednoducho, ak ich novinár nekritizuje, tak potom títo ľudia aj tak zostávajú vo funkciách v podstate donekonečna.
Aj tak väčšina týchto zlých politikov má nástroje už vypracované na to, aby sa v tých funkciách držali donekonečna. A, bohužiaľ, jediný spôsob, ktorým je možné to nejak obmedziť, je práve tá ich kritika. A to, že kritizujú, tak to, samozrejme, vyvoláva u rôznych ľudí rôzne reakcie a u tých ľudí, ktorí sa neštítia ísť až tak ďaleko, že sú schopní aj nechať zabiť novinára, tak potom toto hrá o to väčšiu rolu. Ale tento návrh zákona, predpokladám, sa viaže k menej závažnej trestnej činnosti a tou sú všetky také útoky, ktoré sú do veľkej miery iniciované aj politickými protihráčmi tých novinárov. A videli sme tu príklady toho aj pri tejto rozprave a pri rozprave včera večer. Jednoducho sú politici, ktorí nemajú žiadnu praktickú agendu, ktorých cieľom nie je zlepšiť život svojich voličov, ale ktorých jediným cieľom je v podstate dostať sa do funkcie a tam šafáriť, kradnúť, voziť sa na mercedesoch, mať 15 frajeriek, to sú všetko veci, ktoré chcú mať určití politici a potom im vadí, keď ich novinári za to kritizujú. A cieľom takých politikov potom a bolo to tu zmieňované aj v tejto súvislosti, je urobiť všetko možné preto, aby sa takáto aktivita tých novinárov zamrazovala, tzv. aby sa, aby sa oni neodvážili robiť tú svoju robotu poriadne, dôkladne a adresne.
A teda preto je potrebná takáto nejaká úprava, preto je potrebné nahliadať na novinára ako na človeka, ktorý zasluhuje osobitnú ochranu, pretože vieme aj z našej histórie, že novinári sa nechajú zastrašovať, že prakticky tu máme cenzúru a keď tá cenzúra, konkrétne myslíme autocenzúru samozrejme, keď tá cenzúra prestane fungovať, tak potom sú ľudia, ktorí ten rozpor medzi tým, čo oni chcú dosiahnuť a aký chcú mať život a keď sú vo funkcii, kde kontrolujú niečo, teda sú politici, sú verejní činitelia, tak potom im vadí, že niekto ich kritizuje a že ich ohrozuje. Tak potom oni hľadajú riešenie takéhoto nepríjemného stavu častokrát aj tak, že istigujú, že ponúkajú iných ľudí na to, aby, aby páchali trestnú činnosť na novinároch. Takže si myslím, že otvorenie tejto otázky je na mieste a naša spoločnosť, bohužiaľ, nie je dostatočne vyzretá a nemá dostatočné tradície na to, aby sme vedeli rozoznať, že takéto veci sa novinárom jednoducho nerobia, a že, že je to neprípustné. Lebo však tu máme všelijakých násilníkov, ja tiež som bol napadnutý aj fyzicky tu teraz takými, takým poslancom, teraz sa hrá na pekného. Proste tí násilníci sú všade a tým, ako tá ten, ten rozpor ten spor medzi pravdou a lžou ako eskaluje, tak, samozrejme, že môže to viesť aj k násiliu fyzickému a aj trestnej činnosti tým pádom.
Tak si myslím, že je správne túto tému takto otvoriť, je správne hovoriť o tom, že novinárov treba chrániť a to, že môže existovať nejaká pochybnosť, pochybnosť o tom, že či niekto, kto píše alebo robí činnosť, ktorá by sa dala definovať ako novinárska činnosť, že či spadá do tejto skupiny, ktorá sa tejto zvýšenej ochrane má tešiť. To sú otázky, ktoré nejakým spôsobom si musia vyriešiť no hlavne súdy predovšetkým. Bolo by to určite nóvum u nás a je otázkou, že ako iné ustanovenia Trestného zákona, ktoré hovoria o zvláštnom postavení a zvláštnom prístupe za určitých okolností, to znamená priťažujúce okolnosti a poľahčujúce okolnosti a tak ďalej, že akoby tie korelovali s takou tou úpravou.
Ja si myslím, že čím viac ochrany pre novinárov tým lepšie, ale zároveň si myslím, že je dobré nájsť spôsob, akým rozlíšime, že či sa jedná o niekoho, kto len tak píše, napríklad to môže byť aj nejaký ašpirujúci politik, to je typické, že veď tam tá ten prechod od novinára do politiky nie je nič výnimočného, tak ja neviem, už tu raz, tu vlastne nejak akosi mimovoľne už druhýkrát spomínam tú istú osobu v tejto súvislosti bez toho, že by som ju menoval, tak, tak je potom treba hľadať riešenie, že akoby sa to rozlíšilo. No ja si myslím, že novinárom je človek, ktorý píše v záujme verejného blaha. To znamená, niekto kto sa nielen dlhodobo ale aj akým si, s akým si vyšším zámerom venuje určitým témam a, samozrejme, trestná činnosť prichádza v úvahu páve pri témach, ktoré môžu vyvolať takýto spor. To znamená, že tým sa vlastne potvrdzuje, že sa jedná o novinára. Keď predpokladám, že keď niekto dlhodobo a to tiež je novinár, píše o športe povedzme, lebo to sú tiež novinári, čo píšu o futbale... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)